Hidanovo znovuzrodenie XVII.-XVIII. - Vnučka pána Oganoa/Nostalgia v podzemnom tuneli

„Arata Akane?“ spýtal sa, ale ani nečakal na odpoveď, netrvalo mu dlho, podišiel k nej a bez zaváhania alebo zdvorilostného odstupu pred neznámym človekom ju schmatol. Zrazu ju objal okolo ramien a položil si hlavu na jej plece.
Mladá žena, ešte keď k nej mieril ráznym krokom, sa v šoku vzdialila od komody smerom k posteli tvárou k mužovi, pridržiavajúc si Hidana v oblasti krížov, pretože sa jej zdal jeho postoj nepriateľský. Ale keď ju objal, narazila nohami o posteľ, zastala a prekvapene strnula. Hidan zdvihol jedno obočie a prevrátil oči. Nečakal, že si na „byť vec“, ktorú treba tak bedlivo skrývať pred zrakmi, zvykne.
Šťastie, že mal ten chlap na jej pleci zatvorené oči, inak by hlavu za jej chrbtom uvidel. Keď sa Akane do piatich sekúnd spamätala, pre istotu, od neho svoju hruď aj hlavu odlepila. Nohami sa opierala o posteľ, aj keď bola nízka a bolo ťažké udržať rovnováhu.
„A-ahoj!“ zmätene sa zasmiala a zajachtala. Stále ju objímal. Aj okrem vnútorného pocitu starých potlačených spomienok jej všetko, hlavne jeho správanie, naznačovalo, že toho neznámeho chlapa pozná. Preto použila priateľskejší pozdrav.
Keď od neho Akane odtisla hruď aj hlavu, aby hlavu náhodou nezbadal, mala šancu si ho obzrieť. Bol o pol hlavy vyšší, než ona. „No teda... vyrástol si.“ na základe vnútorného pocitu prehlásila.
„Viem, som rád, že som ťa konečne prerástol.“ pochválil sa s vrelým úsmevom, priateľsky venovaným jej.
Dobre si ju prezrel, keď nastalo menšie ticho. Ona síce vyjavene stála a prekvapenie v tvári jej zvýrazňovalo oči, no tiež si ho premerala. Nemal až takú strednú postavu, ako sa zdalo, bol celkom urastený a mal široké chlapské ruky. Nepoznala veľa mužov, a tí, ktorých postava bola ako tohto, väčšinou práve nechcela, aby sa k nej približovali, lebo by ju zabili, keďže sú to nepriatelia. Cítila sa zvláštne, keď ju po objatí mocne chytil za ramená, ale dával pritom pozor, aby krehkému opačnému pohlaviu neublížil.
„Aj ty si vyrástla.“ usmieval sa na ňu a zrakom prechádzal jej tvár. „Do krásy.“

Akane by si v duchu normálne povzdychla, že ju zase niekto podľa nej neopodstatnene považuje za príťažlivú, teraz ale len prehltla a zapýrila sa. „Ďakujem.“
Pustil ju. Nemotorne sa posadila na posteľ, pretože stratila po jeho opore rovnováhu. Takmer prisadla Hidana, alebo sa jej mohol vykotúľať a zbadal by ho. Lenže, Akane ho stihla uchytiť, nahrabala poslepiačky rukou vzadu jej staré, otrhané oblečenie, čo sa stále povaľovalo na kraji postele a nakopila ho na Hidana. Pritom bola stále vykoľajená a pôsobila nešikovne. Hidan pod nimi protestne vydával mrnčanie a znaky odporu k ďalšej skrýši, ktorú mu žena vymyslela, toto si nechcel zase nechať, ale ona ho len pritisla viac k perinám, aby bol ticho. Zabralo to. Aj tak by nič nedosiahol, ak by ho odhalili.
„Akane-chan, som tak rád, že som ťa opäť stretol. Ani som nedúfal, že ťa niekedy ešte uvidím.“ roztvoril nadšene náruč, ale tento raz bez objatia. Len ich spustil po bokoch a ďalej si ju obzeral.
„Pane bože, pán Ike!“ pricupitala hlavná chyžná späť do izby a zvolala, keď ich dvoch uvidela. Zatvorila za sebou dvere a podišla k majiteľovi podniku. Chytila ho za zápästie a stiahla ho o meter dozadu.
„Ako sa môžete takto správať? Čo sme vás s pani Momo nič nenaučili?“ mladý muž si uvedomil svoje chyby a od Akane odstúpil, aby preukázal svoju výchovu.
„Akane už predsa nie je malé dievčatko, s ktorým ste sa hrávali, keď k nám raz za rok prišla na návštevu hotela, ale mladá, zrelá žena, o ktorú by sa záujemcovia mohli pobiť. A je určité, že ak by všetko šlo podľa plánu a výchovy pána Ogana, boli by o ňu také pytačky, že by sa čudovala aj Ohnivá vôľa samotného prvého Hokageho!“ epicky rozprávala aj gestikulovala ako klasická rázna a temperamentná staršia žena, čo vychovala množstvo, nie vlastných, detí. Ukázala na Akane roztvorenou dlaňou, no nie okázalo, to by bolo drzé.
„Tým som si istý aj ja.“ zasmial sa, potom si však uvedomil význam jej slov.
„Oh, ospravedlňujem sa.“ adresoval sivovláske, trochu zahanbene ustúpil o jeden krok, hoci bol už tak dosť ďaleko, aby sa to dalo uznať za zdvorilostný odstup.
„To nevadí, ja len nie som zvyknutá na takú blízkosť. V posledných rokoch to bolo ťažké...“ upokojovala ich, ale staršia pani si stála za svojim.
„Nie, nie, nie! Drahá pani Arata, nemôžete byť taká ústupčivá.“ priblížila sa k nej, ale zase len tak, aby bola pred ňou len o pol metra. „Vy ste predsa úplne iná úroveň, ako tu zamestnanci v našom hoteli. Ste z bohatého a uznávaného rodu, ktorý bol síce zavrhnutý lordom, ale po snahe a budovaní bohatstva a vplyvu vášho starého otca, vám bola znovu uznaná vaša šľachtická krv a ste urodzená.“ poukázala na jej pôvod.
Akane sa pomaly niečo z detstva vybavilo. Pozrela na muža. Áno, čiastočne si spomína, on bol nejaký ten chlapec, ktorý jej, ako malý, hádzal žaby zo sitka, keď sa spolu hrali, na hlavu a ona ho potom so slizkými potvorami naháňala, pretože sa bál ich dotknúť holými rukami. To boli ešte malé deti a väčšinou to bol len jeden, dva dni v roku, kedy ju starký bral na obchodné cesty a oni sa tu radi zastavovali. Hotel mal v ich banke hypotéku, vďaka ktorej jeho predkovia založili tento podnik.

Akane pokrútila s povzdychom hlavou. Toto nemala rada. „Môj starý otec bol veľmi vzdialený príbuzný rodine feudálneho pána. To je všetko. A ja som dokonca len z jednej štvrtiny to, čo bol on, pretože moja matka bola obyčajná žena. Nie je o čom hovoriť. “ zapierala zásluhy toľkého uznania. Hidan počúval každé slovo, ktoré mu neuniklo. Pod šatstvom nepočul úplne všetko, hlavne, keď niekto stíšil hlas, čo bol prevažne ten Akanin. No jasne spoznal nové informácie a rozhodol sa načúvať miesto toho, aby sa snažil o pozornosť. Je predsa hlava! Nie strašidlo, ľudia sa ho nemuseli báť. Nechápal to, veď obavy mali mať skôr z neho v celku, nie z odťatej hlavy. Ustráchaní basta*di.
„To teda je!“ založila si pani ruky vbok. „Predsa nezáleží, aké malé množstvo krvi rodiny feudálneho pána máte. Vlastníte veľké pozemky a nebohý pán Ogano bol veľmi za dobre so samotným feudálnym lordom. Dokonca sám feudálny pán poctil svojou prítomnosťou jeho pohreb! Ak by niekoľko ľudí v rade nešťastnou náhodou prišlo o život, vzali by vás do úvahy ako nástupcu postu samotného...“
„Hamako, prosím ťa, nedramatizuj toľko. Som si istý, že Akane je dosť drsná na to, aby toľko ľudí zniesla z takého postu,“ žartovne sa uškrnul, „ale tak ďaleko zachádzať nebudeme, áno? Je to naozaj vec štatistiky a tá tvrdí, že...“
„Je to nepravdepodobné a nemožné.“ dokončilo dievča a oboch prešla zrakom.
„Prosím, prestaňte ma tak povyšovať, nemám to rada a je mi to nepríjemné.“ v hlase jej neznel rozkazovačný tón, skôr vážený a vyrovnaný, ale dôrazný.
„Prepáčte, pani moja.“ sklonili pred ňou hlavu s rukami založenými za chrbtom.
„A neoslovujte ma tak!“ rozhodne prehlásila a postavila sa. „Nie som žiadna vaša pani, áno? Toto miesto mi nepatrí!“
„V podstate áno!“ nesúhlasil Ike. „Všetko, čo si privlastňuje pán Toshihiro.“
Ani si nevšimli, že do izby vstúpili aj dvaja zamestnanci, čo ju sem priviedli a vypočuli si rozhovor od preháňania pani Hamako, ktorá už-už privlastňovala moc feudálneho pána Akane. Poslušne stáli pred dverami, v úzadí a potichu.
„Nie! Patrí môjmu strýkovi! Môjmu panovačnému, namyslenému, egocentrickému a bezcitnému strýkovi, ktorý vždy túžil len po majetku a moci a dohnalo to až k smrti môjho drahého starého otca! Mňa vyhnal z môjho vlastného domu, keď sa dozvedel, že všetko, po čom kedy túžil, patrí mne, uväznil ma, poslal preč, prehlásil za pomätenú a následne aj za mŕtvu!“ rozhorčene rozhadzovala a pracovala s rukami pri rezolútnej reči. „Mám konečne od neho aspoň trochu pokoja, aj keď ma prenasleduje, ale okrem toho, že sa s nim nechcem stretnúť, som mu radšej toto potešenie prenechala.“
Pauza na nedôrazné rozdýchanie. Ike, mladý, ale zrelý majiteľ hotela, sa zatváril smutne, pri počúvaní jej slov. Ak by sa mohla hlava nejako drasticky hýbať, trhlo by ním vo chvíli, keď už toho mala plné zuby a všetkých umlčala týmto prehovorom. Nečakal to a ďalšie veci, ktoré sa dozvedel, v ňom vyvolali zopár myšlienok. Toto už bol dobrý dôvod, prečo ich neprerušovať.
„Pozrite sa...“ schladila sa. „Ja viem, že ste odo mňa čakali niečo v tom zmysle, že vás zbavím bremena ctižiadosti môjho strýka, ale nestane sa tak.“ hovorila s pauzami a pomaly, aby lepšie vyjadrila svoje úmysly.
„Objektívne, je to možno aj z čiastky moja povinnosť, ale ja nemám predurčené ani povahou, ani indiferentným osudom, aby som sa vracala k svojmu starému životu a starala sa o to, čo mi podľa starkého patrí. V minulosti by som to možno dokonca považovala za správne a bez váhania to spravila, ale tá minulosť je dávna a je už dlho preč. Stalo sa veľa zlého a ja mám v živote veľa rozvratov a zlých, pochmúrnych... morbídnych strán a skutočností.“ slabol jej hlas a do zeme zapichla zamyslený pohľad.
Potom zrak zdvihla a premerala si všetkých v izbe. „Ste veľmi milí a cítim, že som vás v minulosti brala za veľmi dôležitých a dobrých ľudí. A stále nimi ste, ale nie ste už súčasťou môjho života.“ jej hlas zrazu znel slabo až ľútostivo.
„Ale... buďte za to radi, verte mi.“ pomaly pritakala na potvrdenie vlastných slov. Smutne sa obrátila, nahrabala malú kôpku oblečenia tak, aby v ňom schovala Hidana, naukladala ho vo svojom náručí do zmyselnejšieho útvaru a podišla cez odstup medzi pani Hamako a pánom Ike k dverám. Priblížila sa k východu a obaja zamestnanci, stojaci pri ňom, pokorne sklonili hlavu a rozostúpili sa.

