Príbehy jedného starca

"Starý otec, zobuď sa. Dedko! Oonoki, haló!" nástojčivo volal ženský hlas a neprestával, ale zdalo sa, že na drobného starca to nemalo žiaden vplyv, len naďalej spokojne poťahoval na gauči.
"Nemôžem zmeškať dnešné rokovanie, návšteva z Dažďovej tu bude každú chvíľu. Oonoki!" ešte raz zvolala Kurotsuchi a tentoraz už naozaj hlasno, takže starca myklo a očividne sa začal vracať zo svojho sna.
"Á, to som rada, že si hore," pokračovala, "musím už bežať. Manžel sa mal dávno vrátiť, ale kdesi sa zdržal a ja tu nemôžem nechať malú Onotsuchi samu. Je vo svojej postieľke a zrejme ešte spí. Keby niečo, jedlo je prichystané v chladničke. Ďakujem ti, že mi takto pomáhaš!" dokončila a ani nečakala na Oonokiho odpoveď, ktorý sa na ňu rozospato pozeral.
Nebolo to prvýkrát, čo ho vnučka požiadala o opatrovanie toho krpca. Nečudoval sa jej, sám vedel, čo všetko obnáša byť kagem. Väčšinou mal ale na starosti babysitting iný člen rodiny, on tu mal byť dnes pôvodne len ako hosť (ale vzhľadom k najnovšiemu vývoju to vôbec nemusela byť náhoda, ale skôr spiknutie proti nemu).
Vybral sa preto pomaly do detskej izby. Malá Onotsuchi nespala, len tak ležala v postieľke a gúľala očami po izbe. Mala necelé 2 roky a bola pýchou rodiny, teda aspoň podľa Kurotsuchi. Aj Oonoki uznával, že je celkom podarená, "hotový vodca vojsk a generál!" často zvolával, dívajúc sa na červenolíce bacuľaté batoľa (a Kurotsuchi horlivo prikyvovala a zvykla dodať "nervy z ocele a srdce zo žuly!"). Onotsuchi mala okrem toho veľkú záľubu v imitovaní všetkého, čo videla okolo seba. Keď povedala svoje prvé slovo - jinton - Kurotsuchi od dojatia vyronila slzu a kto dobre poznal Oonokiho povedal by, že sa ten starý cap dokonca usmial.
Najviac sa ale Oonokimu na malej páčilo, že rada počúvala jeho príbehy, najmä vojnové, pochopiteľne. Vo väčšine z nich vystupoval Uunuki, malý ninja, ktorý pravidelne porážal všetkých ostatných s veľkým dôvtipom (a pritom nezabudol podraziť zopár spojencov).
Práve rozmýšľal, aký príbeh si vyberie na dnes, keď z haly začul: "A už žiadne vojnové historky, dedo! Vieš, že osobne proti tomu nič nemám, ale minule pri obede vykrikovala "za to zaplatíte, vy zradní Konožáci!" Uvedom si, že raz pôjde medzi ľudí a ja sa za ňu nechcem hanbiť. Ahoj." Za tým sa ozvalo už len zabuchnutie dverí. "Hm, táto dnešná mierová doba ... nuž, keď to nejde takto ...," premýšľal nahlas a pritom dostal nápad. Existuje veľa príbehov, ktoré by stálo za to porozprávať, niektoré z nich skoro zabudol aj on sám ... a pritom boli skvelé! Pohodlne sa usadil na vedľajšom kresle, založil ruky a zadíval sa do očí dieťaťa. "Čo by sa ti tak mohlo páčiť?" spýtal sa viac-menej rečnícky. "Vlastne by som mal dokonca jeden príbeh, ktorý sa týka priamo teba, maličká." Usmial sa (teraz nepochybne), zopäl ruky a začal:

"Pred mnohými rokmi, keď sa skončila štvrtá veľká vojna ninjov, bol svet zvláštnym miestom. Po porážke mizerného Madaru sa totiž všetko obrátilo naruby. Uprostred všetkého diania sa našli osobnosti - pre neznalých skoro až mýtické postavy - ktorých svetlo sa šírilo všade, kde prešli. Títo sa stali hrdinami svojej doby, a síce sú ich činy zatienené inými veľkými, je treba si ich z času na čas pripomenúť. Jedno také dobrodružstvo sa začalo krátko po konci vojny na okraji Listovej, v malom domčeku na kraji lesa..."

