Hidanovo znovuzrodenie XIV. - Yukiho plán cesty

„Hidan...“ zobúdzal hlavu tichý hlások.
Stále spal a zaryto sa odmietal zobudiť, hoci ho dievča už dlhšie vyzývalo. Len sa kyslo zatváril a znovu upadol do spánku.
„Hidan... Hidan! Prosím ťa, preber sa!“ naliehavejšie povedala.
Z hlavy sa ozvalo zamrnčanie, ktoré prerástlo do znechutenej reakcie. „Čo je?!“ neuvedomil si, že nekričal, len s odporným tónom tlmil hlas, lebo to robila aj ona.
„Preber sa.“ potichu zopakovala.
„Už sa stalo, tak ma nechaj, ty krava.“ odvrátil zrak a zívol. Trvalo mu ešte zopár minút, kým sa úplne prebral, no potom sa začal rozhliadať, čo za zaujímavé prostredie ho obklopovalo. Stále vládlo nočné ticho, ale prvé vtáky už začali spievať. Yuki ticho spal na zemi vedľa neho. Oheň zhasol len pred chvíľkou, stále z neho stúpali huňaté chumáče pár. Akane sa ho pokúsila zhasnúť vodou a nahrabala do ohniska aj trochu hliny. Úplne ho pochovala, aby nebolo možné len tak ľahko nájsť tak očividnú stopu. Keďže sú však hlboko v hustom a veľmi rozsiahlom lese, nevydala do tejto snahy veľa energie. Len teraz si uvedomil, v akom lese sú. Stromy boli vysoké a silné. Strašidelne sa týčili až k nebu, ich koruny pôsobili temne a záhadne, dokonca sa dalo povedať, že vzbudzovali niečo ako rešpekt. Takto ráno bola pôda pod nimi vlhká a mäkká. Akane mala bosé nohy a biele chodidlá sa jej zabárali do ihličia a spolovice rozložených listov. Príroda krásne voňala. Pach čistoty a zvuky zvierat, obývajúcich tento les sa niesol na kilometre ďaleko.

Sivovláska sa oprašovala, pričupila sa opäť k hlave a pozrela mu do očí, prezerala si jeho tvár. Hidan chcel najprv aplikovať svoju obyčajnú ohradenú reakciu, a teda na ňu skríknuť, čo to zase stvára, no po chvíli mu došlo, že to vlastne robí stále a vždy. Predovšetkým každé ráno. Kontrolovala ho, či sa s ním niečo nedeje, či je v poriadku alebo či nie je vážne poškodený. Mala pri tom zamyslený pohľad. Nakoľko by nebolo logické, aby sa sťažoval, bol ticho a čakal kým sa nerozhodne, že je v celku. Teda vlastne či bola v celku jeho hlava.
„Tak?“ spýtal sa.
„Čo tak?“ nevedela, čo tým myslí.
„Ako som na tom?!“ vyprskol.
„Upokoj sa, malo by ti byť dobre.“ prikývla a stavala sa na nohy.
„Ako – malo by? Chceš povedať, že sa momentálne môžem cítiť aj inak ako dobre? Nemusím sa cítiť dobre?“
„A cítiš sa dobre?“ otočila sa na neho.
Zamyslel sa. „Keď zvážim to, že som stále hlava... no, áno, celkom.“
„Tak potom je ti dobre.“ Mykla plecami a odkráčala starať sa o táborisko.
