Kriminálka Konoha ~ Krok dva: nájdi podozrivých [02]

Z včerajšieho vyšetrovania sa dozvedeli aspoň niečo o Sakurinom vrahovi. Teda, vrahoch, keďže zistili aj to, že boli dvaja. Zvláštne bolo, že neprišli naraz, ale po sebe.
„Jeden z nich bol pravák. Sakuru sledovali, určite kvôli tomu, čo vedela. Vedeli o veciach, o ktorých by obyčajný útočník, ktorý by zaútočil bez prípravy, nevedel. Sakura očakávala ich príchod, lebo bola nervózna a paranoidná.“
„Pravdepodobne paranoidná.“
„Som si istý, že bola paranoidná.“
„Ale prečo to niekomu nepovedala?“
„Zrejme si myslela, že to zvládne sama. Že to má pod kontrolou.“
„Alebo si myslela, že príde iba jeden a namýšľala si, že ho zvládne. Ale krátko po jeho príchode prišla záloha, asi. Možno to vysvetľuje ich odlišné časy príchodu do jej bytu. Možno mu ten druhý prišiel pomôcť.“
„A neprišli kvôli ničomu inému, iba kvôli tomu, aby ju zabili?“
„Áno.“
„Nie,“ jasne nesúhlasil, „Niečo zobrali. Tie skúmavky, Nara, nezabúdaj na tento malý detail. Vedeli, kde schováva chemikálie, s ktorými pracovala.“
„Áno, to je pravda. Zobrali si ich a hlavne informáciu, ktorú Sakura uchovávala a nemala vedieť,“ otočil sa ku Tsunade, „Vedeli ste o tých veciach?“
„Samozrejme,“ prikývla a oprela sa lakťami o svoj stôl a dlaňami so podoprela bradu, „Sakura mi musela hlásiť každú chemikáliu, ktorú vyvádzala z budovy. Niekde tu,“ začala sa hrabať v papieroch na svojom stole, „by som mala mať zoznam. Tu je!“
„Môžem sa na to pozrieť?“ natiahol k tomu ruku Sasuke a Tsunade mu to podala. Preletel nápisy pohľadom, „Nezobrali si so sebou šesť z nich.“
„Ktoré?“ spýtala sa a on položil jej papier na stôl.
„Táto a...“
„Počkaj,“ odniekiaľ vyhrabala ceruzku, „vyškrtnem ich. Takže táto, hej?“ prešla cez jej názov, „A tie ďalšie?“
Takto vyškrtali tie, ktoré zostali u Sakury doma.
„Čo by z nich mohli vyrobiť?“ zaujímal sa Shikamaru.
„No....hm...“ ešte raz si to prezrela a Sasuke priam cítil, ako sa jej v hlave krútia ozubené kolesá, tak sa snažila prísť na všetky možnosti, „to záleží od toho či je toto konečný zoznam. Netušíme či nemajú ešte nejaké látky. Ale všetky tieto látky sú obsiahnuté v jedoch. Možno im ide o to, nejaký vyrobiť.“
„Možno nejaký nový, ktorý sa nebude dať vystopovať,“ nadhodil Shikamaru.
„Ale prečo zabíjali Sakuru? Mohli to ukradnúť z laboratória v nemocnici,“ nechápala Tsunade.
„Pretože mali lepší prístup ku Sakure ako do nemocnice. A nezabúdajte, že Sakura vraj vedela priveľa,“ pripomenul jej Sasuke.
„Správne,“ prikývla, „Áno, presne tak. To dáva zmysel.“
„Samozrejme, že to dáva zmysel,“ prevrátil očami Sasuke, „a teraz keby mohol byť Nara taký láskavý a prezradil nám jeho plán, ktorý mi včera spomínal, no ešte stále sa s ním nezdôveril...“ a veľavýznamne pozrel na Shikamara stojaceho neďaleko.
Ten si len povzdychol a nechal to bez komentára. Buď si na Sasukeho už zvykol, alebo sa veľmi rýchlo naučil ignorovať ho.
Odkašľal si. „Takže, prehľadali sme miesto činu a vypočuli svedkov. Nepriamych, ale aspoň niečo. Teraz by sme mali prejsť k ďalšiemu kroku.“
„A ten je?“ spýtala sa Tsunade.
