Kriminálka Konoha ~ Krok jeden: preskúmaj miesto činu [01]

„Vedela priveľa,“ prečítal nahlas, čo tam stálo a mračil sa na kúsok papiera. Čo vedela a čo im zatajila? Nerozumel tomu. Ako im malo toto nejako objasniť, prečo bola Sakura zavraždená? Obrátil papierik pofŕkaný a nasiaknutý krvou na druhú stranu, aby sa pozrel či nie je niečo napísané na rube. Nič. Vrah im odkázal iba tieto dva slová.
„Čo mohla vedieť, Sasuke?“ spýtala sa ho zachrípnutým hlasom Tsunade.
Pokrútil hlavou. Nevedel jej odpovedať. Podal papierik Shikamarovi či tam on nenájde niečo, čo on prehliadol. No ani tomu to nedávalo žiaden zmysel.
„Je to jej krv?“ spýtal sa Shikamaru po chvíli.
„Áno. Je to jednoznačne jej krv,“ potom si povzdychla a hneď na to sa zhlboka nadýchla, „Chcel si vedieť, ako zomrela, že?“
Jedným rýchlym pohybom odhalila jej hruď. Ani jeden jej však nepozeral na prsia, ale na hlbokú ranu na bruchu. Príčina smrti bola týmto jasná, no aj tak prebehol po zvyšku jej tela pohľadom a hľadal stopy po vpichoch. Ale po nich ani stopy.
„Podľa hĺbky to sedí na kunai. Všimnite modrinu okolo rany,“ ukázala rukou na modrú pokožku, ktorá mala tvar deformovanej päste. Sasukemu došlo, prečo im to ukazuje.
„Je to spôsobené rukou útočníka. Čiže ju zabil zblízka,“ skonštatoval.
„Alebo zabila,“ dodal Shikamaru.
Tsunade prikývla, sama so sebou spokojná. „Vybrala som správnych ľudí pre tento prípad.“
Sasuke podišiel ešte bližšie k nej telu. Niežeby si chcel prezerať jej mŕtvolu- čo sa toho týkalo, už by bol najradšej z márnice preč-, ale niečo si asi všimol. Chytil ju za bradu a trochu ju natočil, aby si lepšie prezrel jej líce.
„Sasuke, nemal by si sa dotýkať tela,“ napomenula ho Tsunade, ale s plným nosom to neznelo tak prísne, ako by znelo za normálnejších okolností.
Nepočúvol ju. Palcom druhej ruky jej prešiel po líci a potom sa naklonil bližšie ku jej tvári. Aj tam sa rysovala modrina vo veľkosti päste.
No to je zaujímavé, pomyslel si a dal jej hlavu do pôvodnej polohy. Potom prešiel ku jej rukám. Vzal jej jednu do tých svojich a prezrel.
„Sasuke, ne-“ a potom nad ním len kývla rukou vediac, že to nemalo zmysel. On si zatiaľ prešiel jej prsty a hlavne nechty. Zamračil sa a povzdychol si. Nato sa vystrel.
„Neškrabla útočníka,“ povedal, keď položil ruku späť. Potom sa pozrel na Tsunade, „Je na jej tele niečo, čo by nám mohlo pomôcť?“
„Môžeme spozorovať modriny,“ a na pár z nich ukázala, „čiže šlo väčšinou o súboj na blízko.“
„Vrah v ňom bude teda dobrý,“ poznamenal Shikamaru.
„Telo je dotlčené a okrem rany na hrudi a pár škrabancov na ňom nie sú už žiadne stopy.“
„Jed sa vylúčil?“ spýtal sa Sasuke.
„Áno,“ prikývla.
„Keďže jej telo nám už nič neprezradí, mali by sme sa pohnúť ďalej,“ povedal Shikamaru a Tsunade zakryla jej telo, tentoraz aj tvár. Ešte tú plachtu aj upravila akoby Sakure teraz nejako záležalo na tom, ako je prikrytá. Sasukemu to prišlo smiešne.
„Tam sú jej veci, ktoré mala oblečené,“ ukázala na vedľajší stôl, na ktorom bolo poukladané zakrvavené oblečenie, „Neprezerala som ich, ale možno na nich zanechal vrah nejaké stopy. Možno tam nájdete vlas alebo také niečo.“
„Dobre, ďakujeme, Tsunade- sama,“ povedal Shikamaru a lenivým krokom sa pobral ku tomu druhému stolu. Sasuke zostal stáť na mieste.
