Hidanovo znovuzrodenie XXII. - Pozoruhodná pacientka

Bolo tam veľa ľudí. Nepočula jasne, čo za zvuky ju obklopovali. Volali na ňu, ale nepoznala ich význam. Nevedela, kde sa nachádza, nevedela, čo sa deje a nerozmýšľala nad tým, čo sa stalo alebo stane. Oči občas jemne pootvorila, ale obraz sa jej akosi nedostával do časti mozgu, ktorá o tom mala premýšľať, tá už dávno spala. Jediná dobrá vec na tom je, že jej bolo všetko jedno. Nemohla inak, len otupene ležala na hladine svojho vedomia s nutkaním plávať na povrchu, ale túžiac ponoriť sa späť do hlbín mdlej tmy, svetlo tam hore bolo nepríjemné. Necítila to síce ako tú chvíľu, kedy sa má rozhodnúť medzi životom a smrťou, na to bola v prostredí príliš unavená, ale pripadala si ako vo vlastnom svete samoty, kde nie sú žiadne spomienky, len prázdno. Nechala svoje vedomie splynúť so spánkom a ticho sa unášala prúdom udalostí. Nech už spí... tie zvuky sú nepríjemné. Tie svetlá bolia. Nevedomosť je taká sladká...

Yuki sedel na chodbe a bez nálady sledoval dlážku obloženú kamennými dlaždicami v tvare vybrúsených štvorcov. Každý krok sa na nich ozýval po chodbe ako v jaskyniach ticha. Šuchot pracujúcich zamestnancov bielej budovy mu nedochádzal do hlavy. Občas ho obišiel človek s bielym plášťom alebo iný zamestnanec, občas návštevník s potvrdením či receptom v rukách, všetci sa náhlili za svojimi doktormi. Ale v tejto časti nemocnice tu bolo čím ďalej, tým menej ľudí. Nikto si tu nechodil pre lieky alebo vyšetrenie. Tento blok bol iný. Všetci tu čakali na svojich blízkych, ktorí ležali v oddelených izbách.
V bezvedomí.
Mladíkovi povedal špecialista, že ich spoločníčka je v kritickom stave, ale na počudovanie, na operačke sa jej telo akoby samo uzdravovalo, stačilo trocha starostlivosti a pomoci s tou ranou na bruchu. Stále jej musia kontrolovať všetky životné funkcie, táto pacientka je veľmi zvláštna a jej telo sa správa veľmi neobvykle, hoci pozitívne pre liečbu. Takže teraz čakali, čo sa z pozorovania a ľahkej operácie vyvinulo.
Yuki sa obzrel. Bolo tu len zopár osôb, čakajúcich na správy od lekárov, ale aj tak ich skľúčenie dodávalo miestu pochmúrnej nálady viac než dosť. Boli od neho ďalej, nikto sa k nemu nepribližoval. Chápal to, mal vedľa seba predsa odseknutú hlavu a hýbala sa. Bolo mu ukradnuté, že sa mu všetci čudujú, pokiaľ ho nikto neschmatne a nevyhodí alebo nevezme pod skalpel, môže byť pokojný. Teraz rozmýšľal nad inými vecami. Bol smutný. Hľadel do prázdna.
Niekedy sa obzrel a zbadal, že ľudia jeho spoločnosť vedľa obdivujú a desia sa jej, nevedeli, že sa tu riešia aj také prípady, hoci tu bolo veľa ninja špecialistov na extrémne prípady. Keď si všimli Yukiho pohľad, odvrátili zrak. Občas mladík pohľadom zablúdil aj na hlavu. Bol rovnako tichý a vážny. Bol si istý, že je to len tým, že nemá slov pre túto udalosť, čiastočne aj preto, lebo na škriepenie nemal náladu a Yuki nebol práve človek, s ktorým by sa dával do reči aj o niečom inom. Podobne civel na dlážku pod sebou a už ani nerozmýšľal. Kútiky úst dole, neutrály výraz, pochmúrny a, našťastie pre neho, vhodný pre túto situáciu. Chlapec by nevydržal, kebyže má nejaké blbé či arogantné komentáre, vybuchol by a urobil s ním krátky proces.
Počúvali ako sa z konca chodby rinul tichý, ale žalostný plač ženy. Utešoval ju chlap, zrejme manžel, vravel jej zlatko. Nariekala a občas si šepli chlapčenské meno. Pravdepodobne syna, vraveli o ňom tak. Z druhého konca načúvali rozhovoru sestier, vymieňali si správy pre doktorov, ostatní boli ticho, spali alebo rozmýšľali podobne ako tí dvaja. Na chodbe za sklenenými, pootvorenými dverami sa niesli kroky ponáhľajúcich sa pacientov, čo také nešťastie nemali.
Chlapec vzdychol, ten zvuk sa tu ozýval často, no ten jeho bol obzvlášť tichý.

„Em... nejaká pani... Yu-ki?“ zavolal a zamrmlal si muž v bielej kombinéze, čo rozhodne prišiel na chodbu. „Hm, nie je tu priezvisko.“
Mladík okamžite zdvihol zrak a postavil sa. „To som ja!“ naliehavo pristúpil a nakúkal do papierov špecialistu.
Muž nebol ten, čo ho sem priviedol čakať, preto sa prekvapil, že s mladou dievčinou, hoci čerstvo dospelou, neprišli rodičia, ale striehol na neho mladučký chlapec. Prezrel si ho, mohol mať tak trinásť až šestnásť rokov, ale tiež nebol v bohvieakom stave – vychudnutý, podvyživený. Natiahol krk a prezrel si miesto, odkiaľ sa postavil. Bolo mu povedané, že dievča okrem sprievodu prišlo so zvláštnym úkazom, živou odťatou hlavou. Nepokladal to za možné, ale keď uvidel tú bielu hlavu, ktorá na neho žmurkala a čakala na správy rovnako ako ryšavý, okrem uverenia tým chýrom dal za pravdu aj pripísaniu chlapca za jej sprievod.
Kývol na neho a pozrel na správu. Chvíľu ju čítal, potom prehovoril, neodtŕhajúc oči od papierov. „Takže... vaša priateľka bola prevezená do miestnosti tam na konci chodby výťahom, asi ste si ju nevšimli, výťah je oproti jej izby.“ poznamenal.
„Tá žena je veľmi zvláštna a má zaujímavú, ale nie abnormálnu stavbu tela. O to zaujímavejšie sú jej reakcie tela na liečbu. Sú pozitívne, nebojte sa, ale veľmi... rýchle. Až priveľmi priaznivé.“ nevedel, ako nazvať tú pozoruhodnú spoluprácu jej tela a pomalé regenerovanie buniek.
„Áno, viem, to mi už povedali počas operácie. Ja len chcem vedieť, ako je na tom.“ prikývol.
„Predbežne môžem povedať, že dobre. Ale to sa týka len najvážnejších zranení, správu o jej celkovom stave dostaneme tak o pol hodinu, podrobili sme ju mnohými základnými testami. S ďalšími budeme pokračovať po tom, keď sa prebudí. Zatiaľ je v bezvedomí pod vplyvom anestézii, kvôli bolesti.“ informoval.
Otočil sa za Hidanom a vzal ho do rúk. „A... kedy sa preberie. Čo s ňou máte v pláne?“
Muž chvíľu civel na hlavu, nemohol od neho zdvihnúť pohľad, veď to bola hlava! Premeriaval si každý pohyb jeho tváre. Pozoroval ho takto zopár minút, hlave to začalo byť otravné a mŕtvu náladu pretrhol podráždenosťou.

