Hidanovo znovuzrodenie XIII. - Akanine kúpele

Yuki prechádzal medzi stromami. Vysoké listnaté dreviny siahali v tejto časti do väčších výšin a mali menej rozvetvené koruny, zrejme pretože sa blížili k horám. Ak si dobre spomína, hora, o ktorej mu Akane hovorila, by mala byť niekde na juhovýchode. Už musia byť blízko, pretože už tu začínajú byť stromy viac prispôsobené väčším nadmorským výškam a skalnatému podložiu. Tá hora, ktorá je ich cieľom, je jedna z mnohých vo svojom okolí na päte Zemi Ohňa. Pozná tie miesta. Krásne lesy s vysokými a drsnými stromami, hory vedľa seba susedia a strážia more, rozprestierajúce sa za veľkou krajnou plnou rôznych pohorí. Tak to vyzerá na polostrovoch tohto veľkého národa. Akane to vzala priamo cez lesy. Dostane sa ta rýchlejšie, ale lesy sú nebezpečné, plné nepriateľov a utečencov, pretože bez civilizácie tu má každý dobrý úkryt. Ak by sa niekomu niečo stalo, v širokom okolí by mu nik nepomohol, jedine by ho tu zožrala divá zver. A tá je tu rovnako nebezpečná ako samotní ľudia.

V diaľke zavil vlk. Yuki sa obzrel. Bolo to ďaleko, veľmi ďaleko. Ešte že tak, nevedel si predstaviť, čo by mu Akane urobila, kebyže sa dozvie, že Hidana nechal samého a zožrali ho vlci. Predstavil si temnú postavu Akane so žiarivými červenými očami a krvavou atmosférou okolo nej. Bože, to by mu nikdy neodpustila! Tá myšlienka mu ale hneď zmizla a miesto nej si pomyslel, ako sa musel vystrašiť Hidan, keď to zavitie počul. Pousmial sa – dobre mu tak, zaslúži si trocha strachu. Možno, ak sa vráti, bude dokonca rád a nebude do neho chvíľu rýpať. Naivná predstava.
Po chvíľkových myšlienkach sa vrátil späť k hľadaniu. Lesy mal rád, celkom sa v nich vyzná a tak začal hľadať stopy. Pozoruhodné, no celkom pochopiteľné, bolo, že Akane nezanechávala vôbec žiadne stopy. Vydal sa síce tým smerom ako ona, ale už od začiatku nevidel ani len jeden náznak, že by sa tu niekde pohybovala. Akoby v lese vôbec neexistovala. Snažil sa čo najviac, no aj po dlhšom blúdení vôbec nič nenašiel. Nič! Absolútne.

Nakoniec sa váhavo porozhliadol, pozrel na hviezdy, aký má čas a rozhodol sa vrátiť späť k hlave, aby ju naozaj niečo nezožralo. Obrátil sa, keď vtom po prvom kroku zbadal na zemi drobnú stopu. Zarazil sa – na lístkoch trávy bolo trocha krvi. Pričupil sa a utrel si kvapku na prst. Tá krv mala zvláštnu... arómu. Vôňu. Nevedel, ako je to možné, ale mal pre to vysvetlenie – Akane. Po krátkom hľadaní našiel aj ďalšie stopy krvi. Nepatrné, ale predsa boli. Začal ich sledovať a vedel, že čoskoro ju nájde. Dúfal, že je v poriadku.

Ako sa vzďaľoval od miesta ich utáborenia, hlasnejší a hlasnejší sa mu zdal šum vody, až usúdil, že sa určite blíži k nejakému vodnému toku. A naozaj, objavil malú riečku. Bola malá, ale nie dosť na to, aby ju preskočil. Bol zmetený, možno ju prebrodila, možno sa vrátila. No našiel cestu, ktorou musí ísť – proti prúdu. Riečka sa trošku zväčšovala až napokon dorazil k miestu, kde našiel ju. Bola tam. Akane. Jej postava v jemných svetlách mesiaca a hviezd vynikala ako strážkyňa temnoty. V tom, aby sa za ňou rozbehol, mu bránili len husté porasty krovia, trávy a stromov. Inštinktívne sa schoval za strom a pozoroval, čo robí, aby zistil, z čoho ju vlastne hodlá vyrušiť, ak sa vôbec odhodlá za ňou vybrať. Chcel sa predsa uistiť, či je v poriadku. A ak je, nemá dôvod, prečo by musela zistiť, že ju sledoval, keď si to ešte k tomu, pravdepodobne, nepriala.
Hlboko v lese je vždy krása prírody najlepším miestom, kde človek nájde pokoj. Hlavne pre tých, čo sú citliví na prítomnosť rušivých objektov ako sú ľudia. A najlepšie je, keď aj prostredie lahodí očiam, ušiam a všetkým zmyslom. Presne ako toto miestečko s prameňmi a jazierkami s teplou vodou, na ktoré mal Yuki výhľad. V Zemi Ohňa je dosť takých relaxačných miest s vyvierajúcou horúcou vodou. Nie síce toľko ako v Zemi Vody, ale množstvo tu nahrádza krása nedotknutých lesov navôkol.
Akane sa prechádzala medzi veľkými okami tyrkysových vôd. V neskoršej noci žiarili, akoby sa svätojánske mušky schovávali na dne hlbokých a veľkých kaluží s pohodlne vymytými okrajmi, hladkými a teplými ako bola voda. Zem, ktorej sa dotýkali jej chodidlá bola rovnako skalnatá plocha s hladkým povrchom ako brehy vôd. Dokonca rovnako zohrievala. Z geologického hľadiska to boli tie isté skaly, aké tvorili horu, stupňovito rastúcu už pár metrov od týchto vôd.

