Kriminálka Konoha ~ Prológ

Bola už hlboká noc a obloha bola zatiahnutá, a tak Sasukemu na cestu Konohou svietili iba lampy. Rýchlym krokom prechádzal okolo budov a pomaly ani nevnímal okolie. Pred sebou mal iba svoj cieľ- miesto, kam sa mal čo najskôr dostaviť.
Hoci vyzeral pokojne ako vždy, myseľ mu pracovala na plné obrátky. Pred očami sa mu mihali obrazy z ich poslednej misie a jedna myšlienka chaoticky vystriedala druhú. Nechápal, ako sa niečo také mohlo stať. Jednoducho mu to nešlo do hlavy. Ako mohol niekto niečo také urobiť?
Aby našiel odpovede, bol nútený pozrieť sa späť do minulosti.
V mysli sa vrátil späť ku tomu dňu, kedy plnil svoju poslednú misiu.

Tím Sedem stál v kancelárii vodcu Takigakure no Sato. Ten sedel nepokojne za svojím stolom a pozeral sa priamo na nich. Vyzeral mlado, podľa Sasukeho mohol byť tak maximálne o tri roky starší od nich. Mal pieskovo hnedé vlasy a modré oči. Ruky mal položené na stole a pohrával sa s nimi. To bol jediný znak jeho nervozity.
„Som nesmierne rád, že vás Hokage poslala tak rýchlo,“ povedal na úvod. Potom hovoril niečo o tom, že jeho dedina nie je jednotná a Sasuke ho vtedy ignoroval, lebo tieto informácie sa mu nezdali potrebné. Pozornosť zbystril až vtedy, keď Takikage začal hovoriť o ich misii.
„Problémom je klan Kuroji. Je to najsilnejší klan v Zemi Vodopádov, ale aj najviac nebezpečný. Ako som vám už vysvetľoval, stráni sa ostatných obyvateľov Takigakure.“
„Klan Kuroji?“ spýtala sa Sakura.
„Áno. Poznáte ich?“
„Nie. Nie, vôbec,“ pokrútila hlavou, ale trochu sa zamračila, ako vždy keď premýšľala.
„Separujú sa od nás,“ pokračoval Takikage, „a naberajú na sile. Bojím sa, že by mohol nastať prevrat.“
„Prečo by mal nastať prevrat? Len preto, že sa držia stranou?“ spýtal sa Sasuke mierne naštvaným tónom, ktorý mohol spozorovať iba jeho tím, keďže tí ho poznali najlepšie.
„Sasuke!“ napomenul ho Kakashi a pozrel sa naňho pohľadom, ktorým chcel naznačiť, aby klan Kuroji neprirovnával ku klanu Uchiha.
„Stali sa isté veci, kvôli ktorým mám právo byť znepokojený, mladý muž,“ a pozrel naňho prísnym pohľadom, ktorým mu chcel povedať, že on je tam ten, kto vie, čo robí a nemusí im vysvetľovať, prečo to takto chce, „Prejdime k vašej misii.“
„No konečne,“ zahundral Naruto, ktorého tieto reči nudili. Sasukemu sa podozrenia Takikageho nepáčili, ale tiež si pomyslel to isté, čo Naruto povedal.
„Budete ich sledovať,“ povedal stručne.
„Chcete vedieť, čo robia, s kým sa stretávajú a tak podobne?“ spýtala sa Sakura a rýchlo dýchala. Jasné, na sledovacie misie bol lepší Tím Osem- Hinata, Shino a Kiba.
„Nie,“ pokrútil hlavou, „Klan Kuroji má isté,“ odvrátil od nich zrak, „tajomstvá. Tajomstvá, ktoré chcem odhaliť,“ znova sa pozrel na nich, „Majú veľmi zvláštnu kekkei genkai, o ktorej by som rád vedel viac. Chcel by som vedieť, akí sú silní a akú hrozbu by predstavovali.“
„Čo je s ich kekkei genkai?“ spýtal sa prvýkrát odkedy tam boli Sakura.
