Hidanovo znovuzrodenie XVI. - "Máš rád kvety sakury?"

„Mladá pani, mohli by ste ísť s nami?“ pristúpil k nej vrchný a ukázal smerom, kde sa nachádzal priechod aj schodište na poschodie, či do pivnice.
Yukimu poskočilo srdce a ochotne sa trhol, s reflexom pomôcť, ak by bolo treba. Možno s ninjami alebo vojakmi ani nepohne, no obyčajných chlapov z podniku dokáže premôcť.
„A... je to nutné?“ pokojne dala najavo, že by radšej zostala tu.
„Myslím, že by to bolo tak najlepšie, drahá pani.“ rovnakým hlasom odvetil. Z jeho mimiky ani z hlasu nebolo poznať, čo má v pláne. S akým postojom o to žiada. Nechcel vyvolávať rozruch.
Akane očami prešla Yukiho a potom znovu vrchného, nevediac, čo by mala urobiť. Ryšavý chlapec sa chcel postaviť, no čašník ho okamžite schytil za plece a upokojil ho, že by mal radšej sedieť na mieste. Jeho sa pozvanie netýka. Mladík s oranžovými vlasmi sa chcel v poslednej chvíli ozvať, že by radšej odišli, že Akane je v zlom stave a nemali by na ňu klásť nátlak, alebo že proste nemajú čas na takéto „pozornosti“ podniku.
Skôr, než to urobil ho ale predbehla sivovláska. „V poriadku, pôjdem.“
Muži sa vďačne pousmiali, že to vybavili tak nenápadne a bez väčších odoziev a uvoľnili mladej žene miesto. Tá nenápadne a rýchlo Hidana vzala do rúk a pritisla si ho k bruchu pod otrhanou látkou plášťa. Postavila sa a pomaly prešla okolo stola, potom zamierila ku schodom s dvoma mužmi pred a vedľa seba. Pritom sa ešte obzrela za chlapcom a ticho zdôraznila každé svoje nečujné slovo, aby jej mohol odčítať z pier. „Seď, Yuki. Všetko bude v poriadku.“ vravela. Našťastie bola vtedy ešte dosť blízko, takže jej slabé slová počul. Sledoval, ako ju viedli hore schodmi a ona len bezmocne kráčala s nimi.

Schody z prízemia boli vedľajším vchodom na druhé poschodie hotela, kde ju viedli dlhou chodbou s mnohými dverami do menších, jednoizbových miestností pre návštevníkov na jednu, dve noci. Pod nohami cítila tenký, ale mäkký koberec, prechádzajúci po celej dĺžke chodby. Čašník s vrchným, ako vždy, uháňali uponáhľanou rýchlosťou, zo zvyku, ktorý v podniku nadobudli, keď sa snažili uspokojiť priania každého zákazníka ako v správnom hoteli. Neustále sa za ňou obzerali, kráčala mierne, ale zmetene. Občasne, keď ju ponad plece skontrolovali a opäť obrátili hlavu, natešene sa usmiali.
Nezdalo sa jej, že by ju nejako podozrievali alebo aspoň nie v tom zlom slova zmysle.
„Je mi naozaj ľúto, že vám nemôžeme ukázať krásy nášho hotela z toho honosnejšieho, predného krídla, no je tam ubytovaných mnoho bohatších ľudí, čo prišli do kúpeľov na kraji nášho mesta, em, počuli ste už o nich?“ prehovoril vrchný.
„Áno, trochu.“ urobila mu radosť a nechcela sa zapodievať kúpeľmi, ktoré asi ani nikdy nenavštívi. Do týchto krajov, odkedy začali patriť niekomu inému, než starému otcovi, sa rozhodla už nikdy nevkročiť. Bohužiaľ, okolnosti ju prinútili predsa sa sem dopraviť. Dokonca až na hory Tara.
„A okrem toho, myslím, že je tam celkom určite zopár vojakov mimo služby.“ dodal čašník. No jeho nadriadený na neho karhavo pozrel, preto mu rýchlo zvädol úsmev a sklonil hlavu. Vrchný sa naopak na dievča, ktoré ich nasledovalo, uškrnul, aby zahnal jeho slová. Akane sa zamračila a začala byť nedôverčivá.
„Ako to myslíte?“ zastala.
„Nijako!“ zatrepal čašník rukami, chytili ju každý za jedno rameno a spolu ju viedli, aj napriek jej odporu v mimike a hlase, až na koniec izby.
„Ako ste to, prosím, mysleli?“ skákala pohľadom raz na jedného, raz na druhého. Neodpovedali.
Zahli za roh a pred nimi sa spúšťali väčšie schody. Miesto toho, aby však zišli po nich do hlavnej sály, nie moc veľkej, no celkom príjemnej, odbočili doľava na balkón, ťahajúci sa cez celý obvod miestnosti, ale rýchlo, aby si ju nikto nezačal viacej všímať. Nakoniec sa vkradli do chodby do časti voľných, manželských izieb s kúpeľňou. Sivovláska mala ťahania po hoteli už plné zuby a vytrhla sa im.
„Poviete mi už, prosím vás, konečne, kam ma to vediete a čo odo mňa chcete?!“ ráznejšie sa ohradila.