Bolo tu ticho a v okolí tma. Len mesiac odrážal svoje lúče od krištáľovej vody, vytekajúcej z niečoho podobného ako malý vodopád, ktorá vytvárala väčší rybník a z neho plytkú rieku, čo ho sem zaviedla. Hladina sa trblietala a šum padajúcej vody bol v tejto diaľke upokojujúci.
Akane tam len tak stála. Keď si Yuki prezrel to zvláštne miesto, chcel za ňou vyraziť, no prišlo mu zvláštne, čo tam vlastne robí, chvíľu jej teda ešte venoval pozornosť. Stále len stála, objímala sa rukami a schúlene skláňala hlavu medzi plecia. Vyzerala tak kŕčovito. Teplá, hladká rovina pod nohami ju hriala a uľavovala od únavy jej nohám. A jej oblečenie bolo dotrhané, ulepené a špinavé.
Yukimu začalo byť čoraz divnejšie, že nič nerobí, len stojí a trasie sa. Stalo sa jej niečo? Rozhodne musí ísť za ňou, a aj to chcel urobiť, lenže hneď ako sa odhodlal vyjsť spoza stromu, zarazil sa, pretože sa Akane pohla. Spravila zopár krokov, vkročila do vody a... zhodila zo seba všetky šaty. Ryšavec sa začervenal a hneď odvrátil zrak. Ale uvedomil si, že je dosť ďaleko a ona je mu otočená chrbtom, takže keď sa dopol pása ponorila, znovu ju začal pozorovať.

Miesto toho, aby vošla do teplej príjemnej vody, vyvretej z hlbín zeme, sa rozhodla pre chladný rybník. Voda bola tak studená a krištáľovo čistá, že v nej žilo len málo vodných tvorov. Ale ona sa v nej kúpala. V chladnej noci. Možno obľubuje studenú vodu, preto má takú bielu a peknú pokožku.
Kúpe sa? Keby áno, ponorila by sa hneď do vody, aby si zmyla z vlasov krv. Ona však len znovu stála na mieste a triasla sa, schúlená a utiahnutá.
Odtiaľto nič nevidím! – pomyslel si a vykradol sa spoza stromu za bližšie kríky s hustými listami. No musel byť veľmi opatrný a potichu. Akane je výborná stopárka a ešte lepšie dokáže zaregistrovať kohokoľvek v okruhu pol kilometra, nieto ešte pár metrov. Dokonca si nebol istý, či náhodou už nevie, že je tu. Zdvihol hlavu, keď sa za krovie dostal. Výhľad mal teda lepší, ale stále mu bola otočená chrbtom.

„Otoč sa.“ Zašepkal. Následne sa zamračil a zhrozil nad svojimi myšlienkami. Chová sa ako perverzný starec. Nemal zvrhlé úmysly, teda, nie žeby nebol zvedavý, ale on sa chcel len uistiť, či je v poriadku. Chová sa zvláštne, aj keď ani bežne nie je Akane úplne normálna, mohla by byť zranená. Pričupil sa a pozoroval krásku cez medzeru medzi listami. Trochu sa natočila... počkať! Čo to má? Prižmúril. Vyzeralo to, ako... bola to hlboká rana, z ktorej trochu vytŕčala kovová špička. Ako zbraň. Vážne, je to zbraň? – Naklonil sa.
Akane jemne zdvihla hlavu a prudko, až hrozivo prudko sa otočila. V tvári mala výraz prekvapenia a zároveň nebezpečenstva. Yukimu v sekunde došlo, že keď je takto vážne zranená a celý čas to skrývala, dáva celkom zmysel, že keď sa tu chvíľu ošetruje, nedáva dobrý pozor a zaregistrovala ho až teraz. A súdiac podľa jej pohľadu by potrebovala ďalších pár sekúnd sústredenia, aby zistila, že je to Yuki, lenže zdá sa, že na to sa ani nechystá a okamžite ho považuje za cudzieho... O-ou, to je zlé...
Sekunda prešla, a skôr, než Yukimu myšlienka poriadne prebleskla hlavou, sivovláska reflexne zareagovala – útočne.

Akane rýchlo vystrela ruku pred seba a silno roztvorila prsty. Z dlane sa jej Yukiho smerom vrhla zúrivá spleť neviditeľných prúdov, ako energii a jeho telo na to okamžite, ako sa k nemu dostali, zareagovalo. Nevedel ani ako, postavil sa, niečo z vlastného vnútra ho začalo ťahať do vzduchu a o krátky moment začal letieť... nie, vážne, on letí k nej!
Akane k nemu zoslala opozičnú energiu k tej jeho s pridanou a zvýšenou vlastnosťou priťahovať k sebe opačnú energiu tak silno, že všetky fyzické objekty, stojace medzi nimi, ako je Yukiho telo, to začne priťahovať. A keďže nápor Akaninych chakier je podstatne dosť silnejší ako ten Yukiho, prinútilo ho to priletieť k nej.
Lenže, skôr, než sa k nej dostal, sa dievča silno trhlo, druhú ruku si priložila k ústam a vykašľala krv. Prúd sa roztrhol a Yukiho to plnou silou hodilo o zem. Táto technika bola veľmi vyčerpávajúca a bola často používaná ako posledná možnosť, ak si mohla v boji dovoliť uchovať chakru, inak sa používala len v niektorých bojoch ako súčasť veľmi zložitého plánu. Takto narýchlo sa praktizuje veľmi zriedkavo, pretože ide o priame vymrštenie síl, chakier a akejkoľvek inej energie do jedného prúdu a naraz. S takýmto zranením by naň nemala ani len pomyslieť, dokonca mala poruchu s vnútornými prietokmi.
Bolelo to. Viac, než Yukiho, ktorému sa podarilo dokotúľať až k nej. Rozvalil sa na zemi a zaúpel na brehu rybníka z tej strany, na ktorej boli hneď za brehom metrové hĺbky. „Au!“ pohladil si hlavu. Čo to malo byť? Bolo to, ako keby ho k sebe ťahal supersilný magnet. A v polovici letu ho to šmarilo o zem ako úmyselný útok. Keď sa mu prestala točiť hlava, zaregistroval zvuk blížiacich sa vĺn a pohyb vo vode.

