Hidanovo znovuzrodenie XXIII. - S oblakmi pár

Kúpeľňa bola prázdna, Akane sa v nej zamkla a položila Hidana na stolík blízko drevenej vane. Bola celkom pekná, podobnú dávajú aj do luxusných hotelov, ale zdá sa, že je ľahké ju zohnať aj tu. Otočila Hidana smerom k oknu a vyzliekla sa. Predtým, než si dá kúpeľ, použila sprchu, aby zo seba zmyla všetok pot a špinu, nech si v horúcej vode čo najviac odpočinie. Voda bola osviežujúca, hoci občas sa jej dostalo nejakej poznámky od spoločníka, vystaveného na roletou zakryté okno. Medzitým sa voda napúšťala do vane.
Popri sprche si v kúte skontrolovala zranenia. Pečať vyzerala lepšie, brušná dutina bola poznačená tenkou bielou čiarou, ktorá postupne mizla. To je dobrá správa. Po pobyte v nemocnici sa cítila lepšie, predovšetkým tomu dopomohla starostlivosť a poriadny spánok, i keď bol prerušovaný nočnými morami, no na tie si už zvykla. Normálne boli väčšinou o činoch a vraždách, ktoré kedy spáchala, ale dnes v noci... dnes v noci ju predovšetkým chytil amok, ako keby ju mal posadnúť sám Jashin. Vnímala ho, cítila, videla temnotu a strach. To preto bola taká nepokojná. Iste to spôsobila tá kosa, tí vlci a predovšetkým hlava. Ona pri hlave vlastne ešte nespala a zdá sa, že to nemá veľmi priaznivé účinky, keď je zraniteľná a vníma dušu prekliatu oným bohom.

„Tak, teraz je rad na teba.“ vyšla zo sprchy a zastavila vodu tečúcu z kohútika.
„Prepáč zlato, ja o kúpeľ nestojím!“ mrzuto odsekol a oduto skrivil tvár.
Žena sa ticho zachichotala, keď sa ponorila do vane. Voda bola horúca, ale pohodlná a keď si jej pokožka na horkosť zvykla, priplazila sa k stolíku a natočila hlavu k svojej tvári. „Nestojíš? Ani so mnou?“ zvodne sa usmiala.
Hidan mlčal, jej ruka bola stále na vrchu jeho hlavy. Naklonená, ale nie cez okraj vane, videl len jej usmiatu tvár a plecia. Zažmurkal, prezrel si jej mimiku a letargicky uvoľnil tvárové svaly: „Nie!“ zdôraznil.
Zasmiala sa a nechala ho otočeného k nej. Odplávala od neho a oprela sa o druhý koniec vane. Pohodlne sa usadila, ponorila sa až po krk a slastne vzdychla. Teplo príjemne uvoľňovalo svaly a ošetrovalo rany i zvyšky únavy. Zatvorila oči a užívala si pocit, keď sa voda starala o jej telo. Prečo to nerobí častejšie?
Hidan sledoval jej pohodu a nerušil ju. Voda bola plná rôznych byliniek, solí a iných ošetrovacích látok, ktoré ju zakalili a dali nejasný nádych zafarbenia. Videl len lesklú hladinu. Voda rozvoniavala a vznášali sa z nej obláčiky teplých pár. Prevrátil oči a mľasol, ako keby tomu nemohol uveriť. Nezostávalo mu nič, len sledovať lístky, ktoré plávali na hladine. Bolo ticho. Z hlavice sprchy kvapkala vlažná voda, inak sa v akustickej miestnosti nič neozývalo. Hidan premýšľal, že je to tu celkom pekné. Celá nemocnica bola čistá, moderná a dobre vybavená. Bolo to jediné, čo si cestou do kúpeľne všímal, aby odignoroval to híkanie a zazeranie ľudí. Povedal si, že zase nebolo až tak od veci, keď ho stále schovávala vo vreci či pod oblečením.
„Čo je, Hidan-kun, dnes si obzvlášť mĺkvy.“ všimla si žena a prehovorila na neho, jej nežný hlas sa odrážal od dlaždíc a zosilnel. „Deje sa niečo?“
„Čo? Ale nie, len...“ odmlčal sa a vyklopil prvú myšlienku, čo ho napadla. „Vravím si, že na to, že je to len nemocnica niekde v ústraní tohto zapadákova je celkom dobre vybavená. Nemyslíš?“
„Oh, vážne?“ neverila. „To ťa trápi taká nepodstatnávec? Teba?“ prekvapilo ju. Celý čas len prevracal oči, hoci občas protestne vzdychol, ale inak ani necekol. A keď má konečne príležitosť, miesto toho, aby na ňu vybafol ako vždy, premýšľa nad zariadením budovy. Naklonila hlavu do strany. Nejako jej zmäkol.
„Drž hubu, ty su*a a potom sa do toho skurv*ného kúpeľa!“ urobil nahnevanú pauzu a prezrel si ju. „A utop sa!“
Dobre... berie späť. Uškrnula sa. Vedela, že keď jej niekto nadáva, nemala by sa smiať, hlavne keď je to tak vulgárne a urážlivé, ale ona si proste nemohla pomôcť. Väčšina ľudí, čo ju pozná na ňu nenadávali a tí jej nechceli ublížiť, tak s nimi bola zadobre. A tí ostatní, čo na ňu takto revali, tí ju chceli len zabiť, tak sa bránila. Ale Hidan... s ním bola zadobre, i keď ju občas tak urážal a kričal. Ona si proste nemôže pomôcť, stretla sa s tým prvýkrát, ale zistila, že keď jej niekto nadáva, uráža ju a ona pri tom dobre vie, že by jej neublížil a nemyslí to úplne vážne, príde jej to komické.
„Čo sa smeješ? Ja ti nadávam do s*k a ty sa vyškieraš!“ nedal si pokoja.