Zamestnanci si vymenili pohľady a znovu sa dotieravo priblížili k nej. „Ospravedlňujeme sa, pani moja, ale už sme tu! Nemusíte sa obávať, všetko za chvíľku vysvetlíme.“
„Áno, pozrite, tu!“ objal ju okolo pliec a ukázal na jedni dvere uprostred pravej steny chodby s číslom osemdesiatdva. „V poslednej dobe nám nechodí veľa novomanželov, preto je celá táto chodba voľná, tu budete mať pokoj.“
Otvorili dvere a postrčili ju dovnútra. Akane sa porozhliadla, hneď ako za sebou dvaja chlapi zatvorili dvere. Izba bola útulná, nepreplnená nábytkom alebo zbytočnosťami. Bolo tu po stenách zavesených zopár obrazov, nábytok vyzeral starožitnejšie, no jednoducho, čo bola komoda pod oknom, vankúše a koberce na kľačanie okolo nízkeho stolíka v rohu, skriňa a uprostred manželská posteľ, vysoká maximálne pod kolená. V ľavom rohu, kúsok vedľa postele s nočnými stolíkmi, boli dvere do kúpeľne.
Zacítila vôňu čaju a ryže. Bolo ticho a nik sa ani nehol, kým sa neotočila a neuvidela za stolom asi päťdesiatročnú, štíhlu ženu v jednoduchom kimone ženského zamestnanca. Tá sa okamžite, ako náhle na ňu Akane vrhla pohľad, postavila a s vrúcnym roztvoreným náručím k nej pricupitala.

„Pani moja!“ zvolala na ňu.
Dievča sa rýchlo odtiahlo až si sadla na posteľ, preto neznáma žena zastala meter pred ňou, uvedomujúc si, že nemôže byť taká náhlivá k zmetenému človeku. Chytila ju oboma rukami za líca a pozorne si ju prehliadla, obzvlášť veľkú pozornosť venovala jej tvári. Poznala ju veľmi dobre, akoby na ňu mohla zabudnúť. Aj keby vyrástla či zostarla, vždy rozozná tie črty, oči a vlasy. Akane Hidana rýchlo schovala sebe za chrbát, stále pod plášťom a dávala pozor, aby si ho nikto nevšimol.
„Pani moja!“ zopakovala. „Som tak rada, že ste sa tu zjavili!“ opäť roztvorila náruč, kľakla si k nej a s istotou ju priateľsky chytila za zápästia, že je to ona. Akane nijako nereagovala, len z úcty čakala, kedy ju pustí, zopárkrát sa pozrela najprv na ruky, ktoré ju držali, potom do očí neznámej.
„Tak čo, pani Hamako, je to ona?“ nakláňali sa dvaja zamestnanci, stojaci stále pri dverách, aby lepšie videli cez pričupenú paniu.
„Ako sa môžete niečo tak hlúpo pýtať, samozrejme, že je to ona!“ okríkla ich hlasom staršej a skúsenejšej osoby, asi to bude ich nadriadená. Vzápätí sa znovu otočila na mladé dievča.
„Som tak veľmi rada, že ste sa sem vrátila, pani moja! Ani netušíte, ako veľmi som sa tešila na deň, kedy vás opäť uvidím. Pánu Toshihirovi, pri všetkej úcte, som neverila ani slovo, keď vás prehlásil za mŕtvu.“ milo na ňu hovorila a po poslednej vete sa radostne uškrnula, zatriasla jej rukami a zdvihla sa.
„Vy dvaja, čo tu stojíte?! Choďte rýchlo za majiteľom a ohláste mu, že je to ona, naša drahá pani, je živá a je tu!“ rozkazovačným tónom na nich zvolala a ukázala prstom na dvere. „Ale dávajte si pozor, nikto okrem mňa, vás a pána Ikeho o tom nesmie vedieť! Rozumeli ste?“
„Áno!“ naraz kývli a už sa stratili za zabuchnutými dverami.
Staršia pani v kimone sa otočila a poslušne, s rukami spustenými pri lone s jemne uchopenými dlaňami, pristúpila znovu k stolíku, kde bol na tácke poukladaný servis s čajom, jednou šálkou a malým tanierikom s chutne vyzerajúcim ryžovým koláčikom. Čupla si a naliala do vyzdobenej, prostej šálky z porcelánu čaj. Rýchlo sa znovu postavila a Akane si všimla, že si hlavná chyžná dáva veľký pozor, aby sa jej neotočila nezdvorilo chrbtom, čo znamenalo, že mladú ženu pokladá za niečo viac, za vyššie postavenú a váženú osobu. Tušila trochu, čo si o nej asi myslia a prečo to správanie, no viac sa zapodievala radšej úľavou, že jej pravdepodobne žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Zamestnankyňa sa na ňu sviežo usmievala a nemohla skryť nadšenie.
„Nemôžem tomu uveriť!“ potichu nakoniec zvolala a prikryla si rukami ústa od úžasu. „Jediná vnučka pána Oganoa je späť!“
Akane sa v duchu preľakla, keď to vyslovila. Nadýchla sa a pripustila, že asi nemá cenu ďalej predstierať, že je len obyčajná turistka, ktorá mala zostať nepovšimnutá.
„Povedzte mi, drahá pani, kde ste celý ten čas boli?“ nedalo jej. „Ak sa, teda môžem spýtať.“
„Ja...“ nevedela, čo povedať. „Je mi naozaj ľúto, ale... toto nie je práve téma, ktorú by som chcela rozoberať. Je dosť... morbídna.“ so stisnutými perami prerušovala svoje tiché slová. Neubránila sa ani pudu vyhýbať sa jej očnému kontaktu, pri spomienke na túto časť v jej živote.