"Klop, klop." ozvalo sa. Červenovlasé dievča, skoro žena, sa vytrhla zo spánku a prešla si rukou po spotenej tvári.
"Klop, klop." zopakoval sa zvuk.
"Už idem!", pomaly si nasadila okuliare a keď jej bosé nohy dopadli na drevenú podlahu, začula klopanie do tretice. To sú dnes nedočkavci, pomyslela si a vstala. Čo môže byť tak dôležité v sobotu ráno? Zdvihla sa z postele a vybrala sa smerom k dverám. Normálne by návštevníkov identifikovala pomocou svojich schopností, ale takto zrána bola príliš lenivá. Načo, veď takto po vojne už nehrozí žiadne nebezpečenstvo a poriadne si zívla. Tipovala, že to bolo počuť až von.
"Klop, klop" sa ozvalo po štvrtýkrát.
"Kto je tam?" opýtala sa zvučným hlasom.
"Orochimaru."
Karin v ten moment zamrazilo. To nie je možné. Čo tu ten had chce ... a prečo by klopal? Alebo si z nej len niekto robí srandu? Orochimara naposledy videla v deň, keď bol porazený Madara a úprimne, vôbec jej nechýbal.
"Otvor ... prosím."
Teraz sa cítila naozaj zvláštne, hlas bol jeho, ale niečo tu jednoducho nesedelo. Orochimaru nikdy - a keď hovorím nikdy, myslím nikdy - nepoužíval slovo prosím.
"Ahoj Karin-san, otvor nám prosím dvere." Tentoraz to bol iný hlas, tiež mužský, ale mladý a veselý. Aj keď ho presne nevedela zaradiť, nový hlas jej bol takisto povedomý. Povedala si, že už nikdy nebude otvárať dvere bez toho, aby ich predtým skontrolovala svojou silou.
"Otvor nám, prosím ťa."
No, keby mali zlé úmysly, dvere by už dávno vyrazili. Asi mi nič iné neostáva, pomyslela si. Nadýchla sa a chytila kľučku. Keď sa jej naskytol pohľad na Orochimara, ostala omráčená. Bol celý oblečený v bielom a čo vyžarovalo z jeho tváre, bolo neskutočné. Vyzeralo to, že je od-lí-če-ný. Orochimaru nikdy nebol odlíčený. Čo jej uniká?
"Čo tu hľadáte?" opatrne sa opýtala a pozorne si ich premeriavala. Vôbec nevyzerali rozrušene, skôr ako párik na víkendovom výlete. To ju trochu ukľudnilo.
"Vieš, Karin, po tom, čo som sa vrátil medzi živých a mohol som svojou troškou prispieť ku konečnému víťazstvu, niečo sa so mnou stalo." Teraz Karin začínalo byť akosi teplo, čo má ten magor na srdci?
"Pravda je jednoduchá, pocítil som lásku a priateľstvo, teraz je moja duša pokojná." Hovoril to pomalým a spevavým hlasom a keby nemal pri úsmeve prižmúrené oči, určite by videl, ako Karin padla sánka. "Nuž, teraz hľadám odpustenie a dal som si za cieľ pomáhať ľuďom, ku ktorým sa cítim byť zaviazaný."
"Orochimaru-sama si dokonca napísal zoznam 101 úloh, ktoré chce splniť v najbližších piatich rokoch," jasal Lee a mával pred sebou nejakým zdrapom papiera. Jedna z nich je, že ma naučí ninjutsu!"
"Ehm ... kto iný, ak nie ja, že?" A zase ten neznámy úsmev, až Karin behali zimomriavky po chrbte. "Je to dobrý chlapec, najprv som bol proti tomu, že ma chce mať Tsunade pod dozorom, ale nakoniec som rád. Navyše je jeho sensei stále v nemocnici a bez neho nemôže trénovať."
