Láska, viera, túžba a sny... 29

Ahojte

Tak Sabaku má chvalabohu po maturitách, no ešte stále mám nejaké vybavovačky . Prinášam vám teda nový diel Dúfam, že si ho užijete

Mierne otrasený z rany do hlavy som stál a žmúril očami na toho týpka. Hm... takže Madara.
,,Ty bastard!" vykríkla Tsunade a vrhla sa jeho smerom, no on odrazu zmizol.
V miestnosti nastalo hrobové ticho.
,,Kde sú tí, čo ste s nimi bojovali?" ozvala sa Temari a tak som sa otočil jej smerom.
,,Zmizli... v zlomku sekundy a potom sme utekali sem, lebo sme si mysleli, že sa sem premiestnili," Mei sa vystrela do svojej plnej výšky a zamračila sa.
Môj pohľad smeroval k Itami, ktorú Tsunade kontrolovala.
,,Si v poriadku?" spýtal som sa, keď už stála na nohách. Venovala mi dlhý pohľad a prikývla.
,,Takže mladý Gaara mal nakoniec pravdu," Tsuchikage sa na mňa zahľadel a Raikagemu venoval pohľad zadosťučinenia.

„Vidíte, nepodceňujte shinobiho vek,“ konštatovala Mizukage.
„Má moje uznanie,“ ozval sa Tsuchikage a ja som sa neho usmiala, „tak...ak sa naozaj schyľuje k vojne. Musíme si utvoriť velenie,“ dokončil a mierne sa zamračil.
„Hai, súhlasím,“ prikývla mu Tsunade.
„Mohli by sme utvoriť niekoľko divízii, ktorým by bolo jednotlivo velené. Ja navrhujem, Gaaru, hoci už nie je Kazekage, ako generála všetkých jednotiek,“ prehovoril Raikage a všetci sa na neho udivene pozreli.
Gaara na neho prekvapene vzhliadol.
,,Prepáčte, Raikage-sama, ale... ste si tým istý? Ako vravíte, nie som už Kazekage a je to obrovská zodpovednosť," sklonil mierne hlavu v pokornej úcte.

Žasla som nad tým, ako s nimi jednal. Bol... zodpovedný a zároveň z neho autorita, pokora a odhodlanie sršalo. Do tohto muža som sa zamilovala.

,,Tvoje logické a strategické zmýšľanie je nám známe z tvojich listov, disponuješ veľkou silou, odhodlaním a dobrými úmyslami. Si z nás najmladší a môžeš urobiť pre svet shinobi veľa vecí, keď sa na post dostane aj Naruto Uzumaki, nepochybne budete najlepšími kage, aký kedy boli," Tsuchikage na neho hľadel a mne sa takmer natisli slzy do očí.
V istom ohľade som cítila hrdosť, že ho tak berú. Môjho Gaaru, ale vzápätí som si uvedomila, ako to medzi nami je.

„Ja s tým súhlasím,“ ozvala sa Mizukage a Tsunade prikývla.
„Ja tiež,“ Raikage sa na neho poriadne zahľadel.
„Svojho brata vždy podporím,“ hrdo povedala Temari a vymenila si pohľad s Kankurom a potom sa milo usmiala na Gaaru.

Som rada, že ho takto zobrali. Aj ja som prekvapená, no Gaarovi to prajem. Je to silný shinobi a bol skvelý kage.

Vedomie, že ma chceli vybrať za generála všetkých jednotiek ma takmer položilo na kolená, bola to pocta a zároveň obrovské bremeno, ale to, že vo mňa verili, ma nesmierne nabilo energiou.
,,Sabaku no Gaara, prijmeš pozíciu vrchného generála všetkých jednotiek?" ozval sa Tsuchikage a podišiel ku mne, vyzývajúc ma, aby som prehovoril.
,,Áno," zašepkal som a v tom to na mňa prišlo. Sadlo mi to na plecia, všetky tie starosti okolo toho.