„Pomocou stôp, ktoré sme už našli, by sme mali byť schopní nájsť podozrivých.“
„To sa povie ľahšie ako urobí,“ ozval sa Sasuke, „alebo máš podozrivých, o ktorých si sa mi nezmienil. Keď sme už pri tom,“ spomenul si zrazu Sasuke, že sa mu Shikamaru nezveril s jednou vecou, „našiel si niečo na jej veciach?“
„Iba jej vlasy,“ odpovedal mu, „nič, čo by patrilo vrahovi. Teda, vrahom,“ opravil sa rýchlo, „Čo sa však podozrivých týka, v noci som premýšľal či je to naozaj tak, že žiadnych nemáme.“
„A máme?“ spýtal sa Sasuke naraz s Tsunade.
„No...myslím, že povedať nie je trochu urýchlené a nerozvážne vyhlásenie. Možno by som o niekom vedel.“
Sasuke sa naňho zamračil a sám premýšľal nad tým o kom by mohol hovoriť. Čo mu ušlo? Čo si nevšimol. Nemohol prísť na to, ako by zistil meno jedného z nich. Tá stará pani, ktorej meno si už ani nepamätal a ani sa nechystal si naňho spomenúť, ich tváre nevidela. Iba počula, ako vybehli hore. V rôznych časoch.
Ibaže...
Ibaže by o nich niečo zistil nejako inak. Iným spôsobom.
„Prehral som si v mysli celú tú vašu misiu. Presne, ako si mi ju popísal a...“
„Ani nepokračuj,“ zastavil ho Sasuke a doplo mu, „Klan Kuroji, že?“
„Presne tak! Začneme nimi, lebo podľa mňa, oni jediní mali dôvod ju zabiť. To jediné mi sedí.“
„Sú silní a nikto nevie, aké presne majú schopnosti, takže ich možno použili na to, aby ju sledovali a teda zrejme nepotrebovali viac ako pár hodín na to, aby zistili, kde je to, čo potrebujú. A samozrejme si zistili aj to, kde pracuje a využili šancu dostať sa k látkam, ku ktorým nie je ľahký prístup,“ dokončil Sasuke.
„Moment,“ zastavila ich zdvihnutím ruky Tsunade a zmätene skákala pohľadom z jedného tmavovlasého na druhého, „Spomaľte, dobre? Vysvetlite mi, ako ste na to prišli,“ požiadala ich.
Shikamaru ukázal na Sasukeho rukou. „Sasuke, ty si bol pri tom.“
„Spomeňte si, keď vám Kakashi referoval, čo sa stalo na tej misii.“
„To fiasko? V živote ste niečo tak nezbabrali. Bez urážky, ale nechať sa chytiť po menej ako dvoch minútach?“ pokrútila nad nimi hlavou. Keby tam bol Naruto, už by sa s ňou hádal. Chvalabohu, on Narutom nebol ani zďaleka. Nenechal sa tak rýchlo vyprovokovať nejakou poznámkou. Jednoducho pokračoval v rozprávaní ďalej, ako keby tú poznámku prepočul.
„Prenasledovalo nás tucet členov tohto konkrétneho klanu. Medzi nimi som si všimol aj Shinaa Kurojiho- syna hlavy klanu. Toho jediného som spoznal. Chceli nás chytiť, lebo, ako sa vyjadril ich otec, chrániť tajomstvo ich rodiny je ich povinnosťou. Museli sme sa rozdeliť. Ja som bol so Sakurou, no ona sa zrazu rozhodla, že sa rozdelíme a ona ich odo mňa odláka. O mŕtvych len v dobrom, ale bola oveľa slabšia ako ja. Keď ich už mal niekto odlákať, mal som to byť ja. Som rýchlejší, obratnejší, mám sharingan...“
„Dobre,“ stopol ho Shikamaru, „Si veľký, úžasný Uchiha. Vieme. Pokračuj.“
Sasuke sa zmätene poobzeral. Naozaj vyzeral vystatovačne? O to mu predsa nešlo. Chcel len poukázať na to, že keby bol vtedy on na jej mieste, nemusela byť mŕtva. Mala to byť taká malá výčitka, ktorú z úst Uchihu veľakrát nepočuť, a oni si to zamenia s vyťahovaním. Nepotreboval si nič dokazovať, vedel žiť aj bez toho.
Len nad nimi pokrútil hlavou.
„No. Rozdelili sme sa. Mali sme sa stretnúť v kancelárii Takikageho. No trvalo jej do dlhšie ako...“
„Ako by to trvalo tebe,“ dokončil zaňho otrávene Shikamaru a Sasuke pocítil v pravej ruke svrbenie. Chcel ju zovrieť do päste a tresnúť Shikamara do ksichtu tak, že bude mať na ňom takú veľkú modrinu ako má teraz na líci Sakura.