„Hej, čo čumíš? Vyzerám ako plátno v kine? Neočumuj ma a hovor ďalej, kret*n!“
Nazval ho kret*nom, to by vytočilo každého, avšak jeho len zaujímal prehovor. Rozprával! A celkom temperamentne. Akoby bol naozaj človek. Popudlivý, ale tá vlastnosť bola pre ľudí typická a jeho to viac utvrdilo v tom, že sa má k nemu správať ako k človeku. Veď je to človek. Možno len časť z neho, hlava, ale ľudská hlava!
„Eh, prepáčte... pane.“ radšej prešiel na prívetivejšieho mladíka, ktorý si lámal hlavu len s pacientkou. „To nevieme, je pod silnými anestéziami, ale podľa potreby sa určite čoskoro prebudí. To záleží od jej stavu. My s ňou nemáme v pláne nič, pokiaľ sa nepreberie. Viete, základné vyšetrenia sme spravili, na tie ostatné budeme potrebovať súhlas od plnoletej osoby, príbuznej, sprievodu alebo od nej samotnej. A keďže... nie ste plnoletý, počkáme, kým sa vzbudí.“
„Takže... jej nemôžete pomôcť, kým nenájdeme za ňu zodpovednú osobu, však?“ pochopil, s takým problémom sa ako chudobná sirota už párkrát stretol.
„Ak to pomôže, môžem to podpísať!“ prihlásil sa Hidan. Plnoletý bol už dávno. Možno bol hlava, ale mal stále svoje práva a zdá sa, že tieto biele plášte to, ako pomoc ľudu, rešpektovali. No hneď potom ho napadlo, že je to asi blbosť.
„A čím sa chceš podpísať, jazykom?“ pobavene si mladík vzdychol a zdvihol ho zo sedačky. Síce nepochyboval o zdatnosti jeho tvarových svalov, za ten čas, čo boli tomto stave, to bolo jediné, čo mohol posilňovať, ale toto nedá ani on.
„Em, myslím, že vaša prítomnosť sa do úvahy veľmi neberie... pa-ne.“ zajachtal.
Hidan prevrátil oči. „No dobre, len som žartoval!“ ohradil sa a zamrmlal si zopár nadávok o tom, ako si nikto neváži jeho ochoty a podobné zbytočné frflanie.
„Tak čo?“ vrátil sa späť k téme Yuki.
„Čo... oh, jasné! Nie, nebojte sa, neznamená to, že jej nemôžeme pomôcť. Už sme jej pomohli viac než dosť, dokonca zopár lekárskych ninjov, vrátane mňa, popracovali na obnove jej veľmi vyčerpaného a popleteného systému chakry. Dali sme ju dokopy najlepšie ako sa len dalo. Je na nej, ako si so zvyškom poradí.“ mykol plecami. „Ale keď sa preberie, necháme ju tu pobudnúť a dôkladnejšie prešetriť, ak nám dá malý podpis.“

Chlapec s oranžovými vlasmi sa pozrel na dvere, kde mala byť. Zvesil obočie a, nečakane, privinul si Hidana ku kostnatému telu, až ucítil jeho rebrá na temene hlavy. Začudoval sa, ale nič nepovedal. Pre tento raz to nechá tak, ale do budúcna na neho pekne zreve. Nikto si z neho plyšovú hračku robiť nebude, maximálne tak Akane, ale Akanino objatie bolo na druhú stranu viac než príjemné.
Muž v bielom videl, že sa o ňu naozaj veľmi bojí. „Nemajte obavy, vzhľadom na tie zranenia má dobré vyhliadky, máme ju tu teraz na pozorovaní. Táto operácia bola len pre kritické prípady a už sme ju z nebezpečenstva dostali. Teraz ju odpájajú od prístrojov, kontrolujúcich životné funkcie. Potom za ňou príde obvodový doktor a skontroluje výsledky testov, podľa toho sa zariadime. Bude len spať, áno? Vaša priateľka je vzácny prípad, tento postup naťahujeme štandardne v priemere na dva týždne, ale u nej to stíhame za jeden deň. To je len to najlepšie, hoci najpodivnejšie, znamenie.“ usmial sa na chlapca a úprimne ho potľapkal po ramene.
Mladík prikývol a stisol pery, nechcel sa k tomu vyjadrovať, zlomil by sa mu hlas. Ale napadla ho ešte jedna myšlienka. Prudko sa zvrtol, keď muž odchádzal. „A, kedy ju môžem navštíviť?“ naliehavo sa opýtal.
Lekár zastal a kým nepokračoval v ceste, mu krátko odvetil: „Pošlem za vami sestru, keď bude mať pacientka dostatočný pokoj!“

Čakali dlho, asi dve hodiny. Žena z konca chodby už prestala plakať a odišla aj s mužom. Počúvali, ako ostatným ľuďom nosia doktori správy. Až nakoniec konečne podišla aj k nim rozkošná sestrička s obtiahnutými bielymi šatami bez výstrihu a čiapkou s červeným krížom na hlave. V rukách držala dosky s pricvaknutými papiermi.
„Pane...“ pristúpila a hlesla. Pritom stále sledovala hlavu, až kým sa chlapec, vysoký asi ako ona, nepostavil.
„Tak čo... môžeme ísť za ňou?“ hneď ho zaujímala jediná téma.
Nedávno vyštudovaná sestrička skákala očami raz po ňom, raz po hlave v rukách. Hidan mal sto chutí na ňu vykríknuť, ale súc z jeho odstupu a tváre by asi zvýskla, vzala nohy na ramená a oznámenie by im už nik nepodal.
„Áno, je v izbe číslo stotridsaťdva, tam na konci chodby.“ ukázala na dvere, ktoré neboli úplne na konci, ale museli sa prejsť, kým trafili správne. Sestrička ich obďaleč nasledovala a nakláňala sa, aby dosiahla lepšieho výhľadu na jeho náručie, bližšie sa neodvážila prísť.
„M-môžete vstúpiť!“ pobádala ich rukou a dosku si priložila k ústam. „Za nejaký čas príde obvodový doktor a prezrie ju. Výsledky máte tu.“
Podala Yukimu načiahnutou rukou papiere s grafmi a rôznymi poznámkami, číslicami a nezrozumiteľnými hodnotami. Prezrel si ju, ale ničomu nerozumel. Obrátil sa na sestričku. Tá udržovala priami očný kontakt s Hidanom. Mal začudovaný, celkom milý výraz, až kým neusúdil, že je to všetko, čo im mala povedať a nerozhodol sa ju trochu vystrašiť. Keď už ho má každý očumovať, tak nech z toho niečo má.
„Hej, zlatko, nechceš si ma aj odfotiť?“ uškrnul sa na drobnú sestričku. Zhíkla, spravila pár krokov vzad a s nejasným – „Prepáčte, už musím ísť“ – zutekala preč.
„Hidan!“ varovne ho oslovil.
„Ty sklapni a padaj do tej izby!“ vždy keď prehovoril na Yukiho, aj keby sa pred chvíľkou maniacky smial, skĺzol jeho hlas na takú rozladenú frekvenciu. Jasne bolo počuť, ako ho nemá rád.

Yuki potlačil ťažké dvere a potichu ich za sebou zatvoril, aby nerušil ticho. V izbe boli dve lôžka, v rohu izby pri okne ležala Akane v bielej nočnej košeli, prikrytá tenkou bielou prikrývkou. Všetko je tu biele, aj steny, aj závesy, ktoré oddeľovali postele. Teraz boli stiahnuté a priviazané o roh postele.
Stál pri dverách a pozorovali ženu. Ležala bez pohybu, no nie stuhnuto. Vedľa nej pípal prístroj, ktorý tu jediný nechali. Kontroloval srdce. A vedľa neho malý defibrilátor. Yuki sa opatrne vybral k nej. Podišiel až úplne k posteli a pozrel na ňu zblízka.
Bledá pokožka ako vždy stratila miernu červeň na nevýrazných lícnych kostiach, tvár mala ešte viac mramorovú, než obvykle. Pleť prejavovala náznaky len slabého pigmentu, bola matná a čistá. Ústa pootvorené, pery jemne vyšpúlené do prirodzeného, vykrojeného tvaru, z boku pripomínajúceho srdce. Jemne ružové. Oči zatvorené, tak uvoľnene. Dlhé čierne riasy sa strapatili v priestore. Tak nežne spiaca, ale pritom v bezvedomí. No vyzerala lepšie, ako pred omdletím. Lekársky ninja mal pravdu, vážne potrebovala len trocha odpočinku a opatery.
„Vyzerá tak... krásne.“ prezrel si ju aj Hidan a žasol nad tou nežnou nádherou spolu s mladíkom, prvý raz za ten čas s Akane to priznal. Zvyšok úžasu si nechal radšej pre seba –... keď je mŕtva.
„To hej.“ potvrdil a milo sa na spiacu ženu usmial. Potom smutne odklonil zrak, ale úsmev mu mizol až postupne. Premeral si jej pokojné, krehké telo, skryté pod tenkou prikrývkou a prešiel na pípajúci prístroj. Srdce jej búšilo pomaly, tlak mala nízky ale stabilizovaný. Skleslo prešiel k stolíku oproti nohám Akane a položil Hidana naň, ten hneď vedľa nej bol blízko strojov, ktoré boli celkom hlasné, tak aby sa potom nesťažoval, že mu to piští do ucha. Aj tak však krátko namietol, že má odtiaľ zlý výhľad na dievča.

