Forbidden, Prológ 00

Bolo už skoro po polnoci, keď som započula ten zvuk. Sedela som na kraji postele, snažila som sa upokojiť, nech môžem zaspať, ale nešlo to. Bola som priveľmi zamestnaná vlastnými myšlienkami, ktoré mi nedovolili niekoľko dní zaspať. Vonku niečo zaprašťalo a o chvíľu sa po dvore feudálnej záhrady rozlial výkrik. Do tmy prenikol ďalší rámus tentokrát prerytý aj hlasitým volaním o pomoc. Potom ostalo ticho. Ten, čo vykríkol, mohol byt nanajvýš niekoľko metrov od hlavného vchodu. Mala som tušenie, že ten, kto to má na svedomí, ešte neskončil svoju prácu. Pomaly som vyliezla z postele a vzala som katanu spopod postele, kde bola doteraz uložená. Na okamih som na ňu hľadela a potom som ju zasunula do pošvy. Otvorila som okno, do tváre mi hneď udrel studený vzduch zmiešaný s pachom krvi a potu. Vonku silno fúkal vietor, no ani jeden lístok na strome sa ani nezachvel. Vyliezla som von oknom a prešla som pomedzi stromy k miestu, kde sa najskôr ukrýval nepriateľ. Rástlo vo mne napätie a začala som pociťovať náhly prísun adrenalínu. Od miesta, kde len pred chvíľou niekto zjavne vypustil dušu, ma delilo zopár metrov. A v tom som ho uvidela. Vysoký čiernovlasý muž prehľadával telo teraz už mŕtvej ženy. Prikradla som sa bližšie a lepšie som sa prizrela. Nie, nebola to žena, ale mladé dievča, možno ešte dieťa. Neznámy muž zdvihol zrak a uvidel ma. Pozorne si ma premeriaval. Stuhla mi krv v žilách, ale nie od strachu. Mala by som sa z neho triasť, ale strach som necítila. Začal opatrne kráčať smerom ku mne a ja som cúvla. Odrazu mnou prešla hrozná triaška a ja...

Zobudila som sa celá spotená. Triasla som sa po celom tele a bola mi hrozná zima. Bolo ešte len ráno, pomaly začínalo svitať. Prešla som k zrkadlu a pozrela sa na seba. Môj odraz hovoril za všetko. Tmavomodré oči som mala podliate krvou, tvár unavenú a dlhé čierne vlasy, ktoré mi splývali po lakte, inokedy krásne a rovné boli rozcuchané a celé prepotené. No bola som to stále ja, hoci som práve teraz nevyzerala najprívetivejšie. Odvrátila som pohľad od zrkadla a namierila som si to do vane dúfajúc, že ma studená voda dostatočne preberie a spláchne všetky nepríjemné pocity.
Hneď potom, ako som sa osprchovala a rozčesala vlasy, som sa išla prezliecť. Obliekla som si klasické obtiahnuté čierne nohavice a tričko s rovnakého materiálu. Na nohu som si pripevnila puzdro s kunajmi a na ruky som si natiahla sieťku. Chýbala mi už len šedá vesta a moja katana. Zašla som ku skrini a oboje z nej vytiahla. Navliekla som na seba vestu a katanu som si zozadu pripevnila na opasok. Vyzerala som ako typický ninja, ale nebola som ním. Nemohla som byť. Bola som jednoducho dcéra feudálneho pána Zemi Vody.

Obzrela som sa po izbe, všetko vyzeralo tak ako má. Otočila som sa na odchod a zavrela za sebou dvere. Schádzala som dolu schodmi a užívala si ticho spojené so skorým ránom. V predsieni nikto nebol.
Ako dobre, pomyslela som si, keď som vošla do miestnosti. Pripravila som si raňajky, sadla si za stôl a v tichosti som začala jesť. Ranná triaška so mňa pomaly opadávala. Mlčky som prežúvala svoj krajec chleba a vychutnávala si pocit úplného ticha. Už som pomaly dojedla, keď sa moje ranné rozímanie skončilo.

„Manari-sama, všade som vás hľadal. Vidím, že ste už vstali a ste pripravená. Feudálny pán vás očakáva.“

„Prečo ma chce otec teraz vidieť? Práve som sa chystala odísť.“ Povedala som sucho Shirovi, otcovmu správcovi. Shira som vnímala neutrálne, prišiel za mnou iba vtedy, keď si feudál niečo zmyslel a zažiadalo sa mu po troche mojej prítomnosti. Zjavne nemal chuť mi odpovedať, tak som vstala a zamierila do otcovej kancelárie. Zaklopala som na dvere.