Akane sa rukou dotkla dreva, naposledy obrátila hlavu a ospravedlňujúc prehlásila: „Je mi ľúto, že vám nemôžem pomôcť, ak ste odo mňa niečo očakávali.“
Otvorila dvere a stratila sa za zavŕzganím zatvárajúcich sa dverí. V izbe nastalo ticho, všetci zdvihli hlavy a venovali každému ustaraný pohľad, čo za bolestnú náladu zo sebou priniesla ich drahá pani. Mladá žena s výraznými očami prechádzala cez chodbu so zamyslenou tvárou. Rýchlo prešla cez balkón a neodvážila sa ani pozrieť na zopár hostí dole na prízemí. Zatúlala sa do chodby s jednoizbovými miestnosťami, kadiaľ prišla. Tam spomalila krok. Očami sledovala svoje náručie plné otrhaných handier a vyhrabala z nich tvár skrytej hlavy.
„Čo to malo znamenať?“ nezmohol sa na nič viac, než na túto otázku. Vypočul si celý rozhovor a podľa všetkého sa informácie, ktoré z neho vyplynuli, trochu nezhodovali s výkladom Akaninho pôvodu a života, aký im ona vyložila pred nejakým časom. Mala mať len viacej pôdy a bohatstvo šikovného kupca. Toto úplne menilo, čo povedala, ona je z časti urodzená a pritom utečenec s dobrými zručnosťami v boji. Mala utekať pred svojim strýkom, ale on ju v podstate loví ako zver kvôli majetku? Jej starý otec zomrel a smútil za ním dokonca feudálny pán osobne na pohrebe. Čo sa ešte dozvie?
„Hej, dievčatko, kde máš rodičov?“ spýtal sa Akane. „Čo si vlastne zač?“
Červeno-oká sa oprela bokom o stenu medzi dvoma dverami, z ktorých z jednej sa ozývali zvuky dvoch mládencov, hrajúcich videohry a druhá bola prázdna. O stenu obloženú drevenými doskami si oprela aj hlavu a na chvíľku zatvorila oči.
„Nechcem ti rozprávať celý svoj príbeh, Hidan-kun, ani by ťa nezaujímalo, ako som sa dostala až sem. A rovnako nechcem, aby si sa väčšinu častí o mojom živote dozvedel ani ty a ani Yuki.“ prehovorila. „Dobre?“
Dúfala, že to bude rešpektovať. Odpovedal jej len: „Pozri, rob, ako chceš, ale odpovedz mi, čo všetko ti tu údajne patrí a má to ten tvoj strýc.“ dožadoval sa aspoň tejto informácie.
„Ehm...“ uhla zrakom do strany, nervózne zažmurkala a popremýšľala. „Veľa polí, časti riek a iných vodných plôch, hory, časti lesov, banky, hotely, kúpele, väčšie hospodárstva s dobytkom a zvieratami, skalnaté pohoria, pahorkatiny, lúky s drahými, liečivými a vzácnymi bylinkami...“ otvorila ústa, nechcela ďalej pokračovať.
„A podobne, vieš.“ napokon dopovedala.
„Robíš si pr*el... to je aká veľká časť tohto územia?“ vyzvedal.
„V týchto častiach sú to len polia, hotely a banky, ale... postupne približujúc sa k hore to bude vlastne skoro všetko, čo uvidíš.“ opatrne rozprávala, akoby sa vyhovárala.
„To fakt? Áno... takže, všetko, čo uvidíme!“ osvietene sa zatváril, neveril vlastným ušiam. Prikývla.
„To znamená, že tvoj haj*el strýko na teba poľuje ako na divú zver a ty vkráčaš na územia, ktoré mu patria a sú, zrejme, posiate vojakmi, ktorí ťa hľadajú, však? To som si správne vydedukoval, áno?“ znel ironicky.
Opäť nemo prikývla, mala previnilý výraz.
„Tak to sme fakt v ri*i! A prečo som na to musel, sakra, prísť sám?! To si mi nemohla povedať, že na každom rohu na nás niekto striehne?!“ vynadal jej, no dával pozor, aby ich nikto nepočul.
Bol by veľký problém, kebyže zrazu niekto vyjde na chodbu a zbadal by ich. Jeho by síce rýchlo schovala, ale predsa tento kraj jej „patrí“ a bola ho tu obzerať každý rok v detstve. Takže, je dosť možné, že by ju mohli ľudia spoznať. A ak nie tu, môže sa tak stať v nasledujúcich úsekoch cesty. Začal si nevedomky aj on dávať väčší pozor.
„Sakra, dievča, uvedomuješ si, že ty nie si klasická žena, ktorej stačí zmeniť účes a veriť v to, že sa tvoja tvár od detských čias zmenila?! Máš červené dúhovky a šedivé vlasy! Určite si bola kedysi známa a ak ťa niekto uvidí, oznámi to vojakom a je po nás!“ hlas mu zmäkol, keď na ňu hystericky zdôrazňoval, aký veľký majú problém.
„Ja to hádam nejako zvládnem, Hidan.“ skrčila plecia a vinovato sa stiahla.
„Jak, zvládneš? Jak, hádam?!“ vzdychol. „Bože... vezmi si aspoň nejaký plášť, či rúcho alebo kabát, najlepšie s kapucňou či klobúkom, nech je ťa ťažšie rozpoznať.“ poradil jej a prevrátil oči.
Akane je síce dôkladná a pozorná, ale za posledných udalostí je trochu mimo. Mal by ju začať upozorňovať, keď bude znovu padať do svojho sveta. Žena prikývla a pokračovala po mäkkom koberci. Zišla schody, prikryla hlavu a nenápadne prešla do zadného rohu za Yukim. Cestou k nemu sa ukradomky obzrela, či niekoho obzvlášť nezaujala a nesleduje ju. Nikto jej však veľkú pozornosť nevenoval, tak sa rýchlo priblížila k svojmu stolu.
Keď pristúpila bližšie, obrátila na neho hlavu a začala sa venovať svojmu prekvapeniu. Bol toto ich stôl? Ležali na ňom štyri prázdne, vyjedené taniere a pred nimi veľké množstvo druhov jedla, plných tanierov a lahodných porcii. Polievky, hlavné jedlá, dezerty, predkrmy, to všetko tu bolo aspoň po tri druhy. Mäso, zelenina, ryža, hydina, lesná zver ulovená v neďalekých lesoch, pečivo, sladké dezerty a mnoho iného, čím by sa dala nakŕmiť celá rodina. Akane otvorila od začudovania ústa a potajomky odkryla výhľad aj Hidanovi. Ten sa zamračil.
„Čo to, do pekla...“ neveril, no na rozdiel od Akane si pokrytecky všimol ďalšej veci. „Yuki!“ tlmene zvrieskol na chlapca.

