Umenie zabiť 07 Vidím ľudstvo bez ľudskosti

Myslím, že netreba komentár k tomu, čo sa dialo potom. Vy ľudia si to viete predstaviť oveľa lepšie, ako by som si to kedy dokázala predstaviť ja. Naozaj. Teraz to myslím vážne. Táto priľudská skúsenosť ma priam ohromila. Nevedela som, čo presne som čakala. Asi veľmi nič, aby som bola úprimná. Ale to, čo som zažila bolo...no...určite lepšie ako akákoľvek predstava. Asi si to neviete predstaviť, že? Hm, ťažko sa to vysvetľuje. Je pre mňa jednoduchšie vysvetliť vám moju nesmrteľnosť a prácu ako toto. Ako vám vôbec môžem vysvetliť niečo, čomu sama nechápem?
Viete čo? Nechajme to tak. Vy viete, ako to asi vyzeralo a to, že som z toho bola mimo je moja vec. Ani neviem, prečo vám to vlastne hovorím. Aha, už viem.
V tej chvíli som cítila šťastie. Alebo to najbližšie šťastiu, ktoré môže nesmrteľníčka zabíjajúca ľudí dosiahnuť. Moja pokožka sa spojila s rytmom jeho srdca. Nemôžem povedať, že naše srdcia bili ako jedno, je to absurdné vzhľadom na fakt, že to moje bilo ako šialené. Neviem, čo to doň vtedy vošlo, ale normálne som sa zľakla, že vyskočí z hrude.
„Llyn, si vyklepaná ako rezeň. Upokoj sa,“ zasmial sa a ja som počula smiech. Nie zvuk, čo mu vychádzal z úst, ale smiech. Počula som ho od jeho počiatku, až kým nezanikol v mojich ušiach. Bolo pre mňa fascinujúce, čo všetko prináša ľudské telo a prišlo mi hrozné, že sa to všetko predo mnou celé tie roky skrývalo.
„Len si neviem zvyknúť.“
„Na čo?“
„Na všetko,“ odpovedala som pravdivo. Vtedy to bol pre mňa ten najkúzelnejší deň. Jashin a Shinigami by so mnou nesúhlasili. Pre nesmrteľníkov to bol jeden z najčiernejších dní. Do histórie jashinizmu vošla oveľa horšia, čiernejšia udalosť ako moje milovanie sa s Hidanom.
A máte to. Povedala som to. Ak vám to nedošlo už na začiatku, tak teraz určite viete, že sme nezostali len pri bozkávaní. Teraz, s odstupom času, mi príde divné, že som to s Hidanom hneď urobila. Vtedy by som asi urobila hocičo. Na nič iné som nemyslela. Keď nie vtedy, tak kedy? Keď nie s ním, tak s kým? Keď nie takto, ako? Keď nie tam, tak kde? Chápete? Asi to tak malo byť. Teda...ja som to asi takto nejako podvedome chcela. Či? To je jedno! Nebudem to tu teraz s vami smrteľnými sopliakmi rozoberať! Vráťme sa láskavo späť k príbehu.
„Zaujímalo by ma,“ Hidan sa trochu natočil tak, aby na mňa videl, lebo dovtedy som ležala na jeho ramene, „čo by z tohto tu mohlo vzísť, keby som sa veľmi snažil.“
„Myslíš...ako...že...či by som otehotnela?“
„No to sa niekedy po sexe stáva,“ nadhodil a ja som očervnela po korienky vlasov. Aspoň tak som sa cítila. „Čo je?“ zaškeril sa na mňa. Ani ja som nechápala, ako sa môžem ohľadom toho ešte červenať, keď po tom ležím vedľa neho nahá. Pokrútila som hlavou a neodpovedala som mu, lebo som nevedela ako. „Dobre teda. Nebudem to tak volať. Čo takto je*anie? Je to trochu drsnejšie a vulgárnejšie, ale pre takú hustú ženskú ako si ty by to nemal byť problém, nie?“
„Myslím, že si sa mi páčil viac, keď si mi povedal, že ma miluješ. Vtedy si sa zaobišiel aj bez takých výrazov.“
Hidan sa tváril, že si na to nespomína, i keď to bolo len včera. „Myslíš vtedy, keď som jedného mnícha nazval koko*om?“
„Hej,“ odvetila som.
„To je zvláštne. Ako som sa ti mohol páčiť viac, keď som bol oblečený?“ spýtal sa naoko nechápavo a ja som sa zasmiala. „Ale poďme späť. Bolo by možné, že by sa v tvojom bruchu mohlo niečo stvoriť?“
„Nie,“ odpovedala som hneď a na Hidanovej tvári sa zjavilo niečo medzi úľavou a sklamaním.
