Cesta Jashinistu - 17. kapitola

Čo ponúka rozhovor

Zas raz.
„Fajn. Takže zajtra pri západe slnka. Na bežnom mieste,“ zakončil Yoshi ich nie veľmi dlhý rozhovor.
„Hm,“ zatiahol Hidan a vymenil si so spoločníkmi flegmatické pohľady.
A o sekundu sa už každá časť rozdelenej skupinky vydala vlastnou cestou.

Kým Hidan kráčal popod koruny rozjarených stromov, premýšľal. Pochytila ho akási sentimentálna nálada; udalosti posledných mesiacov sa v jeho hlave kopili, zlievali, vytvárali obrazce. Prešla ním vlna nenávisti, ktorú voči nemu prejavilo toľko ľudí. Ich hnev, zúfalstvo, pocity a slová adresované nemilosrdnému vrahovi. A všetci sú už mŕtvi.
Hidan si povzdychol. Potrebuje sa porozprávať s Jashinom.
Zavial vietor. Ponad vyšliapanou lesnou cestu sa zavírilo zopár listov – sýtozelených, sivozelených, žltých, bielych... tak počkať! Hidan zaujal obranný postoj a udivene sa díval, ako sa z poletujúcich bielych papierikov formuje čosi, čo vyzeralo ako... ľudská postava.
Tá ponurá lesná cestička zrazu nevyzerala až taká ponurá. „Fíha!“ zvolal Hidan a zapískal. Prezeral sa na ženu, čo sa asi sedem metrov od neho zrazu len tak objavila vo víre papierikov origami. Bola priemerne vysoká, a hoci jej postavu zakrýval dlhý čierny plášť s červenými obláčikmi (Čo je to za kostým?), spod ktorého jej trčali len lýtka štíhlych nôh, dalo sa povedať, že je krásna.: Jej jemná tvár, rozhodné oči, vlasy mierne neprirodzenej farby – farby podvečernej oblohy. Postoj elegantný a vzpriamený.
„S kým mám tú česť?“ spýtal sa Hidan a mierne povolil v obrannom postoji.
Ženine oči sa naňho pár sekúnd dívali. Jej tvár neprezrádzala žiaden výraz. „Hidan – všakže?“
Prižmúril oči. „Odkiaľ, k*rva, vieš moje meno?!“ spýtal sa tónom trochu nepriateľskejším, než zamýšľal. Vzápätí sa však upokojil. „A pýtal som sa na tvoje meno, modrovláska. Svoje vedieť nepotrebujem.“
Na ženinej tvári sa mihol úsmev – hoci to bolo len ťažko poznateľné, keďže jej ústa takmer celkom zakrýval golier plášťa.
„Moje meno je Konan,“ predstavila sa slušne. „Prišla som sa s tebou pozhovárať.“
„Už sa zhovárame. A musím povedať, že je to príjemná zmena. Už dlho som sa neporozprával so ženou. Aspoň nie v dobrom duchu. Ehm... bude tento rozhovor v dobrom duchu, však? Alebo mám predpokladať, že ťa niekto najal a ty mu máš doniesť moju hlavu či čo? Pretože v tom prípade..,“ nedopovedal.
„Neprišla som s tebou bojovať,“ riekla Konan. „Ale ponúknuť istú prácu.“
„Aaaah. Yoshi rieši zákazky, na mňa s týmto nelez.“
„Prišla som za tebou, nie za niekým iným. A nehovorím o žiadnej jednorázovke. Ide od dlhodobé plnenie misií pod záštitou našej... istej organizácie...“
„Misie,“ vyslovil Hidan s trpkosťou na jazyku. „Akože čo? Diplomatické sra*ky-dohadovačky?“
„Isteže nie,“ upokojila ho Konan rýchlo. Po tom, čo ju Hidan prerušil, mierne stratila niť. „Očakáva sa od teba, že budeš robiť to, v čom si dobrý.“ Pozrela sa naňho z podhľadu nepreniknuteľnými očami.
Znie to, akoby o mne niečo vedeli... bastardi.
„Čo by som z toho mal?“ spýtal sa Hidan, ktorému sa ten nápad už teraz nepozdával.