Za stolom sa napchával dobrým jedlom, ľutujúc, že má také malé ústa. Vychutnával si každé sústo, ale zároveň pahltne prehĺtal všetko, čo si vopchal do úst. Zo začiatku si ich, zaujatý takou hostinou, ani nevšimol, až kým naňho Hidan nezvolal.
„Jé, Akane! Už si tu? Pozri, čo nám priniesli!“ nadšene prehovoril s plnými ústami a potom ťažko prehltol, aby mohol zrozumiteľne rozprávať.
„Ale, Yuki, na to my...“ chcela mu pripomenúť, že si to nemôžu dovoliť, pričom neverila, že si to všetko naozaj sám nezodpovedne objednal.
„Ja viem, nemáme na to, ale ja za to nemôžem!“ okamžite sa začal obhajovať.
„Chvíľu po tom, ako si odišla, ku mne prišiel ten čašník a priniesol mi tri polievky a jedno hlavné jedlo. Namietal som, že to sme si neobjednali! Ale on trval na svojom, že tým sa nemusím trápiť, peniaze nie sú dôležité a odišiel. Potom sem začali chodiť ďalší čašníci a prinášali mi jedlo jeden za druhým, kým nezaplnili celý stôl.“ vysvetľoval, prečo je ich stôl plný jedla. „Chcel som to nechať tak a nedotýkať sa toho, ver mi! Naozaj! Ale... ja som bol taký hladný a to všetko tak krásne voňalo a vyzeralo...“
Vzal si kúsok chleba a odhryzol si z neho s vinou v hlase. „Prepáč, Akane.“
„Nie, Yuki, to je v poriadku, nespravil si nič zlé. Najedz sa do sýtosti, zaslúžiš si to.“ pokorne mu odsúhlasila hostinu a sadla si za stôl na svoje miesto.
Yuki neotáľal a prisunul si ďalší tanier s jedlom, hoci hladný už nebol. Nemohol si pomôcť, tak sýty ešte nikdy nebol a už vôbec nie z tak dobrého jedla. Prečo len nemá väčší žalúdok, aby to mohol všetko zjesť? Takto už o chvíľu nebude môcť.
„No, hej, len sa nažer, ty prasa.“ odfrkol si Hidan. Jeho pažravosť ho síce pobavila, no musel priznať, že jemu samému sa reflexne zbiehali sliny, aj keď sa nemohol najesť a nepociťoval hlad. Jedlo bolo ozaj obalené lákavou arómou a pripomenulo mu to základnú životnú potrebu jesť, aký je to pocit mať niečo tak chutné na jazyku a po dlhšom hlade sa dosýta nakŕmiť. Zatvoril oči a zapriadol.
Akane sa pobavene zachichotala.
„Tak, Akane...“ prevaľoval Yuki v ústach kúsky mäsa. „Čo od teba chceli tí ľudia... hm?“
„No, Yuki, ja som...“ neochotne zajachtala, nevediac, čo povedať. Nechcela mu povedať nič, ale vyhnúť sa tejto téme asi nebude ľahké.
Našťastie, Hidan to vyriešil: „A ty čo sa staráš, krpec? Nedonosencom sa nezverujú také tajnosti, tak drž hubu a jedz!“ uzemnil ho.
„Aké nestaraj sa? Aj ja chcem vedieť, čo sa stalo?“ prehltol a vyprázdnil si tak ústa.
„Ale nemáš čo vedieť! Pozvali ťa hore spolu s Akane? Nie! Iba ju! Tak to nechaj, Ryšavec!“ pokračovala hlava.
„Ale ani ty, lenže o tebe nikto nevie, ty kripel, že?“ štuchol ho do čela.
„Chlapče, so mnou sa nezahrávaj, ty zas*an, lebo uvidíš! Nechci ma vytáčať, lebo keď budem celý, ja si na to...“
„Hidan.“ prerušila jeho rozhorčenie, ktoré narazilo do osobných hraníc a nemou artikuláciou mu naznačila vďaku. Hidan zmĺkol, nemusela ho ani okrikovať, na jej hlas reagoval ako na tichú píšťalku, aj keď bola Akane rovnako tichá a oslovovala ho jemne.
Potom sa obrátila na chlapca: „Yuki, len som v hoteli stretla nejakých známych, ktorý tu pracujú, nič viac. Chceli ma privítať, zrejme preto nás obdarili toľkým jedlom.“
„Aha, a nechali by nás tu aj prenocovať? Minimálne teba! Pozri sa na seba, vyzeráš horšie, ako keď si odchádzala od stola. Stalo sa niečo?“ všimol si nezdravosť v jej tvári. Stupňovala sa. Hidana táto otázka zaujala rovnako a čakal, čo na to povie. Sám bol svedkom, ako sa bez vysvetlenia zvíjala na posteli od bolestí, ktorých pôvod nepoznal. A to boli stále spolu. Žeby niečo z toho boja, ktorý jeho zrak prepásol?
„Em, nie, nič sa nestalo. Prenocovať by nás tu určite nechali, ale nemôžeme tu zostať.“ nesúhlasne pokrútila hlavou. „Ponáhľame sa, spomínaš?“
„Ale veď sa neženieme preč pred apokalypsou! Naozaj tu nezostaneme? Prospelo by ti to.“ pokúšal sa presviedčať vyčerpanú krásku.
Akane sa premáhala, aby čo i len teraz na mieste nezaspala, v sede viac cítila svoje vyčerpanie. Veľmi rada by vkročila do najbližšej izby a čas-nečas, nostalgia v týchto priestoroch, vojaci a jej strýko, všetko jej bolo ukradnuté. Ale to si nemohla dovoliť. Stále samú seba presviedčala, že to zvládne. Nebola si tým celkom istá, ale vedela, že to tak musí brať, pretože inak to nejde. Ak je vážne v takom zlom stave, spánok jej pomôže len od fyzickej únavy, no čím ďalej, tým horšie na tom bude s energiou a schopnosťami a možno nebude môcť vyvolať to, čo jej pomôže na hore Tara.
„Nie, Yuki, nebudeme tu prespávať! A to je moje posledné slovo!“ rozkazovačne sekla so všetkým ostatným presviedčaním ryšavého mladíka. Ten zamrzol od nečakaného tónu, ale spokojný z jedla a pomaly zvykajúc si na ráznejšie prejavy jej chladného postoja, si z toho nerobil ťažkú hlavu. Ďalej sa pustil do pečenej kačky.
„Bože, ty to fakt všetko zošrotuješ, ty teľa!“ vysmiala ho hlava. Takto dychtivo niekoho jesť ešte nevidel.
„Dávaj si pozor, Yuki, nech ti nezabehne, dobre?“ starostlivo s materinským náznakom ho upozornila.

Yuki prikývol a obzerajúc si ľudí, ktorý prechádzajú občas ďalej okolo ich stola, ako čudne sa na neho dívajú, spomalil a prestal si do úst vkladať tak veľké sústa. Aj tak už je plný a len si užíva chuť dobrého pokrmu. Sivovlasá si obhliadla všetky jedlá. Vyzerali obzvlášť chutne a čerstvo. Vôňa aj ju udrela do nosa a chcela ju zvábiť k jedeniu. No, prečo nie, najesť sa predsa prišli a ona už fakt dlho nejedla, ani nepila. Mala pri sebe síce čutory s vodou, ale tú prevažne po ceste popíjal chlapec a ona nad takými maličkosťami, ako udržiavať svoje telo nasýtené a s dostatkom telesných tekutín, zabudla premýšľať. To sa stáva, keď si zvyknete na nesmrteľnosť, aj keď ste momentálne ohrození. Vzala si do rúk paličky a chcela si vziať z misky plnej rezancovej polievky. Než do nej však paličky ponorila, vyrušil ju náhlivý hlas.
„Pani moja!“ náhlivo k nim pribehol a oprel sa o stôl vrchný.
„Musíte okamžite odísť!“ neznel vyčítavo alebo nepriateľsky, skôr vystrašene.
„Stalo sa niečo?“ položila misku späť a zamračila sa.
Zadýchaný zamestnanec lapal po dychu, ale hovoril tichšie s prestávkami na hlboké nádychy a výdychy. „Jeden z našich hostí alebo ľudí okolo,... ktorí vás tu zbadali,... neviem ako sa to stalo, ale... spoznal vás a... asi, keď ste prechádzali dedinou... alebo sem vstupovali... alebo jedli... alebo keď sme vás viedli cez hotel...“ dostával zo seba nepodstatné a nezrozumiteľné slová.
„Prosím, k veci! A zrozumiteľne.“ naliehala Akane, tušiac, že sa nestalo nič príjemné.
„Neviem kto to bol... naozaj ma to veľmi mrzí... mali sme byť obozretnejší... a on vás zbadal... a urobil... urobil...“ nemohol zo seba dostať svoje výdychy, nieto ešte slová.
„Čo urobil?“ nástojčivým tónom sa chcela dozvedieť, čo sa stalo. Vrchný nevládal, prepadal panike a zároveň únave z utekania cez celý hotel, predsa to bol starší, obéznejší muž.
Našťastie, pricupitala k nim aj pani Hamako. „Niekto zavolal vojakov!“ dokončila za neho a chytila chlapa, upokojujúc, jednou rukou za hruď, druhou za plece.
„Čože?!“ ryšavý chlapec sa postavil.
„O chvíľu tu bude hliadka šiestich vojakov s putami, aby zistili, či je to pravda a zdržali vás, ak nepošlú správu, že to bol falošný poplach, počas pokusu o vaše zajatie sem príde ďalšia, väčšia čata, aby ste neutiekli!“ so strachom v hlase povedala tak, aby ich nikto, okrem ľudí za týmto stolom, nepočul. „Prehlásili vás za nebezpečnú! Určite budú mať zbrane a putá, pani Arata.“
Sivovláska znepokojene zažmurkala a vrhla pohľad na hlavu, ktorú nebolo pod stolom vidieť. Ten jej pohľad opätoval. Toto je vážne! Za normálnych okolností by to nebol taký problém, zašla by si na kraj dediny, aby nikomu z obyvateľov neublížila a vyradila by ich z hry. Ale aj Hidan tušil, že na to teraz nemá. V jej náručí, už keď ho niesla dlhšie, hlavne teraz po hotely, si všimol, že sotva kráča, má zoslabnuté nohy a všetko svalstvo. Takto nič nezmôžu.
„Poďte!“ obišla stôl pani Hamako a chytila ju za ruku. Akane schmatla svoju kôpku oblečenia, s ktorou by sa momentálne nikdy nerozlúčila, pretože v nej skrýva svoje malé tajomstvo a zostala ťahaná nasledovať zamestnankyňu. Chlapec sa postavil a nasledoval ich spolu s vrchným, ktorý stále lapal po dychu. Zaviedli ich dozadu do priestranstiev pre zamestnancov ako je chodba, na jej konci kuchyňa, kúpeľne, miestnosti so servisom a tak.
„Nebesá! Čo budeme robiť?“ nariekala staršia pani. „Musíme vás skryť! Zaviesť na bezpečné miesto.“ potriasla vo vzduchu prstom.
„Ale pani Hamako, keď prídu vojaci, budú tieto priestory prehľadávať a nech by sme ju ukryli kamkoľvek, nájdu ju! A čo ak začnú vypočúvať hostí a tí prezradia, že tu vážne bolo dievča so striebornými vlasmi? Budeme v koncoch!“ napadlo vrchného, uháňajúceho na ťahanou Akane.
„Máš pravdu!“ zastala a obzrela sa. „Ale napadá ťa niečo lepšie?“ založila si ruky na prsiach, vďaka čomu pustila mladú ženu.
Dievča sa odtiahlo a všetci na ňu vrhli pohľad. „Prosím, nerobte si so mnou starosti! Nechcem, aby prehľadávali váš hotel. Nechajte ma v pokoji odísť a ja sa pokúsim ujsť vojakom.“ nechcela spôsobovať týmto dobrým ľuďom problémy.
Už ich mali dosť, pretože sa nechcela vrátiť domov a postaviť sa vlastnej rodine, ktorá od základov mení tento kraj. Hidan by ju najradšej za tieto slová tresol po hlave. Vedel síce, že by im ozaj veľmi nepomohli, ale odmietať pomoc a vbehnúť nepriateľom do náruče len aby zachránila tento podnik, to sa mu nezdá múdre, dokonca ho to naštvalo.
„Ale drahá pani, vojakom sa nevyhnete!“ podišla k nej a naklonená sa jej pozrela do tváre.
„Ja viem, že nie. Ale, aj tak by sa to skôr či neskôr stalo a ja nemôžem kvôli nevyhnutému ohroziť vás a váš rodinný podnik. Hlavne, keď som mala so starým otcom toto miesto tak rada.“ láskavo zdôvodnila.
Obaja zamestnanci na seba pozreli, Yuki zostal v ústraní a čakal na Akanino rozhodnutie, ochotný vydať sa naproti nepriateľom spolu s ňou, hlava napäto čakala na reakciu, skrytá v jej rukách.
„A čo budete teda robiť?“ brali na vedomie jej rozhodnutie ušetriť toto miesto a ľudí trápenia.
„Zakradnem sa cestičkami až na koniec vsi, pôjdem čo najďalej od nej, kým ma nezbadajú a pokúsim sa vyhýbať im čo najdlhšie.“ urobila pauzu a pevne si vzdychla s prázdnym pohľadom. „Ak sa s nimi stretnem, budem sa brániť, kým ma neskolí únava.“
Keď Hidan počul tieto slová, skoro ním hodilo o zem. Ako fakt?! Teraz ľutoval viac, než kedykoľvek inokedy, že k tomu nemá, čo povedať. Aj keby chcel, nemôže, pretože je zaizolovaný pod hrubou vrstvou oblečenia a nemôže prehovoriť, i tak by ho asi nik nepočul.
„Ale veď vám ublížia! To nemôžete!“ hlavná chyžná ju chytila za líca a pozrela jej úprimne do tváričky.
„Ale môžem.“ chytila ju za ruku a sňala zo seba jej prsty. „Nevidím iný spôsob, ako vyriešiť tento problém. Nebojte sa o mňa, prosím. Tak či tak by som sa už nikdy nevrátila a takto aspoň urobím niečo dobré pre vás. Ďakujem za jedlo.“
Poklonila sa im a otočila sa smerom k zadnej časti chodby, kde videla osvetlený zadný východ. Yuki vyrazil za ňou, vtom ich však zastavil sám majiteľ hotela.
„Ale Akane, to nemyslíš vážne!!“ objavil sa na úzkych schodoch, vedúcich do horných častí pre zamestnancov na poschodí. „Mám ti hodiť znovu žabu na hlavu, aby si pochopila, že takto to nepôjde?“

