Zmätený Kazekage 73.

Ahoooj

Zdravím všetkých! Dnešný diel, bude troška taký iný,
mierne fillerový, no ja dvojicu KaNaku vyložene milujem . Trocha si oddýchneme od Sasukeho a Tanaris a prečítame také niečo ľahšie. Diel mi pripadá, že je trocha inak napísaný ako zvyknem (slová atď.). Možno to bude tým, že som nepísala doma u svojho PC, ale u priateľa. Mali sme herný večer a miesto toho, aby si šiel so mnou ľahnúť o 5, tak hral. O 12 ho vyplo a spal do 5 večera, čiže som mala kľud na písanie :DDDDD.

Tak už moc kecáám, Sabaku pádi na astronomickú stanovačku. Adiéééé.

Hnedovlasý shinobi prekračoval ulicou. Okrem otravného slnka, ktorého sila bola znásobovaná tmavým oblečením, ho otravoval piesok medzi prstami na nohách. Znechutene si pretrel čelo a ešte naštvanejšie si odvrkol, keď si uvedomil, že chrbtom ruky si rozmazal fialové líčidlá. Stiahol si mačaciu čiapku viac na tvár a smeroval do nemocnice. Myšlienky mu opäť lietali jedna cez druhú, ako v posledných dňoch. Neusporiadane.

„Kankurou-dono,“ usmiala sa blondínka na recepcií a on by asi možno ani nezareagoval, keby sa neozvala.
„Hikari,“ oprel o ňu unavené oči, „nemusíš tak formálne.“
„Prepáč,“ jemne sklonila pohľad a potom sa vo zvedavosti natiahla na špičkách, „prišiel si za malým?“
„Aj to, ale toto mám pre teba a Masashiho,“ vytiahol z kapsy cez plece zvitok, „posiela to Gaara.“
Medička trocha neisto prijala zrolovaný kus papiera a roztvorila ho. Oči jej behali po riadkoch a pri treťom z nich sa jej objavil malý strach na tvári: „Je to moc zlé?“
„To netuším,“ dvihol plecia, „tak vieš, že to musí byť nesmierne náročné.“
„Rozumiem,“ nahodila na oko profesionálnejší prístup, „nech Kazekage-sama s nami určite počíta.“
„Odkážem mu,“ jemne sa pousmial a s tichým pozdravom sa stratil medzi návštevníkmi hospicu.

„...tak a ešte tu,“ osoba mu prisunula papier pod ruky a zvyšné natisla k prsiam.
„Ďakujem, Matsuri,“ perom svižne napodobnil svoj podpis a odsunul ho k nej.
„To by malo byť všetko,“ darovala mu príliš nežný úsmev, „Kenichi-sama ešte spomínal nejaké obchody s Mlžnou dedinou.“
„To by malo byť v poriadku,“ zrakom zbiehal po papierových povinnostiach, „s Mizukage máme dobré vzťahy.“
Postavila sa pred jeho stôl a doslovne si až pýtala jeho pohľad. On však nemal chuť ani túžbu hľadieť jej očí a už vôbec hádzať reakciu na jej žiadostivé pohľady. Nechápal, ako ju také niečo mohlo vôbec napadnúť.
„Môžeš ísť,“ povedal ticho a pokynul jej rukou.
Boli by jej aj tie veci vypadli z rúk, keby sa neotvorili dvere a nestál v nich Kankurou. Skoro bez pozdravu, prešvihla okolo vysokého lútkara a dvere sa za ňou až pridrzo zabuchli. Kankurou s nadvihnutým obočím sledoval veľký kus dreva a natočil sa naspäť na brata.
„Všetko zariadené?“
„Áno.“
„Čo Shinki?“
„Lepšie, chvalabohu. Už nemá ani teploty. Možno ešte tento týždeň ho máme doma.“
Gaara konečne dvihol tvár od stola: „To som rád.“
„No,“ Kankurou sa jemne poškriabal na líci, „len aby to nebolo potom ešte horšie.“
„Prečo myslíš?“ zamračil sa.
„To je jedno. Ty máš dosť svojich starostí...“
Kazekagemu uhol pohľad do boku: „Nepáči sa mi, čo prišlo v liste z Vírivej. Neverím, že Sasuke nemôže niečo urobiť.“
„Gaara, je predsa v pokročilom štádiu tehotenstva,“ rozložil rukou, „v tomto období začína trpieť nespavosťou a tá váha tiež robí neplechu. Naku hrozne opúchali členky.“
„Vo Vírivej nie je tak bezpečne ako v Konohe,“ precedil cez zuby.
„Je s ňou Sasuke, Kakashi pošle Sakuru so Shizune a zo Suny pôjde Hikari s Masashim. Nehnevaj sa, ale najlepší medici, ktorý sú momentálne k dispozícií,“ do tónu pridal akýsi karhavý nádych.
„Nikdy nevieš. Navyše Vírivá je dosť ďaleko, Masashi s Hikari budú musieť odísť už čoskoro. Nechcem riskovať, že ju pôrod chytí o týždeň skorej a nikto tam nebude,“ rozhorčene pozrel na brata a cítil, ako sa mu do krvi vlieva zlosť, „navyše, obaja sú tam v utajení. Bude strašne nenápadné, ak sa čistou náhodou vo Vírivej objaví spoločníčka, bývala študentka Tsunade a vedúci medikov z Piesočnej a všetci sa ocitnú pri pôrode bezvýznamnej Seyu Uzumaki.“
„Gaara, kľud. Na tomto všetkom Kakashi pracuje. Je Hokage a jej strýko.“