Yuki si vzal malú stoličku a položil ju vedľa postele. Sadol si a oprel sa lakťami o matrac. Pozoroval ako spí. Ticho. Bezvládne. Nehybne. Bolo mu za ňou smutno, mal rád jej hlas. Kiežby niečo povedala. Kiežby naňho pozrela tými nezvyčajnými očami a obdarila ho jedným zo svojich úsmevov. Chlapec ju mal tak veľmi rád, že ho až bolelo, keď ležala blízko neho a pritom sa cítil, akoby bola na míle ďaleko. Hrozný pocit.
Opatrne načiahol ruku a prstami obkolesil jej dlaň. Sprvu jemne, no na to si jej hebkú ruku pritiahol k sebe. Bola taká studená. Zohol sa, dal jej na ruku malú pusu a položil si hlavu na posteľ s rukou vedľa pred očami, aby mohol sledovať jej bledú kožu. Pomaly žmurkal a čakal na nejaký zázrak. Alebo nečakal, len ticho sedel a rozmýšľal nad udalosťami.
Hidan si to nevšímal, len si vzdychol a nudil sa. Niekedy znudene urobil nejakú grimasu, alebo si obzeral priestory izby, síce tam nebolo nič zaujímavé. Yuki takto ležal asi desať minút a rozmýšľal nad rôznymi vecami. Nad sebou, nad cestou, nad horami, predovšetkým však nad Akane, čo s ňou je a čo s ňou bude. Ako sa vyhnú všetkým nebezpečenstvám, keď momentálne nevládze ani vzbudiť sa. Nad tým, ako ju má rád a ako sa o neho pekné dievča stará. Ľudia o neho nikdy nemali taký záujem ako ona. A pritom mu nedochádzalo, ako to, že zrazu tak krásne, bohaté, dobré a celkovo pre neho úžasné dievča mu venuje pozornosť. Aj keď... zrazu si spomenul na jeden drobný detail – aj keď pozornosť na neho nikdy nebola tak veľká ako na tú malú, otravnú hlavu.

Krátko pozrel na Hidana, hlava si ho nevšímala, dívala sa inam. Pohľad opäť venoval Akane a ustarane prechádzal po jej tvári očami. Je taká znavená. Taká vyčerpaná. Už nevládze ďalej bojovať s vlastnými problémami a to všetko iba pre to, lebo musí dávať pozor na tie Hidanove.
Zaťal zuby a stisol Akaninu ruku. Tvári sa, ako keby jej nič nebolo, ale pritom hrozne trpí a ten ignorant sa celú cestu ani len málinko neobťažoval hoci sa len spýtať, či jej je dobre. Stále na ňu len vreští, rozkazuje jej, nadáva, naháňa ju, uráža a kompletne robí všetko, aby si ju zotročil. A pritom na to nemá najmenšie právo! A pritom jej to nevadí! A pritom... ho má stále tak viditeľne rada! Bolo to na nevydržanie... Zdvihol sa z matraca upravil jej posteľnú bielizeň, až kým to v ňom nezačalo úplne vrieť. Chcel sa zdržať, keďže sa možno sivovláska nevie sama zobudiť, no ticho spí a nechcel jej pokoj narúšať. Ale nezdržal sa.

„Je to len tvoja vina!!“ prudko sa zdvihol zo stoličky a ukázal na hlavu prstom. Hidan na neho vrhol vyjavený pohľad, nechápal, no po sekunde mu začalo dochádzať, čo myslí. Myseľ mu však, ako inak, zatemnilo pobúrenie z tónu toho Ryšavca.
„Čo zase?!“
„Len kvôli tebe takto dopadla!“ zakričal na neho a spravil dva kroky smerom k nemu.
„Ja? Ja?!“ ohradil sa.
„Zase na mňa chcú niečo hodiť? Toto je fakt na hov*o!“ zanadával si pre seba, že ho idú znovu obviňovať.
„Hodiť? Hovorím len pravdu! Takto Akane skončila iba kvôli tebe!“ búrlivo gestikuloval rukami. „Pozri s na ňu!!“
„Jak len kvôli mne? Ona si môže sama za to, že nie je schopná zvládnuť vychádzku na hory. Ja by som tam bol už pred dvoma dňami a zvládol by som všetko lepšie a rýchlejšie ako ona!“ nedal sa.
„Lenže ty si nesmrteľný. A momentálne z teba zostala len hlava, tak sa nenafukuj! Ona sa o teba musí starať!“ stál si za svojím chlapec.
„No a? To ona ma zachránila! Ona sa ponúkla! A vôbec nechápem, prečo práve mňa obviňuješ z toho, že je tak neschopná, nechá sa niekoľkokrát takmer prizabiť a necháva sa zaťažovať malými faganmi ako si ty!“
„Prečo? Tak ja ti to poviem, ty haj*el! Pretože odkedy som ju stretol, nerobí nič iné, než ťa otrocky obskakuje!“
„No a?“ stále nechápal, čo je na tom zlé. „Veď to je práveže dobre, nie?“
„Ale pre ňu nie! Stará sa stále len o teba a na seba vôbec neberie ohľad. Celé dni pochoduje, celé dni nespí, neustále ťa nosí v rukách a snaží sa čo najrýchlejšie dostať na tie hory, aby ťa mohla potom aj oživiť! Veď celý svoj život posledné dni vložila iba do toho, aby z teba urobila niečo normálnejšie a vôbec pritom nehľadí na to, že pomaly kvôli tomu umiera!“ temperamentne si presadzoval svoje očividné presvedčenie a neskutočne ho štvalo, že tomu arogantnému blbcovi to stále nedochádza!
„No dovoľ! Ja ju do toho nenútim, nech si robí čo chce! Nechápem, čo ťa do toho. Ona chce moje oživenie, ja chcem svoje oživenie... tak kde je problém?“ odvrkol.
„Ty! Ty si ten problém! Vedieš ju k vlastnej záhube a ona si to pokojne nechá.“
„A čo si jej právnik? Alebo rodina? Načo si ju tak zastávaš? Aj tak ťa nemá rada!“
„Ako vieš?“ vyprskol.

„Viem! A aj keby áno, tak ťa zbožňuje asi ako dobrú pieseň alebo milého spoločníka, presne ako každého, koho stretne. To si si nevšimol, že jej nezáleží na tebe! Jej záleží na každom človeku, čo stretne a kým si človek a nechceš ju zabiť, tak ťa bude mať rada ako dobré jedlo alebo sladký drink. Nič viac! Ona nemá rada teba, ona je proste láskavá, má proste rada ľudí, pretože je to taký stupídny milovník a filantrop! Chápeš? Si len tulák, čo sa nám priplietol do cesty!“ prešiel na citlivejšiu tému, aby si tak nevyskakoval. Čo si o sebe myslí, prašivec!
„Ty...“ hrozivo na neho ukázal prstom, zaťal zuby a stlmil hlas. „Neopovažuj sa používať zámeno „my“, „nám“, alebo čokoľvek iné. Pre teba neplatí žiadne „my“, je to len Akane! Akane!! Rozumieš, ani ty parch*nt, ani ten tvoj posr*tý, imaginárny boh, čo sa na teba vykašľal!“
„Ty špinavý bast*ard,“ vybuchol, „opovažuj sa ešte niečo povedať a, ku*va, zabijem ťa! Prisahám, že to urobím, aj keby zubami, aj kebyže mám okamžite skonať a odovzdať svoju dušu priamou cestou rovno Jashinovi-sama, len aby si potom zomrel! Ty kur*vské hov*do...!“ rozpálil sa a pokračoval ďalej a ďalej.
Yuki si väčšinou z jeho nadávok a frflania nič nerobil, ale toto bolo iné, než jeho zvyčajné keci. Keď zreval prvé dve vety, dokonca sa zľakol, nenápadne, aby nič nespoznal. Vedel, že je len obyčajná hlava a nemôže mu nič urobiť, ale normálne sa až bál. Toto bolo ozaj hrozivé.
Po ďalších nadávkach sa upokojil a nabral ďalšiu odvahu, otvoril ústa a chcel mu skočiť do reči, avšak než stačil niečo vysloviť, do izby svižne vtrhol muž v bielom plášti a nealarmujúcom odeve obyčajného obvodového lekára.
„Čo za hluk to tu, do čerta, je?!“ karhavo vošiel, ale neznel nebezpečne, iba trochu vyčítavo. Počul hlasy dvoch chlapov, tak než si stihol premerať oboch, založil si ruky vbok. „To neviete, že tu máte ťažko zranenú pacientku, ktorá potrebuje absolútny pokoj? Nie? No, ak nie, tak sa odtiaľto okamžite practe, lebo... och, svätý bože, čo to, sakra, je?!“
Vyvalil oči a naklonil sa od úžasu dopredu, keď zbadal na stolíku pred posteľou, meter od nôh pacientky to, čo zbadal. Je to odseknutá hlava. Nebolo by to až také zlé, bol doktor, stretol sa už s hocičím a možno by ho prinajmenšom poslal do márnice, ale to čudo žilo a pobúrene na neho gánilo.
Keď dokola opakujúcu otázku počul Hidan z úst aj doktora, naladilo ho to ešte viac. „Čo civíš, starec, nevidíš, že vychovávam tohto nepodareného kret*na? To sem budú stále behať nejakí deme*ti len aby ma ešte viac nasr*li?“
„E... o-ono to rozpráva!“ vyjavene na neho ukázal prstom, čím sa začal dostávať zo šoku a pozrel na Yukiho už trochu pokojnejšie. „A tak vulgárne...“
„Máš problém? Choďte už, ku*ňa, všetci do ri*i a nechajte ma na pokoji. To ešte nikto nikdy nevidel odseknutú hlavu? Vážne? Aj v nemocnici? Tak toto teda nemá úroveň! Ts...“ prevrátil oči.
„Ty si tu jediná vec, čo nemá úroveň, tak si nenadŕžaj!“ odsekol Yuki.
„Chceš...“

