Somebody likes a trash (5 chapter)

„Ale prv sa chcem uistiť. Fakt si ma vtedy, keď nás Tsunade poslala na misiu nespoznal?“ takúto otázku som vôbec nečakal, ale prv, než som si stihol rozmyslieť strategickú odpoveď, som úprimne zavrtel nesúhlasne hlavou. Asi to bola chyba, lebo z očí sa jej vyliali ďalšie slzy.
„Dobre. Dobre, fajn.“ Sama sa upokojila a do očí sa jej opäť vrátila tá stará nenávisť, ktorá ma posledné týždne ničila.
„A z akadémie si ma pamätáš?“ ozvala sa znova otázkou, skôr než stihla ten svoj postoj poriadne vysvetliť. Nechápal som, kam týmito otázkami smeruje. Tentoraz som prikývol.
„Pamätám. Ty si bola tá... ehm.. tá s tými červenými vlasmi. Všetci sa ti smiali.“ Hovoril som za pochodu, keď som spomínal. Preboha, ja som debil Aj by som si bol strelil facku, ale urobila to za mňa ona. Zjavne túto pasáž z detstva neznášala.
„Hej. Lenže ty si sa vtedy nesmial. Pravdupovediac, si ma celý ten čas ignoroval a nevšímal si ma. Veď načo pomáhať dievčaťu v núdzi, že?“ rozohnila sa znova a ja som tam stál ako taký kôl v plote a neprerušoval ju. Javilo sa mi to nebezpečné.
„Za celý ten čas si sa ani neozval, nepovedal mi ani ahoj, ani čau, nikdy ani len pol úbohého slova. Stále si sa predvádzal, ukazoval si aký si skvelý v tajjutsu a ninjutsu. O nikoho si sa nezaujímal.“ Skepticky som na ňu pozeral. To čo hovorila, bola pravda. Ako dieťa som bol naozaj zaťatý, ale hádam mi to nebude teraz predhadzovať na oči? Pod velením Yondaimeho som sa zmenil k lepšiemu a pomaly všetci na túto moju stránku zabudli. Zdá sa, že až na jednu osobu.
„Doteraz mi to nikto nevyčítal. A to by mohla kompletne celá naša stará trieda, tak prečo to spomínaš teraz?“ naozaj som jej slovám nerozumel a nevedel som nájsť spojitosť medzi tým, čo hovorila a situáciou teraz.
„Pretože som ťa vtedy mala rada Kakashi. Obdivovala som ťa, tvoje schopnosti. Myslela som si, že nie si ako iní chlapci, čo sa večne naháňajú za nezmyselnými bitkami. Pravdupovediac som bola skoro až posadnutá, no ty... ty si mi nikdy nevenoval ani len štipku pozornosti.“ Vyčítala mi ďalej, no jej slová ma úplne odzbrojili. Bolo na nej úplne vidno, že s týmto svojim bremenom bojovala dlho, ale mrazilo ma, s akou ľahkosťou to teraz hovorila, s akou ľahkosťou sa priznávala k niečomu, o čom som ja nemal ani len potuchy.
„Práve preto som sa aj dala na dráhu lekárskeho ninju. Pravda, moje schopnosti by sa perfektne osvedčili aj v boji, ale urobila som to preto, lebo som ťa už jednoducho nechcela vídať. Nechcela som s tebou chodiť na spoločné misie, čo by sa mohlo ľahko stať. Rozhodla som sa uzavrieť svoju bolestnú kapitolu života, chcela som zahojiť svoje rany, ktoré si, aj keď nevedomky, spôsobil. A veruže sa mi to aj po dlhom čase aj podarilo. Zabudla som... a potom...“ len som sa prizeral ako sa jej znova začali drať slzy do očí a až mi z toho bolo nepekne. „...a potom prišla tá otrasná misia a všetko mi pripomenula! A ba čo viac, začal si ma po nej naháňať, vyzerať ma, hľadať ma. Povedz mi, prečo Kakashi. Nestačí ti, že som sa kvôli tebe polovicu svojho života trápila? Držala som si od teba odstup, aby som neotvárala svoje staré rany, no zdá sa, že čas všetko napraviť nemôže a...“ zavrtela hlavou, dala priepust všetkej svojej nahromadenej zlosti a trpkosti, ktorú zjavne v sebe dlhé roky držala. Ja som vôbec nebol schopný myslieť, lebo toto ma úplne odzbrojilo. Nevedel som čo povedať, čo urobiť a premáhal ma strašný pocit viny, no zároveň krivdy.