„Zárobok je samozrejmosťou, no viac by ťa možno mohla zaujímať ochrana, ktorú ti poskytneme, a povedzme... mierna nedotknuteľnosť. Taktiež voľnosť – môžeš si robiť, čo chceš, pokiaľ splníš misie, ktoré ti boli pridelené, a môžeš tak robiť v súlade so svojimi... ideálmi,“ Konan chvíľu hľadala vhodné slovo. Bolo jasné, čo má na mysli.
To si myslím. Jashina mi nikto nevezme.
„Dobre, dobre,“ zakončil otrávene Hidan, „a čo, keď ti poviem, že sa na vás môžem vysr*ť?“
Nepríjemná reakcia. Dvojica postávala v bezvetrí a sekundy plynuli pomaly. Zhusťujúce sa ticho predpovedalo možnú potyčku. Okolo madrovlasej krásky sa zvírili papieriky, na čo Hidan zareagoval uchopením poriska svojej kosy, ktorá mu odpočívala na chrbte.
Konan na moment zatvorila oči, vydýchla. „Dúfala som, že na to, aby som ťa presvedčila, boj nebude nutný.“
Hidan sa uškrnul pri pochybnej myšlienke na to, či by ho dokázala poraziť. Vtipné. Následne mu však napadlo čosi iné. „Hm, mám to chápať tak, že ma chceš presvedčiť či už po dobrom alebo po zlom?“ Poškriabal sa na brade. „Dočerta, musíte mať o mňa asi vážne záujem. To mi lichotí.“ Rozosmial sa.
Konanin výraz tváre sa nezmenil.
„Má tá vaša organizácia nejaké meno?“
„Akatsuki.“
„A to sa všetci obliekate ako na maškarný bál? Teda... tie obláčiky sú pekné, uznávam...“ Hidan niečo začal kecať, ale to už Konan nezaujímalo.
„Dostaneš deň na premýšľanie. Hoci verím, že sa stretneme pri Pieskovej hore zajtra...“ pozrela na pás oblohy viditeľný cez koruny stromov, „...pri západe slnka.“
Hidan neodpovedal. Pár sekúnd sa na seba ešte dívali, potom sa modrovláska nečujne vytratila spôsobom, akým sa zjavila.

Zložil si z chrbta bremeno v podobe trojčepeľovej kosy, povolil zazipsovanú vestu a usadil sa na kolená. Okamžite pocítil, ako sa okolité prostredie vyparilo - opantalo ho známe vzduchoprázdno... v meditačnom pokoji bol obklopený hmlou. Bol tu sám. Len on a Jashin.
Zovrel v pästi symbol, ktorý mu visel na krku. Ako začať... Cítil sa plný otázok a neistoty, no pritom si nebol istý, s čím sa chce vlastne podeliť. Niekoľko minút len v tichu sedel.
„Jashin-sama,“ oslovil svojho boha, hoci si nebol istý, ako bude pokračovať. Zahľadel sa na neexistujúci bod v abstraktnej čierňave. „Dúfam, že si spokojný... si, všakže?“
Nečakal na reakciu.
„Všetko robím pre teba... a predsa mám pocit, že nie som tak rád. Niečo... niečo mi chýba, ak rozumieš. Niečo vo mne...“
Tváre ľudí. Odrazu sa mu zjavili pred očami, obklopili ho... boli takmer skutočné – ako prízraky. Poznal tie tváre. Boli to rôzni ľudia, ktorých posledný pohľad bol adresovaný Hidanovi. Ten si ich nepamätal všetkých, no predsa tam bolo niekoľko výrazných... nezabudnuteľných, alebo len ťažko.
„Ty to vieš, Jashin-sama,“ pokračoval Hidan, keď sa tváre opäť vytratili v temnote. „Tie pocity... nemyslel som si, že do mňa ešte niekedy vstúpia. Ale dovolil som im to.“ Priznanie z neho plynulo pomaly a zmierene. Pred Jashinom nemal čo skrývať. Nemohol nič skrývať.