Doktor predstúpil pred Yukiho a skočil im do reči s povinnosťou umlčať ten rámus, čo vydávali. Nie len že rušia pokoj bezmocnej ženy, ale plašia ľudí v čakárni aj pacientov v druhom bloku. Obaja teda stíchli a len sa varovne dobývali nemilými pohľadmi.
„Em, ale ešte by som sa rád spýtal... čo to je?“ naklonil sa k ryšavému chlapcovi a ukázal prstom na hlavu.
Yuki pristúpil k hlave. „To je Hidan!“ každé slovo dôrazne vyslovil a ukázal na neho roztvorenými dlaňami.
„Jashinov,“ dodal Hidan, ak by nebolo jasné, možno im to niečo o dôvode jeho stavu napovie, ak poznajú, „ale aktuálne maznáčik tuto zosnulej, takže úctu, dobre?“
Doktor si ho začudovane prezrel. „Zaujímavé... zaujímavé. A, ako dlho je už Hidan,“ podobne zdôraznil to meno, keď k nemu podišiel a prezeral ho rukami, nevšímal si protestné skučanie zvláštneho človeka, „v takomto stave?“
„Hej, ty, mag*r, paprče preč a daj pokoj!“ keď mu palcami roztvoril ústa, pohrýzol ho a zaprskal svoje nadávky.
Lekár si pošúchal ruku, poslúchol ho, vstal a prešiel k zápisnici s jej výsledkami na nočnom stolíku vedľa prístrojov. Pozrel jedným pohľadom na pacientku, keď v rukách listoval sprvu najvážnejšie poranenia. Prešiel cez miestnosť do skrine s medicínskymi nádobkami a vybral odtiaľ správu o liekoch, ktoré doteraz dostala, aby vedel, na čom je. Neušlo mu však, že sa návšteva znovu začala hádať, ibaže už nekričali. Napomínať ich sa mu nechcelo, stále totiž spracovával tú hlavu, ktorá sa s ním tak komicky škriepila.
„Pozri sa na ňu! Pozri sa ešte raz a poriadne!“ prstom ukazoval na posteľ.
„Vyzerá mŕtvo a čo? Len spí. Odpočinie si a bude zase fit.“ keby mohol, pokrčil by plecami, ale nemôže a tak len zdvihol jedno obočie.
„A ak by aj umrela, je mi to jedno!“ spomenul si na tie posledné neznesiteľné dni, strávené s niekým tak pomäteným ako je ona. Teda, život je mu milší, ale momentálne to od hnevu nafukuje do väčších rozmerov. „Zaslúžila by si za svoje zlyhanie!“
„Ty si neuveriteľný! Keby si tak aspoň vedel, aké vážne sú jej zranenia, o ktorých ty nemáš ani páru! To ťa... to ťa akože vôbec netrápi, čo všetko kvôli tebe robí?“ začal rozhadzovať rukami.
„Kvôli tebe sa prestala skrývať pred nepriateľmi, ide s tebou neoblomne cez všetky nástrahy, boje, bitky, vkročí kvôli tebe na nepriateľské územie, niekoľkokrát ju zrania a skoro zabijú a to všetko iba preto, aby ti mohla potom dať život!“
„A práve preto ju potrebujem, Ryšavec.“ zmenil hlas na niečo hrozivejšie a tichšie. „Tebe nedochádza, že ja nie som ako ty? Nebuchol som sa do nej a je mi úplne ukradnutá? Že jediná vec, na ktorej mi záleží je, aby som bol konečne so svojim telo? To je všetko, chápeš? Koniec!“
„A... ale veď...“ otvoril ústa a chcel nejako obraňovať dievča, ale nešlo to.

Čo by mu na to mal povedať? Hneval sa na neho, chcel mu to všetko dať za vinu, aby sa mu samému uľavilo, aby mu privodil spravodlivý pocit previnenia, lenže zrazu mu došlo, že on vlastne nemá žiadne svedomie. Mohol by do neho donekonečna hučať, čo spôsobil, ale s ním to ani nehne.
„Tak čo, onemel si, ty tupý basta*d? A čo, že sa jej to stalo! A čo, že umiera! No a čo, že pre mňa riskuje vlastný život! Ser*m ti na to! Tá žena sa zaprisahala v momente, kedy ma vzala do rúk a prehlásila, že ma oživí. Že mi pomôže. Samozrejme, jej pomoc bude ocenená, ale nie mnou.“ vysmial ho. Nejačal ako obvykle, hovoril to úplne vážne, až to Yukiho zarazilo a zmĺkol, len počúval jeho ohavnosť a vnímal nárast tlaku hnevu.
„To môj boh!“ víťazoslávne prehlásil. „On ju požehná a odmení ju svojou nekonečnou vďakou za to, že ma privedie medzi vraždiacich služobníkov späť. Je to veľká pocta a rovnaká pocta to bude pre ňu aj vtedy, keď budem opäť ako predtým a pomôžem jej na onen svet.“
„Na aký svet?“ neveriacky pokrčil čelo, v tvári mal výraz hovoriaci – zopakuj to!
„Predsa ten po smrti, k Jashinovi-sama.“ posmešne chlácholivo povedal a zo zvyšku hrdla, čo mu zostal, sa predralo chrčanie ako snaha o udusenie smiechu.
Nakoniec sa len zachichotal a uškrnul. „Rád ju tam osobne privediem, ak mi rozumieš a tým najlepším, najdlhším a najbolestivejším rituálom, aký môže byť na takej chudere spáchaný!“
„Ty svin*ar!“ zaťal päste.
„Hou, hou, hou, prašivec, upokoj sa! Nemôžeš mi ublížiť, Akane by ti to nikdy neodpustila, spomínaš?“ nebolo mu ponižujúce vyhovárať sa na svoju záchrankyňu, dobre vedel, že je sám omnoho silnejší, než väčšina obyčajných shinobi, nie to ešte než takýto chudý tulák. Bral to tak, že ho jeho stav ospravedlňuje.
„Veď ju chceš...“ nedokončil.
„Zabiť? Áno, správne! Som rád, že aspoň ty na niečo máš tu hlavu na krku. Zabijem ju tým najnechutnejším a najkrutejším spôsobom, aký môžem dosiahnuť.“ uškŕňal sa od ucha k uchu a znovu sa trhavo zachichotal. Zasmial by sa aj viacej, ale to odumierajúce hrdlo mu nič také nedovoľovalo. Čo už, keď bude zabíjať aj tohto krpca, vysmeje sa mu schuti do očí. Nech vidí, na koho si dovoľoval.
„To je ohavnosť!“ znechutene ticho povedal. „Si nechutný parch*nt, vieš o tom?“
„Nie, ja som len veľmi pobožný chlap, ktorému bola ponúknutá pomoc Jashina-sama v podobe tejto ženy. Je len a len jej chyba, že je takto neschopná a ver mi, že jej to predlžovanie spočítam aj s úrokmi!“ čakal na reakciu toho chlapca. „Tak, čo mi na to povieš, ty socka, ha? Naštvaný? Tche-he, to dúfam! No, tak, čo urobíš? Poteš ma!!“
Neznášal tie jeho úškrny. Zaťal zuby, chce reakciu? Veľmi rád. Jedným krokom prišiel k nemu, chytil ho za vrch hlavy jednou rukou, pritlačil ho k stolu, aby neuletel a tou voľnou mu takú strelil, že sa div ten kus nábytku pod ním neposunul dozadu. Jeho kostnatá ruka zaštípala. Potom ho prepleskol ešte z druhej strany a zamračene ho pošticoval za vlasy.
„Nech sa páči! Tak čo, ty slizké hov*do? Spokojný?!“ oprel sa o ruku a zaťahal ho za vlasy ešte viac, aby ho trochu nadvihol a natočil späť k nemu, tými strelami ho trochu odklonil.