„Prepáč, Hidan, ja len, že ťa mám rada a tvoje reakcie mi prídu hrozne... vtipné.“ priložila si prsty k ústam a zrazu vyprskla do úprimného a nezvládnuteľného smiechu. Hlava na ňu len nechápavo hľadela, smiala sa tak, ako ju ešte nikdy nevidel. Bol to síce smiech celkom príjemný pre ucho, taký, z ktorého sa má chuť človek smiať tiež, jemu sa zdal neopodstatnený.
„Si divná, vieš?“ nakoniec nadhodil. „Viac než ja a to je zlé.“
Priložila si ruku k ústam a upokojila sa. Tá hlava má nejakú čarovnú moc, vďaka ktorej jej vždy zlepší náladu. Stisla pery, aby zabránila úniku ďalším zvukom a utíšila sa.

V miestnosti rozvoniavala príjemná vôňa kúpeľa. Akane sa trochu nadvihla, len aby jej voda siahala po plecia. Teplo, ktoré voda jej dlaniam odovzdala, pomáhalo pri provizórnom masírovaní ramien, keď sa objala. Vlasy, rýchlo zopnuté na vrchu hlavy, si upravila, aby si niektorý zo zablúdených pramienkov nenamočila. Hlava si ju prezrela ako chleba natretý maslom. Trochu zdvihol jedno obočie a pootvoril ústa, ale hneď ich opäť zatvoril.
Žena si jasne všímala jeho reakcie, bola nejednoznačná, ale pousmiala sa na nej. Ona nemala nikdy rada ten druh pozornosti, ktorý jej muži prevažne venovali. Prišlo jej to nepríjemné. Buď to bola túžba zamilovaná do jej osobnosti, povyšujúca ju na niečo úžasné, alebo túžba, z ktorej kričala odporná arogancia s majetným postojom. Jedna bola ako láska, ochotná pre ňu urobiť čokoľvek, a druhá bola slizká, živočíšna potreba, ochotná vziať si ju, hoci bez dovolenia, nech to stojí čokoľvek. Proste z extrému do extrému. Jedna bola po čase otravná, druhá zase nehorázne odporná, no obe robili vždy to isté, len v inom kontexte – obdivovali jej fyzickú podobu.
Ale Hidan nie. Možno to bolo len tým, že je obyčajná hlava, ale on nad ňou len prevracal oči, poprípade ju definoval ako abnormálnu. Teraz, síce len trochu a chvíľkovo, aj on po nej pokukoval. Možno len zo zvedavosti či nudy, ale nechcel, aby si to všimla.

„Hidan,“ obrátila sa na neho, „myslíš si, že som pekná?“ viac informačne, než kvôli vnútornému uspokojeniu sa spýtala.
Hlava skrivila mimiku. Čo je to za otázku? „Ty? Moja zlatá, ty si pekne čudná.“
Na tvári sa jej zjavilo pobavené prekvapenie. „Čudná?“ takú reakciu mohla čakať, vyznel mrzuto, ostatne ako vždy.
„Áno, fyzicky aj psychicky.“ pritakal.
„Ako fyzicky?“ nechápala, ale bavila sa.
„Normálne! Ty si taká čudne pekná.“ nadviazal na jej idealistický zovňajšok.
„Nie náhodou pekne čudná?“ neprišla jej na um slovná zápletka, vychádzala z jeho prvých slov.
„Nie! Jak som povedal – naopak.“
„Čo?“ nechápala.
„Čo?“ stratil sa aj on.
Krátko na seba pozerali, až sa nakoniec Akane zasmiala. „Ach, dúfam, že je to len preto, lebo si hlava, alebo budú aj po oživenú tvoje reči znieť tak retardovane.“
„No prepáč, ale to ja som tu ten inteligentnejší!“ prehlásil.
„Ty!“ sarkasticky zdôraznila. „Ty si inteligentnejší!“
„Mhm!“ súhlasil. „Už len z toho tvojho správania v lese tak usudzujem.“
„Ty usudzuješ?“ usmievala sa na neho ako slniečko.
Súhlasne zapriadol.
Naklonila hlavu a starostlivo sa zamračila. „A nebolí to?“ nedokázala skryť úškrn.
„Sklapni, dobre?!“ ohradil sa. „Aspoň som normálnejší.“
„Dobre, ako myslíš.“ mykla plecami.
„Argg!“ nahnevane zaťal zuby a zamračil sa na ňu. „Neznášam tvoje diplomatické odpovede, sakra, len drž hubu a neozývaj sa, dobre?“ musel jej to už povedať. Tie jej nestranné odpovede a uzatváranie konverzácie vždy zneli, ako keby vyšla z rozhovoru ako víťaz. Neznášal také odpovede, aj Kakuzu také občas mal, keď nemal náladu na jeho provokovanie. Vyznelo to vždy tak neutrálne, až to bolo povrchné a chladné.
„Neznášam studených kret*nov. Sú takí arogantní!“ keď si spomenul na všetkých tých dávno mŕtvych nepriateľov, poprípade spojencov, čo ho práve tým vždy vedeli naštvať, neodpustil si poznámku.
„Myslíš arogantnejší, než ty?“ miernym, ale uvoľneným hlasom nadhodila. „To snáď ani nie je možné!“
„Mám to zopakovať? Drž už, ku*va, hubu! Láskavo ma prestaň sr*ť aj ty, lebo skončíš bez hlavy ty!“
„Zdá sa, že ti neubudlo z domnienky, že si stále môžeš dovoliť niekomu vyhrážať sa smrťou.“ vyrovnane povedala a pokojne sa oprela o stenu vane.
Skúsi zmeniť taktiku, aby ju rozhodil. „Slovo vražda znie lepšie.“ upokojil sa, aby dal najavo, že jeho „určite nenas*rie“.
„To máš pravdu.“ ďalšia diplomatická odpoveď.