Hidan sa zamračil. Neznášal jej primitívnu logiku. Cítil sa hrozne detinsky. Predovšetkým to spôsobovalo to, že ju stále nechápal. Nechápal ničomu, čo robí. Nie, žeby bol hlúpy, nerozumel len „prečo“ je taká, aká je. Bola iná, bola zvláštna a nevedel pochopiť jej osobnosť. Čo robí, čo sa chystá urobiť, čo je jej podobné, ako reaguje, jej schopnostiam, jej rečiam, spôsob, akým rozpráva, jej povahe, potrebám, myšlienkam, filozofii... proste ju nechápal! Nedokázal ju predvídať a mal pocit, že aj tí najbližší ľudia, čo ju poznajú dlho, s tým majú problémy. Ak nie sú teda už mŕtvi. A hoci on sám bol dobrým zabijakom, nechápal ani to, čo ju k zabíjaniu vedie. Pripadala mu ako psychopat, ktorý sa nedá charakterizovať nejakým stupňom a nemá nijaký psychologický profil ako každý iný vrah. Pritom sa nepretvaruje a má len jednu tvár, možno dve a aj tie sú ťažko odhadnuteľné. Je ako bábka. Bábka bez kontroly odhodená v kúte, ktorou by bolo najlepšie manipulovať, aby ľudstvo nebolo v ohrození a zároveň nebolo ukrátené o jej „úžasné schopnosti“.
Vzdychol si. Už aby bola mŕtva a on živý a v celku.

Dievča kráčalo potichu. Mäkká vystlaná pôda pod nohami bola príjemná, aj keď mokrá a studená. Každý jej krok tlmilo ihličie. Nečujne sa priblížila k spiacemu chlapcovi. Pričupila sa a na moment ho pozorovala. Jeho skrehnuté skrčené telo sa pomaly dvíhalo a klesalo pri pomalom dýchaní. Oči zatvorené. Prezrela si ho od hlavy až po päty. Taký pokojný. Taký nežný, sladký a zlatý. Ale predovšetkým taký nechránený a zraniteľný. Keď jej táto myšlienka prebleskla hlavou stisla pery. Zachvela sa, a nebolo to od studeného vánku, ktorý ju ovial.
Striasla sa a pokrútila hlavou, aby sa toho pocitu napätia zbavila. Spustila plecia a uvoľnila sa, natiahla ruku, chcela Yukiho zobudiť. No zaváhala a zopárkrát ju odtiahla, kým na neho svoju dlaň opatrne položila. Cítila, ako sa mu dvíhal hrudník. Trochu sa k nemu posunula a rukou mu prešla po chrbte až k plecu. Chlapec ležal schúlený a stiahnutý, lebo v noci bola zima a ani teplo ohňa mu nestačilo, aby sa zohrial tak, ako by si to predstavoval pri ideálnom spánku. Keď mu Akane rukou prechádzala po chrbte čoraz bližšie k srdcu, pociťovala slabé frekvencie tepu, ktoré zosilneli, keď zastala medzi lopatkami. Srdce mu pokojne bilo, ten pulz znel hlasnejšie a hlasnejšie. Jej samej sa začal zrýchľovať dych a čakala, aký pocit sa v nej prejaví. Skúmala, čo to v nej vyvolávalo, no po chvíľke sa jej to prestalo pozdávať. Ovládol ju pocit vnútorného nepokoja, akoby sa chvela vo vnútri. Z úst jej stúpali obláčiky pary, keď sa jej teplý dych zrazil so studeným ovzduším. Kŕčovito, ale jemne prsty zaryla do látky a pritiahla k sebe. Rozruch, ktorý v nej nastal bol sprevádzaný tým, alebo skôr spôsobovalo ho to, ako citlivo začala vnímať všetky presné údaje o momentálnom stave jeho krvného obehu. Pomalé búšenie srdca jej hralo v ušiach a celým telom pociťovala, ako mu v žilách búrlivo prúdila krv.
Krv! Neznášala tieto stavy. Ani nevedela ako, predstavila si ju na rukách. Vo vlasoch, na tvári, na tele, na oblečení, ktoré sa jej lepilo k telu. Mazľavá slaná tekutina chutila ako kovová zmes mastného roztoku, hrdzi a soli. Voňala jej. Spomínala na tú červenú farbu, ktorú videla vždy, keď sa pozrela do zrkadla na svoju tvár – vo svojich očiach. Prekliatie ich farby ju sprevádzalo po celý život.

„Hej, ty, dievča!“ zvolal na ňu Hidan.