Ujasním to. Na niečo sme zabudli. Nie je to moja vina, ja som ani nevedela, čo presne sa bude diať! Preto tá úľava. Sklamanie? Asi mal nejaké plány do budúcnosti.
„Teda, aspoň si myslím. Som nesmrteľná, nestarnem, moje telo zrejme ani na niečo také nie je prispôsobené. Ktovie či tvoje nemá rovnaký problém. Som z časti mŕtva. A ty si k tomu nemal ďaleko.“
„No to je ku*va príjemná debata,“ zašomral. „Takže z nás nevznikne nesmrteľné superdieťa?“
„Zrejme nie.“
„To je škoda,“ povzdychol si, „vždy som chcel mať nesmrteľné superdieťa.“
„Hej? Ja som vždy chcela niekoho prizabiť, potom ho priviesť späť k životu, pripútať sa k nemu citmi a potom s ním robiť veci, ktoré som nikdy s nikým nerobila a nemyslela si, že niekedy vôbec budem,“ odvetila som mu na to sarkasticky.
„Raz sme mali písať sloh, že akú manželku by sme chceli mať. Písal som o nesmrteľníčke, ktorá ma skoro zabila a potom mi dala kúsok svojej nesmrteľnosti.“
„Ty máš ešte nejakú inú nesmrteľníčku?“ spýtala som sa ho naoko urazene a nadvihla sa na lakti.
„To by som si nikdy nedovolil!“ vyhlásil s úsmevom Hidan. Zdvihol sa aj on a jemne ma zatlačil späť na chrbát. Naklonil sa nado mňa a jeho tvár zaplnila celé moje zorné pole. Jeho pery sa blížili a ja som cítila divný pocit v žalúdku. Nanešťastie, nemal nič spoločné s Hidanom.
Zrazu som sa prudko posadila, držiac sa za brucho, ktoré bolo v kŕčoch. Keby Hidan nemal dobré reflexy, asi by som mu hlavou vybila zuby. Skrúcala som sa od bolesti, čo bolo pre mňa rovnako nové ako všetko, čo som zažila s Hidanom. Nikdy som takú bolesť necítila. Ani keď ma trafili do srdca. Toto bolo miliónkrát horšie. Bolesť vo mne pulzovala. Trhala ma. Driapala mi vnútornosti. Pred očami sa mi zahmlievalo. Všetko bolo zrazu rozmazané a nesúvislé. Svet akoby sa okolo mňa rúcal. Z nekonečnej diaľky som počula Hidanov hlas, ako na mňa volá mojím menom. Snažila som sa toho držať, ale nedalo sa. Moje vedomie plávalo inde.

Moja nekonečná podstata sa odo mňa oddelila a ja som sa ocitla vedľa svojho brata Shina. Stála som oproti nemu, nemala som šaty, v tejto forme som ich nepotrebovala. Pozeral meravo pred seba, akoby cezo mňa. Oči mal prázdne a strnulé. Tváril sa, akoby prišiel koniec všetkých dní. Ruky mal voľne spustené k telu a jeho biele vlasy dlhé po ramená mu viseli pozdĺž tváre.
Zrazu zdvihol zrak a zapozeral sa priamo na mňa. Obvinenia z predošlých hodín zmizli. Videla som len bolesť a nekončiaci sa smútok. Hruď sa mi ťažko dvíhala, akoby mu v tom niečo zabraňovalo, akoby ho niečo stiesňovalo a ja som vtedy chcela zničiť toho, čo toto spôsobil môjmu bratovi. Takto sa cítil, keď ma varoval pred Hidanom? Ak áno, úplne ho chápem.
Všetky jeho pocity prešli aj na mňa a chcela som, tak veľmi som chcela, aby som mu ich mohla zobrať všetky, aby tento jeho strašlivý pohľad zmizol, no nebolo to v mojej moci. Vtedy by som svoju hodnosť a schopnosť vymenila za toto.
„Shin?“ položila som mu svoju nehmotnú ruku na rameno a on sa na ňu spomaleným pohybom pozrel. „Čo sa deje?“
„Viem, čo si urobila,“ hovoril to mne, ale vyzeralo to, akoby to adresoval mojej ruke, „Jashin mi to povedal. Chcel ma poslať po teba, ale potom sa to stalo. Už nezáleží na tvojom priestupku, Llyn, máme oveľa väčší, závažnejší problém. Stalo sa niečo, čo som nevidel azda ani počas vojen.“
Otočila som sa, lebo som podvedome cítila, že odpoveď ma čaká práve tam. Už viete, že smrť ľudí, ktorí majú zomrieť ma posilňuje. Pozerala som sa na zdroj svojej bolesti. Nespočetne veľa zmasakrovaných ľudí. Nevinných ľudí, ktorých čas ešte nenadišiel. Bolo to proti našim predpisom a zákonom. Niečo neprirodzené. Preto tá bolesť. A keď som sa pozerala na ten výjav, bolesť, ktorú som cítila mi prišla primalá.