„Prečo mi to hovoríš až teraz?“ zašepkal som, no pre istotu som sa k nej nepribližoval. V takomto stave by ma možno umlátila k smrti, podobne ako Tsunade-sama.
„A kedy som sa ti mala zveriť Hatake? Keď si ma ignoroval? Keď si sa hral na boha všetkých bojových umení?“ povzdychol som si. Tiež pravda. Celý ten čas ako hovorila som ju dôkladne pozoroval a i keď to, čo hovorila, ma bodalo do srdca, nemohol som si pomôcť. Stále som sa len pýtal sám seba, keby len a ak by som to vedel skôr. Potichu som sledoval, ako sa jej bývalá možno láska menila v nenávisť, bolo mi z toho nevoľno. Prizerať sa jej trpeniu sa mi už nechcelo a schmatol som ju za obe ruky, držiac ich pevne a donútil som ju hľadieť mi do očí.
„Nie je pravda, že som si ťa nikdy nevšímal. Dobre som vedel, že sa skrz všetky tie výsmechy dokážeš dostať aj sama. Vždy si tých idiotov zbila bez mojej pomoci, pretože si bola dostatočné silná. Pozoroval som ťa celý ten čas. Nebola si ako iné dievčatá, čo sa zaujímajú iba o módu a o to, ako vyzerajú. Bojovala si o svoju česť každý deň. Sama. Videl som, ako si ju dokážeš vydobyť a získať, pretože si bola silná kunoichi, ako i telom, tak aj presvedčením a dušou. A potom... potom si sa stratila. Ako sme všetci odmaturovali, odišla si a ja som ťa už nevidel. Bolo mi to ľúto, lebo vždy keď som ťa videl v škole, tvoje výstupy a boje ma posilňovali. Celý ten čas som žil v tieni svojho otca a ty si mi ukázala, že vlastnú česť si môžem získať sám tvrdou prácou a tréningom. Naozaj ma mrzelo, keď si odišla...“ nepamätal som si, kedy som sa naposledy rozrečnil, či prehovoril komusi do duše, ale... triaslo sa mi celé telo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že to raz poviem, ale Naomi som tieto slová dlžil. Najmä keď som sa dozvedel o nej pravdu.
„Kakashi...“ spozornel som. Vôbec to nebol ten tón, na aký som bol u nej zvyknutý. Nebol to ten odmeraný tón, ktorý ma desil. Bol začudovaný a tichý. Hľadela na mňa. Zarazilo ma, že som v jej očiach nevidel tú tvrdosť, ale... bola to radosť? Čím dlhšie som jej opätoval pohľad, tým viac jej oči krehli, tým viac z nich vyžarovalo teplo a vľúdnosť, aké som u nej ešte nevidel. Oči sa jej znova zaliali slzami, ale nevyzerala byť smutná, priam naopak. Skôr, než som si stihol všetko uvedomiť, či vôbec nejako normálne zareagovať, hodila sa mi okolo krku, objímajúc ma. Roztrasene som jej položil ruky na chrbát, stisnúc ju v objatí a sám som v duchu cítil výbuch radosti. Také nežné a teplé objatie... Opatrne som zdvihol jednu ruku a stiahol jej z hlavy tú čiernu čiapku.
„A neskrývaj si svoje krásne vlasy. Nemáš prečo.“ Šepol som jej do ucha, usmejúc sa od ucha k uchu. Mlčky prikývla a odtiahla sa. Zobrala mi svoju čiapku z rúk, privinula si ju k hrudi a zdvihla ku mne svoj pohľad. Akoby na všetky svoje trápenia zabudla.
„Naozaj si si to o mne myslel?“ nečudujem sa jej, že si to chcela overiť. Prikývol som.
„Aj si to myslím.“ Zdôraznil som prítomný čas. Znervóznel som. To, ako na mňa pozerala... taká zraniteľná ako nikdy predtým. Stála tam a jednoducho na mňa pozerala, akoby ma videla v inom svetle. A ja som videl v inom svetle ju. Videl som v nej tú večne energickú Naomi, ktorá mlátila všetkých naokolo. Až teraz som si uvedomil, že kvôli svojej povahe nemala veľa priateľov... teraz som si uvedomil, ako sa pravdepodobne musela cítiť na tej misii. Nikto ju nespoznal, každý ju bral iba ako radový tovar. Nemenovaný lekársky ninja. Prišlo mi jej naozaj ľúto, no ako tam stála pri okne a ožiaril nás mesačný svit... v hlave som si porovnával jej obrazy. Toho, ako som si ju pamätal a teraz, ako tu predo mnou stála. Vyrástla do krásy. Vyrástla v nesmierne krásnu, silnú a nezávislú kunoichi. A ja... ako keby som sa vrátil do školskej lavice a opäť ma zalial ten pocit menejcennosti, že jej nesiaham ani po päty. Opäť som ju raz sklamal. Mrzela ma tá misia. Mrzelo ma to, ako som sa k nej správal. Mala plné právo chovať sa tak, ako sa chovala.
