Hidanovo znovuzrodenie XXIV. - Mesto živých duchov

„Hidan, nie!“ zdôraznila svojim tichým hlasom a pobehovala, aby upratala nemocničnú izbu.
„Prečo?“ zapišťala hlava. Prehováral ju desať minút, odkedy dojedla sucháre a nezáživné nemocničné jedlo, ale ani po intenzívnom výklade sa mu nedarilo prehovoriť ju, aby pristúpila na jeho pohnútky a pri tom to bolo tak vyčerpávajúce, no výsledku nedosiahol podľa svojho umu. „Ale no tak, prosím!" nezavrhol ani slušné požiadavky.
„Vravím nie, Hidan, zmier sa s tým,“ zdvihla bradu od upravovania lôžka a striktne zamietala každý ďalší pokus. „Yuki pôjde s nami, či sa ti to páči alebo nie.“
„Nepáči!“ vyštekol na ňu vedľa podnosu s prázdnymi riadmi – taniermi plnými omrviniek a pohárov so zvyškami kvapiek vody a džúsu plného vitamínov, ktorý si Akane veľmi dlho nedopriala.
„No ták, veď tu nie je! Niekam sa stratil, určite nás opustil sám od seba, takže bude v poriadku, ak odídeme bez neho,“ nedal si pokoj.
„Možno len niekam odbehol. Nečudujem sa mu, keď bol práve s tebou takú dobu sám. Čo si mu zase povedal?“
„Ja? Nič! To on bol čudný,“ nenechával sa bez obhajoby. „Je to len jeho chyba, že nás opustil, ponáhľame sa!“
„Ako ponáhľame? Veď ešte stále prší,“ pripomenula mu s nadvihnutou strieškou obočia.
Hlava pozrela na okno a sivastú, jasnú oblohu, na ktorej neboli dobre vidieť pohyby vody padajúcej z neba, no na skle sa stále objavovali nové a nové kvapky, aj keď teraz už redšie.
„No a čo! Trocha dažďa nikdy nikoho nezabila,“ ohrnul nos.
„Nebuď taký nepríjemný,“ bol to skôr oznam, než požiadavka, akoby mu to radila.

Hlava bezmocne vzdychla a prevrátila oči. Čím ďalej, tým viac neznášal túto cestu, hlavne keď je s nimi to dieťa. Zo začiatku mu tak vyhovovalo, že ho našlo jednoduché, na prvý pohľad dobré, slušné a tým pádom nenápadné dievča, ktoré sa oňho ale vie postarať aj čo sa týka bojových schopností. Celé sa to zvrtlo, keď prišiel ten chlapec, tie jej prešibané nálady a všemožné odbočky, zastávky a strácanie času. Aj tak ho nádej, že bude opäť celý, neomrzela. Hlavne keď bola tak blízko, tak dostupná, už len za riekou a bola by tu! Nemôže to len tak seknúť. Môže to brať tak, že čím viac ho budú všetci štvať, tým lepší to bude pocit, keď niekoho zavraždí.
Akane sa sťahovala z miesta na miesto a konečne dokončila posledné práce. Dokonca, hneď po kúpeli sa vybrala tajne do miestnosti zabavených a odložených vecí pacientov ako bolo jej oblečenie a, čo bolo dôležitejšie, kosa. Tú by však bolo veľmi nápadné odniesť cez celú nemocnicu v osuške a s hlavou v rukách, pri odchode si ju teda nenápadne prevezme. A ak bude potreba, aj nápadne.
Teraz si sadla na posteľ a vydýchla si. Konečne sa cíti lepšie. Najradšej by si teraz ľahla na tú posteľ a ešte tak dva-tri dni spala ako zabitá, ako polomŕtva alebo prosto ako každý normálny človek, neschopná sa len tak prebudiť. Hidan to na nej videl, ale miesto záujmu o jej stavy len s obavami podložil nejakú ďalšiu tému. Len nevedel akú. Zadíval sa jej do profilu a vymýšľal. Vymýšľal a vymýšľal, ticho na ňu zíza, ako keby mal čo na nej skúmať. Až ho postupne napadala jedna vec, ktorú doteraz ignoroval. Taká, čo zatlačila pôvodný účel a vyvolala pochybnosti. Bol to pocit. Bola to tá podoba.

Chvíľu mlčal, než konečne niečo povedal: „Pamätám si na teba!“ zvolal.
Dievča trhlo hlavou a pozrelo na neho, prekvapená, aj trochu rozveselená z vety, na ktorú hneď na druhý deň, ako ho zachránila, čakala. „Prosím?“
„Vravím, že už som ťa videl,“ spresnil. „Ale neviem kde a ani kedy.“
Akane sa usmiala a venovala mu priateľský pohľad. „Ja áno,“ zverila mu novinku a zdvihla bradu.
Bielovlasý na ňu začudovane zagánil: „Čo? Ako... ako to? Akože sme sa stretli?“
Prikývla.
Chvíľu len tak mlčal a spracovával informáciu. Veď tá žena tvrdí, že ho pozná a pri tom jeho až teraz napadlo, len tak, že ju už niekedy stretol. A ona mu to len tak povie... to bola priveľká náhoda. Príliš neuvetiteľná vec. „Čože? Prečo si mi to, kur*a, nepovedala!“ zakričal. Takže, on stretne ženu, ktorú už niekedy spoznal, zabudne na ňu, pritom ona o ňom môže vedieť množstvo súkromných či prosto všedných informácii, ktorých držitelia doteraz už dávno umreli, pretože nezvládli jeho búrlivú povahu a najčastejšie po hádkach skončili na kusy. A ona, ona len tak v sebe drží fakt, že už sa poznajú. Že ho zachránil niekto, koho pozná. Nie je to nič zdrvujúce alebo nejaká zrada, klamstvo, no bol to šok. On tú čudnú ženu pozná? Odkiaľ?
„Odkiaľ, pre boha?“ zvolal, ale neznel tak vystresovane, ako to v prvých sekundách vnímal. „A odkedy?“
Žena sa zasmiala, trochu sa zohla pod náporom napätia svalov, ktorých výsledkom aj tak nebol žiaden poriadny zvuk, než dievčenský chichot. Otočila sa viac na neho. „Raz som ťa stretla, keď sme boli ešte deti. Pamätáš? Naše sídlo bolo najbližšie k vášmu mestu. Vsi Skrytej v Horúcich Prameňoch. Nebolo to extrémne blízko, cez všetky tie polia to bolo dvadsať až tridsať minút cesty. Ale bola najbližšie. Boli to časy, kedy ma strýko uväznil v cele v onej vsi, ale vďaka láskavosti a dobrému skutku vykonanému z mojej strany hlavnému strážnikovi, púšťal ma každý týždeň aspoň jedenkrát do mesta. A raz som ťa tam takto stretla,“ porozprávala mu a naklonila svoju hlavu.
