Bábkarka 9

Jeseň aj zima ubehli až príliš rýchlo. Na stromoch sa začala objavovať zeleň, Slnko svietilo častejšie a vtáci začali znovu spievať. A cena pri jej fotke stúpala a stúpala. Vedela, že si ju spojovali so Sasoriho zmiznutím a mysleli si, že keď nájdu ju, nájdu aj jeho. Od boja s anbu ich prebehlo už len niekoľko, zatiaľ sa im snažila vyhýbať. Prešla už aspoň tucet dedín a menších miest. Nikto ju, našťastie nespoznal.

Teraz sa nachádzala v zemi blesku. Lesná cesta bola plná hrboľov, priehlbín, odpadkov a šli cez ňu aj padlé kmene. Videla, že povieva vánok a pohráva si so steblami trávy. Najbližšia dedina bola už len niekoľko minút odtiaľto. Za chvíľu uvidela drevenú značku s vyblednutým nápisom, ktorý nedokázala prečítať.

Bolo tam málo ľudí, ešte menej domov a veľa stánkov. Pretlačila sa cez malý dav okolo nejakého vystúpenia, ktorý blokoval cestu a zastavila sa na rohu ulice. Bola rada, že už ju neužiera samota, ale čo tu vlastne robí? Aha, jasné, schováva sa...

Rozhliadla sa okolo. Nejaké deti behali, muži pili a ženy sa rozprávali alebo nakupovali. Dala si dole kapucňu z hlavy. Rozmýšľala. Vedela, že po nej už toľko ninjov nešlo a Suna za ňou osobné sily už dlhšie neposlala. Ale vedela, že ju hľadala nejaká menšia skupinka. Postačilo jej na to niekoľko naháňačiek a útokov. Mohla len dúfať, že ich striasla. Zostane tu cez noc, ráno pôjde. Slnko zapadne asi za hodinu, dovtedy sa pokúsi niečo nájsť. Pokúsi.

Keď už bol večer, vedela, že jediné voľné miesto bolo v nejakom hostinci. Keď vošla dnu, hneď sa musela vyhnúť letiacej fľaške, ktorá následne vyletela von z dverí a rozbila sa. Ľudia za ňou začali nahnevane kričať, ale ona rýchlo zabuchla dvere a očami hľadala voľný stôl. Našla dokonalé oddelené miesto v rohu a sadla si tam. Pochopila, prečo je tak málo ľudí vonku. Tipovala, že aspoň polovica mužov a pár žien z dediny bola tu. Na nocľah sa opýta neskôr. Stále nevie, čo sa dovtedy môže stať. Stačí jej, kým sa len stratí v dave. Hlavu si podoprela rukou a lakeť jej dopadol na stôl. Jej rozmýšľanie prerušilo buchnutie a otriasnutie stola.

Na chvíľu ju ovládol strach. Pozrela sa pred seba a uvidela, ako si ku nej sadá nejaký muž. Mal krátke zlepené vlasy, vyzeral, že už má v sebe trocha viac alkoholu a bol v zdravom strednom veku. Jeho postavu skrývalo zelené tričko a najvýraznejší bol hnedý kabát, ktorý sa ťahal možno aj pod kolená. Krk mu zdobil náhrdelník, ktorý sa skladal z motúzku a nejakej cetky.
„Hej, mladá, nechceš niečo?“ vytrepotal zo seba. Takmer chcela rátať sekundy, či ten chudák nevyhodí obsah žalúdka niekde blízko. Našťastie sa tak nestalo.
„Nie,“ odpovedala.
„Ani Saké? Vodu? Nič?!“ prekvapene zvýšil hlas, keď neustále kývala hlavou. „Čo tu teda robíš?“
„Čakám.“

„Čakáš, he?“ poškrabal sa po hlave. „Na nejakého kamaráta? Dúfam, že aspoň ten vie, ako sa poriadne pije...“
„To teda vie,“ zapojila sa do klamstva.
„No vidíš! Dúfam, že príde skoro!“
„Aj ja,“ pozrela sa niekde inde a povzdychla si. „Bývate tu dlho?“
„Ja? Nié,“ zasmial sa. „Som tu asi...“ Začal nešikovne počítať. „2 hodiny!“
„Nie 2 dni?“
„Áno, myslel som dni!“ v duchu pozdvihla obočie. „Si múdra!“
Radšej to ignorovala. „Odkiaľ ste prišli?“