Bola som na Gaaru naozaj hrdá, pyšná. Ach...kiež by som mu to mohla dať najavo objatím alebo úsmevom. Kage si posadali do zničenej miestnosti a začali preberať, ako sa budú divízie rozdeľovať.

„Podľa mňa by bolo najprostejšie, keby ste rozdelili shinobi podľa toho, na akú diaľku bojujú,“ navrhol Kakashi a starý Tsuchikage, mu začal hneď prikyvovať.
„Ale bolo by dobré vytvoriť aj hlavný pluk, kde by boli shinobi bojujúci na všetky diaľky,“ Gaara navrhol a videla som súhlasné pohľady.
„Ja navrhujem tábory, kde budú medici. Bude treba neustále ošetrovať zranených. Navyše môžem použiť aj svojho summona Katsuyu,“ ozvala sa Tsunade.
„Veľmi dobrý nápad,“ prehovoril aj Raikage, „mali by sme dbať aj na to, aby boli živly medzi divíziami rovnomerne rozdelené.“
„To je pravda,“ pridala sa k nim aj Temari držiac si rameno, „dokopy ani nevieme s kým budeme poriadne bojovať.“
„To ma celkom znepokojuje,“ Mizukage zalomila dlaňami, „dobre...mohli by sme si teraz ustanoviť, aké divízie utvoríme a po príchode domov, rozdelíme svojich shinobi podľa schopností do jednotlivých divizií, až potom v tom nemáme zmätok.“
„Rozhodne súhlasím...“ prikývol jej Raikage a ja som v tom prestala počúvať.

Prestala som preto, lebo som sa zadívala na Gaaru, ako stojí a hlavou mu víria myšlienky. Ani som si poriadne neuvedomovala, čo to znamená, keď bude generálom. Veď bude ako terč...bože, nesmú ho zabiť. To by som neprežila. Mal mierne sklonenú hlavu. Videla som, že má strápený výraz. Bolo mi ho ľúto, bože ako moc som ho chcela objať, pobozkať a utešiť. Mal tak krásne oči, príťažlivé pery a ten znak lásky... Ani sám Sasuke Uchiha nemá to, čo má on.

Počúval som, čo hovoria a už v duchu premýšľal nad tým, aké nebezpečné to bude. Ľudia budú zomierať, priatelia budú zomierať...
Po pár minútach sme sa všetci premiestnili do novo pripravenej miestnosti, kde sme si posadali, ako seberovní a plánovali sme. Musíme pripraviť ľud na vojnu. Pozrel som sa na Temari, ktorá vyzerala vyrovnane, no vedel som, že vnútri má strach, už len z toho, že to bude musieť oznámiť celej Sune.

,,Budúci týždeň sa každý kage stretne so svojim feudálnym pánom a oboznámime ich o situácii," ozvala sa Tsunade a odpila si z čistej vody, ktorú mala pred sebou. Mierne sa zaškaredila. Asi nebola zvyknutá na nič iné, ako na saké.

Rokovanie trvalo do neskorého večera. Skončili sme okolo deviatej a ešte len sa čakalo na večeru, pretože čakali na nás. Prešli sme do nezničenej časti budovy. Myslel som si, že väčšina bola zničená, ale ako som zistil, zničili len prístavbu, ktorá bola veľká.
Ocitli sme sa v jednej veľkej chodbe, kde nám ukázali, kde budeme bývať.

,,Kazekage-sama, budete bývať v tejto izbe aj so slečnou Itami, Kazekage Temari bude naproti vám aj so svojím bratom," oslovila ma akási mladá pani.
Zamračil som sa. Nikdy mi neprestanú hovoriť Kazekage... asi ma šľak trafí. Počkať... budem spať v jednej izbe s Itami? A prečo tam nie je so mnou Kakashi, alebo čo? Perfektné, naozaj...