„Yuki?“ mäkko ho oslovila Akane.
Mladík s oranžovými vlasmi sa zľakol a nemotorne sa posadil. Bol k nej otočený chrbtom, ale keď zdvihol hlavu a obrátil ju dozadu, videla mu v tvári obvyklé šťastie, že ju vidí a trochu pocitu previnenia. Keď na ňu uprel pohľad, rozpačito zmeravel a zapýril sa, ale nepremeriaval si ju, aj keď bola dosť blízko. Dokonca bol strohý, ako keby mal sám sebou zakázané pozerať sa inam, než jej do očí. Prišlo jej to milé.
„Si v poriadku?“ uistila sa.
„Áno.“ Prikývol.
Potichu zopakovala pohyb hlavou. „Dobre.“
„A ty si v pohode?“ spýtal sa tiež.
Znovu prikývla.
Yuki ticho mlčal, pozeral sa Akane len do tváre, hoci mala dlhé a husté vlasy a tie jej všetko zakrývali a bola stále napoly ponorená.
Po krátkom tichu sa nadýchol. „Ja... prepáč!“ zvolal.
„Prečo?“ nechápala. Mala stále taký pokojný a tichý hlas, až to bolo neuveriteľné. Keby neboli v takom tichu a nerušil by ich len šum vody, možno by ju ani nepočul.
„Mno, za to, že som ťa vyrušil,... keď si...“ prehltol. „Sa tu ošetrovala.“
„Nevadí.“ hlesla. „Prečo si tu?“
„Čože?... Vieš, ja... chcel som ťa ísť hľadať. Vlastne, hľadal som ťa.“
Nič neodpovedala, len naň ďalej hľadela tými prenikavými očami.
„Bál som sa, či sa ti niečo nestalo. Tento les je... veľmi nebezpečný a ty si odišla tak sama a... ďaleko... a tak.“ rozpačito občas skočil zrakom z jej tváre na okolitú prírodu, pretože mu bolo nepríjemné takto na ňu civieť, keď si uvedomoval, že vlastne nie je oblečená, hoci jej to vôbec nevadilo.
„Máš pravdu, les je veľmi nebezpečný.“ Pohľadom urobila okolo chlapca oblúk a prezrela si stromy navôkol. „Preto som okolo vás urobila tenkú vrstvu štítu, ktorý nie je vôbec vidieť, ani cítiť, dokonca vás ani nechráni. Ale je v priemere veľký asi dvadsať metrov a ak by ho niekto prekročil, zaregistrovala by som to a s mojou rýchlosťou mala dosť času prísť.“ Pokojne mu oznámila.
„Aha... tak to som ho asi nemal prekročiť, však?“ s pocitom viny opatrne dodal.
„Presne.“ Súhlasila. „Lebo inak by sa stratil skôr, než by som prišla.“
A ak by na nich niekto zaútočil, vôbec by o tom nevedela. Je síce možnosť, že by ich občas skontrolovala, alebo dávala pozor svojimi schopnosťami, ale keď sa sústredila na chvíľu na vlastný problém, akoby mohla? Keď je pritom taký závažný.
Yuki bol ticho. Asi by sa mal ospravedlniť, ale spomenul si na Hidana. Mohlo sa mu niečo stať. Avšak, to by ho asi skontrolovala, nie? Otvoril ústa a chcel sa ospravedlniť, ale nestihol.
„Prepáč.“ Prekvapivo ho predbehla.
„Za-za čo?“ nechápal.
„Mala som ti o tom povedať, možno by si tam zostal a netrápil sa mnou, ale sebou.“ Sklonila hlavu a v duchu, a potom nahlas si priznala. „A ak by som bola schopnejšia, celá táto situácia by nás mohla obísť. Alebo aspoň keby som mala dosť síl vytvoriť poriadnu bariéru.“
„Nie! To nie je tvoja vina! Ja sa musím ospravedlniť...“ vyhŕkol a trval na svojom chlapec.
„Prekročil si štít asi pred pol hodinou.“ Prerušila ho, Yuki stíchol. „Mohla som ťa ísť skontrolovať, či sa niečo deje. Ale ja som ťa ignorovala a to bolo sebecké... Kde je Hidan?“
„Em... nechal som ho tam... mrzí ma to.“ opatrne hlesol.
„Nevadí.“ opäť pokrútila hlavou. Neodhodlala sa ani len sústrediť a zistiť, či mu naozaj nič nie je. To, že je tu Yuki, znamená, že musí čo najskôr byť schopná vrátiť sa za nimi a znovu sa vydať na cestu. Ale je unavená. Tak veľmi unavená. Bolesť ju ničí, pretože jej nemôže odolávať, ani ju prijať, lebo mala narušenú rovnováhu a to môže viesť k jej psychickému vyťaženiu. Čo sa už stalo.