Tsunade rýchlym krokom, akoby sa už nemohla dočkať, kedy odtiaľ vypadne, opustila márnicu a dvojkrídlové dvere sa za ňou zatresli. V miestnosti prerušoval ticho iba Shikamaru, keď prezeral jej oblečenie. Sasuke spočíval zrakom na Sakurinom zakrytom tele s rukami spustenými k bokom.
„Hodila by sa mi pomoc, parťák,“ ozval sa Shikamaru.
Sasuke zavrel oči a nadýchol sa. Znova raz si pomyslel, aký je jeho spoločník otravný. A tým, ako všetko považoval za otravné bol ešte otravnejší. Uznával jeho inteligenciu, ale radšej by bol, keby s ním nemusel pracovať. Vlastne, najradšej by bol, keby na tom nemusel pracovať vôbec. Len nech mu povedia, kto to urobil a on s ním urobí krátky a jasný proces.
„Nebudem sa prehrabávať v jej veciach,“ povedal mu na to, ani naňho nepozrel, „A nie som tvoj parťák,“ dodal.
Shikamaru prestal hýbať vecami a strnul v pohybe. Skôr tušil ako videl, že sa naňho mračí. „Ako to myslíš, že nebudeš? Pracujeme na tom spoločne.“
Sasuke sa naňho konečne pozrel a skonštatoval: „Samému ti to ide dobre.“
Prudšie položil Sakurine červené tričko na stôl. „Máme pracovať spolu. Čo tým vyriešiš, keď sa budeš pozerať na jej telo? Myslíš, že vstane z mŕtvych a povie ti, kto to urobil?“
„To by nebolo na škodu,“ uznal Sasuke a potom si vynadal, že na čierny humor nad jej telom je trochu priskoro, „Ale mám niečo iné na práci.“
„Čo také musíš robiť po polnoci?“
Sasuke k nemu namiesto odpovedi pristúpil a siahol do jedného zo zadných vreciek. „Toto,“ zdvihol papierik, ktorý držal ukazovákom a prostredníkom, pred jeho tvár, „si vezmem,“ potom sa otočil o stoosemdesiat stupňov a kráčal k dverám. Tesne pred nimi sa zastavil a otočil.
„Idem si prezrieť byt. Shizune spomínala, že zavraždená bola práve tam.“
„To by sme mali robiť spolu.“
„Nemám čas na to, aby som na teba čakal. Hrab sa v jej veciach. Vidíme sa neskôr,“ ľahostajne mu kývol na pozdrav, „parťák,“ dodal, no dalo sa to považovať skôr za odfrknutie.
Keď sa za ním zaplesli dvere, pevnejšie zovrel papierik s odkazom. Nájde jej vraha. Nikomu nedovolí, aby si svojvoľne zabíjal členov jeho tímu!

Keď prišiel na druhé a aj najvyššie poschodie, kde mala Sakura byt, prvé čo si všimol boli vyvalené dvere. Ten, čo ju zabil ich vykopol. Sasuke vedel, že Sakura bola chytrá. Ona by len tak hocikomu neotvorila. A už vôbec nie, ak vedela niečo, čo vedieť nemala.
„Naivka,“ povedal si popod nos a pomaly so zavŕzganím otvoril dvere. Prečo im nič nepovedala, keď sa do niečoho namočila? A ak to súviselo s klanom Kuroji, prečo povedala „Nie.“ namiesto toho, aby Takikagemu povedala, že si všimla niečo zvláštne? Sakura musela mať pádny dôvod na to, aby si to, čo ju stálo život, uchovala pre seba.
No Sasukeho napadol jeden človek, ktorému sa mohla zdôveriť.
Prekročil spadnutú skrinku, ktorú mala v chodbičke- takže súboj sa začal už tam- a prešiel do bytu. Jeho zvyšok tiež nevyzeral najlepšie. Vyzeralo to tam ako po výbuchu. Sasuke si uvedomoval, že ak tu má nájsť dôkazy, bude to trvať naozaj dlho. Skoro mal na jazyku to Shikamarove „To je otrava.“, ale ovládol sa.