„Nejaká zvedavá, nie?“ pozdvihol obočie, ale rýchlo nad tým mávol rukou. „Som z... Nó, to je jedno. Cestujem!“
„Cestujete.“
„Áno, cestujem!“
„Kde?“
„Po celej Zemi!“ rozpažil ruky.
„Prečo sa neusadíte?“
„Usadiť? V týchto časoch?!“ rozrehotal sa.

„V akých časoch?“ spozornela.
„Sú nepokoje. Všade. Ľudia bojujú, dediny sa medzi sebou nezhodnú a povráva sa," naklonil sa bližšie, akoby chcel zdramatizovať situáciu, „povráva sa, že Kazekage zmizol.“
Prudko zažmurkala. „Čože?!“
„Kazekage zmizol,“ zopakoval muž a mykol plecom. „Ževraj. Hľadajú ho, ale ak naozaj nastane vojna, každý vie, že budú musieť zvoliť nového.“
„Samozrejme, že budú musieť. Ešte niečo viete?“

„Niektorí hovoria, že je mŕtvi, možno utiekol od povinností, iní zase, že ho uniesli.“ Kazekage neuteká. Ak je mŕtvy, kto by ho zabíjal? A kto by ho unášal?
„Niektorá dedina, napríklad.“ Akoby jej čítal myšlienky.
„Odkiaľ ste vy?“
„Ja?“ Zasmial sa. „Na tom vôbec nezáleží! Ale ty, na druhú stranu, určite nie si odtiaľ.“
„Možno.“ Z celej konverzácie mala nepríjemný pocit. Chlap niečo ďalej hovoril a pil, pil veľa a nakoniec mu už skoro nerozumela. Práve, keď jej rozprával, ako išiel cez Zem Čaju a ako stretol ženu, o ktorej prisahal, že to je jeho životná láska, niekto vtrhol dnu. Vystrela sa.

„Aha, tam!“ ukázali na niekoho iného. Dievča sa ale podobalo jej. Rozšírila oči. Neboli to ninjovia. Určite to neboli ninjovia. Kto teda? Väčšina ľudí stíchla, ale niekoľko ich ešte hovorilo.
Má nejako vykĺznuť von? Schovať sa? Robiť sa, že tu nie je? Sakra, sakra, sakra...
„Dievča,“ začal muž. „Ten tvoj kamarát nevyzerá veľmi priateľsky...“
„Ticho, buďte ticho,“ povedala mu tlmene. Ešte sa jej spýtal prečo, ale ignorovala ho. Práve boli chlapi otočení k tomu dievčaťu a o niečom sa vášnivo hádali, do miestnosti sa vracala pôvodná atfosméra.

Rýchlo sa postavila, pretiahla cez hlavu kapucňu a bez pozdravu si to namierila ku dverám.
„Hej!“ niekto na ňu zavolal. Dvere boli na útek príliš ďaleko. Okno. Rozbehla sa. Už nemalo cenu sa skrývať
Jej nepriatelia boli rýchlejší. Niekto ju schytil za ruku, obrátil k sebe a do tváre ju udrela päsť. Hlavu jej otočilo nabok.

Ale aj tak si ten chudák len ublížil.
„Au!“ zareval. Kopla ho do brucha a odletel dozadu. Niekto ďalší ju chytil za vlasy a pritiahol ku sebe. Ku krku jej položil kunaj. Nenávidela ten pocit. Zavrčala, odvrátila mu ruku a kunaj porezal jeho majiteľa. Vybrala vlastné, nanovo sa rozbehla, skočila do okna, to sa roztrieštilo a ona vypadla von. Spravila kotúľ a postavila sa. Pocítila divný pocit na chrbte a na ruke, ale ignorovala to.
A vtom jej niekto objal krk lakťom a pritisol čepeľ na chrbát. Na srdce. Zadrhol sa jej dych. Pokúsila otočiť hlavou. Okolo bolo len pár ľudí, ktorí sa dali na útek. A tí, čo boli zvedaví ostali, kým neuvideli ostrú zbraň.

