Zmar 03 – Posledný rozhovor

Myoga Kani už videl počas svojej kariéry mnoho mŕtvol, nájdených po rôzne dlhom čase od úmrtia. Stretol sa tiež s mnohými spôsobmi, ako sa vrahovia snažili mŕtvoly svojich obetí odstrániť, ukryť a vyhnúť sa tým odhaleniu. Preto ním ani ohliadka tejto mŕtvoly nijako zvlášť neotriasla. Skutočne šokujúce bolo miesto, kde bola objavená – pláž v „lepšej“ časti mesta. Nešlo o miesto činu. Tak prečo sem páchateľ, alebo páchatelia, tú ženu – lebo to bola jedna z mála vecí, ktoré sa vôbec dali určiť – priniesli? Malo byť niekomu niečo naznačené, alebo iba z prostej škodoradosti nad tým, ako si teraz šokovaná verejnosť na vyšetrovateľov zasadne a bude sa dožadovať výsledkov? Keby bola nájdená v zapadnutej uličke, málokoho by to zaujímalo. Medzi prizerajúcimi sa zazrel osobu, ktorá sem navidomoči nepatrila. Vedel, kto to je.
„Nakoľko môžem posúdiť, nie je to vaša dcéra.“ povedal roľníkovi, keď okolo neho odchádzal z miesta činu. Tak trocha klamal, v skutočnosti to posúdiť nedokázal, ale pravdepodobnosť bola zanedbateľná.
„To som si aj myslel!“ odvetil roľník. „Prišiel som sa Vám iba poďakovať za všetko, čo ste v jej prípade doteraz urobili. Viem, že viac urobiť nemôžete, preto sa zajtra vyberiem do Konohy a najmem si shinobiho.“
„To si nebudete môcť dovoliť! Prídete o všetko!“
„A mám snáď niečo?“
Úprimne, Myoga Kani už dávno prišiel o ilúziu, že má právo niečo niekomu vyčítať. Aj teraz sa rozhodol netlačiť na pílu.
„V poriadku, ale dám vám jednu radu. Nikomu o tom nehovorte.“

„Kedy ste boli naposledy v kontakte so slečnou Kitsune?“
„Hádam nemyslíte, že tá mŕtvola na pláži by mohla byť ona?“ opáčil sa telnatý chlapík za stolom. „Mala snáď dlhšie ryšavé vlasy a fialové oči?“ opýtal sa a v hlase sa mu objavil náznak neistoty.
„To netuším, ale mala u seba jej vizitku.“ Myoga Kani začínal mať pocit, že šéfredaktor lifestilového magazínu Žiara niečo vie, alebo aspoň tuší.
„Jej vizitku môže mať kadekto.“
„Jednu možno, ale nie šesť.“ Hodil pred neho igelitové vrecko so zakrvavenými vizitkami a ako očakával, efekt sa rýchlo dostavil. Vôbec, s tými vizitkami to bola záhada. Páchatelia dôsledne odstránili všetko, podľa čoho by bolo možné obeť identifikovať a predsa našiel pri ohliadne tieto vizitky nalepené na podnebie obete. Musela si ich do úst vložiť už prv a vynaložiť obrovské úsilie, aby ich nenašli. To by ale znamenalo, že presne vedela, čo ju čaká.
„Na čom teraz pracovala?“ prerušil dusivé ticho.
„Už na ničom. Dnes ráno som sa rozhodol dať jej výpoveď.“ znela vyhýbavá odpoveď.
„Čo tak náhle?“
Chvíľu nebolo jasné, či šéfredaktor bude ochotný odpovedať, ale nakoniec rezignovane otvoril zásuvku a položil na stôl obálku. Bola na nej pečiatka s dátumom 01-09-12-09, teda dnešná, čo mohlo znamenať, že bola podaná ešte včera večer, tesne pred vraždou. Na obsahu bolo tiež niečo zvláštne. Išlo o ručný prepis akéhosi rozhovoru, no nie originál, ale kópiu. Aký mala dôvod písať cez kopírák? Ak u nej nájdu originál, nebudú hľadať ďalej, odpovedal si následne. Čo tam také môže byť? Preletel riadkami. Išlo o rozhovor s finančníkom Batorim zo včerajšieho večera. Odzneli zväčša viac-menej známe fakty. Ako Batori odvodzuje svoj pôvod od akejsi slávnej osoby na západe, ktorá mala podľa neho božský pôvod, o jeho životnom štýle a akú používa prevenciu proti chorobám, ktorých sa nesmierne boji, pár úvah o nesmrteľnosti a zdôvodnenie jeho úspechov. Ku koncu to už ale začínalo byť zaujímavé.