Prešiel do kuchyne, lebo tam bol najväčší neporiadok. Na podlahe hneď pri dreze bola krvavá škvrna. Podľa jej veľkosti Sasuke usudzoval, že Sakura prišla o veľké množstvo krvi. Od rozpadnutého stola tam smerovali kvapky krvi a trosky boli porozhadzované tak, akoby ich niekto odkopol alebo odsunul. Zaťal ruky v päste a podišiel až ku veľkej mláke. Čupol si a vybral lístok. Bola na ňom krv a teda musel ležať niekde...
„Tu...“ hlesol ticho Sasuke a položil papierik tam, kde ho našli. Bolo to asi takých štyridsať centimetrov od jeho topánky, takže je možné, že niekde tu takto čupel vrah, keď tu odkaz ukladal. A dal si pozor, aby nestúpil do krvi. Bol si istý, že to muselo byť tam, lebo na lístku bola jedna kvapka iba spolovice. A druhá bola na podlahe.
Postavil sa a prešiel okolo škvrny, no skôr mláky, a pozrel sa na drez. Bolo tam pár porozhadzovaných a porozbíjaných vecí. Asi ju sotil a ona sa zúfalo snažila niečoho zachytiť. Len tak letmo fľochol na umývadlo a už sa chcel presunúť inde, keď sa tam pohľadom vrátil. Boli v ňom dva špinavé taniere. Dva? Sakura s niekým večerala? Ale s kým? Keby to bol nejakých chlapec, dalo by sa to považovať za rande. Samozrejme, okrem Naruta. Toho brala Sakura ako kamaráta, i keď jeho blonďavý kamarát sníval o niečom inom. Ale s ním by šla do Ichiraku, do jeho obľúbeného podniku. A s niekým iným by šla na rande niekam von. Nejaká kamarátka? Rozhodne.
Znova mu na um zišiel ten istý človek. Dobre, možno dnes niečo zistí.
Šiel ďalej. Na konci drezu mala Sakura vešiačik na kuchynské náradie a pod ním stojan na nože. Avšak jeden z nich chýbal. Prehľadal všetky zásuvky, celú podlahu- dosť poposúval niektoré popadané veci a bol si istý, že manipuláciou dôkazmi Shikamara nepoteší. Ale aké to sú dôkazy? Spýtal sa v duchu. Veď to boli iba porozbíjané veci, nič viac. No chýbajúci nôž nenašiel.
„To nebol kunai. Ten hajzel ju zabil jej vlastným nožom,“ zahundral si popod nos.
Kľakol si a prezeral podlahu či nenájde niečo, čo by mohlo patriť vrahovi. No nič. Pripadalo mu to akoby ten týpek prišiel, zaútočil na ňu, ona bola schopná brániť sa iba nejakú chvíľku, zabil ju a bez stôp odišiel. Takmer akoby to robil neustále. Žeby nájomný vrah? Napadlo Sasukemu. Možno si ten, komu pripadala Sakura nebezpečná, nechcel špiniť ruky.
Zaprel sa o kolená a s povzdychom sa poobzeral po okolí. Pohľadom našiel dvere do jej izby a podišiel k nim. Stlačil kľučku a vošiel dnu. Zasvietil svetlo a všimol si, že na rozdiel od kuchyne, tam panoval poriadok. Posteľ bola riadne ustlaná, takže Sakura sa ešte nechystala spať, keď ju prepadol. Jasné, že nie, napomenul sa Sasuke, veď ju našli v oblečení, ktoré bežne nosila. Nebola v pyžame. Podišiel k jej stolu a hneď si všimol niečo podozrivé. Bol na ňom položený papier, ktorému kúsok chýbal. Niekto ho odtrhol. A náhodou veľkosťou sa zhodoval s tým, ktorý našli pri jej tele. Sasuke vybehol z izby a vrátil sa s chýbajúcim kúskom, ktorý pasoval. Takže útočník ju zabil a potom si jednoducho vošiel do jej izby a zobral si papier. Keď ho priložil, presne pasoval. Sakura však nemala papiere vyložené na stole. Sasuke prehľadal až tri zásuvky kým našiel tú, kde ich mala uložené. Ale vrah akoby vedel, kde má hľadať. Alebo si dal záležať na tom, aby ich starostlivo zatvoril.
Dvere znovu zavŕzgali a Sasuke zbystril pozornosť.
„Sasuke?“ zakričal Shikamaru.
Skončil akosi skoro, pomyslel si Sasuke. „Som v jej izbe!“ zakričal mu späť.