„Odpusťte mi nedbalú otázku, už sa o to nebudem zaujímať.“ úctivo sa uklonila, toľko zdvorilosti Akane uvádzalo do ešte väčších rozpakov, dlho si ju už takto nik neuctil a ani predtým to nemala veľmi v láske. „Radšej mi povedzte, čo vás sem privádza! A čo máte v pláne s našim krajom a vašim strýkom... teda, pánom Toshihirom.“
Akane prehltla a znovu sklonila zrak. Hlavná chyžná pochopila, že toto sa tiež nemala pýtať, hoci ju to, aj ostatný personál, ktorý o nej vie, veľmi zaujíma. Navyše, tušila, že presne tú istú otázku sa spýta pán Ike, keď sem dorazí. Radšej sa len usmiala a rukami diskrétne ukázala na svoju ponuku, na podnos s čajom. „Dáte si čaj, drahá pani? Je upokojujúci.“
Akane pozorovala paru, stúpajúcu z malej porcelánovej šálky bez ucha. Biely povrch zdobili vzory vetiev krásnych sakúr. Ružové chuchvalce boli posiate po celej vetve tak, ako to býva na každom strome týchto honosných stromov. Jemné a obdivuhodné sakury. Stromy, ktoré zatvárali svoje kvety, keď sa k ním priblížila. Ružové lupienky z nich hneď prestali padať, keď sa dostala bližšie. Akoby tie kvety túto ženu neznášali. Jasne si na to spomína.

„Starký... prečo sú tie kvety také smutné, keď sa k nim priblížim?“
„Ako to myslíš?“
„Mno, vždy sa zatvoria, keď som nablízku. A prestanú z nich padať okvetné lístky. Prečo? Nemajú ma radi?“
„Hm... zaujímavá otázka. Možno ťa naozaj nemajú radi. Ale ja určite viem, že ti len závidia.“
„Závidia... to kvety môžu?“
„He-he, isteže! Kvety sú krásne, ale veľmi namyslené. Určite ti závidia tvoju krásu, pretože vidia, že ako rastieš, prekonávaš ich. Zatvárajú sa, pretože sa pred ňou skláňajú.“
„To nie je možné.“
„Naozaj! A jedného dňa, až vyrastieš, budeš tak krásna, že sa ti začnú klaňať aj tie najkrajšie ruže a tie sú medzi kvetmi kráľovné...“

Slová, ktorými ma tak rád starý otec tešil, boli pekné, no neboli celkom pravdivé. Nemala som rada, keď ma ľudia chválili a neustále ma presviedčali o tom, že som dokonalá. Pre mňa to bolo až únavné, ako sa všetci točili okolo toho, že som presne taká, aká chce byť každá žena. Prečo? Dokonalosť predsa neexistuje. Neexistuje ani krása, ktorou ma všetci vychvaľujú. Je to len vaša predstava o tom ako by asi mala vyzerať. Starý otec bol na mňa a moju osobnosť vždy veľmi hrdý a veril, že som ako jedna z kvetov, že žijem pre radosť tých druhých. Presne ako môj otec, ktorého som nikdy nepoznala. A hoci to možno bola pravda, táto skutočnosť už dávno zanikla v momente, kedy ma na chvíľu starký, ktorý chodil všade len so mnou, vždy ma strážil a staral sa o mňa, ako o, metaforicky, zasadenú ružu, čo sám pestoval, opustil. A zmocnili sa ma tiene tých, ktorí radi kvety trhajú. Od tej doby som nebola, zasadená v najúrodnejšej pôde, s ochranou zdobeného črepníka pohody honosných podmienok milovaného starého otca, ale len prázdna odrezaná rastlina v sklenenej nádobe s vodou. Neschnem. Nevädnem. Neopadávajú mi okvetné lístky. Ale tá sklenená nádoba s vodou spôsobuje, že už sa na svet
nemôžem dívať tak ako predtým.

Kvety sú veľmi citlivé, to zvykla hovorievať jedna Tenshi, ktorú som poznala, tá sa vedela s nimi rozprávať. A tvrdila, že cítia všetky hrôzy alebo šťastia navôkol, hlavne lásku. Aj kvety majú strach. Tie sakury, ktoré sa mi vždy zatvárali pred očami, to nerobili zo závisti, či zloby, ale zo zármutku. Zo zármutku z môjho plytkého osudu a strachu z toho, čo zlé sa vo mne skrýva. Čo zo mňa ľudia urobia. Vlastne... je to na zaplakanie, že sa dokonca sama vyhováram na ostatných ľudí...

„Nie, ďakujem.“ Akane sa odvrátila od zdobeného porcelánu, ktorý ju zaujal a zatvorila oči. „Možno neskôr.“
Žena v jednoduchom kimone v bielych ponožkách začala úzkostlivo prešľapovať. Nemohla sa na hosťa vynadívať. „Musím povedať, že ste vyrástla do krásy.“
Zase.. – Akane, nechtiac počúvať ďalšie rozprávanie o jej plytkej kráse, zažmurkala a zamyslene ryla pohľadom na pocitovo teplú, drevenú podlahu. Nechápala, prečo ju ľudia majú tak radi, miesto toho, aby ju neznášali za to, aká je. Stále. Stále je to iba o tom, že je perfektná, že je milovaná a úžasná a pritom nikoho netrápi, že sa sama tak ani zďaleka necíti.
„Viete, váš starý otec vás mal veľmi rád.“ rozpačito sa pokúsila vyjadriť spleť svojich rozbúrených myšlienok a spomienok. „Keď ste boli ešte malé dieťa, chodievali ste sem, do tohto hotela s ním. Spomínate si?“
Zdvihla zrak. Mala pocit, že to tu veľmi dobre pozná, ako mohla na také niečo zabudnúť? Áno, chodievala sem. Veľmi zriedkavo, ale chodievala.
