Cesta Jashinistu - 16. kapitola

Nenávisť a kliatba

Deti majú často hlúpe a vtipné predstavy o tom, čím chcú byť, keď vyrastú. A neskôr, prechodom do neskoršieho detského veku – nadchádzajúcej dospelosti, sa im tieto predstavy neraz rozplývajú. Hľadajú cestu, ktorá by sa odvíjala od ich osobnostných čŕt, od ich záľub... Niekedy je však ona cesta zatemnená a cieľ v nedohľadne veľmi dlho. A potom, z čista-jasna, sa vyjaví...
Niektorí ľudia sa chcú stať doktormi, iní kuchármi, ďalší dbajú o bezpečnosť a chcú, aby sa z nich stali ninjovia. Chcú bojovať za ideály svojej dediny, svojej domoviny.
Hidan už neraz počul zvesti o prestížnych ninjovských akadémiách vo veľkých dedinách ako Konoha. Zaujímalo ho, ako prebieha taká výučba: z usopleného decka na silného shinobiho. Niečo také u nich v dedine nikdy neexistovalo... Zamyslel sa nad tým, či by sa z neho stalo niečo iné, keby bol chodil do takej ninjovskej akadémie – keby si našiel kamarátov, spoznal rôznych učiteľov, plnili by spolu misie rôznych typov, skrátka... bolo by to iné?
Alebo by sa v ňom i napriek tomu prebudili jeho zvrátené sklony?
Slastne si vzdychol. Nie, takto je to viac než v poriadku. Vytiahol kopiju zo svojej hrude, mierne sa zatackal a s prekríženými nohami si sadol doprostred rituálneho kruhu, v ktorom už dovtedy stál. Krátko pozrel na postavu staršieho muža sediacu na stoličke, oči vyvrátené dohora, ruky ovisnuté po stranách. Hidan zopäl ruky a začal sa modliť.

V každom územnom celku, každej aliancii či inom zoskupení ľudí sa nájde niekto, kto by sa mohol označiť za „toho hlavného“, osobu, čo by teoreticky mala hýbať figúrkami. U Jashinistov existovalo niečo podobné – akási rada starších, ktorej pôsobenie nikto veľmi nevnímal a ani nemusel. Šlo o malú skupinku ľudí (vôbec nie nejako starých, napriek tomu názvu), ku ktorým sa dostávali informácie hodné analýzy, prípadne možného riešenia.
Keď sa Hidan pred nejakým časom vrátil do Chrámu, poslali ho na sever, aby vyhľadal jednu osobu. Teda, vyhľadal a odstránil, pravdaže. Mal to byť starší muž žijúci v chate stojacej pri lese, aspoň na pol kilometra od vzdialenej osady, ku ktorej neoficiálne patril.
Prišli skoro ráno. Slnko ešte len zospodu oblizovalo hrebene neďalekých kopcov a vzduch bol čerstvý a vlhký po nočnom daždi. Neprešla však ani pol hodinka a nasiakol pachom krvi...
„Prečo ti vlastne pomáhame?“ spýtal sa Yuu, nevyspatý a stŕpnutý.
„Z hlúposti? Z dobrej vôle? Ja neviem. Najskôr asi preto, že to máme po ceste,“ odvetil ľahostajne Hidan a pricapil sa na kôru mocného duba, pozorujúc stavbu v ich blízkosti. Yoshi medzitým obozretne skúmal okolie a hľadal pasce. Dve sa mu už podarilo prekuknúť, no tie boli nastražené pred vstupom do lesa z opačnej strany.
„Aká je za to vôbec odmena?“ dožadoval sa odpovede Yuu a zneistel.
„Môžeš si z toho domu vziať čokoľvek chceš.“
„Aha, jasné. Lenže ja nie som predajca nábytku ani nič podobné.“
„To je tvoj problém.“
Yuu sa zamračil, chcel škriepku trochu rozvinúť, ale Yoshi mu nedal možnosť. „Vyzerá to bezpečne. Tak teda ideme.“
Keď vtrhli do chalupy, všade bolo ticho. To mohlo znamenať buď, že dnu nikto nie je, alebo, že príchodzí nie sú neočakávaní. Možnosť číslo dva sa ukázala ako správna, akonáhle otvorili (skôr rozrazili) dvere do spálne a za písacím stolom našli zhrbeného šedivého muža. Keď ich zbadal, netváril sa prekvapene, hoci neistota a strach z neho sálali ako plameň zo sviečky. Pomaly sa im na stoličke otočil tvárou v tvár.
„Čakal som, kedy tento deň príde. Znova mám tú česť sa s tebou stretnúť, Jashin,“ povedal muž; slová z jeho úst šli pomaly a ťahavo.