„Máme ju!“ Radšej sa neskúšala ani metať. Nepomôže to.
„Je to ona?“ spýtal sa niekto. Muž, ktorý sa zjavil oproti nej si ju chvíľu obzeral.
„Áno. Aneko Renge. Presne ona.“ Odmlčal sa. „Ale na fotke je krajšia.“
Niekto sa zasmial. Narátala do piatich. Jeden. Dva. Tri. V ruke už predsa len kunaj mala. Štyri. Päť. Rýchlo a nečakane odrazila ten nepriateľský, otočila sa a sekla. Muž zvreskol. Preskočila toho pred ňou. Chytil ju za zápästie, bleskovo jej znehybnil ruku. Koľko ich tu je, dočerta?!
„Neutečieš preč!“ zrúkol. Vyletela do vzduchu, vykopla, jej noha dopadla na mužov bok a on odletel.

Perfektne pristála a opäť sa rozutekala. Všetci, čo boli naokolo im išli z cesty. Niekoľko ľudí zhodila ona, iným sa vyhla. Kunajov už nemala veľa a definitívne nimi nebude mrhať. Hľadala vchod von z dediny a popri hlave jej medzitým preletelo niekoľko dýk a nožov. Kde to je, kde to je?
Ale samozrejme, ako na zavolanie o niečo zakopla, pri páde do nej niečo strčilo a ona dopadla do stredu už aj tak krehkého, našťastie opusteného stánku. Plachta padla na ňu a obmedzila jej videnie. Pokúšala sa stade vymotať, čo sa jej ale vôbec nedarilo. Niekto ju schmatol za ruku, ona sekala do prázdna, niekto ju vytiahol na nohy a niekto jej vytrhol zbrane z rúk a niekto jej niečo prevliekol cez hlavu. Nevidela, ale vedela, že ju odnášajú preč.

***

Výhľad jej po celý čas chôdze zakrývala nejaká látka a ona tým pádom nevidela. Len sa trmácala cestou, kam ju ťahali. Ruky mala zviazané za chrbtom a niekto ju s čepeľou pritlačenou na chrbte tlačil dopredu. Nemohla sa unaviť, ale bola unavená z toho všetkého. Nevedela, kde je, ani kam idú a ako dopadne. Chcela len pokoj od každého. Naozaj je to tak veľa? A keď to neboli ninjovia, čo vlastne boli zač? Nevedela, čo by bola horšia možnosť. Či to, že by vedela, že ju odnesú do Suny, budú vypočúvať a nakoniec popravia, alebo tá, o ktorej netušila nič. O ničom nikdy nemala ani poňatia a ju to mierne štvalo. Mala viac otázok, než jej pravdepodobne zostávalo dní života. A oni len šli a šli do neznáma. Otázok bolo stále a stále viacej, dní pravdepodobne menej.

A potom jej konečne niekto znovu povolil videnie. Bol deň, pravdepodobne ráno, ale určite nešli len cez noc. Takže minimálne deň alebo dva. Bola priviazaná o strom, ruky tiež zviazané, stále za chrbtom a sedela. Pred ňou stáli len dvaja muži. Museli sa rozdeliť.
„Takže,“ povedal jeden a vybral nejaký zatočený, divne a hrozivo vyzerajúci meč. „Už vieme, že si vlastne nezraniteľná. Jeden sek a už si nemala mať ruku, druhý a mala si byť mŕtva.“ Predviedol švihnutie do vzduchu. Bože, tak chcela niečo povedať... A čo hovoril? Mala som byť mŕtva? Nezaznamenala, že by ju niekto sekol počas bitky. Ani raz, nie to ešte dva krát. Cítila jedine len ľahké šťuchnutie na chrbte a ruke. Jedine to. Jemne sa zamračila. Musí si dávať väčší pozor.
„Je to ale viac menej výhoda, pretože živá máš väčšiu cenu. Ale stavím sa, že keď ti odseknem tú palicu, tak žiť už nebudeš,“ prikývol si sám pre seba. Bola tu možnosť, že by to prežila, ale necítila sa na to, nechať si odseknúť hlavu, len-tak na skúšku. A vyšlo by mu to s tým vôbec? Možno tak na stodvadsiaty krát... „Takže sa o nič nepokúšaj.“