Trhla sebou a prudko sa otočila, akoby ju vytrhli zo zlého sna. Hlava sa takmer zľakla, ako rázne sa na neho obrátila a opatrne povedala: „Em... čo to robíš?“
Sivovlasá zatvorila ústa, ktorými dýchala a uvoľnila viečka, ktoré sa neodvažovali zakrývať jej oči. Sklonila hlavu a upokojovala sa.
„Čo máš s očami?“ spýtal sa.
Pozrela znovu na hlavu a začudovane sa chytila za líce. „Čo mám s očami?“
„Mno, trochu svietia. Tak načerveno.“ Oznámil s obvyklým náznakom letargie v hlase. „Myslel som, že máš tmavočervené oči. Asi je to tým svitom.“
Zadíval sa na východ. Začalo vychádzať slnko. Akane si to ani nevšimla, na horizonte sa zjavilo už dávnejšie, lenže stromy sú tu tak husto spletené korunami, že v miestach pod nimi neprepustia skoro žiadne ranné lúče, kým sa žiarivý kotúč nevynesie až nad ich vŕšky.
Akane sa zdvihla. Srdce jej stále silno búšilo a tak sa chcela odreagovať. Prešla najprv zo strany na stranu, potom preniesla hlavu na kameň, kde sama presedela celú noc a obišla celé táborisko, nevediac, čo robiť, aby chaos prestala vnímať. Hidan ju od chvíle, ako ho zdvihla, sledoval, to ako kráčala a to v akom je neporiadku. Ale radšej sa ani nepýtal. Rozhodol sa tak, pretože si sprvu myslel, že to nemá význam, ale keď Akane chcela spraviť už tretie kolečko okolo nich, ktoré každé skončilo a začínalo tak, že sa zmetene obzrela, nemohol si pomôcť.
„Tebe preskočilo?“ zamračene sa spýtal celkom úprimným hlasom.
Zastavila sa a uvedomila si, že robí hlúposti. Sklonila zrak a zistila, že sa cíti o niečo lepšie. Vydýchla si, pristúpila ku kmeňu, pred ktorým spal Yuki. Prekročila ho a pohrabala v zemi.
„Ešte raz, si kompletná?“ zopakoval. Nevidel, čo to tam za kmeňom robí. „Alebo asi aj áno?“
Neodpovedala, tak pokračoval vo svojich bizarných typoch. „Je ti zle? Máš halucinácie? Posadol ťa démon? Hej, haló! Alebo máš len svoje ženské dni a nemám ťa sr*ť? Lebo ak hej, mohla si ma na to upozorniť skôr, ja by som ťa nechal na pokoji.“ vysvetľovalo by to, kam sa včera večer tak náhlila „prejsť sa“.

„Nie, Hidan.“ Konečne mu odpovedala a zohla sa po zvláštnu vec. „Hľadala som toto.“ Zdvihla ju.
Hlava sa okamžite rozžiarila. „Moja zbraň!“ potešil sa nad svojou červenou kosou s tromi čepeľami. Bola v celku, funkčná a čistá. Skrytá a zaizolovaná pod vrstvou mäkkého lístia, bola dobre chránená nie len pred zrakmi, ale aj vonkajšími vplyvmi ako bolo vlhko a špina, aby sa, napríklad, nepoškodila farba. Ani si nevšimol, že by ju sem nejako dotiahla a pochybuje, že aj tá ryšavá hlava o tom niečo vie. Uškrnul sa a miesto poďakovania len kontroloval zrakom svoju zbraň a dlho na ňu zameriaval svoje sústredenie, ako keby si ju tým chcel privolať k sebe.
Akane sa usmiala a tiež spustila pohľad na kosu. Bola ťažká a chladná. Ostré čepele v odraze slnka žiarili kovovým leskom. Červená farba bola výrazná a pocitovo jej ruky potvrdili, aká je to mohutná zbraň. Bola rovnako veľká, vlastne väčšia, než ona.