„Naomi?“ pozrel som sa radšej na svoje topánky, im sa to hovorilo ľahšie.
„Čo?“ neohradila sa. Nebola to výbušná odpoveď, pri ktorej som mal pocit, že ju otravujem. Zarazilo ma to. Ešte som na toto u nej nebol zvyknutý.
„Hneváš sa ešte na mňa?“ idiotská otázka, ale, musel som sa ubezpečiť.
„Nie.“ Jej odpoveď sa zdala byť úprimná.
„To som rád.“ Pevne som sa usmial a v záujme neotvárať jej staré rany, ako ich nazvala, som sa chystal odísť. Zastavila ma drobným, možno nechceným, dotknutím sa mojej dlane.
„Kakashi?“ spýtala sa tentoraz ona.
„Naomi?“ pozrel som sa na ňu, no ona uhla, jemne červená pohľadom do boku.
„Máš... máš ma.. máš ma rád?“ deja-vu. Zaplavilo ma silné deja-vu. Na jej mieste som videl školáčku. Dlhé červené vlasy jej viali všade, a vždy keď som sa na ňu pozeral, mala odvrátený pohľad a ružové líca. Vyzerala tak roztomilo.
„Mám. Inak by som za tebou neprišiel a nedonútil ťa mi to všetko povedať.“ Vyslovil som potichu.
„Soka.“ Zavrtela hlavou, zjavne si čosi uvedomila. Nerozumel som, čo touto otázkou chcela docieliť, veď to bolo evidentné. Ešte dokonca som mal rád aj toho posadnutého mladosťou Gaia a večne uziapaného Naruta. A Naomi... nemohol som si dovoliť mať ju rád viac. Dala jasne najavo, že predo mnou svoje srdce dávno uzavrela a ja som ho nemienil znova otvárať, keď si s tým dala takú námahu. Teraz je rad na mne, aby som trpel.
„Takže, priatelia?“ natiahla ku mne ruku, nepozerala na mňa, lež kamsi do zeme.
„Priatelia.“ Potvrdil som a ruku som jej stisol. Opäť ten elektrizujúci pulz, opäť sa mi mierne zvýšil tlak. Akosi sa mi to stávalo vždy, keď som sa jej dotkol. Neodtŕhal som ruku preč, ani ona. Zdvihla ustráchane pohľad, ja som sa vydesil tiež, no neprestával som ju hypnotizovať. Bola akosi bližšie, než predtým. Zdá sa, že aj ona si to uvedomila, no pomaly sa približovala. Mal som sa oddialiť ja? Akási neviditeľná sila nás posúvala k sebe bližšie a bližšie. Premohol ma základný inštinkt a keď bola až príliš blízko, automaticky som zavrel oči. Netrvalo to dlho a naše pery sa stretli, cez prekážku. Stále som mal cez tvár prehodenú masku, no jej, ani mne to nevadilo. Na pravý bozk som nebol pripravený, a cítil som, že ani ona nie. Trvalo to krátko, no bolo tak... nevedel som to popísať. Nechával som oči stále zavreté, aj keď som cítil, ako sa vzdialila. Dokonca mi pustila ruku a pomaly z miestnosti odišla, no zastavila sa ešte vo dverách.
„Ďakujem ti, za tvoje slová Kakashi-san.“ Milo sa usmiala a zmizla v chodbe, nechajúc ma v miestnosti samého a očareného.

