Zmätený Kazekage 71.

Bolesť, otočenie vodovodného kohútika, zvuk vody a jej nárazov. Nevedela rozlíšiť, či padá na ňu. Pár dotykov, ktoré vnímala-nevnímala. Pohyby. Netušila, čo je sen a čo skutočnosť. Chlad už len vystriedalo teplo...

„Božee...“ žena s červenými znakmi sa chcela pretočiť na chrbát, no uvedomila sa, že nemôže.
Objala si veľké brucho a preskúmala miestnosť. Sedeli v nej na zemi tri Sasukeho kópie. Jedna z nich sa na ňu pozrela a nebadateľne kývla hlavou. Tanaris spozorovala slnečné pásiky presiakajúce cez žalúzie a spomenula si na udalosť, ktorá sa odohrala pred niekoľkými hodinami.
Namáhavo sa posadila a tvár schovala v dlaniach. Cítila sa ospalo a zároveň sviežo. Zmeska prebíjajúcich sa pocitov ju donútila sa pobrať do kúpeľne, kde si umyla tvár. Rozhodla sa premiestniť do chladničky, lebo jej neusporiadané chute zase dostávali pokušenie. Mala chuť zase na niečo výrazne. Wasabi, áno. Síce ju to vedelo vyštípať od päty až po uši, milovala tú chuť. Pretierajúc oči, zastala uprostred kuchyne, keď uvidela Uchihu s varechou v ruke stáť u hrnca, z ktorého sa parilo.

„Dobré ráno,“ zbehol očami po nej a vrátil sa k svojej činnosti, „i keď ráno už nie je.“
Inuzuka si vzala pohár s vodou a stojac vedľa neho ho vypila: „Tomu hovorím efektívne využitie, pán naklonovaný.“
Sasuke sa otočil a venoval jej letmý úsmev: „Ja nie som klon.“
„Čože?“ oči sa jej zväčšili a ruka s plastovým pohárom jej klesla od brady ku kuchynskej linke.
„Klon som poslal do knižnice. Dúfam, že tam všetko bude v poriadku.“
„Prečo si nešiel ty sám?“ prešla k chladničke a otvorila ju.
„To, čo sa stalo nad ránom bolo až moc. Nemohol som si dovoliť nechať ťa tu s klonmi.“
„Prepáč...“ tvár jej posmutnela.
„Ty za to nemôžeš,“ povedal celkom povzbujúco, „z veľkej časti.“
V ten moment sa všetky jeho predošlé milé slová kdesi stratili. V duchu mu zafrflala a začala čmuchať po wasabi. Vytiahla zelenú tubičku a sadla si za stôl. O nedlho už jej tiekli slzy, no chuťové poháriky dosiahli stav blaženosti. Vycucala celú malú tubičku a poťahujúc nosom ju vyhodila. Oči mala červené a nos sopľavý.

Jej to nestačilo, natiahla znova ruku do chladničky, keď sa ozval jeho hlas: „Čoskoro bude onigiri.“
„Viem,“ obzrela sa za kopou uvarenej ryže v mise, ktorú stihol precediť „neboj sa, zvládnem zjesť oboje.“
S nadšeným výrazom vytiahla nakrájaný ananás a sójovú omáčku. Tú si naliala do misky a s podivnými zvukmi, pripomínajúcimi hmkanie, valila so seba kúsky ovocia, z ktorého stekala hnedá tekutina. Sasuke sa na ňu otočil a chvíľku sledoval, ako sa doslovne napcháva.
„Čo je?“ prehovorila s plnou pusou.

Mlčky sa pousmial a začal ryžu plniť slivkami a lososom. Jej divoké chute neprichádzali často, ale keď už prišli, stálo to za to. Väčšinou to bolo obdobie, trvajúce niekoľko dní. Síce mu to prišlo trocha vtipné, vedel čo ho čaká, keď sa prežerie. Povzdychol si a odignoroval ďalšiu jej otázku, ktorá bola úplne taká istá ako predtým.
„No tak, čo je?“ prišla k nemu a on videl prietrž mračien na jej čele.
„Nič, Tanaris,“ nadvihol obočie a pohýbal hlavou na obe strany.
„Si myslíš, že som blbá?“ vyštekla po ňom.
Narovnal sa, pozerajúc na ňu spod čiernej ofiny: „To som nikdy nepovedal.“
„Tak so mnou normálne hovor,“ ruky si založila na boky a prekypovala dominanciou.
Sasuke si povzdychol a naďalej pripravoval obed, ktorý sa väčšinou podáva ako svačina: „Tanaris.“
„Sasuke.“
Zobral do výšky kus ryže a tľapkal ho v rukách do tvaru trojuholníka: „Kľud.“
„Pff,“ naštvane vzala svoje divoko nakombinované raňajky a vzala si ich do obývačky.