„Sprevádzal vás na každom kroku. A keď ste nebola s ním, pyšne sa chválil každým vašim drobným úspechom, akoby ste boli perfektné a najšikovnejšie dieťa, ktoré všetko na svete zvládne.“ nostalgicky sa zasmiala nad správaním klasického hrdého rodiča.
Sivovláska nemohla potlačiť úsmev. Starý otec ju vždy hnal dopredu a podporoval ju vo všetkom, o čo sa snažila, no rovnako bol aj prísny a mierne ctižiadostivý, očakával toho od nej mnoho. To ju naučilo robiť všetko poriadne, dômyselne a bedlivo. Ale žeby sa ňou tak chválil, to by o ňom nikdy nepovedala. Muž to bol veľmi dobrý, no vyzeral rázne a prísne.
„Pani Akane,“ dovolila si ju osloviť menom a počkala, kým začne dávať dievča pozor, „keď váš starý otec zomrel, bolo nám to všetkým ľúto, ale potešila nás správa, že ste zdedili všetku pôdu v širokom okolí a veľkú časť majetku.“ opatrne rozprávala.
Ticho.

„Lenže, keď sa rozniesli tie zvesti, že ste sa stratili, niekde sa dokonca šepkalo, že vás uniesli, otriaslo to celým krajom. Všetko dostal na starosť pán Toshihiro. A určite aj inými územiami, ktoré patria vašej rodine, že majú takého pána. A potom to hrozné prehlásenie od neho samotného, že ste mŕtva... to bolo hrozné. Nikto tomu nechcel veriť, hoci to bolo očividné...“ pokračovala s krátkymi pauzami, sprevádzanými sledovaním Akaninej tváre, či neprekročila nejakú hranicu.
„Bola to lož.“ podotkla Akane, na tvári nemala ani úsmev, no ani sa nemračila. „Lenže, budem rada, ak v nej budem môcť žiť aj naďalej, áno?“
Staršia žena ponížene prikývla.
Sivovláska naprázdno prehltla a zhlboka sa nadýchla. Zaplavil ju dávno zabudnutý pocit smútku, precitlivenia a nostalgie. Bola rozpačitá a necítila sa vôbec dobre, ale nie z fyzického hľadiska. Akoby jej niečo trhalo vnútro.
„Môžem sa spýtať, či by ste mi priniesli nejaké jednoduché, priľahlé a pružné oblečenie? Viete, som tak trochu na úteku a ak by som sa potrebovala brániť, aby mi príliš nebránilo v pohybe.“ prehovorila na hlavnú chyžnú.
„Oh, áno, dokonca tuto rovno v šatníku je nejaké oblečenie ninjov, čo sem minulú sezónu prichádzali a zabudli to tu. Je ako nové a vyčistené, môžete nejaké použiť. Viete, táto izba sa dlhšie nepoužívala.“ ukázala na veľké skrine. „Nechám vás tu chvíľu samú, asi na dvadsať minút, kým nepríde pán Ike. On má totiž plno práce s administratívami, ktorých je čoraz viac, odkedy začal kraj upravovať váš strý... vlastne pán Toshihiro.“
„Ďakujem.“ vďačne kývla a počkala, kým pani nevyjde z miestnosti. Dobre za sebou zatvorila dvere a po doznení jej krokov na chodbe si vydýchla. Rozopla si plášť a odokryla malú hlavu.
„Ach!“ spokojne zvolal, keď sa mu dostalo svetla a už nemal na sebe ten odporný kus oblečenia.
„Museli ste sa toľko vykecávať, ty...?“ nafúkol líca a posledné slová si len zamrmlal. „M*cha. Už som si myslel, že na mňa zabudla.“
Akane hlavu opatrne chytila a preniesla ho cez celú izbu až ku komode, kde ho uložila. Zastrela závesy, aby nebolo vidieť cez okno dovnútra.
Keď nereagovala, Hidan ďalej pokračoval v zhadzovaní jej neschopnosti postarať sa o neho, o seba a ešte aj toho Ryšavca, ktorého tam dole nechala. Ževraj, načo si obstarávať zvieratko, keď sa oň nevie postarať. O tom, ako mu začína byť mdlo a ona s tým nie je schopná vôbec nič urobiť, ani mu nepovedala prečo a ešte bude viesť trápne rozhovory s neznámou starou ženskou o svojej minulosti, ako keby zabudla na dôvod tejto výpravy.
„Hidan,“ prehovorila, keď urobil dlhšiu pauzu, ak by náhodou nechcel prestať so svojim otravovaním, „necítim sa na to, aby som sa zapodievala tým, čo ti zase chýba. Teda, okrem tela.“ poslednú vetu nepodstatne podotkla a mávla rukou.
Hidan zmĺkol, a svoju pobúrenú tvár dostal do neutrálneho výrazu plného reštartovania vlastného mozgu, nie pretože chcel rešpektovať jej pocity, ale poslednou vetou – samozrejme, okrem tela – tak pravdivo zaklincovala všetky jeho poznámky. Stále si nezvykol na to, ako účinne vie niekedy Akane odbiť ľudí okolo seba, prevažne jeho.
„Čo si to povedala?“ potichu zasyčal, skrivil tvár do formy, kedy nevedel, čo povedať. „Tak týmto si ma maximálne urazila! Poukazovať na niečo čo... toto radšej nebudem komentovať.“ zamrmlal si.
