Bábkarka 8

V Sune dnes bolo počasie klamlivé. Zatiaľ čo svietilo Slnko ako zvyčajne, vonku povieval silnejší vietor a aj piesok lietal sem a tam a udieral jej do očí. Ruky mala zovreté okolo seba celú cestu, až kým sa nezastavila pri známom dome. Pozbierala odvahu a zazvonila. Dlho rozmýšľala, či sem má naozaj chodiť. Vo dverách sa objavila škára a žena vykukla von.
„Ahoj Aneko. Deje sa niečo?“
„Neviem. Chcela som sa len porozprávať.“
„Tak poď ďalej.“ Chiyo ju vyzvala a ona vyhovela. Dvere sa za ňou následne zatvorili a oni sa šli posadiť. Pár minút bolo ticho. Starká si robila nejaké zápisy a papiere boli rozhádzané po väčšine izby. Aneko sa na to nechcela pýtať a tak šla rovno k veci.
„Je Sasori v poriadku?“
Žene sa prehĺbili vrásky pri zamračení. „Prečo by nemal byť?“
Ja som vedela, že jej to nemám hovoriť. Pokúsila sa podobné myšlienky zahnať. „Veľmi som ho poslednú dobu nevidela.“
„Prečo za ním nejdeš?“
„Neviem ho nájsť.“
„V dielni?“
„Nie je tam.“
Chiyo si povzdychla. „Daj tomu čas. On sa určite po čase ukáže.“
Usmiala sa. „Dúfajme.“ Vstala. „Ja... pôjdem sa tam pozrieť ešte raz.“
Starká prikývla. „Ďakujem za návštevu. Ahoj, Aneko.“

Aneko prikývla tiež na znak vďaky a pozdravu zároveň. Keď vyšla von, počasie sa nezmenilo. Zamierila ku dielni. Namiesto zaklopania rovno otvorila dvere. Vnútri bolo prázdno, ale zdalo sa jej, že tu niekto bol, odkedy tu bola naposledy ona. Zdvihla zo stola kúsok dreva. Zdal sa byť odlomený a boli na ňom tri zaoblené pruhy namaľované červenou farbou. Zvláštne.
Tiež tam bol väčší neporiadok a po Zemi bolo rozhádzaných viac papierov a nákresov. Na niektorých vedela rozoznať nákresy bábok, ľudských tiel alebo neidentifikovateľných čmáraníc. Žalúdok jej oťažel a ona znervóznela. Keď sa obzrela, uvidela že na jednej stene je záves, za ktorým väčšinou bývali jeho bábky. Podišla bližšie, natiahla ruku a záves rozhrnula. Chvíľu jej trvalo, kým v temnejšom mieste niečo zbadala. Narozdiel od druhej strany miestnosti, všetko bolo tam, kde malo byť. Len jedna tu bola nová. A ona tú tvár poznala. Možno len...

Obzrela sa za seba na nákresy a trasľavo sa nadýchla.
On bude žiť, ozývalo sa jej v hlave. Mala to vedieť. Ani sa neobťažovala záves zatiahnuť, keď sa rozbehla ku dverám. Zdalo sa jej, že zazrela červené vlasy. Vybehla von a zabočila napravo. Prešla do chôdze. Pomedzi budovy bol v tieni väčší chlad. Kde je?
Niečo ju schmatlo za ruku a stiahlo do kúta.
„Kde si bol?“ spustila hneď, ako ho uvidela.
„To je jedno,“ odmlčal sa. „Odchádzam. Chceš ísť tiež?“
„Kam odchádzaš?“
„Preč zo Suny. Chceš ísť?“
„Nie.“ Ticho. „Kde zostaneš?“
„Niekde vonku. Možno sa k niekomu pridám.“
„Si si istý, že tam prežiješ?“
„Áno.“
„A čo Chiyo? Rodina...“
„Rodina.“ V očiach sa mu sprisahanecky zablyslo. „Aneko, postav sa mi do cesty a zabijem ťa.“
„Len sa ťa chcem niečo spýtať.“ Ticho. „Prečo si mu to spravil?“
Ruku jej zo zovretia pustil, akoby ho zasiahol blesk. „Videla si to.“
Prikývla. „Videla.“