Hlava si odpľula. Z kútika úst mu vytiekla krv, mladík dúfal, že si zahryzol za tie reči do jazyka. Počkal si, či na neho začne Hidan znovu revať a bezmocne sa zvíjať, aby mu mohol prideliť ešte jednu. Ale, ten bláznivý maniak len zdvihol zrak, jedno obočie a uškrnul sa z ďalším tlmeným smiechom. „Spokojný? Rozhodne, ty plesnivé, skurv*né decko!!“
„Hej, hej! Ak sa okamžite neupokojíte, bude musieť jeden z vás opustiť miestnosť! Alebo rovno obaja!“ nemohol si to ďalej nevšímať doktor a z diaľky im pohrozil prstom.
Yuki vytočene zasyčal medzi pevne stisnutými zubami, ale po chvíľke dlhého pohľadu, z ktorého sršalo zavrhnutie, mu, prekvapivo, ďalšiu nestrelil. Pustil ho, zvrtol sa a na rozlúčku len prehlásil: „Nemusí, ja už idem!“
Prudko odpochodoval k dverám a zabuchol za sebou, ignorujúc nadávanie tej nemožnej hlavy: „Ty chudák, kam mizneš! Nezdrhaj, poď sem a vybav si to so mnou! A potom už len uvidíš, čo za koko*a si zo seba spravil, keď ťa neskôr...!!“
„A pre vás to platí dvojnásobne, pane!“ okríkol ho doktor a otočil ho pohybom na vrchu hlavy k sebe.
Hidan si odfrkol a zacítil, že sa mu z nosa začala pomaly valiť krv, olízal ju, no nemohol prehltnúť, tak ju len prevaľoval v ústach, až kým nejako nestiekla cez už zakrvavený kraj pier. Potom pozeral na doktora ako zrýchľoval tempo listovania vo výsledkoch a prvýkrát sa poriadne pozrel na ženu. Nedovolil si nezafrflať na všetko okolo, hlavne na Akane a toho krpca. „...všivavý ch*j, no veď počkaj, ako rozsekám jeho a potom aj tú šte*ku, čo ho so sebou vzala.“

Samozrejme, až taký krutý a nenávistný postoj ako opisoval k nej nemal. Možno bola čudná, bláznivá a pomätená. Ale on tiež, len trochu iným spôsobom. Pritom na nej bolo zopár vecí, čo mal rád. Nikto o neho ešte tak nedbal ako ona. Tak veľmi si na ňom dávala záležať, venovala mu starostlivosť a všetku svoju pozornosť. Nemala pre to ani pádny dôvod a ani ho nezaujímal, proste výnimočne našiel niekoho, kto by sa k nemu nesprával tak zavrhnuto a opovržlivo ako tá ostatná háveď.
No s tou smrťou to myslí vážne. On ju zabije, ale nikto nepochopí, že nie z nenávisti. Okrem toho, že smrť na vzkriesenie svojej nesmrteľnosti bude potrebovať, to bude skôr z vďaky. Sám to predsa povedal. Jeho boh bude ten, čo sa jej vrúcne odvďačí a vezme ju na svoju krvavú stranu. Dovtedy musí už len čakať na to, kedy sa preberie. Ona si vždy nejako komicky, keď vyzerá bezvládne, vstane, každého odzbrojí svojou húževnatosťou a odkráča s ním preč. Raz to trochu prehnala, svet sa nezrúti.
To zvládne, nebude si predsa lámať hlavu nad tým, že sa jej niečo sebecky nepodarilo. Neskôr jej možno odpustí. Vážne sa mu začína zdať neschopná. Nie len, že zase niečo predĺžilo cestu, ešte mu je aj vynadané, že s tým nesúhlasí a hnevá sa. Tá krava sa z toho musí rýchlo dostať, určite bola len lenivá, tak predstiera, že už ďalej nemôže... on by to urobil. Predsa to nie je tak vážne! Čo s tým všetci majú?!
„Hm!“ skrivil tvár nad panikou dotieravého nepriateľa a pozrel na ženu, ležiacu na posteli. „Veď sa zas toľko nestalo, len je unavená, nie...“

„Bože...“ prerušilo ho oslovenie boha, na ktoré reagoval vždy, ako správny veriaci, keď si doktor prvýkrát dobre prezrel očami ženu a naklonil sa k nej. „Pane bože, čo ste s tou ženou robili?“
Hidan sa zamračil, toto v ňom vyvolalo nechápavé začudovanie, ale niekde v podvedomí aj pocit zlej predtuchy. Neznelo to veľmi dobre.
„Čo myslíš, dedo?“ snažil sa lepšie dovidieť, naťahovanie sa mu nepomáhalo.
Doktor si náhlivo sadol na okraj postele, zdvihol jej zápästie ľavej ruky a počúval pulz, aj keď prístroj ukazoval rovnako. Potom jej prezeral tvár, oči, ústa, dych, prezeral si výsledky krvných a iných testov, to všetko za tridsať pohotových, no stresujúcich sekúnd, kedy Hidan vôbec nič nechápal. Doktor už na prvý pohľad videl, aká je zanedbaná a celkovo na tom fyzicky zle.
„Ešte raz... čo ste s ňou, sakra, robili?“ zamyslene krčil čelo nad pacientkou, keď nepočul odpoveď.
„Čo... čo by s ňou malo byť?“ zamrmlal, no potom pohotovo zvolal. „Neviem, čo za nechutnosti sa jej stali, ale všetko má na svedomí ten chlapec, ja nič! Ja som len hlava! Ani som sa jej nedotkol!“
Trval na tom, že ak by jej naozaj niečo bolo, tak to rozhodne hodí na Yukiho. Čo ak jej naozaj niekde ublížil, keď boli sami? Ani nad tým neuvažoval, jeho zvrátené myšlienky boli vždy len v tom najhoršom svetle a predstava Yukiho nacapeného na Akane sa mu nepáčila. Striasol sa, ale doktor ho vyviedol z milióna možností, čo má na mysli odborník svojim zveličovaním.
„Čo... čo je?“ miernym, zaujatým tónom vyzvedal.
„Tá žena je hrozne dehydrovaná, podvyživená... a strašne zoslabnutá.“ chytil ju za ruku a obrátil sa na hlavu. „Kedy naposledy jedla?“
„Jedla... em.“ premýšľal.
Snažil sa spomenúť si. Nie, žeby sa zaujímal o jej hlad alebo čo, ale vždy ho nosila pri sebe, vždy v rukách ako svoju súčasť a ak by sa chcela najesť, rozhodne by si to všimol. Ale teraz si uvedomil, že ona vlastne nejedla. Vôbec si na takú činnosť nespomínal a v pohostinstve si tiež nestihla dať ani sústo.
„Nepamätám si.“ nakoniec monotónne povedal.
Doktor skočil opäť pohľadom z Hidana na Akane.
„Spala vôbec?“ pokračoval, keď videl slabosť jej svalov a únavu v tváry.
„Mm...“ lovil v pamäti. „Neviem.“
„Pila aspoň nejaké tekutiny?“
Hidanovi začalo trochu dochádzať, čo tým myslí... možno mal Yuki v niečom, ale veľmi malom niečom, pravdu, že sa správala celú cestu ako vojak, ktorý nič nechce, nič nepotrebuje, nič nedáva najavo. A jeho hnanie vpred jej tiež veľmi nepomohlo.
„Neviem.“ hlesol.
Pravdupovediac, dobre poznal odpoveď – nie. Akane stále len bojovala a pochodovala. Nejedla, nepila, nespala, neodpočívala, čiže v podstate nevypĺňala žiadnu potrebu dôležitú pre život, len sa snažila stále napredovať a dávať pozor na hlavu. To by ho normálne celkom potešilo, ale teraz sa to aj jemu zdalo prehnané. Trochu, ale prehnané.
„Ach...“ pokrútil lekár ustarane hlavou.
„Je v hroznom stave. No ona je tak trochu zvláštna, má skvelú schopnosť obnovy. Nepoškodilo to jej životné funkcie, takže stačí veľa odpočinku, zopár infúzií, dlhý spánok, samozrejme, lekársky dozor, a bude v poriadku.“ kývol.

Zapísal niečo do lekárskej správy, potom ju položil na stôl a lepšie pacientku prikryl. Obišiel posteľ a otvoril jej okno. Vonku to vyzeralo temne, zrejme bude pršať. Predpoveď dažďa sa vzduchom niesla ako vôňa ťažkosti, čakajúca na pretrhnutie toho napätia. Dnu zavialo trocha vzduchu. Bol čistý a osviežujúci.
„Keď sa preberie, musíme znovu zopakovať nejaké testy. Niektoré výsledky vykazujú stopy po nedávnom a opakovanom zlyhávaní a zástave niekoľkých dôležitých orgánov, vrátane srdca... no s ňou to nič zdrvujúce nespravilo.“ pohodil rukou smerom k nej a upravil si plášť na odchod.
„Bude to asi nejaká chyba, normálne to nie je možné. Avšak, teraz jej dáme chvíľku, nech sa zotaví. Pri nej predpokladám, že sa preberie do pár hodín až dní, tak vás tu nechám v súkromí.“
Otvoril dvere a kývol na Hidana. „Môžem vás tu nechať na ňu dávať pozor?“ usmial sa.
„Rob, čo chceš, starec, len už konečne drž hubu, tvoje prehnané keci sa nedajú počúvať.“ mrzuto odsekol. Doktor so vzdychom pokrútil hlavou, zatvoril dvere a jeho kroky dozneli na tvrdých dlaždiciach.