„Ďakujem.“ dôrazne povedala a ukončila rozhovor. Naozaj ho ukončila, pretože Hidan odvrátil zrak a nahnevane sa zamračil, zatiaľ čo mladá žena našla v šatníku svoju veľkosť šiat celkom spĺňajúcich jej požiadavky.
Zvesila ich z vešiaka a položila na posteľ. Oblečenie, ktoré mala momentálne na sebe, bolo dotrhané a zašpinené zaschnutými škvrnami od krvi, nasiaknuté pachom červenej tekutiny. Pomaly si vyzliekla top, ktorý na sebe ako jediný mala. Vrchnú čas šatstva mala stále navlečené na rukách, keď si uvedomila, že ju niekto pozoruje. Obzrela sa za Hidanom. S nevýraznou tvárou na ňu pozeral. Čakala, kým si uvedomí, že je jej asi nepríjemné, keď na ňu tak upiera zrak, ale on stále nič.
„Hidan, prosím ťa, mohol by si sa na mňa prestať pozerať?“ prehovorila.
„Prečo?“
„Pýtaš sa?“ zdôraznila. „Zrejme sa necítim celkom vo svojej koži, keď sa prezliekam a ty na mňa tak upieraš zrak, vieš.“
„No prepáč, ale ty si ma tak natočila. Keď ti to prekáža, otoč ma inam.“ letargicky prevrátil oči.
Ona urobila to isté a nechtiac sa k nemu polonahá približovať, sa radšej otočila chrbtom a rýchlo na seba navliekla priľnavé a tenké nohavice čiernej farby a z rovnakej látky tej istej farby aj dlhšie tričko s dlhým rukávom. „Malo by to stačiť.“
„A necháš si aj ten odporný plášť?“ opýtala sa hlava.
„Áno, prečo?“
„Lebo je odporný a neznášam, keď ma pod neho stále pcháš.“ zdôvodnil.

Zdvihla jedno obočie a pousmiala sa s pobaveným výdychom. Nakoľko mu bola od chrbta a hlava už aj tak naštvane prehliadala jej maličkosť, prezerajúc si izbu, nenápadne si skontrolovala zranenia, keď si obliekla aj tričko z veľmi pružnej a na dotyk príjemnej látky. Vyhrnula si vrch až po prsia a prešla si prstami po jazve. Dobre sa vstrebávala, no nebolo to nič príjemné, pretože to bolo násilne a rýchlo, presne ako všetko ostatné, čo na sebe praktizovala, aby si pomohla. Cítila ju ako zle prebiehajúcu reakciu na povrchu svojho tela. Horšie však na tom bola pečať.
Trochu odhrnula aj bok nohavíc a zbadala rozpálený ornament. Koža okolo neho napuchla, ako keby boli znaky vyrezané nožom. Nesmierne bolela. Konkrétne to miesto vnímala ako veľmi zle, narýchlo a natesno zošitú reznú ranu, ktorá sa teraz pri hojení ešte viac sťahovala, obrastali ju zle zhojené svaly a spôsobovali jej neznesiteľné kŕče a bolesti. V širšom slova zmysle jej pečať ubližovala na celom tele.
Chytila sa prstami za bok, dočasné jazvy na koži v tvare žiliek okolo rozpálenej pečate poriadne zaštípali. Zasyčala a trochu zastonala. Nerozhodne sa nadýchla a po zrýchlení pulzu jej dych nabral rovnaký spád. Jazva z boku obrastala polovicu brušnej dutiny a trochu aj chrbát, ale bola nenápadná.
Zadýchaná priblížila svoju ruku opäť k ornamentom a zadržala dych – dlaňou ju prekryla. Chcela zistiť, ako napevno je utesnená. Potichu zastonala a aby vydržala pálenie, zdvihla hlavu na strop, čakajúc, kedy opadne prvotný šok. Za krátko zatvorila oči a pokúsila sa sústrediť na otvorenie onej pečati. Iba tak môže nadviazať kontakt s prietokmi životných energii, vrátane chakry, ktoré by normálne dosiahla pomocou meditácie alebo chvíľky pokoja. Toto bude riadne páliť... – pomyslela si a zaťala zuby.
Hidan si kompletne prezrel celú izbu a bohvieako na neho nezapôsobila, ale vôňa teplého čaju a chutného ryžového koláčika ho omámila. Dlho už nič nejedol a hlad nepociťoval, akoby aj mohol, no pocit sýtosti z dobrého jedla a lahodná chuť na jazyku mu chýbali. Zaslintal a zatvoril oči, predstavujúc si niečo na zjedenie. Prerušil ho však ľahký a nenápadný vzdych tej ženskej. Vrhol na ňu pohľad. Začudoval sa, čo jej tak trvá a čo robí, že sa tak dlho upravuje. Všimol si, ako sa trasie a skrýva prejavy pocitov, ktoré on veľmi dobre pozná, pretože sú jeho životom a záľubou.
Náhle bez rovnováhy spravila krok dozadu, zháčila sa, stiahla a pričupila sa k rohu postele na jedno koleno. Bezvládne sa zhrbila a pridržiavala sa ľavou rukou o posteľ, pravou si pevne držala brucho.

„Hej...em, pohode?“ mierne prižmúril oči, aby lepšie videl, čo to stvára. Neodpovedala.
„Haló! Je ti niečo? Nemám niekoho zavolať?“ začal mať obavy.
Akane hlasno povzdychla. Roztrasene sa podoprela o posteľ, našťastie bola nízka a ona nemusela vyniesť toľko námahy, aby si na ňu sadla, aj keď skrčená. Kŕčovito sa zdvihla a posadila sa na kraj, posunula sa trochu viac do stredu mäkkých perín a zvalila sa bokom na pohodlný matrac. Objala sa oboma rukami.