Na toto už nemá nervy. Neskúšal jej ďalej nadávať, asi by to nemalo nijaký efekt. Dlho na ňu zazeral, oči zabodnuté do tváre. Vyzeral, ako keby rozmýšľal nad tým, ako by asi vyzerala, kebyže ju podpálil či rovno presekol.
„Neznášam ťa.“ presvedčivo, nebezpečne vážne vyhlásil.
Znelo to tak úprimne, no aj keby to bola pravda, čo pravdepodobne bola, nebrala to na ťažkú váhu.
„To som si všimla.“ odvetila, úsmev jej zmizol, avšak nevyzerala, že ju to zabolelo. „Prečo?“
„Pretože si zazobaná, rozmaznaná, neschopná, odkopnutá, špinavá mrc*a! Falošná ženská, čo sa tvári ako neviniatko a dúfa, že si nikto nevšimne, aká je to zákerná kur*a, čo to nemá v hlave poriadku, čo trpí záchvatmi, čo ta bodne do chrbta, keď sa otočíš.“ objasnil so striedavo silnejúcim a slabnúcim tónom.

Zažmurkala, sklonila zrak a prehltla. Nevedela, čo mu na to povedať, pekne ju uzemnil. Asi by sa mala uraziť, ale pri ňom to akosi nešlo. Aj keď... možno jej pripadali jeho reakcie zábavné a nebola s ním aspoň nuda, lenže na také útočné urážky odpoveď nemala. Nevzala si to veľmi osobne, k srdcu, ale radšej bez slova rukami rozvírila vodu. Akosi ju to rozosmútilo, dokonca jej prebleskla myšlienka, v ktorej sa nevedela rozhodnúť, čo z toho je pravda, prípadne či to je celé bez klamstva.
Hidanovi prišlo, že sa jej to zrejme dotklo. Stíchla a zatvárila sa tak. Vzdychol si, takéto kruté podpichovanie mu z nejakého dôvodu nerobilo radosť, keď malo takéto následky. Nereagovala na to správne. Ale, svoje slová nikdy nevezme späť, hlavne keď sa nimi nad niekoho povyšoval. Nebodaj sa ospravedlniť... ale takúto ju vidieť nechce, aspoň na ignorovanie niečoho takého momentálne nemal náladu. Musí to vymyslieť inak. „Počuj! Vieš, prečo ťa neznášam?“
Pozrela na jeho úškrn, čo prezrádzal niečo šibalské a zdvihol v nej zvedavosť, pretože to vyvolalo menej rázny dojem. „Prečo?“
„Dobre počúvaj!“ pripravil ju s ľahkým hlasom.
„Každý normálny človek má okolo seba ľudí. A tí ho buď milujú alebo neznášajú, tak to bolo rozdelené vždy. To znamená, že keď teba všetci len „neskonale milujú“, tak ja ťa zachránim od abnormality a budem ten, čo ťa neznáša.“ vysvetlil. „Buď mi vďačná!“
Tak toto bolo príliš! Na tomto sa začala smiať tak, že si musela priložiť dlaň k ústam, aby náhodou nevycerila zúbky, ale Hidan ich aj tak chvíľu videl. Lesklé a biele ako perličky. Pomyslela si, že toto bol asi najúprimnejší a najspontánnejší smiech aký mohla vydať, takto sa nechovala často. Hlava si zase pomyslela, že aj tento druh náhleho smiechu znel ticho.
„Oh, Hidan, ty si taký... zlatý!“ po dlhších záchvevoch zo seba vydala.
„Zlatý?!“ zhrozil sa, avšak nemyslel to veľmi vážne. „Ja som zlatý? No, ak si si nevšimla, okrem toho, že som hlava – živá, odseknutá hlava bez tela, celý ten čas nerobím nič iné, než si vybíjam zlosť nadávkami na všetkom okolo, aj teba posielam do ri*i, ale podľa teba som zlatý! Ts...!“ odhalil zuby na bočnej časti čeľuste.
Nastalo ďalšie ticho, spôsobené tým, že sa dievča už nezaoberalo okolím a na zopár minút sa nechala iba po krk pohltiť vodou. Zatvorila oči, kúpeľ jej veľmi pomáhal. Hidan na ňu stále zazeral, ale nie protivne. Zrazu sa mu v makovici začali vynárať úvahy a myšlienky o tej žene pred ním a nešli len tak odohnať, pretože boli celkom nevinné a prirodzené. Už o nej niekedy uvažoval, ale nie úplne zaujato. Teraz tu pred ním ležala ako jediný výhľad.
To, čo vravel predtým nebola číra zášť, ktorú vyjadroval. Hovoril to len tak, vždy sa tak choval, vždy k ľuďom okolo zle, omnoho horšie, než by si zaslúžili. Ona si z toho tiež nič nerobila, pochopila, a dúfala, že dobre, že to bol iba akýsi jeho obranný mechanizmus, príprava na charakter ostatných. S jeho povahou sa tomu vôbec nečuduje, vlastne je to celkom prirodzené. Ale sám vedel, že to nebolo úplná pravda, nie je to tak, že by ju neznášal. Zo všetkých ľudí sa k nemu správa najlepšie. Úprimnú lásku, alebo že ju má rád, to by si nepriznal... skôr pripúšťal, že u neho má nejaké tie sympatie.

Doteraz mal možnosť ju niekedy, síce nedobrovoľne, odhadnúť. Už na prvý pohľad, Akane bola žena úplne opačná jeho povahe. Mala všetko to, čo jemu chýbalo a ľudia mu to často vyčítali. Bola ohľaduplná, milá, poslušná, poctivá, svedomitá a starostlivá. Tichá a nenápadná. Na každého dobrá a príjemná, inteligentná, vzdelaná a vnímavá. Vykazovala prirodzenú taktnosť a eleganciu, no zároveň zistil, že je veľmi praktickou ženou. Nebola žena ani do voza, ani do koča, ale v koči by sa jej osobnosť vynímala stokrát lepšie ako vo voze, na voz bola príliš vychovaná. Zaujímavé je, že je dosť citlivá a empatická, aby chápala trápenie, vnútorné stavy ostatných, no nikdy neplače, nesťažuje si, chová sa ako keby nič nepotrebovala a nechcela, nič nedala najavo, proste žiadna citlivka, krehká žienka, aj keď tak vyzerala. Bola ako užitočná bábka na ovládanie bez nitiek, telom i dušou, no mala veľmi komplikovanú osobnosť. Až priveľmi na Hidana, nechápal ju, stále ho mätie a núti zamýšľať sa, čo nemal vo zvyku ani povahe a možno ani kapacite. To stihol zistiť – až taký ignorant, ako si o ňom všetci myslia, k ľuďom okolo seba nebol.