„Ako by malo, som chcel povedať,“ precedil pomedzi zuby, „Trvalo jej to dlhšie ako by to trvalo hocikomu inému, nielen mne. Nie som úžasný. Netvrdím to o sebe. Hovoria to iní a ak tomu veríš, tak...“
„Hovoria to najmä dievčatá,“ odfrkol si Nara.
„Žiarliš?“ spýtal sa ho priamo.
„Prečo by som mal?“
„Presne! Ja o to nestojím! Pokojne ti to fanúšikovanie predám!“
„Neprosím si!“
„DOSŤ!“ Sasuke si nevšimol, kedy Tsunade vstala. Ani to, keby sa jej tvár zvraštila do nahnevanej masky. No keď tresla do stola...no...to sa nedalo nevšimnúť si. Obaja zmĺkli, vymieňali si iba vražedné pohľady a ruky zatínali do pästí.
Keď v kancelárii vládlo ticho, s ostražitým pohľadom, ktorým ich oboch prepaľovala, si opäť sadla na stoličku. Tvárila sa pokojne, no Sasuke si bol na sto percent istý, že to v nej vrie.
„Takže, trvalo jej to dlhšie, áno? Vy viete prečo,“ nebola to otázka, no aj tak obaja prikývli.
„Ešte jeden detail predtým, ako začnem vysvetľovať. Takikage sa nás priamo spýtal či sme nevideli niečo podozrivé. Všetci sme odpovedali nie. A všetci, až na Sakuru, sme sa mu pri tom pozerali do očí. Ona zapichla svoj pohľad do zeme. Už vtedy niečo vedela.“
„Ale prečo to nepovedala Takikagemu? Mohol tomu všetkému zabrániť?“
„Možno ju pustili živú iba s podmienkou, že bude mlčať. A možno si neskôr povedali, že si to mlčanie zabezpečia inak.“
„Kto oni, Sasuke? Ten klan Kuroji? Keď nikto nedokázal odhaliť ich tajomstvá, ako to mohla zvládnuť Sakura za tých pár minút navyše, kvôli ktorým označuješ jej príchod za neskorý?!“ Tsunade každou vetou zvyšovala hlas a každou vetou sa jej to zdalo absurdnejšie.
„Bola chytrá,“ odpovedal jej nato.
„Ale to nestačí! Bola v ohrození života, mohla niečo zle pochopiť.“
„Myslím, že práve to, že bola v ohrození, ju donútilo myslieť rýchlejšie a sledovať a vybavovať si veci oveľa pozornejšie.“
„Keby som bol Sakurou ja a niekto by ma prenasledoval alebo nebodal obkľúčil, hľadal by som cestu von. Cestu, ako by som sa odtiaľ vysekal. Nesústredil by som sa na ich tajomstvá,“ hovoril pomaly a zamyslene Shikamaru.
„Ale ty nie si Sakura. A možno práve to a len to by ju mohlo v tej chvíli zachrániť.“
„To je hlúposť. Shikamaru má pravdu. V takých situáciách si človek snaží zachrániť vlastnú kožu.“
„Dobre,“ pripustil Sasuke, „máte pravdu. Nevieme, ako to zistila ani to, čo zistila. Jedno je však jasné: zistila to v časovom rozmedzí medzi tým, keď sa so mnou rozišla a keď sa dostala do kancelárie Takikageho.“
„Áno, to určite,“ súhlasil s ním Shikamaru.
„Takže si myslíte, že klan Kuroji mal dôvod ju zabiť. Lebo o nich niečo vedela. Kvôli tomu by zašli tak ďaleko?“
„Satori povedal, že bude svoj klan chrániť až do smrti nech to stojí čo chce. Podľa mňa by zašli až ku vražde.“
„Možno sa uchýlia k odstráneniu celého Tímu Sedem. Aby ich tajomstvo bolo naozaj uchované,“ premýšľal Shikamaru.
„To by ma tu nenechali pobehovať a riešiť vraždu,“ pokrútil pochybovačne hlavou Sasuke, „Sakuru zabili pár hodín po tom, čo sme sa vrátili domov.“
„Pravda,“ pripustila Tsunade, „Kakashi s Narutom si tiež nevšimli nič podozrivé.“
„Naruto by si nevšimol nič podozrivé ani keby to mal rovno pod nosom,“ zašomral Sasuke tak ticho, že to nikto nepočul.