„Bolo to už veľmi dávno a možno raz, dvakrát. Je normálne, že si na to nepamätáš, ale ja som nestretávala veľa tak ostrých, čudných a arogantných detí ako si bol ty, preto si mi jasne utkvel v pamäti,“ uškrnula sa.
Hidan sa snažil hľadať v pamäti, čo za situáciu mu tu rozpráva a čím ďalej, tým viac sa mu zdala podobná, ale za žiadnu okolnosť si nevedel predstaviť, čo za spomienku to od neho tá ženská chce. Takto zamrznuto uvažoval niekoľko minút, dlhých, tichých minút a čo bolo najhoršie, dievča nebol typ, ktorý by to ticho neznášal, nech by bolo akokoľvek dlhé.
„Argh! Ja neviem, nepamätám si!“ nakoniec vyhŕkol. „Ženská, nevymýšľaš si? Na také niečo by som si jasne pamätal.“
„Nie, nevymýšľam,“ pokrútila hlavou. „Mala som asi... okolo osem, deväť rokov. Prechádzala som sa len tak a,“ zasmiala sa, „našla som ťa v lese pripútaného dole hlavou o vetvu koruny stromu! He-he, volal si o pomoc a keď som k tebe prišla, odohnal si ma s tým, že si pomôžeš sám. Vraj – ja nikoho nepotrebujem!“ zasmiala sa ešte raz. „Pritom si tam bol už asi hodinu a stmievalo sa. Mal si červenú tvár od tej krvi, čo sa ti nahrnula za ten čas do hlavy,“ odmlčala sa a odvrátila tvár. Prešla na druhý koniec miestnosti a prebrala nejaké fľaštičky s liekmi. Čítala ich a pozorne spracovávala všetky detaily. Žmúrila pri pohľade na etikety uzavretých nádob, ktoré mala v pláne „požičať si“, ak by bolo treba. Hrabala sa v nich a štrngotala zeleným sklom a akoby úplne zabudla, že spoločníkovi niečo hovorila. Hlava sa na ňu dívala a čakala. Jej rozprávanie znelo tak neúplne a rozhodne ho neuspokojilo. „A čo?“ po chvíli dodal.
„Hm?“ obrátila sa s niekoľkými fľaštičkami v rukách a nechápavo sa na hlavu na upratanom stolíku v upratanej izbe pozerala.
„No, veď to ako sme sa stretli! To bolo všetko? Odišla si?“ bol zvedavý. Ako keď rodičia rozprávajú svojim potomkom, aké boli deti v časoch, keď si to ešte nepamätali.
„Vlastne nie, pomohla som ti, hoci si o to nestál,“ oboznámila ho a vrátila sa ku kredencu plného liekov. Do rúk uchopila aj nejaké krabičky a čítala návody. „Teraz je to už všetko,“ len tak mimo reči dodala.

Krátko po rozhovore oboch zaskočil hluk, ktorý vydali dvere do miestnosti. Akane sa strhla s tým, že to bude nejaký lekár alebo sestrička, alebo iný kompetentný aj nekompetentný človek len tak bez ohlásenia sa pohybovať po chodbách do cudzích izieb. Ale nie, nebol to nikto iný, než ryšavý mladík. Zdalo sa mu, že počuje nejaké hlasy a zdalo sa mu, že jeden patril aj zranenej žene. Pohľadom pohľadal po miestnosti a zarazilo ho, že je čistá, uprataná a úplne pripravená pre nového pacienta. Už by si bol pomyslel, že hádam odišla bez neho, ale o opaku ho presvedčila hlava, nepriateľsky a otrávene na neho zazerajúc. Už chcel otvoriť ústa a niečo vyhŕknuť na Hidana, ale zaskočilo ho dievča, čo sa potichu otočilo a naklonila sa k nemu. Nakoľko bola skriňa hneď vedľa dverí, čo na ňu zakrývali výhľad, nezbadal ju a zaskočilo ho, keď sa ozvala vedľa neho. „Zdravím, Yuki!“ pozdravila ho ako cudzieho človeka, ktorého dlho nevidela.
„Oh-h, Akane!“ zvolal a pustil dvere, ktoré mu vrazili do čela. Schytil sa za neho a nemotorne odstúpil o krok dozadu. Sivovláska sa zasmiala. Áno, stále to bolo ešte dieťa. Nie žeby ona bola s veľkým vekovým rozdielom dávno dospelá, ale pri ňom sa cítila ako mama, ktorá by mu len povedala – zlatko, to je v poriadku, mama sa o to postará. O niečo viac bola táto náklonnosť však silnejšia k hlave, ktorá pre ňu nebola dieťa ale dokonca maznáčik, s ktorým sa spolčila.
„Si v poriadku?“ usmiala sa.
„To by som sa mal opýtať ja, Akane, je ti už lepšie?“ pošúchal si boľavé miesto a spustil ruku po boku tela.
„Celkom určite áno, aj keď lekári si to zrejme myslieť nebudú, keď ma zastihnú,“ obišla ho a podišla späť k Hidanovi, „preto by bolo lepšie, ak by sme sa nestretli.“
Vzala hlavu krehko do náručia a objala ho, čomu sa samozrejme nebránil, následne sa svižne otočila a poskočila. „Yuki, prosím ťa, vezmi zo skrine tie lieky, čo som nechala na kôpke a zbadal ich,“ vyhlásila a vyletela z dverí bez čakania na menovaného. Ten bez rozmyslu zhrabol všetko a napchal do vreca, potom sa rozutekal po chodbe, snažiac sa tváriť nehlučne a nepútať pozornosť. Zastali až za rohom, kde vykukla a porozhliadla sa, ale len krátko, aby ich nikto nezbadal. Rozhodne potom vykročila po hale a bez nejakého obzretia alebo nervózneho pôsobenia sa náhlila na chodbu vedľa informácii, kde sa odkladajú osobné veci pacientov. „Yuki, zabavíš ich presne na tri až päť minút, potom vybehni von pred budovu,“ len tak oznámila bez jediného pohybu krku a odklonila dráhu smerom, aký si vyžadoval vstup na dané miesto.
