Hidanovo znovuzrodenie XV. – Pohostinstvo babičky Momo

V tomto ročnom období bola úroda, aj napriek nedávnej vojne, hojná a priniesla veľa plodov. Bolo tomu tak vidieť už pri prvom pohľade na polia, prekvitajúce rôznymi byľami. Každé bolo od cesty odrezané nízkym dreveným plotom, aby náhodou dobytok na neďalekých náhodných pastvinách nezožrali všetku úrodu, ak by utiekli. V prekročení plotu im možno nezabráni, ale aspoň na prvý pohľad odradí. Zlaté pšeničné polia boli posypané pracujúcimi ľuďmi. Bolo ich pomenej, pretože sa blížil obed a väčšina stihla svoje normy, tak utekali za zaslúženým pokrmom a oddychom. Tí starší pracovníci ešte doteraz zbierali pšenicu a iné rastliny.
Akane prechádzala spolu s Yukim okolo polí do blížiacej sa dedinky. Keď zbadala zopár robotníkov blízko kraja cesty, schovala si Hidana pod plášť. Bol dosť široký a ona dosť štíhla na to, aby to nebolo podozrivo vidieť. Potom podišla k plotu, vysokému na tomto mieste jej do pol pása. Priblížila sa až k nemu, kde nohami zašliapla trávu, ktorou boli hranice cestičky obrastené.

„Dobrý deň, drahá babička!“ oslovila zohnutú, pracujúcu starenku. „Mohla by som vás o niečo požiadať?“
Staršia pani, otočená chrbtom, zdvihla zrak a obrátila sa za milým, zdvorilým hlasom dievčaťa. Keď však zbadala mladú ženu, v prvom rade ju zaskočilo, ako vyzerá zranene a špinavo. „Isteže... oh, bože, slečna! Ako to vyzeráte? Čo sa vám stalo?“
Akane sa zapýrila, keď si ju starenka pozorne obzrela. Mala rada ľudí, ktorých hlas znie tak milo a starostlivo. „Prepáčte, viete, som z ďaleka a potrebovala by som zistiť, či sa v tejto dedinke,“ ukázala na časť cesty, kde sa nachádzalo väčšie zoskupenie domov, „nachádza miesto, kde by som sa mohla najesť a nájsť nejaké vhodné... šatstvo.“
„Ale samozrejme!“ pomaly a bedlivo prehlásila, pričom zopla ruky. „Určite vám pomôže podnik môjho synovca – Pohostinstvo u Ikeho. Má tam i malý hotel, mohol by vám poskytnúť nejaké oblečenie. Je to veľmi milý človek. Aby nie, keď som ho tak vychovala!“ pobavene vzdychla.
„Ďakujem.“ kývla Akane.
Babička sa usmiala na zdvorilú ženu. „A odkiaľ ste prišli, že tak krásna mladá slečna skončila v takomto hroznom stave?“ priblížila sa k nej až k plotu.
Yuki, stojaci pár krokov za ňou, si všimol, aká bola v blízkosti dobrých a starostlivých ľudí plachá a hanblivá. Zrejme nebola veľmi zvyknutá na takú opateru a záujem. Skláňala hlavu a cudne sa usmievala. Bolo to pekné.
„No, zaplietli sme sa,“ obzrela sa za Yukim, „neplánovane, do jedného boja. Zastihlo nás zopár ninjov. Zmiatla ich moja zbraň.“ dvojzmyselne odvetila a stisla pery.
„Presne tak!“ pritakal Yuki.
Starenka si prezrela jej veľkú kosu za chrbtom, ktorú už predtým zbadala, no snažila si ju nevšímať.
„Patrí jednému veľmi dobrému priateľovi a ja som mu ju chcela vrátiť, keď už sa mi ju podarilo nájsť.“ presvedčivo hrala. „A ešte po vojne!“
„Naozaj? To je hrozné, tí ninjovia! Dúfam, že vás nezranili.“ pokrútila stará pani hlavou. „Kam tento svet speje, keď nikomu nie je ľúto ani bezbranných detí a mladých a nevinných dievok.“

Ani na moment ju nenapadlo, že by Akane bola práve tá, kvôli ktorej sa bitka uskutočnila alebo že sa vôbec toho boja zúčastnila. Každý normálny človek by nikdy nerozmýšľal nad tým, že toto bezbranné dievča je práve nebezpečný zabijak, hľadaná osoba a dobrý bojovník. Veru, jej samotná bežná tvár jej bola najlepšou pretvárkou. Nemusela preto ani meniť správanie či povahu. Stačilo meno a pôvod.