Chvíľu tam stála a rozmýšľala, čo robiť. Zrazu ho neskutočne rýchlo chytila za strany hlavy, zahákla si prsty do jeho vlasov a priklonila ho k sebe, akoby ho šla pobozkať. Nevzpieral sa. Pozerala mu priamo do očí. Hľadala aspoň trochu ľútosti. Nič. Pustila ho a odstúpila o dva kroky.
Chcel zaútočiť prvý. Natiahol sa po zvitku, ale ona bola rýchlejšia. Ani sa nesnažila sústrediť, či použiť zbrane, len vystrelila a hodila sa na neho celou váhou. Zdalo sa, že bol prekvapený, ale udržal rovnováhu, odhodil ju, narazila do steny a hneď sa skrčila pred úderom. Podkopla mu nohu, pričom skoro spadla. Keď zabalancoval, podkopla ho znovu a on pristál na zemi.
On sa nesnaží, uvedomila si. Počas jej myslenia ju stiahol na zem zo sebou. Zabudli na to, že boli ninjovia a začali sa trhať ako deti z ulice. Neznášala bitky. Aneko sa rozhodne necítila dobre a bola vystrašená, ale reflex sa ozýval.

Dokotúľali sa na drevenú vyvýšeninu. Uštedrila mu pár kopancov a pravý úder do tváre. On nevyzeral, že by ho to trápilo, zato ona mala pocit, že si narazila každú jednu kosť v ruke a odrela každú jednu hánku. Drevo pod nimi zapraskalo a oni sa zrútili do trosiek. Udrel jej lakťom do brucha, odstrčil ju od seba a on pristála neďaleko na zemi. Postavil sa a prišiel ku nej, zatiaľ čo ona ležala u steny s vyrazeným dychom. Vlasy jej padali cez tvár, takže videla len úseky zeme pod ňou. Zdvihla ku nemu pohľad. S nečitateľným výrazom tam stál. Posadila sa. Nič nespravil. Oprela sa o stenu a znovu na seba zazerali. Až potom uvidela, že v ruke drží kunaj. Rýchlo po ňom siahla. Začali sa o zbraň biť. A ona si uvedomovala, že je omnoho silnejší, odkedy bojovali naposledy. Jeho údery boli tvrdšie a mali väčšiu silu. Nešlo jej to do hlavy. Až tak zlepšiť sa počas tých pár dní nemohol, či?
Kľačali na kolenách a ona sa mu stále pokúšala vykrútiť zbraň z ruky. Pritom nenápadne vytiahla vlastnú a bodla ho do ramena. Nič. Žiadna krv.
A zrazu všetko malo svoje miesto. Tie dni, čo bol preč, tá sila, čo zrazu nabral, Komushi...
Oči sa jej rozšírili a pozrela na neho. Konečne ju odstrčil. Celý ten čas ho nevnímala. Dúfala, že je to len sen, ale sama vedela, že nie je. Ucítila chladný kov pod krkom. Opäť sa na neho pozrela.
„Vedel si, že nepôjdem, že?“ keď prehovorila, kunaj sa jej trochu zarezal do krku.
„Tak trochu,“ odvetil. Namiesto toho, aby ju podrezal, jej len buchol hlavu o stenu. Stratila vedomie.