Dvaja hostia, chlapec aj dievča, sa obzreli a uvideli usmiateho pána v modrom kimone majiteľa. Vrchný aj chyžná pred nim ustúpili a zatarasili chodbu svojim postojom jeden vedľa druhého, poslušne vyrovnaní pred svojim zamestnávateľom, ktorého staršia chyžná vychovávala spolu s babičkou, čo stretli.
„Ike?“ takto v tomto svetle sa Akane odhalila ďalšia časť spomienok. Tú tvár úplne pozná, aj ten hlas, ktorý na ňu kričí, keď sa hádajú o posledné sústo sladkého danga od pani Hamako, o ktorý sa nakoniec vždy podelili.
„Čo ten začudovaný postoj? Veď sme sa už stretli, okrikovala si ma tam v izbe, pamätáš?“ zasmial sa jej reakcii, keď sa k nemu priblížila a premerala si znovu jeho tvár. Jeho rázne črty boli kedysi také milé a jemné, no hoci sprísneli, stále mal v očiach, tvári aj v hlase veselú, priateľskú povahu.
„Čo?“ zamrmlal nechápavo Yuki.
„Je naozaj veľmi pekné, že ste sa objavil, pán Ike, ale máme problém, viete, nie? Musíme ho vyriešiť! O chvíľu si pre ňu prídu!“ splašene odohnala jeho priateľský výraz na sivovlásku.
„Ja viem, Hamako, nebuď hysterická!“ pokojný hlas ju ešte viac rozhorčil. „Kedy prídu tí vojaci?“
„O pätnásť minút a láskavo by ste si mohli odpustiť ten bezstarostný tón!“ odpovedala s pobúreným dodatkom k jeho nálade.
„Výborne, to máme kopu času!“ nepočúval. „Poďte!“
Všetci prítomní sa jeho slovám začudovali, nevedeli, ako reagovať. Myslel to vážne? Mal taký ľahostajný, nie, len bezstarostný výraz, že im to bolo až záhadné, čo má v pláne. Navzájom si vymenili pohľady a nasledovali pána Ikeho ku dverám pri kuchyni.
„Nemôžeme ísť cez prednú časť, nemôžeme si dovoliť, aby vás hostia videli viackrát a ak by sme sa tam takto zjavili ako sprievod, stopercentne by sme ich zaujali tak, že si to budú pri výklade vojakom pamätať.“ vytiahol z vrecka zväzok mnohých kľúčov a prehľadával ho.
Trvalo by to večne, kým by našiel kľúč od týchto dverí, ale Akane si spomína, že jednou z najlepších vlastností Ikeho bola jeho dobrá pamäť a šikovnosť pri praktických úlohách alebo hlavolamoch. Vždy spoľahlivo našiel riešenie alebo to, čo hľadá. A tak netrvalo dlho a do zámku vložil správny kľúč. Otvoril ich a odstúpil, aby všetci, hlavne Akane a Yuki, ktorí priestory tejto budovy tak dobre nepoznajú, videli. Ukázal na tmavé schody do podzemia.
„Poďte, pivnica nie je také strašidelné miesto, keď sa v nej vyznáte.“ uškrnul sa, pretože sa rozprestierala pod celým pohostinstvom, veľká, plná uskladnených potravín a nábytku. Zostúpil na tretí, štvrtý schod a obzrel sa. „Hlavne, keď je tam tajný bezpečnostný východ.“

Mladý muž v kimone belasej farby kráčal dolu kamennými schodmi, každý jeho krok bol pri náraze počuť päťkrát hlasnejšie, no tento pravidelný zvuk nebol len od neho. Rytmus prerušovali nárazy ďalších osôb, čo ho nasledovali. Boli traja – hneď za ním sivovláska, ju poslušne nasledoval ryšavý chlapec a obom robila sprievod staršia pani. Vrchný, ktorý s nimi stál ešte pred dverami, zostal v hoteli, ak by prišli očakávaní vojaci skôr a dožadovali sa prítomnosti hlavy hotela.
Schody neboli strmé, kráčalo sa po nich nie veľmi ťažko, ale práve preto boli dlhšie, aby sa dostali do požadovanej hĺbky. Akane sa i tak po tvrdých, povrchovo nerovných a neupravených schodoch, kráčalo s veľkou námahou. Yuki ju zozadu istil, ako jediný vediac, čo za zranenia má a v akom boji sa ocitla, ktoré jej tieto problémy spôsobovali. Strop nad schodmi bol nízky, pretože tieto neboli robené pre návštevníkov ani pomocníkov v kuchyni, skôr ako únikový východ pre zamestnancov.
Osvetlený bol len na pár krokov od každej žiarovky, rozmiestnených s odstupom asi troch metrov od seba. Hidan bol schovaný v kôpke špinavého šatstva, ale tušil, že klesajú, cítil to z pohybov ženy, čo ho niesla. Taktiež zaregistroval rozdiel v teplote ovzdušia. Vysvetlil si, že zrejme vchádzajú do nejakých podzemných priestorov.
Pán Ike zišiel posledný schod, uhol sa dievčaťu a počkal, kým všetci nezídu schody. Yuki aj Akane sa obzreli. Pivnica bola veľmi priestranná a rozdelená na niekoľko častí. Mala po stenách tri dvere, jedni boli otvorené a vykúkali z nich stoličky a iný uložený nábytok, ak by sa konala v priestranstvách podniku väčšia slávnosť. Boli tu uložené rôzne potraviny a hlavne dobré víno – červené, ryžové, biele, zásoby saké a drahých surovín pre najlepšie slávnostné jedlá.
Dlážka bola kamenná, steny obložené štiepaným kamenivom. Pani Hamako stlačila spínač pri schodoch a rozsvietila, no i tak tu vládlo šero a nebolo dobre vidieť do všetkých kútov tmavého podzemia. Chlad tu bol veľký a panoval zemitý, trochu stuchnutý vzduch.
Akane pozrela na pána Ikeho, ktorý si vzal zo steny petrolejový lampáš, zapálil ho a to isté urobila aj pani Hamako. Hostia nevedeli, načo, keď, hoci tu nebolo jasné svetlo, vidieť na každý krok bolo. Zamestnanci hotela zamávali na sivovlásku, čo znamenalo, že sa majú poponáhľať, musia ich rýchlo nasledovať. Viedli ich až na koniec dlhej pivnice. Tma sa zväčšovala ale aj tak bolo stále dobre vidieť na to, aby potrebovali svetlo niesť v rukách. Nakoniec zastali pri stene na konci. Nič zaujímavé ako dvere sa tu nenachádzalo.
Majiteľ hotela prišiel k veľkým skriniam s policami, ktoré boli preplnené zaváraným jedlom a plechovkami. Poprezeral si tú v strede. Medzi ňou a vedľajšími bola medzera.
„Podržíte mi to, pani Akane?“ podal slečne lapáš. Tá lampičku podržala v ľavej ruke, v tej pravej stále niesla hlavu. Hidan sa cítil neisto. V kôpke handier cítil, že bola tma a oni dlhšie kráčali po schodoch dole, takže určite vedel, že sú niekde v podzemí. Presvedčili ho o tom aj hlasné ozveny krokov o kameň, na ktorom si nedávali veľmi záležať, keď ho opracovávali. Bola zima, a žena ho pevne tisla k svojmu telu, takže chlad až tak veľmi nepociťoval. Ale presnejšie nevedel, kde sú a čo robia a to mu nedalo, no musel sa udržať.