„Ja neviem. Neviem, akú má každý z nich schopnosť,“ pokrčil plecami a zúfalo sa na nich pozrel, „Každý z nich ovláda niečo iné. Každý z nich má inú zvláštnu schopnosť. To činí tento klan výnimočným. Každý a jeden člen ich rodiny je výnimočný.“
Sasuke si odfrkol. „Kekkei genkai je geneticky podmienená schopnosť. Keď ju nejaká rodina má, každý člen má rovnakú schopnosť.“
„A čo vás robí expertom na dedičné schopnosti?“ Takikage sa naklonil dopredu a nadvihol obočie. Sasuke na ňom videl, ako ho jeho poznámky štvú, ale ovláda sa, lebo potrebuje ich pomoc. Určite by bol najradšej, keby si ho v tichosti, bez poznámok vypočuli a nekládli mu žiadne zbytočné otázky.
Sasuke mal nutkanie zapnúť sharingan, aby tomu mladému ťuťmákovi, ktorý si myslel, že keď mal moc, môže mať všetko, ukázal, že popri ňom je len slaboch, ktorý si s tým nevie poradiť sám. Celý čas im ukazoval, aký je touto situáciou znepokojený, ale Sasukemu sa zdalo, že je za tým niečo viac.
„Sasuke je posledným žijúcim členom významného klanu Uchiha,“ odpovedal zaňho Kakashi, lebo videl, že Sasuke sa k tomu veľmi nemá.
„Uchiha!“ zvolal Takikage prekvapene. Nie, priam šokovane, „Tak teda tu máme Uchihu,“ povedal už pokojnejším hlasom, ale oči mu behali po celej Sasukeho postave. Popri tom sa mračil. Potom vyjasnil svoju tvár akoby ho to celé iba potešilo, „To je skvelé. Určite ste veľmi silný.“
„Áno, je,“ nadšene mu s úsmevom odpovedala Sakura a Sasuke mal čo robiť, aby potlačil povzdych.
„Prejdime späť k misii,“ ozval sa Sasuke.
„Náš Sasuke nemá rád, keď sa naňho sústredí priveľká pozornosť,“ zasmial sa Naruto s rukami založenými za hlavou.
Vodca dediny Narutovu poznámku ignoroval a naozaj začal hovoriť k veci. „Chcem, aby ste zistili, akú má kto schopnosť.“
„Dobre,“ prikývol Kakashi, „ale mám na vás ešte jednu otázku,“ Takikage mu posunkom ruky naznačil, aby sa pýtal, „Keď je klan Kuroji taký tajomný, ako viete, že každý z nich má inú schopnosť?“
Takikage rýchlo zažmurkal, potom sa na stoličke narovnal do svojej plnej výšky. „Ehm,“ odkašľal si, „toto nie je prvýkrát, čo ich dávam sledovať. Už som tam poslal jednu hliadku. Z tej sa mi vrátil živý iba jeden človek. Tvrdil, že ich odhalili strašne rýchlo a zaútočili. Pred tým, ako sa zvalil na zem mŕtvy, mi stihol povedať, že každý z nich je niečím výnimočný. To ma ešte viac znepokojilo. Preto som poslal žiadosť Tsunade- hime, či by nebola taká láskavá a túto misiu niekomu nepridelila.“
„Čo ho zabilo?“ zaujímala sa Sakura.
„Ninja ihly napustené jedom,“ odpovedal jej, „A ten jed je neznámy, nemáme naň protilátku, tak si dávajte pozor. Jedna rana a dostane sa vám do systému.“
Sasuke sa úkosom pozrel na Sakuru a premýšľal, ako dlho by jej trvalo kým by vyrobila na jed protilátku. Ona zrejme rozmýšľala rovnako, lebo sa vodcu spýtala:
„Máte vzorku toho jedu?“
On záporne pokrútil hlavou a Sakura si povzdychla. Keby si aspoň kúsok uchoval, už by to nebol jed bez protilátky.