***
Keď sa prebudila, bola noc. Okolie okolo seba rozpoznala ako dielňu. Sedela, kým sa nerozpomenula, čo sa vlastne stalo. Potom spanikárila. On odišiel.
Nahlas zanadávala a dlane si zložila na tvár. Posadila sa a zoskočila zo stola, na ktorom bola. Čo teraz? Možno tam ešte bol. Nevedela, kam ísť. Domov? Preč zo Suny? Rozmýšľala, či už niekto vie, že odišiel, alebo to má ísť povedať ona. Čo hovoril o tom, že zabije každého, kto mu v tom bude brániť? Možno za sebou zanechal niekoľko mŕtvol. Vážne sa jej to nepozdávalo. Otázky sa jej predháňali v hlave. Prečo ju vlastne nezabil? Nervózne si začala obhrýzať hánky. Zastavila sa. Kožu mala príliš tvrdú a skoro vôbec nič necítila. Začala sa prechádzať sem a tam a ťahať sa za vlasy. Nie. Obzrela sa po nožíku. Hneď, ako ho uvidela na poličke, ho zobrala a porezala si kožu na palci. Žiadna krv. Vyrezávací nôž spravil presne to, na čo bol určený. Jemný zárez do dreva. Nožík odhodila preč a vzlykla.
Prešla k závesu a odhrnula ho. Komushi tam stále bol.
„Nechal nás tu,“ zašepkala mu.

Skĺzla na zem a oprela sa o stôl. Jednu nohu si pokrčila a ľutovala všetko, čo robila posledné dni. Mala ísť za ním a možno by sa nikdy nič nestalo. Bolo jej zle samej zo seba. Je len sprosté pätnásťročné dievča a nič viac. A čo robí teraz? Len tu sedí a utápa sa v sebaľútosti. Musím odísť preč zo Suny. Keď vstávala, pomyslela na Chiyo, na jej rodičov a na všetkých, ktorých mala aspoň trochu rada. Nie, nemohla zostať. Pomaly sa nadýchla a ukľudnila.
Vyšla z dielne von. Bola rada, keď uvidela, že je nov a vlastne bola skoro úplná tma, ak sa nerátalo niekoľko pouličných lámp, ktorých tam ale bolo málo a navyše asi polovica nefungovala. Druhá polovica poblikávala. Keď prišla domov, len si rýchlo zobrala niekoľko potrebných vecí. Chvíľu sa rozhodovala, či nechať nejaký odkaz, ale nechala to tak. Pravdepodobne si jej zmiznutie budú spájať s tým jeho a vyhlásia ju za nebezpečnú nukeninku. Vlasy si zviazala do copu, posledný krát sa pozrela za seba na dom a vydala sa na útek.

Keď prišla pri bránu, boli tam očakávané stráže. Nanešťastie ich tam bolo asi desať. Kvôli Sasorimu. Mohlo ju to napadnúť. Schovaná za budovou, zamyslela sa. Keby ich pár zabaví, pôjde za ňou menej. Za pokus to možno stálo. Ale čím by pritiahla pozornosť? Obzrela sa okolo. Oproti nej bol obchod a výklad zakrývala sklenená stena. Vybrala jeden zvitok. Aktivovala ho a hodila tam. Sklo pri dopade na zem hlasno zarinčalo. Dve bábky, čo tam boli, pripomínali ľudí, ale vo tme sa to nedalo spoznať. Pozornosť ninjov to ihneď pritiahlo a pár sa ich tam prišlo pozrieť. Ostatní zostali, ale pozorovali situáciu. Ako najrýchlejšie a zároveň najtichšie vedela, sa rozbehla vedľa nich. Nevšimli si ju. Aspoň si to myslela.
„Nie sú to ľudia!“ ozvalo sa v tom istom momente ako: „Hej ty, počkaj!“
Zakliala a zrýchlila. Púšť bola len opustená pláň. Hoci to nemohla cítiť, chlad jej prebehol po zátylku. Už minula jeden zvitok, takže ak by chcela použiť zbrane, musela by trafiť presne a to by sa jej nepodarilo. Zastavila a zdalo sa, že ninjovia za ňou boli prekvapení. Rozbehla sa druhým smerom. Mala proti sebe asi piatich mužov. Keď ku nej dobehol prvý, ten najrýchlejší, vykopol. Uhla sa a stehno mu prepichla kunajom. Keď sa zviezol k zemi, ona zbraň vytiahla už šla ďalej. Štyria ninjovia na ňu naleteli naraz. Nabrala viac kunajov do rúk a s otočkou vbehla medzi nich. Pri nečakanej rýchlosti im uštedrila niekoľko hlbokých škrabancov a jedného odhodila. Keď zastavila, zatočila sa jej hlava a narazil do nej prúd vetra. Odletela niekam za seba a tvrdo pristála na zemi. Spamätala sa rýchlo. Prekotúľala sa a vstala. Tam, kde predtým ležala, bolo zabodnutých niekoľko shurikenov. Vybrala zvitok a vypustila dve bábky. Pohla prstami a podobne ako ona predtým sa roztočili okolo ninjov. Všetko sa udialo tak rýchlo, že reagovali neskoro a ďalší dvaja boli z boja preč.