Pán Ike prišiel blízko až k mohutnému nábytku a do škár sa mu zmestili prsty. Žena si pomyslela, že chce skriňu potiahnuť k sebe a presne to aj urobil. Pod tlakom muža v modrom nožičky nábytku zaškrípali o tvrdú podlahu. Už z toho zvuku bolo tušenie, že je veľmi ťažký, zvlášť tak preplnený sklenenými zaváraninami a plechovkami. Tie sa pod pohybom drevenej skrine bez dvierok na otváranie tiež pohli a zaštrngali jedna o druhú. Nemali čas na to, aby ich aspoň zopár povyberali. Pánu Ikemu sa podarilo skriňu vysunúť dosť na to, aby ju mohol poriadne schmatnúť za okraje.
Akane si pomyslela, že je to ťažké a musí sa prepínať. Možno sa mu to ani nepodarí. „Ike, potrebuješ pomôcť?“ ponúkla sa, aj keď mu ani nenapadlo, že mu chcela pomôcť práve ona. Bola na pohľad taká jemnejšia forma ženy. O jej sile nemal ani zdania.
„Nie.“ obzrel sa a potom sa nečakane zasmial. Uškrnul sa na dobre známu priateľku z detstva. „Ja to zvládnem! Myslíš si o mne, že som nejaký slabý kancelársky typ?“
Poriadne uchytil drevené okraje nábytku a jedným ťahom veľkú tiaž celú odsunul dopredu, potom ľahko do boku, aby sa dalo do medzere vkročiť. Yuki aj Akane boli prekvapení, ani sa nezapotil. Dievča malo v pamäti ukotvené spomienky, ako rád presúval nábytok, aby pomohol pani Hamako, ktorá na oboch dozerala, keď prišla Akane v minulosti na návštevu, a ona vždy utiahla ťažšie veci ako on, lebo to bol vždy taký chudý malý chlapec, menší, než ona. Teraz sa mu, zdá sa, vyformovala postava. Yuki len vyjavene pozeral na vysokú skriňu, s ktorou by on nepohol zrejme ani o píp.
„Mala som radosť z mladého pána Ikeho, keď rástol,“ naklonila sa hlavná chyžná k Akane a pošepkala jej, „začala sa mu formovať postava a o chvíľu z neho bol statný muž, hodný na výcvik vojaka, ak nie samuraja.“ zasmiala sa.
Sivovláska sa uškrnula. Popremýšľala, že to s tým samurajom mohla myslieť vážne, kedysi patrila pani Hamako, ak si dobre spomína, do samurajskej rodiny, kým ju nevyvraždili a ona jediná prežila, utiekla do tejto zeme a odvtedy žila v tomto podniku. Zopár svojich zverencov táto vychovávateľka do tohto výcviku aj poslala a všetci robia česť svojim bohatým rodinám.
Pán Ike podišiel k tmavému závesu, v tomto šeru neurčitej farby, čo sa skrýval za nábytkom. Opatrne, pretože bol zanesený množstvom prachu, dlho s ním už nik nehýbal, ho odtiahol a za nimi sa zračili staré, takmer rozpadnuté dvere, s mnohými dierami. Akane prekvapene zdvihla obočie.
„Tento východ slúžil už počas posledných dvoch vojen ako únikový. Vedie až za koniec mestečka, za zopár polí a východ má až v lese za nimi. Takom malom, spájajúcom sa s tienistými lesmi, tiahnucimi sa cez západ až k horám, ktorým ste sa sem dostali. Tam by vás už nemali šancu tak ľahko nájsť, obídeme ich zdola a kým by prehľadali náš hotel, prešli by ste do ďalšej dediny.“ vzal si od Akane lampáš. „To by vám malo poskytnúť dosť času, nie?“
„Áno, to by nám úplne vyhovovalo!“ potešila sa Akane a ani nevedela, čo ju to popadlo, vrhla sa na Ikeho a voľnou rukou ho objala, spomínajúc na časy, kedy to robil on, no nikdy mu to tak vrúcne neopätovala. Teraz, poslednýkrát, mu vyjadrila svoje dávne priateľstvo.
„Teda... no, dobre...“ zarazil sa Ike, potom sa zasmial a tiež ju objal mocnými rukami. „Som rád, že som ti... teda vám pomohol, drahá pani.“
Hidan, nevedel ako sa mu to podarilo, striasol sa, keď zacítil, že robí prekážku dvom telám. A to lúčenie, čo nastalo potom, samé „prosím“ a „ďakujem“, to bolo maximálne trápne. Nespokojne pokrivil tvár a vydal zo seba namrzený zvuk, ktorý nikto nepočul.
Dievča sa odtiahlo a obrátilo sa aj na hlavnú chyžnú. „Prepáčte, že som na vás bola taká nepríjemná a podráždená, keď vy ste mi len chceli pomôcť a ja som nesplnila vaše očakávania.“ ospravedlňujúco venovala vyjadrenie svojej ľútosti aj jej, aj chlapovi.
„To je v poriadku,“ mávla rukou staršia pani, „my sme sa tiež nechovali tak, ako sme chceli. Naliehali sme, pritom vôbec nemáme právo žiadať vás o niečo také. Pôvodne sme vás aj tak chceli len zvítať a poskytnúť vám čo najvrelejšie pohostenie na dôkaz našej radosti, že ste aspoň živá a zdravá.“ veselo priznala.
„Ďakujem. Dúfam, že vám tí vojaci nenarobia veľa problémov.“ chcela sa ešte uistiť.
„Nie, to je v poriadku! Tajný východ by ich určite ani nenapadol a ak vás proste nenájdu, možno aj zaplatia spôsobené škody! Tento hotel pánu Toshihirovi dosť vynáša.“ rovnakým hlasom pritakala.
Akane sa usmiala.
Všetci sa však strhli, keď zrazu začuli rýchle kroky, smerujúce k nim. Ryšavcovi skoro stuhla krv v žilách, keď sa dotrepal až k nim, no následne mu studený pot z čela zmizol, keď staršia chyžná nedočkavo privítala svojho podriadeného: „Kde si bol toľko? Naša pani Arata Akane nemá čas na tvoje šuchtanie!!“ slabo ho rukou prepleskla po hlave a vzala si od toho istého čašníka, čo ich na začiatku priviedol až k stolu, veci, čo priniesol.
„Prepáčte, ale dnes tu máme veľa návštevníkov, hore bol chaos.“ zadychčal na svoju obranu.

Hamako mu pohrozila prudko zdvihnutou rukou, ale keď sa čašník zháčil nad prísnou výchovou nadriadenej, ktorá dolieha na každého zamestnanca mladšieho, než je ona, nechala ho tak. Vzala mu veci, podala lampáš, doliezla k ich drahej pani Akane a načiahla ruky, podávajúc jej nejaké veci.
„Nech sa páči, pani moja!“ sklonila hlavu.
V rukách mala uložený balíček s jedlom na cestu a vodou vo vreci, o ktorom si Akane hneď pomyslela len, že by sa hodil pre Hidana, aby ho mohla lepšie skryť pred zrakmi. Bolo položené na poskladanej látke, ktorej sa skúmavo dotkla.
„To je plášť, váš obľúbený! Vždy ste rada nosila také kusy záclon... teda skromné oblečenie.“ čašník na nich zasvietil, no chyžná ho znovu komicky šeptom pokarhala. „Mal byť sivý, nepočul si?!“
„Veď je sivý!“ rozhodil rukami so slovami rovnako nahlas.
„Ale nie dosť!“ s úsmevom sa odvrátila na slečnu. „Nech sa páči!“
Vtisla Akane veci do rúk a obrátila sa za svojim podriadeným, vzala si od neho veľký nástroj a podala ho taktiež váženému hosťovi. „A tu je aj tá vaša zbraň, i keď si osobne myslím, že vám ani nepatrí do rúk, drahá pani Arata.“ ohrnula nos nad neslušivým pohľadom na dámu s hrozivou kosou v rukách.
„Ďakujeme, Hamako, už môžeš ísť!“ odtiahol od nej sivovlásku. „Už si nás zdržala dosť svojimi výstupmi, musíme rýchlo ísť!“
„Ach, len si ju naposledy obzriem!“ nedala svoju urodzenú pani do rúk majiteľa hotela a prehovorila na ňu. „Och, Akane, vy ste tak nežná a uhladená! Naozaj chcete byť zločincom a kriminálnikom? Vôbec sa to nehodí vašim predpokladom, mohli ste byť najžiadanejšou kráskou v celej Zemi Ohňa a širokom okolí a vy takto...“ pokrútila hlavou. Táto pani skutočne vychovala množstvo detí a veľa z nich navádzala na povolania veľmi konzervatívneho rázu – ženy, krásne, taktné dámy – muži, hrdí samuraji, lekári a bohatí majitelia.
„Nie, ďakujem za starosti, mne tento život vyhovuje, pani Hamako.“ priateľsky jej venovala milú mimiku, otočila sa za odchádzajúcimi chlapmi a poslednýkrát na ňu prehovorila. „Veľmi rada som vás znovu spoznala. Je veľká škoda, že sa už neuvidíme, hoci by som bola veľmi rada.“
Uklonila sa pred starostlivou hlavnou chyžnou, Yuki si vzal do rúk lampáš od čašníka a už kráčali cez tmavú, prašnú chodbu, zatiaľ len prikrytú závesom, kým sa pán Ike nevráti a neuloží skriňu na pôvodné miesto.
„Zbohom, pani moja!“ zamávala jej a šikovne popohnala čašníka hore na prízemie, aby sa starali o ďalších návštevníkov a kryli ich, ak by prišli vojaci skôr.

