Somebody likes a trash (4 chapter)

Od toho dňa som ju vôbec nevidel. Nikde v meste, v podnikoch, či v celej dedine. Je pravda, že som ju ani nevyhľadával, no takpovediac som dúfal, že raz na ňu v meste niekde natrafím. Že budem ju môcť trebárs pozvať kamsi na jedlo, kde by som ju už nejako donútil povedať mi, čo proti mne má. Necítil som sa dvakrát pohodlne, keď som vedel, že tu behá niekto, kto je voči mojej osobe zaujatý. Kazilo to moje dobromyseľné predstavy, že so všetkými vychádzam dobre. Nuž ale, moje predstavy sa zatiaľ nenaplnili. Deň sa míňal za dňom a jej stále nikde nebolo. Pohrával som sa už aj s nápadom, že ju vyhľadám niekde v nemocnici úmyselne, no nikdy som sa k tomu kroku neodvážil. Vždy som si iba predstavil ten moment, kedy by po mne zazrela a ja by som buď ostal bez slov a zahanbený, alebo by som opäť vybuchol a pohádali by sme sa ešte viac. Navyše, nechcel som niekoho ako ona zbytočne provokovať. Mal som na pamäti jej nezvyčajné schopnosti. Plus, ak neviem, čo proti mne má a ako veľmi je to vážne, prečo by som mal dráždiť hada bosou nohou? Bol som si však istý, že ani touto nečinnosťou nič nedocielim, no jednoducho nášho stretnutia som sa obával. Bol som totálne v slepej uličke a nevedel som vôbec, čo robiť. Mátalo ma to tak veľmi, že som dokonca prestal čítať svoje knižky a Gaiove výstrelky a vyzývania ma na súboj som ignoroval ešte viac, než obvykle.
„Kakashi-sensei?“ sedeli sme v Ichiraku ramen, ja a Naruto. Zvyčajná večera, veď napokon som mu sľúbil, že mu teda tie dva rameny kúpim.
„Hádam nechceš odo mňa vyžobrať tretiu misku Naruto.“ Zamračil som sa naňho frustrovane, keď som pozoroval ako sa napcháva.
„Nie, to nie. Len... ste v poslednej dobe čudný.“ Otvorene sa priznal. Zmrazilo ma. Bolo to tak na mne vidieť?
„Trápi vás niečo?“ pokračoval chlapec. Milý. Bolo na ňom vidieť, že to myslí úprimne. Usmial som sa.
„Nie, nie, to nič nie je.“ Rýchlo som zahovoril a naďalej som sa silene usmieval.
„Je to kvôli nej, však? Odkedy sme boli s ňou na misii, správate sa hlúpo.“ Nikdy by ma nenapadlo, že Naruto bude mať toľké pozorovacie schopnosti. Nemal som mu na to čo povedať, len som sa zahanbene škrabal vo vlasoch a úporne rozmýšľal, ako sa vyhnúť tejto téme.
„Prečo za ňou nejdete?“ pokračoval blondiak ďalej, jediac svoje rezance.
„A prečo by som mal ísť?“ ohradil som sa, odfrknúc si.
„Lebo ak takýto budete aj naďalej, už v živote nebudem chcieť ísť s vami na žiadnu misiu. Nie je s vami vôbec žiadna sranda Kakashi-senpai!“ zreval Naruto, div že z najbližšieho stromu neodleteli vystrašene všetky vtáky.
„Soka.“ Povzdychol som si. Mladý mal pravdu. Možno jediné, čo som potreboval bolo trochu podstrčiť. Položil som peniaze za rameny na pult, rozlúčil sa a v obláčiku dymu zmizol. Vzápätí som sa objavil pri nemocnici. Už sa pomaly stmievalo a ani som nedúfal, že tu ešte bude, ale toto bolo prvé miesto, ktoré mi napadlo, kde by som ju mal začať hľadať. Na streche budovy sa prudko mihol tieň. Zvedavo som zdvihol hlavu a do žalúdka sa mi vlial akýsi divný pocit. Akoby sa mi ta osoba chcela náročky vyhnúť. Bez slov som nahromadil do chodidiel čakru, prudko sa odrazil a v ďalšom okamihu som už doskakoval na betónovú plochu nemocničnej strechy. V diaľke som zbadal bežiacu postavu, ktorá sa ponáhľala naspäť dnu. Skôr, než stihla zmiznúť, zjavil som sa pred ňou, tvárou v tvár a moje očakávania sa naplnili.