Potom im ešte čosi povedal o hlave klanu, ktorý sa volal Satori Kuroji a o tom, že žije so svojimi tromi deťmi- so synom a dvoma dcérami.
Keď už sa nebolo čo pýtať, za sprievodu jedného holohlavého člena jeho ochranky, ktorý držal pravú ruku na rukoväti svojej katany, ktorú mal v puzdre pri boku opustili jeho kanceláriu. Večer, keď už slnko zapadlo, sa vydali ku časti mesta, kde sídlil klan Kuroji. Všetci sa zhodli na tom, že najväčšiu šancu niečo zistiť majú pri pozorovaní najväčšieho z domov. Toho, kde sídlil Satori s deťmi. Zakrádali sa ticho a nenápadne ich záhradou a nakoniec si našli úkryt pod oknom, v ktorom sa svietilo a zrejme viedlo do obývačky. Z izby ich nemohol nikto vidieť a zvonku ich zakrývali kríky. Našťastie pre nich bolo okno mierne pootvorené.
„Budeme s tým niečo robiť, otec?“ spýtal sa chlapčenský hlas, ktorý znel naštvane. „Zatiaľ nič,“ povedal hlas, ktorý znel autoritatívne a mužsky, „budeme dúfať, že sa z toho poučili.“
„Nemali sa miešať do našich vecí!“ rozhorčoval sa prvý hlas. Sasuke si vedel predstaviť, že rozhadzuje rukami.
„Shinao!“ napomenul ho. Takže toto je najstaršie dieťa hlavy Kuroji. A ten druhý hlas bude isto samotný Satori, „To je pravda, ale zabránili sme tomu, aby sa niečo dozvedeli. Nemôžeme si dovoliť rozpútať boj v Takigakure no Sato. Sme jej súčasťou a teda ju musíme aj chrániť.“
„Žijeme oddelene a nikto nás ako súčasť Dediny skrytej vo Vodopáde neberie, otec. A nevravel si práve ty, že musíme chrániť naše tajomstvo nech to stojí čo chce?“
„To je pravda. A ešte stále to tvrdím. Tajomstvo sme ochránili, nie je nutné Takikageho nejako provokovať. Ak by sme niečo také urobili, mohol by to pochopiť úplne inak. Potom by sme my boli tí zlí.“
„Čo ak sa to zopakuje?“ spýtal sa Shinao.
„Tak potom, a až potom, zakročím.“
Naruto sa pomaly otočil smerom k oknu, keďže dovtedy sedeli pod oknom opretí o stenu domu, a nadvihol sa tak, aby videl cez okno. Nevydal ani hláska, ale obočie mu vyletelo až niekde ku vlasom a otvoril od prekvapenia ústa. Sasuke so Sakurou ho nasledovali.
Ich vzhľad bol naozaj zvláštny. Satori aj Shinao mali biele vlasy- nie také sivobiele ako Kakasho, ale biele ako čerstvo napadaný sneh- a zlaté oči. Bola to netypická kombinácia. Aby sa nevyzradili, vrátili sa do pôvodných polôh.
Zrazu počuli ako sa dvere obývačky rozleteli a niekto zadychčane vbehol dnu.
„Otec!“ vyhŕkol dievčenský hlas, „Musíme sa porozprávať. Hneď!“
„Shinao,“ oslovil ho, ale Sasuke už počul jeho ťažké kroky smerujúce ku dverám, „pamätaj na to, že je mojou úlohou chrániť tento klan až do smrti nech to stojí čo chce, a potom táto úloha pripadne tebe. Ešte sa o tom porozprávame. Počkaj tu.“
Potom aj s dievčinou odišiel.
Sasuke netušil, ako mali zistiť ich schopnosti tým, že ich budú sledovať, ale aj tak tam zostali sedieť. Shinao sa začal nervózne prechádzať po izbe. Sasuke znova nakukol dnu a videl, že je mierne predklonený a má ruky založené za chrbtom. A v očiach mal dravý pohľad, ktorý hovoril, že nechce čakať ako jeho otec.