Hidan pri mene svojho boha prižmúril oči. „Znova? Hm, každopádne naposledy.“ Následne sa obrátil k svojim spoločníkom.: „Fajn, zdá sa, že to bude veľmi rýchle. Môžete ísť rovno von.“
Yuu čosi zamrmlal a otočil sa na päte, avšak Yoshi sa nepohol. „Kto tu ešte býva?“
Muž na stoličke sa naňho zadíval pohľadom, ktorý mohol značiť akúkoľvek emóciu, vrásky mu totiž dodávali istú tajnosť. „Kto by tu býval? Som už starý, moja nebohá manželka ma opustila už pre vyše troma rokmi.“
„Kto spí na tej posteli?“ ukázal Yoshi na jednu z dvoch postelí, tú napravo od stolíka. Bola pekne ustlaná – bezdôvodne?
„Spávala tam moja žena.“
„Nepýtam sa, kto tam spával. Kto tam spáva teraz?“
„Eh,“ zastonal starec, ťažko trpiac Yoshiho tvrdý psychologický výraz. „Nikto. Nikto tam už nespáva.“
Nastal moment ticha, avšak prudký tlkot mužovho srdca bol takmer počuteľný. „Prehľadáme to tu,“ zatiahol Yoshi a strčil do Yuuho, ktorý bol už aj tak na odchode.
„Naozaj neviem, prečo by ste to robili, páni. Myslel som, že vás zaujímam ja...“
„Dostaneš patričnú pozornosť,“ flegmaticky ho ubezpečil Hidan, ktorý s ním v izbe osamel. Pre starca to bol hrozný pocit – ako byť v miestnosti so smrtkou. Vedel, čo príde, no bol by klamal, keby priznal úplnú nebojácnosť a zmierenosť.
Hidan naklonil hlavu na stranu. Podišiel bližšie k stolíku, neobávajúc sa žiadneho triku od sediaceho muža, a zahľadel sa na sviečku, po ktorej sa roztekal vosk, niekoľko kníh, ale hlavne - stoh papierov: nákresov a poznámok. Nemal chuť ich čítať; avšak akonáhle si prešiel zopár viet, bolo mu jasné, že je tu správne – a teda aj, že informácia, ktorú dostal v Chráme, bola pravdivá.
Schmatol do ruky zopár kusov papiera a prešiel na druhý koniec miestnosti, predvádzajúc teatrálny tanečný pohyb. „Zaujímavé!“ zvolal dramaticky. Následne hodil rukou, na čo starcove poznámky zlietli na podlahu „A zbytočné.“
„Chápem,“ vzdychol si muž. „Vy to tak beriete. Pre mňa to však má... malo,“ opravil sa, „cenu. Teraz už môžem priznať, že som niekoľko rokov zbieral informácie o vašom kulte. O jashinistoch, o ich praktikách, o samotnom Jashinovi.“
„Vykopal si si hrob,“ prosto skonštatoval Hidan.
„Možno... asi áno. No nemohol som si pomôcť, zvedavosť je ľuďom prirodzená.“ Mykol plecami.
„A nebezpečná.“
Muž sklopil zrak. Otvoril ústa, mal pocit, že sa chce vyrozprávať – hoci aj človeku, ktorého jeho životný príbeh vôbec nezaujíma. Lenže skôr, než začal, spoza steny sa ozval treskot; niečo sklené padlo na zem a rozbilo sa. „Nie,“ preľakol sa. Veď tú skrýšu predsa zamaskoval! Padacie dvierka do skrytej pivnice mali byť bezpečné! Spontánnou reakciou rýchlo vstal, avšak, ako sa dalo čakať, Hidan ho namierením kosy okamžite uzemnil.
Privreté dvere sa otvorili dokorán a dnu sa vteperil Yuu, držiac kunai pod krkom mladej ženy, ktorá sa v jeho zovretí zvíjala a ticho stonala. „Aha, čo to tu máme! Hej-“ zarazil sa na moment, „ty si ho ešte nezabil?“
„Nie, prosím, moju rodinu ušetrite! Nemajú s tým nič spoločné,“ zavzlykal muž v návale paniky, opäť sa pokúsil vstať, ale Hidanova kosa ho opäť vtlačila na sedadlo stoličky.
„Rodina?“ spýtal sa jashinista.
