Láska, viera, túžba a sny... 30
Všetci sme sa rozlúčili a každý sa vydali svojim smerom. Temari s Kankurom rozmýšľali, že by šli chvíľu našim smerom, avšak Gaara im namietol, že by zbytočne zachádzali. Chcel mať istotu, že budú čo najskôr doma. A tak sme sa aj my vydali na cestu. Výhoda je, že to najhoršie máme síce teraz pred sebou, no postupne sa bude počasie len zlepšovať. Vyšli sme na zasnežený útes, zima bola riadna. Musím uznať. No tento krát divoko nefučí a tak sme mali nádherný výhľad skoro celý čas. Sneh sa krásne trblietal a slnko nás jemne, no aj tak príjemne hrialo. Naozaj tá cesta bola fajn, zhovárala som sa s Kakashim a Tsunade s Gaarom šli za nami. Tiež sa rozprávali. Aj napriek tomu, že sme preberali s Kakashim tému genjutsu, som nemohla prestať myslieť na tú noc. Bol to sen, či skutočnosť?
Nemal som v úmysle nejako sa s ňou rozprávať o tom, čo sa stalo. Podľa jej správania som usúdil, že si to aj tak nepamätala.
Na okamih som síce pocítil nádej, že sa všetko dá do poriadku a my sa uzmierime, ale akosi... som nevedel, čo jej mám povedať. Zhlboka som sa nadýchol, obliekol sa a vyšiel za ňou.
S Temari a Kankurom som prehodil ešte zopár slov pred tým, než sa budeme musieť odobrať naspäť do Konohy.
,,Budeme v kontakte. A nezabudni, ak toto všetko skončí, môžeš sa vrátiť na post Kazekageho," Temari okom šľahla po Itami, ktorá stála kúsok od nás a lúčila sa s Kankurom v tesnom objatí.
,,Ja viem, Temari. S ostatnými kage sme sa dohodli, že budeme riešiť všetky veci spoločne. Ak príde na vec, vrátim sa," možno...
O pár minút neskôr sme už všetci na seba naťahovali plášte a vkročili sme do ľadovej krajiny pokrytej snehom.
Nik z nás po ceste nehovoril, pretože vietor nám odtŕhal slová od úst pri výstupe a mali sme čo robiť, aby nám necinkali zuby.
Mal som dojem, že dnes to bolo horšie, ako keď sme išli tam. Len, čo sme sa dostali do jaskyne, kde sme prenocovali pred tým, okamžite sme všetci zaspali. Kakashi usúdil, že by bolo lepšie, keby sme sa vyspali všetci a tak privolal svojich psov na stráženie. Myslím, že sme to všetci celkom radi uvítali, pretože sme sa do hlbokého spánku ponorili okamžite.
Prvý krát v živote som videla summony. Kakashiho psy. Boli veľmi zaujímavý. Dlho som ich však skúmať nemohla, lebo sme sa odobrali do ríše snov. Túto noc som mala pokojnú. Žiadny Byoki, Gaara, Kiba ani Sasuke. Všetko bolo v poriadku. Ráno som vstala s takým elánom, ako som nemala po ránu od kedy sme na ceste. Som vyliečená z tej choroby, v noci sa mi nič nesnívalo. Hneď ako otvorila oči privítali ma krásne Tsunadine oči. Usmievala sa nimi na mňa. Posadila som sa a pretrela si tvár. Porozhliadla som sa okolo a videla ako Kakashi nechal zmiznúť psov. Malý obláčik pary a boli preč. Zívla som si a zobrala ochrannú čelenku Listovej a dala si ju na čelo. Bola som tak pyšná na to, že mi ju Tsunade dala. Videla som ako sa usmievala na mňa, keď som si ju dávala. Kútikom oka som videla, že ma pozoruje aj Gaara. Zložila som si ruky spoza hlavy a pozrela na neho s úsmevom: „Dobré ráno.“
On sa akosi zasekol a potom mi letmo odpovedal. Zamračila som sa a potom som sa už musela stavať, lebo nás Kakashi začal poháňať. Vykročili sme naproti zime a vetru. Ani tento deň nesnežilo. Bolo vidieť celé okolie, bolo to fajn. Aj keď ten studený vzduch mi nerobil dobre na uši. Konkrétne pravé ucho, mám ho citlivé a stačí, aby vonku zafúkalo a mňa rozbolí jeho vnútro. Pokiaľ nejakým spôsobom neuchránim ucho od chladu, tak mi bolesť prebehne cez sánkovú kosť až na uzliny na krku. Celý deň cesty som mlčala, lebo som si musela držať ucho zapchaté, inak by som asi umrela od bolesti. Tak či tak, ma to dosť bolelo a keď som musela kráčať s rukou na uchu, bolo to dosť nepohodlné. Tento deň vlastne nikomu nebolo do reči. Ani Tsunade, ktorá sa vždy snažila udržiavať konverzáciu. Každý sme si hľadeli svojho. Večer sme sa dostali na hranice, takže snehu ubúdalo a ubúdalo. Hneď po zotmení Tsunade zavelila, aby sme sa zložili.