Karin konečne prešla nemota a odhodlala sa k otázke: "No a prečo ste dnes tu?"
Orochimaru sa najprv pozrel do zeme, potom na Leeho, nakoniec Karin do očí a spustil: "Pamätáš si, ako som ťa verboval do mojich laboratórií?" Karin súhlasne pokynula hlavou. "No vieš, vtedy si ku mne šla, lebo si bola sirota a nemal ťa kto prichýliť."
"Áno, to sedí."
"A pamätáš sa, ako som ti povedal, že tvoju poslednú žijúcu príbuznú, tetu Ashinu, zabili banditi z klanu Kaguya?"
Na to si spomínala veľmi dobre, Orochimaru jej to vtedy popisoval zhruba takto, citujem: na vlastné oči som videl, ako jej telom prešlo asi dvadsať ninja ihlíc a shuriken jej preťal krk, jej hlavu potom (tu sa Oonoki pri svojom rozprávaní zarazil, keď si spomenul, že vedľa neho leží dieťa) ... jej hlavu potom nechali tak...
"No vieš," pokračoval Orochimaru, "možno som tak trochu preháňal a nič z toho sa vlastne nestalo. Vlastne je možné, že tvoja teta je stále celkom živá." zakončil svoje rozprávanie.
Karin ostala mlčky stáť, nevedela, čo si má o tom myslieť. Každopádne ju to zaujalo. Možno sa našla stratená príbuzná, ktorú - ako si pamätala - mala celkom rada.
"Veľa bližších informácií o nej bohužiaľ nemám, ale existujú indície, že by sa mohla zdržovať na opustených miestach ako pustovníčka. Vždy ju to tiahlo k šelmám a prírode. Dúfam, že ti to pomôže Karin, snáď sa ti pošťastí." Mierne sa uklonil a obaja misionári sa otočili smerom k ceste.
"Tak Orochimaru-sama, to je už ôsma splnená úloha," natešene zvolal Lee. Teraz je čas ísť do laboratórií, kde vám vysvetlia, ako sa pracuje s bielymi myšami. Viete, aby ste nemusel robiť pokusy na ľuďoch!" pokračoval so širokým úsmevom. "A potom je tu výpomoc v materskej škôlke... Moment, čo znamená výpomoc v materskej škôlke, Orochimaru-sama, nič mi o tom nebolo povedané..."
Ich hlas stále doznieval z diaľky, ale to už ich Karin nevnímala, mysľou bola inde. Mám žijúcu príbuznú, stále si opakovala a v útrobách pocítila akýsi dobrý pocit. Šla chystať raňajky s úsmevom a v duchu rozhodnutá, že tetu vyhľadá.

"Klop, klop!" ozvalo sa znovu, ale tentokrát v byte Kurotsuchi. Onedlho začul Oonoki štrnganie kľúčov a cvaknutie zámky.
"Hmm, vyzerá to tak, že dnes ti ten príbeh nestihnem dopovedať celý," otočil sa na malú. Zdalo sa mu, že trochu posmutnela. Do izby vkročil vysoký červenovlasý muž, ktorý mal na Kamennú veľmi netypický vzhľad. Podišiel k dvojici a usmial sa.
"Zdravím vás, tsuchikage, ako sa máte? V obchode boli dnes strašné rady, prepáčte za meškanie."
"To je v poriadku, malá sa držala ako generál. A prestaň ma konečne volať tsuchikage," odvetil trochu prísne.
"Rozkaz, pradedo! Ostávaš aj na obed?"
"Nie ďakujem, už je čas ísť. Niektoré príbehy je lepšie rozprávať na pokračovanie a niektoré je najlepšie nedokončiť vôbec." dodal a potmehúdsky žmurkol na Onotsuchi.
Podali si ruky a ticho sa rozlúčili. Keď Oonoki vyšiel na ulicu, na uliciach bol čulý ruch a svietilo slnko. Možno predsa len nie sú mierové časy tak zlé ...