„Slečna,“ oslovila ju ešte naposledy starenka, „nechcem byť nezdvorilá, ale máte peniaze?“
Akane zažmurkala a svitlo jej vlastné vysvetlenie dôvodu jej otázky. „Oh, prepáčte. Tu vám dám...“ začala vyťahovať z vrecka nejaké mince a papieriky pre chudobnejšiu pani.
„Nie, nie! Tak som to nemyslela!“ ohradila sa a načiahnutú ruku, ktorou jej ponúkala peniaze, jej vtisla späť k hrudi. „Pýtam sa len informačne, či chcete v našom hoteli prespať.“ zaujímala sa.
„Áno, viete, chcela by som sa hlavne najesť nejakej ryže, ale nejaké sýtejšie a väčšie porcie jedla alebo prenocovanie si nemôžem dovoliť. Nevyšli by nám peniaze na cestu.“
„To nevadí! Zavolajte si vrchného a povezte, že vás posiela babička Momo. A, dajte mu tento obrúsok!“ vytiahla si z vrecka poskladaný kúsok hodvábnej látky a podala ju dievčaťu do rúk. Akane si ho dobre obzrela. Boli na nej vyšité levandule a pekný vzor na okrajoch.
„Je to, pre mňa veľmi cenný darček, od mojej vnučky. Nie mojej pokrvnej, len som sa o ňu starala ako o vlastnú. Ale jedného dňa odišla a vídavala som ju len veľmi zriedka.“ rozprávala hlasom starostlivej babičky. „Ale teraz som ju už dlhé roky nevidela.“ vzdychla a unavene sklonila hlavu.
Sivovláska si obrúsok pohladila. Látka bola jemná a lesklá ako kvalitný hodváb. Práca bola veľmi precízna, ale trochu amatérska.
„Chcem, aby ste si ju vzali a dali ho tomu vrchnému. Ten vám potom dá toľko jedla, koľko budete chcieť. A odkážte mu, že sa mám dobre.“ s úsmevom im dala inštrukcie.
„Ale to predsa nemôžete...“ namietala Akane. „Takú pomoc nemôžem prijať. Ani ma nepoznáte.“
„To je v poriadku!“ mávla rukou. „Ja bývam tam na samote za týmito tromi poľami a moje staré nohy ma neunesú na takú diaľku až do dediny k mojej odrastenej rodine. Tak im, prostredníctvom vás, aspoň pošlem odkaz. Pozdravujte ich tam v hoteli. Všetkých! A, mimochodom, už nikto mi tak dlho nepovedal babička!“ pozrela aj na Yukiho a veselo sa zasmiala.
Akane sa zadívala na obrúsok, dôkladne ho stisla a uložila do svojho vrecka. „Ďakujem veľmi pekne, babička. Dovidenia!“ pobrala sa na cestu.
„Mimochodom!“ zvolala ešte naposledy na Akane, tá sa otočila za chôdze, aj keď bola už pár metrov popredu. „Veľmi mi pripomínate mladú vnučku nebohého pána Oganoa, ktorý to tu vlastnil a často nám ju sem vozil. Ach, kiežby sa len nestratila... nášmu kraju by bolo lepšie s ňou, než s mladým pánom Toshihirom.“ Obrátila sa pri poslednej vete a povedala si ju pre seba.
„Kto je Ogano?“ spýtal sa Yuki.
„Neviem.“ Ľahkovážne pokrútila hlavou a obrátila sa na cestu.