„Vyhýbaš sa mi?“ potichu som sa spýtal Naomi. Vlasy mala opäť skryté pod čiapkou, čo ma trochu mrzelo. Nápadne zružovela, no rýchlo sa spamätala a vystrčila nos do neba.
„Prečo by som sa ti mala vyhýbať Hatake?“ vrátila mi to na prvý pohľad rečníckou otázkou.
„Nikde som ťa nevidel už pár týždňov.“ Vysvetlil som jednoducho.
„Ani predtým si ma nikdy nevidel. Zbadal si ma, až keď sme išli spolu na misiu, tak čo akože teraz čakáš?“ znova ten rovnaký pohŕdajúci tón. Pre Jashina, čo som jej kedy spravil?
„Fajn. Tak prečo si utekala predo mnou teraz?“ toto mi hádam nemá ako vyvrátiť. Líca jej zružoveli opäť.
„Lebo som ťa nechcela vidieť, ani s tebou hovoriť a nechcem mať s tebou nič spoločné.“ Nečakal som, že mi to povie takto na rovinu a úplne mi tým vyrazila dych. Chystala sa odísť v plnej paráde, no chytil som jej ruku a ten elektrizujúci pulz, čo mnou prešiel, možno od strachu, možno od adrenalínu, možno od vzrušenia, som si nevšímal.
„Čo máš proti mne?!“ skoro som skríkol. Otázku, čo ma celý ten čas trápila a jednoducho som už nevydržal byť ticho.
„Všetko Hatake! Si iba arogantný fagan!“ vytrhla si ruku z môjho zovretia a prudko sa rozbehla naspäť do nemocnice. Tupo som ostal zízať na miesto, kde iba pred chvíľkou stála. Skôr než odišla, začul som vzlyk. Istotne sa mi to iba marilo a už mi totálne preskočilo. Po takej urážke, najmä bezdôvodnej som mal sto chutí sa už na ňu úplne vykašľať, veď kto sa má vyznať v ženských? No ktovie prečo, nemohol som to nechať len tak. Mala pravdu. Aspoň kúsok. Vtedy keď mi vytkla, že sa naozaj nedokážem nestarať do cudzích vecí. Asi po minúte boja so samým sebou som sa rozbehol dolu schodmi za ňou. Náhlil som sa po chodbách, míňajúc mnoho ninjov, lekárov a pacientov, hľadajúc ju. Mnohí sa za mnou zvedavo obzerali, ja som sa im ani nedivil, no nemal som čas zaoberať sa takými primitívnosťami. Hľadal som ju. Cítil som jej čakru, zapamätal som si ju. Vedel som, že je stále niekde tu, no bolo tu príliš veľa miestností. Prebehol som ešte dva poschodia, keď za jednými z dvier som počul tichý plač. Potichu som nakukol dnu. Videl som osamelú postavu postávať pri okne, ako si striedavo prikladá päste k tvári, utierajúc si hánkami rúk oči.
„Naomi?“ ľútostivo som sa ozval. Nemal som to srdce začať po nej bliakať, keď plakala.
„Vypadni Kakashi. Nechaj ma.“ Znova ten namyslený, pyšný tón. Už som sa nenechal vyviesť z miery. Bez slova som zavrel za sebou dvere, podíduc k nej bližšie.
„Nechoď bližšie! Vypadni!“ neotáčala sa. Iba hádzala slová na stenu, ktoré som ja ignoroval. Aj by som sa jej dotkol ramena, no vedel som, že by ju to iba viac rozzúrilo.
„Naomi...“ odmlčal som sa, lebo som vonkoncom nevedel, čo poviem.
„Nechaj ma samú.“ Znova príkaz. Pokrútil som hlavou.
„Neodídem, pokiaľ sa nedozviem, čo proti mne máš.“ Zaťal som sa a pevne sa postavil na zem, založiac ruky do seba, akoby som tu bol do podlahy zapustil korene. Smrkla, naposledy si utrela oči a otočila sa. Prekvapilo ma, čo som jej videl v očiach. Boli pevné a kruté. Akoby sa bola do seba pevne uzavrela.
„Fajn, ak to chceš vedieť, poviem ti to, veď prečo nie.“ Tentoraz zatiahla mierne hystericky. Tupo som prikývol snažiac sa nedať emócie, ktoré mnou lomcovali, najavo.