Cesta Jashinistu - 18. kapitola

Ten, koho sprevádza krvavé slnko

Hidan kráčal lesom smerom k miestu, kde sa vždy stretával s Yoshim a Yuuom. Minul povedomý rozštiepený kmeň, potom malý, nikam nevedúci jaskynný otvor, potom sa jeho cesta skrížila s úzkym potokom kľukatiacim sa v krytí vysokej trávy. Napokon vyšliapal na čistinu takmer dokonalého kruhového tvaru.
Poobzeral sa. Nikto tu nebol; bolo ešte skoro.
Prešiel na druhý koniec vyvýšeného svahu a zamieril opäť medzi stromy.

Piesková hora sa pred ním črtala čo by kameňom dohodil. Bol to zakrivený pahorok len o niečo vyšší než okolitá krajina. Vďaka svojmu tvaru bola však skvelým orientačným bodom. Keď došiel až na vrchol a usadil sa medzi suché kroviny, ktoré pokrývali piesočnatú zem, zadíval sa na krajinu, ktorá v tejto oblasti vytvárala prechod medzi dvoma vegetačnými pásmami – lesostepom a savanou, čím vznikal dojem polopúšte. A púšť sa rozkladala vo vzdialenosti niekoľko kilometrov na juh.
Kotúč slnka sa dotkol horizontu a tiene drobných stromov sa naťahovali ako rozliata tekutina. Obloha sfarbená do odtieňov oranžovej a červenej pôsobila dokonalým výtvarným dojmom – plným emotívnosti a zasnenosti.
Niežeby to Hidana nejako obzvlášť zaujímalo...
Ale to slnko bolo pekné. Tonalita farby tej malej ohnivej gule sa mu pozdávala. Pripomínala mu jeho údel i jeho slasť.
Už nikdy nebudem pochybovať, sľuboval si jashinista, akonáhle zovrel v pästi prívesok na svojej hrudi.
Cítil sa fajn.

Všimol si, ako sa o pár metrov ďalej zhmotnila postava v čiernom plášti. Lenivo otočil hlavu od výhľadu a zamrmlal čosi ako „hm“.
„Takže si sa rozhodol prijať moju ponuku. Som rada, že si nad tým rozmýšľal-“
„Vieš, nad čím som premýšľal viac?“ prerušil jej možný pokračujúci monológ Hidan. „Vravela si, že tá vaša banda sa volá Akatsuki. Tak prečo sa stretávame v takejto dennej dobe? Nie je to tematické.“
Konan nereagovala. Asi chvíľu rozmýšľala či to ten človek myslí vážne a či sa vôbec oplatí na to reagovať.
„Ale vlastne sa mi to takto páči viac,“ dodal rýchlo Hidan. „Nie, vážne. Pripomína mi to...,“ nebol si istý, ako dokončiť vetu. Pár krát sa len nadýchol a vydýchol. „...veci.“
Zasmial sa.
Modrovlasá spoločníčka si zachovala neutrálny výraz; nechala vietor, nech došumí.
„Nasleduj ma,“ vyslovila dôrazne a obrátila sa.

„Pracujeme väčšinou vo dvojiciach. Ja som s... veliteľom,“ vysvetľovala Konan stručne, kým sa blížili k miestu určenia.
„Fíha. Takže pravá ruka vodcu?“ Hidan sa mierne začudoval.
„Tvoj partner sa volá Kakuzu.“
„Kakuzu?“ zatiahol Hidan a vytvoril na tvári grimasu. „To meno sa mi nepáči. Nemôžem si vybrať sám?“
„Kakuzovmu predošlému spoločníkovi... sa stala menšia nehoda,“ vysvetlila Konan, pričom Hidanovu otázku o možnosti voľby radšej odignorovala. „Takže sme mu museli nájsť iného partnera.“
„Tak moment. To znie, akoby tu o mňa vôbec nešlo,“ urazil sa Hidan.
„Už sme tu.“ Konan sa zastavila pod skalným previsom a položila ruku na studený kameň. Ten akoby sa začal víriť, vlniť ako zvislá vodná hladina... strácal svoju prirodzenú hustotu. „Chyť sa ma,“ odporučila Hidanovi, ktorý jej, zmätený, rýchlo položil ruku na plece.
V tej chvíli prešli skalou akoby tam ani nebola a ocitli sa v prázdnom jaskynnom priestore. Nikde sa nenachádzal žiaden viditeľný zdroj svetla, no i tak sa vo vnútri dali rozoznať steny ohraničujúce široký priestor i prírodne klenutý strop. A taktiež skupinka ľudí postávajúca uprostred, všetci v oblečení rovnakého druhu.
Hidan sa zadíval na tváre, ktoré sa zadívali naňho. Toľko nových ľudí...:
Černovlasý, pod očami kruhy, asi sa len horko-ťažko držal na nohách. Nejaký prispatý.
Vedľa neho vysoký, s modrým ksichtom a so zubami vycerenými ako piraňa... vlastne skutočne vyzeral ako ryba! Čo je to za kreatúru?!
Ďalšia v rade nejaká blondínka... Počkať, je to žena, či?
Vedľa sa hrbil akýsi pribratý kovboj, mračil sa, vyzeral neprirodzene, takmer ako vraždiaci stroj. Ďalší skvost.
Nasledujúci mal podobný vražedný pohľad, tmavé červené oči a cez ústa nejaké divné rúško. Stavím sa, že je to kvôli zápachu.
Ako posledné pri nich postávalo čosi veľmi, veľmi zvláštne... dvojfarebný ksicht najvyššieho možného kontrastu, žlté oči a, akoby toho nebolo málo, okolo hlavy mu do tvaru písmena V cikcakovito vyrastala nejaká rastlina. Čo to, ku*va, je?
Uprostred a trochu v popredí postával muž so strapatými oranžovými vlasmi, celú tvár mal poprepichovanú nejakými piercingami a oči zvláštnejšie než zvláštne. Nejaký hypnotizér, či čo?
Hypnotizér vystúpil ešte viac do popredia, smerom k šokovanému Hidanovi.
„Vítam ťa v Akatsuki,“ vyslovil a upriamil svoj pohľad na jashinistu.