Vtom záhradu osvetlilo jasné svetlo a zo všetkých strán vybehlo pár ľudí. Sasuke ich napočítal dokopy tucet. Odhalili ich. Netušil, ako sa im to mohlo podariť, ale stalo sa. Vyskočili z kríkov a upaľovali preč. Boli o niečo rýchlejší ako oni, v tom mali výhodu. Nevýhoda bola v tom, že ich prenasledovateľov bolo trikrát viac ako ich. Hádzali po nich jedovaté ihly, ale tým sa úspešne vyhýbali.
Po chvíli sa však musel Tím Sedem rozísť. Kakashi šiel s Narutom do kancelárie Takikageho informovať ho o tom, čo sa stalo, aby sa nejako pokúsil zmenšiť škody, ktoré napáchali tým, že sa nechali odhaliť. Sasuke a Sakura šli inou cestou a zatiaľ sa pokúšali striasť svojich prenasledovateľov. Keď sa im to nedarilo, Sasuke si spomínal, že sa Sakura obzrela za seba a navrhla, že ich odpúta a bez toho, aby s tým súhlasil odbočila. On sa za ňou prekvapene pozeral a nevedel, čo to do nej vošlo. Potom sa nad jej odvahou mierne uškrnul a pokračoval ďalej.
Do kancelárie vletel v momente, keď Kakashi dokončil vysvetľovanie a Takikage naštvane vstal zo stoličky. Otváral ústa, že im na to niečo, povie, ale pri pohľade na Sasukeho sa z nejakého jemu neznámemu dôvodu upokojil. Vydýchol nosom azda všetok vzduch, ktorý mal v pľúcach a opäť sa posadil. Upravil si oblečenie a hodnú chvíľu sa pozeral niekam ponad nich rozmýšľajúc.
Sasuke túto chvíľu využil na to, aby tým dvom povedal, kde je Sakura a že bude isto v poriadku. Ako sa však sekundy vliekli, Sasuke začínal byť nervózny. Sakura sa nevracala a Takikage už začal nahlas rozmýšľať, čo urobí, aby sa klan Kuroji aspoň trochu upokojil, lebo si bol celkom istý, že toto ich isto rozčúlilo. Ubehli ďalšie minúty a po nej ani stopy. Naruto sa už dvakrát spýtal či ju nepôjdu hľadať, ale vodca dediny to zamietol. Museli zostať tam, kým nepríde na nejaké riešenie. Sasuke mu na to kašľal. Členka jeho tímu, i keď tá otravná časť tímu, bola v ohrození a oni si tu nebudú len tak čakať.
Už sa chcel otočiť a odísť z miestnosti, keď sa dvere otvorili a vošla zadýchaná Sakura. Naruto sa jej hneď hodil okolo krku až ho musela odtisnúť silou, aby sa ho zbavila. Povedala, že jej trvalo dlhšie kým sa ich zbavila, ale že to nakoniec zvládla.
Pozrela sa na Sasukeho akoby čakala, že aj on ju tam začne objímať. Vtedy si pomyslel, že jej asi preskočilo. Len jej kývol hlavou, čím jej naznačil, že odviedla dobrú prácu a to bolo všetko. Začervenala sa.
„Dobre,“ povedal Takikage hlasnejšie ako plánoval, lebo hneď na to si odkašľal a zopakoval to slovo pokojnejšie, „Povedzte mi, že ste aspoň niečo zistili,“ požiadal ich vážnym tónom.
„Boja sa, že odhalíte ich tajomstvo alebo také niečo. Nič viac sme zistiť nestihli. Odhalili nás takmer okamžite,“ povedal Kakashi.
„Hneď po tom, čo do miestnosti vošlo to dievča, pamätáte?“ spýtala sa ich Sakura a potom pokračovala, „Satori sa rozprával so svojím synom Shinaom. Dovtedy bolo všetko v poriadku a potom vošlo to dievča. Bolo...hm...aké je správne slovo...znepokojené! Áno, tak. Zavolala otca, aby šiel s ňou a do minúty už vedeli o našom úkryte. Musela to zistiť ona.“
„To je celkom pekná úvaha, slečna, ale nezistili ste absolútne nič o ich schopnostiach!“ napomenul ju.