Nastalo ticho. „Chápeš?“ Zašvihal zbraňou znovu a tak-tak minul svojho parťáka, ktorý sa akoby prebudil, rýchlo uskočil, zakopol a spadol. Ozbrojený muž nevyzeral, že by ho to trápilo. Kamaráti na celý život. Ale predsa len nakoniec prikývla a chlap sa od nej otočil. A teraz tu budeme dokedy? Rozmýšľala, či by malo cenu, keby sa spýta. Spravila tak až po chvíľke váhania.
„Dokedy tu budeme?“ mala pocit, že jej hlas skoro nebolo počuť. Sakra, prečo sa teraz tak chová?
„Čože?!“ otočil sa na ňu.
Nasucho prehltla. „Dokedy tu budeme?“
„To nech ťa nezaujíma,“ odfrkol si a otočil sa späť. Oprela si hlavu o kmeň. Dvaja muži zatiaľ potichu načali rozhovor a ona sa snažila zachytiť niečo z toho. Ale jediné, čo počula bolo ‚Čakať, my‘ a ‚rozísť‘. Poriadne si ich prezrela. Prvý mal nepeknú tvár s pokrúteným nosom a rozbitou perou, na hlave niekoľko chumáčov vlasov neidentifikovateľnej farby a bol normálnej výšky, svalnatý, v ruke stále držal zbraň. Ten druhý bol vysoký, vyšší od svojho partnera, nesmierne chudý a roztrhané oblečenie na ňom len viselo. Na opasku mal pripnutý nôž, na hlave blonďaté vlasy a malé tmavé oči ďaleko od seba.

Ešte chvíľu sa ďalej rozprávali, potom ten chudý vyvalil oči na niečo, čo bolo za tým druhým. Ten sa otočil cez rameno a Aneko sa tiež pozrela tým smerom. Išli odtiaľ zase dvaja muži. Skade vždy prichádzajú? Práve to sa ho spýtal ten blonďatý. Bola jeho činom prekvapená, keďže vyzeral, ako typický trpiteľ, čo sa nechcene dostal do zlej partie.
„Sme už len pár hodín odtadeto. Išli sme napred, lebo sme počuli že ju máte.“ Pozrel sa na ňu. „Ukážte.“
Nastavil ruku a ten plešatý mu podal do ruky nejaký papier. Keď sa na to druhý muž pozrel a niečo si z ťažkosťami prečítal, oči sa mu trochu rozšírili a zablesklo sa mu v nich. Mal dlhé ryšavé vlasy, zviazané do chvosta.
„To je dobré. Veľmi dobré.“
„Ja viem,“ uškrnul sa ten plešatý. „A je to naisto ona. Do Suny sa musíme dostať čo najskôr.“
„Nie,“ zamietol to okamžite ryšavec. Druhému stvrdol výraz. „Keď pôjdeme okolo, za čas možno jej cena stúpne.“
„Stúpne, ale keď pôjdeme takú cestu..“ oponoval mu, ale vtom ku nej návštevník kmitol pohľadom.
„Počúva,“ kývol na ňu. „Poďme ďalej.“
„Nezaujíma ma, či počúva, doriti aj s ňou!“ zanadával. „Aj tak už to má jedno-“
„Juzo,“ upozornil ho ten druhý, vyzeral, že tiež má úžasný temperament. No hádam, že bohviejakú trpezlivosť tu nemá nikto. „Rozprávajme sa o tom ďalej.“ Odišli hlbšie do lesa.

Ostala tam so zvyšnými dvoma. Len sa na ňu začali škodoradostne uškŕňať. Nadýchla sa a pripomenula si, že musí byť trpezlivá. Tento krát sa z toho musí dostať sama. A ako hovorili, času má na to dosť...