Forbidden- VII. Nečakaný zvrat

Striaslo ma, keď som spozorovala zmenu jeho výrazu. Atsushi sa už netváril milo a starostlivo. Ochotu v jeho tvári vystriedala trpkosť. Cúvla som o krok dozadu. Naskočili mi zimomriavky, keď sa pohŕdavo zasmial. Predtým som mala nepriaznivé tušenie, že s ním niečo nie je v poriadku. Snažila som sa mu veriť. Nikdy by ma však nenapadlo, že sa veci môžu takto skomplikovať.

„Prepáč, Mana, ale vieš priveľa nato, aby som ťa nechal len tak odísť a všetko vytárať,“ povedal takým sykavým hlasom, až mi prešiel mráz po chrbte. Ostala som zarazená zmenou jeho postoja. Správal sa ku mne, akoby som bola iba obyčajnou špinou na podrážke.

„Nie je v tom nič osobné. Možno, keby si sa zbytočne toľko nepýtala, nemuselo to vôbec takto dopadnúť,“ podotkol na záver.

„To určite,“ zašepkala som potichu. Snažila som sa vymyslieť plán, ako sa Atsushim nenechať zabiť. Množstvo mojej čakry sa ešte nestihlo obnoviť po predošlom boji. Vedela som, že jej nemám dostatok, ale na obranu mi možno čakra bude stačiť. Zaujala som bojový postoj a pevne stisla rukoväť katany. Nebola som ešte pripravená bojovať, pretože som sa cítila príliš unavená. Lenže som nemala na výber. V kútiku duše som dúfala, že sa Atsushi na mňa usmeje a povie, že si zo mňa iba strieľa. Že to, čo mi povedal, nie je pravda. Nechcela som mu ublížiť, ale ak mi nedá na výber, budem sa brániť aj so všetkými dôsledkami. Pokiaľ bude treba, bez váhania ho zabijem, ak dokážem nad ním zvíťaziť. Nechala som ho, nech začne ako prvý. V mesačnom svite som videla, ako sa zablysla hrana ocele. Atsushi stál s kunajom pripraveným v ruke, ale odrazu zmizol. V tme som takmer nič nevidela. Zrazu som zacítila tvrdý náraz a zastonala som od bolesti. Odpoveďou mi bol Atsushiho tlmený smiech. Môj protivník sa zrejme vyžíval v mojej bolesti. Nikdy by som o ňom nepovedala, že je takým dobrým hercom. Vôbec sa nepodobal na toho milého a obetavého chlapca, ktorého som poznala. Vzápätí prišiel druhý úder, tentoraz si to odniesla moja hlava. Zahmlilo sa mi pred očami a z úst mi vytiekol tenký pramienok krvi. Nemohla som dopustiť, aby so mnou takto vymetal zem. Plne som sa sústredila, kým som aspoň čiastočne nezachytila tok jeho čakry. Postrehla som pohyb a podarilo sa mi odraziť kunaj, ktorý nebezpečne rýchlo letel smerom k môjmu krku. Nechýbalo veľa a bolo by po mne. Naštvane som si odpľula. Cítila som sa ako bezbranná myš chytená v pasci. Chopila som sa svojej jedinej zbrane a moja katana sa zaleskla v svite mesiaca. Vycítila som Atsushiho, ako sa zozadu rúti ku mne. Zvrtla som sa a vyrazila mu naproti. Naše zbrane sa stretli. Chvíľu nebolo počuť nič iné, len škrípajúce sa trenie ocele. V tomto súboji boli naše sily vyrovnané a boj by skončil iba vtedy, kým by jeden z nás nepadol od únavy. Nemala som toľko času, preto som využila príležitosť, ktorá sa po chvíli naskytla a podrazila som svojmu protivníkovi nohy. S hlasitým buchotom dopadol na zem. Napriahla som sa a moja zovretá päsť zasiahla jeho spánok. Vrazila som mu takou silou, až mi obeleli hánky. Vtom momente sa Atsushiho telo podo mnou rozplynulo na prach.
Dofrasa, kawarimi, pomyslela som si v duchu.
Atsushi sa musel skrývať niekde nablízku. Opäť som zaujala obranný postoj a vyčkávala, kým zaútočí. Dlho sa nič nedialo. Celá situácia sa mi zdala nejaká zvláštna. Premáhal ma spánok a navyše sa zachvela zem pod mojimi nohami. Okolie pomaly začalo meniť svoju tvárnosť.
Genjutsu? blyslo mi hlavou.
Je len jediný spôsob, ako to zistiť. Chystala som sa prerušiť tok svojej čakry, ale zistila som, že to nedokážem. Stratila som kontrolu nad čakrou. Ako to dofrasa urobil? Toto nebude len obyčajné genjutsu. Musela som rýchlo niečo urobiť, inak hrozilo, že z tejto situácie nevyviaznem živá. Odrazu ma niečo napadlo. Chcela som siahnuť do puzdra a vytiahnuť nejaký kunaj, lenže som si spomenula, že žiadny nemám. Schytila som teda katanu a jej hrot si hlboko zabodla do stehna. Ostrá bolesť ma prebrala z utópie. Klesla som na jednu nohu a sťažka oddychovala. Ilúzia mi odobrala aj zvyšok čakry. Cez zaslzené oči som videla, ako Atsushi pomaly kráča ku mne. Chcela som naňho zaútočiť a vymlátiť z neho dušu. Lenže namiesto toho, aby som mu jednu poriadne vrazila, som stratila rovnováhu a zviezla sa na zem. Atsushi ma schmatol za vlasy a ťahal ma hore. Vrtela som sa a snažila sa mu vykrútiť zo zovretia, ale moje úsilie bolo márne. Pritlačil ma o kmeň stromu a silnými rukami mi gniavil krk. Začala som sa dusiť. Videla som rozmazane a všetko svalstvo mi postupne ochabovalo. V tej chvíli som nechcela nič iné, len aby sa to už skončilo. Zatvorila som oči a čakala na svoj koniec. Vtom zovretie okolo môjho krku povolilo a zosunula som sa dolu. Zrýchlene som dýchala, aby som dostala kyslík do pľúc. Zdvihla som oči od zakrvavenej zeme a pozrela na Atsushiho. Nechápala som, čo sa stalo.