Keď sa znovu trochu vynorila, viac do pása, ale rukami prekríženými na hrudi si všetko zakryla, mal možnosť zhodnotiť detailne aj jej vonkajší výzor. Prezrel si jej pokožku, nemal veľa možností, ako si ju premeriavať, a aj keď bola len viac ako do polovice pod nepriehľadnou vodou, bola ako z prednej strany časopisu. Až príliš pekná, i to už stihol zistiť. A možno by sa našlo mnoho dievčat, ktoré rovnako zodpovedajú predstavám o dokonalej kráse, ona však bola iná. Žena s inými, výraznými charakteristickými rysmi – karmínové, lesklé, hlboké oči, biele vlasy s miernymi vlnkami, hustými a dlhými. Porcelánová tvár, taká umelá, ale nie prázdna, prirodzenosti mala dosť. Bolo to tak hrozné, až mal chuť rozbiť ju na kusy. Dokonalí mohli byť len bohovia a všimol si tiež, že ona si to dokonca myslí tiež! Vnímal, ako neznášala pozornosť ostatných a nevnímala sa o nič lepším pohľadom, než tým na ostatných ľudí.
No, nečuduje sa ostatným, že na ňu tak zazerajú, sám by si ju vybral za obzvlášť zaujímavú obeť a dal by si na jej smrti riadne záležať. Poriadne zrakom obkresľoval šiju a ruky, ktorými ju hladila pre uvoľnenie svalov a kostí, klesla späť pod hladinu až po ramená. Teda... tá musí byť nádherná, keď umiera. – privrel oči, tá predstava mu zalichotila. Bolo by veľa možností, ako tak nadmieru uspokojivú obeť mučiť.
Najviac by sa mu asi páčili striedavé chvíľky hrubej agresie a počas tých páuz, kedy sa prestane unavená brániť, ju bezmocnú strašiť krátkymi nežnosťami. Jednak by vybil agresiu, sadistické sklony a pudy mať navrch, ostatne by aj možno vyplnil nutnosť ľudskej stránky po cudzom teple, aspoň občasných, prívetivých dotykoch. Pritom by po všetkých stránkach obšťastnil svoju záľubu v trápení nejakého človeka, čo sa mu zdá v daných momentoch pasívny. Bol by to... úžasný zážitok. Usmial sa spôsobom, aby nebolo poznať, z čoho bol vyvolaný a uznávajúc zapriadol.
Táto predstava mu utkvela z rozmachu, nenazdajky, keď nedával pozor, na čo zase myslí a tak sa rýchlo vyparila, ako náhle ho prerušilo tiché zavolanie.

„Hidan-kun.“ pípla a upútala jeho myseľ.
Zdvihol zrak a všimol si, že sama je dlhšiu chvíľku vo vlastných myšlienkach.
Moment premysleného mlčania. „Zabiješ ma?“ po tej rozvahe sa úprimne opýtala.
„Čo...“ zarazil sa, takú otázku rozhodne nečakal. „Čo to kur... čože?!“
„Keď ťa vrátim do pôvodného stavu, zabiješ ma?“ spýtala sa na rovinu.
„Em...“ nevedel, čo odvetiť. Teda, celý čas bral za najpravdepodobnejšiu možnosť, že ju hneď po oživení znesie zo sveta, aby mal na kom ihneď urobiť rituál. Ale žeby to doslova plánoval, takto nad tým neuvažoval. Bral to ako... inštinktívnu predtuchu, skutočnosť, ktorá tu bola, ale neuvažoval nad ňou hlbšie. No ak jej povie teraz pravdu, možno sa svojho znovuzrodenia nedočká. Je to však Akane! Tá nie je obyčajný človek a tiež sa o svoje telo veľmi nestará čo sa týkalo zdravotnej stránky, prednejší boli ľudia okolo a hlava.
Lenže... čo by mu povedala, keby povedal pravdu? „Dobre?“ – Až taká depresívna a chladná zase nie je. Ak by klamal, nakoniec by ju zabil a to by bolo ako zrada. Nechá sa od nej zachrániť, zabije ju, a pri tom ešte klame, že sa tak nestane... to by bola zrada. Teda, on by to tak plný viny nebral, byť zabitý pre lorda Jashina je predsa pocta, ale... niečo v ňom vyvolávalo ľútosť. Nebude tvrdiť „nie“ sám sebe. Lenže Akane mu akosi spôsobila malý uzol v obvyklej povahe. Ako jedno drobné, molekulárne malé miestečko, v ktorom platí nie alebo spôsobilo zaváhanie. V tomto prípade zaváhal, niečo mu vravelo, že toto by nemal. Zvláštne, sám si myslel, že ten hlas svedomia je už dávno mŕtvy... musí sa ho potom nejako zbaviť.
„Eh...áno.“ neochotne priznal, nevediac, čo očakávať. Obvykle zahĺbeným, umelým pohľadom na neho hľadela. Nič nepovedala, tak pokračoval, aby spresnil, nech už niečo povie. Čokoľvek! Toto ticho mu bolo nepríjemné.
„Keď ma oživíš, zabijem ťa.“ pomaly zopakoval, či jej to náhodou nedošlo, keď bola taká zamrznutá.
Zatvorila oči. „Dobre.“ najtichšie ako vedela, hlesla.