Naštvane som vpochodoval do izby, kde už sedela na obrovskej posteli a hľadela na mňa. Zatvoril som dvere a prešiel okolo nej do kúpeľne. Ani som nevedel na, čo som tak naštvaný. Asi skôr na to, že ma opäť nepočúvla. Mohol som ju stratiť.... nikdy som ju už nemusel vidieť a ona sa do toho musí s tou jej tvrdohlavou palicou večne montovať.
Ach, do čerta! Nemôžem ju ochraňovať stále. Vo vojne bude bojovať... nemôžem sa o ňu strachovať.
Vyzliekol som sa len do nohavíc a oprel sa rukami o porcelánové umývadlo. Zahľadel som sa do zrkadla na svoj zmučený obraz. Na tvári pod okom sa mi rysovala tmavá podliatina. Perfektné... toto sa mi stávalo málokedy, že niekto prerazil moju obranu tak, až mi skutočne fyzicky ublížil. Ale u Sasukeho to je pochopiteľné.

Po malej chvíľke som na Tsunadin povel išla do izby liečiť. Zaliezla som si pod perinu s čajom v ruke a sledovala izbu pred sebou. Bože...vojna. To bude hrozné. Ako to bude prebiehať? Umriem? Sklonila som hlavu a sledovala svoj odraz na hladine čaju.

Zrazu som počula otvorenie dverí a prišiel Gaara. To som tak dlho len sedela a premýšľala? Vyzeral hrozne, rana na tvári sa javila ako veľmi bolestivá. Musím mu ísť na to niečo dať. Vykutrala som sa spod periny a zašla do malej chladničky, čo sme tam mali. Nazrela som do nej a nič moc tam nebolo.

Už som ju išla zavrieť, keď som si všimla fľašku s minerálkou. Vytiahla som ju a vošla potichu do kúpeľne...
Bože nie, on je polonahý. Snažila som sa nevšímať si to a prešla som až k nemu. Nemo sa otočil mojím smerom a ja som pohliadla na jeho monokel zblízka. Bol ešte hrozivejší. Veľmi som sa zaľútostila a on ma mlčky sledoval. Asi čakal, čo urobím. Priložila som mu ľadovú fľašku k lícu a smutno som sa na neho pozrela. Tak veľmi ho chcem objať...tak moc! Žgrie mi každý kúsok môjho tela. Fľaška, ktorú som držala na jeho tvári, sa mi v rukách rozklepala a ja som musela klesnúť s ňou ku boku môjho tela, lebo by mi asi od potláčaných pocitov spadla z dlane.

Odrazu sa otvorili dvere a vpochodovala dnu. Len som na ňu tupo zízal, neschopný slova. Nechcel som nič hovoriť, nevládal som ani otvoriť ústa... na moment som ju mal chuť vyhodiť z kúpeľne za to, že... nevie počúvať. A potom ma ovládala nutkavá potreba po dlhej dobe objať ju. Tak dlho som ju už nedržal v náručí. Tak hrozne sme sa pohádali a tak sme si nadávali... povedala mi, že ma nenávidí.
Priložila mi studenú vodu k lícu a zachladilo to, no nepohol som sa. Dívala sa na mňa a zreničky sa ej chveli, hneď na to sa jej rozklepala aj ruka, ktorú sklonila a zvesila hlavu k pleciam.

,,Toto je smiešne," zašepkal som, keď som si spomenul čím všetkým sme si v posledné dni prešli a teraz tu stojíme, nerozprávame sa, som na ňu nasratý a tvárime sa akoby sa nič nestalo. Do pekla.

„Gaara...ja mám strach. Mám strach z tej vojny,“ hlas sa mi triasol a ozýval sa v kúpeľni.
Fľašku som položila na umývadlo, aby sa mi nevyšmykla. Pozrela som na jeho líce a prstami ho jemne pretrela. Ako keby som ho chcela vyliečiť. Ten sviniar Sasuke.
Stále ma len potichu sledoval a to ma znervózňovalo. Čo sa mu do pekla deje v hlave? Pretrela som si čelo a povzdychla si. On spravil to isté a hneď na to sa otočil chrbtom ku mne.
„Ak dovolíš, chcem sa ísť osprchovať,“ povedal podľa mňa neprimeraným tónom.