„Ženská, tak odpovedz mi, ku*va!“ odhodlal sa ju okríknuť. Avšak v tom momente sa otočila na chrbát, rozvalená na posteli, nohy ohnuté na okraji nábytku na ležanie, dotýkajúc sa chodidlami drevenej dlážky. Ľavou rukou si stále držala bočnú časť brucha, teraz už zakrytú dlhším tričkom a pravou si prekryla oči.
Hidan nevedel presne, čo jej je, no nechal ju na pokoji a len ju sledoval. Videl, ako lapá po dychu. Akane zasyčala a čakala, kým ešte väčšia bolesť, čo si privolala sama, nepominie. Avšak, viac sa strachovala o svoj absolútny stav, ktorý zistila. Ten pečatiaci idiot len tak neuzavrel jej pečať. On ju úplne uzamkol. Tak veľmi stiahnutú pečať ešte nikdy nemala! Doslova priškrtená. Normálna má za úlohu manipulovať s prietokom a zásobou všetkých životných tokov tela, ktoré sú súčasťou duše. V jednoduchej predstave ako brána, prietok, meniaci svoj tvar. Môže sa kedykoľvek zmenšiť a zväčšiť podľa toho, akú veľkú silu človek poznačený pečaťou, môže, chce alebo podľa rozkazu musí používať. Hlavne pre ten posledný prípad bolo zavedené toto opatrenie na všetky nositeľky označenia Tenshi. Najľahší, hoci nemorálny, spôsob, ako ich ovládať.
Prípadne, slúži aj ako zámok. Zámok, ktorý uzamkne dané množstvo alebo celú energiu, dajme tomu chakru. Ak sa vytvorí nová a množstvo doplní, znovu sa vysaje tak, aby bola chakra ľubovoľne používaná nositeľkou podľa toho, ako to chcú. Lenže, u Akane nastal už od začiatku, čo ju poznačili, problém. Ona je prirodzene, to znamená bez akýchkoľvek náboženských podmienok, nesmrteľná. Nesmrteľná sa už narodila a za týchto okolností aj umrie, ak sa niekomu podarí zniesť ju z tohto sveta. To znamená, že nemá žiadne obmedzenie v chakre. Keby aj uzamkli všetku chakru, vytvárala by si rýchlo, podľa potreby nové a nič by ju to nestálo. Vysávať a stále uzamykať novú chakru neprestajne každú chvíľu, tak silná a účinná nie je žiadna pečať a nesmrteľnosť neprekoná. A presne tak to funguje aj s inými energiami.
Preto urobil jej nepriateľ veľké a zásadné vylepšenie. Predpokladalo sa, že sa im podarí ju poraziť a vziať späť do úkrytu, preto jej pečať pozmenil, upravil a nastavil ju tak, aby uzamkla všetku jej chakru a ostatné energie už vytvorené v jej tele, vďaka ktorým žije a spôsobí v nich chaos. Pritom tú časť, ktorá sa bude neustále obnovovať, otrávi zvláštnou negatívnou silou, ktorú nepozná, čo pôsobí ako baktéria. Choroba, ktorá sa rozširuje a spôsobuje jej také bolesti. Je to jed.
Ten sa o jej nesmrteľnosť postará a otrávi všetky nové zásoby, čo si vytvorí a spôsobuje bolesti, utrpenie, nemá silu použiť vlastné schopnosti a ohrozuje to jej život. Pravdepodobne chceli hneď po príchode do úkrytu nakazenú pečať odstrániť a spútať ju novou, čo samo o sebe trvá hodiny, je príliš náročné, vyťažujúce a môže spôsobiť dlhú a bolestivú smrť. Okrem jej, ktorá zomrieť len tak nemôže. Pri tejto úvahe si pomyslela, koľko paradoxov vo výhodách a nevýhodách jej spôsobuje nesmrteľnosť.
Ťažký dych pomaly spomaľoval, pálčivá bolesť ustupovala. Stále mala horúčku, celé telo jej horelo ako v plameňoch, uvoľnila napäté svaly. Únava ju totálne znehybnila. Okrem svalov potom uvoľnila celé svoje telo. Cítila tlkot srdca, ktorému trvá, než spomalí, ako keby zvnútra chcelo vyskočiť a oslobodiť sa od ťaživej bôle.
Rukou, ktorou si zakrývala oči pred ostrým svetlom z jednoduchej lampy na strope, si utrela pot z čela a len tak ju pohodila ďalej od seba. Už jej stačilo dýchať nosom. Srdce sa prestalo priečiť a tok krvi sa stabilizoval. Pečať, umiestnená na boku brušnej dutiny tak horela, že si ju už fyzicky ani necítila, bolesť jej začala byť ukradnutá. Privrela oči a pokojne ich zatvorila. Periny, do ktorých sa ponorila, boli také poddajné a pohodlné. Neboli studené, skôr mali izbovú teplotu, ale aj to bol veľký rozdiel oproti jej horúcemu telu a tak ju chladili. Počas toho trápenia s Hidanom na cestách nemala veľa príležitostí ľahnúť si na normálnu posteľ. Bol to lahodný pocit, nechcela z nej ani za svet vstať, ale musela. Ešte chvíľu a zaspala by a ona si nemôže dovoliť ani chvíľku nepozornosti.

„Tak čo, žiješ?“ zaujímala sa hlava. Akane zdvihla hlavu na Hidana a pomaly sa posadila.