„Kuchyňu si už prehľadal?“ spýtal sa ho, keď vošiel.
„Nie. Miesto, kde ju zabili som nepreskúmal, lebo som to nepovažoval za potrebné,“ odvetil mu na to, „Jasné, že som ho prešiel. Ak mi neveríš, hľadaj si tam dôkazy sám,“ a mávol rukou smerom k dverám.
„A čo si našiel tu?“ podišiel k nemu a nahol sa nad papier, ku ktorému bol priložený lístoček. Uvážil, že Sasuke musel dostatočne prejsť celú kuchyňu, keď prišiel hľadať stopy sem.
„Vrah si zobral Sakurin papier. Zvláštne je, že presne vedel, kde si Sakura ukladala papiere. Všimni si, že pero s krvavými otlačkami prstov je na pravej strane papiera. Vrah je teda pravák.“
„Takže to tu dobre poznal, čo? Škoda len, že nemáme niečo, čím by sme zistili, komu tie otlačky patria. Som si stopercentne istý, že krv je Sakurina.“
„Tá na pere isto,“ povedal Sasuke a zamyslel sa. Sakurin byt im prezradil aspoň niečo, no bude to stačiť na dolapenie vraha?
„Aj ja chcem do izby mini chladničku. Aspoň si nebudem musieť chodiť po jedno do kuchyne. To je otrava,“ povedal zrazu Shikamaru a hovoril úplne od veci. Čo to trepe s chladničkou?
„Hrabe ti?“ spýtal sa ho s nechápavým pohľadom. Shikamaru ukázal do rohu izby a Sasuke pochopil. Sakura mala mini chladničku. Čo si tam tak mohla dávať?
Kráčali k nej a potom si čupli. Dvierka si zabezpečila kladkou, no tá bola teraz vylomená, takže sa tam mohli ľahko dostať. Keď ju Shikamaru otvoril, bolo tam len pár skúmaviek s tekutinami rôznych farieb.
„Čo to je?“ spýtal sa so zatajeným dychom Shikamaru.
Tváre im osvetľovalo svetlo z chladničky a príjemne ich chladil mráz sálajúci z nej. Sasukem prebehla triaška ako vtedy v márnici.
Zobral jednu skúmavku a prečítal si, čo stálo na nálepke, ktorú tam Sakura nalepila. Bol to názov akejsi chemikálie.
„Načo to všetko potrebovala?“ nechápal Shikamaru.
„Sakura niekedy pracovala v nemocnici spolu s chemikmi, ktorý hľadali protilátky na niektoré jedy,“ nadvihol skúmavku s modrým obsahom pred svoju tvár a zakrúžil ňou, „zrejme si prácu zobrala domov.“
„Ako vrah vedel, že ich má tu? A ako o nich vôbec vedel?“
„Ako vedel o tom, kde si necháva papier?“ spýtal sa ho nato Sasuke a nadvihol obočie, „Zrejme ju sledoval alebo ju dobre poznal.“

Na druhý deň boli Sasuke a Shikamaru na policajnej stanici, kde im poskytli jednu miestnosť na vypočúvanie. Dokopy predvolali dvoch ľudí, čo Sasukemu pripadalo málo. Jedna je Sakurina susedka, ktorá našla jej telo. Druhá je Ino, ktorá Shikamarovi povedala, že so Sakurou večerala, teda bola posledná, ktorá s ňou bola. Ešte pred vrahom, prirodzene.
„Najprv budeme hovoriť s pani Nakashi a potom s Ino,“ informoval ho počas chôdze a on prikývol, „Čo sa Ino týka, je z toho mimo, takže by som ťa chcel požiadať, aby si bol zhovievavý.“
„Kedy nie som zhovievavý?“
„Vždy.“
Sasuke pripustil, že má pravdu. „Tak ako sa mám podľa teba chovať?“ zaujímal sa.
„Hlavne sa na ňu nepozeral priveľmi uprene. Ešte stále je do teba trochu zaľúbená a asi by sa nesústredila.“
No Jéžiš! Prevrátil Sasuke očami.
„A taktiež si odpusť tie svoje poznámky a hundranie. To tiež nepomôže,“ znova prevrátil očami, „a toto tiež nie,“ upozornil ho.