„N-no t-to nie, ale...“ začala habkať. Jeho ostrý tón ju prekvapil. Sasuke si myslel, že sa toho klanu bojí, ale niekedy, keď sa na Takikageho pozrel, mu to tak nepripadalo. Mal svoje chvíľky, keď...keď čo? Nevedel to popísať. Teraz znova vybuchol a vzápätí bol znova mladý, znepokojený vodca dediny.
„Žiadne ale. Spôsobili ste strašné problémy. Ani si neviete predstaviť, aký bol naštvaný, keď odhalil mojich ľudí. Teraz som ho dal sledovať znova, môže to byť...katastrofálne!“ zničene rozhodil rukami.
„Máme sa tam zajtra vrátiť?“ spýtal sa vecne Kakashi.
„Čo? Nie! Nie, rozhodne nie,“ krútil hlavou Takikage, „Ja...ja to vyriešim. Zajtra sa so Satorim porozprávam. Znova,“ dodal tichšie a potom znova normálne, „Naozaj ste nevideli nič zvláštne?“
„Nie,“ odpovedali mu a Sakura počas toho pozerala do zeme.
Na druhý deň sa konalo ich stretnutie, na ktorom sa musel zúčastniť aj Tím Sedem. Satori zúril, Takikage sa ovládal a snažil sa tváriť kajúcne. Sľúbil, že sa to už naozaj nikdy nestane a že dedina sa nebude starať do klanu Kuroji. Nikdy. Satori s tým súhlasil a teda nechal zatiaľ veci tak, ako boli. Ale iba pod podmienkou, že sa to už nezopakuje, vtedy sa prísne na Takikageho pozrel, a že Tím Sedem nikdy znovu nevstúpi na pôdu Takigakure.
Potom Tím Sedem navždy opustil Zem Vodopádov.

Prudko rozrazil dvere do nemocnice a v prudko ožiarenom vestibule videl stáť nervózneho Shikamara. Ani on nebol nadšený, že ho na to vybrali, ale potrebovali jeho mozog. Sasuke sa na to hodil o niečo menej, ani to nechcel robiť, ale bol vraj veľmi užitočný, lebo ako jediný zo zvyšku Tímu Sedem si vedel zachovať chladnú hlavu a trávil s nimi dosť času. Vedel, že sa ho budú pýtať, kto by také niečo mohol urobiť. Ale on sa na to už sám seba pýtal!
„Pripravený?“ spýtal sa ho Nara, keď k nemu podišiel.
„Poďme. Nech to máme za sebou,“ odvetil mu na to.
„To je otrava,“ zahundral.
„Ty si otravný,“ povedal mu na to trochu naštvane Sasuke. Shikamaru nad ním pokrútil hlavou, ale nekomentoval to. Buď bol na to príliš lenivý, alebo si uvedomil, že má práve mať nanič náladu.
Pobrali sa na druhý koniec chodby, kde boli biele dvere. Shikamaru ich otvoril kľúčom, ktorý zrejme dostal od Tsunade špeciálne na dnes. Kráčali dole schodmi a potom znova po dlhej a úzkej chodbe. Keď otvoril dvojkrídlové dvere, Tsunade tam už bola. Stála nad telom, ktoré ležalo na studenom stole v márnici.
Sasuke sa zachvel, ale nevedel či by to mal pripisovať chladu, ktorý tam panoval. Pristúpil k telu, ktoré bolo zakryté až po prsia. Pozeral sa na jej modré pery a pohľadom prešiel aj po jej vlasoch, teraz už bez lesku.
Sakura bola ticho a po prvýkrát by bol radšej, keby doňho neustále hučala. Keby ho otravovala a pýtala sa ho nejaké otázky, aj keď vedela, akú by mal na ne odpoveď. Dopekla! On jediný mal právo ju zabiť. Jeho vytáčala do nepríčetnosti. Jeho neustále nazývala Sasuke- kun, aj keď to neznášal. Jeho sa snažila už niekoľko rokov zbaliť a akokoľvek jej naznačil svoj nezáujem, pokračovala v tom. A vytrvalo.