Stúpanie teploty bolo výrazne citeľné, všetci sme po čase sťažka dýchali a studený vietor ustupoval.
Boli sme zo všetkého tak nesmierne vyčerpaní, že sme toho veľmi málo prehovorili.
Tsunade sa po čase, kedy sa už mesiac vyhupol na oblohu, rozhodla, že by sme mohli zastať a utáboriť sa. Každý z nás si plnil svoju úlohu ako vždy. Itami založila oheň, ja som zohnal potravu, Tsunade a Kakashi nazbierali drevo.
Dnešnú noc som si opäť zobral hliadku, pretože moja potreba spánku sa výrazne obmedzila. Opäť som mal pocit, akoby som mal v sebe Shukaka, keďže spánok ma obchádzal. Necítil som sa ani vyčerpaný a to bol dosť veľký nezvyk.
Sedel som pri ohni, zatiaľ čo ostatní jedli a pozoroval som plamene, ako sa prehýbajú zo strany na stranu a vrhajú na nás tieň.
Cítil som obrovskú zodpovednosť, keď som si uvedomil... do akej pozície ma postavili. Nemal som strach z ničoho, okrem toho, že sklamem.
,,Vrátiš sa naspäť do Suny na post Kazekageho?" spoza mňa sa ozvalo tiché zašepkanie.
Kľudne to mohol byť iba vánok, ktorý sa prehnal okolo môjho ucha, ale ten hlas... tie tóny vychádzajúce z jej hrdla tomu dali svoje čaro. Pozeral som sa pred seba a až teraz som si uvedomil, že je hlboká noc a ja som bol stratený v myšlienkach.
Tsunade a Kakashi sa spokojne prevaľovali v spacákoch a oheň už vyhasínal.
Zobral som drevo do jednej ruky a priložil ho tam. Plamene ho okamžite začali olizovať a iskierky nádeje sa vzniesli do vzduchu.
,,Mala by si spať, Itami," odpovedal som jej, nehľadiac na ňu. Sám som nevedel odpovedať... ale asi mi nič iné neostane. Asi sa opäť ujmem svojej úlohy, keďže spolu nevychádzame... asi to nemá cenu. Aj keď v noci bola námesačná, ale pokiaľ vie byť taká len vtedy, keď spí, to ja nezvládnem.
Všetci už spali. Ja som sledovala ako sa v Gaarovych očiach hýbu plamene ohňa. Hlavou mi prebiehala myšlienka na Sunu a Kazekageho, ktorý sa zrejme vráti na svoj post. On...odíde. Bude preč. Ja zostanem v Konohe. Nemôžem sa tam vrátiť. To, že príjmu jeho, neznamená, že aj mňa. Pochybujem, že rada vedela, že som tam bola na stretnutí kage.
Ako som povedala...som ninja Listovej dediny a on bývalý, budúci Kazekage. Nesmiem sa obhliadať. On je vodca dediny a viedol ju skvelo. Ľudia ho potrebujú.
Zaťala som päste...lenže aj ja ho potrebujem. Nechcem žiť bez neho sama v Konohe. Sľúbili sme si, že jeden druhého neopustíme. Že už nebudeme bez seba. Gaara to snáď nemyslel vážne? Nemiluje ma, keď jeho sľuby budú zrejme porušené? Tvrdil, že sa jeho city ku mne nezmenia. Klamal si? A záleží na tomto vôbec? Musí, veď ja ho milujem. A človek nemôže milovať človeka, bez toho, aby mu to bolo opätované, nie?
S takýmito pochodmi v mojej mysli, sa mi túto noc nedalo zaspať. Aj keď som sa snažila najviac ako to išlo, nie. Ráno som zadriemala asi na úsvite, no pospala som si možno dve hodiny. Cesta bola tak krutá, bola som unavená. Oči sa mi zatvárali počas behu a nohy sa mi plietli. Neustále som sa na konároch šmýkala a balansovala. Dokonca som tak zakopla o malú vetvu, že som zletela na zem. Odniesla si to pravá lopatka, na ktorej sa mi spravila odrenina, no pre Hokage to nebolo nič ťažkého na vyliečenie.
„Vydrž Itami, sme skoro v Konohe,“ povedal chlácholivo Kakashi a ja som sa na neho pokúsila usmiať.
Všetci sme boli vyčerpaní. Prechod zo zimy do tepla na nás pôsobil horšie, ako keď sme išli opačným smerom. Prejavovalo sa to u nás na únave a kondičke, nevedeli sme korigovať svoje pohyby a za sebou som počul, ako Kakashi stále povzbudzuje unavenú Itami.