Pevne tyč stisla, no za minútu jej po trochu začal vädnúť úsmev. Vždy, keď ňou nejako pohla, tiaž a nebezpečnosť tej zbrane jej vracali rôzne pocity. Táto kosa je krvavá a deštruktívna, určená pre vytvorenie čo najväčších škôd a masakru. Zatočila sa jej hlava, v ušiach začula náznaky rôznych hlasov utrpenia. Rýchlo sa striasla a chcela sa zbaviť tejto chvíľkovej slabosti. Zbraň silno schmatla, ešte viac stisla tyč a tupou stranou, ktorou sa nástroj drží, trafila Yukiho do chrbta.
„Jáááu!“ chlapec sa strhol, vystrel a ihneď po náraze si pošúchal boľavé miesto. Hidan sa dosť nahlas a s chuťou zasmial. Ryšavec sa prevrátil a v prvom momente sa trochu zľakol, keď zbadal Akane, stojacu za kmeňom nad ním, v rukách držala veľkú zbraň a pozerala sa na neho. Posadil sa.
„Yuki, vstávaj, áno?“ s miernou nervozitou, prejavujúcou utrápeným hlasom, mu prikázala, ale zabudla sa ospravedlniť. Prešla okolo neho a vzala si veci položené vedľa kameňa, kde položila Hidana. „Ale rýchlo.“
„Už je ráno?“ spýtal sa.
„Yuki!“ ráznejšie ho oslovila. Chlapec aj hlava strnuli. Nekričala, ona to totiž zrejme ani nevie, ale to jedno zvolanie znelo ako rozkaz, okríknutie. „Nedávaj mi, prosím ťa, také hlúpe otázky! Musíme ísť.“ Sklonila sa nad čutorami s vodou. Uložila si ich okolo pása a cez chrbát si prehodila Hidanovu zbraň. To, že by mohla znieť trochu nepriateľsky ju momentálne prestalo trápiť a rozmýšľala skôr nad tým, ako sa musia ponáhľať.
„Em... tak prepáč.“ previnilo sa zháčil a postavil sa.
„V poriadku. Len sa musíme veľmi náhliť, pretože ideme dlhou trasou a z lesa sa musíme dostať, kým sa celý neprebudí.“ Skonštatovala a vzala Hidana do rúk. „Potrebuješ sa nejako pripraviť? Ale rýchlo!“
„Nie, ja už môžem...“ zakopol, keď sa rozbehol za ňou a takmer spadol. No, motorické schopnosti síce úplne neprebudil, ale po tomto bolestivom náraze o kameň bude už určite fit.
„Tak poď. A nič nezabudni, poskytol by si tým dokonalú láskavosť stopárom.“ Obrátila sa a vyrazila smerom na západ. Yuki chvíľu stál a spracovával toto zvláštne prebudenie. Po chvíli vzal na vedomie Akanine slová, poriadne sa obzrel, prezrel si miesto a následne už trielil za kráskou s ťažkou kosou na chrbte.

Míňali stromy. Veľkolepé dreviny sa s nimi nehodlali lúčiť, len chladne pozorovali, ako postupne prichádzajú až na západný koniec lesa. Tvárili sa, akoby neboli ochotné a neradi poskytovali svoj chladivý tieň cudzincom. Aká to zvláštna trojica – dievča so sivými vlasmi, mladá žena, ktorá skrýva všetky svoje prednosti a sympatie fyzické aj psychické, v jej rukách sa kolíše zvláštny objekt, odseknutá hlava nesmrteľného muža, bránená i životom červeno-okej utečenkine a za nimi si výšky korún stromov obzeral chlapec, nezrelý mladík s oranžovými vlasmi a naivnými očami. Aj slnko, doteraz zvedavé ich odzadu nasledovalo, no asi ho už unavilo spočívať len na východe a predbehlo ich v ceste. Dávno si už zohrievalo zem v najvyššom bode na nebi.