Naozaj povedala „dobre“? Tá žena nie je v poriadku, určite len niečo hrá. Ale vyzerá tak zmierene a úprimne. – neveril v duchu.
„Vieš, potrebujem nejakú obeť pre...“ zarazil sa, pred ňou asi nesmel vyslovovať to meno, ale bolo mu to už po všetkom jedno. „Jashin by ťa možno považoval za dobrú obeť.“
Klamem, - prezrel si ju a rýchlo si recitoval v mysli, kým čakal, čo urobí – bola by si skvelá obeť. Úžasná! Perfektná! Ideálna! Bola by si najčistejšie, nepoškvrnené stvorenie, aké som doteraz bohu mohol dať. Ako perla medi uhlím. Tvoja duša má cenu stovky toho, čo som doteraz v rituáloch zabil pritom máš tak vysoký prah bolesti a toľko výdrže! Trvalo by to tak dlho.
Stále nič, rovnako ľadová tvár. „Tak už, ku*va, niečo povedz!!“ skríkol.
„Dobre!“ zvolala jednoduchú odpoveď.
„Ha?“
„Vravím – dobre.“ zopakovala svoj postoj.
„Oh, tak dobre, em, to je všetko?“ prišlo mu to podozrivé, takto ľahko sa mu ešte nikdy nepodarilo dohodnúť sa na niečej smrti. Ak vôbec mal záujem sa dohadovať.
„Áno.“ ľahkovážne súhlasila.
„Všetko, čo povieš? Dobre? Nič viac?“ nedôverčivo prižmúril oči.
Prikývla.
„Eh, dobre!“ vysokým tónom zvolal. „To bolo ľahké. Celkom iné, než inokedy, to je... pozitívna zmena.“
Zachichotala sa. „Si nervózny?“
„Nie! Len som to nečakal.“ priznal. „Inokedy je to akčnejšie, až to býva otravné.“
„Nečudujem sa, ale niečo za to predsa budem chcieť.“ vypočítavo zdvihla jedno obočie a prefíkane aj kútiky úst.
„Hej, hej, hej! Ja som to vedel!“ keby mohol, ukázal by na ňu prstom. „Čo odo mňa chceš, ženská jedna?“

Elegantne zdvihla bradu, zhupla sa nadľahčovaná vodou k stolíku na druhom konci a pozrela hore, aby sa vyššie položenej hlave pozerala do tváre. Stôl bol dosť blízko, nohami sa opieral o stenu vane. Tvárila sa tak potmehúdky, že Hidan s podozrievavosťou v očiach privrel viečka. Naklonila svoju hlavu a otvorila ústa. „Pekne si ťa umyjem, áno?“
Jeho mimika skysla. „Tváriš sa, ako keby si ma mala zneužiť a ty ma chceš umyť?“ popudene povedal a prevrátil oči. „Si krava.“
„No tak.“ položila si brušká prstov na dosku stola. Hlava hľadel do strany bez akéhokoľvek záujmu, ale potom na ženu prekvapene pozrel. Zaprela sa o ruky a nadvihla sa nad okraj vane. Hruďou sa natisla na vnútornú stranu jej steny a výšku očí mala tak približne v tej jeho. Pohodlne sa pomrvila na kolenách a pritiahla si hlavu bližšie ku kraju stola, doska jej bola tak v úrovni pliec. Namočila si ruky a po navlhčení vlasov mu na ne naniesla trochu prípravku, asi nejakého šampónu. Jemne premasírovala.
„A máš kondicionér?“ nadhodil s úškrnom.
„Nie.“ obveselene odvetila.
Hlava zatvorila oči a užívala si masírovanie. Mala nežné ruky a v nich veľa citu, bolo to príjemné. Strapatila a prehrabávala si medzi prstami jeho biele vlasy, od toľkej špiny, čo sa na neho nalepila po ceste, celkom sivé. Prípravok na vlasy pekne voňal a postupne pociťoval Hidan blahý pocit čistoty. Hladila mu celú hlavu, o chvíľu sa mu na nej vytvorila pena.
Zapriadol, na čo sa usmiala.
Po chvíľke oči otvoril a jediná vec, na ktorú mal možnosť sa sústrediť, okrem prázdneho civenia, bol detail tváre dievčaťa. Očiam sa nedalo len tak vyhnúť, dokonca ho na sekundu dohnali k miernemu rozrušeniu, čo s mimikou, aký výraz nasadiť pre túto situáciu, kam má pozerať. I napriek tomu do nich mohol hľadieť celý deň a neomrzí ho to, a nie len na oči, na celú tvár. Normálne by ako vrah a Jashinista nemal také veci vnímať, ale na nič iné sa mu nedarilo pozornosť zamerať. Jej pohľad bol zaujatý očistou.
Keď takú chvíľu skúmal jej tvár, začal sa nudiť a neschopný udržať sústredenú pozornosť na jednom bode či celej preskúmanej tvári, pohľad mu skĺzol aj nižšie na krk a plecia, ktoré ľahko vidieť a potom... trochu viac výrazne nasmeroval zrak dole.

„Hidan.“ Jemne ho oslovila.
„Áno?“ rýchlo ich zdvihol späť, akoby nič a aj pri tom jednom slove dokázal vyznieť drzo.
„Pozeraj sa mi, prosím ťa, len do očí, áno?“ dôrazne povedala, znelo to trochu viac ako menej nebezpečná hrozba či lepšie, varovanie, než prosba.
Nič neodpovedal, on predsa nie je taký detinský, aby ho zlákal pekný pohľad na obľúbené partie opačného pohlavia. Čo je malé decko? Nechal sa zase len umývať, utierala mu z vlasov penu a začala oplachovať vodou. Pozeral sa jej nad plece, para vytvárala malú hmlu a kúpeľňa ňou vyzerala byť zastrená. No neskôr začal prázdnym, unudeným pohľadom opäť klesať, ani si to neuvedomil. No keď svoje myšlienky zachytil, zažmurkal. Nie, nebude sa poddávať hlúpym pudom ako decko. Nebude detinský!