S Tsunade sme sa prestriedali a teraz šla ona prvá. Za ňou Kakashi, potom Itami a našu výpravnú čatu som uzatváral ja a sledoval okolie, či nás niekto nesleduje.
Mali sme pred sebou už len deň cesty a ponáhľali sme sa aj navzdory našej vyčerpanosti.
Slnko pieklo a po tvárach a krku nám stekali kropaje potu. Slnečné lúče nás oslepovali a horúčava spaľovala naše vyprahnuté telesné schránky.
Preskakovali sme cez hrubé konáre stromov skrytý pod baldachýnom listov, keď som zrazu videl, ako sa Itamina noha šmykla a ako v spomalenom filme padala dolu z trojmetrovej výšky. Okamžite som vyslal piesok, ktorý som zúfalo poháňal vlastnou mysľou na plné obrátky, pretože padala rovno na ostré hrany skál vytŕčajúcich zo zeme.
Vzduchom sa ozvalo jej zdesené zajačanie, keď si uvedomila, že padá, ale môj piesok to len tak-tak stihol a dopadla rovno do jeho zrniečok.
Zastal som a zoskočil k zemi, aby som ju mohol skontrolovať.
,,Si v poriadku?" spýtal som sa, keď som dopadol na zem a už som sa nad ňou skláňal.
Stále si ešte skrývala tvár rukami a potom prekvapene vzhliadla, keď zistila, že žiadny tvrdý náraz neprišiel.
,,Á-áno," zašepkala a pozrela sa na mňa s vďačnosťou, ktorá jej sálala z očí.
,,Potrebujeme pauzu!" ozval som sa silnejším hlasom, aby ma počuli Tsunade aj s Kakashim, ktorí sa k nám hnali, čo najrýchlejšie.
,,Nezvládne dnes cestu. Musíme sa utáboriť, potrebuje si odpočinúť. Vydáme sa na cestu až zajtra," obaja zastali pri nás a Tsunade hneď kontrolovala, či je Itami v poriadku.
,,Nie som si istý, či to je dobrý nápad," Kakashi sa mierne ohradil a rukou si zašiel do šedivých vlasov.
,,Dlhšie to už nevydrží, do Konohy ju prinesieme po kúskoch, ak budeme pokračovať," takmer som zavrčal naštvaný jeho horlivosťou. Nemienim riskovať, že sa jej niečo stane.
,,Gaara má pravdu, Kakashi. Itami sa potrebuje dať dokopy. Hoci je už zdravá, choroba jej riadne napadla telo a nemá takú silu ani výdrž ako my," Tsunade sa zamračila a porozhliadla sa po okolí.
,,Tamto kúsok je jazero a čistinka, kde sa môžeme zložiť," okamžite sa otočila a kráčala tam.
Kakashi si len povzdychol a venoval nám, Itami aj mne ospravedlňujúci úsmev.
,,Ďakujem," ozvalo sa tiché zašepkanie z hory piesku vedľa mňa.
Znela prekvapene, ale aj trochu bojácne. Pozrel som sa na ňu a potom jej ponúkol ruku, aby som jej pomohol dostať sa na pevnú zem.
Váhavo ju chytila a stisla mi ju. Potiahol som smerom k sebe a postavil ju na nohy. Jemne zavrávorala a chytila sa ma okolo pásu.
Stisol som pery a srdce sa mi rozbúšilo ako o preteky pri vzájomnom kontakte, ktorý medzi nami nastal.
,,Neďakuj," zamrmlal som jej potichu do vlasov a zatvoril oči, nasávajúc jej otupnú vôňu, ktorá opantávala moje zmysli.
Som ako mátoha! Už druhý krát som zletela z vetvy stromu, no zachránil ma Gaarov piesok. Ani si to zrejme neuvedomoval, ale v tvári mal strach. Bál sa, že sa mi niečo stane? Pozerala som na Gaaru, ale vyrušila ma Tsunade s tým, že sa usadíme. Och, ako dobre...
Pomohol mi postaviť sa na nohy, lenže moje vyčerpané stehná, odmietali spolupracovať a tak som bola nútená, chytiť sa Gaaru. Pritisla som sa k nemu, aby som nespadla, narástla mi guča v krku. Bože môj...tak dlho som nebola pri ňom. Naposledy sa pri našom spoločnom kontakte odtiahol. Odtiahne sa aj teraz? Prosím...len to nie.
Niečo si povedal popod nos, no ja som mu dobre nerozumela. Pery mal položené v mojich vlasoch a mňa otriasla husia koža z rúk, ktoré ma držali. Chcem viac! Chcem jeho!
Dokráčali sme na miesto, kde sme sa mali usadiť. Gaara ma posadil ku stromu a ja som si vydýchla úľavou. Ako dobre, že sedím. Avšak, hrozne mi bolo teplo. Sedela som v tieni a ja som mala pocit, že sa pečiem na grile. Zhlboka som sa nadýchla a pretrela si čelo. Studený pot. Žeby horúčka? Zas som chorá! Povzdychla som si. Postavila som sa a oprela sa rukou o strom, lebo sa mi zamotala hlava.