„Čo?“ zmätene sa mu podarilo zareagovať, než sa mu stratila z dosahu. „To nazývaš presný čas?“
Stisol pery a bezradne vydýchol, obzrel sa, zatočil sa a nevedel, čo urobiť, aby sestričky odlákal. Kiežby mu tu nechala aspoň hlavu, s ňou by to bolo ľahšie. Nakoniec sa však zastavil a vybral sa teda na informácie. Zastal na opačnej strane poloblúka stolu medzi dvoma chodbami, tak aby mala Akane možnosť vniknúť na miesta nepovolené iným, než zamestnancom.
Oprel sa o miesto, kde jej sestrička otočená inam ukazovala len chrbát a zavolal na ňu. „Eh, dobrý deň,“ usmial sa, keď pristúpila bližšie a svojim sladkým mladým hlasom sa spýtala: „Želáte si niečo?“
Ochotne sa oprela o pult z druhej strany a čakala na otázky mladíka.

„Kosa, kosa, kosa, kosa, kosa...“ recitovala Akane, keď v jednej ruke držala hlavu a s druhou prehľadávala miestnosť. Odsúvala stoličky, skrine, vešiaky, prehrabávala sa aj mnohými inými zbraňami, ktorými bola prekvapená, že ich je tu toľko. Hidan zamračene čakal, kedy sa dočká pokoja a žena s ním prestane toľko natriasať. Trvalo jej pomerne rýchlo, kým našla svoj plášť aj ostatné kúsky nejakého oblečenia, osobné veci a tak, ale ku kose sa dopracovať teda rozhodne nevedela. Po niekoľkých minútach náhlivého pátrania sa mu však uľavilo, keď sprievod zvolal: „Mám ju!“ pozdvihla zbraň do vzduchu a prezrela si ju v rukách.
„Zaujímavé, očistili ju,“ zblízka si ju premerala.
„To je teraz fuk, zdrhajme!“ pripomenul jej.
„Máš pravdu,“ priznala jeho pravdu a rozutekala sa smerom k východu, avšak, začula kroky. Hidan spozornel a zareagoval ako dievča zastalo.
„Okno,“ povedala si pre seba a hneď sa aj zvrtla, za čo tiež hlava nebola veľmi rada. Neznášal, keď robila tak prudké pohyby. Vždy mu to bolo nepríjemné, akoby nestačilo, že je bezvládna hlava a nemôže sa ani pohnúť, musia s ním ešte točiť a prudko hýbať. Žena spolu s ním vyskočila na stôl, vyhodila zbraň von a vyletela otvoreným oknom postaveným vysoko nad podlahou. Ľahko dopadla na dažďom pokropený trávnik a prikrčená sa obzrela, nikto ju však nehľadal ani sa neštveral na okno za ňou. Schmatla kosu a utekala na miesto, kde sa mali stretnúť s chlapcom.
„No vidíš, nakoniec to nebolo tak zlé, dať si menšiu prestávku,“ zasmiala sa popri behu. „Skončili sme odpočinutí, najedení, umytí a môžeme rýchlejšie pokračovať v ceste,“ vyhlásila.
„Hovor za seba,“ prevrátil oči a zamrmlal si, zatiaľ čo sa snažil ustáť na tie divoké otrasi, na ktoré si asi nikdy nezvykne.

Otázka – kam teraz pôjdeme alebo kadiaľ – bola nezodpovedaná už niekoľko hodín, pretože Akane nemala veľkú chuť do rozprávania. V podstate ako vždy. Dôležité bolo nasledovať ju a to v tomto prípade ísť stále rovno po ceste. Hidan ani necekol, nechcelo sa mu otvárať konverzácie v prítomnosti nejakého záprdku a tak len sledoval s túžbou horizont, ktorý sa mu nenazdajky stále približoval, hlavne tie hory na jeho rovine boli čím ďalej tým väčšie, hoci len vážne málinko. Tešilo ho aj to, že nemusí počúvať prihlúple konverzácie medzi chlapcom a ženou, ktoré mu neprinášali žiadne nové informácie, len ho boleli oči z toho, ako ich stále prevracal.
Tráva bola po daždi mokrá, zem rovnako vlhká a okolie príjemne voňalo. Celé údolie bolo obklopené lesom a lemované kľukatou, hrubou riekou plazivou od juhu až po sever. Táto scenéria bola krásna nie len kvôli pestrým farbám, čo objavili svoju sýtosť hneď ako len mračná začali v dohode zmierenia obchádzať pálčivé slnko, ale aj vďaka tomu, že poskytovala perfektný výhľad na doslova všetko, čo sa kde šuchlo aj v tak veľkej vzdialenosti. Dolina mala mierne kopce a jediná krytá vec tu bol stromami strážený tok vody, po ktorom sa chceli vyplaviť z mesta. Než tam však dorazia, museli prejsť ešte jedným miestom a to malou dedinkou na ich ceste. Čo znamenalo pre hlavu len ďalšie skrývanie a vyhýbanie sa nejakým civilizovaným uvedomelým ľuďom, ktorí jej tvár už videli či už na plagáte alebo v minulosti. Našťastie tomu tak dnes nebolo.
Chudobnejšia dedinka tvorená prevažne menšími, jednoduchými stavbami rodinných domov zívala prázdnotou ako miesto prepadnuté morom. Tu však ani kašeľ, ani jediný nádych, ani noha nebola vidieť na nezvyčajne pustých uliciach Prach z ušliapanej zeme sa pod náporom ľahkého vetra odtŕhal po čiastočkách z pôdy a vytváral hmlu špiny každých tridsať sekúnd. Kde tu zabúchali povolené okná stále držiace v pántoch, dvere či nejaká drevená konštrukcia zapukala a zapraskala bolestivo a zúfalo, snažiaca sa dať najavo, že tu už nik nebýva. A ani nebýval.

Akane vošla bez zaváhania cez drevenú „bránu“, veľmi zúboženú a tvorenú len z dvoch tyčí a oblúka drevenej laty s názvom dediny, zošúchaného a nerozoznateľného na čítanie. Ticho pochodovala cez bohom zabudnuté križovatky ulíc neveľkej dediny a neustále sa obzerala. Hidan nenachádzal slov taktiež, len sledoval rôzne otvory, okná, dvere, hoci aj štrbiny, ale nikoho – ani živej duše tu neponachádzal. Po chvíľke neustáleho napredovania jej to nedalo a zastala uprostred križovatky uprostred mestečka. Yuki do nej vrazil, ale len jemne. Akane sa za ním len obzrela, či sa nič nedeje ale jeho tichý, ospravedlňujúci pohľad ju okamžite otočil na pôvodný smer.
„Čo sa tu, do pekla, stalo?“ zaspieval nechápavo Hidan. „Mor?“ ale celkom seriózne sa spýtal.