Vzduch rozvíril jemné závoje po stranách okna. Ten pohyb zaregistrovala a zrazu precitla z vytúženého spánku. V nepatrnom trhnutí pohla tvárou a mierne otvorila ústa. Vyšpúlené pery vyniesli do okolia sladko voňajúci výdych. Hidan pozoroval ako sa v spánku nevedomky hýbe teraz už z nočného stolíka vedľa nej – bola tu sestrička a okno viacej privrela, pretože začalo pršať a pritom ho tam preniesla, aby nezmokol.
Z úzkeho otvoru i tak dopadli na perinu sem-tam nejaké tie kvapky dažďa. Jedna zatúlaná spadla na bledé líce dievčaťa. Nebadateľne skrčila obočie a potom s uvoľnenou mimikou otvorila oči. Než však viečka úplne vyslobodili hlboký karmín, čierne orámovanie rias sa pohlo zaklipkaním.
Vydala tichý, tlmený výdych. Nad sebou uvidela tancujúcu priesvitnú látku, ktorá opäť ustala na svoje miesto. Poriadne sa nadýchla čerstvého vzduchu a nehybne sledovala plafón. Nevedela, kde sa nachádza, čo sa jej stalo alebo ako dlho je to, čo takto stratila pojem o dianí. Miestnosť bola celá v bielom, bolo tu krásne ticho. Narúšalo ho len príjemné bubnovanie kvapiek o sklo. Nevedela, či dážď len začína alebo končí, no súdiac podľa oblohy, na ktorú sa jej naskytol pohľad, by malo neskôr pršať búrlivejšie.
Vlasy roztečené po vankúši sa zaleskli, keď pohla hlavou do strán aby si lepšie miestnosť prezrela. Vyzeralo to tu tak čisto a pokojne. Tak nemocnične, už ten prvý dojem jej o tom napovedal. Otočila hlavou ešte trochu, pokúsila sa aspoň trochu zdvihnúť a zarazila sa pri pohľade na Hidana, položeného o úroveň vyššie než ona na stolíku. Pozeral na ňu zvrchu a už dlhšie registroval každý jej pohyb.

„Tak čo, už si hore?“ pozdravil ju zdvihnutým obočím.
Žena nechápavo zažmurkala a pootvorila ústa v nemej otázke. Jej rozkošný výraz nechápavosti ho prinútil uškrnúť sa. Mal rád, keď sa na niekoho mohol pozerať z výšky a to už dlho nezažil, pričom tomu pocitu prispievala aj jej vyjavená, zlatá tvárička.
„Bože, prečo nemám moc do teba teraz zaseknúť?“ s ľútosťou prehlásil.
Akane sa nad tou otázkou ani nepozastavovala. Oprela sa o lakte a pokúsila sa zdvihnúť viac, no sedenie ju bolelo. Tak sa v páse otočila na bok a oprela sa o skrčenú ruku. Bola vo výške očí hlavy. „Hidan-kun... čo sa stalo?“ takmer šepkala.
Nemal rád jej tichý hlas, ktorý presne pasoval na jej uhladenú tvár, bol nevýrazný, hoci podmanivý. Teraz bolo v izbe ticho a ani rastúce tempo kvapiek ju nemalo schopnosť prehučať.
„No, vieš, bola si chvíľu mimo, tak sme ťa odviezli do blízkej nemocnice.“ obvykle ľahostajným spôsobom povedal.
„Bolo to len päťsto metrov od lesa, ale šťastie, že sme stretli nejakých zachrípnutých ľudí, čo sem mierili tiež.“ poznamenal. „Ten slaboch Yuki by ťa neuniesol.“
Zachichotal sa a sledoval jej reakciu. Pozrela pred seba na svoje skrčené nohy a spracovávala informácie. Sklonila hlavu, a jej výraz v tvári nič nenaznačoval, ako vždy. Olízala si suché pery a prehltla, v ústach mala sucho. Obzrela sa a uvidela vedľa Hidana osviežujúco vyzerajúci pohár vody. Načiahla sa poň a vzala ho, no pritom si všimla, že má v rukách zarazené nejaké ihly s hadičkami. Premerala si ich až k nádobe, zavesenej na vysokom stojane. Zaujato naklonila hlavu.
„To ti vpichli, pretože si skoro umrela od hladu.“ so stisnutými perami uhol pohľadom. „A od smädu... a od únavy.“
„Aha. Chápem.“ jej spomalené reakcie sa mu zdali smiešne. Za týchto okolností vyzerala, ako keby sa naozaj práve prebrala z kómy, síce, takto sa správala vždy.

Potom sa pokúsila na niečo spomenúť, na hocičo, a keď jej v mysli na um vbehol obraz všetkých udalostí, akoby sa prebrala do reality. Unavene a hlavne odmietavo, ako keby ten obraz nechcela ani vidieť, zatvorila pomaly oči.
To ako sa správala v tom lese bolo také trápne. A hlavne nezmyselné. Posadila sa poriadne a pretrela si rukou oči. Nadväzujúca veta hlave prezradila, z čoho má taký tiesnivý pocit. „Hidan, to ako som sa v lese správala bolo...“ hltavo povzdychla.
„Úplne šibnuté a trápne?“ dokončil.
„Mm... niečo také.“ so stiahnutým kŕčovitým úsmevom prudko prikývla na súhlas.
Potom si prehrabla rukami dlhé vlasy a zistila, aké sú špinavé a prepletené. Znavene spustila ruky do lona a v tichosti sa spamätávala. Počúvala pri tom, ako jej hlava začala vyčítať.
„Počuj, možno máš nejaké psychické problémy alebo nejakú poruchu osobnosti, ale mohla by si sa aspoň pri mne správať normálne. Lebo ma to desí! Nečudujem sa tvojmu strýkovi, keď ťa zatvoril do väzenia. Ja by som to urobil tiež. Žena, ty si psychopatka. Úplne! Zavolajte niekto ústav aj hneď teraz. Rýchlo!“ otravoval ironickými poznámkami.
Dievča sa rýchlo otočilo. „Odkiaľ to máš?“ naliehala, dúfajúc, že počula zle. „To s tým väzením.“
„Čo... vieš, ženská, rozprávala si zo spania. Len občas, ale niekedy to znelo fakt zúfalo.“ ako keby o nič nešlo nadhodil.
„A čo si ešte počul?“ stále naliehala.
Hidan sa zamyslel. Nehovorila nič také, len občas napla svaly a s nepríjemnou mimikou sa prevalila, vydala kde-tu nejaký ston alebo, no to nevedel, či to bola len jeho fantázia, no pokladal to za najpravdepodobnejšie, potichu zvolala Jashin-sama alebo jednoduché zvolanie boha. Ale to sa mu asi len zdalo.
„Ts! To by si chcela vedieť, čo?! Hlavne že keď ja od teba chcem nejaké informácie, nepovieš mi nič.“ nemienil jej odpovedať. „Neočakávaj odo mňa, že ti budem reprodukovať tie tvoje vyšinuté bludy!“
Hidan čakal, čo urobí. Nič. Predklonila sa a chytila sa za hlavu, vyzeralo to, že má bolesti a cíti sa zle, tak ju radšej nechal na pokoji. Až po piatich minútach hlavu opäť zdvihla, zhlboka sa nadýchla a náhle vyslovila jeho meno.

„Hidan...“ bolo to tiché a pokojné.
Keď na ňu pozrel, videl zahĺbený pohľad pred seba. Z profilu videl každý jemný záhyb, mala hladké črty. Očakával, ďalšie slová. Čo povie? Zase nejakú blbosť? Ak áno, zabije ju. Tá žena mu začína liezť na nervy a aj všetko okolo. Kašle na svoj stav, on to už nejako vymyslí, ale zabije ju. A potom aj celú túto prehnitú nemocnicu...
„Prepáč.“ takmer šepkala.
Zasekol sa v myšlienkach, ako ho štve a prekvapene na ňu pozrie. Pravdaže, Akane bola, na rozdiel do neho, veľmi pasívna bytosť, ale od posledných prudkých zmien nálad takýto prejav vôbec nečakal. Zdala sa byť ako... presne ako predtým, len trochu previnilá.
„Em... vážne si v pohode? Nemám zavolať doktorov?“ musel sa uistiť.
Pobavene vzdychla. „Nie, v poriadku.“ odmlčala sa. „Ja len, že ti to muselo byť dosť nepríjemné...“
„A aj bolo.“ súhlasil vyčítavo.
„Ah... prepáč.“ znovu pípla. „Ja som len bola veľmi dlho na cestách sama a vždy...“
Pozrela na neho, neprerušoval ju, dokonca počúval. Neodbil ju žiadnou hlúpou urážkou či sťažnosťami. Tak neochotne, nezvyknutá na podobné okamihy sa snažila malé zrnko emocionálneho kontextu poskytnúť tak, aby nevyznela gýčovo a sentimentálne.
„Keď som mala problémy, vystačila som na ne. Lenže v poslednej dobe sú tie problémy... väčšie a... kopia sa, dobiehajú z minulosti a ohrozujú už nie len môj život... ale hlavne tvoj. Navyše som sa už zopárkrát v blízkych časových intervaloch ocitla na prahu smrti a doteraz mi to komplikuje životné funkcie, takže... som sa trochu zrútila.“ vydala zo seba s prestávkami.
Skleslo zaborila pohľad do skrkvanej periny. Vlasy sa jej prehupli z pliec na hruď a obtiekli celý trup. Zastrčila si ich za ucho a posmutnela ešte viac, keď rozmýšľala nad celou pochmúrnou problematikou, viac to však bolo kvôli vnútorným pocitom. Doteraz bola vždy sama a aj vtedy bola veľmi deprimovaná, celkovo trpela neustálymi vnútornými depresiami, len to nikdy nedávala najavo, predovšetkým pri kontakte s ľuďmi. Ale keď bola takto v spoločnosti, pociťovala to akosi viac.