„Čo robíš, Itami? Seď,“ vyzval ma Gaara a zas mal v očiach ten zvláštny výraz.
Pastelové oči ma prebodávali a mne sa znova skoro podlomili kolená. Bol tak nádherný. Tak veľmi som ho chcela stisnúť v náručí. Pobozkať ho, usmiať sa a vyžalovať sa. Opäť som si vzdychla, no teraz to nebolo úľavou, ale zúfalstvom. Zvesila som popri tom hlavu a s priduseným hlasom prosila Gaaru, aby mi zavolal Tsunade...
„Tá prudká zmena teploty ti neurobila dobre,“ skonštatovala Tsunade, držiac mi ruku na čele, „máš silnú teplotu.“
„Ako jej ju chcete zraziť, Tsunade-sama?“ Kakashi nás sledoval čupiac pri ohnisku, ktoré vytváral aj s Gaarom.
Ona naňho mlčky hľadela a premýšľala. Po chvíľke sa znova otočila na mňa: „Itami, tu pri nás je jazero. Vidíš tie štyri vysoké čajovníkové stromy?“ ukázala prstom a ja som jej prikývla, „prejdeš okolo nich a ocitneš sa pri jazere. Keď si trochu nohy oddýchnu od cesty, tak sa choď doňho namočiť, dokým ti nezačne byť zima. Zaplávaj si.“
„Hai,“ poslúchla som ju a na pár minút si ľahla do tieňa.
Zavrela som oči a počúvala rozhovor Kakashiho s Hokage.
„Nedáte jej žiadne bylinky?“
„Pokiaľ je to horúčka spôsobená zmenou teploty, mala byť zajtra v poriadku,“ hovoril Tsunadin hlas, „navyše...pokiaľ som si všímala po ceste, nie je tu nič, čo by jej pomohlo.“
„Takže len jazero...“
„Kakashi, keď sa vrátime, chcela by som ťa spolu s Yamatom poprosila, aby ste odviedli Naruta preč z Konohy. Musí sa naučiť zvládať Kyuubiho.“
„Rozumiem, Tsunade-sama.“
Gaara celý čas mlčal a Tsunade s Kakashim sa po chvíľke začali rozprávať o medickom jutsu. Keď už som sa cítila lepšie, odkráčala som k jazeru. Zastala som pri brehu. Jazero nebolo moc veľké, ale malo krásnu a čistú vodu. Hneď som zatúžila sa do nej ponoriť. Vyzliekla som si tričko a nechala si na sebe len kraťasy a podprsenku. Pomaly som začala vstupovať do vody, jajkajúc od zimy. Stála som v nej po kolená, keď ma prepadol nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Poobzerala som sa okolo seba, no nevidela nikoho. Škoda, že nie som senzibil. Začala som teda ísť hlbšie a hlbšie do jazera a postupne som si na tú zimu zvykala a dokonca môjmu telu už bola príjemná. Tsunade ma upozorňovala, aby som sa rýchlo nehádzala do vody, aby sa mi nezastavilo z toho ľadového šoku srdce. Moje nohy už nedočiahli na dno a tak som bola nútená nimi kopať a tým sa udržovať na hladine. Začala som plynule plávať a užívala si pocit vody okolo seba. Bolo to skvelé. Preplávala som na druhú stranu jazera a oprela sa o skalu vytŕčajúcu z vody. Sledovala som, ako sa voda hmýri zo strany na stranu. Žasla som nad tým, aké bolo to jazero čisté. Nepoškodené. Nemalo ani moc rias.
„Ach, to je super,“ zaklonila som hlavu a prešla si po tvári, ktorú ako jedinú na svojom tele, som mala ešte horúcu, „chce to ponoriť sa.“
Nadýchla som sa, ponorila sa pod vodu a odrazila nohami od veľkého kameňa. Milujem vodu a milujem plávanie pod vodou. Je to ako keby ste boli v novom, v úplne inom svete. Otvorila som oči a videla dno jazera. Kamene, pár dlhých rias a hm...piesok. Niekde na pravo sa v diaľke mihla ryba, no hneď ako cítila, že sa približujem, zdrhla. Plávam si, plávam...cítila som, že mi pomaly dochádza kyslík a vytváralo mi to nepríjemný tlak v pľúcach a tak som použila overený spôsob: vypustila som trocha vzduchu. Cez ústa sa mi predralo zopár bublín a na pár sekúnd mi zavadzali vo výhľade pred seba. Všimla som si, že podo mnou sa začína zdvíhať dno...to som už na konci jazera? Kyslík mi behom chvíľky už došiel úplne a ja som sa vynorila na druhom konci jazera, tvárou smerom k stromom. Zazrela som niečo červené. Gaara? Keďže som mala vodu v očiach, nevedela som, či je to on alebo nejaký ker. Pretrela som si oči a pozrela sa...nikto tam nebol. Dokonca ani nejaký červený ker alebo kvet. Chvíľu som stála s oboma rukami na lícach a potom sa obrátila k jazeru. Prekvapene som pozerala pred seba. To som preplávala na jeden nádych? Pousmiala som sa nad svojím výkonom a snažila sa odhadnúť koľko metrov to bolo...hm...približne dvadsať päť metrov. Rozdýchala som sa a znova sa začala ponárať.