Ak tých štyristo bezvercov bolo more, toto bol oceán.
Vyrazilo mi to dych a keby som bola v hmotnom tele, asi by som klesla od zhrozenia na kolená.
„Kto porušil pravidlá?“
„Nikto z nás to nebol. Všetci si robili svoju prácu a ty si bola s Hidanom. Bol to niekto iný.“
„Kto? Kto by sa opovážil?!“
Shin vyšiel zo svojho tela a to tam nechal prázdne padnúť na zem. Úplne ho zabudol niekam uložiť, čo značilo, že je z toho v rovnakom šoku ako ja. Chytil ma za ruku a vytiahol hore. Uhol pohľadu sa zmenil a bolo to ešte hrošie. Bola som zvyknutá na pohľad na mŕtve telá, ale toto bolo priveľa. Zdvihol sa mi žalúdok, ale moje nehmotné ja nemohlo zo seba nič dostať. Voľnou rukou som si zakryla ústa, lebo sa mi z nich dral výkrik.
Ani po takom dlhom čase, aký prešiel od tej chvíle, nie som schopná vám opísať ten pohľad. Nedokážem. Neľutujem to, že to nedám. Vôbec nie. Lebo keby som o tom dokázala bez problémov hovoriť, znamenalo by to, že som sa cez to kompletne preniesla a to sa nedá. To nemôžem. Poviem vám aspoň veľmi dôležitý detail.
Niektoré telá tvorili znak. Veľmi špecifický znak. Kruh s trojuholníkom uprostred.
„Boli to...?“
„Áno. Alebo sa niekto snaží, aby to tak vyzeralo.“
„Toto im Jashin neodpustí.“
„Ani ja,“ dodal Shin a cítila som to rovnako.
„Keď zistím, kto to bol, zabijem ich. Do jedného. A ty ich uvrhneš do večného zatratenia.“
„Budú žobroniť, aby som im urobil len to,“ povedal tvrdo a mňa to potešilo. Nenechám takýto násilný akt len tak. Všetko dobré, čo ma napĺňalo bolo preč. Nahradila ho túžba po pomste.
„Snaží sa nájsť vinníka. Ale nedá sa to,“ hlesol sklamane a naštvane zároveň.
Vedela som, čo to znamená, ak ich ani Jashin nedokázal vystopovať. Vedia toho určite dosť na to, aby poznali Adeinesin. Nielenže ho poznali, dokonca ho aj našli. Nepovažovala som to za možné, no tento fakt nám aspoň čosi naznačoval.
„Sú to Jashinisti,“ povedala som s istotou.
„Určite,“ súhlasil so mnou a očami prechádzal po našom symbole. „Ak našli zem Adeinesin, je to horšie ako sme sa nazdávali. Tvorí sa nám tu niečo veľké, Llyn. Budeme ťa potrebovať. Nejaký ten čas ťa čakajú nadčasy.“
„Nehovor to takým spôsobom, ako keby som mala na výber, Shin. Obaja vieme, že to, čo je medzi mnou a Hidanom je nič oproti priamemu neuposlúchnutiu rozkazu od Jashina.“
Prikývol. „Presne tak. A je to aj pre tvoje dobro, Llyn. Nemôžeš byť s Hidanom. Hovoril som ti to.“
„Rozprával si mi o zlomenom srdci,“ pripomenula som mu a nepozerala som sa mu do očí. Ani na tie mŕtvoly, musela som sa pozerať inde.
„A ono bude zlomené. Vidím však, že si momentálne príliš zaujatá, aby si ma brala vážne. Ale ešte jedna vec. Hidana pred Jashinom nespomínaj. Neprovokuj ho. Patríme medzi jeho prvých, no ani s nami nemá nekonečnú trpezlivosť, na to pamätaj. Späť k práci. Ak našli Adeinesin, sme totálne nahraní. Ani jeden z nás tam nemôže, pokojne sa tam môže nachádzať aj celá armáda tých bláznov a my s tým nič neurobíme.“
„Ja viem,“ súhlasila som a uvedomila som si, že možno nie je všetko také beznádejné. „My nie, ale niekto by predsa mohol.“
„Kto by tam vošiel a nezahynul?“ odfrkol si Shin a potom sa zatváril tak všelijako. Pozrel na mňa pohľadom, ktorým ma prosil, aby nemal pravdu v tom, čo si myslí, že si myslím. Na jeho smolu som prikývla.