Hlava mlčala. Nevedel, čo povedať, na sentimentálne výlevy nebol stavaný, nedokázal mať k nim normálny postoj, nevedel sa k nim vyjadriť. Oceňoval, že sa nechce deliť o svoje smútky s okolitými ľuďmi, hlavne najbližšími, ale akosi sa jej zachmúrenie okrajovo dotklo aj jeho, cítil, že by mal niečo urobiť. Tento okamih mu spôsoboval úzkosť. Ale čo?
Kým si to rozmyslel, predbehla jeho ochotu vyjadriť sa: „Tak ma, prosím ťa, ospravedlň.“ miernym hlasom povedala s prázdnym, zadumaným pohľadom.
Hlava stále mlčala a zaujato na ňu hľadel. Mal, výnimočne, neutrálnu tvár. Potom sa uškrnul. „Čo ti mám prepáčiť?“
Akane sa čiastočne prebrala a pokúsila sa sformulovať presnejšiu verziu požiadavky. „Um... to, že som sa správala ako úplne pomätená.“ do vetra povedala.
Čakal, či povie niečo viac a potom ľahko nadhodil. „To je všetko?“
Prerušila pohľad. „A... že som sa zase zaplietla do boja.“
„A?“ šibalsky samohlásku natiahol. Nekonal s presným plánom, len, zdá sa, pomáhalo, keď prichádzala na iné myšlienky a musela sa sústrediť na rozhovor.
Pousmiala sa. Prinútila ju k tomu samovoľnosť, ale úprimne. „A že som sa zase nechala zraniť.“ naklonila k nemu hlavu a venovala očný kontakt. Videla, že sa usmieva tiež a čaká na pokračovanie. Vzdychla si.
„Že som ten boj nezvládla a nechala sa tak zraniť. Že som kvôli tomu skončila v nemocnici. Nechala ťa čakať, kým sa preberiem. Znovu som našu cestu predĺžila a spravila ďalšiu neplánovanú pauzu.“ pomaly vymenovala všetky „previnenia“ voči nemu.
Znovu na neho pozrela – stále plný očakávania.

Trochu sa zasmiala. „Že som so sebou vzala Yukiho a kvôli tomu nás... tak trochu zdržuje, vzala nás na toto nepriateľské územie a pritom vedela, aké je to nebezpečné...“ premýšľala, čo ešte by mu mala povedať.
Naklonila na neho tvár do rovnakej polohy, ako pred chvíľkou a sklonila zrak. Po krátkom momente mlčania a uvažovania jej prišla na um ďalšia vec, ktorú mala na srdci a zrazu ju len tak napadla.
Doteraz mala mierny a úprimný hlas, no toto posledné znelo najviac dôverne. „Prepáč, že nie som dosť silná, aby som ťa ušetrila takých komplikácii.“ normálne by to mohlo znieť sentimentálne, ale ona to myslela ako úplne vážne ospravedlnenie.
S tým jej hlasom to ani nebolo veľmi úzkostlivé, hlavne keď sa potom usmiala. „Odpusť.“
Uškrnul sa aj on. „A sľubuješ, že už žiadne odbočky?“ dožadoval sa.
„Áno, sľubujem.“ prikývla. „Stačí?“
„Pravdupovediac, stačili tie prvé dve, ale takto s tým tiež súhlasím. Tak dobre! Odpúšťam ti!“ zvolal.
Sivovláske pekne odľahlo, hlava jej zrazu zlepšila náladu. Ešte raz sa zaprela o ruky a pokúsila sa vstať. Ale svaly ju hrozne boleli, nemohla sa ani poriadne zdvihnúť. Ponamáhala sa a skúsila to ešte párkrát, kým zistila, že to tak ľahko nepôjde.
On videl, ako pri každom pokuse odfukovala, napínala svaly a tíško zakňučala, keď uvoľnila telo. Doktor mal nakoniec aj pravdu, nie je na tom dobre. Sám to už teraz videl.
„V poriadku,“ prehovoril, „ešte si pospi.“
„Hm?“ otočila sa, táto reakcia ju prekvapila. „Ale ja...“ zmĺka, nejaká časť z nej ju zrazu zarazila, túžiac súhlasiť s týmto návrhom. V tejto chvíli by bolo asi najrozumnejšie, aby sa odobrala aspoň trochu si ešte pospať, stačí málo. Keby sa takto odobrala preč, skôr či neskôr by sa to vypomstilo na jej zdraví. A to bude v najbližších dňoch nutne potrebovať, predovšetkým, keď sa chýlia k cieli. Aj Hidan to dokonca vidí a ponúkol jej zhovievavosť.
„Ďakujem.“ zatvorila oči a skĺzla späť na chrbát. Zababušila sa do prikrývky a spokojne vzdychla. Ešte zaklipkala očami s pohľadom upretým na hlavu a pomaly si dopriala odpočinok. Zaspať jej netrvalo ani minútu, konečne to môže urobiť bezstarostne a bez ostražitosti na okolie.

Akane spala polovicu noci. Tú druhú jej pokoj narúšali buď zlé sny alebo spomienky. Kto vie, každých desať minút sa nepokojne prevalila, nahodila utrápenú mimiku a vydala zamrnčanie, kde-tu aj nejaké tiché zamrmlanie. Párkrát sa hlava na stráži strhla, keď v nepríjemnej tiesni zastonala. Aj keď nevydala ani slzu, vyzerala, že bude každú chvíľu plakať. Ešte šťastie, že boli tie prudké a kŕčovité pohyby len v dlhších intervaloch, inak by volal lekárov.
Potila sa, tenká prikrývka sa jej lepila na telo a vlasy na krk či tvár. Tie chvíľky medzi tými desiatimi minútami boli celkom mierne. Sladko odfukovala, ale tvár, hoci uvoľnená, vyzerala plná únavy. Hidan si povzdychol. Vďaka vetru, ktorý chvíľkové sprchy dažďa prinášal, dovnútra vstupoval stále nový a nový vzduch a aspoň to jej robilo dobre. Hlava dúfala, že neprechladne, keď je tak zaliata potom...
Zamračil sa. Odkedy myslí na to, či niekto prechladne alebo nie? Dobre, byť hlava má svoje nevýhody a on by sa mal starať o to, ako je na tom jeho záchranca už len pre svoj prospech... ale on si to v jednej sekunde pomyslel tak úprimne, až sa zarazil! Len tak mu to preblesklo hlavou pri pohľade, ako sa striasla, keď jej po krku prebehol chladný vánok. Zaškrípal trucovito zubami – Nebude ju ľutovať, nech si prechladne! Tak jej treba, keď je tak blbá.