Akane kráčala pomalým krokom, aj keď si sama určila, že sa musí ponáhľať. Nebola to jej vina. Bola vyťažená. Až nadľudsky. Prekonala veľa bojov a nástrah, skoro lepšie ako každý druhý ninja a pritom je to len na pohľad krehké dievča s darom očí karmínovej farby. Pravda, vycvičená bola, ale nie dlho, nie primerane k jej veku a už vôbec nie pozvoľna alebo postupne. Ani jeden z jej spoločníkov netušil, aké ťažké boli niektoré úseky jej života pre jej telo aj myseľ. Špeciálne trénovaná na to, aby naraz zvládala veľkú záťaž a vysilenie, denne hladná, denne nevyspatá a denne bez energie, v strehu a na bojisku, no necvičili jej bojové schopnosti. To nikdy! Naučil ju to sám život.
Lenže, to boli iné časy. To boli tie, kedy jej všetko toto utrpenie naschvál servírovali, keď mala celkom otvorenú a uvoľnenú pečať, zámok, čo jej uzatváral veľké percento nerozvinutej sily, aby sa násilne a rýchlo vyvinula. A teraz? Celý ten čas, čo zachraňovala svoj nový suvenír sa dala pokladať za normálneho človeka, no upraveného, iného, trochu zvýhodneného. Teraz je len obyčajný človek, ktorý pred nedávnom prekonal ťažké zranenia a musí podstupovať namáhavú cestu s bolesťami a poškvrnením vlastného obehu síl.

„Akane?“ dohnal ju Yuki.
Žena, zamyslená nad svojimi problémami, na neho vrhla pohľad, čakajúci dôvod, prečo ju vyrušil. V podstate s ňou neprehovoril celú cestu, takže je logické, že má teraz otázky. Vyrazili takmer pred dvoma hodinami.
„Áno?“ zdvorilostne naznačila, že čaká na jeho pýtanie.
„Povedz, kam teraz mierime?“ začal.
Akane si vzdychla. „Pôvodne som chcela ísť na tú horu najrýchlejšou cestou – cez les. Bola by som na to dosť silná. Ale... teraz už nie som. Teraz je pre nás les moc nebezpečný a cesta namáhavá.“ rozprávanie počas cestovania jej prišlo mierne vyťažujúce.
„A kadiaľ ideme? Tieto cesty nepoznám.“ rozhliadol sa. Už prekročili hranice lesa.
„Tam!“ zastala a ukázala dopredu. Pred trojicou cestovateľov sa rozprestierala rozsiahla krajina, opačná, ako boli vysoké hory. Bola to plochá rovina s rôznymi typmi životného prostredia, no tiahla sa nimi súvisle dlhá cesta.
„Ty kok*t! My ideme súvislou, vyznačenou cestou!“ sarkasticky ohúrene zvolal Hidan. „To sa musí zvečniť.“
„Pozri, Yuki, vidíš tie tri kopce?“ ukazovala ďalej do diaľky.
Chlapec zažmurkal. „Nie, prepáč.“ pokrútil hlavou.
Sivovláska na neho pozrela a potom opäť presnejšie prstom ukázala na horizontálnu rovinu. „Pozri sa lepšie! Tam!“
Yuki sa k nej naklonil a privrel oči. Na moment sa zadíval na miesto, kam ukazovala a snažil sa zbadať to, čo videla ona. Nakoniec sa mu na západe objavili tri malé, sivé kopce. Boli dosť ďaleko a zakrývala ich hmla v rozmazaných diaľkach. „Áno! Vidím to.“ odtiahol sa od Akane, ktorá mu prestala ukazovať.
„To sú ony.“ vyhlásila.
„To sú tie hory Tara?“ neveril Hidan.
„Áno, presne.“ súhlasila Akane rada, že si ich všimol aj on.
„Tak to choď do ri*ti! To je strašne ďaleko!“ vzdával svoju nádej, žeby tam prišli skôr, než sa sám rozpadne.
„Neboj sa, mi tam nakoniec dorazíme včas.“ uisťovala ho.