Kľačal som pri ohni a stále ju po oku pozoroval. Bál som sa o ňu, to áno. Predsa len bola žena, ktorá mi zmenila život. Pre ktorú som bol ochotný obetovať svoju skazenú dušu.
Nepáčila sa mi predstava, že ide sama k jazeru, keď má horúčku. Mohla kľudne odpadnúť a udrieť si hlavu o kameň. Tsunade sa na mňa dívala a asi cítila, že som nervózny.
,,Choď ju skontrolovať, vidím, že nepresedíš," pobádala ma potichu a jemne sa pousmiala.
Kakashi začítaný do knihy nás nevnímal. Nebolo mi treba dva krát hovoriť. Zdvihol som sa a kráčal tam, kde ona zmizla. Už z diaľky bolo počuť čľapotanie. Na moment som sa zasekol pri strome. Čo ak je nahá? Bože, akoby som ju už nevidel. Ale predsa len, nemám vôbec náladu sa s ňou hádať, ani ju podpichovať. Odrazu sa vynorila a zažmúrila mojim smerom, ale vietor prehýbajúci konáre kríkov a stromov jej zastrel výhľad na mňa. Hmm... takže už asi tuší, že som tu. Tak to by som mal vyliezť, aby si nemyslela, že ju špehujem alebo čo.
Vystúpil som spoza kríkov, práve mi bola otočená chrbtom. Upokojilo ma, že som videl, že mala na sebe vrchný diel spodného prádla. A na zemi ležalo len jej tričko a ninja topánky. Srdečný tep sa mi mierne skľudnil, ale fakt, že som s ňou sám mi ho opäť zrýchlil. Ach, čo jej poviem... No vlastne, len som sa chcel presvedčiť, či je v poriadku. Misia splnená, takže by som sa mohol otočiť naspäť. Práve vo chvíli, kedy som na to pomyslel, sa otočila mojím smerom, pripravená ponoriť sa. Už mala vodu po krk, keď ma zbadala stáť na brehu. Povzdychol som si.
,,Čo tu robíš?" jej hlas sa niesol ponad hladinu a znel prekvapene, vôbec nie nahnevane.
,,Uisťujem sa v tvojom zdravotnom stave," tak toto znelo dosť hlúpo. Ale bola to pravda.
„A mám ti akože veriť?“ ja krava!
Prečo som to povedala takým hnusným tónom? Moja blbá, hubatá huba. Hneď na to som sa zatvárila nevinne, no nie som si istá, či to zabralo.
„Je ti lepšie?“ odvrkol si a ja som si znova v duchu nadala.
Chcela som, aby tam so mnou zostal. Nehovorím, že samej mi tam nebolo dobre. Ten kľud, ten pokoj. No...on predčil toto všetko. Bože, ale to by musel byť nahý. To nejde!
„Halo?“ naklonil hlavu na bok a ja som sa pristihla vo svojich myšlienkach, „je ti lepšie?“
„Áno, už j-je,“ pozrela som na neho a ako naschvál, sa mi zamotala hlava.
Špičkou nohy, na ktorej som stála na kameni, sa mi z neho zošmykla a ja som sa celá ponorila pod vodu s menším zvýsknutím a nabrala sa mi voda do úst.
Tváril som sa, že som prepočul jej tón. Nemal som absolútne vôbec náladu sa s ňou dohadovať. Radšej som jej položil jednoduchú otázku, na ktorú mi dala odpoveď, až keď som ju zopakoval.
Odrazu sa komicky potopila s rukami nad hlavou a ja som si skutočne myslel, že si zo mňa uťahuje. Ale potom sa nevynárala a ja som už začínal mať nepríjemný pocit. Na hladine sa objavili bublinky. Nečakal som už ani sekundu a so srdcom niekde v krku, som skočil do vody. Otvoril som oči a zbadal ju, ako lomcuje s riasou okolo nohy, v ktorej sa zamotala. Rýchlo som k nej preplával a z vrecka vytiahol kapesný nožík. Prestala sa metať a dívala sa na mňa ako v mrákotách. Určite nemá kyslík. S menšou panikou som ju chytil za hlavu a priložil pery k jej, mierne ich pootvorila a ja som do nej mohol vdýchnuť celý kyslík, ktorý som mal v pľúcach. Zažmurkala a čierne vlasy sa jej vlnili okolo bledej tváre. Okamžite som sa dostal pod ňu a ostrou hranou nožíka odrezal riasu, ktorá jej znemožňovala pohyb. Chytil som ju za lýtka a vyzdvihol ju viac k hladine, aby mohla začať kopať. Okamžite tak urobila a tak som ju nasledoval. Mal som pocit, že hladina je ďalej ako pred tým. Silnejšie som zabral nohami a rozmáchol sa rukami, aby som sa dostal hore.