Niekto prišiel a vrazil Atsushimu takú silnú ranu, až ho odhodilo. Videla som, ako sa môj záchranca skláňa nad Atsushim a rozdáva mu jednu presne mierenú ranu za druhou. Nevedela som, kto to je, pretože v tme som neznámemu vôbec nevidela do tváre. Opäť som sa snažila nadýchnuť, ale nešlo to. Začala som vykašliavať krv. Cítila som, ako ma opúšťajú aj posledné sily. Môj záchranca sa bez váhania ku mne rozbehol a zobral ma do náruče.

„Vydrž, budeš v poriadku,“ zašepkal mi neznámy do ucha.

Telom mi prešli zimomriavky, keď som na líci pocítila jeho horúci dych. Vzápätí sa mi zakrútila hlava a upadla som do bezvedomia. Mojím posledným vnemom bolo, že Atsushi využil príležitosť a zmizol odtiaľ aj so zvitkom.

Prebrala som sa na neznesiteľnú bolesť hlavy. Prirýchlo som sa posadila, čo spôsobilo, že sa mi hlava opäť zakrútila. Cítila som stále väčšiu nevoľnosť. Prezrela som okolie unavenými očami, aby som zistila, kde sa vlastne nachádzam. Sedela som v malej miestnosti, ktorej zariadenie pozostávalo iba z jedného nočného stolíka, stoličky a z pozostatkov niečoho, čo kedysi slúžilo ako posteľ. Teraz tam bola len kopa polámaného dreva a hrdzavých tyčí. Bola som tu sama. Opatrne som sa postavila a pomalými krokmi dokrivkala ku dverám. Chcela som z toho hrozného a neznámeho miesta vypadnúť.

Potichu som otvorila dvere a nazrela do chodby. Všade bola tma, čo mi napovedalo, že vonku je stále noc. Nahnevane som si zahryzla do spodnej pery, keď som si uvedomila, že Atsushi zmizol aj so zvitkom. Vzápätí som si spomenula na neznámeho muža. Chcela som sa mu poďakovať, ale potom som si uvedomila, že to pokojne môže byť aj môj nepriateľ. Nenápadne som sa vybrala k východu. Práve som sa načahovala, aby som otvorila posledné dvere, keď sa mi za chrbtom ozval mierne naštvaný hlas. Nemusela som sa ani otáčať, aby som si s istotou uvedomila, kto to je.

„Kam si sa vybrala?“ spýtal sa ma dotyčný nahnevaným tónom.

„Dofrasa,“ utrúsila som potichu, ale Uchiha ma aj tak počul. Prečo musí byť vždy všade tam, kde som ja? To mi naozaj nikdy nedá pokoj?

„Musím povedať, že máš naozaj vyberaný vkus, ako niekomu poďakovať za záchranu života,“ poznamenal uštipačne Sasuke.