„Hidan...“ chytila sa za hlavu. „Prepáč.“
„Neviem síce prečo, ale neprepáčim ti, kým mi nepovieš, čo ťa to posadlo. Máš záchvat, či čo?“ nedal sa. „Už som chcel volať pomoc.“
„Nie, Hidan-kun, to je dobré.“ nemotorne sa pokúsila postaviť, no podlomili sa jej kolená a dopadla do prikrčenej polohy, prichytená rukou znovu o nábytok, čo jej bol lôžkom. Unavené svaly sa spamätávali postupne. Ešte opatrnejšie sa pokúsila opäť vstať, tentokrát zostala na nohách, ale radšej si sadla, nech je aspoň chvíľku v pokoji.
Hlava s podozrievavým výrazom sledovala, ako žena len pokojne sedí a premýšľa alebo čo. Mala neutrálny výraz v tvári, ako vždy. V poslednej dobe musel uznať, že sa mu zdala chladnejšia. Taká utrápená. Nezaujímalo ho, či ju niečo trápi alebo niečo podobné, no vyznela trochu bez citov. Nevýrazne. Aj pri rozhovoroch s Yukim alebo s ním. Občas síce nahodila milý výraz alebo láskavý hlas, no jeho tým neoblafne, predstiera. Ako človek, ktorý sa snaží vyplniť prázdnotu v mysli. To dievča je fakt čudné, nemal sa s ňou zaplietať. Lenže, čo všetko nie je v Hidanovom živote čudné? To si musel priznať. Nezmenila povahu, ale niečo... niečo na nej bolo trochu iné. Najrozumnejšie by asi bolo pripisovať to jej starostiam, aj keď vôbec netušil akým.
Pozrel sa na ňu – mädlila si ruky. Potom zdvihla sklonený zrak a zadívala sa na stôl.
„Hidan.“ oslovila ho po prázdnej momentke ticha.
„No?“
„Máš rád sakury?“ spýtala sa pre Hidana úplne hlúpu otázku.
„Či mám... ja rád sakury?“ zdôraznil, aby vyjadril, aký má k tejto téme postoj hneď na začiatku.
„Áno, ty.“ aj napriek tomu na nej trvala.
„Ts! To je mi, ku*va, otázka... ja neviem, o kvety sa nestarám! Nie som ženská.“ sám nepoznal odpoveď, pretože o takej zbytočnosti ešte nerozmýšľal.
„Chápem, ale zaujímalo by ma, čo si o nich myslíš.“ obrátila sa na neho s niečím zvláštnym v hlase. Smútok? Trochu netypický, ale na túto emóciu sa to podobalo najviac. Bol ďalšiu minútku ticho, ale nebyť toho pochmúrneho, zároveň nevinného spôsobu, akým to povedala, zvysoka by sa na tú otázku vykašľal.
„Mno, vieš, mne stačí, že je to strom s malými rúžovými kvetmi, čo sa dajú aj jesť.“ s pauzami prehlásil, trochu vtipným spôsobom zdôrazňovania, takým s náznakom pohŕdavosti, ktorý bol pre neho typický.
Akane si pobavene vzdychla. „To máš pravdu a ešte?“
Hidan otrávene zamručal. „Má veľa významov, zobrazuje sa v rôznych maľbách, na kimonách a ostatných tých umeleckých sra*kách, je to čerešňa s odpornými zakrpatenými plodmi, čo sa nedajú jesť a tak... Hádam ti nemusím vysvetľovať všetky tie blbosti okolo, veď je to najznámejší strom!“ vyprskol na ňu poslednú vetu.
„Aha.“ znovu sa mu otočila chrbtom.
Vstala a skúmala, či sa jej stále podlamujú kolená. Vyzeralo to, že jej je lepšie. Hidan zozadu pozoroval jej krivky, oblečenie totiž tesne priliehalo k telu. Bola zahalená celá, no pekne videl vykreslenú postavu mladej ženy – bola divná. Nie žeby bol Hidan nejaký odborník, ale mala takú zvláštnu anatómiu. Teda, nebola ako Zetsu alebo Kisame, nijako znetvorená či úplne pretvorená. Celkom normálne žena, len niektoré jej krivky boli inak vykreslené. Niečo ako štíhli krk, úzky chrbát, tenké ruky, priemerne košaté boky a podobne. Maličkosti, ale dokopy robili jej postavu dosť nerealistickú, akoby idealistickú. Proste bábika vytvorená ľuďmi, ktorí majú prirodzene tendenciu zlepšovať veci od reality, alebo typická anime postava, akú tvorcovia populárnych rozprávok dnes kreslia. A to bolo dosť divné.
Alebo to robí len to, že je celá v čiernom? Počul nejaké ženy občas hovoriť, že čierna zoštíhľuje a uhladzuje. Možno je to tým. Nevylúčil to, sledoval ju častejšie a vždy sa mu zdala nejaká čudná aj stavbou tela aj v správaní, no ako hlava má zlú perspektívu a pripisoval to tomu. Preto, výnimočne, jej nič nepovedal.
„Prečo sa pýtaš?“ bol zvedavý, kde sa v jej mysli zjavila táto otázka.
„Pri pohľade na ten čajový servis sa mi vybavila.“ odpovedala.
Hidan pozrel na kvetom sakury zdobený porcelán.