Dievča sa červenými očami porozhliadlo. „Nie, to bude niečo iné,“ pokrútila hlavou a spravila tri kroky dopredu.
„A čo teda?“ odfrkol si a spolu s ňou si premeral ulice.
Dvere odomknuté, okná dokorán alebo len s malou škárou, obchody a iné podniky mali otvorené, aj keď sa tam nik nenachádzal. Dokonca videl aj ich plné výklady už zhnitých a dávno na odpad rozložených potravín či iného sortimentu, napríklad zoschnuté kvety. Tie sa nachádzali aj na väčšine okien. Dokonca postrehol, že kde tu na balkónoch alebo terasách, alebo ak zahliadol časť vnútra domu cez okno, že všetko bolo na svojom mieste. Bolo to, akoby obyvatelia pod hrozbou epidémie, katastrofy bezmyšlienkovito zutekali tak rýchlo ako sa len dalo a všetko zbytočné alebo nepotrebné pre nutné prežitie nechali za sebou. Ale veľmi dávno. Možno dokonca pred rokmi, domy tak vyzerali, ako keby sa ich nikto ani len nedotkol. Nuž, je to možné, ak všetci vedia, že je táto dedina prázdna, mohli ju obísť, pretože hlavná cesta vedie celkom ďaleko okolo nej cez most za rieku. Cestička cez túto usadlosť, ktorou momentálne ich skupinka šla, bola akási skratka. Ľudia sa jej mohli vyhýbať.
„Vyzerá to, akoby ich odtiaľto niečo vyhnalo,“ skonštatoval, „ale nevyzerá to tu rozbito niečím iným, než časom.“
„Tiež si to vravím,“ prikývla s presnejšou myšlienkou, čo sa tu asi tak muselo stať. „Vyzerá to tak, že keď vypukla vojna, v obavách sa premiestnila celá dedina. Robili to tak mnohé mestá, skrývali sa do hôr a odľahlejších miest. Mnohým to nepomohlo, mnohým to zachránilo život. Po skončení sa všetko vrátilo do normálu. Ale, existujú miesta, kam sa doteraz nik nevrátil a je z toho len prázdne, opustené miesto bez života,“ prišla s únosnejšou teóriou, než tou nejakej choroby.
„Kam si myslíš, že sa podeli, ha?“ len tak mimochodom sa zamyslel a očami prechádzal stále dokola smutnú až nostalgicky mŕtvu ves.
„Kto vie?“ mykla plecami. „Možno všetkých vyhladili nejaké nešťastia po ceste, následky vojny, hlad a podobne. Tým menejšťastným sa to stáva, ľudia nie sú vždy tak nápomocní ako sa zvyknú tváriť. Hádam sa však našlo mnoho preživších, čo si našli prosperujúce miesto domova a usídlilo sa na lepšom mieste.“
Po tomto vyhlásení sa opäť vydala cestou uličkami. Stačilo sa držať hlavnej cesty a mali správny smer. Neprišli sem predsa hľadať príčiny a riešiť záhady, tieto okolnosti sú absolútne nepodstatné. Hlavné je, že ich cesta viedla čo najrýchlejšie k rieke.
„Vieš čo si myslím?“ zapojil sa Yuki. „Možno ich vyhladil nejaký démon.“
„Ty už radšej nič nehovor!“ odsekol Hidan a s nezáujmom otvoril ústa do zvyku zívnuť si, ale nemal vzduch, ktorý by vytlačil a tak len naprázdno zaklapol.
„Nie je to podstatné, Yuki,“ ticho vyhlásila svojim pokojným hlasom tajomnej bytosti, „každopádne si myslím, že by bolo vhodnejšie prechádzať mestom bez slova. Pochybujem, že počas tak ťažkej vojny, aj keď veľmi krátkej, prežila viac ako polovica celej usadlosti a preto je vhodné, ak prenecháme mesto ich duchom a nebudeme ich z úcty vyrušovať nejakými poznámkami. Nech toto mesto ostane na pamiatku ich dušiam.“
Pri tých slovách Yuki sklonil hlavu a trochu sa zahanbil, že má pravdu a že na to sám nemal dosť slušnosti prísť a musela ho na to upozorniť, hoci pôsobila miernym dojmom a nekarhala ho. Hidanovi to už došlo dávno a preto sa len spokojne nechal niesť zabudnutým miestom, kde sa ich kroky ozývali po štvrtiach ako prázdne ozveny vykúpenia od neprekročenej hranice zúfalej pustoty. Planina budov sa ťahala každým šíkom s čoraz väčším dôrazom na to, aké je miesto opustené. A možno to bolo len tým, že si za tých pár minút proste človek zvykol na tú skutočnosť a buď sa viac a viac bál alebo to začal pokladať za neosobný fakt. Ich bol ten druhý prípad.

Hidanovi prišlo na um, že je radšej za neprítomnosť občanov, ktorým by šli oči vypadnúť a hlavu poblázniť od priameho pohľadu na jeho maličkosť. Keď ho žena stále skrývala, nemal šancu si nejako privyknúť. Tak len prepadával zrakom každý pohyb spôsobený vetrom. Fučal celkom intenzívne, a s malou silou, no vydával piskľavé zvuky. Pridalo tomu aj zavŕzganie a zaškrípanie hrdzavých, suchým prachom zanesených pántov, šuchot zdvihnutého piesku, prachu a hliny. Kde tu niečo zabúchalo, niečo zapraskalo.
Dedina bola presvetlená, ale hýbala sa holými tieňmi a scenéria nehybných predmetov a prostredia tak činila občasný mihot nejakého objektu za veľmi strhujúci pohľad, keby sa niekto v podvedomí zľakol. Hlava si premeriavala každý takýto pohyb, nie z pudov, nie z inštinktov, nie zo strachu. Všetko strácal v mäkkom náručí dievčiny. Ale pre pobavenie, od nudy, nemal sa kam pozerať.
V tej spleti nezáživných udalostí ho však o to viac zarazilo, keď sa niečo neprirodzene pohlo niekde medzi budovami, na terase, na strechách či za nejakým vozom. Sprvu to prisudzoval nejaký zvieratám, veď aj tie sa na ticho naučili a kde tu zbadal mačku, malého psa, myš alebo v kúte veľkého potkana, čo sa neodvážil na slnko. Ale keď sa frekvencia objavov takých scén viac a viac blížila k istej pravidelnosti a súvislosti s časom a priestorom, rozmiestnením a polohy voči nim, prišlo mu to divné. Bolo to príliš nepraktické a zaťažujúce, najmä s nedostačujúcimi faktormi dôkazov, aby usudzoval zo zdravého rozumu a tuhého premýšľania o nejakej hrozbe, kompletná úvaha o tom bola na dlho a zaťažujúca. Ale ako ninja, zabijak, utečenec, vrah a mnoho ďalších prívlastkov mal nos na také podozrenia. Zmysel aj pre čo najmenšiu stratégiu a inštinkty mu vraveli, že niečo nie je v poriadku, niečoho by sa mal obávať.