Ležal som hore nohami vo svojej posteli a veselo som sa usmieval na strop. Nie, nezapríčinil to náhly zvrat v Icha Icha Paradise, ktorý by ma chytil, ako obvykle za srdce. Len jednoducho som si v mysli stále prehrával onú scénu z nemocnice, čo sa udiala včera. Nikdy, ale nikdy v živote by som si nebol pomyslel, že ma žena ako Naomi niekedy pobozká. Lenže, čo teraz? Čo budem robiť, ak ju najbližšie stretnem? Istotne očerveniem ako rak... a koniec koncov, ona navrhla iba priateľstvo. Platí to stále? Čo sme akože teraz? Kamaráti? Niečo viac ako kamaráti? Veď to bol len jediný bozk... Pokojne sa mohol chápať iba ako ďakovný za tie slová. Nemusel dokopy vôbec nič znamenať. Alebo znamenal? Ach tieto úvahy... znervózňovali ma. Prehodil som si vankúš cez tvár, zaboriac sa doň a rozmýšľal som. Nechcel som sa nechať zbytočne strhnúť krásnymi predstavami a víziami do budúcnosti, lebo.. lebo taký život som si nezaslúžil. Sklamal som svojich najbližších priateľov, sľuby čo som im dal, som nedokázal splniť, tak.. tak ako by sa mohla Naomi spoliehať na moje slová? Som len odpad, nikto viac... Ranné očarenie z večera sa pomaly menilo do depresie. Nakoniec som to už v posteli nevydržal a pomerne strapatý som sa odobral von z izby do kuchyne, že si zoberiem niečo pod zub na raňajky, inak ma Sakura s Narutom zase sprdnú, že idem neskoro. Skleslo som vykonal rutinné ranné potreby a pomaly sa odoberal von z bytu, keď som začul klopanie. Jasné, istotne ma už zháňa aj Tsunade, s krikom, že som zaspal dobu a že som nespoľahlivý a bla bla...
"Už idem.. idem!" zvolal som druhé "idem" hlasnejšie a prilúdal som sa k dverám, otvoriac ich ešte so zlepenými očami. Skoro mi zabehlo.
"Nao.. Naomi? Čo tu chceš?" celý splašený som na ňu vybehol hneď privierajúc dvere, aby nevidela ten bordel, čo som tam mal. Zjavne ju môj tón zneistil.
"Poslala ma Tsunade-sama." trochu dotknuto začala, pričom jej očerveneli líca. "... máš k nej urýchlene prísť."
"Prečo poslala teba?" vyhŕkol som. Zvyčajne nechávala Shizune, aby behala po Konohe zháňajúc ľudí.
"Vadí ti, že poslala mňa?" ach, prečo vždy ženy prídu s nevysvetliteľným najhorším scenárom, ktorý je absolútne scestný? Zháčil som sa.
"Nie, nie, to vôbec nie, len.. len sa čudujem..." zahováral som tak rýchlo, ako to len šlo, no videl som, že pod tou milou maskou vrie tá stará Naomi, ktorej nepeknú stránku som spoznal prv, ako milú.
"Idiot!" pohoršene jej vystrelila ruka. Strelila mi. Takú silnú mi vrazila, že ma šmarilo do mojich vlastných dverí a ako fúria odpochodovala preč. To som si opäť raz zavaril. Počkal som, nech odíde, veď načo ju dráždiť viac? Keď sa stratila za rohom, už som sa len obul, zavrel za sebou dvere a masírujúc si červené líce som sa pomaly odobral k Tsunade. Bez zaklopania som vošiel rovno dnu, no namiesto zjazdenia, že som nevychovaný, ma privítal smiech.
"Kaka-Kakashi! Povedz, komu sa podarilo udrieť ťa?" zaškaredil som sa na ňu.
"Vždy som si myslela, že ty si ten starý typ gentlemana, ktorého žiadna žena ani udrieť nedokáže. Alebo mi Jiraiya klamal o tvojej starej reputácii z akadémie?" hľadel som na ňu ako pribrzdenec, lebo som vôbec nerozumel tomu, prečo mi to hovorila.
"Ako viete, že ma udrela žena?" podozrievavo som prižmúril oči.
"Lebo je to prvý krát, čo ťa takto vidím. A po včerajšku.. nie je ťažké dať si dve a dve do-" zdúpnel som.
"Čo po včerajšku?!" celý červený som na ňu len zízal, ukazujúc prstom. Hádam.. hádam to len nevidela! V očiach sa jej nebezpečne blyslo. Ach, šmária. Ja som to vedel...
"Vy.. vy! Vy ste to.. videli! Preto ste ju poslali, však?! Po mňa!" začal som splietať nezrozumiteľne, ešte stále v úplnom šoku.
"Nie ja, ale Tenzou. Večer mi podával pravidelné správy, ale toto Kakashi... po toľkom čase..." široko sa zazubila, ako by mi bola gratulovala.
"Konečne si prišiel ženám na chuť? Už som si myslela, že si na opačné pohlavie... " ak som mohol očervenieť ešte viac, tak som očervenel ešte horšie, ako keď sa Hinata ocitla príliš blízko Naruta.
"Ja som nikdy nebol na chlapov!" skoro som skríkol, len strach, že by to počul ktosi iný, ma zdržal od vresku.
"Veď dobre, dobre! Ale, čím ťa uchvátila Naomi? Toľko žien sa okolo teba obšmietalo celý čas a zrazu ona..." začala premietať so záujmom a ja som normálne stratil reč. Nemohlo to byť predsa až také nezvyčajné! Vari ja nemám právo na ľúbostný život?