Ryšavec chcel skloniť zrak k zemi a čakať na to, ako sa ďalej zachová, či ho pošle späť, alebo... teda čakal iba na to, kedy ho pošle preč, lenže sa hanbil a tak len odvrátil zrak najprv k nebu a potom doprava na tyrkysové vodné jazierka.
„Yuki.“ Znovu ho opatrne oslovila. Nezdalo sa, žeby bola nahnevaná, jej hlas dokonca nasvedčoval, že je vyrovnaná a rovnako milá a krehká ako predtým. Hoci to možno predstierala a snažila sa upokojiť samú seba. Mala veľmi jemný hlas. Stále ho to udivovalo. Veľmi pekne rozprávala. A to, aké mala krásne pery... mohol by ju počúvať donekonečna. Keď rozprávala, hýbali sa tak, že by ju najradšej pobozkal. Občas pomaly zažmurkala a zamávala dlhými čiernymi riasami. A keď jej kvapky vody stekali po tvári a po tele, zvýrazňovalo to, akú má porcelánovú, lesklú pokožku, akú by chcela rôznymi úpravami a starostlivosťou dosiahnuť každá žena... Bola to tak nádherná bytosť, že sa rozplýval nad tým ako veľmi ju mal rád a ako veľmi by ju chcel mať pri sebe ešte bližšie ako teraz a stále...
„Yuki!“ zopakovala a prebrala ho z krátkeho snívania.
„Áno?“ jeho neprítomný pohľad sa stratil a náhle prudko odvetil.
„Ja...“ zase obrátila zrak k vode. Hanbila sa.
„Áno?“ čakal.
„Mohla by som ťa o niečo požiadať...“ povedala tak tichúčko, že nerozumel.
„Prosím?“
„Ja viem, že by som nemala, ale...“ pochopila jeho výraz úplne inak.
„Nie, ja sa pýtam – prosím –, pretože som nerozumel.“ objasnil.
„Aha. Tak,... mohla by som ťa o niečo požiadať?“ bola taká hanblivá a skromná. Bolo to milé. Ruky si držala jednu v druhej na hrudi a celá nesvoja si ich mädlila.
„Isteže, čokoľvek!“ súhlasil.
„O niečo... trochu chúlostivé.“ spresnila.
„Mm... áno?“ začal pochybovačne uvažovať, čo od neho asi chce. Určite nič zlé, ale to ako okolkovala bolo podozrivé.
„Nemala by som ťa o nič také žiadať, ale ja si nemôžem pomôcť...“ snažila sa vyhovárať a obhajovať samú seba.
„Nevadí, povedz čo chceš.“ Je nervozita nákazlivá? Pretože Yuki sa začal cítiť rovnako ako Akane, hoci netušil, o čo ide, a aj trochu nedočkavo, čo také zaujímavé od neho vlastne chce. Niečo chúlostivé?
„Dobre, lenže to... nesmieš povedať Hidanovi, áno?“ ďalšia podmienka.
„Nepoviem.“ v napätí súhlasil. Niečo, čo nemôže povedať tej malej odpornej hlave?
„Vieš, nikoho som nikdy o také niečo nežiadala.“

Yuki prikyvoval. Mal chuť povedať jej, nech už to konečne vyklopí, aj keď s obavami a nedočkavosťou, čo od neho môže krásna Akane chcieť.
„A ty si dosť citlivý a mladý chlapec, s takým niečím určite nemáš skúsenosti, nechcem ťa nejako využiť alebo traumatizovať, takže ak ti to nebude príjemné, môžeš odmietnuť.“ pokračovala.
„Jasné.“ neprítomne povedal.
Akane urobila chvíľku pauzu na rozmyslenie, ako mu to naznačiť bez toho, aby sa nevystrašil. Potom na neho pozrela so sklonenou hlavou.
„Mohol by si mi, prosím ťa, vytiahnuť tú zbraň z tela?“ skromne pípla a mrkla raz na svoje brucho, raz na Yukiho.
Yuki sa zamračil a pozrel na jej zranenie. „Oh, do čerta! Čo to...?!“
Zhrozil sa. Ta rana vyzerá tak, musí priznať, že strašidelne. Doteraz sa nato dobre nepozrel, ale v tomto momente... v brušnej dutine mala zlomenú čepeľ z vrhacieho noža. Ale už nekrvácala. Čepeľ bola síce zlomená, ale odlomila sa úplne celá, pritom jej vytŕčala len z jednej časti samotného zranenia. Tá druhá časť bola ako... proste diera obrastená zaschnutou krvou, trochou nového a starého tkaniva a... „Fuj, to je mäso?“
Nebolo to také odporné, ako na to reagoval. Len veľmi vážna otvorená rana veľkosti dlane, no v porovnaní so zohavenými telami to až také hrozné nebolo. Avšak, tu šlo o milovanú Akane. O to, že žiaden normálny človek by sa s týmto nemohol hýbať, nieto ešte prejsť celý les šprintom. Zranenie utrpela v bitke, asi pri poslednom útoku toho vedúceho skupiny. Muselo to nehorázne bolieť! Ale ona bola stále tak pokojná!