„Zamýšľam sa... azda môžem tvrdiť, že moje ideály sú správne? Teda..,“ pokrútil hlavou, zarazil sa, ako si mohol dovoliť spochybniť niečo také, „isteže sú. Sú pravé ako moja viera v tvoju moc. Ale moje ideály...“
Pohľady pred smrťou, posledné slová vychádzajúce z úst.
„...nie sú jediné.“
Hidan sa zahanbil. Zavrel oči a sklopil hlavu. Zhlboka dýchal. Dostal to zo seba. Ešte chvíľu si tu takto posedí a pôjde. Všetko bude, ako bolo.
Pochybuješ.
Hidan zalapal po dychu práve vo chvíli, kedy sa chystal ukončiť meditáciu.
„Nie, Jashin-sama! Ja-“
Hmla sa vytratila, hoci sa nemala. Hidan sa opäť ocitol v kostole a slepo hľadel pred seba.
Jashin k nemu prehovoril. Mal dôvod prehovoriť? Spomenul si na deň svojho zasvätenia. Jashin sa mu vtedy prihovoril po prvý krát i naposledy. Vždy len počúval modlitby a myšlienkové výlevy tápavých jashinistov, následne obnovoval moc ich viery prostredníctvom svojej božskej aury či tichého nejasného šepotu, ktorý človeku zarezonoval v hlave a postavil ho na nohy.
Toto však boli zreteľné slová.
Hidan si nebol istý či byť rád alebo sa obávať. Po chvíľke omámenia sa postavil, vypol hruď a zhlboka vydýchol. Usmial sa. Napriek všetkému sa cítil lepšie.

Vyšiel z kostola a zamieril do obytného priestoru vytesaného do skaly po obvode nádvoria. Bola už takmer noc.
„Akari ťa pozdravuje. Teda vlastne ten blondiak Naoki,“ ozvalo sa z úst chlapíka, ktorý sa k nemu nečakane pripojil.
„Je tu?“ začudoval sa Hidan, keď sa zadíval na muža, a zastal.
Ten pokrútil hlavou. „Dlho tu nebol. A možno sa už nevráti. Ktovie, čo sa s ním stalo. Naposledy po ňom šli nejakí ninjovia, ale vraj nič vážne.“
„Fajn,“ zakončil Hidan a chystal sa ísť si po svojom.
„Vyzeráš utrápene, chlapče.“ Muž chcel zrejme rozhovor predĺžiť. „A si taký mladý.“ Pravda, bol od neho mladší minimálne o dve desaťročia.
Hidan na to nereagoval slovami, len zamračeným pohľadom. O čo ti ide?
„Isteže nie si sám. Tiež som býval neistý, a to som Jashina-sama spoznal v neskoršom veku, ako ty. Áno, pamätám si na tvoje zasvätenie, zhodou okolností som tu bol.“
„A?“ Hidan začínal byť otrávený, no predsa nemohol len tak odignorovať tento rozhovor...
„Chcem len povedať, že každý máme nejaký príbeh. Napríklad ja... dostal som sa k jashinizmu prostredníctvom neho samého spáchaného na mojich blízkych.“ Hovoril o tom jasne a vyrovnane, díval sa poslucháčovi priamo do očí. Keď sa ani po dlhšej chvíli Hidan nerozhodol odísť, muž spustil:
„Boli sme putovný kmeň. Jednej noci akýsi šialenec zvláštnym spôsobom zabil niekoľkých ľudí... a vyparil sa. Potom sa vrátil nasledujúcej noci, no hoci zasa padli nejaké obete, to už boli naňho pripravení. Po tom, čo ho paralyzovali nejakou technikou, odsekli mu ruky a zavesili ho na vysoký drevený stĺp. Samozrejme, že nadával, klial a sťažoval sa... ustavične si čosi mrmlal. Zopárkrát som ho počul prihovárať sa nejakému Jashinovi – aj keď na blízku nikto nebol... A vydržal dlho; to som sa skutočne čudoval. Stratil tak veľa krvi a ešte žil? Musím povedať, že som s ním neskôr začal tak trochu súcitiť.“ Na chvíľu sa zahľadel mimo, akoby sa rozpamätával. „...na štvrtý deň som za ním prišiel a spýtal sa ho, kto je Jashin. Vysmial sa mi, nazval ma bezvercom a povedal, že to nikdy nepochopím.