„Vstúpte,“ ozvalo sa a tak som vošla. Vnútri na mňa čakal otec vo svojom zvyčajnom oblečení, v dlhom šedo-modrom kimone. Sedel vo svojom kresle a upieral na mňa zrak. Ja som mu jeho pohľad opätovala. Ani na chvíľu som neuhla pohľadom. Otec to po chvíli vzdal a odvrátil sa odo mňa. Zadíval sa na hromady políc obsypanými knihami, listinami a dokumentmi všetkého druhu.

Feudál začal ako prvý: „Dcéra moja, čo keby sme sa porozprávali ako dieťa s otcom, a potom...“

„Otec prosím ťa, na čo toľko predstieranej lásky? Čo keby si rovno vyklopil, čo odo mňa chceš? Ušetrili by sme si tým obaja kopu času.“ Poznamenala som suchšie než sucho a hľadela naňho ľahostajným pohľadom.

„Dobre, Mana, ako chceš. Zajtra príde k nám môj veľmi dobrý priateľ a obchodný partner so svojím synom. Zdržia sa u nás zopár dní. Musím s ním prerokovať určité veci do ktorých teba pochopiteľne nič nie je,“ hovoril otec ako keby ma zaujímali jeho špinavé plány, „Potrebujem, aby si sa zajtra postarala o jeho syna, je približne v tvojom veku. Môžeš mu to tu poukazovať alebo ho nejako inak na nejaký čas odpratať z cesty, nech nezavadzia. Potrebujem aby si sa mu venovala, takže si nerob na zajtra nijaké plány, rozumieš?“

„Áno.“ Povedala som a otočila sa na odchod. Kráčala som po chodbe a premýšľala o tom, prečo ma otec volal osobne takto ráno kvôli takej obyčajnej veci, ako je venovať zopár hodín nejakému chlapíkovi. Znovu som uvidela Shira. Stál vo vedľajšej miestnosti a niečo vybavoval. Odrazu ma zbadal a chcel si to namieriť rovno ku mne. Nedala som mu však príležitosť. Skôr, ako sa stihol ku mne dostať, som sa odtiaľ radšej vyparila.
Stála som vo svojej izbe. Neskutočne to vo mne vrelo. O chvíľu som sa mala stretnúť so svojími tímovými partnermi. Vôbec som nemala chuť dávať pozor na nejakého chlapca, ktorý je najskôr rovnako protivný ako môj otec. Môj otec neznáša, keď mu niekto vzdoruje. Všetci ho musia poslúchať na slovo a nikto si nesmie dovoliť nepočúvnuť jeho rozkaz a tým narušiť všeobecný pokoj. Zvalila som sa do postele. Myšlienkami som neustále utekala ku svojmu snu. Bola som si takmer istá, ako keby som toho muža niekde videla. Po chvíli sa však moje myšlienky začali uberať iným smerom:

Rebélia sa netoleruje. Musíte dodržiavať pravidlá, stať sa otrokom svojho pána. Iba tak môže byť zachovaný mier.

Tak znelo oficiálne pravidlo feudálneho pána.
Nič mi však nezabráni v tom, aby som dokončila to, čo som začala.
Oficiálne som nemohla pracovať ako ninja pre Zem Vody, ako by predsa vyzeralo, keby dcéra vysoko postaveného feudála pracovala pre obyčajnú dedinu. Také niečo nehrozilo. Môj otec bol zásadne proti tomu, aby som mala niečo spoločné s ninjami. Mohol mi však zabrániť v tom, aby som nemala ninja výcvik, no z nejakého dôvodu to neurobil. Myslím, že možno vidí vo mne moju matku a tým čím som mu ju pripomínam, alebo je voči mne úplne ľahostajný a vôbec ho nezaujíma, ako naložím so svojím životom, hlavne nech nepokazím jeho dokonalú predstavu o neexistujúcom mieri, ktorý si vybudoval.
Keď som mala tri roky, moju matku, manželku mocného feudálneho pána zavraždili nukenini pri pokuse o revolúciu. Tá však bola zvrhnutá a odvtedy platia nové a prísne pravidlá o dodržiavaní všeobecného pokoja a každý, čo i len malý vzdor alebo konflikt sa trestá. Otec odvtedy voči mne ochladol a vidí ma ako obyčajnú záťaž, na ktorú treba neustále dohliadať, aby nenarobila zbytočné problémy a preto, kým som v sídle alebo v jeho blízkosti, striehne na každý môj chybný krok. Jediné, čo mi po matke ostalo, je katana, ktorá patrila kedysi jej. Odvtedy nenávidím všetkých ninjov, z ktorých sa stali nukenini. Mojím jediným cieľom je nájsť ich a zabiť. To je moja úloha.