Obzrel sa očami po mieste a s ustarosteným pohľadom nespúšťal oči, aj keď sa neskôr rozhodol ozvať. „Ty, žena, myslím že niečo je...“
„Tiež som si všimla, Hidan,“ potichu zamrmlala zreteľne, ale tak, aby to mohli počuť len najbližší. Obzerala sa, ale nie hlavou, len očami. Nechcela byť veľmi nápadná, aj tak cítila, že tu niekto je. Ich auru, ich chakru, ich energiu, ich tep. Srdce vydáva nie len tlkot, sú to frekvencie, stopy energie, výrazné a úzko späté so životom. Je to pomyselné a nepriame sídlo duše, podľa neho sa vyvíja spojenie pocitov s telom. A ona dobre vie, že teraz sa snažil niekto nenápadne sledovať pozoruhodnú skupinku. No ona nezastavovala. Hlave bolo jasné, že každú chvíľu nastane okamih, kedy sa budú musieť rozhodnúť medzi bojom, útekom alebo dohodou. Tá však mala podľa jeho logiky viac spoločné s kapituláciou, než diplomaciou. Diplomacia je koniec-koncov ako žalostné maskovanie bezradnosti. Uznával to ako šetrenie času, nervov a podobne, dokonca vyjadrenie absolútnej povrchnosti, takže občas aj jemu napadlo skôr sa „zdvorilo spýtať“, než bezhlavo zaútočiť. No iba ak bol unavený. Teraz síce bol, no viac ho hnala úplná nuda a nezáživnosť cesty, než aby uprednostnil spomínanú dohodu. Preto sa v duchu tešil, že je blízko konečne nejaká akcia. Zároveň však bol napätý a so sústredeným výrazom sledoval okolie.
Yuki začal byť tiež trochu nervózny. Nebol tak nevšímavý ohľadom nebezpečenstva, ako sa tváril a po chvíľke ich registrácie aj on začínal brať do pozornosti neobyčajný pach podozrievavého napätia. Niekde sa niečo šuchlo, niekde zbadal tiene, pohyb a to všetko v takej pravidelnosti, že mu to hneď prišlo podozrivé. Dokonca mal stále pocit nejakého pohľadu na svojom tele, no on bol príliš podradný a slabý vo fyzickej či povahovej schopnosti predvídať, aby to dokázal určiť za niečo iné, než samotnú paranoju. No čím ďalej, tým viac v ňom narastal strach.„Eh, Akane...“ priblížil sa k sivovláske, chytil ju za plece a priblížil tvár k ramenu.

Zarazilo ho však, že hneď na to, ako keby bol chlapec samotným nepriateľom, sa prudko zvrtla, pričom schmatla veľkú zbraň na chrbte, prehodila si ju dopredu a švihla silou, akou by lebku rozrazila samotná ruka, nie to ešte ostrá zbraň. Yuki sa v ľaku hodil dozadu, zatiaľ čo žena za vrhla vpred, len tak preletela okolo chlapca a ani nie meter od neho vrazila zbraň do vzduchu. Nie do vzduchu, ale zo zvláštnej, neviditeľnej hmoty v nej, ktorej štruktúra sa porušila a okrem červenej telesnej tekutiny bolo spoznať vlnivé lámanie svetla, ktoré porušilo svoju zdravú schopnosť. Akane sa tentokrát zaprela nohami tak, aby pribrzdila a zároveň sa viac naklonila dozadu, aby lepšie vytrhla kosu z tela objektu. Pod rúškom farebnej hry lámavých čiastočiek sa vyformoval tvar postavy. Hidan prižmúril oči a sledoval, ako sa pravdepodobne mužská, vysoká postava skrčila v bolesti zranenej pravej hornej končatiny. No sám nestihol zaznamenať, že sa na nich vrhá aj niečo iné, podobné, iba keď sa dievča zvrtlo, obrátilo v páse, ladne vykopla a odsotila tak tvrdým úderom postavu. Akoby však mohla takto skončiť, keď umenie taijutsu sa jej podarilo vďaka „pestrému“ životu dávno vyformovať tak, aby mala jasnú prevahu nad každým, kto nebol bojovo značne pred najviac výkonnými ninjami. Do vienka dostal poskok hlavného útočníka niekoľko presných a tvrdých rán, aj napriek neviditeľnému terču. Nakoniec ponaťahovala tenké zápästie s dlhou tyčou a vzhľadom na veľkosť onej zbrane sa nástroj efektívne zakrútil a perfektne jej padol do ruky, keď umocnila švih záseku otočkou vlastného tela. Odpoveďou jej bola dlhá fontána krvi, ktorej sa tentokrát neuhýbala, nebála, len tak ju odignorovala ako súčasť faktu, že jej útoky zafungovali. V cieli však ešte nebola. Prvý útočník to len tak ľahko nevzdal a preto ho poučila surovým úderom tupej, prázdnej časti tyče na opačnom konci, než boli práve využité čepele. Teraz už vedela celkom isto, že sú to nejakí muži. A bolo ich celkom dosť. Počula, ako sa ďalší traja rozbehli a niekoľko zostalo na budovách, strechách, balkónoch a buď pozorovali dej, priskočili na pomoc, alebo bežali úplne opačným smerom. Vtedy to ešte nebrala do úvahy. Prosto pevne schytila svoju-nesvoju zbraň a oháňala sa nielen ňou, ale aj končatinami a hlavne sa jej dobre darilo chrániť hlavu. Yuki s pootvorenými ústami sledoval dej a čudoval sa, pretože z diaľky nevidel dobre poruchu lámania svetla. Presvedčili ho až prúdy krvi, vystrekujúce do vzduchu, hoci stále nechápal. Podarilo sa mu vyštverať na nohy, ale zrazilo ho späť nosom do pôdy, keď sa pri stavaní do neho zaprela akási noha. Samozrejme, nevidel ju, ale cítil, že naňho niečo silou duplo v plnom rozbehu a povolilo, keď ďalší útočník – jeden z troch – vyskočil do vzduchu, aby z výšky napadol zamestnanú Akane. Chlapec inštinktívne vytušil, čo sa stalo, ale než niečo povedal, predbehla ho hlava:
„Akane, pozor!“ všimol si bielovlasý ako sa len tak Yuki zvalil na zem a oproti slnku sa vo výške zaleskol povrch kovu. Pred tým jediným tá technika nedokázala ochrániť zbraň.