Po chodbe sa rozliehali kroky teraz už troch ľudí. Bola široká, pretože ak by došlo k využitiu jej účelu, aby sa náhodou ľudia v panike neušliapali navzájom. Zo stien stekali kvapky vlhkosti z pôdy, nakopenej na podopieraných stropoch chodby. Bola ešte chladnejšia, než pivnica a tma tu teda bola naozaj ako vo vreci. Jediný zdroj svetla tvorili lampy, nesúce Ike, čo ich viedol vpredu, dva metre od neho si kráčala mladá slečna a za ňou, ako posledný držal ďalší lampáš od, Yuki. Ten sa občas v nepravidelných intervaloch nervózne obzeral, čakajúci nebezpečenstvo, že ich vojaci náhodou odhalia a poženú. Samozrejme, bola malá pravdepodobnosť, že by sa to stalo, ale ani Akane neodrádzala Yukiho od toľkého stresovania, vediac, že paranoju tak ľahko nepremôže, je celkom prirodzená a v tomto prípade neškodná.
Naopak, ona sa tvárila celkom pokojne ako vždy. Obzerala si steny, spevnené rovnakým obkladom kameniva, aký bol v pivnici, len o niečo hladší. Každých pár metrov prešli okolo stĺpikoch, ktoré držali prievlaky, zaisťujúce pevnosť zaťaženého stropu.
Chodba bola teda riadne temná a zaprášená. Zemitý vzduch prerastal do dráždivej vône prachu a špiny, bol zatuchnutý, ťažký a prázdny. Z kameňov sálal chlad ich tvrdého povrchu. Hoci bol tunel dosť široký a veľký pre viac osôb vedľa seba a v rade, cítila sa zvláštne stiesnene. Hlavne na Yukiho doľahol nepríjemný pocit a nedalo mu stále si celý tajný východ obzerať a prehĺtať s nepríjemnými kŕčmi v hrdle.
„Yuki, upokoj sa.“ zastala a ticho mu povedala. Prikývol a čakal, kedy sa pohne ďalej.
Kráčali ticho už päť minút, pán Ike bol tak sústredený na úlohu doviesť ich až na koniec, že si neuvedomil atmosféru okolo svojej spoločnosti. Yuki bol zastrený nepríjemnými myšlienkami o vojakoch, Akane mala prirodzene introvertnú povahu a Hidan, ktorý bol stále schovaný, toho záhadne tiež prešla chuť otravovať a snažiť sa zainteresovať do deja. Z toho, čo počul, kráčajú nejakou podzemnou chodbou preč z mesta, aby ich nechytili. To mu stačilo, aby považoval túto situáciu za vyriešenú a bezpečnú a teda nestaral sa. Až po tých piatich minútach sa Ryšavec ozval.
„A, teda, pán Ike!“ neustále sa obzerajúc prinútil muža otočiť hlavu. „Za ako dlho tam budeme?“
Uškrnul sa. „Vidím, že si nedočkavý, mladý muž!“
Akane sa nad podpichujúcim spôsobom, akým to povedal, pobavene uškrnula, snažiac sa stískať pery a široký úsmev skryť. Ike ju vedel vždy veselou náladou rozosmiať a prelomiť ľady, nikdy neprišla na to, ako to robí. Pritom upozorňoval a odpovedal na také prosté veci.
Yukiho odpoveď trochu podráždila. Ževraj mladý muž, on má čo hovoriť, sám vyzerá nedospelo: „Ja som len chcel vedieť, koľko bude cesta v tomto tuneli trvať! Akane sa necíti dobre!“ opäť poukázal na to, s akou nevôľou kráčala jeho partnerka pred ním. V poslednej dobe to robí často. Všimol si, občas sa jej zaplietli nohy, keď vysilene nedávala pozor na cestu a šliapla na nejaký hrboľ či priehlbinu, občas sa jej podlomia kolená, alebo zatrasie hlavou, aby sa prebrala. Akane si pomyslela, že sama nechcela poukazovať na svoje vyčerpanie, zvládne to, ale Yukiho starosť jej prišla ako milá, tak aj prehnaná.
„Yuki, ja nepotrebujem toľkú starostlivosť.“ podotkla.
„Akože nie?“ odpovedal. „Za poslednú dobu si si toho prešla viac, než dosť! Nie si predsa nesmrteľná, nie?“
Jeho prirovnanie ju zrazu prebodlo ako ostrý šíp, náhle a bez upozornenia. Bol bolestivý a plný ďalšieho jedu, ktorý do nej zasial semienko ťažkého umu. Yukiho reč bola nečakané a nevedela si s tým poradiť. Bolelo to, nie ako bolesť fyzická, psychická alebo nejako inak reálna. Bolelo to ako ťaživá šaľba. Ako zvierajúca zrada či nával pálčivých spomienok, uvedomenie si. Yuki ju proste z ničoho nič neúmyselne trafil do veľmi, veľmi citlivého bodu, ktorý sa rozrástol a nepríjemne škrípal ako hrdzavé ozubené kolečká.
Šťastie, že Ike sa neobzeral a Yuki jej nevidel do tváre, pretože šli v rade a bola mu otočená chrbtom, inak by videl a možno aj počul, ako jej v očiach zrazu sykavo zhaslo. Jednoducho, ako keď si navlhčíte prsy a stlačíte horiaci konček hlavičky zápalky, ktorá zhasne a ťažko ju už zapáliť, ak sa nezlomí.
„Yuki... hm, zvládla som aj horšie. Netráp sa.“ hlasom bez emócie mu odpovedala, ale hoci bol prázdny, tón zo seba vyžaroval smútok, čo v ňom vyvolalo trochu ľútosti. To tušenie, že niečo spravil, niečo, čo by ho malo mrzieť, v ňom vyvolať nechcela, no musela nejako odpovedať, lebo sa rovnako nechcela zlomiť ako tá zápalka.
Ike sa zamračil nad tým, že jeho priateľka tak pochmúrne stíchla. „Už ideme asi päť minút, takže ešte nejaké štyri a budeme pod poľami. A za ďalšie tri minútky sme tam!“ podal im túto informáciu celkom bezstarostne, aby nálada nebola taká chabá.
Hidan bol schovaný stále v jej náručí. Akane si cestou stihla nasadiť plášť, sivý, ale ako komicky tvrdila pani Hamako, nie dosť, oproti tomu jej pôvodnému, čo tak rada nosila. Tento bol tmavší, ťažší a vnútorná strana bola z modrej látky s kapucňou. Mala pocit, že ten plášť je obojstranný, len ak si ho prevráti na modrú stranu zvnútra, bude jej teplejšie, ak na sivú stranu zvnútra, nebude jej také horko. V chodbe bol chládok, tak ho prevrátila von farbou, akú rada nosievala. Bola tmavšia ako obyčajná sivá. Nevadí.