„Čo toto?“
„Prevracanie očami. Máme pôsobiť dôveryhodne a nie, že sa tam nudíme.“
„Však dobre,“ zahundral Sasuke, „ako povieš,“ išiel predsa na výsluch. Potreboval zistiť informácie, ktoré mu pomôžu dolapiť Sakurinho vraha. Prečo by mal s nimi zachádzať v rukavičkách?
Zastavili pred hrubými čiernymi dverami. „Takže vieš, ako sa máš správať?“ uisťoval sa Shikamaru.
„Samozrejme. Budem sám sebou,“ a vošiel dnu. Ešte aby sa správal podľa toho, ako niekto chce.
„Dopekla s tebou, Uchiha!“ zasyčal Shikamaru, no vošiel hneď za ním do miestnosti, kde ich už čakala pani Nakashi.
„Takže, pani Nakashi,“ oslovil ju Shikamaru a Sasuke si ju prezrel. Bola to vetchá starenka, ani sa nečudoval, že jej trvalo pol hodinu, kým ohlásila Sakurinu vraždu na polícii, „bývate v byte, ktorý je pod tým, kde býva Haruno Sakura, je tak?“
„Preboha, však to vieme,“ ozval sa Sasuke skôr ako to stihla tá pani, „Povedzte nám, čo ste videli alebo počuli.“
„Je to tradičný postup pri vypočúvaní,“ zahriakol ho jeho parťák.
„To mi jedno. Nie som tu preto, lebo som prešiel policajnou akadémiou, ale preto, aby som našiel Sakurinho vraha. Takže, pani Nakashi,“ obrátil sa späť k nej, „spomínate si na niečo?“
„Slečna Haruno prišla domov s jednou blondínkou,“ Ino, domyslel si Sasuke, „počula som, ako niekto ide po schodoch a tak som sa šla pozrieť cez kukátko,“ hm, takže mal tú česť s klebetnicou. No, aspoňže vie takmer všetko, čo sa v tom bytovom dome deje, „Potom tá slečna odišla. Asi po hodine opäť niekto vybehol hore, ale nevidela som ho. Neodišiel odtiaľ. A potom vyšla hore ďalšia osoba.“
„Ďalšia?“ overoval si to Shikamaru a stará pani prikývla.
Takže na ňu boli dvaja. Dopekla, Sakura, do čoho si sa to namočila?
„Potom som šla na návštevu ku jednej svojej priateľke. Pozvala ma totižto na čaj, ktorý jej syn priniesol z Čajovej dediny, keď tam bol na misii. Výborný. Naozaj. Trošku korenistý, ale keď ste si tam pridali kvapku medu, tak bol naozaj dobrý.“
„Dobre, dobre, nie sme tu kvôli čaju. Čo ste videli alebo počuli, keď ste sa vrátili domov?“ spýtal sa netrpezlivo Sasuke.
„Nič. Bolo ticho. Potom som si však spomenula, že slečna Haruno ma požiadala, aby som jej vyberala poštu, keď bola mimo Konohy, a tak som sa jej ju rozhodla odniesť. Bol to len nejaký účet. Zistila som to podľa úradnej obálky, neotvárala som jej poštu,“ bránila sa a Sasukemu to bolo jedno. Len nech už konečne zo seba dostane to, čo potrebuje vedieť, „A keď som vyšla hore...“ zachvela sa jej spodná pera a odvrátila zrak, „našla som ju tam na zemi. Bez pohybu. V kaluži krvi. Šla som hneď na políciu,“ a potom pani Nakashi začala vzlykať.
„Ďakujeme za pomoc a čas, pani Nakashi,“ povedal milo Shikamaru a odprevadil ju ku dverám, kde ju zveril do rúk nejakému strážnikovi a dal zavolať Ino.
„Dvaja?“ otočil sa zmätene ku Sasukemu a sadol si znova vedľa neho za stôl.
„Očividne,“ odvetil.
Dnu vošla Ino, ktorá mala kruhy pod očami a ešte červenšie oči, ako mala Tsunade. V ruke držala vreckovku. So smrknutím si sadla oproti nim a pozerala sa na stôl alebo svoje ruky.
„Takže, Ino,“ prihovoril sa jej Shikamaru, „bola si so Sakurou posledná, pred tým, ako zomrela,“ Ino prikývla, „Čo ste robili?“
„Večerali a zrejme ohovárali ľudí,“ odpovedal mu Sasuke a Shikamaru si nazlostene povzdychol.