Tmavovlasý shinobi vykríkol a z ruky mu vyšiel prúd vetra, ktorý ju odhodil. Bábku posunula pred seba. Odrazila niekoľko ďalších útokov. Kútikom oka si všimla, že muž na druhú vyslal prúd ohňa a tak ju posunula bližšie ku sebe, ale stále dosť ďaleko. Okolo nebolo nič, takže sa ona sama nemala kam schovať. Zatiaľ, čo odvádzala pozornosť od seba, sústredila chakru na seba, na okolie a na mužov. Stenčila chakrové lanká. Teraz akoby tam nebola. Nie že by ju nevideli, keby na ňu zaostrili, ale jednoducho si ju nevšímali a ani ju nevnímali. Znovu pohla prstom a začalo sa skutočné divadlo. Prvá bábka, Tahebi sa začala transformovať. Vyrazilo z nej ešte viac ostňov a dlhý ostrý chvost. Zatiaľ čo tá druhá, Inoari zvýšila obranu. Tahebi sa okolo protivníkov krútila, uskakovala, uhýbala sa a keď sa nestíhala uhnúť, Inoari ju zachránila. Z úst Tahebi vystrelilo niekoľko ihlíc. Zasiahlo prvého muža, ktorý sa zrútil k zemi. Už nemala veľa času. Posledný, čo ostal, vytvoril menšie tornádo a vyslal ho na Tahebi. Chcela sa uhnúť, ale naokolo zrazu vyrástlo niekoľko stien zo zeme. Bábka sa stihla tak-tak uhnúť, ale bola asi spolovice zničená. Aneko kmitla pohľadom neďaleko a hľadala vo tme. Samozrejme, ten muž, ktorý mal prepichnuté stehno, ešte stále vedel ovládať jutsu. Tahebi vystrelila ku nemu, zatiaľ čo ju Inoari kryla, natiahla chvost a prepichla muža. Striasla ho zo seba. A teraz už naozaj posledný, čo ostal, si ju všimol. Zamieril ku nej. Nestihne ku sebe vyslať obranu. Prerušila spojenie a zablokovala niekoľko jeho úderov. Zohla sa, podkopla mu nohy a pritom mu uštedrila ranu do brucha, ale on ju pri páde kopol do hlavy. Obidvaja ležali na zemi niekoľko metrov od seba. Otvorila oči. Ninja vstával. Vyslala iba trochu, ale stále dosť chakry. Hypnotizovala muža očami, zatiaľ čo sa pomaly blížil ku nej. Natiahol ruku... a vykríkol, keď ho zozadu schmatla Inoari. Aneko mu kunaj hodila priamo do srdca. Trafila sa a muž padol k zemi, keď ho Inoari uvoľnila. Postavila sa a bábky vložila späť do zvitkov. Obzrela sa na mužov. Možno dvaja alebo jeden prežijú, ak prídu ostatní včas. A ak prídu včas, chytia ju. Vytiahla si kapucňu a rozbehla sa ďalej.