Uchiha bol trocha nerád, že šla do inej miestnosti. Nemohol ju mať pod dohľadom a to ho znervózňovalo. Vytvaroval ešte tri trojuholníčky a vybral sa do obývačky. V dverách počul, že plače.
„Tanaris,“ postavil sa pred ňu a ich delil od seba malý stolík.
Oči jej zablúdili na jeho tvár. Utrela si pery od slaného dochucovadla. Pohľad mala červený, zúfalý a plný smútku. Muž si spomenul na jej slová, ktoré odrážali, že nerada komunikuje s jeho očami o dosť vyššie položenými než tie jej. Kľakol si teda na kolená: „Čo sa deje?“
„Nič!“
Naklonil sa celý do boku s výrazom, vraviacim áno Inuzuka, to ti určite verím. Nastalo presne to, čo očakával: „Som tučná, gúľam sa ako sud, tá omáčka je hnusná...slaná!“
Sasuke chytil malú zelenú misku a potiahol ju k sebe: „Tak ju nejedz.“
„Ale ja ju chcem!“ preplietla ruky u hrude a položila si ich na brucho, „chcem normálne jedlo, po ktorom nebudem ako vrece zemiakov vážiace tonu!“
„Je fyziologicky nemožné, aby si vážila tonu. Nie si tučná, ale tehotná a normálne jedlo je spravené v kuchyni,“ misku zobral k sebe a postavil sa.
„Ešte to nemáš dorobené.“
„Mám ich dosť na to, aby si sa najedla. Poď,“ mykol hlavou smerom do kuchyne a pokúšal sa usmiať.
Nebol na výlevy, nebol na nálady, nebol moc ani na ľudí. Vydržať s tehuľou, vlastniacu celkom ohnivú povahu, bolo na neho náročné. Tanaris sa postavila a sadla si za stôl, kde dostala tak asi trojitú porciu ryžovej pochúťky. Naša tehuľa bola opäť spokojná...

V ten čas niekoľko stoviek kilometrov ďaleko, nafučaná Temari kráčala po ulici. Treskla vchodovými dverami a rázne prišla do kuchyne. Shikamaru dvihol oči od novín na stole: „Už si zistila, kde bol Gaara?“
„Áno,“ dala si ruky v bok a naštvane sa prechádzala pred stolom.
„A?“
„Trénoval s Matsuri. Chápeš to?!“ rozhodila rukami až nad hlavu.
Shikamaru si povzdychol a postavil sa. Prišiel k nej a ukľudňujúco jej položil dlane na ramená.
„Zlato, nevyšiluj dobre? Gaara v tomto má jasno.“
„Ale,“ chcela sa mu vytrhnúť, no jeho ruky nepovolili, „už to tu raz bolo. Je dosť stará. Už nepotrebuje tréning!“
„Temari,“ usmial sa Shikamaru, „nenechá sa znova nachytať...“

O pár dní Kazekage kráčal do pracovne svojho brata. Bol trocha napätý a zároveň zvedavý. Baki sa totižto za ním zastavil s tým, že by mal Kankurovi dohovoriť ohľadom dochádzky do práce. Plus, Kankurou mal ešte stále nejaké nevybavené papierovačky, ktoré nestihol práve kvôli uvedenému problému. Gaara trocha tušil, čo je dôvod jeho absencie a preto nemal na pláne mu vynadať, tak ako to vraj rada starších požaduje.

Gaara zaklopal a otvoril dvere. V prvom rade mu do očí udrel neporiadok v celej miestnosti. Dokumenty, listiny a zvitky pohodené kade-tade. Nie že by Kankurou normálne bol nejaký poriadkumilovný, no toto bola spúšť ako po víchrici z Temarinho vejáru. Lútkar sedel za stolom a snažil sa usporiadať si oný bordel. Pri tom si stále zachádzal prstami do vlasoch a mal chuť si ich všetky vyškubať.