„Mohol by si ma prestať prerušovať?! Dosť mi to prekáža!“
„Mne zasa prekáža, že ideš okolo horúcej kaše. Ja chcem nájsť Sakurinho vraha a to čo najskôr, aby som mu mohol vraziť a dodávam, že v tej chvíli budem držať úplne náhodou kunai. Tak sa láskavo pýtaj tie správne otázky.“
Ino skákala pohľadom z jedného na druhého.
„Sakura by bola rada, že ti na nej toľko záleží,“ hlesla ticho a Sasuke sa na ňu zamračil. Čo to tam splieta? Sakure je už teraz všetko jedno.
„Tak ju vypočúvaj sám,“ vyzval ho Shikamaru naštvane a založil si ruky na prsiach. Sasuke pokrčil plecami. Aspoň to urobí poriadne.
„Zdôverila sa ti Sakura s niečím?“
„A s čím?“
„No však to sa pýtam. A myslím vtedy počas večere.“
„Hm,“ zamyslela sa, „povedala mi, čo ste mali za misiu a že to bolo totálne fiasko, ale to zrejme viete. Potom mi chvíľu rozprávala o tebe, lebo...no...hm...“ vykrúcala sa.
„Lebo bola do mňa zamilovaná,“ dokončil za ňu netrpezlivo Sasuke, „Pokračuj,“ posunkom ruky ju navádzal k tomu, aby rozprávala ďalej.
„Potom som povedala, že ten klan Kuroji, ktorý mi spomínala, je naozaj divný. Prikývla, ale tvárila sa zvláštne.“
„Prečo?“
„Neviem. Vkuse vyzerala z okna, ako keby niekoho čakala.“
„Nezmienila sa ti o tom, že by za ňou mal v ten večer niekto prísť?“
„Nie. Ale rozhodne sa tak správala. Poslala ma domov skôr ako obyčajne. Myslela som si, že preto, lebo je unavená a dosť nervózna, takže si chcela oddýchnuť.“
„Nervózna?“ spýtal sa Shikamaru.
„Myslel som si,“ povedal Sasuke. Od včerajška, čo boli v márnici, mal ten pocit, „Mala obhryzené nechty. V živote som ju nevidel, že by to robila. Bola nervózna, takže buď jeho návštevu očakávala, ale obávala sa jej, alebo bola paranoidná, lebo vedela niečo, čo nemala.“
„Preto si si obzeral jej ruky?“
„Nie,“ odpovedal ironicky, „som úchylák. Jasné, že preto,“ obrátil sa k Ino, „Takže, nespomenula ti nič divné? Niečo o tom klane alebo o tom, že sa bojí, alebo že niečo zatajuje?“
Ino pokrútila hlavou.
„Dobre, môžeš ísť.“
„To je všetko?“ spýtal sa ho šokovane Shikamaru. Zrejme čakal, že bude mať ešte nejaké otázky. Jeho však nezaujímalo nič iné.
Poslali Ino domov a potom sami opustili stanicu.
„No, dozvedeli sme sa aspoň niečo,“ poznamenal celkom pozitívne Shikamaru, čo k nemu celkom nesedelo.
„To stále nestačí.“
„Dobre, nemáme konkrétne mená,“ pripustil, „ale po včerajšku, keď sme nevedeli absolútne nič, sme sa posunuli. Takže, máš nejaký plán alebo ti ja poviem ten svoj a ty sa mi ho nebudeš pokúšať sabotovať?“
„Povedz mi ho a ja ti potom odpoviem.“
„Vedel som, že vyšetrovanie s tebou nebude prechádzka ružovou záhradou, ale toto je nehorázna otrava.“
„S tebou je to ťažká nuda. Dokonca dokážem predvídať, kedy povieš to svoje otrava. Ale ja som sa tu neprišiel baviť ani sa s tebou priateľsky rozprávať. Prišiel som sem vyšetriť smrť niekoho, na kom mi, pripúšťam, záležalo.“
„Niečo sa s tebou deje. Priveľa rozprávaš.“
Jasné, že sa so mnou niečo deje. Po tomto vypočúvaní majú smrť na jazyku až dvaja ľudia. Keď Sasuke priznal, že mu na nej záležalo, hovoril pravdu. Naposledy cítil chuť na pomstu, keď mu Itachi vyvraždil celú rodinu. A čo sa týkalo pomsty, vedel byť vytrvalý, neodbytný a len trošku trpezlivý.