Nešťastne som sa dala na odchod, no pri poslednom kroku, ktorý ma delil od spálne, som zastala.
„Čo je?“ spýtal sa ma...nie, skoro až zavrčal.
„J-ja,“ nedopovedala som, lebo sa mi hlas zlomil.
Bože, tak veľmi ho potrebujem. Teraz...teraz, keď nám všetkým, celému svetu nastáva ťažké obdobie. Zaťala som päste a otočila sa na pravej päte. On len letmo otočil na mňa hlavu a chcel mi zrejme nadať, že prečo som nevypadla, no nestihol. Narazilo do neho moje telo a ja som ho objala okolo jeho nahého chrbta.

Nechcel som sa s ňou rozprávať. Chápem to, aj ja mám strach. Ale... príliš ma ovládal hnev, ktorý som na ňu mal. Ak sa takto bezhlavo bude vrhať do bojov vo vojne, tak skončila. Neprežije to, pôjde dobrovoľne na smrť.
Nechcel som jej dať znať a tak som sa ju snažil vypoklonkovať von z miestnosti. No odrazu som cítil, ako sa jej telo dotklo môjho, jej ruky objali môj pás a tvár zaborila do mojej hrude Stuhol som.
Prečo to robí... prečo? Po tom všetkom, čo mi povedala. Chce ma zničiť?

,,Itami," zamrmlal som a oddelil jej ruky od svojho tela a otočil sa čelom k nej. Jej oči tykali po mojej nahej hrudi a celá bola červená.
,,Choď sa pripraviť, za chvíľu bude večera," zašepkal som a držal ju na celú dĺžku svojich rúk.
,,Ale ja..."
,,Prosím, choď..." zdôraznil som a pustil ju.
Prečo mi to všetko robí po tom, čo mi povedala. Dáva mi slepú nádej?

„Gaa-“ nestihla som ani dopovedať.
„Choď!“

Vybehla som z kúpeľne a oprela sa o stenu. Len sťažka som potlačila slzy a zošuchla sa na zem. Počula som ako vbehol do kúta a pustil na seba vodu. Toto nemá cenu. Veď on...prestal ma milovať? Vyprchlo to všetko? U mňa rozhodne nie. Vydral sa mi z úst bolestný ston a mne nezostávalo nič iné ako ísť si ľahnúť. Prezliekla som sa do teplejšieho pyžama a zabalila sa do periny. Zadívala som sa na biely Mesiac a ani neviem kedy a zaspala som...neustále sa mi však snívali divné sny. Útržky z dnešného dňa.

Stál som v sprche a snažil sa na nič nemyslieť. Na ňu, na Kibu, na vojnu, na nás... slzy sa mi tlačili do očí a cítil som, ako mi ich voda zmýva. Miesto na chrbte, kde zaborila svoju tvár ma doslovne pálilo. V hrudi mi narástol maličký plamienok nádeje.
Ale potom som si uvedomil, že to nemá cenu. Ona má len strach a to všetko prerástlo do tohto.
O pár minút som sa už obliekal a vyšiel som do izby. V jednej ruke som držal uterák, ktorým som si sušil vlasy a zbadal som na veľkej posteli spať Itami. Ešte aj ležať vedľa nej musím, ach... osud mi to neuľahčuje.

Spala... nešla na večeru, asi bola príliš vyčerpaná. Zhasol som lampičku, ktorú mala zapnutú a ponorili sme sa do tmy. Potichu som sa vyplížil von a kráčal do jedálne, kde sa už podávalo jedlo.
,,Gaara, kde je Itami?" spýtala sa Tsunade s pohárikom saké v ruke.
Nadvihol sa mi žalúdok. Ako môže po tej noci zasa piť?
,,Bola unavená, spí," sadol som si medzi súrodencov a Tsunade si chápavo pozdvihla. U večere sme sa bavili stále o plánoch a dolaďovali sme ich.
Temari sa na mňa pri konci otočila a napila sa čaju.