„Ako? Máš krídla? Nie? Tak sa pos*r! To si ma mohla rovno nechať v tej jame.“ prevrátil oči a rezignoval so svojou obľúbenou vetou na konci. Takú veľkú scénu, aké zvykol robievať na začiatku cesty, si odpustil, pretože si zvykol, že im vždy výpravu niečo skomplikuje a začínal to mať celkom v paži, keď sa niečo zrúti.
„Máme dosť času, nemusíš to hneď vzdávať.“ povedala a pobrala sa ďalej.

Pred nimi sa plazila dlhá, pomerne rovná cesta. Nebola hlavná ani nijako dôležitá či už pre obchod alebo iné. Bola to len obyčajná cesta medi poľami, ktorou kráčali obyvatelia blízkych dedín, preto nebola veľká, no nebola to ani obyčajná cestička pre ľudí, pracujúcich na poliach. Dokonca bola ohraničená plotmi. Jednoducho tadiaľto neprechádzalo veľa turistov, ninjov alebo obchodníkov.
„Vidíte tu cestu? Vybrala som ju, pretože je najbezpečnejšia. Neprechádza tadiaľto veľký rozruch ninjov či turistov. Na to slúžila hlavná dopravná cesta na východnej strane lesa, čiže až na jeho druhej strane. Tieto miesta navštevovali len ľudia kvôli náboženským cestám, alebo liečiteľských miestam v týchto mestečkách. Boli postavené okolo chrámov a kúpeľov.“ vysvetľovala Akane.
„Ale neznamená to len viacej cestujúcich, teda pravý opak?“ logicky uvažoval Ryšavec.
Žena pokrútila hlavou. „Nie z veľmi prostého dôvodu. Na cípe tejto krajiny je zem celého polostrova prakticky rozdelená na časť na východe a na západe. Na východnej časti polostrova je hlavná obchodná križovatka, pretože na nej je breh vytvarovaný tak, aby tvoril krásny, veľký záliv, ideálny pre sídlo mnohých rýb, vylákaných z okolia blízkych ostrovov samotnej Zemi Vody. Tam, je veľmi rozvinutý obchod a rozprestierajú sa tam redšie, no úrodnejšie lesy a z časti aj polia. V tej časti i hory majú úplne iný účel. Odtiaľ až na úplný východ krajiny po Zem Vody sú plné dobrého a drahého stavebného materiálu ako mramor, drahých kovov a kameňov.“
„O tom viem. Chodieval som tam pracovať do dolov. A na polia alebo pomoc rybárom.“ poznamenal Yuki.
Akane sa zastavila, otočila za ním a s Hidanom na neho začali zízať. Ich pohľady prezrádzali presne to, čo si myslia – mysleli si predsa, že Yuki je len tulák.
„No čo je? Snažil som sa uživiť, aj keď to boli podradné a namáhavé práce a odvšadiaľ ma vyhodili, pretože som bol slabý a...“ stišoval hlas. „Tak som sa dal znovu na zlodejinu.“
„Dojímavý príbeh, Ryšavec.“ nadhodila hlava.
„Ak ma necháte pokračovať,“ znovu pokračovala v ceste a rozprávaní, „tam je teda veľký rozruch a záujem. Zatiaľ čo táto západná časť polostrova, podstatne menšia ako tá východná, je len skromná krajinka plná polí a peknej prírody, lesov a zopár hôr na konci. O tento kraj sa centrum Zemi Ohňa veľmi nestará a zhromažďujú sa tu rôzne menšiny – náboženské, národnostné, opustené, takmer zaniknuté klany a tak. Ale, kraj sa tu vládze starať sám o seba, pretože sem súkromne chodí veľa bohatých ľudí na liečiteľské a terapeutické účely. Na hore tam vzadu je veľa kúpeľov, hlavne liečivých minerálnych prameňov, ktoré zbavujú od mnohých chorôb, lesov plných byliniek, je tu mnoho liečiteľov, bylinkárov, pekná príroda a príjemný spôsob života.“
„To je milé, ale ten kraj mohol byť menší.“ zamrmlal si Hidan.