„Čau,“ odvrkol mu a hnev na ňom bol značne znať.
„Kankurou,“ prehovoril vodca dediny opatrne a stisol pery.
„Čo?“ on sa na chvíľku zastavil a pozrel na neho unavenými a nahnevanými očami, „aj ty si mi prišiel vynadať, že nechodím práce?“
„No...“ mladší brat sa nadýchol a hľadal správne slová.
„Fajn,“ dvihol dlane do úrovni uší, „poslúž si. Ty na to máš právo, na rozdiel od Bakiho, Kenichiho, Samea a kopu iných, čo sa sťažovali.“
Kankurou vzal hrsť papierov a roztrhol ich s naštvaným vrčaním. Porazenecky schoval tvár v dlaniach a zúfalo vydýchol.
„Čo sa stalo?“ Gaara pristúpil malý krôčik k stolu a dúfal, že práve nerozdrapil nejaké dôležité papiere.
„Čo sa stalo?!“ sediaci muž si odkryl tvár a znova nestrážil emócie ani intonáciu, „tak ja ti poviem. Všetko je na h***o! Shinki je už skoro týždeň v nemocnici s infekciou. Nie je na tom dobre. Naku z toho chytila postpôrodnú depresiu, dáva si za vinu Shinkiho stav,“ rozložil dlaňou ponad stôl a pomaly, ale určite sa začal rozkrikovať, „Araya celé noci reve pretože...ja neviem...asi cíti, že nie je vedľa brata. Moja žena nie absolútne schopná upratať, navariť, oprať ani v noci vstávať k malému. Lebo! Si myslí, že keď sa ho chytí, ochorie ako aj Shinki! Vraj je tá najhoršia matka na svete a podobné sr*čky, ktoré ani nie sú pravda!“
Kankurou sa postavil a chcel upratať svoju kanceláriu, no skôr robil opak: „A ja teraz nestíham! Pred Naku sa musím tváriť, že hihi-haha, všetko je ok! Nemôžem jej to predsa zhoršiť. Doma nám jak idiot stále vyzváňa Kenichi, aby som šiel do práce. Kopu vecí, čo musím dokončiť nemám a nestíham to ani doma, lebo padnem na hubu ako mŕtvy. V noci sa ani nevyspím, lebo lietam okolo jedného a potom do nemocnice za druhým. Proste mám všetkého PLNÉ ZUBY!!!“
Kazekage nemal ani poňatia, čo v ten moment spraviť. Tak nejak dúfal, že jeho brat sa ukľudní sám, no nevyzeralo to tak. Vydriapali sa do neho negatívne emócie. Z rýchleho tepu pocítil teplo a mravce v bruškách prstov. Nechcel myslieť na svoje otcovstvo. Ani nemal chuť si ho pripúšťať, keď videl čo to robí s Kankurom, ktorý patrí medzi relatívne kľudné osobnosti. A kto vie, ako zle je na tom Naku, nehovoriac o ich synoch.

„A nemôže ti pomôcť Temari alebo Shikamaru?“ snažil sa znieť pokojne.
„Nie,“ hnedovlasý si malátne sadol.
Zúrivosť z neho vyprchávala a vládu nastolila bezradnosť: „Zrovna teraz sú obaja zaneprázdnení. Nemôžem ich o to žiadať.“
„Ale mal by si.“
„A čo ty o tom vieš?“ vybehol po ňom, „žiadna vec z tejto oblasti nie je jednoduchá. Ja som otcom a hlavou rodiny. Čo ty môžeš vedieť?!“
Muž v bielom rúchu stuhol. Jeho slová sa mu až príliš dostali pod kožu a nerád i keď dobre si uvedomoval, že hovoria pravdu. Kankurou prejavoval otcovské tiky už počas Nakinho tehotenstva, bol u pôrodu a od neho je skoro stále s nimi. Bude on vôbec vedieť Tanaris pomáhať? Podržať ju ako Kankurou Naku? Aj s vedľajším účinkom sebaničenia sa? Bude vedieť postarať sa o dieťa, ktoré nechcel a neplánoval?

Prehltol a pokúšal sa myslieť na problémy Kankura a nie jeho. Prišlo mu sebecké, myslieť teraz na seba, keď sa mu súrodenec utápal v bezmocnosti. Vyzeral skutočne hrozne. Nenamaľovanému mu kruhy pod očami svietili viac ako byakugan v naprostej tme. Celý bol roztrasený, hlavne preto, lebo neustále fičal na káve a čiernom čaji.

Gaara na to ani nemyslel. Nepredstavoval si to, že...toto dobehne aj jeho. Nechcel to. Desil sa toho. Neskutočne moc. Až tak moc, že roztrasený viac ako jeho brat sa mlčky pobral z jeho kancelárie.
Bolelo ho, že ho tam tak nechal. Samého v štichu. Nedokázal však tam s ním zotrvať, lebo jeho psychický stav by bratovi ešte viac ublížil. Potreboval podržať a Gaara by ho ešte viac zatiahol pod hladinu mora starostí a depresie.

Po asi dvoch hodinách sa Kazekage vyrovnanejší pobral ku Kankurovi, no zamknuté dvere ho nepustili dnu. Spravil polovičnú pečať a pieskom sa premiestnil do jeho kancelárie. Rozsvietil si a našiel to tam približne v rovnakom stave ako to bolo predtým. Rozhodol sa všetku prácu spraviť za jeho brata. Skutočne mu túžil zľahčiť terajšiu situáciu, nemal žiadnu túžbu priblížiť sa k synovcom a tak zvolil prijateľnejšiu alternatívu. Prehraboval sa, vypisoval papiere, dokým neodbili tri hodiny nad ránom. Vtedy si Gaara konečne vydýchol a so stuhnutým chrbtom si poobzeral upratanú miestnosť. So spokojnejšou mysľou sa pobral domov. Vďaka práci a sústredení sa mu navrátil kľud a on pokojne zaspal rozvalený vo veľkej posteli...