Prvý nádych kyslíku mi zožieral pľúca a dýchaciu trubicu. Akoby sa mi tadiaľ prehnal oheň. Chladivý vzduch mi narážal do mokrej pokožky. Vytriasol som si vodu z očí a porozhliadol sa, aby som videl Itami, ako sa udržiava vo vode a zmätene sa rozhliada.
„Ty blázon hlúpy!!!“ rozkašlane som zrevala na neho a metala rukami, lapajúc po dychu.
On kašlal a snažil sa zhlboka nadychovať, no popri udržiavaní sa na hladine, mu to nešlo dobre. Priplávala som k nemu už vydýchaná a podoprela ho rukami nad hladinou, aby sa mohol lepšie nadýchnuť.
„Baka! Čo si to urobil?!“ nahnevane som na neho pozrela, blázon jeden.
„Č-čo som,“ rozkašlal sa a ja som mu položila pravú ruku na krk, „sp-spravil?“
„Baka! Že sa ešte pýtaš?! Dal si mi všetken kyslík a čo ty?!“ pri pomyslení, že kvôli mne by sa mu niečo stalo, mi bolo až na zvracanie.
Otočil som sa od nej a začal plávať k brehu. Len čo som ucítil, že dočiahnem, postavil som sa a neveriaco na ňu zízal. Tak ja jej zachránim život a ona mi bude ešte nadávať do hlupákov.
,,Ty si neuveriteľná," vyprskol som naštvane a rozhodil rukami, takže okolo mňa sa rozstriekala voda. Cítil som nesmiernu únavu na svaloch a celá moja obrana bola mokrá.
,,Tak ja ti zachránim život a ty sa na mňa ešte osopuješ," sprudka som vydýchol namosúrený jej prístupom.
Bože, ten človek je mimo! Vôbec nepochopil moje rozčúlenie a teraz sa tu ide rozhukovať! Vypochodoval z jazera, pričom voda z neho kvapkala, len taký fukot. Jeden chlap a toľko problémov s ním!
„Počkaj!“ zakričala som za ním a vyštverala sa na breh.
Ani sa neotočil, ani nič nepovedal a kráčal tam, odkiaľ prišiel. Znova som zvolala slovo počkaj a chytila mu zápästie, aby som mu zabránila v úniku.
„Čo je?“ šepol a jeho tichý hlas, mi prešiel každým kúskom tela.
„Zjavne si ma nepochopil...“ šepla som aj ja a on v záujme privrel oči, „nadávala som ti preto, lebo som sa zľakla, že sa z nedostatku kyslíka utopíš.“
Mal som v úmysle odísť pred tým, než sa s ňou skutočne poriadne pohádam, ale jej ruka ma zadržala. Stuhol som na mieste a čakal, čo povie. Na tele mi naskákali zimomriavky z jej dotyku.
,,Nadávať mi potom, čo som v poriadku šliapal vodu sa neoplatí, nemyslíš?" kútikom oka som sa na ňu pozrel a jej až spadla sánka na zem. Čierne kučeravé vlasy sa jej lepili na tvár a voda vydávala tiché dunivé zvuky keď z nás dopadala na zem.
,,Urobil som to, tak to už je," skočil som po ňu do vody a dával jej kyslík, po dlhej dobe sa dotkli naše pery. Zhlboka som nasal vzduch, keď mi stisla ruku.
,,Prečo si to urobil?" zašepkala potichu a ja som mal čo robiť, aby som sa posmešne nezasmial.
Aká hlúpa otázka... moje naivné a strelené dievčatko. Nezmenila sa ani o kúsok.
,,Myslíš, že by som ťa nechal utopiť sa?" mierne som nadvihol obočie v zvedavom výraze a obrátil sa na ňu.
,,Síce sme rozídení a v poslednej dobe sa neznesieme, neprajem ti smrť."
Pozerala som na neho s absolútnym šokom. Zreničky sa mi mihali v bezútešnom pohľade. On ma nemi...nemiluje? Mal vážny pohľad...iba kvôli tomu?! Nahováral si, že ma miluje?!
„Len preto?“ šepla som si sama pre seba a jeho výraz tváre sa nezmenil.
Počul ma?
Len preto? Ako že, len preto?