Moje vnútro razom zaplavil hnev. Prečo ma musel zachrániť práve on, nukenin? Mala som v boji radšej zomrieť. Chcela som sa otočiť a niečo nepríjemné Uchihovi odpovedať, lenže zranená noha ma práve v tej chvíli zradila a ja som spadla na zem. Pokúsila som sa postaviť, ale bezvýsledne. Podišiel ku mne, a opäť ma vzal do náruče. Celá som sa vrtela a chcela som sa vymaniť z jeho zovretia. Zahľadel sa na mňa a ja som celá stuhla. Úplne ma ovládal. Prečo som vždy v jeho blízkosti taká nesvoja?!

Sasuke ma starostlivo zložil na zem. Oprela som sa o stenu a snažila sa skryť bolestivý výraz.

„Nech ťa ani nenapadne odtiaľto odísť,“ napomenul ma hlasom, ktorému sa nedalo odporovať a zmizol za dverami.

Čo si o mne myslí? Akoby som mohla utiecť, keď sa nedokážem sama ani postaviť?!

Netrvala dlho a Uchiha sa vrátil. V jednej ruke niesol nádobu s čistou vodou a v druhej obväzy. Sklonil sa nado mnou a chystal sa začať v ošetrovaní, keď som mu zlostne vyrazila nádobu s vodou z ruky.

„Nedotýkaj sa ma!“ vydrala som zo seba tlmene a čakala na jeho reakciu. Sasuke si unavene povzdychol.

„Ak sa nenecháš ošetriť, tak dostaneš infekciu,“ rezignovane podotkol.

Po chvíli ticha som k nemu neochotne pristúpila a nechala ho, aby sa o mňa postaral. Uchiha vzal obväz a napevno mi ním obmotával zranenie na ruke, ktoré mi predtým spôsobil kamenný shinobi. Ticho som ho pritom pozorovala. Pri každom jeho dotyku mnou prešla vlna horúčavy. Nešlo mi do hlavy, prečo so mnou tak ohľaduplne zaobchádza potom, ako som sa k nemu drzo správala. A prečo ma to vlastne zaujíma?! Takí ako on predsa zabili moju matku.

„Prečo to robíš?“ spýtala som sa ho napokon.

Sasuke prešiel moju otázku mlčaním a ďalej pokračoval v ošetrovaní. Po chvíli som ticho už neuniesla. Bolo mi trápne, že sa o mňa musí starať práve on. Vždy som pred ním taká slabá, akoby som sa nevedela o seba postarať. To ma naštvalo ešte viac, lebo som vedela, že to nie je pravda.

„Prečo ma jednoducho nenecháš tak? Ja som ťa o nič neprosila,“ vyprskla som.

„Už som raz na tvoju otázku odpovedal. Mám za úlohu na teba dohliadnuť, keď sa dostaneš do nebezpečenstva.“

„Neodpovedal si mi, kto je zadávateľom misie! Už som ti hovorila, že nepoznám nikoho, komu by na mne tak záležalo, aby mi zaobstaral osobnú ochranu,“ prskala som opäť na Uchihu jednu otázku za druhou.

„To si myslíš iba ty,“ poznamenal tónom, ktorý jasne hovoril, že ďalšie otázky sú zbytočné. Vedela som, že viac z neho nedostanem.

Sasuke mi nežne prešiel rukou po stehne. Vyplašene som sa strhla a pozrela naňho s vytreštenými očami. On však iba ošetroval ranu, ktorú som si sama spôsobila, keď som sa snažila dostať z ilúzie. Neušlo mi, ako sa pobavene pousmial nad mojou reakciou.

Po chvíli bol Sasuke so mnou hotový. Noha, ktorú som mala tentoraz spevnenú obväzom, mi konečne dovolila, aby som sa na ňu postavila. Pomalými krokmi som sa dotrepala k dverám. Chcela som odtiaľto vypadnúť a byť čo najďalej od neho.

„Kam si sa vybrala? Zostaneš pekne tu, kým si nebudem istý, že ťa môžem nechať odísť samú,“ povedal.

To si vážne myslí, že ho budem poslúchať a jeho názory sú pre mňa zaujímavé? Otvorila som dvere a pokračovala ďalej. Ani som sa neobzrela. Po chvíli som ucítila na sebe niečí dotyk. Sasuke ma schmatol okolo pása a vyhodil si ma na rameno ako obyčajné vrece zemiakov. Čo si to dovoľuje? Ten arogantný sedliak! Neznášam ho!

„Okamžite ma daj dolu!“ skríkla som naňho.

Snažila som sa mu vykrútiť, ale opäť bezvýsledne. Niesol ma naspäť do chatrče. Hneď ako sme vošli do vnútra, ma priam hodil o zem. Zrejme so mnou strácal trpezlivosť. Ak ma tu mieni naďalej držať proti mojej vôli, tak si to riadne odskáče. Ešte bude ľutovať, že vzal tú prekliatu misiu!