Jej myšlienkové pochody márne upínala na svoj plášť, neuľavilo jej to od vyvolanej depresívnej nálady, preto si poupravovala takmer prázdnu čutoru a vrece s jedlom, pripevnené o opasok nových a veru pohodlných nohavíc. Starý odev jej vzal Yuki a ona mohla v jednej ruke držať hlavu, v druhej kosu. Na prsty ruky jej začínalo byť chladno, chcela si ruku schovať pod látku, čo ju zahaľovala, ktorá neprepúšťala teplo. Načo stále drží kosu v ruke? Prehodila si ju cez plece, chcela si ju upevniť.
„Ajjj!“ zľakol sa Yuki, keď zacítil závan vzduchu a reflexne odstúpil. Ostrá špička smrteľne nebezpečnej zbrane už pri malom dotyku s pokožkou, mu preletela pred očami. Ak by sa neuhol, zaťala by sa mu presne do stredu palice a bolo by po ňom.
Akane si uvedomila, čo sa asi stalo a so zhíknutím sa obrátila. Rovnakú reakciu mal aj Ike, on bol pár metrov od nej, avšak to, že si neupevnila poriadne kosu na chrbte spôsobilo, že ako náhle spravil zopár krokov k nim, takmer by mu bol ťažký nástroj odsekol tiež nejakú časť z tela, našťastie sa rovnako uhol. Aj to si dievča uvedomilo a radšej zastalo, len sa okolo seba obzeralo.
Ruky mala nevinne priložené k ústam. „Prepáčte mi to!“ rozpačito sa ospravedlnila.
Hidan sa tomu zasmial, bol skrytý, ako inak, pod teplým plášťom. To je proste jeho výber zbrane, trocha nepozornosti a hneď je to dvojitá vražda. Predstavil si, čo by asi urobila tá ženská, ak by tu naozaj omylom spáchala tú dvojitú vraždu. Rozplakala by sa? To by bola super scénka, rád by ju videl, ale rád by videl aj tú spred chvíle. Škoda, že je stále schovaný.
„Je mi to naozaj veľmi ľúto!“ zvrtla sa na Ikeho, ale znovu zamávala Yukimu čepeľami pred nosom, tentokrát menej tesne a nebezpečne.
„Akane-chan! Akane!“ chytil ju za plecia muž, ktorému sa skoro stalo to isté, keď si uvedomila, že to Yuki zase takmer dostal. „Prosím ťa, Akane, prestaň sa tu vrtieť, lebo to niekto ešte schytá, áno?“ zastavil ju a pozrel sa jej do očí.
So zveseným obočím prikývla a pustil ju. „Mrzí ma to.“
Pripevnila si kosu poriadne cez plece, pre istotu ju stiahla pevnejšie a snažila sa obom strániť najmenej pol metra, aby nikomu neublížila, keď je zrazu taká deprimovaná. Musí s tým prestať a vrátiť sa do prítomnosti!
„Poďme ďalej!“ mykol hlavou Ike a opäť sa otočil k jedinému smeru, ktorý im bol ponúknutý – rovno.
Šli ticho. Nikto neprehovoril riadne dlho, ani Ike sa nepokúšal navodiť prívetivejšiu atmosféru. On bol príliš sústredený na cestu, hoci nebola veľmi ťažká, premýšľal aj nad svojim hotelom a ako naplánuje priebeh, reč a rozhovor s vojakmi, ako im to celé vysvetlí a čo za „pohoršenú“ správu potom pošle pánu Toshihirovi. Akane tiež nebolo práve dvakrát do reči, aj keď práve stretla starého známeho a Yuki, Yuki bol nespoločenský, ak sa jednalo o spoločnosť väčšiu, než je Akane... no, a ešte tá hlava. Hidan nemohol rozprávať, aj keby chcel a aj keby mohol, táto nálada ho uzemnila.
Ike sa obzrel za starou priateľkou. Nemali veľa svetla a takto z tohto uhlu a osvetlenia nevidel dobre jej tvár, no zbadal, že je skleslá a ryje pohľadom do zeme pred sebou. Nechcel, aby sa cítila takto, jeho úlohou bolo predsa vždy ju rozveseliť: „Akane.“
Prehovoril mierne, ozvena tu bola dobrá, ale Ryšavec aj tak poriadne nepočul, čo rozpráva, i tak ho to zatiaľ moc nezaujalo. Až kým nechcel začať normálny, spoločenský rozhovor. Dievča zdvihlo hlavu.
„Povedz, aké je tvoje obľúbené dango?“ spýtal sa.
Akane mlčala a premýšľala nad spojitosťami, ktoré jej zrazu prebleskli hlavou. Bolo ich veľa, ale nechytila sa ani jednej, tak len zostala ticho, čakajúc na jeho ďalšie slová.
„Spomínaš? V tomto mestečku je veľa obchodov, kde predávajú dango.“ zaspomínal. „Chceli sme ochutnať tú sladkosť v každom podniku, pretože všade chutilo inak.“
Akane sa pred očami nalepil pohľad na dve malé deti, utekajúce po uliciach, snažiac sa nevrážať do dospelých ľudí, ponorených, do vtedy pre nich ešte záhadného a nepochopiteľne uponáhľaného sveta dospelých.
„Áno, spomínam si.“ pritakala a na tvári sa jej mihol nežný úsmev. Ike miloval sladkosti, odjakživa. Nabádal ju na každý sladký pokrm, ktorý jej chutil rovnako dobre, ale na príliš veľa sladkého bola priveľmi taktne a diskrétne vychovávaná už v tom veku a dokázala detskej závislosti na chutnej odmene a nezdravému prehrešku, paradoxne jedine tak proti názorom dospelých – dať si niečo také ešte pred obedom a veľa – odolať.
„A aké si mala najradšej?“ prívetivo zopakoval.

Akane popremýšľala. Sladké, bezstarostné spomienky jej na tvári vyčarovali rozšírenie úsmevu o pár centimetrov, nemohla si pomôcť. Nikdy nemala vo zvyku spomínať na staré časy, pretože väčšina tých starých časov boli veľmi kruté a nikto by na ne nechcel spomínať. Boli ako nočná mora, ktorú netreba odhaľovať, pretože je, pravdupovediac, nepodstatná a iba ju samú desí. A tie krásne spomienky, tie boli ako zablokované, nevedela si na ne len tak ľahko spomenúť. Ale teraz jej nejaká zalichotila.
„Asi to na rohu pri obchode so zeleninou oproti požičovne videí.“ zalovila v pamäti presnú polohu toho stánku. „Okrem danga tam predávajú aj kopu iných sladkostí.“
Ike sa zamyslel a tiež zalovil v pamäti, kým si nepredstavil stánok so sladkými pokrmov. „Áno, tam bolo veľmi dobré.“ uškrnul sa a na jazyku sa mu vytvorila chuť sladkého knedlíka, poliateho omáčkou.
„Nikdy si najprv nesúhlasila s väčšími porciami, vraj nám pani Hamako vynadá, a nakoniec si zjedla najviac. Najmenej sedemnásť ihiel.“ prepočítal si to v pamäti. „Snažil som sa ťa vždy prekonať ako správny malý chlapec, ale dopadlo to len poriadnymi bolesťami žalúdka, zatiaľ čo tebe nebolo vôbec nič.“
Zasmiali sa. Yuki ich rozprávanie počúval a bol rád, že počuje Akane smiať sa, i keď slabšie. Takto rozosmiať ju dokázal väčšinou len Hidan a bol rád, že nemuseli vyťahovať tú opachu, aby jej radosť počul.
„Musela si ma odvliecť domov.“ Akane sa pri jeho slovách ešte viac zasmiala.
„Nie, vážne, vliekla ma za sebou!“ hovoril to, akoby Yukimu. „Nie je to smiešne, bolelo to! Mal som špinavé oblečenie a musel ho potom ručne prať, aby ma nezodrala pestúnka z kože.“ reagoval na jej pobavenie.
Yuki pokrútil hlavou.
Tak ako veselé spomienky prišli, tak aj odišli. Teda aspoň verbálne. Po dlhšom mlčaní sa ale Akane priblížila viac k Ikemu a povedala mu jednu vec, na ktorú si spomína a nedalo jej nevyjadriť to: „Vždy si platil.“
„Čo?“ zarazil sa počas chôdze, keď mu niečo také priznala. Sivovláska nikdy nebola na peniaze, to vedel, tak mu nedochádzalo, prečo to spomína. „Prečo to vravíš?“
Otočil za ňou hlavu. Uvidel, ako hrejivo sa na neho pozerá, nevedel jej pohľad opísať... možno priateľský, to sa tomu približovalo asi najviac. Jej oči sa v svetle blízkeho lampáša leskli žltou žiarou a k tomu okolitá temnota prispievala, aby pripomínali kaluže čerstvo preliatej krvi viac, než inokedy.
„Často som ťa pozývala, ale nikdy si mi nedal šancu svoje pozvanie splniť. Utiekla som ti do iného podniku a ty si platil.“
„Á, ja som ťa naháňal po všetkých uliciach, keď si uháňala ako zmyslov zbavená.“ prižmúril jedno oko, predstavujúc si svoje prehnané prirovnanie.
Pobavene si vzdychla. „Na konci dňa som ti sľubovala, že nabudúce pozývam ja... nikdy si mi neveril, že zase nezabudnem.“
Zadumala sa do vlastných úvah. „Prečo som bola taká náhlivá a zabudla? Nikdy som za seba nenechávala nikoho platiť, niečo vybavovať alebo utekať...“ zamrmlala. Pre ňu to naozaj bola otázka na zamyslenie.
Hidan nemal čo robiť a potajomky počúval každé jej slovo. Cítil, ako jej klesá už tak veľmi pokojný pulz a tlak. Stalo sa tak vždy, keď bola neprítomná. On sa do nej nestaral, ale sám si všimol, že Akane bola vždy ako slúžka. Bola príliš taktná, vychovaná a zdvorilá. Ustupuje úplne cudzím a bezmocným ľuďom, zatiaľ čo ona má navrch aj pred najväčšími grázlami v uliciach. Nikdy si od nikoho nenechala pomôcť, nenechávala ľudí starať sa o ňu, neprijímala láskavosti a sama všetky tieto veci rozdávala na svoj úrok. Človeka ako je ona nikdy nestretol.
„Prečo?“ náhle na jej otázku s chichotom odpovedal Ike. „Ty si nikdy nebola niečím nadšená, že si sa nevydržala do toho nehrnúť? To je v poriadku, Akane, nič to nie je. Chlapi by mali za dámy platiť, nie?“
„Nadšená?“ šepla. Nie, nikdy. Nadšená ako byť naplnená silným kladným pocitom, vyvolaným obyčajným zmyslovým zážitkom? Je to celkom prirodzený stav alebo pocit, ale žeby ho tak intenzívne zažívala, to sa jej stalo iba keď stretla Ikeho a lovili sladkosti. Preto ju táto myšlienka tak zaujala.
Hrnúť sa do niečoho – vynorila sa jej ďalšia vec, z ktorej bola tak nedočkavo nabitá, tú poznala veľmi dobre. Ale boli to činy úplne opačné tým jej „kladným pocitom“, keď ich vykonávala, alebo aspoň pre tých druhých. Vraždy, mučenie, súboje... tie už opakovať nechce, pretože nech by sa v tú chvíľu cítila akokoľvek nabudene a spokojne, potom má len pocit prázdnoty z ich následkov.
„Dobre, tak už by sme mali pomaly prechádzať pod poslednými poľami, tak o chvíľu budeme tam.“ Oduševnene oznámil a tleskol, čím vyrušil starú priateľku z priam hlbokého kontemplovania. Jeho nasledovníci len kývli na znak pochopenia a v tichom duchu sa za ním niesli až k východu.