„Eh... to... t-toto si predo mnou celý ten čas schovávala? Preto si bola taká... mala si takú zvláštnu náladu?“ nevedel, čo povedať.
„Zrejme.“ úplne nepodstatne, odstrašujúco vyrovnane povedala. Vedela, že on asi na takéto niečo nie je zvyknutý. Je možno tulák, ale podľa jeho výzoru, povahy a skúseností môže povedať, že rozhodne nepochádzal z tých najdrsnejších ulíc. A nebol ani poriadne dospelý, tvárou pripomínal pätnásťročného, starší mohol byť v skutočnosti možno o jeden-dva roky. S takými ranami sa do styku určite ešte nedostal, aj keby ich už aspoň videl z diaľky.
„Tak, ak je ti to naozaj nepríjemné, nemusíš mi pomáhať.“ upokojila ho.
„Nie, v pohode, ja to dám. Tak, čo odo mňa chceš? Chceš aby som to... dezinfikoval, či čo?“ tento raz bol rozpačitý on.
Akane si pobavene vzdychla a pousmiala sa. „Nie, chcem od teba, aby si mi vytiahol tú zbraň z tela, spomínaš?“
„Aha, jasné!“
„Dokážeš to, si si istý?“ uistila sa. „Pretože poznám ľudí, ako si... vlastne dosť ľudí, čo sa nikdy bitiek nezúčastnili, nemajú žalúdok na ošetrovanie takéhoto niečoho.“
„Áno, myslím že áno. Ale predovšetkým ti rád pomôžem.“ podišiel bližšie k brehu. Zrazu si pridržal päsť pri ústach, aby potlačil náhly, no slabý reflex napínania.
Akane sa k nemu priblížila. „Nie je ti zle?“
„Nie.“ zamietol a prehltol slinu, aby zahnal chvíľkovú slabosť. Pomädlil si ruky a pričupol si k nej. Vtedy si uvedomil že je vlastne v tesnej blízkosti tak peknej ženy, ešte k tomu úplne nahej. Mokré a ulepené vlasy jej stekali po pleciach, po hrudi aj chrbte, nič nevidel, tak si ju mohol dovoliť krátko a nepozorovane premerať. Teraz už s ozajstným dôvodom odvrátil hlavu a so zaťatými zubami ticho zastonal, lebo nevedel, ako má reagovať.

Akane sa trochu zasmiala. Pripadal jej zlatý. „Yuki, poriadne si umy ruky.“
„Mám.“ zdvihol dlane.
„Budem ti hovoriť, čo máš robiť, keby si bol zmätený. V podstate, proste mi tú zbraň vytiahni, dobre? Ja na to nemám silu.“
„Rozumiem.“ rozhodne pohodil hlavou a priblížil ruku k rane. Hneď, ako sa jej dotkol, dievča sa myklo.
„Prepáč.“ naraz povedali.
„To nebolo od bolesti.“ vyhŕkla. „Ja len nie som zvyknutá, keď sa ma niekto... dotýka, vieš? Pokračuj.“ Yuki poslúchol a sadol si k nej trochu bokom. Jednou rukou ju chytil za kríže, ale veľmi opatrne a jemne.
„Celé roky sa o mňa nikto nestaral. Všetko bolo vždy na mne. Aj rany som si hojila sama, takže som trochu plachá.“ dopovedala. „Nikdy som nikoho o pomoc nežiadala.“
„Všimol som si.“ okomentoval. „Ale nie si sama.“
Usmiala sa. „Teraz chyť tú zbraň z konca, kde trčí a zabor prsty pomaly dovnútra rany, aby si ju mohol vytiahnuť.“ z vonku bola vidieť len špička lesklého kovu. Chlapcovi sa hrozne triasli ruky, snažil sa ich upokojiť.
„Neboj sa, Yuki, to zvládneš.“ povzbudzovala ho, a nemohla potlačiť široký úsmev. Prišlo jej to komické. Až zlaté.
„Dobre... bože, nechýba ti orgán alebo nejaká časť z neho?“ ironicky povedal. Z blízka vyzeralo zranenie ešte horšie.
„Možno. Nie som si istá.“ so smiechom priznala. Yukimu to také smiešne neprišlo, ale bolo dobré, že to brala s humorom, aspoň toľko nepanikáril. Potil sa a bol nervózny. Bolo mu horko a keď zabáral prsty hlbšie do mäsa, aby sa mu podarilo schmatnúť zbraň, ktorá sa nedala takto dobre uchopiť, pretože bola veľmi hlboko, slabli mu ruky. Snažil sa potlačiť, ako sa mu občasne slabo zatočila hlava. To, že bola ona sama v takej dobrej nálade, mu pomáhalo.
Keď bol dosť hlboko, schmatol zbraň. Dievča s červenými očami sa myklo, neisto vzdychla a uchytila sa o Yukiho plece. „Pokračuj, v pohode, nebolí to.“ upokojovala ho.
„Isto?“
„Isto.“ nadýchla sa a zaťala zuby.

Ryšavec postupne pomaly vytiahol kus kovu z jej tela, pričom ho Akane stále uisťovala, že ju to nebolí. Niekedy sa trochu trhla, alebo zastonala, zosilnela zovretie, ktorým zvierala Yukiho rameno, no tak nepatrne, že si to skoro nevšimol, ale nevedel, či od bolesti alebo od... teda, nič iné a normálne by taká reakcia nemohla popisovala, iba bolesť, nie? Keby to spravil rýchlo, zranil by ju ešte viac a bolelo by to viac, aj keď takto to trvalo dlhšie. Nakoniec si s úľavou vydýchol, keď sa uvelebil na zemi a prezeral si v ruke tú čepeľ. Bola naozaj veľká.
„Hotovo.“ prehlásil a oprel sa rukami o zem. Akane začala znovu krvácať. Chytila si ju a uvoľnene do nej vpúšťala akúsi žiaru. Podľa toho, čo však usúdil z celej scénky, jej to moc nešlo a po dlhšom momente to s hlasným povzdychom vzdala. Krvácanie zastavila, no diera bola teraz väčšia, než predtým.