,,Gaara, ty a Itami... deje sa medzi vami niečo?" jej očiam snáď nič neujde. Kankurou znehybnel a zadíval sa na mňa s miskou pri ústach.
,,Temari... nechcem sa o tom rozprávať." zahriakol som ju a venoval sa svojmu jedlu.
,,Ale-"
,,Do pekla, vy ženské ste také neodbitné," zavrčal som a vstal od stola.
Temari aj s Kankurom na mňa udivene zízali.

Zobral som nejaké jedlo pre Itami, keby bola uprostred noci hladná, rozlúčil sa so všetkými, poprial im dobrú noc a zaliezol naspäť.
Trochu ma aj zamrzelo, ako som sa k Temari zachoval po takom dlhom čase, ale už som mal všetkého plné zuby. Potreboval som sa vyspať.
Vyzliekol som sa len do nohavíc, jedlo položil na nočný stolík a ľahol si do postele.
Ležal som asi hodinu a len sa prevracal, díval sa na Itamin chrbát a bojoval s nutkavou potrebou objať ju, keď odrazu sa posadila, poobzerala sa, vstala z postele a prešla k oknu.
Díval som sa na ňu a už dávno som vedel, že je opäť námesačná. Tak dlho sa jej to nestalo. Pozoroval som ju, nedokázal, nechcel som ju budiť, alebo rušiť. Dívala sa von oknom a vlasy jej splývali na chrbát, až k zadku.

,,Nemiluje ma... nemiluje." Kto? Čože?
Vstal som z postele a prešiel k nej.
,,Som hlúpa... prišla som o jeho lásku," jej hlas bol plačlivý a celá sa chvela.
Spala a zároveň rozprávala. Akoby ma niekto zasiahol rovno do srdca. Má strach, že som ju prestal milovať? Moje nervy, táto žena ma raz dovedie do hrobu. Položil som jej ruky na plecia, otočil ju k posteli.
,,Itami, poď si ľahnúť," zašepkal som jej príkaz a ona ma hneď poslúchla. Ľahla si do postele a ja k nej.
,,Som tu s tebou," zašepkal som jej do ucha, keď som ju prikrýval.
,,Ale už ma nemiluješ," stále spala...
,,Milujem Itami... si moje všetko," pery som jej priložil na čelo a ona sa jemne pousmiala.
Perami som jej zotrel slané slzy.
,,A teraz už spi," ľahol som si vedľa nej a sledoval, ako okamžite upadla do toho najhlbšieho spánku. Chytil som jej ruku a spokojne zatvoril oči.

Zo spánku ma budila zima, ktorá mi prechádzala celým telom. Najviac som ju asi cítila na chrbte. Chcela som sa ísť zakryť, no v tom som si uvedomila, že mi niekto stíska ruku. Nadvihla som sa a tým som zobudila Gaaru. Zrazu stisk povolil a ja som neveriacky zírala na neho. Držal ma keď som spala? Počkať... posadila som sa. Čo sa to dialo v noci? Rozprávali sme sa? Nie...veď to bol sen. Skrčila som v dlani perinu a úporne premýšľala. My sme sa predsa rozprávali. Alebo to bol len zasa nejaký živý sen? Pozrela som sa smerom k oknu a v tom mi v hlave doslova zazneli slová: „Nemiluje ma...nemiluje.“

Ach, ďalšia konina, ktorá sa mi snívala. Možno som bola námesačná. Ale, že by po takej dlhej dobe? Uf, na to som moc mäkká, aby som sa ho opýtala. Pretrela som si oči a umyla si v kúpeľni tvár. Obzrela som si aj hrdlo a už nebolo zapálené. Bolesť v ňom ustúpila a aj uzliny na krku sa mi zmenšili. Pousmiala som sa sama na seba do zrkadla. Aspoň niečo pozitívne. Už som zdravá. Musím to ísť povedať Tsunade-sama!