Udalosti nešli podľa plánu. Konoha mala byť Tanarisiným útočiskom práve preto, lebo je v nej omnoho viac schopnejších ninjov, ktorý by ochránili jej dieťa pred Orochimarom. O ňom sa stále nevie, či je s touto skutočnosťou oboznámený. Tanaris je prvá žena, ktorá počala dieťa s jeho psou známkou. Vďaka tomu, že je z určitej časti jeho potomok, by sa určite o ich syna zaujímal. Gaara preglgol nadávky a takmer zlomil pero v rukách. Hnev na Sasukeho sa usadil niekde v jeho krku a spôsobil mu tvrdú guču. Tlačila ho. I keď znova ťažko prehltol, nedalo sa mu ukľudniť.

Jeho brat ho začal upokojovať aj keď sám nemal chuť pri ňom moc zostať. Mal stále kopu starostí, Naku sa už relatívne pozviechala, no neprestáva sa považovať za zlú mamu. Nikdy by sám nepovedal, že bude taká precitlivená, čo sa detí týka. Alebo, že by zlyhal on? Ostal civieť do steny s otázkou v hlave. Vnuknutie na niečo takéto, dostal práve kvôli bratovi, ktorému momentálne akosi chýbala empatia či realistické myslenie. Na druhej strane, plne chápal Gaarov pocit bezmocnosti. Aj on ho zažil vo chvíľach, kedy držal zakrvavenú Naku za ruku a jej stisk chabol a dýchanie sa splytčovalo. Len plač pár minút narodených detí ho nútil sa vzchopiť. Srdce sa mu pri tej spomienke roztriaslo.

„Gaara, uvidíš že to bude v poriadku. Tanaris je najsilnejšia žena, akú poznám,“ cúvol jemne, aby naznačil odchod z miestnosti.
„A čo Temari?“ napodiv, pobavene sa uškrnul.
Kankurou mu jeho výraz opätoval: „Tá je najprotivnejšia.“
Muž za stolom sa z chuti zasmial a s odľahčenou náladou, vzal pred seba papierovačky.
„Idem,“ prehovoril, rád že Gaara pochopil jeho gesto.
„Ahoj.“
Kankurou bol takmer vonku, keď sa jeho nohy zastavili za jeho hlasom: „Ďakujem...“
„Nemáš začo, bráško.“

„...som doma!“
„Pšššt,“ Naku pribehla do chodby, „práve zaspal.“
„Prepáč,“ zbehol pohľadom po nej.
Kruhy pod očami, strapaté modré vlasy, bledá tvár a trasľavé ruky. Prešiel okolo nej prešiel do kuchyne. Nasledovala ho a ticho si sadli za barový stôl proti sebe. Nervózne a kŕčovito si šúchala rukami a rôznorodo prekrucovala studené prsty.
„No tak?“
„Už nemá teploty a znížili mu dávku,“ prehovoril a poobzeral sa po kuchyni.

Samozrejme neumyté riady a na obed viac menej polotovar. So vzdychnutím sa postavil a rozhodol sa, eliminovať bodrel okolo nich. Nebavilo ho to. Posledné dni, ktoré by sa dali napočítať skoro do dvoch týždňov, ho ubíjali viac ako čokoľvek predtým v živote. Najhoršie bolo, že cesta dvoch manželov bola až príliš hrboľatá a ak bude takto pokračovať, niekde v diaľke čakalo rázcestie.