Nebude, i keď... aj keď... ale ona... ale... keď už mal tak dlhý čas perspektívu hlavy a teraz sa mu naskytol tak dobrý výhľad, proste sa na ňu nedalo nepozerať. Zamračenie zmizlo.
„Hidan!“ znovu ho oslovila rovnakým tónom. „Do očí!“
„Hm...“ stisol pery a ešte naposledy si ju premeral. „Nah... no dobre.“ Veľmi neochotne, s nechuťou povedal a pozrel sa jej do očí. Nabrala do dlaní vodu a opláchla ho.
„Dobrá hlava.“ osušila mu vlasy.
„Sklapni!“ precedil cez zuby.
„Si proste perverzák, tak sa netvár.“ Zdvihla posmešne jeden kútik úst.
„Ja nie som žiaden špinavý perverzák! Ja som len... môžeš byť rada, že sa o teba niekto obtrie pohľadom.“ obhájil sa a odvrátil zrak s nezrozumiteľným mrmlaním.
Zasmiala sa, videla v jeho namosúrených grimasách snahu skryť zahanbenie. Bolo to tak rozkošné.
„Už to bude?“ popohnal ju, voda mu začala stekať do očí. Bola zmiešaná so zvyškami chémie, štípalo to.
„Už len chvíľku!“ sľúbila. Poslednýkrát mu vlasy opláchla, vzala jednu z osušiek vedľa neho a utrela ho. Popri tom mu vlasy upravila, aby mu nepadali do očí, aj keď stále bol strapatý.
„Tak! Hotovo!“ prehlásila. „Teraz si voňavý a krásny.“
„To som bol vždy!“ odbil ju. „Aj bez teba.“
„Si narcis.“ oznámila.
„Vadí ti to?“
„Nie, je to zábavné.“ Oprela si sánku o ruku, položenú lakťom na okraji vane. Sama bola pravý opak, dokonca trpela sklonmi k sebapoškodzovaniu, na rozdiel od Hidana však kvôli negatívnym mentálnym problémom, nie sebauspokojovaniu. Ale s tým nebude chodiť von pred týmito dvoma. S Hidanom sa občas cíti akosi lepšie, presne ako teraz.

Obzrela si jeho tvár. Nie veľmi často nad jeho vzhľadom rozmýšľala, rovnako ako Hidan nad tým jej. Celkom sa na ňu podobal. Mal biele vlasy a červené oči. Celkom bledá pokožka, ale to asi len preto, lebo bol dlho hlavou a v podstate mŕtvola. Avšak tie jeho nespadali do sivastých odtieňov ako tie jej, aj keď na slnku ich mala dokonca belšie, než on. Boli pekné. Výrazné. Mal taký uvoľnený, ľahostajný výraz, ktorý naznačoval istú povrchnosť, nadnesenosť a možno aj rebéliu. Na tvári stále buď pohodový úsmev alebo občasný hnev, mrzutosť, tá ho ale rýchlo prešla. Pôsobil, ako keby ho nič neštvalo, ničoho sa nebál, nič mu nerobilo starosti, ako keby bol úplne nad vecou.
Lenže nebol.
On vlastne nebol nad vecou takmer vôbec a tvár skrývala jeho búrlivú povahu. Bola zvedavá, ako asi vyzerá s telom. Súdiac podľa zbrane je vysoký a má urastenú postavu, no nie príliš mohutnú ako klasickí trojmetroví banditi s nadmerne širokými ramenami a ešte širším bruchom. A keďže bol Jashinista, ninja, musel byť dobrým bojovníkom, hlavne na blízko. Pritom kriminálnik a člen špičkovej, zločineckej organizácie, takže mal iste perfektnú stavbu tela. Teda, uznáva, že tvár má peknú – s jeho telom musí byť riadny fešák. Pousmiala sa. Doteraz väčšinou pristupovala ku všetkému takmer úplne asexuálne, ale rada by ho videla. Len tak zo zvedavosti, čo sa z neho nakoniec vykľuje. Možno si ho idealizuje.
„Hej, nezízaj tak na mňa!“ neisto, ale stáole drzo ju zobudil. „To ty si tu nahá!“
„Ja som len uvažovala, že si mi celkom podobný.“ vydolovala prvú odpoveď, čo ju napadla v súvislosti s malým zamyslením a poukázala na ten fakt.
„A v čom? V rase?“ vysmial sa jej. „Veď sme ako oheň a ľad, deň a noc, tma a svetlo.“
„Ja myslím skôr vo vzhľade a tak.“ spresnila.
„Nie, my nemáme nič spoločné.“ pohotovo odvetil ako hotovú vec.
„Ale máme zopár vecí spoločných.“ začala ukazovať na prstoch. „Sme utečenci, kriminálnici, vrahovia, vyhýbame sa ľuďom, nemáme rodinu, blízkych, utekáme pred nepriateľmi, čo nás chcú dostať, žijeme len s našimi bojovými schopnosťami, máme biele vlasy, prevažne červené oči, veríme v rovnakého...“ rázne sa zasekla, ako keby ju zasiahlo genjutsu.
Úplne zamrzla, ani len ústa poriadne nezatvorila. Hlava by prisahala, že sa ani len nepohla, ani nenadýchla. Toto nebolo ako predtým, teraz nebola len nemý poslucháč. Dostala asi nejaký psychický blok alebo čo. A na hodnú chvíľu. Istrach alebo šok sa v jej očiach ale nenachádzal.
„Hej, ženská! Čo je zase?“ nedochádzal mu dôvod jej šoku. „Potrebuješ natiahnuť ako hovoriaca bábka?“
Ticho. Priamo pozoroval jej mimiku, nič sa nedialo. Ale veľké obavy mu to nerobilo, robila to často ako normálnu súčasť jej správania. Zvykol si. Horšie by bolo, ak by odpadávala.