Žena zdvihla hlavu, ale hoci nič nevidela, vedela, že sa musí uhnúť. Cítila blížiacu sa agresívnu energiu. Prudko odhodila protivníka, čo ju blokoval, ostrým lakťom vrazila do tváre chlapíkovi za ňou, no nakoľko ho nevidela dobre a bol dosť vysoký, trafila do krku. O to lepšie, hrtan je zraniteľnejší a presne do toho sa jej podarilo zasiahnuť. Odstrčila ho chrbtom a tak sa dokázala uhnúť. Neviditeľný protivník stál pred ňou, tento bol menší, zdalo sa, podľa toho, ako zacítila švih zbraňou, ktorej sa uhla. A znovu, musela sa prehnúť dozadu, následne vykopla a našla rovnováhu v zvislej šnúre jemu mieriacej do brady. No uhol sa, schmatol ju za lýtko a lakťom oplatil úmyselný úder zásahom do kolena opačným smerom, než sa kĺb normálne ohýbal. Našťastie, podarilo sa jej trhnúť nohou dosť, aby neboli následky na nejakú zlomeninu. Zasyčala od bolesti, pretože predsa len jej do tela vystrelili návaly nepríjemného podnetu a úplne jej zoslabla pravá noha. Zaťala zuby a poriadne schmatla kosu, švihla ňou a zamávala jeho smerom. Útočník sa zľakol a stiahol sa s riadne ďalekým a prudkým úskokom, aby mu nebolo zlé načasovanie osudným. Tesne sa mu podarilo uhnúť, ale ocitol sa viac ako desať metrov od nej. Akane sa vyrovnala, ale mierne skrivila tvár, keď chcela stúpiť na pravú nohu, zacítila zranenie. Snažila sa to nedať najavo, ale kosti jej zavŕzgali a zaskučali bolesťou, ktorá poslala impulz do svalov v podobe rozkazu – nehýbať – a tak jej noha zoslabla. Zdvihla pätu a onou nohou stála len na špičke.
Hidan zdvihol zrak a snažil sa jej dovidieť do tváre, ale nemal dobrý uhol pohľadu. Avšak, cítil, že je zranená, zdvihla sa na špičku nohy, preniesla všetku váhu do druhej a videl predtým ten úder. Prekvapilo ho to, pretože tento posledný bol zrejme najzdatnejší z ostatných. A ona to vedela tiež. Pevne civela na neviditeľnú plochu a jasnevedela, že jej protivník sa nehýbe, len skrčený kontroluje svojho kolegu na zemi, ktorý stále zostával pod tajomstvom clony nejakej techniky. Zrejme sa technika pominie, až keď budú všetci porazení, alebo práve tento jeden pred nimi bol ten, ktorý ju aktivoval, možno bol jediný, ktorý ju udržiaval a aktivovaná bola naraz, preto sa on snaží za všetkých. Kto vie, možností bolo veľa, ale ona jasne poznala, že tu zostali len títo, čo ležali na zemi a jeden, ktorý sa ešte bránil a bol celkom schopný. Okrem toho, že mal jasnú výhodu v tom, že bol neviditeľný a nejakým zvláštnym spôsobom dokázal touto technikou rozplývať svoju energiu viac do priestoru, v tom bola špeciálna. S takouto technikou sa ešte nestretla, bolo to zvláštne a zrejme dosť náročné. Vedela, že tam niekde je, ale kde presne, ako sa hýbe, čo robí, to nie. A čím dlhšie sa ho pokúšala hľadať, tým viac ju to znepokojovalo, tým viac sa jej strácal, hlavne keď už nevidela pohyby zastavujúce krvácanie ostatných. Dokonca cítila, že tých pár, čo tíško sledovali ich boj, zmizli a bála sa, že ich technika je dokonalejšia, preto to vôbec necíti. No dávno by zaútočili a nenechali to len na jednom z ich kolegov. Veď dlhším bojom s jedným má väčšiu a takmer istú pravdepodobnosť, že túto zvláštnosť pri boji zanalyzuje a zistí nejakú slabinu. Alebo nie? Každopádne, nimi sa netreba zaujímať. Zatiaľ.

„Hidan,“ oslovila svojho spoločníka. Ten spozornel.
„Nechceš, aby som ťa prenechala Yukimu?“ spýtala sa starostlivo.
„Čo?! Prečo?“ nechápal.
„Predsa len, je to nebezpečný boj, hlavne keď nevidím jeho pohyby a len s intuíciou ťa neochránim. A on je neviditeľný. Si si toho vedomý?“ odôvodnila.
Hidan chvíľu blbo civel dohora, aj keď jej do tváre nedovidel a potom sa len nahlas zasmial: „Ha! To myslíš vážne? Ženská, zabudni, že by som ja mal sedieť s tým malým zasr*nom niekde mimo. Ja chcem ten boj vidieť poriadne!“ vyhlásil s úškrnom.
Akane zdvihla kútik úst. Zapáčil sa jej entuziazmus hlavy. Dodal jej odhodlanie nerobiť si starosti a do istej miery sa baviť. Preberala od neho to sebavedomie. Predsa len, neznášala násilie, no o nejakom serióznom boji a silnom protivníkovi v stave ohrozenia života, o tom nikdy nevravela! Dosť dlho si neužívala boj, vždy to boli starosti, ohľaduplnosť alebo strach, útek. Hidan jej však pripomenul, že to môže byť aj zábava.
„Ako chceš,“ usmiala sa lepšie a nohu posunula ďalej, aby sa rozkročila do pripravenej polohy.
„Myslíš, že taká vec ako prach alebo niečo tekuté, čo by ich mohlo obliať by pomohlo?“ navrhol Hidan, aj keď sám uvažoval o tom, že to bude zrejme nejaká komplikovanejšia technika, keď mal pocit, že zostal len jeden útočník, sama sa zameriavala len na jeden smer, ale stále sa nikto neobjavil, žiadne krytie nezlyhalo, ba čo viac, podarilo sa im trochu zraniť Akane.