Keď bola už skoro pri hraniciach Zeme Vetra, kde už bolo pár lesov a aj nejaká zeleň, vydýchla si. Bolo už ráno, ale nevedela, ktorý deň. Hneď, ako bude môcť, sa pokúsi zistiť okolnosti, čo sa teraz dejú. Často za sebou zakrývala stopy a navádzala ostatných na falošné, ale stále si nebola istá, či nie sú niekde za ňou, alebo dokonca tu s ňou a pozorujú ju. Nebola už ani tak človek, ale únava na ňu stále dopadala. Asi bola nepodarený výrobok. Ale postavila si hlavu, že si oddýchne až pri nejakej najbližšej malej dedine a to o pár hodín v noci. Pár krát stadeto prechádzali, keď mali misiu, takže najbližšie miesto na odpočinok je približne desať hodín odtiaľto. Teraz mohlo byť asi sedem, ale nevedela to naisto. Bola zo Suny a tam svietilo Slnko do neskorej noci a vychádzalo skoro ráno. Po pár minútach vyskočilo do stromu a ďalej len stredne rýchlo preskakovala. Teraz je nukeninka. Asi sa bude zdržiavať na miestach, kde nebude hľadaná a v lesoch. Rozmýšľala nad Chiyo a jej rodinou. Oni sa cez to dostanú. Prikázala si nemyslieť teraz na tie veci. Robilo ju to slabou a ona si taký luxus nemohla už viac dovoliť. Niečo jej dopadlo na tvár. Začalo pršať. Na konároch sa to kĺzalo a tak zišla znovu dolu. Za pár minút už bola kompletne zmoknutá. Síce ju nenájdu tak ľahko, ale ani pre ňu to nebola bohvieaká výhoda. Pozrela sa pred seba a do tváre ju udrela päsť.

Skoro to ani necítila, len sa zapotácala dozadu. Anbu po nej švihol katanou, ale ona ho preskočila, pričom chytila koniec čepele a preskočila ho. Tento krát stratil rovnováhu on. Chcela ho kopnúť, ale kop vyblokoval. Vybrala dva kunaje, ktoré jej vždy dobre poslúžili a vrhla sa napred. Súboj bol vyrovnaný len kvôli tomu, že ona nemohla cítiť bolesť, len ten nepríjemný pocit, čo ju nahradil. Kĺzali okolo seba, bodali do prázdna, snažili sa, ale nič z toho nebolo. Nakoniec bol anbu prvý, čo ustúpil. Uskočil dozadu a katanu schoval. Začal skladať pečate, niečo vykríkol, ale cez dážď nepočula, čo a z úst sa na ňu vyvalil prúd vody. Niečo ju aj zasiahlo, ale ubrzdila to do strany. Ninjutsu jej skoro nikdy nešli. Jednoducho vytvorila dva klony a spravila to, čo v boji predtým. Z nej a jej klonov sa stal vír čepelí. Vytiahla zvitok a hodila ho pred seba. Inoari poslúžila dobre a zaštítila ich. O sekundu neskôr už ninja mal na sebe plno škrabancov a jej klony zmizli. Ale anbu sa nevzdával a znovu dvíhal katanu. Jeho pohyb bol pomalý a ona okolo neho prekĺzla, pričom mu presekla hruď. Keď bola za ním, čakala, že sa zloží, ale prekvapil ju, otočil sa a sekol jej do boku. Nič. Žiadna krv. Keď rozšíril oči, odkopla ho od seba, katanu vybrala a hodila ju na zem. Všimla si, že prestalo pršať.

V tom na ňu zaútočil niekto ďalší zozadu. Kop ju odhodil pred seba. V lete narazila do stromu, s ktorým zleteli na zem. Ani sa nestihla postaviť, niečo ju znovu odkoplo. Tento krát už bola rýchlejšie a dopadla na nohy. Žena bola hneď u nej. Aneko ju preskočila a vyhla sa tak katane. Zdalo sa jej, že všetci používajú tú istú zbraň. Súperka na ňu poslala oheň. Ledva uskočila na stranu. Keby ju to trafilo... To by asi vážne nebolo dobré. A či je odolná voči ohňu, to fakt nechcela skúšať. Opäť uskočila dozadu pred čepeľou. Zahnala sa po žene kunajom. Ľahko sa vyhla a prekĺzla okolo nej. Bleskovo sa otočila a oceľ do seba narazila. Okolo vystrelili iskry. Ten zvuk by jej možno býval ublížil. Čepeľ katany chytila vlastnou rukou. Súperka sa pokúsila vykrútiť, ale už mala kunaj v srdci. Keď padla na zem, maska skĺzla dole. A Aneko išla k zemi tiež.