,,Neviem aký iný dôvod vidíš k záchrane života ako to, že nechcem aby si zomrela," mal som dojem, že som sa pred tým vyjadril dosť jasne, ale zjavne nie.
Narástla mi guča v krku. Ani som nevedela, čo mu mám na to povedať. Nechce, aby som zomrela...veď nie je vrahom, je logické, že by nevinný človek nemal umierať. Aj keď o mne sa úplne nedá povedať, že som nevinná. Som predsa bývalý nukenin. No on zjavne moju otázku nepochopil. Baka.
Zaťala som zuby a pozrela mu hlboko do očí. Snažila som sa v nich nájsť to, čo tam bolo kedysi. City ku mne. Jeho pohľad chladný nebol...bol neutrálny. Prečo? Prečo som sa do neho zamilovala? Teraz, keď odíde do Suny, odíde kus zo mňa. Jednou rukou som si prešla od zápästia až po rameno, kde som si zaryla nechty. Vždy, keď som mala zlé psychické stavy, zarývala som nechty do samej seba. Pretlačiť fyzickou bolesťou tú duševnú.
„Radšej ma mal Sasuke zabiť...ako prežívať toto,“ potlačila som zavzlykanie a potichu povedala.
Keď som začul, čo povedala, okamžite som ju schytil za ramená a zatriasol ňou. Nesmierne ma rozčúlilo, čo povedala. Radšej ju mal zabiť?
,,Zbláznila si sa, alebo čo?" opäť som ňou zamykal, aby som ju donútil pozrieť sa na mňa.
V očiach mala slzy. Zamrazilo ma. Čo sa to tu deje do čerta...
,,Itami, do pekla. Neblázni, nehovor hlúposti, dobre?" začínal som pociťovať zúfalstvo nad jej slzami.
,,Už ti na mne nezáleží?" otáznik sa takmer vytratil a nebolo ho počuť.
Mal som chuť zložiť si hlavu do dlaní.
,,Isteže záleží," oponoval som jej a bezmocne sa zamračil. Prečo si stále myslí, že mi na nej nezáleží, prečo?
,,Ale nie tak, ako kedysi," sklopila hlavu k zemi a v slnečných lúčoch zapadajúceho slnka, som videl padať slzu. Zovrelo mi srdce...
„Itami...“ šepol moje meno a mne začali tiecť krokodílie slzy.
Tak veľmi ma to všetko bolelo. Všetko zlé, čo sa medzi nami stalo. Nezmohla som sa na nič iné, ako na slzy. Vždy to skončí pri slzách, čo sa týka Gaaru. Chcem byť znova jeho, chcem sa znova s ním smiať, chcem s ním znova žiť, chcem...
„...byť tebou milovaná,“ vydýchla som a cítila, ako sa jeho ruky na mojich ramenách otriasli.
„Itam-“
„Gaara, Itami ste v poriad-“ ani Kakashi nedopovedal a zasekol sa rovnako ako Gaara.
Gaara sa otočil sa pozrel na neho, ja som pomaly dvihla hlavu a jemu sa zúžila zrenička na odhalenom oku keď zbadal moju uplakanú tvár.
„J-ja len,“ chytil sa za zátylok a škriabal sa, „len, že si dlho neprichádzal Gaara, Tsunade ma sem poslala.“
„Sme v poriadku,“ povedal akýmsi zastretým hlasom.
Ničilo ma, keď som videl ako plakala. Opäť raz kvôli mne. Už-už som sa jej chystal odpovedať, keď nás vyrušil Kakashi. Táto nepríjemná situácia, nás uviedla do chvíľkového ticha, než sa Kakashi s tichým ospravedlnením vyparil.
,,Mali by sme sa vrátiť," zašepkala odrazu a narovnala sa.
Akoby sa z nej za tu miniatúrnu chvíľku, stal niekto iný. Slzy zatlačila do úzadia a v tvári mala pevný výraz.
Zakrútil som nesúhlasne hlavou, nemohol som hovoriť a pritiahol som si ju k sebe. Zaboril som tvár do jej mokrých vlasov a naše oblečenie sa na nás lepilo. Palcom som jej jemne prešiel po lopatke. Môj čiernovlasý a temperamentný anjel.
,,Anjelik," jemne som sa pousmial pri tej predstave, že som na ňu tak pomyslel.
Kakashiho príchod ma prinútil, dať sa dokopy. Potlačila som slzy. Som silná žena. Gaara predsa nechce padavku. No tak, Itami! Po hlbokom nádychu a výdychu, som svoje emócie ukľudnila. Ale začali so mnou lomcovať znova, keď ma Gaara začal objímať. Telo som mala prvé chvíľky stŕpnuté, no hneď som ho uvoľnila a počula to slovo, ktoré potichu povedal.
Anjel? Som pre neho anjel?