„Hm,“ zdvihla striešku jedného obočia v malej irónii a s trochou škodoradosti, „iba ak krvi.“
Žena sa nahla a stisla Hidana. Ten okamžite pochopil, že to pôjde len takto a tentokrát bude aj dosť krvi, na rozdiel od tých minulých, nudných výstupov v boji. Keď sa žena nahla, zaregistroval, že sa prach pod nohami útočníka nadvihol a vytvoril nad zemou malé obláčiky, ktoré rýchlo mizli, ako sa muž približoval veľkými krokmi. Sivovláska zatočila s kosou vo vzduchu, už si na ňu zvykla, ale musela používať len jednu ruku, čo bolo v pomere s jej telom, silou a pohybom a veľkosťou zbrane celkom namáhavé. Ale v druhej musela držať hlavu.
Zacítila pred sebou nejaký pohyb, zaprela sa a švihla veľkou zbraňou. Muž sa hodil do strany a uhol sa, chystal sa zaútočiť, no Akane zdvihla časť nástroja bez čepelí jeho smerom a trafila ho do pleca. Následne začal mierny boj o svižnosti, rýchlosti a presnosti pohybov. Čím dlhšie trval, tým hlasnejšie sa ozývali zvuky nárazov ako sa stupňovala ich sila. Ako hlava sledovala boj, všimla si, že žena bola sprvu opatrná, nebrala protivníka na ľahkú váhu, pretože z jeho strany cítila intelekt rovnako opatrného, ale v okamihoch boja agresívneho útočníka na blízko. Takí vedia čo so sebou a ona mala jasnú nevýhodu v tom, že konala naslepo. Musel však uznať, že mala dobrú mušku. Aj keď nič nevidela. Možno to bolo tým, že je hlava a má otupené všetky zmysli na minimum, ani inštinkt a perspektíva nie je bohviečo. Ale sám nedokázal rozoznať ani jediný pohyb, tušil, že aj v normálnej veľkosti by mu to bolo veľmi ťažké, pretože táto schopnosť bola zvláštna.
Ale tej ženskej to išlo, kur*a, dobre! Čím dlhšie bojovala, tým viac sa jej darilo získavať cvik do situácie bez najdôležitejšieho zrakového podnetu aj svojich pocitov, čo vždy preklepli prítomnosť každého. Okrem tohto.

Svetlom sa zaleskla červená kosa a zahnala protivníka ďalej od seba. Získala priestor, ktorý potrebovala a ktorý si udržiavala tak malý doteraz len preto, lebo nedokázala odhadnúť jeho pohyby. Ak by si ho hneď zo začiatku nedržala pri tele, jeho útoky by boli nejasnejšie a mali širšiu voľnosť pohybov bez jej jediného ohrozovania. Teraz by to však mohla zvládnuť.
Kosu zarazila do zeme aby sa mala o čo oprieť, vykopla a vyhodila ho do vzduchu – trafila presne do brady. Zopár ďalších útokov a bol na zemi, počula totiž ten silný dopad. Neváhala, prehodila kosu pred seba a bez zábran sekla do zeme, že sa mocné nože zaborili polovicou do zeme. Ale žiadna krv, ten parch*nt sa uhol. Zamračená a nechtiac preťahovať boj, sa zaprela o tyč zbrane a vyhupla do vzduchu. Zdvihla pravú ruku, zaťala päsť a silou celej svojej váhy uštedrila mužovi presnú ranu. Vo vzduchu sa preplavili kvapôčky temnej krvi a pokropila jej plášť. Muž narazil už zranenou tvárou druhou polovicou na zem a na udupanom prachu sa rozvalili tri zuby.
„Ha! Máme ho!“ radostne vykríkla hlava, keď tlak objatia povolil a ona sa uvoľnenejšie, ale stále v strehu rozkročila na zemi. Vstala, keď uvidela, ako sa kvapky na zemi hromadili v kaluži a padali v inej výške, akoby sa aj on staval. Obrátil sa, chcel vyskočiť na protivníčku, no žena ho hranou dlane udrela do ľavej strany tváre. Muž sa rozvalil a ostal priklincovaný na zemi, akonáhle naňho tvrdo dupla. Cítila, ako ju za nohu schytil v snahe aspoň trochu sa ubrániť tlaku, no nešlo mu to. Akane sa na neho zahľadela očami celkom pokojnými, ale výhražnými. Na onú chvíľu zavládlo ticho. Hidan mal pocit, že si hľadeli do očí, minimálne ona hľadela na miesto, kde by mali byť a on presne do krvavých kotúčov. Prerušila to len ona, keď zatlačila náhle a prudko do jeho plochej hrudnej kosti takou silou, až začula prasknutie nie len suchej pôdy pod ním, ale aj jeho rebier. Svetlo sa začalo pozoruhodne rýchlo lámať iným úmyslom a podobou ako doteraz. Až sa nakoniec pod jej nôžkou váľal chlap strednej postavy s pramienkami krvi pod bradou z jeho úst. Zakašľal a pozrel na ňu s prižmúrenými očami, kým sa rovnakým pohľadom neporozhliadol po okolí. Všetci jeho kolegovia sa začali objavovať z najbledšej, priesvitnej farby na sýtu od krvi po modriny. Rôznej postavy, výšky, váhy a veľkosti ležali na zemi a spoločnú mali len jedinú vec – bezvedomie, z ktorého sa len tak ľahko nezobudia.
Posledný chlap sa pokúsil vstať, no výsledok nestál za to. Odmenou mu bol väčší tlak na popraskaný hrudník, až nemohol dýchať.
„Kto si a čo chceš?“ vyštekol Hidan ako tlmočník miesto nej.
Chlap sa zarazil a najprv nehybne sledoval hlavu, skutočne sa totiž hýbala. Rozprávala. S roztvorenými očami a mierne aj ústami na neho hľadel, no potom sa len uškrnul. „Tch... bol som na niečo také upozornený, ale až doteraz som tomu neveril,“ priznal, na čo sa Akane začudovala. Odkiaľ a od koho by na to mohol byť upozornený? To znamená ale, že než aby to boli náhodní útočníci bola väčšia pravdepodobnosť, že boli najatí. A to ju trochu znepokojilo.
Muž sa obrátil z hlavy na ženu, čo ho držala: „Do pekla, ženská, ty si šibnutá!“
Sivovláska povolila nohu, stiahla ju, ale keď sa muž pohol, keď mal šancu, surovo doňho kopla a odstrelila ho dva metre ďalej. „Ver mi, že som!“ odvrkla a prikráčala k nemu, schmatla ho za golier a zdvihla jednou rukou. Nie nad hlavu, len do výšky očí, dokonca sa sama trochu naklonila. „Čo odo mňa chceš? Kto ťa poslal a prečo?“ položila mu jednoduché otázky.