„Naozaj ti záleží na tvojej rodine?“ spýtal sa Yoshi, ktorý vošiel do miestnosti, držiac na rukách malého chlapca. Dlaňou mu zakrýval ústa, inak by určite vydesene kričal. Očividne sa snažil nejako vymknúť z Yoshiho zovretia, ale, pravdaže, nemal najmenšiu šancu. „Prečo si ich potom ukryl tu? Taká hlúposť. Pod lampou nebýva vždy najväčšia tma.“
„Nechcel som... nemal som čas ich poslať preč. Nevedel som im narýchlo zariadiť bezpečnú cestu... Dcéra moja,“ vystrel ruku smerom k ticho vzlykajúcej žene.
„Tak dcéra,“ zopakoval Yuu a nadýchol sa vône jej vlasov. „Pekná, pekná. Ale pekné ženy to nemajú vždy ľahké.“
„Prosím vás, spravím čokoľvek..!“
„My sme ale neprišli vyjednávať,“ schladil ho necitlivým tónom Hidan.
„Oh, Hidan-san,“ usmial sa Yuu, „už viem, čo si vezmem z tohto domu. Aj keď len na chvíľku.“
„Postarám sa o chlapca,“ dodal Yoshi a pozrel na tvár starého muža, ktorá sa začala topiť v slzách. „Bude to rýchle a bezbolestné. Nemám v obľube ubližovať malým deťom.“
Yoshi s Yuuom opäť opustili miestnosť. Spoza steny sa ešte chvíľu ozývali zvuky, no potom okolie stíchlo. „No dobre,“ zatiahol Hidan, oprel svoju kosu do rohu miestnosti (v tejto situácii ju nepotreboval) a s kunaiom v ruke podišiel bližšie k takmer nemohúcej postave opierajúcej sa o operadlo stoličky. „Ukončiť život niekoho, kto sa ani len nebráni, je riadna nuda, človeče. Chcel som ťa proste zabiť, ale... vzhľadom na to, koľko toho vieš o veciach, o ktorých by si vedieť nemal, mám pocit, že niekto iný by si prial vidieť tvoju smrť inak...“ Zhlboka sa nadýchol. „Cítiť tvoju smrť.“
„Jashin,“ šepol muž a zatriasol sa. Zarezonoval škripot jeho zubov. „Jashin. Kvôli nemu som raz skoro prišiel o vlastný život. Hrozná bolesť... Avšak, to sa nevyrovnalo bolesti zo straty ľudí, na ktorých mi záležalo. Len kvôli nemu.... a kvôli bande pomätených fanatikov.“ Zdvihol hlavu, ktorú doteraz klopil k zemi, hanbiac sa za svoje slzy. Teraz však jeho výraz prezrádzal len opovrhnutie a hnev. Zadíval sa na človeka, ktorého nikdy predtým nevidel, no bol si istý, že ho nenávidí. Nenávidel ho tak veľmi, ako všetkých jemu podobných. A nenávidel ho tak veľmi, ako nenávidel jeho boha.
„Po tom, čo ste zabili môjho zaťa som sa zaprisahal, že nájdem spôsob, ako vás zastaviť. Nechcel som už vidieť smrť, nechcel som vidieť umierať ľudí kvôli vášmu hnusnému náboženstvu! Škoda len, že som nemal viac času...“
Hidan prudko sekol zbraňou po nepriateľovej hrudi. Jediná urážlivá zmienka o jashinizme spôsobila reflex, preňho celkom typický.
„Celá skupinka, ktorú si zorganizoval na nájdenie Chrámu, je dole. Pravda, chvíľu trvalo, kým sme ich vypátrali, ale podarilo sa. Toto si myslel tým, že nechceš, aby umierali ľudia? Taaaak tomu sa vraví trapas.“
Krv sa dotkla jazyka.
„Neviem, ako si rituál prežil prvý krát, ani ktorý debil to s tebou nevedel dotiahnuť do konca. Každopádne to napravím.“
„Vy beštie, bezcitní šialenci,“ klial muž, pokiaľ mu to len dovolilo stiahnuté hrdlo a sledoval, ako sa nad ním týči postava, ktorá už nepripomínala človeka. „Preklínam vás. Vás všetkých!“
Hidan sa usmial. „Nie, myslím, že ja preklínam teba.“

Keď sa trojica vydala na pochod za ďalšou prácičkou, slnko stále ešte len vykúkalo spoza obzoru. Dym, stúpajúci z obhorenej chaty ďaleko za ich chrbtami, preto nebol na šerej oblohe tak dobre viditeľný, no taktiež nie nepostrehnuteľný. Niekoľko drobných ľudských postáv z osady sa rozbehlo na miesto činu v nádeji zachrániť obyvateľov horiaceho domu, pokiaľ ich už nezlupol oheň.
Až neskôr sa dozvedia, že zabijakom neboli plamene...