„Akane, je ti niečo? Nemôžeš sa vyliečiť?“
Žena sa zamyslela, no neodpovedala. Bolo na nej vidieť, aká bola zničená a unavená, aspoň v tomto momente. Ponorila sa viac do vody, až sa celá potopila. Keď sa však znovu vynorila, zadýchane si utierala vlasy. Yuki znovu odvrátil zrak. Chladná voda uľavovala od bolesti. Podišla k brehu k chlapcovi a oprela sa o skalu. „Mám nápad.“
„Aký?“ čakal na pokračovanie.
„Ale znovu mi budeš musieť pomôcť.“ upozornila.
„Veľmi rád, čo by si rada?“ priblížil sa k nej. Akane sa trochu zarazila. Udivilo ju, že i napriek tejto nepríjemnej skúsenosti spred pár minút ani nezaváhal a je ochotný jej pomôcť. Naznačila prstom, že má ísť bližšie k nej. No keď sa k nej naklonil, náhle ho schmatla za ruku a potiahla.
„Ale budeš musieť ísť na chvíľu ku mne.“ odstúpila viac dozadu.
„Čože... Uááá!“ stratil rovnováhu, chvíľu visel vo vzduchu a snažil sa ju znovu nadobudnúť, ale napokon spadol do krištáľovej vody.
Vynoril sa z nej a odhrnul si vlasy z očí. Zafŕkal a objal sa rukami. „Ááách!! Studená! Ako v tom môžeš plávať?“
Sivovláska sa zasmiala. „Poď ku mne.“ Natiahla ruku a natočila dlaň s očakávaním, že mu podá ruku.
„Čo? Akane... nemyslím si, že to je dobrý nápad. Teda, vlastne je to výborný nápad, ale... vieš...“ jachtavo sa vyhováral a proti všetkej svojej vôle sa od nej odtiahol. Nevedel, čo povedať.
Zatvárila sa začudovane, no s úsmevom. „Yuki, podaj mi ruku.“
„No dobre, keď inak nedáš.“ Ani chvíľu nezaváhal, pohodil hlavou a opatrne jej podal ruku.
Žena sa tento raz hlasnejšie zasmiala. „Yuki, nemôžem sa vyliečiť, pretože nedokážem ovládnuť svoje „špeciálne jutsu“, lebo mi prerušili vnútorné prúdenie chakry a celkového systému energií.“ Chytila mu zápästie. Vystrela mu dlaň a priložila si ju k rane.
„To znamená, že sa nemôžem dostať k svojej sile a energii. Ale, schopnosti mi zostali, len ich nemôžem ovládať.“ rozprávala. Yuki sa k nej priblížil a počúval jej vysvetľovanie.
„Ak moje telo vycíti cudziu energiu, začne ju priťahovať, aby sa obnovilo. Normálne by som potrebovala inú Tenshi alebo podobne schopného človeka, lenže ty si dosť citlivý a vlastníš veľa energie podobnej tej mojej. Neviem ako je to možné, ale asi si len na človeka viac duševne vyvinutý.“
„Aha, takže potrebuješ, aby som ti odovzdal nejakú silu? Okej, koľko z nej chceš?“ bez obáv sa ponúkol.
Dievča sa znovu pousmialo, stále ju to fascinovalo. „Len mi prilož ruku k rane a sústreď sa. Ja všetko zariadim.“

Yuki mlčal a sledoval, ako sa jeho ruka mierne zabára do jej zranenia, keď pritlačila. Potlačil pocit odporu a slabosti. Striaslo ho, keď pohol prstami a zacítil vlhkú krv, mäkké mäso a orgány. Pozrel Akane do tváre. Mala zatvorené oči. Chcel sa jej opýtať, čo sa teraz stane, ale než to spravil, zacítil, že mu začalo niečo z tela vysávať silu. Len trochu, no bolo to také nepríjemné. Akoby mu vysávali krv. Do dlane a postupne do celej ruky mu začala stúpať horúčava. Ruku mu zaliala takmer nepatrná žiara a zdalo sa mu, že na chvíľu v nej stratil cit. Pár minút tak vydržal, občas zasyčal, ale po chvíli sa strhol a ruku sa snažil odtiahnuť. Žena mu však držala zápästie a nechcela pustiť, až kým si neuvedomila, že sa chce Yuki sám odtrhnúť.
Pustila.

Ryšavec sa chytil za červenú ruku a chcel ju ponoriť do vody, aby ju schladil. „To by som nerobila, náhla zmena teploty môže v tomto momente poškodiť nervové zakončenia.“ Varovala ho Akane.
„Je len veľmi prekrvená. To za chvíľu zmizne.“ informovala ho. Chlapec zdvihol hlavu. Pľúca sa mu šli pretrhnúť, no dych sa mu postupne spomaľoval. Pomaly sa mu začal aj cit vracať. Nebolelo to, ale bolo mu to neprirodzené, na také niečo nebol zvyknutý. Urobil pár krokov na dne rybníka vzad a vyhupol na breh. Odtiahol sa.
„Vďaka, Yuki. Pomohol si mi.“ prehlásila.
Ryšavec sa šibalsky usmial. „Nemáš za... čo.“ Prekvapilo ho, že keď sa na krásku pozrel, jej rana bola zrazu zatvorená a vyzerala, že je vyliečená a na dobrej ceste sa poriadne zhojiť.
„Oh... naozaj nemáš za čo.“ prekvapene dodal. Aj tak sa mu zdala byť Akane ešte unavenejšia ako predtým.
„Už by sme mali ísť, Yuki, Hidan na nás určite čaká.“ kývla na mladíka s oranžovými vlasmi. „A umy si ruky, máš ich trochu špinavé.“
Po tomto ozname sa Yuki pozrel na svoje dlane – od krvi. Celé od krvi. Stisol päste a trochu si poobtieral prsty. Krv mal už zopárkrát na rukách. Ale nie tak hustú a tak strašne veľa. Kvapky mu stekali až k lakťom. A tá mazľavosť mu pripomenula otvorenú ranu, mäkké mäso, keď do neho zabáral prsty a celkovo to, aké to bolo všetko strašne nechutné a on sa snažil skryť svoj odor a napínanie. Ruky mu opäť zoslabli, ale teraz sa tomu už neubránil.
Usmial sa. „Jasné...“ neprítomne prikývol a po pár sekundách prevrátil oči k nebu a stratil vedomie.