K: Ako hodnotíte svoju spoluprácu s Gatom? Vaše zisky i vplyv vďaka nej značne stúpli.
B: Odpovedali ste si sama, zlatko. Bolo to z mojej strany výborné rozhodnutie.
K: Najnovšie správy zo Zeme vĺn vyvolávajú mnoho otázok.
B: Moja drahá, Gata som spoznal ako človeka, ktorý mal popri mimoriadnom cite pre obchod aj vyvinutý zmysel pre verejné blaho. Jeho investície v Zemi vĺn mali za následok rozvoj námorného obchodu, vytvoril tam tranzitné centrum. Úsilie vyprodukovalo zaslúžený zisk a tento zisk prirodzenú závisť, ktorého výsledkom je ohováranie a osočovanie. Zoberme si len prípad toho Narutovho mosta. Skrivil sa komukoľvek zo staviteľov, čo i len vlas na hlave? Nie! Bol to naopak Gato, kto bol úkladne zavraždený, keď ho vylákali na most pod zámienkou žiadosti o spolufinancovanie stavby. Všetky tie reči okolo majú iba ospravedlniť zločin, ku ktorému došlo.
K: Po Gatovej smrti ste sa dostali do čela korporácie, ktorú viedol. Niektorí uvažujú, že až príliš hladko a špekulujú, že máte v rukách akýsi zápisník, v ktorom je mnoho kompromitujúcich údajov o rôznych osobách.
B: Haha. Zlatíčko, to je iba legenda. Ja som vždy jednal poctivo a preto si ma moji obchodní partneri tak vážia a dôverujú mi. Keby som mal vedomosť o akomkoľvek zločine v prítomnosti alebo minulosti, bolo by mojou občianskou povinnosťou nahlásiť to okamžite úradom.
K: A čo hriechy vašej vlastnej minulosti?
B: Túto otázku určite nemyslíte vážne! Každý vie, že moja minulosť je otvorená kniha.
K: Pár kapitol z tej knihy chýba. Napríklad tá, ako ste získali peniaze na rozbehnutie biznisu. Jedno fialovooké dievčatko by o tom vedelo rozprávať. A aj o tom, čo ste s ňou urobili.
B: Náš rozhovor sa stáča pochybným smerom. Netuším, na čo narážate.
K: Hovorím o jazve na svojom pravom líci, ktorú mi teraz prekrýva make-up a ofina, o oku, ktoré mi bolo vylúpnuté na pamiatku, o spáleninách na chrbte, ktoré som utrpela, keď som bola nakoniec vrhnutá späť do horiaceho domu k mŕtvolám svojich rodičov. Môžem ešte pokračovať, alebo si už spomínate?
B: Tak neviem, zlatíčko, či ťa iba náhle dostihla nejaká poľutovaniahodná trauma z detstva, alebo myslíš, že na mňa zapôsobíš prezentovaním svojho zmrzačeného tela, ale v tom prípade ťa musím sklamať, nie si môj typ.
K: Vašim typom sú dievčatká, ktoré ešte stále miznú kdekoľvek sa objavíte.
B: Práve si prekročila hranicu, za ktorou už nehodlám v tomto rozhovore pokračovať. Tak si láskavo zober objednané jedlo a dojedz ho pri nejakom inom stole, lebo pri tomto budíš pohoršenie. A rozmýšľaj pri tom čo sa stane s magazínom, pre ktorý pracuješ, ak skĺzne do nepodloženého bulvárneho osočovania a koľko ľudí môže kvôli šíreniu takýchto rozprávok ... heh ... prísť o svoju existenciu.

„Zoberte si to.“ povedal šéfredaktor, keď zdvihol oči od textu. „My to za žiadnych okolností vydávať nebudeme. Nemôžeme! Iste to chápete.“
Chápal. Už fakt, že mu tento otrasený a vydesený človek, ktorý si práve nervózne stieral z čela pot, vydal zápisky, bolo svojráznym prejavom odvahy. Keby to proste spálil, mohol žiť bez obáv, že sa niekto o tom, čo mal v rukách, niekto dozvie. No neurobil tak.
Rozlúčil sa a vydal sa k dverám.
„Pomôže Vám to nejako?“ dostihla ho šéfredaktorova otázka. „Pomôže to aspoň ... pri identifikácii tela?“
„Nie, obávam sa, že nie.“ odvetil a opustil miestnosť.
Keď vyšiel na ulicu náhle pochopil celú situáciu. Práve dostal od ženy, ktorej mŕtvolu ráno ohliadal, ponuku, aká sa neodmieta. Vedela, že vizitky v jej ústach budú nájdené a jej vrahovia nebudú hľadať kópiu rozhovoru. Vzhľadom na to, aká osoba je do celého zapletená, je zrejmé, že niekto sledoval buď jeho, alebo redakciu. A teraz už vedia, že má v nejakú stopu alebo dokonca dôkaz, ale netušia čo. Má iba dve možnosti. Buď čakať, kedy ho navštívi niekto, koho úlohou bude zamiesť stopy a odstrániť svedkov, alebo tomu predísť a nájsť na základe dodaných indícií skutočné dôkazy na usvedčenie Batoriho – z čohokoľvek.
Musí za niekým zájsť. Ale ešte pred tým to bude chcieť pohárik saké. Alebo radšej dva.