Domy boli v dedine menšie, ako vo veľkých mestách, no zato to nebola len taká malá dedinka. Skôr menšie mestečko. Hotely tu boli asi tri, no viac tu fungovali malé obchody s potravinami, na každej ulici jeden a v každom trochu odlišný tovar. Yukimu sa tu veľmi páčilo a Akane sa v duchu rozplývala nad tým, ako sa tu ľudia nezmenili, ani nič z ich spôsobu života. Chlapca zase udivovalo to, akí boli ľudia k sebe aj k cudzincom milí.
Zdravili sa navzájom, nerobilo im problém zastavovať sa na ulici a rozprávať sa, pričom sa k nim pridali ďalší ľudia. Obyvatelia si navzájom pomáhali a v obchodoch sa známi zahŕňali darmi na účet podniku alebo zľavami. Sympatie sa tu rozdávali ako ryža. Zdalo sa mu, ako keby títo ľudia vôbec nevedeli o tom, že nedávno zúrila vojna a všetci mohli zomrieť, boli len šťastní, že majú jeden druhého a prežili. Také miesta sa len tak vo svete nenájdu. To všetko zahnalo Yukiho zvláštne predsudky zo slov starenky Momo, ktorú stretli, že by sa mohli mať lepšie, nebyť ich zlého pána. Napriek veselým tváram ale Akane stále táto myšlienka zožierala.

Hidan bol stále schovaný pod Akaninym plášťom, ticho čakajúc na moment, kedy môže vykuknúť. Ryšavec sa len zaujato obzeral. V týchto častiach krajiny ešte nikdy nebol. Vyrastal síce na horách Tara, no na hranici s východnou časťou polostrova, kde sa aj naučil kradnúť a žobrať ako malý chlapec. Tam mu ani robota nešla veľmi od ruky, pretože práca, ktorou boli chudobní ľudia, ako je on, zahŕňaní, bola veľmi ťažká a podradná, tak s tým sekol. Možno, ak by vyrastal práve v týchto končinách, naučil by sa celkom inému správaniu a spôsobom a možno by mal lepší život. Nuž, osud nedá vždy tak ako by si ľudia priali. Vzdychol si a ďalej pozoroval peknú dedinku.

„Yuki, tu je to!“ zatriasla svojim spoločníkom na cestách a než si stihol chlapec uvedomiť, kam ukazuje, chytila ho za predlaktie a vtiahla ho do nejakej budovy.
Hneď po vstupe zaregistroval prenikavú vôňu dobrého jedla a hlasy ľudí. Ocitol sa vo veľkej miestnosti s barom uprostred a vedľa neho boli schody na druhé poschodie aj do podzemia. Stoly tu boli rozmiestnené len pre páry a menšie skupiny, ktoré mohli popíjať alebo sa najesť ľahšieho jedla. Nebolo tu veľa ľudí, ale ani málo.
„Vítam vás v našom podniku, mladá pani...“ pribehol k nim muž s veselou náladou a reklamným úsmevom na sviežej tvári.
„Em, slečna!“ naklonil sa Yuki nad Akane a opravil asi čašníka.
„Ospravedlňujem sa, krásna slečna, len vojdite ďalej! Prišli ste niečo zapiť, alebo chcete ochutnať nejaké naše dobré jedlo, alebo máme aj voľné ubytovanie! Vidím, že ste cudzinci.“ prezrel si ich.
„My by sme sa radi najedli, viete.“ potvrdila Akane.
„Dobre, tak to môžeme prejsť do vedľajšej miestnosti.“ ukázal na väčší priechod na konci miestnosti. „Ale...“ zarazil ich.
„Nechcem, aby to bolo nezdvorilé, ale mohli by ste si tú zbraň odložiť tu vedľa do šatne?“
„Ja by som ju radšej mala pri sebe.“ jachtala Akane a uchytila svoju zbraň do rúk.
„Ja viem, ide len o to, že nechceme vystrašiť našich ostatných zákazníkov, ktorí sú prevažne miestni a tí nie sú veľmi bojovné typy. Takých turistov sme tu mali naposledy pred týždňom. A v rámci bezpečnosti museli zbrane zložiť aj oni.“ vysvetlil a čakal, kedy mu sivovláska odovzdá zbraň.