A teraz tu ležala mŕtva, lebo ju niekto zabil.
Mal by to považovať za láskavosť, no cítil, že keby tu osobu stretol, visela by tridsať centimetrov nad zemou kmitajúc rukami i nohami, kým by ju on držal pod krkom. A potom by dotyčného zabil. Chladnokrvne a bez rozmýšľania.
Mať takéto myšlienky v márnici asi nebolo najlepšie, ale to jediné ho dokázalo upokojiť natoľko, aby sa sústredil na to, prečo sem prišiel. Dokonca aj Tsunade sa musela ovládať. Tým si bol istý. Mala mierne začervenané a ešte vlhké oči, takže pred ich príchodom plakala. Bodaj by nie, Sakura bola jej študentkou.
„Takže...ehm...ako zomrela?“ spýtal sa Shikamaru, lebo sa to od neho tak trochu aj očakávalo. Sasuke by tú otázku nepoložil.
„Ukážem vám to,“ odpovedala tichým hlasom. Vedel, že v momente, keď uvidí vpichy po ninja ihlách, bude mu jedno, že tam nesmie vstúpiť. Jednoducho pôjde na jedno vražedné stretnutie s klanom Kuroji. Bez ohľadu na to, aké schopnosti majú. Napadlo ho totiž, že možno sa im chcú pomstiť za to, že ich sledovali. A začali Sakurou.
„Mali by ste však najprv vidieť toto,“ podala im nejaký kus papiera, „To sa našlo pri tele.“
Shikamaru už naťahoval ruku, že to vezme, keď to schmatol Sasuke. Jeho spoločník len prevrátil očami, ale nechal to tak.

Sedemnásťročné dievča sa šlo prejsť do lesa, ktorý bol neďaleko jej domova. Malo dlhé biele vlasy až po pás a nezvyčajné zlaté oči. Väčšinou si prechádzku vychutnávala, ale dnes ju prenasledoval akýsi zlý pocit. Pocit, že ju niekto sleduje.
Po pár krokoch vyšla spoza tieňa osoba zahalená do čierneho plášťa. Mala na hlave kapucňu, takže jej nevidela do tváre a plášť ju zakrýval natoľko, že nevedela určiť pohlavie. Osobe však nešlo o to zakryť svoju identitu, lebo si stiahla dole kapucňu.
„Musíš mi pomôcť,“ povedal mužský hlas.
„Tebe nie,“ pokrútila hlavou a usmievala sa tajomným úsmevom akoby povedala vtip, ktorému rozumie len ona.
„Ale som tvoj...“
„Ty nie,“ znova pokrútila hlavou, „zahoď svoju masku a môžeme sa porozprávať.“
„Veď som práve...“
„Nemyslela som kapucňu. Toto nie je tvoja tvár. Viem to ja. Vieš to ty. Uvidím či ti pomôžem, ale najprv si musíš získať moju dôveru. A cez klamstvá to rozhodne nebude.“
Osoba zrušila premenu.
Dievča sa usmialo. „Čakala som, že prídeš.“
„Ty si vedela o tom, že tu mám prísť?“ spýtala sa osoba prekvapene.
„Isteže,“ prikývla, „Bola som informovaná o tom, čo sa má stať.“
„Prečo ty?“
„Pretože sa mi dá veriť. Otázka znie: môžeme veriť my tebe?“
„Samozrejme. Inak by si sa so mnou teraz nerozprávala. Vybral ma za dôveryhodnú osobu.“
Dievčina si bola istá, že hovorí pravdu. Veď jej povedal, že sem príde a nebude sa vydávať za seba kvôli bezpečnosti. A keby tejto osobe, ktorá pred ňou stála a čakala, čo bude ďalej, neveril, nestála by tu pred ňou.
„Dobre teda,“ rozhodla sa, „poď so mnou,“ bude pokračovať v ich pláne.