„Llyn!“ zatiahol a pokrútil nado mnou hlavou.
„Len to navrhni, kým prídem dole,“ požiadala som ho. Ja som Hidana spomínať nemohla, zato on by mohol.
„Niekedy ťa fakt neznášam. Ale dobre. Spomeniem tento tvoj šialený nápad.“

Zobudila som sa späť vo svojom tele a cítila som ako mnou Hidan trasie. Pomaly som otvorila oči, precitajúc, a všetko sa vyjasňovalo. Hidan sa už upokojil a iba ma držal v náručí a čakal, kým nadobudnem kompletné vedomie. Keď bola celá moja podstata dnu, zhlboka som sa nadýchla, cítila som ako ma kyslík šteklí v hrdle, a prudko sa posadila.
„Llyn?“ Hidan bol hneď pri mojom boku a spýtavo sa na mňa pozeral. „Čo to bolo? Myslel som, že sa ti nemôže nič stať.“
„Ja som v poriadku,“ ubezpečila som ho.
„Nevyzeralo to tak. Minimálne dvadsať minút si bola mimo. Absolútne.“
„Ja viem, viem. Moja podstata opustila schránku, ale len na chvíľu. To bude v poriadku, len sa musím znova aklimatizovať.“
„V poriadku?“ zopakoval po mne. „Mne to ku*va tak vôbec neprišlo. Ty si opustila svoje telo? Len tak?“
„Môj brat Shin ma privolal. Musel mi ukázať niečo dôležité,“ povedala som. Nechcela som mu rozprávať o tých telách a o tom masakri. Ani o tom, že v tom majú prsty ľudia, ktorí v nás verili. Ani to, že možno pôjde do zemi, kam ani my nesmrteľní nemôžeme. Necítila som sa na to. Ešte stále som mala na viečkach vypálený ten obraz a pocit hnevu vo mne pretrvával.
Hidanovi tá odpoveď samozrejme nestačila. „Čo ti ukázal? Ty máš brata?“
„Dvojča, aby som bola presnejšia. A na vysvetľovanie nemám čas. Musím ísť okamžite do záhrobia. Túto situáciu musíme vyriešiť a ja nie som v postavení, kde by som si mohla hovoriť, čo chcem a čo nie.“
Chcela som hľadať svoje veci. Viem, nebola som k nemu veľmi príjemná, čo bolo asi po tom všetkom divné. Pre mňa ani nie. Preňho určite. Lenže on to nevidel. Nevidel tú obludnosť a naliehavosť. Videl len to, že znova uprednostňujem prácu pred ním.
„Llyn, povedz mi, čo sa to deje,“ nepožiadal o to. Nepýtal. Rozkazoval. Presne ako mladší pätnásťročný Hidan, ktorý nechcel ísť so svojou kosou do chrámu.
„Všetko potrebné sa dozvieš. Ver mi. Vidíme sa čoskoro,“ konečne som sa dostala z postele a začala sa obliekať. Bolo mi to aj trochu ľúto, isteže. Takto som si to popoludnie nepredstavovala, ale kto som ja, že si budem vytvárať plány na popoludnia, že?
Keď už som bola nachystaná, zjavil sa priamo predo mnou. Neobťažoval sa s obliekaním. Tvár mal rovno predo mnou a v nej vážny výraz. „Naozaj čoskoro?“
„Určite.“
„Tak fajn,“ pobozkal ma. „Tuším som sa dal dokopy z vorkoholičkou,“ uškrnul sa.
Zasmiala by som sa, ale okolnosti mi to akosi nedovoľovali. Asi v tejto chvíli sa rozprával Shin s Jashinom o Hidanovi. Asi by som si mala pohnúť, zdržiavaním si nepomôžem.
„Povedal si, že som pre teba dokonalá, takže by si sa mal zmieriť aj s touto mojou časťou.“
„To, že som povedal?“ tváril sa, že sa nepamätá. „Naozaj?“
„Naozaj. Už naozaj musím ísť,“ pobozkala som ho a zmizla som. Doslova. Odniesla som si do záhrobia však jeho chuť na perách a myšlienku, že sa k nemu vrátim hneď ako sa bude dať. A dúfala som, že sa k nám bude môcť v love na vrahov pridať.
V záhrobí bolo chladno. Zo všetkých strán ku mne doliehal chlad smrti a túžba po pomste. Cítila som, že sa budú preberať plány ako vkročiť do Adeinesinu, kam nikto zo služobníkov Jashina a ani on samotný nemôže vkročiť.
Čakali nás krušné časy.
Mňa a Hidana.
A tiež aj ľudstvo. Nikdy nebolo dôležitejšie veriť v ľudskosť ako v tom čase.
Nikdy.