Chvíľu váhala, no potom mu zbraň dala do rúk a po vďačnej poklone ju ubezpečoval, že na ňu dajú pozor. Odbehol ju uložiť a následne už uháňal do pohostinstva vzadu.
Yuki aj Akane nasledovali zamestnanca. „Pozor na ten schod!“ upozornil ich.
„Au!“ nestihol si upozornenie uvedomiť Yuki. „Trochu neskoro.“ chytil sa za koleno a na krátko zdvihol boľavú nohu.
Akane sa zasmiala. Miestnosť, do ktorej zákazníkov muž zaviedol bola väčšia, príjemne presvetlená a jednotlivé stoly boli rozmiestnené s väčším odstupom. Akane to niečo pripomínalo, niečo z detstva. Pouvažovala, pretože jej to nedalo, toto miesto pozná. Bolo to tu celkom plné. Ľudia sa zabávali a jedli, každý sa rozprával o svojom a panovala tu priateľská atmosféra. No keď prechádzali medzi inými zákazníkmi, nemohli si nevšimnúť, že do podniku vstúpila zvláštna žena so sivými vlasmi, tmavočervenou farbou očí, celá zahalená v plášti a chlapec s ryšavými vlasmi, pripomínajúci tuláka. Ona si z toho nič nerobila, ale Yukiho to trochu uviedlo do rozpakov. Pocit, že sa na nich všetci skúmavo pozerajú mu bol nepríjemný. Predsa len bol zvyknutý žiť v tieni a kradnúť. Nakoniec sa ale aj tak všetci začali venovať niečomu inému.

„Eh, mohli by sme dostať nejaký stôl,“ prosila Akane čašníka, ktorý sa na nich hneď otočil, „trochu v súkromí? Nie úplne, teda... stačí nejaký bokom.“
Yuki sa zozadu priblížil, pozrel sa na neho cez jej plece a prikývol. Pritom sa na ňu zavesil, aby na jeho súhlasné gesto bolo dobre vidieť. Čašník sa na nich pozrel, videl, že žene jeho blízka náklonnosť nevadí a chápavo sa slabšie uškrnul. „Ahá, takže to máte na mysli! Ale to ste mohli povedať hneď, že tu máte rande, takým príležitostiam sa kladie extra pozornosť zo strany našich zamestnancov!“
Obaja chvíľu stáli, kým im došlo, ako si to vyložil. „Oh, nie! To nie!“ jachtavo jeden na druhého pozreli, Yuki sa od Akane odtrhol a rukami zamával pred seba.
„My sme len po ťažkej a namáhavej ceste a chceli by sme si odpočinúť v pokoji, chápete?“ vysvetľovala a chlapec horúčkovito prikyvoval.
Muž si ich oboch dobre prezrel – on ako tulák, ona ako po bitke, no nevyzerali nejako zranení. Len unavení. Akane sa začala obávať, že ich začne zamestnanec podozrievať, že sú nejakí utečenci alebo kriminálnici. Priložil si svoj zápisník k ústam a rozmýšľal nad ich vzhľadom. Hneď, ako sa Akane chcela opýtať, či je s nimi všetko v poriadku, čašník pokrútil hlavou.
„Och, bože! Počkajte sekundu tu, áno?“ než sa stihli spýtať, čo sa deje, už odišiel. Ale netrvalo dlho a priviedol so sebou rovno vrchného, ktorý koordinoval celý tým čašníkov. Už vo dverách ich uvidel a hneď rozoznal dvoch ufúľaných cestujúcich, o ktorých sa mu doniesla správa. Zarazil sa pri pohľade na dievča so zvláštnym výzorom a tiež nad výzorom drobného chlapca. Tí dvaja na seba len v obavách pozreli. Možno tu predsa nie sú takí milí ľudia, ako si Akane myslela a zmenilo sa to tu.
„Mladá pani, čo sa vám stalo? Ako to vyzeráte?“ miesto seriózneho alebo nahnevaného tónu k nim prišiel so zhrozenými, ale vrúcnymi obavami.
„Prepáčte... teda, mi môžeme odísť, ak narúšame diskrétnosť vášho pohostinstva.“ bola príliš unavená na problémy.