Akane pokrútila hlavou, na tvári sa jej mihol krátky úsmev. Ešte posledný raz sa ponorila, aby si lepšie umyla vlasy aj telo. Vynorila sa, posadila sa na breh, posunula sa vedľa Yukiho a mokrou rukou ho ošpliechala. Ten sa začal prebúdzať, veľmi pomaly a zmorene. Dievča sa rukou oprelo o zem, sadla si nabok, a keď chlapec zdvihol hlavu, rukami ho obkľúčila a naklonila sa nad ním. Bol sladký, keď sa prebúdzal. Akonáhle otvoril oči, naklonila sa k nemu ešte viac, čo si už nemohol nevšimnúť a strnul. Tesne sa k nemu pritisla a šepla mu, „Si úžasný, Yuki.“ ako poďakovanie.
Mala taký úžasný hlas. Vlasy jej padali na Yukiho, boli jemné a šteklili ho na tvári. Keď sa k nemu tisla, cítil jej pokožku, takú hladkú a príjemnú na dotyk. A krásne voňala. Ako ruža, len trochu inak, krajšie, sladšie, teplejšie. Hneď, ako mu tri slová dopovedala, otrela si líce o to jeho a pobozkala ho na ňom mäkkými a nežnými perami. Všetko, čo na Akane vnímal, ho fascinovalo a vnímal na nej úplne všetko, čo bolo dobré a atraktívne, pretože ona bola celá atraktívna.

Po tom krátkom momente, ktorý podľa Yukiho trval hodnú chvíľu, sa od neho odtiahla, pohladila ho po vlasoch, postavila sa, odišla smerom od ležiaceho chlapca a začala sa obliekať do odhodeného šatstva. Nechala ho tam ležať a spamätávať sa. Yuki sa vrátil do prítomnosti, keď bola už oblečená a žmýkala si zvlnené, mokré vlasy. Tiekli z nich malé prúdy vody, občas trochu červené od krvi. Pomyslela si, že aby sa krvi vo vlasoch zbavila poriadne, musí si vlasy umyť mnohokrát kvalitným šampónom. Krv nezmizne len tak ľahko a z rohoviny ide ešte ťažšie, s tým má skúsenosti.
„Už pôjdeme?“ nesvoj k nej pristúpil chlapec. Akane ho vyviedla z miery a z toho sa bude spamätávať dlhšie.
Pozrel na hviezdy. „Už sme nechali tú hlav... teda Hidana samého asi...“
„Hodinu a pol.“ rovnako ako on zdvihla hlavu k nebu a určila čas za neho.
Yuki sa zatváril zaskočene a sledoval, ako ona študuje trblietavé nebo. „Á-áno, presne.“ prekvapene súhlasil.
„Tak už by sme sa mali vrátiť.“ kývla a vykročila smerom späť do lesa, no na niečo si spomenula a obrátila sa. „Yuki, prosím ťa, mohol by si ešte nabrať vodu z rybníka do čutory? Na cestu.“ Podala mu dve nádoby.
Ryšavec ako na rozkaz prikývol, vzal ich a splnil prosbu.

„Akane?“ chcel sa dievčiny niečo opýtať po ceste k ohnisku a Hidanovi.
„Áno?“ čakala.
„Ako to, že sa tak vyznáš vo hviezdach?“ zaujímal sa.
„Milujem hviezdy,“ po chvíli povedala, „študovala a zakresľovala som ich už odmala. Čítala som o nich veľa kníh a môj starý otec mi o nich rozprával nádherné príbehy.“ Zdvihla hlavu na nebo.
„Presviedčal ma, keď som bola malá, že pozná príbeh o každej z nich a každá má nejaké meno.“ Nostalgicky sa zasmiala. „Každej to meno vymýšľal a rozprával o nej ako o ľudskej bytosti.“
Ticho spomínala, pričom nedokázala schovať ďalší úsmev. Tento bol ale iný. Chlapec nevedel, čím to je, no páčil sa mu.
„To je pekné.“ povedal Yuki.
„Áno,“ sklonila hlavu, „to bolo.“
Mladíka začalo mrzieť že je kvôli nemu smutná a zarýpal zase do jej minulosti, čo nemala veľmi rada, ale bol rád, že sa spýtal.
Akane odhrnula z cesty vetvičky vysokého krovia, ktoré ich delili od miesta utáborenia a aj s Yukim sa na neho dostali. Hidan okamžite zdvihol zrak, prišli spolu. Akane mu ohľaduplne konáre podržala a nechala ho prejsť. Yuki sa na ňu nemo usmial a poďakoval jej pohľadom. Mimiku mu vrátila. Hidan sa zatváril naopak podozrievavo, bolo mu čudné, aký tichý rozhovor spolu viedli. Keď podišli k ohňu, sadli si na miesto a komunikovali krátkymi pohľadmi. Stalo sa niečo?
Yuki si zase všimol, že hlava každý jeho pohyb zaťato sleduje, až kým si vedľa neho nesadol a ani vtedy ho nespustil z očí. Spýtavo s ním nadviazal očný kontakt.
Hidan v tom momente prižmúril oči a pomaly, nedôverčivo a dôrazne sa spýtal. „Čo ste tam, sakra, robili?“
„Nič.“ odvetil Yuki. Sľúbil predsa Akane, že mu nič nepovie, i keď nechápal prečo.
„Veď si celý mokrý.“ pripomenul mu. „A ona už nie je zasvinená od krvi. Viac-menej.“
„Hľadal ma a spadol do rieky.“ objasnila Akane.
„A ty? Kde si bola? Plakať?“ zaujímalo ho.
„Nie, len som sa šla prejsť.“ odpovedala.
„No, jasné, hlavne že si si porevala.“ neveril jej. „Kedy vyrážame?!“
„Zase otravuješ?“ ohradil sa chlapec.
„Zajtra ráno.“ uistila ho. „Skoro ráno.“