„Stačí to, čo sme vám povedali, na to, aby sme ich mohli vypočuť?“ spýtal sa Shikamaru.
„Áno, myslím, že áno. Napíšem list, ktorý odovzdáš Takikagemu, kde vysvetľujem, čo sa stalo. O tvojom príchode do Tagikagure no Sato bude vedieť a potrebuješ mať dôvod na to, prečo si tam. Ukážeš mu to a až potom pôjdeš za Satorim Kuroji,“ keď to dopísala, podala list Shikamarovi, „Hlavne nám nespôsob ďalšie problémy.“
„Moment, to akože ja nejdem alebo ako?“ ukázal na seba Sasuke, „Pracujeme na tom obaja, takže by som tam mal ísť tiež.“
„Zrazu na tom pracujeme spoločne? Kde si bol, keď som prehľadával Sakurine oblečenie?“
„Toto je niečo väčšie ako pár vlasov na jej tričku. Tsunade,“ obrátil sa priamo na ňu, „ja tam musím ísť.“
„Ty tam nemôžeš ísť, Sasuke.“
„Dobre, budem bez frflania spolupracovať so svojím parťákom, ak je problém v tom.“
„Ty tam nemôžeš ísť, lebo máš doživotný zákaz tam vstúpiť, spomínaš?“
Sasuke prevrátil očami.
„Nedá sa to nejako obísť?“ spýtal sa takmer zúfalo. Chcel tam byť, keď tí parchanti budú hovoriť o Sakure. Chcel ich načapať pri tom, ako budú klamať, že nič neurobili. Chcel tam byť, keď budú zatĺkať. A to všetko preto, aby im potom vypľul do tváre, že ich neoklamú a keď bude mať dostatočný dôkaz, že to boli oni- nôž iste ukryli niekde v Zemi Vodopádov- tak im povie do tvári, že to, čo urobili, si odpykajú.“
Tsunade zobrala do ruky veľmi oficiálne vyzerajúci list a začala čítať: „Týmto vyhlasujem, že menovaní Hatake Kakashi, Uzumaki Naruto, Haruno Sakura a Uchiha Sasuke nesmú vstúpiť na územie Zeme Vodopádov do konca života bez ohľadu na to, aké okolnosti by ich k tomu viedli. Tento zákaz bol vyhlásený kvôli okolnostiam, ktoré sa stali...asi nechceš, aby som pokračovala.“
Sasuke pokrútil hlavou a Shikamaru sa mierne uškrnul. Hneď nato mu úsmev z tváre zmizol.
„Čo ak si budú myslieť, že kladiem priveľa otázok a budú ma chcieť tiež...eliminovať, lebo ma budú považovať za hrozbu?“
„No,“ Sasuke sa skoro zasmial. Ale iba skoro, keďže Sakura bola eliminovaná, „tak v tom prípade je dobre, že tam s tebou nejdem. Pozerať sa, ako umieraš? Hm, to nie je práve program, ktorý by som si vybral.“
„Tak to ti pekne ďakujem,“ zahundral Shikamaru.
„Shikamaru, to isto zvládneš. Ak sú nevinní, nebude žiaden problém, lebo sa nebudú musieť ničoho báť. Ak sú vinní, nemôžu si dovoliť, aby boli obvinení ešte z niečoho,“ snažila sa ho upokojiť Tsunade, no Sasuke usudzoval podľa jeho výrazu, že sa jej to veľmi nepodarilo. Nepodarilo sa mu zakryť úškrn.
„No dobre,“ povedal Shikamaru, „Je pol desiatej a cesta trvá asi tak tri hodiny, nie?“ spýtal sa Sasukeho a ten prikývol, „Budem sa to snažiť zbytočne nenaťahovať, čiže do večera by som mal byť doma a tak budeme môcť pokračovať vo vyšetrovaní, poprípade hľadaní dôkazov, ktoré našu teóriu potvrdia.“
„Takže sa ich ideš v podstate spýtať, aké majú alibi, čo?“
„Presne,“ prikývol.
Pri odchode si ešte Shikamaru povzdychol.
Čo by on dal za to, aby tam mohol ísť namiesto neho.

Sasuke vyšiel po schodisku až ku Narutovmu bytu. Ruky mal za chrbtom a kvôli malému prekvapeniu, ktoré mu nosil, musel zaklopať tak, že párkrát jemne kopol špičkou do dverí. Za nimi počul šuchot, niekto kráčal ku dverám a ledva kládol nohu pred nohu.