„Ale kdeže, slečna, také milé dievča si nemôžeme dovoliť vyhodiť.“ zdvorilo zvolal a jemne jej položil ruku na lopatku, ale so serióznym odstupom a zaviedol ju k stolu pri okne v pekne vyzdobenom, no nenápadnom, rohu s maľbou s belasými tónmi nad ním a upravenými stromčekmi po stranách. Stôl bol pre štyroch, maximálne pre piatich, avšak bol veľmi pekný a upravený ako aj všetky ostatné stoly.

„Len si sadnite a my sa o vás postaráme.“ držal sa jej, až kým nepodišla k lavičke, dokonca ju držal za ruku, aby jej pomohol posadiť sa a podal jej tri knižky s menu, nápojmi a zákuskami. „Vyberte si, prídem o chvíľu.“ prehlásil a odišiel sa starať o zvyšok podniku. Nestihla mu ani poďakovať.
„Teda,“ prisadol si aj trochu ignorovaný Yuki, „čo to malo znamenať?“
„Ja neviem.“ mykla plecami a nenápadne Hidana položila vedľa seba tak, aby ho nikto na dlhej lavici vedľa nej nevidel. Aj tak výhľad na ňu zakrýval jeden z tenkých okrasných kamenných múrikov a stôl, keďže bola zvyšku zákazníkom otočená tvárou.
„Počuj, ty si tu nejaká obľúbená! Ako to?“ pridal sa Hidan, ktorý všetko počúval.
„Pst! Hidan, tichšie!“ šeptom ho háklivo okríkla, veď je ľahko na očiach. „Ja neviem! Asi im niekoho pripomínam.“
Vystrela sa a diskrétne usadená si začala čítať jedálny lístok, aké jedlo by si mohli dovoliť. No po dlhšom takomto taktnom sedení ju pretransformovaná pečať začala páliť a jazva po zranení, aj keď už takmer zahojená, stále bolela rovnako. Tak si len vzdychla, uvoľnila sa a oprela sa o stenu.
„Je mi ľúto, Yuki.“ oslovila chlapca, so slinami na krajíčku čítajúceho lístok. „Nemôžeme si dovoliť nič veľké. Možno ryžu s rybou, to ti musí stačiť. Prepáč.“
„Kdeže, aj to bude dobré, ak sa to dá jesť!“ nadšene povedal a ďalej študoval jedlá s nedočkavým škvŕkaním v žalúdku.
Za normálnych okolností by mohla ísť do banky v tomto alebo druhom meste po ceste a vypýtať si nejaké peniaze, pretože tu má veľa majetku. Vlastne, sa v duchu zasmiala nad tou myšlienkou, že jej to tu prakticky patrí. Šesťdesiat percent polí, lúk, dobytok z väčších hospodárskych fabrík, mnohé kúpele, veľa pôdy na horách, lesy a územia s mnohými drahými a liečivými bylinkami, ktoré pán Toshihori už určite nahradil iným priemyslom, alebo aj z toho urobil veľký biznis, patrilo jej starému otcovi. Pozná strýka veľmi dobre. Majetky na východe mu nestačia, je to menej ako päťdesiat percent, tak chce niečo dosiahnuť tu, kde toho má podstatne viac. Pritom vôbec nechápe, čo za hodnoty v týchto krajinách starý otec videl. Kiežby sa tohto dožil. Aspoň niekto by jej zostal, kto by jej bol oporou. Teraz si nemôže vybrať ani len peniaze na jedlo pre svojho dobrého priateľa z banky, ktorá jej technicky patrí.

„Akane, si v poriadku?“ ubezpečoval sa Yuki.
„Áno, prečo?“ spamätala sa.