O pár hodín ho zhodili do jamy a zakopali. Myslím, že ešte žil. Teda,“ trochu nešťastne si povzdychol, „isteže ešte žil.“ Po krátkej odmlke sa dostal ku koncu svojho rozprávania.: „Bol to vrah. Avšak bol tak oddaný čomusi, čomu som nerozumel, že ma fascinoval. Ešte v tú noc som odišiel a začal som pátrať po Jashinovi.“
„Prečo si mu nepomohol?“
„Prečo by som bol mal? Nebol to môj priateľ. A okrem toho, zabil dvoch členov mojej rodiny.“
„Zaujímavé,“ skonštatoval Hidnan sucho.
„A to mi pripomína, že náboženstvo je viac duchovná záležitosť.“ Poškriabal sa na brade. „Je jasné, že Jashin vylieči tvoje telo zvonka, avšak fyziologické potreby sú tvojou súčasťou či chceš alebo nie. Človek je len človek, bez ohľadu na to, čomu verí. Aj keď takí ako my... majú možno menšiu výhodu,“ uškrnul sa a poukázal na svoj prívesok, obmotaný okolo zápästia, a dlho ho skúmal. „...alebo nevýhodu?“
„Prečo mi to hovoríš?“ spýtal sa Hidan so zamračeným výrazom.
„Len som tým chcel povedať, že nech si akokoľvek silný či sebavedomý, nemôžeš sa spoľahnúť len na podporu – ako sa to hovorí - „zhora“. Ale používať vlastnú hlavu, byť v strehu, pozorovať nepriateľov a-“
Hidan ho prerušil zdvihnutím ruky a pokýval hlavou, akoby to už nemohol počúvať. „Nieže by bolo taktizovanie mojou silnou stránkou. Mám plnú dôveru v Jashina-sama a tak to bude.“ V hlave sa mu ozvali Jashinove slová z predchádzajúceho rozhovoru.
Už nikdy nebudem pochybovať.
Obrátil sa a odišiel.

Vošiel do malého skalného vchodu. Po tom, čo minul zopár dverí na ľavej i pravej strane, došiel až k dverám, ktoré sa nijako nelíšili od ostatných, no predsa vedel, že sú tie správne. Potisol ich dnu a odhalil pred sebou skromný zatemnený priestor. Áno, bola to jeho izba. Keď sa vtedy pred niekoľkými rokmi stal právoplatným jashinistom, samozrejme mu pridelili aj vlastnú izbu. Dokopy tu nestrávil nejako veľa času, keďže neustále pobehoval po vonku a „šíril vieru“. Preto sa cítil aj trochu nostalgicky.
Zatvoril za sebou dvere a podišiel k malému okienku nad posteľou. Neodhrnul záves, len zažmúril oči a úzkou škárou nakukol na nádvorie. Následne sa odvrátil a jeho zrak padol na obdĺžnikový predmet položený na nočnom stolíku. Uškrnul sa a vzal knihu do rúk. Pôvodne bola vyblednutej oranžovej farby, no kvôli hrubej vrstve napadaného prachu teraz pôsobila takmer sivá. Veľký červený symbol na obale sa však i pod tou vrstvou prachu vynímal celkom zreteľne.
Hidan sfúkol nežiadúci materiál z povrchu knihy a roztvoril ju. Na prvej strane stálo kurzívou napísané: Kniha viery Jashinovej. Niektorí tomu hovorili Svätá kniha, iní Príručka pre jashinistov. Keď ju Hidan - ešte pred svojim oficiálnym prijatím do kultu - dostal, prečítal ju pomerne rýchlo a odvtedy ju do rúk veľakrát nezobral... ale všetko podstatné vlastne vedel. Nebolo veľa pravidiel.
Zvalil sa na posteľ a nad hlavou vystrel ruku s knihou roztvorenou na náhodnej strane. Po chvíľke mu však klesla na čelo, a ani si to neuvedomil, už aj driemal za svitu stúpajúceho mesiaca.