V hlave mi toto slovo, znelo ešte dlho. Nakoniec som ruky položila na jeho pás a opätovala mu objatie. Zavzlykala som a nemohla sa od neho odtiahnuť. Nechcela som. Stisla som ho ešte pevnejšie, no stále mohol bez problémov dýchať. Gaara...môj milovaný muž.
Pomaly sme sa začali odťahovať a keď naše tváre boli pri sebe, čo najbližšie, priložila som svoje čelo k jeho čelu. Mierne som sa usmiala a cítila, ako mi rukou prechádza po líci, ktoré sa behom sekundy znova rozpálilo.
„Si znova horúca,“ šepol, no ja som mierne, nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Tento krát to nie je horúčka...“
Mal som pocit, že sa roztrieštim pod návalom triašky, ktorá ma pochytila keď ma objala. Cítil som sa tak... normálne, po dlhej dobe som bol pri nej, stáli sme v tesnom objatí pri sebe a vnímali jeden druhého.
Počul som, ako zavzlykala až mi z toho stislo srdce a potom sa odtiahla a oprela si o moje čelo to svoje. Nemohol som tomu odolať, bolo to horšie a silnejšie ako vábenie Sirén. Zdvihol som ruku a pohladil ju po líci, tak bolestne známym spôsobom, ako keď som to urobil toľkokrát pred tým, ani sa mi nezatriasla ruka. Do chladnej pokožky mi narazila horúčava, šíriaca sa z jej tváre. Zľakol som sa, že sa jej horúčka opäť vracia, ale keď mi povedala, že to nie je tým, odľahlo mi a zároveň som sa potešil.
,,Itami," vzdychol som si nahlas a ucítil som, ako sa napla očakávajúc, čo poviem, ,,čo si s tebou počnem, hmm? Si tak komplikovaná pre tak jednoduchého človeka, ako som ja," bruškami prstov som jej nadvihol bradu, aby som sa na ňu mohol poriadne zadívať.
V očiach sa jej odrážala menšia panika. Pousmial som sa a obmotal ruky okolo jej pliec. Mierne som sa nahrbil a sklonil sa k nej. Tvár som zaboril do vlasov na jej pleci a ona ma stískala ako o život, akoby sa bála.
,,To si len myslíš, že si jednoduchý," zamrmlala mi do ucha a pevnejšie ma stisla.
,,Hmmm?" celkom ma zaujalo, čo tým chcela povedať.
Vraj je on jednoduchý. V duchu som sa pousmiala...a ja som deväť rokov svojho vyhnanstva, lietala na zlatom prasati. Nebola som pri ňom takto blízko, tak dlho. Nebezpečne blízko. Mala som v ten moment pocit, že mi cuká s každým kúskom tela, no v skutočnosti som len stála a držala sa ho. Nepustím ho.
„Vieš...keď som ťa naposledy objala, tak si sa odo mňa odtiahol,“ pri posledných slovách sa mi hlas roztriasol, prehltla som a s tým som aj prehltla zúfalstvo, ktoré sa zo mňa dralo, „a teraz ma tu sám objímaš...rozprávala som sa o tom aj s Hokage. Chcem, aby si vedel, ž-že...“
,,Že mi je to všetko ľúto..." trvalo jej, než dopovedala tú vetu. Mierne som sa odtiahol.
,,Už zasa sa odťahuješ," zašepkala sotva počuteľne.
Tvár som jej chytil do dlaní a dlho som sa jej díval do očí. Mala v nich milión pocitov, tisíce odtieňov, stovky spomienok a len jednu túžbu.
Ako dlho som mu chcela povedať slová ospravedlnenia sa. Tak veľmi som túžila, aby sme si odpustili. No on sa na to odtiahol a vo mne narástol strach. Na ňom položené ruky sa mi rozklepali a žalúdok sa mi zalial teplom. Čo so mnou dokáže tento človek ešte spraviť? Hneď však chytil moju tvár a držal mi ju, sledujúc ma. V hlave mi lietali stovky spomienok, v srdci milión pocitov a len jednu túžbu.
Zastavilo sa mi srdce, keď Gaara moju túžbu naplnil. Jeho ruky sa z mojej tváre presunuli – jedna sa mi zaborila do mokrých vlasov a druhá si ma pritisla k sebe, položená na mojom drieku. Pritlačil svoje ešte vlhké pery od vody na tie moje. Z pocitov, ktoré sálali z nás oboch, sa mi skoro podlomili kolená. Z jeho bozku bolo cítiť toľko emócií, že som ani nemyslela, že je to možné. Po tomto bozku sa odtiahol...a pozrel mi na chvíľu do očí. Mal v nich úľavu. Dlho sme si však pohľad nevymieňali, lebo sme sa na seba znova vrhli. Tento krát však jeho bozky neboli nežné. Boli to bozky...dravca.
Ďakujeme všetkým, ktorý si mrknú našu poviedku, ktorú sme mimochodom začali písať spoločne na štedrý deň pred dvoma rokmi 
aaaaaaaaa super