Yuki chvíľu mlčal a rozmýšľal, čo povie. Akane sa zdala byť celú dobu veľmi zronená. Možno to nikto nevidí, pretože to dobre skrýva, ale ak by s ňou cestoval niekto rovnako dlho ako on, videl by, že s ňou nie je niečo celkom v poriadku. Mávala mdloby, rýchlejšiu chôdzu nezvládala, často sa zadýchavala a celkovo ťažko dýcha, potí sa, občas trasie, proste na umretie. Ďalšia vec, ktorú skrývala, boli jej psychické stavy. Isteže, bola stále milá a láskavá, no to, ako pôsobila, sa mu zdalo, že len hrá a snaží sa len skrývať svoje, nevedel či problémy, depresie, obavy alebo chlad. A možno všetko naraz. Jednoducho povedané, snažila sa mať dobrú náladu, no zdala sa mu vo vnútri iná. Videl to na nej, keď sa zamýšľala, bola dlhšie ticho alebo sa na chvíľu uzavrela do vlastného sveta a on ju nechcel rušiť. Taká utrápená. Taká chladnejšia... a prázdnejšia.
„Yuki, deje sa niečo?“ zbadala, s akou ľútosťou a starosťami ju sleduje.
So skrčeným čelom si ju ešte prezrel. „Nie, nič.“ mávol rukou.
„Akane!“ šepol Hidan a upriamil na seba pozornosť. „Kedy už pôjdeme? Necítim sa dobre.“
Povedal to takým detským hlasom, tak vážne a tak prosebne, dokonca ani nezanadával, že to zarazilo aj Ryšavca aj Akane. Kam sa podel jeho otrávený tón, otravný hlas a štipľavé poznámky?
„Och, Hidan!“ nesmierne dojato ho pohladila po vlasoch. „Neboj sa, vydrž ešte zopár dní a hneď ti bude dobre, áno?“
„Ale ono je to na nevydržanie!“ nemenil nový spôsob reči.
„Pokoj, mi sa poponáhľame, však?“ kývla s obavami na chlapca.
„Hej.“ mrzuto odvrkol a zazeral na hlavu.
„Yuki, nebuď taký nezdvorilý!“ ticho ho pokarhala, keď si všimla jeho nepriateľský postoj..
„Ale veď on je nezdvorilý furt a stále a celý čas, čo ho poznám!“ nedal sa. „Ja ho predsa vlastne ani inak nepoznám! Určite zase niečo skúša.“
„Lenže, Hidanovi nie je dobre, nevidíš?“ pohrozila mu prstom, keď náhle zbadala, že sa k ním blíži vrchný. „Nebuď protivný a ticho!“ zasyčala. Yuki sa ohradil rukami a vzdal to. Odporná malá hlava! Než cez ňu prehodila časť plášťa, ktorý bol dosť dlhý, aby zakryl polovicu lavice, Hidan na neho potmehúdsky zagánil.
„Tak, vybrali ste si, slečna?“ pristúpil k ich stolu a takmer znovu zabudol na Yukiho. „A, teda, mladý pán.“
„Ryžu a rybu. A mne iba ryžu.“ oznámila mu svoju objednávku.
Muž so zápisníkom v ruke stále čakal. Po chvíli si uvedomil, že mu toho asi viac nepovedia. „To je všetko?“
„Áno, a ešte by som uvítala aj trochu vody.“ dopovedala.
Vrchného prekvapilo, že si objednali tak málo. Prišlo mu ako prvé na um, že zrejme nemajú dosť peňazí. „A... nič viac? Pretože ja sám by som v takomto, prepáčte mi to, zúboženom stave zhltol najmenej tri kravy.“ ukázal na dieťa a mladú neznámu.

„My si vystačíme iba s tým. Ďakujeme.“ Yuki s úsmevom skončil rozhovor. Zamestnanec len stisol pery, akceptujúc ich objednávku aj súkromné záležitosti a obrátil sa na odchod.
„Ešte, prosím, počkajte!“ oslovila ho, náhle, Akane, sama prekvapená tým, ako to vyhŕkla, pretože si na niečo spomenula. „Tu, toto vám posiela, vlastne majiteľovi, svojmu synovcovi, posiela toto jedna starenka, ktorú sme stretli na poli.“ Vytiahla z vrecka kúsok čistej, bielej látky a stavajúc sa ju podávala mužovi. Dávala si pozor, aby neodokryla Hidana.