Vyliezli drevenými schodmi na povrch zeme. Uzamknuté dvere Ike ľahko odomkol a odtlačil. Keď z tunela vyšiel, obrátil sa a podal Akane ruku, aby jej pomohol. Vďačne sa pousmiala a vyštverala sa za ním, po nej si nejako poradil aj Yuki. Vynorili sa v lese presne tak, ako im muž v belasom kimone povedal. Neboli veľmi hlboko, ale nikto sem nechodil, preto bol vchod do východu z hotela dobre skrytý uprostred kríkov a stromov. Hneď ako vyšli zo zatuchnutej diery, do nosa ich udrel svieži nával starého, dobrého kyslíka, až sa chlapcovi zatočila hlava. Aj Hidan to cítil. Počasie bolo celkom pekné, príjemné, ale po pobyte v chladnom podzemnom tuneli sa im zdalo trochu teplé. Avšak, slnko veru nepatrilo dávno vysoko na nebi a postupne sa ťahalo až na svoje miestečko za horami. Bude to trvať ešte dlho, kým sa uvelebí na spánok, ale deň strávili trochu dlhšie v dedine, než predpokladali.
Ike pristúpil do tesnej blízkosti Akane a začal ju prstom navigovať. „Pôjdete tadiaľto rovno, kým nenarazíte na lesný chodník. Budete ho nasledovať až kým sa nedostanete do mesta. Nebude na nej veľa odbočiek, ale stačí, aby ste vedeli, že pôjdete vždy jednoznačne rovno.“
Sivovláska prikyvovala, inštrukcie boli jednoduché.
„To, že idete správne, budete vedieť, ak sa v polovici začne cesta plaziť vedľa zrázu nad riečkou. Tá sa bude zväčšovať a zavedie vás až na to mesto na onej rieke, kam sa chystáte.“ Dokončil.
„Áno, mám to.“ obrátila sa na neho. „Ďakujem.“
Zabodli sa pohľadmi do seba, boli celkom blízko, až to začalo byť trochu intímnejšie. Akane mala vyhradený svoj osobný priestor, do ktorého vpúšťala len Yukiho, považujúceho za skôr neškodného, Hidana, ktorý bol pre ňu momentálne pokladom a jeho... nevedela, do akej kategórie ho zaradiť, Ike bol priateľ, ale vedela, že takýto pocit, ktorý by to vystihoval, tak často nemala. Bola to veľmi blízka náklonnosť. Veľmi blízka. Ako slabý impulz, fungujúci len v tomto okamihu na tomto mieste len medzi dvoma ľuďmi.
Ike nevedel odtrhnúť zrak od jej očí. V takejto blízkosti, pár centimetrov od seba, ich mala ešte výraznejšie a v tomto dennom svetle dobre videl ich farbu, ich hĺbku a zmyselnosť. Farba krvi, trochu iná, viac do bordových odtieňov. Veľké okrúhle oči s veľmi dlhými riasami, stočenými a tmavými. Vo vnútri si pomyslel, že všetky ženy chceli docieliť príťažlivosť vylepšovaním svojho výzoru rôznou kozmetikou, starostlivosťou, nebodaj zákrokmi. Na Akane bolo veľmi dobre vidieť, že ona nič z toho nepoužíva a pritom to stále nikdy nepotrebuje.
Nahlas si povzdychla a odkašľala, aby týmito zvukmi zahovorila svoje prudké odvrátenie od chlapa. Vykresľovať pohľadom každý záhyb jeho tváre jej prišlo až príliš záživné a rýchlo toho ponechala. Intímnosti, blízkosť, nebodaj romantika... nič, čo by mala v pláne rozvíjať. Také luxusy života hlavne prostých ľudí, to si nemôže dovoliť.
Otočila sa – Yuki ukladal Akanine oblečenie do usporiadanejšej kôpky, aby ho potom mohol niekde čo najefektívnejšie zlikvidovať. Nebol hlúpy, aby ho nechal niekde len tak ležať. Látka bola poznačená veľkým množstvom jej krvi a DNA, stačí kúsok z jej starého šatstva a je to stopa, ktorej sa lovecké psy môžu držať celé mesiace. Čo bolo hlavné, nevšímal si ich.
„Hm... Tak, Ike, veľmi pekne ti opäť ďakujem. Nevieš si ani predstaviť, ako si mi...“ zarazil ju dotyk na tvári, keď mu znovu chcela vyjadriť vďaky.

Ike sa už pri začiatku tohto vyjadrenia na chvíľku jemne zamračil a než to dopovedala, priložil jej brušká dvoch prstov pravej ruky na kútik úst, palcom si ju prichytil za sánku. Taký nepatrný, nežný dotyk od tých veľkých rúk celkom urasteného chlapa. Bol zdvorilý, milý a priateľský.
Mladou ženou prešla triaška z dotyku, na ktorý nebola zvyknutá. Bola to triaška upozorňujúca, že by sa mala odtiahnuť. Než tak urobila, Ike sa zasmial. „Nebuď taká plachá!“
Jeho slová ju zastavili v tom striasť sa jeho ruky. Prešiel jej prstami po líci a pohladil ju už celou rukou po sánke. Nedalo jej to, uvoľnila hlavu a uložila si ju do jeho chlapskej ruky, ktorá sa jej ako žene páčila.
„Vidíš? Ide to.“ pousmial sa. „Vždy si bola taká plachá. To nie je pekná vlastnosť, keď sa strániš akémukoľvek kontaktu s ľuďmi.“
Poúčal ju príjemným hlasom. Hovoril slastne a s prestávkami, čím naťahoval príjemné sluchové vnímanie jeho hlasu. „Nemyslíš? Aj tento dotyk, dovolil... skôr šetril som si ho len pre typ dievčaťa ako si ty, tak si to váž.“
Pohľad namierila dole, takže to vyzeralo, ako keby zatvárala oči. „Aký som ja? A aký som ja typ?“
„No, vieš,taký, na ktorý sa proste nedá len na sekundu pozrieť. Taký, čo očarí na prvý pohľad.“ palcom jej prešiel ešte po pere, zacítil jej teplý dych a pustil ju. „Čo keby si si našla niekoho, kto by ti ten ľudský kontakt dával ako jediný? Aspoň to.“
Potľapkal ju po ramene, ale priateľsky a ohľaduplne. Upravil si kimono a vrátil sa ku vchodu do podzemného tunela. Jedno ťažké krídlo dvojitých vrát zatvoril a posledný raz sa otočil za dobrou priateľkou, ktorú mal vždy tak rád a tešil sa na ňu, a ktorú zrejme už neuvidí, kto vie... možno nikdy.
„Ale, vieš, Akane...“ spravil pauzu a stisol pery, či sa má alebo nemá vyjadriť. „Je mi trochu ľúto, že by ti nemohli oponovať typy ľudí ako som konkrétne ja, aby ti ho dávali.“
Poslednýkrát na ňu prehovoril s priznaním a pozdravom. „Tak sa maj!“
Daroval jej jeden zo svojich láskavých a starostlivých úsmevov, zišiel pár schodov a keď bol dosť hlboko, zatvoril nad sebou druhé krídlo vrát, čo hneď zamkol. Jeho najbližšie kroky dozneli, keď sa pobral späť do hotela.
Akane stisla pery. „Zbohom, Ike.“ zhlboka sa nadýchla a prehrabávala si v mysli zaryté pocity z momentu náklonnosti toho muža, ktorý bol už len ďalšou časťou minulosti.
Bolo to zvláštne, ale nie tak intenzívne, ako očakávala. Zrejme to bolo spôsobené jej ochranným obalom, ktorý si vytvorila okolo pozostatkov emócii, čo mala, aby ju bránil. Sakra, prečo sa bráni? Oh, jasné... predsa je to prirodzená vec a to s ňou nejde dokopy. Niečo ako pochabé šťastie, prostá blízkosť onoho ľudského tepla, záchvev od príjemnej spoločnosti. Kiežby dokázali Tenshi niečoho takého dosiahnuť, mali by omnoho jednoduchší život. Ale nie, to nie. Oni musia žiť v strachu.

„Hej, ženská!“ tlmene sa ozvalo spod jej odevu. Áno, ešte ten tu je. Skoro zabudla, že ho má stále len pri sebe.
Vytiahla si Hidana do rúk a vložila do náručia. „Hidan, máš nejaké problémy?“ čakala, čo povie.
„Jasné, že mám! Kebyže mám žalúdok, tak by sa mi pred chvíľkou poriadne prevrátil. A nie len raz.“ okomentoval konverzáciu a rady majiteľa podniku, ktoré si vypočul.
„Že vraj – nájdi si niekoho, kto by ti ten ľudský kontakt dal! Manželská poradňa či zoznamka pre nezadaných?!“ napodobnil posmešne jeho hlas. Bol tak odporne milý a priateľský, a hlava jasne odhalila aj myšlienku tej poslednej vety.
Hidan spravil na Akane grimasu. O čo mu, sakra, išlo? Bolo to zvláštne. Cítil, keď boli obaja pri sebe tak blízko a aj to, ako Akane stuhla, keď sa jej ten idiot dotkol. Čo si o sebe, ku*va, myslí? Akane sa vždy vyhýbala takým kontaktom, teraz sa však nechala a to je hrozné. Nepáčilo sa mu to. Nepáčilo! Evokovalo to v ňom horlivý, náhly pocit, ako keby reagoval miesto nej, ale nič vtedy radšej nepovedal, hoci zadržiaval ostrú výčitku, nech sa drží ďalej. Len tak bez varovania! Bez opýtania! Ako sa jej môže niekto takto dotýkať? Ako sa môže niekto takto dotýkať jeho Akane?! Jeho záchrany?! – na tri sekundy prerušil búrlivý tok pohoršených myšlienok a schladil sa. Naozaj myslel práve na to, čo práve myslel?
„Ts! Ten chlapík bol nejaký divný. Fuj!“ nakoniec nevrlo prehlásil.
„Nie viac ako ty.“ odbila ho a otočila tak, aby zrakom pozeral dopredu.
„Akane, tak, kadiaľ teraz ideme?“ pricupital Yuki, čo niesol v rukách ďalšie Akanine veci aj s jedlom.
„Len poď, cesta je tam...“