Po tých nočných hodinách sa Akane prebrala. Prvý naskytnutý výhľad bol na prietrž za oknom, stále bežiacu v plnom prúde. Posadila sa a povzdychla si, musela zatvoriť okno, aby sa v izbe rapídne neochladilo a tiež si pomyslela, že by mohla prechladnúť. Pritom šum padajúcich kvapiek, keď narážali na povrch okolitého prostredia, bol hlasný a rušil všetky jej tiché slová, čo sa mohla rozhodnúť povedať. Po zaklipnutí rámu vysúvacieho okna zatiahla jednu polovicu závesov, ale nie tú s výhľadom, aby mohla sledovať ten prírodný úkaz.
Ľahla si na trochu prepotený matrac a v plnom pohodlí sa rozvalila s rukami po bokoch hlavy. Dážď bol upokojujúci. Pozorovala, ako roztečené kvapky putovali až na najnižšie miesta sklených tabúľ i vietor, čo ich hnal vpred. Hoci bola obloha prekrytá tmavými mračnami, dovnútra sklo prepúšťalo jasné svetlo. Zhlboka sa nadýchla a potom pokojne vydýchla. Ach, ako dlho si nevychutnala pohodlnú posteľ, na ktorej si môže zdriemnuť. Zatvorila oči a zapriadla.
„Hidan-kun.“ jemne ho oslovila.
Hlava nemala nič iné na práci, než ju pozorovať a spolu s ňou aj jednotvárny dážď, tak na ňu okamžite zareagoval. „No?“
„Ako dlho som v nemocnici?“ spýtala sa.
„Em.. je ráno, šesť hodín.“ Pozrel kútikom oka na nástenné hodiny, na ktoré dovidel len veľmi ťažko, no vytušil ten čas.
„Takže asi deň a pól.“ prehlásil.
„Čože... tak dlho?“ mierne sa začudovala a chytila sa za čelo. Posadila sa a stiahla sa dozadu tak, aby sa oprela o stenu. Rukami si objala odpočinuté nohy, ktoré sa spolu s celým telom regenerovali. Hodila po hlave ospravedlňujúci pohľad, ale než čokoľvek povedala, povzdychol si, klasicky sa uškrnul, aby to nechala tak. Opätovala mu trochu jemnejší úsmev a prikývla.
Bradu si oprela o kolená, rozmýšľala. Po dlhšej chvíli ju napadla ďalšia vec. „Hidan, nevieš, kde je Yuki?“
„Zjedli ho vrany! Po ceste.“ miesto pokrčenia pliec nahodil len ľahostajnú mimiku. „Čo už, žiadna škoda. Ani tie vtáky sa z neho poriadne nenažrali.“
„No tak, Hidan, kde je?“ zdôraznila, aby jej povedal pravdu. „Nečaká náhodou vonku?“
„Ach,“ vzdychol si, keď musel priznať, že ho odohnal, „mal blbé reči, tak som mu vynadal a on zdrhol.“
„Vážne? A nemal si náhodou blbé reči ty a tak zmizol, pretože si ho rozrušil?“ táto možnosť sa jej zdala pravdepodobnejšia.
„Em...“ tváril sa, že uvažuje.
„Myslím, že je to tak napoly.“ ako malé dieťa na ňu hodil ďalší pohľad, i keď tá vina nebol taká úprimná ako vyzerala.

„Ah, Hidan... a kam šiel?“ naklonila hlavu s mimikou – no, čo s ním?
„Ja neviem! Bolo to asi pred jedným dňom, nasr*ne odišiel a už sa tu neukázal.“ len tak nadhodil, ako keby nič.
„Oh, neprišiel ma ani pozrieť?“ uisťovala sa, ale nie z dôvodov, že by potrebovala jeho prítomnosť a zosmutnela, že ju neprišiel pozrieť. Vedela, že by o ňu mal určite najväčší strach a sedel by tu hoci aj celú noc bez spánku, pominúc „oddanosť“ hlavy, ktorá sa nemôže sama len tak zdvihnúť a odísť preč, čo nepotrebuje spánok ani uspokojiť inú životnú potrebu.
„Nie, neprišiel. Smrad jeden! Vidíš, vykašľal sa na teba. Zabudnime ne neho a zdrhajme, kým sa vráti!“ spravil divadielko pretvárok s jasným zámerom.
„Ale čo ak sa mu niečo stalo? Inak by sa určite vrátil!“ ustarane pokrútila hlavou a priamo mu pozerala do očí. Ten jej hlboký, pekný pohľad ho prinútilo sa aspoň trochu rozľútostiť a miesto štipľavého podpichovania nabral miernej ohľaduplnosti.
„Pozri, moja, kašli na neho!“ potom si odkašľal sám, pretože jej zamračenie značilo, že treba ešte trochu miernosti. „On je tulák! To znamená, že po smradľavých uliciach sa s*re celý život. No a čo, že za tebou neprišiel. Určite ho neodrovnali, vie sa o seba v takých zapadákovoch postarať. A inak... sám by som sa veľmi čudoval, keby sa po tej hádke tak rýchlo vrátil.“ zamrmlal si poslednú vetu.
Akane sa opäť zatvárila ako na dieťa, ktoré práve niečo vyviedlo, ale nechcelo. „Oh, Jash...“ zarazila sa a než si niečo všimol, opravila svoje zamrmlanie. „Oh, bože, Hidan, ty si hrozný.“
Darebne sa pousmial. „Nevieš si ani predstaviť ako.“
Sivovláska sa zasmiala a natočila sa viac k nemu. „Počuj, kedy vyrazíme na cestu?“
„To sa pýtaš mňa? Tak ja neviem, je ti už lepšie...“ zarazil sa, aby opravil svoju „neuváženú“ vetu.
„Teda, už ťa konečne prešla chuť hrať mŕtvu a flákať sa?“ obzvlášť ironicky vytkol.
Otočila zrak na okno. „Áno, je mi už dobre. Spánok som potrebovala. Ale nepáči sa mi tá búrka.“
Hlava sa zapozerala na trasu ich cesty. Až sem sa niesli mračná, nieto ešte nad lesom a cestou k mestu, tam búrka zúri najviac. Asi by vážne nebolo múdre v takomto počasí cestovať. „Kedy to skončí?“

Keď jej položil otázku, pootvorila okno, aby zistila, na čom je vzduch, vietor, vlhkosť. Má dobré zmysli aj bez prejavu schopností. Už odmala jej bolo ľahké presne určiť hodiny len z pohľadu na hviezdy alebo slnko. Počasie je síce premenlivé, ale približne ho dokáže definovať.
„Ešte tak dve, maximálne tri hodinky.“ ukázala na ďaleké hory na zahmlenom horizonte. „Miery to na hory a kým tam my prídeme, mraky zmiznú.“
Oblok sa zatvoril a Akane sa prisunula k hlave. „Tak čo, chceš cestovať? Ja sa už cítim celkom v poriadku a čerstvý vzduch mi len prospeje.“
„No jasné, čerstvý vzduch plný rybaciny a vody. Ešte mi prechladneš a zase sa budeš niekde vyvaľovať s horúčkami! Zostaneme aspoň tie dve hodinky.“ mrzuto si odfrkol.
Netvár sa, že nie si starostlivý, viem, že máš obavy. – pomyslela si, bol rozkošný.
„A čo Yuki?“ vyzvedala, celkom milá a poslušná, presne ako vtedy, keď má dobrú náladu. Prečo sa však nálady tých dvoch v jednom momente nikdy nezhodovali?
„Ten skurv*syn mi je ukradnutý!“ vykríkol.
„Hidan!“ karhavo zaskučala.
„No dobre, ale ak sa do tých dvoch hodín neukáže, tak má chlapec smolu!“ zavrčal.
Žena sa vďačne usmiala a pohladkala ho po vlasoch. Hlava si to už ani nevšímala, príjemné mu to síce nebolo, ale kašlal aj na to. Nech už ten dážď ustane. Akane sa usadila a ponaťahovala si stuhnuté ruky. Potom si ľahla, vystrela sa a prehla sa v páse, že opísala pekný oblúk. Hlava si ju premerala, ale tá nočná košeľa nič neukazovala. Prehrabla si vlasy a prehodila si ich cez plece. Potom ruku stiahla, vlasy mala ešte ulepenejšie a strapatejšie, než včera. Aj oblečenie spolu s obliečkami na posteli sa jej lepili na telo.
„Upokoj sa už a ľahni si spať! Keď už nemáš čo robiť, tak to voľno aspoň zužitkuj a odpočiň si, nech zase nie si ospalá.“ odsekol.
„Nebuď taký podráždený!“ milo povedala. „Mám lepší nápad, pôjdem sa umyť, som celá upotená.“

Prehodila si nohy cez okraj lôžka. Chodidlami sa opatrne dotkla studenej dlážky. Naboso ju chladila. Pozrela na svoje ruky, tá ľavá bola od zaschnutej krvi a rýchlo sa vstrebávajúcej modriny. Nič zvláštne, zdá sa, že sa v spánku dosť mrvila a vytrhli sa jej z rúk infúzie. Vstala. Ešte raz sa celá napla a ponaťahovala si svaly na nohách. Podliatina na predlaktí celkom bolela ale o takú hodinku úplne zmizne.
„No tak si choď a zamkni ma tu, nech ma nejaký všivavý zm*d neukradne.“ otrávene prevrátil oči a čakal, kým neodíde.
Zachichotala sa. „To by sa ti páčilo, však? Nie, nie, ty pôjdeš pekne so mnou!“ vzala ho do rúk a pritisla k hrudi.
„Čože?! Prečo? Ja nechcem!“ ohradil sa.
„Tak to máš smolu, lebo ja ťa beriem. Už celé dni ťa len vláčim po celej Zemi a už ti riadne páchnu vlasy. Musím ťa upraviť, nech si krásny.“ ťukla mu posmešne po nose, ale neusmievala sa. Vrátila sa k sebe a to znamená, že zase prevažne nasadzuje ten svoj neutrálny výraz. Otvorila skriňu v rohu vedľa tej s liekmi a vzala si z nej nejaké uteráky. „Poď! Už dlho som si neužila poriadny horúci kúpeľ.“
Hlava protestne zastonala, vediac, že i tak nič nezmôže.