Obsluhujúci servítok vzal do rúk a rozžiarene sa prekvapil, keď na ňom našiel kvety levandule a vzor, akým boli zdobené na okrajoch. Dobre malý kúsok hodvábu poznal a užasnuto sa usmial. „To je od pani Momo!“
„Správne!“ potvrdila. „Odkazuje, že sa má dobre a všetkých pozdravuje.“
Vedúci sa na stojacu dievčinku dobre pozrel. Takto zblízka ho zaujala ešte viac. Mala sivé vlasy, tmavočervené oči a bledú, aj napriek únave uhladenú tvár. To sa len tak často nevidí. Zdvorilosť a láskavosť v jej hlase mu pripomenula starého a dôležitého muža, ktorého kedysi vítal ako mladík v týchto dverách a s nadšením mu ponúkal jedlo, čo mu obzvlášť chutilo. A tá tvárička, tá tvár samotná mu niekoho veľmi, veľmi pripomínala, no nebol si istý vlastným podvedomím.
Jeho dôkladné a nepretržité zazeranie Akane prišlo nepríjemné a trochu sa odtiahla. Nebolo nepriateľské alebo útočné, no nemala rada, keď si ju niekto takto obzeral a vôbec žiadnemu človeku by neprišlo veľmi pohodlné, ak by nejaký chlap rozmýšľal s nepretržitým očným kontaktom nad jeho výzorom tak dlho.

Dokorán otvoril ústa a zrazu sa akoby uvedomil. „To je úžasné! Len... len seďte, áno?“ gestikuloval a s vystretými dlaňami pred sebou im naznačoval, aby zostali na mieste. „O chvíľku som späť, drahá pani.“
A znovu ho už nebolo, no na rozdiel od predošlých zmiznutí do úzadia, teraz sa nemotorne náhlil, zdalo sa, že sa aj tešil.
„Drahá pani? Nejako si ho... vystresovala.“ začudoval sa ryšavý mladík.
„Asi...“ zamrmlala a rovnako nechápala to podivné správanie. „No nič, za moment sa najeme, ale rýchlo a potom budeme musieť vyraziť.“
Usadila sa na miesto, z časti opatrne zdvihla svoj plášť, aby sa ubezpečila, či je Hidan tam a či nemá nejaké problémy, potom ho zababušila do látky a uvoľnene sa znovu oprela o drevené operadlo lavice s prišitými mäkkými vankúšmi.
Chvíľa ticha.
Yukiho neprestalo fascinovať obedové menu a so slinami čítal ingrediencie každého druhu jedla, aký tam našiel. Ešte aj prísady navyše na zadnej strane lístka mu prišli chutné. Obzeral si neprirodzene dobre vyzerajúce obrázky, priložené k niektorým jedlám. Nemohol sa nabažiť. Keď ho sivovláska sledovala, bolo jej veľmi ľúto, že mu nemohla kúpiť nič viac, než ryžu s rybou a vodu. Rada by mu splnila tie vysnívané jedlá, ktoré si mohol pri jeho spôsobu života dovoliť len málokedy, ak vôbec. Mala chuť sa mu znovu ospravedlniť, aj keď dobre vedela, ako milo a nevyčítavo jej odpovie.
Vrchný sa zrazu vrátil aj s čašníkom, ktorý ich priviedol k stolu. Yukimu prišlo smiešne, ako sa naháňali za svojimi zákazníkmi, respektíve za nimi ako za svojimi pánmi. Náhlivo k nim pricupitali a obaja si ešte raz prezreli dievku.

„Em, znovu, je všetko v pohode?“ zamával im pred očami Ryšavec. Mali taký užasnutý výraz v tvári, akoby videli miesto Akane lesného ducha, keď na ňu zazerali.
Sivovláska na neho krátko pozrela, aké to bolo neúctivé a prehltla, keď vedúci obišiel ich stôl až k nej. Nenápadne sa prisunula bližšie k hlave a pritisla si ju, rukou za chrbtom, bokom natočená k vrchnému už tesne vedľa nej. Úzkostlivo sa zamračila. Dúfala, že sa teraz nič závažné nestane a nebude mať problémy. Nezvládla by ich! Aj Yukimu sa zastavil dych v momente, keď sa k nej muž naklonil a ukázal rukou na jedny zo schodov.
„Mladá pani, mohli by ste ísť s nami...?“