Vybehla som z kúpeľne a zastavil ma Gaara: „Kam ideš?“ znova ten chladný tón, takže bol to len sen...
„Nóó, za Tsunade-sama.“
„Tak si rovno zober veci, za chvíľku vyrážame do Konohy,“ ani sa na mňa nepozrel, ach.
„Fajn,“ odsekla som mu štýlom, ako by ma nudil.
Odvrkol si a ja som si nečujne zobrala svoje veci a vypochodovala z izby.

Za hodinu sme všetci stáli pred budovou, kde sme boli ubytovaný. Gaara sa lúčil so súrodencami a ja som sa bola ukloniť Mizukage-sama. Tú ženu som obdivovala, rovnako ako Tsunade.

V tom prišiel za mnou Tsuchikage: „Som rád, že si prišla na toto stretnutie. A taktiež som rád, že si sa vrátila medzi čestných shinobi. Chcem ti povedať, že ti odpúšťam tú vec spred troch rokov.“
Zostala som stáť ako prikovaná. Kedysi, keď som mala asi pätnásť rokov, na mňa Tsuchikage poslal skupinku troch ninjov. Dvoch z nich som zabila a jeden ušiel. Sklonila som hlavu, hanbila som sa. Hrozne, hrozne moc! Ani na jedného, ktorého som zabila, nie som pyšná!
„Gomenazai, Tsuchikage-sama,“ nedokázala som sa mu pozrieť vtedy do očí.
Ucítila som ruku na svojom ramene: „Na to treba zabudnúť. Koniec koncov, teba chcel zabiť Deidara a to je zas nukenin z mojej dediny...Parchant jeden, vedel som, že s ním budú problémy.“
Mierne som sa usmiala a on ma poťapkal rukou, ktorú mal na ramene. Venoval mi úsmev a pozdrav.
Potom som sa obhliadla za Kankurom. Videla som ten výraz, že sa chce rozlúčiť.

„Itami,“ prehovoril potichu Kankurou.
„Kankurou,“ šepla som a objala ho najsilnejšie, ako som mohla, aspoň v niečiom mužskom objatí som spočinula, keď nie v Gaarovom.
„Prosím, opatruj sa,“ zašepkal mi do ucha a ja som sa trocha zahíkla, „viem, že sa niečo deje. Medzi tebou a Gaar-“
„Nechcem to riešiť,“ prevrátila som očami.
„Ani to nejdem...len ti chcem povedať, že môj brať ťa miluje a dokázal ti to už mnoho krát,“ odtiahol si ma od seba a pozeral sa mi hlboko do očí.

Hej, určite ma veľmi miluje, keď ma už ani nechce mať pri sebe. Odmieta ma, aj keď ja som sa už vykašlala na tie hádky. Nebaví ma to hádať sa s ním...čo chudák Kankurou môže vedieť, keď s ním dlho nebol?

Všetci sme sa rozlúčili a každý sa vydali svojim smerom. Temari s Kankurom rozmýšľali, že by šli chvíľu našim smerom, avšak Gaara im namietol, že by zbytočne zachádzali. Chcel mať istotu, že budú čo najskôr doma. A tak sme sa aj my vydali na cestu. Výhoda je, že to najhoršie máme síce teraz pred sebou, no postupne sa bude počasie len zlepšovať. Vyšli sme na zasnežený útes, zima bola riadna. Musím uznať. No tento krát divoko nefučí a tak sme mali nádherný výhľad skoro celý čas. Sneh sa krásne trblietal a slnko nás jemne, no aj tak príjemne hrialo. Naozaj tá cesta bola fajn, zhovárala som sa s Kakashim a Tsunade s Gaarom šli za nami. Tiež sa rozprávali. Aj napriek tomu, že sme preberali s Kakashim tému genjutsu, som nemohla prestať myslieť na tú noc. Bol to sen, či skutočnosť?