Sivovláska napriahnuté prsty uvoľnila a ponorila ruky do vody. Sklonila zrak k hladine, pomerne dlho premýšľala neznámo o čom a skúmala svoj slabý, matný odraz, ktorý sa hýbal s občasnými vlnkami. Zosmutnela, ruku opäť vynorila a mokrou dlaňou sa chytila za líce. „Podobám sa na ňu.“ Zamrmlala.
V tom tichu v akustickej kúpeľni ju jasne počul. „Na koho?“
Zdvihla hlavu a nenápadne prehltla. „Kedysi som poznala jednu ženu.“
„Akú?“ zdvihol obočie z významom v hlase, že ju chce opäť s niečím obťažovať.
„Veľmi peknú ženu. Mala hnedé vlasy a hlboké oči.“ Nesvoja rozprávala. „Bola to Jashinistka.“
„Áno?“ toto ho zaujalo viac. „A čo s ňou?“
„Vlastne som ju nemala možnosť nejako osobne spoznať, len ju... som sa s ňou niekedy stýkala, ale aj tak mi bola dosť blízka – nie, čo sa týka vzťahu, samozrejme.“
Odmlčala sa a nervózne si upravila vlasy. „Nehovorím o nej veľmi často, ale bola pre mňa dôležitá, aj keď... veľmi mi ublížila. A nie len raz. A nie len psychicky. Aj mojej rodine.“
„Z toho si nič nerob, netráp sa, to my občas robíme!“ bezstarostne sa usmial, nemysliac na to, že podľa jej správania by bola na mieste skôr empatia, ktorá mu chýbala. „Čo ďalej?“
„Ďalej nič, len som si zrazu na ňu spomenula.“ zajachtala a nasilu sa pousmiala. Presvedčivo. Chcela tým niečo zakryť, no zároveň chcela, aby urobila prirodzenú vec, keď spomína tak dôležitú osobu pre jej život, ktorá mala mať skôr kladné postavenie ako pri normálnych rodinách.
Potom vzala kúsok látky na stole vedľa osušuek a so zamysleným výrazom ju namočila do vody, poskladala, začala hlave umývať tvár. Dávala si pri tom pozor, aby to nebolo nepríjemné a hrubé.
„Hidan.“ neochotne vyslovila jeho meno nie celkom rozhodnutá, či to chce.
„Čo?“ čakal.
Minútka váhania, nakoniec sa však odhodlala. „Porozprávaj mi o svojom bohovi.“
„Ha?“ prekvapil sa. Samozrejme, o svojom náboženstve hovoril veľmi rád. Vlastne to bola jedna z mála veci, pre ktoré sa mohol verbálne nadchnúť a pritom pozitívne. Avšak, Akane sa mu zdala v tomto smere dosť odmietavá. Ostatní ľudia boli z jeho praktík a viery dosť zhrození, vydesení, považovali ho za psychopata, maximálne sa im to zdalo otravné – ak nemali slabý žalúdok, napríklad členovia Akatsuki.
Lenže, ona mala skôr osobný odpor. Akoby na vlastnej koži poznala jeho hrôzy. On síce svoje náboženstvo miloval a bol mu úplne verný, ale nebol tak zaslepený či hlúpy, aby nevedel, že nie je pre slabšie povahy. Jeho základom sú vraždy, smrť, deštrukcia, to, čo iní považovali za zlo. Možno táto viera v minulosti spôsobila niečo, čo dievča poznačilo zlými spomienkami, traumou alebo podobnými neveselými dôsledkami. Chápal to, hoci nie v tom empatickom zmysle, a ona bola doteraz asi jediná, pri ktorej aspoň minimálne bral ohľad na jej pocity. Mno... nútene.

Začudoval sa, či počul dobre. „Čo chceš?“
„Chcem, aby si mi porozprával o svojom náboženstve.“ pokojne spresnila, áno, počul dobre.
„A si si istá?“ pokrčil čelo.
„Som.“ utvrdila.
Najprv na ňu nedôverčivo zazeral, no potom neváhal. „Tak dobre!“ jej krátke odpovede ju presvedčili a rozžiaril sa.
„Kde mám začať?“ nadšene zvolal a začal dôkladný výklad. Rozprával o všetkom – od podstaty celého náboženstva až po rituály. A keď videl prekvapivo zaujatý výraz v jej tvári, ako pozorne počúva, nezaobišiel sa ani bez podrobného opisu dlhého, precízneho procesu obetovania od tých zaujímavých až po tie otravnejšie časti. Žena niekedy prikývla, niekedy súhlasne pípla „aha“, na otázky, síce väčšinou rečnícke, „áno“ alebo „dobre“.
Znelo to, ako keby sa pre jeho radosť tvárila tak upútane, ale ju to úprimne zaujímalo. Samotný obsah bol náuka o niečom dávno zabudnutom. Chcela zistiť, po dlhom, bázlivom uvažovaní, čo s ňou priame rozprávanie od fanatika o pre ňu chúlostivej téme urobí. Zdalo sa, že nič zvláštne. Vnútri sa jej dostavili malé náznaky, zachvenie, ale neniesli žiadne zdrvujúce alebo nebezpečné emócie, skôr to bolo ako... pocit pridruženia. Rozbúchalo sa jej srdc, pretože to bolo niečo, čo k nej patrí, čo má spoločné, k čomu by sa nadšene priznala, ale nemohla. Tak len nechávala svoje rozpoloženie nevidené.
Ako keď sa v celom meste stretnú dvaja jediní príslušníci jedného zaniknutého klanu, rasy či národa a začnú sa rozprávať. Dokonca zaznamenala, že sa jej v niektorých okamihoch zo slov hlavyvynorili obrazy a dokončovala za neho v mysli vety. Pozorne počúvala informácie, ktoré dobre poznala. Pritom sa jej zapáčilo jeho rozprávanie. Poznala ho možno len krátko, ale nikdy nevnímala, že by ho niečo tak pohltilo, vlastne to bol riadny hulvát, no teraz vyžaroval entuziazmom. Bolo to zlaté, pousmiala sa. Kiežby sa s ním mohla o to nadšenie podeliť navonok.