Hlava nemala čo dodať. Ako chce. On má síce málo času, ale ona to bude musieť potom doháňať. Akane sa uvelebila na skale a snažila sa dávať pozor, aby jej nespomalil dych a ona nezaspala. Ryšavec si sadol na zem bližšie k ohňu a oprel sa o kmeň. Pomaly mu začalo schnúť oblečenie. Bolo mu teplo a keďže bol na tvrdú zem zvyknutý, nerobilo mu problém spraviť si pohodlie.
Za krátko začal byť unavený a zatvárali sa mu oči. Hlava vedľa neho tiež spala alebo čo. Uvedomil si však, že Akane sa snaží byť, naopak, čulá a nezaspať. Vlastne ich musí niekto strážiť. Prečo si s ním teda nerozdelila čas stráženia? Bola úplne zdrvená. Divil sa, že už dávno nepadla na zem a nespala tak, že by ju už nikto len tak ľahko neprebudil. On by to iste urobil a každý ninja tiež nedokáže ovládať potreby a stav svojho tela tak ako ona.

„Akane, nechceš sa dohodnúť, kto bude mať kedy stráž? Vieš, na noc.“ navrhol.
„Oh, si milý, ale nie. Zvládnem to.“ odmietla.
„Vážne?“
„Áno, pospi si. Musíš byť zničený.“
„Ale ty tiež. A ešte viac. Nesmieš sa vyťažovať, nie?“
Žena si v duchu pripustila, že bola naozaj veľmi unavená. Tak veľmi. „Yuki, choď spať. Nerob si starosti.“ prikázala mu.
„A čo...“ nedokončil, pretože si uvedomil, že s tým nechce začínať.
„Čo?“
Neskoro.
„Čo tie... sny.“ nesvoj pripomenul.
„Aha, tvoje sny. Neboj sa, nie je to realita, len výplod tvojej fantázie.“ ubezpečila ho ako matka svoje dieťa.
„Ale keď oni sú také realistické!“
„Máš dobrú priestorovú predstavivosť.“
„A sú také súvislé a epické.“
„Máš bujnú fantáziu.“
„A sú... mno, o tebe.“ opatrne dodal.
„Asi som ťa zaujala.“ na všetko našla rýchle a jednoduché vysvetlenie. Nebrala to na ťažkú váhu. Yuki sa začervenal. Na moment stíchol.
„Také strašidelné.“ zamyslene hlesol. „Si v nich ty. Rozprávaš to ako príbeh. Alebo skôr ako spomienky. A...“ prehltol.
Pri poslednom slove Akane nehybne zdvihla zrak a zazrela na neho. „... zabíjaš.“
„Koho?“ začala sa zaujímať.
„Ja neviem.“ pokrútil hlavou. „Ale v tom poslednom, čo sa mi sníval, bol len rozhovor s nejakým mužom. Neviem akým. Vraj niečo o slúžení spoločnosti.“
Snažil sa rozpomenúť. „Odjakživa bol svet, v ktorom žijeme, svetom, ktorému niekto...“ neisto citoval.
„Vládne.“ dokončila za neho a potichu si zamrmlala zvyšok. „Nemusí to byť osoba, skupina ani iná bytosť. Aj v tých najvyspelejších krajinách platí to, čo v obyčajných systémoch jednoduchého života na samote aj v spoločnosti. Je to zákon.“ šepla poslednú vetu do vetra.
„Áno, presne!“ pritakal Yuki. „Odkiaľ to vieš?“
„Z knihy.“ jednoducho zaklamala.
„Ale...“
„Možno si to niekde videl. Je to taká ľahšia filozofia.“ nedala mu šancu nesúhlasiť alebo podozrievať jej vysvetlenie.
„Ale ty...“
„Yuki,“ miernejšie ho prerušila, „si veľmi citlivý a náchylný na energie akéhokoľvek typu. Všetky vnímaš, len labilnejšie reaguješ, čo je na človeka úžasný prejav. Moja sila ti asi trochu poplietla mozog a máš halucinácie s výplodmi mojej osobnosti. Preto počuješ môj hlas, vybavujú sa ti rôzne scénky. Máš proste bujnú fantáziu, rozumieš?“ slovom „rozumieš“ zdôraznila, ako na tomto vysvetlení trvá.
„Mno... keď to hovoríš ty, Akane.“ rozhodol sa uveriť jej výkladu.
„Dobre, teraz choď spať. Čaká nás dlhá cesta, budeme musieť, v rámci udalostí za posledný deň, trochu pozmeniť trasu. A tá nová bude, zdá sa, dlhá.“ popohnala ho.

Yuki nemal dôvod namietať, sám mal čo robiť, aby sa mu nezatvárali oči. Ľahol si na zem a v okamihu zaspal. Zabudol sa znovu opýtať, či Akane naozaj nechce spať miesto neho. Ako vidí, potrebuje to viac, než on.
Akane čakala, kým bude dlhšie nehybne ležať. Vtedy si siahla na bok brucha a zacítila zablokovanú pečať. Pálila viac ako hojaca sa rana. Blokovaná pečať rušila všetok jej prísun k vlastným silám a posplietala ich do nezmyselnej spleti. A čo je horšie, nemôže ju odblokovať, nieto ešte otvoriť.
Toto bude problém.