„Čo to tam robíš?“ spýtalo sa zvedavo dievča, keď vošlo do starej chatrče na konci mesta neďaleko lesa.
Osoba sedela za stolom, na ktorom mala rozložené rôzne veci, ktoré potrebovala, aby dokončili svoj plán. Ak to všetko vyjde, zomrie ešte jeden človek.
„Nič, čo by ťa malo zaujímať,“ odvrkla.
„A prečo nie? Chcem vedieť, prečo si na to vybral práve teba,“ a sadlo si za stôl oproti nej. Začalo si prezerať skúmavky a keď si jednu dokonca vzalo do ruky, pod prepaľujúcim pohľadom ju položila opatrne zasa späť. Zistila, kde sú medze jej zvedavosti.
„Vybral si ma, lebo vie, čo viem.“
„Dobre. A čo z toho vznikne?“ pýtalo sa ďalej.
Osoba sa na ňu zamračila. Povedal jej predsa, že má prísť. Vedela to, očakávala ju. To jej nepovedal celý plán? Prečo by to robil? Jedine...jedine, že by jej úplne neveril. Samozrejme, ešte vždy mohla utekať za svojím otcom a celé mu to povedať. Čím menej vie, tým je to bezpečnejšie. Nielen pre nich dvoch, ale pre všetkých.
„Uvidíš,“ odpovedala tajomne.
„Si nukenin?“ spýtala sa odrazu až to spôsobilo zachvenie rúk, v ktorých osoba držala skúmavku s chemikáliou, ktorú bolo veľmi ťažko zohnať. Našťastie, dievča si to nevšimlo. Bolo to prekvapivé. Prečo ju napadlo, že osoba pred ňou by mohla byť hľadaný ninja? Žeby bola bystrejšia ako vyzerá? Vyzerala ako taký zvedavý rojko. Alebo to možno bola iba ďalšia otázka, ktorá ju zrazu napadla. Varoval ju pred ňou, že sa bude veľa pýtať a že bude mierne otravná. Tá otravnosť bola zrazu známa a až tak, že to bolo nepríjemné.
„Nukenin? Čo ťa to napadlo?“
„Prečo by bol inak potrebný úkryt?“ mykla plecami akoby to bolo jasné, „Nechceš, aby o tebe niekto vedel. Nechceš, aby ťa niekto poznal. Preto bola tvoja tvár skrytá v tieni kapucne, keď sme sa stretli, nie?“
„Nie,“ odpovedala rýchlo, „nie,“ zopakovala pomalšie, „nie som nukenin. Ale niekto ma hľadá, to je pravda. A preto mi navrhol toto miesto, kde môžem pracovať na tom, na čom sme sa dohodli. To je celé.“
„Kto ťa hľadá? A čo je ten plán? Nepovedal mi všetko. Len zmienil, že si veľmi dôležitá osoba a že ti mám pomôcť,“ stíšila hlas, „a že niekto zomrie.“
„Hľadajú ma nie veľmi príjemní ľudia a bude lepšie, ak ma nenájdu, to mi ver. A ak ti ten plán nepovedal on, nemám právo ti ho hovoriť ja. Len rob, čo máš.“
Dievča sa tvárilo mrzuto, no už tú otázku nepoložila.
„Nebude trvať dlho a otec si všimne, že mizne jedlo.“
„Niečo si vymyslíš.“
„Odhalí ma. Vždy vie, kedy klamem. A nepoteší sa, lebo má dosť svojich problémov.“
Osoba zbystrila pozornosť. Zrejme na niečo prišla, no nechala si to pre seba. Beztak, nemala to komu povedať. Na to, čo povedalo to dievča, nereagovala. Proste robila to, čo mala. A muselo to byť spravené rýchlo.
„Kedy sa vráti? Už by tu mal byť.“
Už sa nevráti. Dievča však dostalo inú odpoveď. „Určite sa vráti čoskoro,“ táto lož dievča upokojila. Nebolo potrebné vysvetľovať prečo a ako zomrel.
Skúmavka bola pevne upevnená vo svorke a krúživými pohybmi sa zahrievala nad kahanom napusteným alkoholom. Červenkastá tekutina začala pomaly bublať a keď sa dostala na bod varu, osoba vliala jej obsah do kadičky, kde sa zmiešala so žltou zmesou a vytvorila sa zelená.