„Ty si svojej viere úplne oddaný, však?“ keď urobil dlhšiu pauzu na premyslenie, opýtala sa.
„Samozrejme!“ vyhlásil. „Viera v boha je všetko, čo mám. Možno sú niektoré prikázania otravné, ale sú prostriedkom, ako naplniť moju dušu. Boh je všemohúci a láskavý a dá ti všetko za obyčajnú vernosť. Je dobré milovať boha viac, než čokoľvek iné, dáva ti to silu získať a prijať naspäť.“
„Teda!“ uznávajúc naklonila svoju hlavu. „Nečakala som, že taký grobian ako ty dokáže tak krásne rozprávať.“ A neplatí to len pre posledné slová. Keď sa rozvášnil, zneli jeho vety nie len zmysluplne, ale aj pekne.
„Som ignorant, nie debil!“ výrazne odvrkol.
Zasmiala sa, a tento raz jej úsmev nezmizol. „Páčiš sa mi.“ vyjadrila sympatie, rada by ho mala za dobrého priateľa.
„Ty mne nie.“ automaticky odsekol.
Znovupobavene vzdychla. Teda, to sa jej tak často nestávalo. „Si veľmi zábavný.“ Zopakovala mu poklonu, jeho spoločnosť sa jej páčila. Bol taký zaujímavý. V tomto súkromí mala zrazu dobrú náladu. Hlava síce stále vyzerala namosúrene, ale nie veľmi zriedkavý úškrn ho neopustil.
„Pokračuj.“ vyzvala ho. Nemusela to hovoriť dvakrát, okamžite chytil niť a začal rozprávať ďalej. Zdalo by sa, že aj keby povedal už všetko, stále mu nedochádzali slová. Videla v ňom radosť, nadchnutie, aké jej navonok chýbalo a vo vnútri sa nesmelo prejaviť. Hlave sa zase páčilo, aká bola zaujatá. Ticho hltala každé jeho slovo a aby sa nezdalo, že je to len prázdna tvár, niekedy, ale len málo, sa spýtala nejaké otázky. Nie informačné, týkali sa jeho osobne. Také psychologické.
Chcela poznať jeho úprimné pocity, myšlienky, vzťahy a keďže tento muž sa dal považovať za typického chlapa so zvýšenou dávkou egoizmu, vyhovel jej v ďalších rečiach o tom, ako to vníma on, čo to pre neho znamená a ostatné o ňom samom. Prišlo jej zaujímavé, ako sa jej snažil vysvetliť, čo vnímal, aby si to vedela predstaviť a pochopiť ho, tie stavy, emócie pri jednotlivých prvkoch jeho osoby a vyjadrovaní vzťahu s vierou. Síce navonok sa tváril, že sú mu všetci ukradnutí, ich názory a výčitky, snažil sa ľudí často vtiahnuť rozprávaním do pochopenia.

Možno to sám nevnímal, deliť sa o nadšenie je často samovoľné, ale imponovalo mu, akú mu venuje pozornosť. Zaujíma sa, bez námietok počúva, nenútene. Toho nebol svedkom často, takže bol rád. O svojich záujmoch možno hovoril pekne, nevyhol sa však ani hrubostiam a nadávkam, avšak len na osobu iných. Celý rozhovor sa vracal k ľuďom, ktorí ho štvali pri kritizovaní týchto záujmov, aj teraz už dlho nadával na bezbožných rúhavých parch*ntov ako bol jeho partner.
Usúdila, že z Akatsuki, už to meno zopárkrát spomínal. Keď už videla, že sa jeho pochody vyberajú iným smerom a len tak ľahko sa nevrátia späť, vzala na vedomie červeň, čo jej po dlhšom čase strávenom v kúpeli stúpla do líc aj rozmočenú kožu na prstoch. Taktiež voda chladla. Bez toho, aby hlavu zastavila, si vzala osušku vedľa hlavy, postavila sa s ňou rukami natiahnutou pred sebou a zabalila sa do nasiakavej látky. Hidan to videl, nespúšťal z nej oči, ale zabratý do reči sa zameral len na pohyb úst. Látku si poriadne upevnila, bola tenká a tesne priliehala na telo. Dlhú, bielu nočnú košeľu, do ktorej ju v nemocnici navliekli, mala prepotenú a na dotyk nepríjemnú. Preto ju len vzala do ruky. Použitú miestnosť pekne vypratala, všetko uložila na miesto, ako keby tu nikdy ani nebola a aj vyvetrala.

„Hm... stále prší.“ informovala skôr pre seba, keď otvorila okno. Vlhkú pokožku zaštípal chladný vánok. Niesol pach čerstvosti a už za okamih vymanil z miestnosti vodných pár ťažkú vôňu vzduchu.
„Stále? To musíme dokedy čakať, aby sme vyrazili?“ zaskučal.
„Nemaj obavy, o chvíľu by to malo prestať.“ zhlboka sa nadýchla.
„Asi o hodinu. Možno i menej.“ vzduchom cítila ustávajúce napätie a prietrž pomaly strácala silu. Nebolo to viditeľne poznať, ale ona to vedela. Vedela aj to, ako sa prírode uľavilo, vždy ju to fascinovalo. Bol to jeden z javov, čo je ťažké pochopiť, môže sa len poznať.
Zatvorila oblok.
„Čo budeme dovtedy robiť?“ spýtala sa.
„Rada by som ešte využila tejto oddychovej chvíľky a najedla sa. Som totiž veľmi hladná.“ už vo vode jej niekedy zaškvŕkalo v žalúdku.
„Oh, jasné! Tak poďme.“ pokúsil sa o toleranciu.