To bolo zvláštne. Bolo desať hodín a Naruto už väčšinu trénoval na cvičisku a ešte predtým šiel na raňajky ku Teuchimu- majiteľovi Narutovej obľúbenej reštaurácie. Keď si bol zobrať jeden rámen na obed, starý Teuchi sa mu zdôveril, že Naruto tam ráno nebol. Tak isto aj predošlé dni.
Tak sa Sasuke rozhodol, že keď už musí trčať v Konohe a nemá tu čo robiť, aspoň navštívi svojho priateľa.
Otvoril mu a tváril sa zaspato. Keď ho však zbadal, tvár sa mu mierne rozjasnila. „Sasuke!“ zvolal prekvapene, „Čo ty tu?“
Sasuke vytiahol ruky spoza chrbta, v ktorých držal dva rámeny. „Máš hlad?“
Naruto sa uškrnul a pustil ho dnu s väčším elánom, ako keby prišiel bez jedla. Sasuke sa nad ním pousmial a v chodbičke sa vyzul.

Keď mladé dievča vletelo do starej a dlho neobývanej chatrče, kde schovávala osobu, ktorú jej on poslal, všade bolo ticho a pokoj. Už dávno nesedela za stolom a nepracovala s rôznymi tekutinami v nádobkách. Stôl bol vyprataný, ako keby sa tam nič také nedialo. Žiadne stopy po tom, že by tam niekto býval.
Zavadilo pohľad o záves, za ktorým bola posteľ. Záves zabraňoval svetlu z izby, aby narúšal spánok toho, kto tam ležal. Možno sa tá osoba rozhodla, že si na chvíľu pospí a dievča dúfalo, že svojvoľne neodišla na prechádzku po lese, keďže jej práca bola zrejme hotová.
Rozhrnula záves a zrazu pocítila hrot zbrane na krku. Od šoku zatajila dych a zo strachom sa pozrela do očí útočníka. Osoba odtiahla kunai a dievča si vydýchlo.
„Nabudúce sa musíš ohlásiť, že si to ty.“
„Áno, chápem. Jasné,“ prikývlo. Mohol to byť hocikto z jej rodiny a ona sa iba bránila.
„Dnes si mi už jedlo doniesla. Čo tu chceš?“ spýtala sa podozrievavo.
„Počula som, že sem prišiel niekto z Konohy. Vraj vyšetruje vraždu. Myslela som si, že táto informácia by ťa mohla zaujímať. Možno patrí k ľuďom, ktorí ťa hľadajú,“ odrapotala rýchlo.
Osoba od nej odvrátila tvár a zamyslela sa. Samozrejme, že za ňou prišla preto, lebo ten človek pochádzal z Konohy. A pokiaľ vedela, jej posledná zastávka bola práve tam.
„Áno, zaujíma,“ povedala pomaly, „Kedy prišiel?“
„Asi pred polhodinou. Videla som ho odchádzať od Takikageho a potom smeroval ku miestu, kde sídli náš klan.“
„Uhm.“
„Myslíš, že má šancu ťa nájsť?“ spýtalo sa vystrašene. Tušilo, akú námahu si dal on, aby všetko vyšlo. Keby túto osobu teraz našli...nedopadlo by to dobre.
„Ak vyšetruje vraždu, ako hovoríš, možno má aj príkaz na prehliadku tohto pozemku. Teda aj tejto chatrče,“ rýchlo schmatla batoh až dievča od prekvapenia podskočilo.
„Kam ideš?“ vyzvedalo.
„Preč odtiaľto,“ kontrolovala si či má všetko, čo potrebuje. Keď usúdila, že áno, prehodila si ruksak na plecia a na hlavu nasadila kapucňu tmavého plášťa.
„Kam?“
„Neviem presne, ale isto nie ďaleko. Musím sa predsa vrátiť, aby sme dokončili plán. Ty hlavne nikomu nič nehovor a keby si niekto myslel, že tu niekto býval, tak...“ na chvíľu sa odmlčala, „zatĺkaj.“
Dievča opäť raz prikývlo a to už osoba vyšla z chatrče, poobzerala sa a potom sa vybrala istým smerom.
Má klamať. Otec vždy zistí, keď klame. To nebol dobrý nápad. Ale ani pravdu nemôže povedať. Tak čo má robiť? Najlepšie bude, keď sa tomu vyšetrovateľovi nepripletie do cesty. Áno, tak nebude musieť odpovedať na nič a nebude musieť klamať.