„Prepáč, že som to neupratala,“ potichu hlesla a dlane mala zakvačené do stehien.
„Toto počúvam už dva týždne,“ odsekol jej a vyhodil škrupinky z vajca do koša, „takto to nejde. Nebaví ma to tu už.“
Žena za ním stisla suché pery, jej hlas by tak či tak znel uplakane alebo roztrasene. A sĺz už mal Kankurou plné zuby, pretože nič iné na dennom poriadku ako toto a depresia nebolo. Lútkar si občas niečo zavrčal sám pre seba, aby si uľavil a pokračoval, dokým všetko nebolo tip top. Medzitým sa Naku pobrala do spálne, kde zvykla byť zavretá celý deň. Kankurou bol svojím spôsobom rád, Arayeho mal pri sebe a sledoval televíziu. Vyčerpaný si okolo deviatej ľahol do postele a zažmúril oko. Nie však nadlho. O nejakú dobu ho budilo detské mrnčanie. Občas mal dojem, že odkedy má deti, tak jeho uši sú tak dva krát tenšie než boli.

Zvuky neutíchali a jeho to značne znervózňovalo. Otočil sa vedľa seba a postavu večne zachumlanú v perine nebolo vidieť. Miesto toho sa pomaly prechádzala pri okne s ním a hojdala ho. Vyzeralo to tak, že časom to bolo ešte horšie a mrnčanie prešlo v drobný plač. Kankurou počul poťahovanie nosom a bolo jasné, čo sa deje. Namáhavo sa postavil z postele a prešiel k nim: „Daj mi ho.“
Naku ticho stála a držala ho u seba ako keby jej ho mal vziať už nadobro. Bola zo všetkého taká strustrovaná, že už ani sama nevedela, čo chce. Najprv sa bála priblížiť k Arayemu, lebo si myslela, že ona je tá zlá. Dôvod, prečo Shinki je v nemocnici, pritom realita bola taká, že infekcií by nezabránila akokoľvek. Keď sa spamätala, uvedomila si potrebu svojho syna, ktorou bola ona. Preto sa snažila ako to šlo, lenže si všetky jeho prejavy plaču moc brala. Dojmy neschopnej matky sa na ňu valili z každej strany. Po každé, keď plakal malý, plakala aj ona.

„Bež si ľahnúť,“ natiahol mierne k nemu ruky a on videl jej tmavú postavu ako ucukla.
„Chcem ho uspať...“
„Si vyčerpaná, choď.“
Odpoveďou mu bol plač. Mrzelo ju, že nedokáže nič spraviť. No žiaľ, malé dieťa vám nepovie, čo mu je.
„Naku, povedal som ti, aby si si šla ľahnúť,“ nastolil jednoznačne a bez debaty.
Tekutina stečená po lícach sa mu zaleskla v očiach. Videl už len klbko zabanbušené v perine. Triasla sa a zadržiavala vzlyky. Kankurou radšej odišiel do inej miestnosti, aby potlačil hnev. Nič sa predsa nedeje..

Ráno vstal Kankurou rozbitý hádam ešte viac ako posledný deň. Krk mal stuhnutý a už niekoľko dní mu nepríjemne pukalo v lakťoch. Z chrbta mu vystreľovala bolesť do rebier a zabraňovalo tak voľnému priechodu kyslíku. Obzrel sa vedľa seba, ale ženu tam nenašiel. Jeho syn si plačom pýtal pozornosť a on nemal inú možnosť ako mu vyhovieť. Na rukách s dieťaťom prešiel po schodoch dole do kuchyne, kde sedela Naku. Na svojej barovej stoličke s pohľadom znova sklopeným k nohám a pariacim sa čajom pred ňou.

„Si ako si skoro hore, nie?“
„Nemohla som spať...“
„To vidím,“ prezrel si jej tvár.
Vyzerala akoby zase o niečo staršia než včera. Avšak viditeľne. Radšej to ani v duchu nekomentoval a položil syna do malej sedačky na kuchynskom stole. Naku obkreslila zrakom Arayeho a otočila sa na Kankurou chrbát.
„Kankurou,“ po dlhej dobe povedala jeho meno.
Pod jej hlasom takmer stuhol. Zastavil sa a nereagoval. Dúfal, že to prejde. Cítil, že to nie je správne. Nič nebolo s nimi správne. Doba, čo sú v takomto stave mala byť dočasná, aspoň tak Naku dúfala. Pochybnosti a bolesť jej zatienili myseľ a ona sa nezmohla na nič iné ako len na plač. Nevidela, no chcela vidieť do jeho makovice. Pretože pochybovala...

„Kankurou?“
Nič.
„Kankurou, prosím...“
„Začneš v noci spať,“ venoval jej prísny pohľad s ukazovákom na ňu, „pretože potom ti je ešte horšie.“
Otočil sa ku kuchynskej linke a pripravoval mlieko. Zo stresov Naku to svoje stratila. Slnko mu osvetľovali ruky a on si až teraz všimol jak snedú pokožku má. Behal kade tade po dedine viac ako kedy predtým. Nemocnica, práca, obchod a podobne.
„Kankurou, miluješ ma?“