Chlap sa snažil pevne držať a vyzerať neústupčivo, čo sa mu aj darilo, ale Akane ani Hidan nemali veľa času, aby sa s týmto babrali.
„Tak inak,“ šklbla obočím a hodila ho späť na zem. Schmatla veľkú zbraň zasadenú v zemi a pevne ju uchopila. Hidan s úsmevom sledoval ten ladný pohyb. Miloval svoju zbraň, miloval jej kvalitu a účel predovšetkým. Dokonca sledoval ženu s istou závisťou a majetnou túžbou opäť si užiť radovánky s tak deštruktívnou zbraňou sám. Aj keby vyvraždil dedinu, bolo by to úžasné. Aj keby len jedného človeka. No Akane bola akosi človek, ktorému to dokonca doprial a nechal ju robiť si s ňou čo chce v rámci zámeru zhotovenia tohto masívneho nástroja na vraždenie. Možno si na to už nepokladal za nejaký pocit, keď s ňou videl ju miesto seba alebo to bolo nutné. Hádam si navykol. Hlavné je, že ako divák mal len polovičný zážitok, avšak aj to je lepšie, než nič po tej dobe strávenej pod zemou.
Videl ako natiahla ruku a krásne si zbraň pripravila, ak by muž nechcel naďalej spolupracovať. „Tak,“ z vrchu sa na neho zadívala s vážnym a povrchným výrazom, „toto je program zvyšku tvojej misie.“
Zbraň prudko zaryla do zeme medzi jeho kolená, keďže sa len tak-tak uhol a neschytal to do brucha. Ninja zdvihol hlavu a v miernej obave sa na ňu zahľadel.
„Budeme sekať... kúsok po kúsku, kým nedostanem odpoveď, ktorú chcem,“ napla lano pripevnené na konci tyče a potiahla kosu so šramotom k sebe. Už len tie tlaky vzduchu a prudké pohyby, čo nástroj spôsoboval, zastrašovali. Útočník ležal na zemi a váhal, ako to dopadne, no nedával svoju nerozhodnosť najavo. Zdvihol hlavu a všímal si, ako drží za povraz koniec tyče a krúti celou kosou v kruhu vedľa svojej postavy. „Nechcem predlžovať tvoj výklad nejakými poslednými šancami a varovnými zraneniami, takže ti to poviem veľmi stručne,“ spravila krok dopredu, naklonila hlavu do strany a zdvihla bradu. Ten vzhľad oživenej bábiky vyzeral desivo, hoci trochu zvláštnym spôsobom. Tie veľké, guľaté oči pripomínali len prázdnotu a umelý chlad niečoho, čo sa nebojí, necíti, neľutuje. Proste nemôže. Nedokáže to. Priamy kontrast a zároveň presná predloha jej vlastnej duše. „Vrav alebo zomri,“ vyzvala ho.
Muž sklonil tvár a hrabkal zrakom v zemi neviditeľnú jamu, v ktorej potápal bolesti a moment situácie, čo mu vravel sto vecí naraz a tie najsilnejšie boli čisté zbabelstvo. Keď však dostal krátky podnet ktovie odkiaľ, že jeho úloha je a bola splnená páve pred niekoľkými sekundami, zdvihol oči. Najprv opatrne, potom ich pozorne zabodol do tých jej a napokon sa potmehúcky uškrnul. „Radšej by som volil smrť...“ uškrnul sa ešte viac, vyceril žltkasté zuby a vydal len hlasnejší výsmech. „Ale tú tvoju!“

Akonáhle to dopovedal, hlavou mu preletela olovená guľôčka. Mala tvar šošovky a preletela mu zo zadnej časti hlavy cez oko. Očná guľa vystrekla tekutinou a vypľula kov na ženu v presnej trajektórii, ktorou sa hnal doteraz nespomalený, nezastavený na ženu. Tá sa, našťastie, dokázala veľmi svižne vyhnúť, veď nakoniec nebola tak presne namierená a stačil malý pohyb, no prekvapilo ju to viac než dosť. S roztvorenými očami sledovala, ako chlap padol k zemi a už mŕtvy sa váľal na krvou stále viac a viac poliatej zemi, ktorá vsiakla do popraskanej pôdy. Hidan vrhol pohľad na tri postavy, ktoré stáli obďaleč v uličke. Napoly v tieni, napoly na svetle. Mali na sebe plášť a ľahké brnenie, čo chránilo len to najdôležitejšie. Ale, vyzerali mohutne, nie ako svižný shinobi, skôr ako vojaci. Dvaja mali po bokoch zasunutý samurajský meč a na opačnej strane viacero malých zbraní, veľké klobúky im zakrývali tvár. Jeden – ten najmenší, čo mal na sebe viac plášťa, než brnenia – mal v ruke akúsi zvláštnu svetelnú guľôčku, žiariacu modrozeleným svetlom. V nej krúžili ako protóny v atóme mnohé malé objekty guľovitého tvaru. Keď si ho Hidan začudovane premeral, videl v ňom nejakú formu jutsu, no nerozoznal, čo za schopnosť to bola. Hádam sa s ňou ešte nestretol. Prižmúril oči a všetkých si ich premeral, aj keď nehybne stáli. Ani jeden sa nehol. Teda až do chvíle, kedy menšia postava s tou guľou vystúpila vpred.
Akane trochu pohla nohou dozadu, ale naozaj len o niekoľko milimetrov, keď vykonal pohyb on.
Zahalený sa nebál oddialiť od svojej stráže niekoľko metrov vpred a zastal až keď lepšie videl na ženu. Zhlboka sa nadýchol.
„Hm, krásna vôňa,“ jemnejší hlas chlapca čerstvo dospelého len v nedávnych osemnástich sa rozniesol tichým tónom, keď zacítil vanúci pach chakry dievčaťa.
„Krásny hlas,“ zastrčil si jeden prameň na chlapca dlhých, no na dievča veľmi krátkych vlasov za ucho a konečne aj prstom strčil do klobúka, kým ho pomaly nezložil a lepšie sa svietivo oranžovými očami pozrel na ňu. „A krásna tvár,“ uškrnul sa.
Hidan prekvapene hľadel na mladíka nižšieho vzrastu s blonďavými vlasmi, ako si premeriava každý milimeter nositeľky nesmrteľnej hlavy.
„To znamená len jedno, chlapi,“ zakričal, obzrel sa nakrátko za kolegami a za všetkými uličkami s práve objavenými vojakmi, ktorých dokopy bolo asi dvadsať – tridsaťpäť a opäť sa skrútil s jemným úškrnom na sivovlásku, „to je to srdiečko, ktoré máme podrezať!“ rozľahlo sa mestom.