"Mimochodom, prečo ťa udrela? Chcela som vám prichystať pekné ráno, obom..." žeby Tsunade okrem gamblerky bola aj dohadzovačka? Pre Jashinove nohy!
"Och, to nič... to nič." zahovoril som rýchlo pokrútiac hlavou.
"Isteže."
"Prečo sa tak tvárite?!" spozornel som pri jej až nepekne sladkom úsmeve. A zabudol som si pripomenúť, že najbližšie z Yamata stiahnem kožu.
"A prečo ste ma sem zavolali?! Ak mi chcete dať misiu, tak mi ju dajte." konečne začala moja červeň ustupovať. Konečne! Bolo to tak celé trápne...
"Nič, len som chcela vidieť, ako sa bude váš vzťah vyvíjať. Aj tak, Naomi je predsa moja študentka. Je prirodzené, že sa o jej záujmy starám." ohradila sa tentoraz dotknuto Tsunade-sama. Neveril som jej ani pol slova. Nikdy som sa ja osobne nestaral do ľúbostného života Sakury a Naruta. Vedel som o ich ľúbostnom trojuholníku všetko. Ako nepekne som si protirečil... skleslo som sklonil hlavu.
"Môžem už teda ísť?" potichu som sa opýtal.
"Za Naomi?" zase ten prefíkaný tón! Zamračil som sa.
"Za svojim tímom." klamal som. Mal som v úmysle vyhľadať Yamata a dať mu príučku, že špehovanie priateľov je nechutné.
"Iste, iste..." neverila mi. Aj keď by som povedal čokoľvek, stále by mi neverila. Pokrútil som len hlavou a vybehol odtiaľ von.
Chvíľu som toto všetko rozdýchaval opretý o stenu. To snáď nebolo možné. Ak sa toto rozkríkne, čo sa iste rozkríkne... bol som na to pripravený? Dumal som, neschopný pohybu, lebo táto konverzácia ma naozaj úplne odrovnala. Do reality ma vrátil až zvuk, ako sa niekto blížil po chodbe.
"Sensei!" vyhŕkol ten niekto.
"Konichiwa Naruto." pozdravil som ho, ako obvykle.
"Čo sa vám stalo, sensei?" začudovane si ma prezeral. Sakra, to som mal ešte stále červené líca?
"Nič, len som sa porezal pri holení." povedal som mu prvú lož, čo mu prišla na um.
"Soka. Mali by ste ísť za Sakurou, nech vám to ošetrí." bože. Aspoň niekto, kto mi vždy na všetko skočil. A mal som výhovorku zdrhnúť!
"Idem, idem. Dža ná." zakýval som mu a zdrhol som. Spomalil som až na námestí, keď som išiel okolo obchodov. Ruky vo vreckách, hlava sklonená... opäť som tento svet nevnímal a nechal som sa uniesť predstavami. Nohy ma ako obvykle niesli na moje obľúbené miesto, ku stromom k lesu. Bolo tam tak príjemné tichúčko... ako stvorené pre mňa. Navyše ma tam nikto neotravoval. Začal som vnímať cestu, až keď som zacítil pod nohami nerovný terén. Nezastavil som sa pri stromoch, aby som si pod ne ľahol. Momentálne som bol v takej nálade, že som nevydržal byť v statickej polohe, nuž som kráčal. Po cestičke, mimo cestičku, jednoducho kam mi nohy išli. Predstavoval som si ju. Opäť. Jej úsmev, jej oči, jej vlasy, jej vôňu... nie. Jej vôňu som fakt cítil! Potiahol som nosom ešte raz. Nie, nemýlil som sa. Fakt to bola ona. Skoro mi cvrklo... po dnešnom ráne. Bude stále nahnevaná? Splašene som sa obzeral na všetky strany, akoby mohla na mňa vybehnúť zovšadiaľ. Do očí mi však padol červený prameň vlasov, zachytený na najbližšom kríku. Podišiel som teda tam, zdvihnúc ho. Nepochybne patril jej, ale... obzrel som si toto miesto lepšie a skoro sa mi prepadlo dno žalúdka. Na kôre stromov boli pozapichované kunaie, zem na niektorých miestach bola ešte svieža a kyprá a konáre stromov boli značne obhorené. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa tu čosi stalo... do nosa mi okrem ostrej vône Naomi udreli ešte dve neznáme a takisto pach krvi. Oči sa mi vyvalili od hrôzy a najrýchlejšie ako som vedel som sa vrútil naspäť k Tsunade do kancelárie celý biely so slovami:
"Naomi uniesli."