„Sakura predstavuje názov nie len samotného kvetu, ale aj stromu, posiateho týmito drobnými kvietkami.“ rozhovorila sa. „V našej kultúre sa stala veľmi silným symbolom predovšetkým o náuke a filozofii prchavosti ľudského života. Vnímanie tohto stromu ľuďmi by sa dalo definovať ako lahodivý pohľad na extrémnu krásu, pominuteľnosť a sladkobôľny pocit z odchodu vecí. Považuje sa taktiež sa osudové znamenie šťastia. Reprezentuje jar a jeho najhlbšia a najpodstatnejšia symbolika je tá lásky. Často sa zobrazuje v umení, vo filmoch, obľúbenej mange, sú inšpiráciou pre umelcov a výrazne aj pre poetov, rovnako tento symbol využívajú rôzne remeslá a...“
„Sklapni! Sklapni!! Toľko zbytočných informácii, ktoré viem! Pýtal som sa ťa, ku*va, práve na to? Myslíš, že sa chystám aranžovať slávnosť hanami? Vyzerám na to? Nechcem počuť tvoju prednášku o kvetoch, len som bol zvedavý, prečo ťa to napadlo. Ale teraz to ľutujem.“ prerušil ju nechtiac počúvať jej rozprávanie.

Akane zažmurkala, chvíľu sa na neho zadívala. No Hidana skoro hodilo o zem, keď jeho námietky odignorovala a pokračovala. „Pri kvete sakury ide hlavne o jej nevinnosť, jemnosť a okázalosť väčšieho množstva týchto kvetov pokope, ktoré vyvolávajú pocit lahodenia zrakovému vnemu.“ dopovedala a znovu sa obrátila na hlavu.
„Tak, Hidan-kun, máš rád sakury?“ zopakovala.
„Odteraz už nie.“ mrzuto odvrkol.
Zasmiala sa a pokrútila hlavou. Hidan bol zaujímavá bytosť – drzá, márnivá a arogantná, nepríčetná a zlostná, no to prisudzovala skôr jeho horlivosti. Lenže vtipná. Ako charakter ho mala rada. Bolo to niečo iné, s čím sa doteraz stretávala.
„A ty?“ ozval sa, keď prechádzala k čajovému servisu s úmyslom napiť sa.
Akane prekvapene zastala. „Čo ja?“ hlesla.
„Máš rada sakury?“ urobil grimasu, pretože podľa neho bola otázka očividná.
Mladá žena sa nad nečakanou otázkou, plnou záujmu o jej vlastné myšlienky, zamyslela. „Ja... ani neviem.“
„Čo?“ neveril. „Po tak dlhej prednáške o tých zasra*ých kvetoch mi odpovieš to isté, čo ja tebe? A ja pritom nemám vymyslenú žiadnu nudnú reč. To nie je fér!“ nejačal na ňu, ako obvykle, znel skôr unudene a trochu umrnčane.
Akane sa pousmiala. „Myslím, že voči nim cítim istú empatiu a zároveň závisť pre ich éterickosť, ktorá je pri tom taká krásna, zmysluplná, opakovateľná a taká... naplnená.“ jej zamyslený pohľad nebol prázdny, no bol hlboký, až sa Hidan bál, že sa cez neho prepadne. Ale nemusel sa, padať do pasce vlastným myšlienkovým pochodom, na to už si zvykla. Únik do svojej mysle, ktorá nechápe tento svet a nevie, čo si má o ňom myslieť, ju nerobilo naozaj šťastnou, ale naozaj rada bola, keď si občas veci, ktoré si uvedomí, môže zafixovať v duši. Nie ako niečo, čo ju naplní, ale skôr ako náplasť. Aby v nej nepretieklo toľko krvi, keď mala v sebe toľko rán... Je Smutné, akú prázdnu vníma samú seba.
„Vôbec nechápem ničomu, čo si povedala. Ako obvykle.“ nie, žeby bol Hidan hlúpy a nerozumel jej slovám, proste nerozumel, ako to myslí. „Lebo ty myslíš vždy na také pi*oviny, vieš?“
„Viem.“ prikývla a podišla k hlave. „S tebou sa celkom dobre rozpráva, Hidan.“ pohladkala ho po vlasoch. On sa nemohol striasť jej dotyku, tak sa len kyslo zatváril.
Keď ruku odtiahla, nedôverčivo na ňu prižmúril oči. „Ja? Čo odo mňa chceš, ženská?“
„Nič, prečo?“ nechápala s pobaveným náznakom vo vete.
„Lebo ak tvrdíš, že sa so mnou dá dobre rozprávať, tak potom klameš a niečo potrebuješ, ja už to poznám.“ vysvetlil.
Dievča so sivými vlasmi sa nahlas rozosmialo. Slabo a ticho ako všetko, čo vyšlo z jej úst, ale zvonivo. Tento smiech počul Hidan zatiaľ len zopárkrát a Akane si teraz uvedomila, že ho vždy dokáže vyvolať len on, keď sú spolu sami, alebo vedie nejaké odzbrojujúce diskusie s ľuďmi. A aj to väčšinou len na jeho „argumentoch“, keď sa naštval. Avšak, tento smiech netrval dlho, nasledujúca udalosť ich vyrušila.
Dvere sa rozleteli a Akane sa preľaknuto obratom postavila natočená celá ku dverám, aby svojim telom skryla výhľad na Hidana. Do miestnosti vkročil muž strednej postavy asi dvadsaťpäťročný a viac, no v tvári mal prísny pohľad s ráznymi črtami. Vrútil sa tam troma krokmi, natočil hlavu a hneď zbadal slečnu v čiernom.
„Arata Akane?“ spýtal sa, ale ani nečakal na odpoveď, netrvalo mu dlho, podišiel k nej a bez zaváhania alebo zdvorilostného odstupu pred neznámym človekom ju schmatol...