„Taktiež je tu veľa chrámov a vyznávačov menej aj viac známych vier.“ dodala.
„Takže preto sa nemusíme báť chodiť pokojne na verejnosti, pretože tu nemáme veľa nepriateľov.“ vysvetlil si chlapec.
„Áno, presne!“ súhlasila Akane, no predtým chvíľku zaváhala, či im má prezradiť jedinú a celkom dôležitú vec, na ktorú si musia hlavne dávať pozor.
„No dobre, dobre! Potlesk za tú dedukciu, Ryšavec, mňa by to nenapadlo.“ mrzuto prehovorila hlava. „A ty, Akane, aby si nebola ukrátená, dostávaš odo mňa uznanie za tvoje zemepisné znalosti, ale furt mi ani jeden z vás nepovedal to, čo ma zaujíma! Kedy tam už, ku*va, dorazíme?!“ postupne zvyšoval hlas.
Sivovláska sa zamyslela. „Hm, to neviem. Podľa predchádzajúcich udalostí možno o týždeň a pol alebo dva. Povrch krajiny je na mnohých miestach náročný.“ Ustarane si povzdychla.
„Žartuješ?!“ kričal Hidan. „Povedz mi, že žartuješ. Veď to je minimálne o tretinu času viac ako sme si sľúbili na začiatku cesty, keď si ma kúpila od toho starého chu*a!“
„Hidan, ja za to nemôžem! Okolnosti urobili svoje.“ s ľútosťou v hlase sa ospravedlňovala.
„Nevyhováraj sa! To všetko kvôli tomuto ryšavému srá*ovi! Nemysli si...“

Akane sa popohnala a naschvál sa vzdialila od Yukiho dopredu, aby si nerobil starosti s ich rozhovorom. Yuki to rešpektoval a z diaľky sledoval ten rozhovor, ktorý vyzeral skôr ako hádka, kde tá hlava neopodstatnene kričí na nevinnú Akane a nevinná Akane sa snaží ho upokojovať, aj keď je to len ukričaná hlava. Teda, pochopil by, kebyže sa nad ňou vyvyšuje v celku ako o dve hlavy vyšší chlap, dvakrát silnejší, než je ona, ale byť len hlava a revať na svojho záchrancu? To mu znie skôr ako pekná drzosť. A aj keby už bol ten chlap s celým telom, takto na ňu jačať by bolo hrubé a nemorálne. Hoci, jemu už dávno došlo, že on žiadnu morálku nemá.
Yuki sa pozrel do diaľky na tie tri kopčeky. Hora Taranaki mu bola známa a aj tento polostrov. Zamyslel sa a popremýšľal, čo môže urobiť, aby túto cestu skrátil či zrýchlil. Nie kvôli tomu kriplovi, ale kvôli milovanej Akane. Hlavne by sa nemusela tak náhliť a prepínať. V hlave si rozložil celý priestor a po krátkej chvíli pricupital k dievčaťu.
„... mám skapať alebo čo? Je ti jedno, že ťa hľadajú tí ľudia, hoci se*em na to, kto to je? A keď už asi vedia, ktorým smerom, prípadne kam ideš, môžu nás v polovici cesty zastihnúť!“
Akane sa zarazila. To je fakt, Hidan jej poskytol výbornú pripomienku. To, že stíchla a ako sa zatvárila, ho utvrdilo v tom, akú má pravdu. „A sme v prde*i!“ beznádejne zastonal.
Yuki nad Akaninym plecom vystrel ruku aj s ukazovákom. Dievča sa myklo, no keď jej došlo, že asi niekam ukazuje, po pár sekundách uvažovania pozrela tým smerom. Vôbec však netušila, čo jej tým chce povedať.
„Čo to ku*ňa...“ nedochádzalo Hidanovi, jeho hlas zanikol v tom Akaninom.
„Prepáč, Yuki, ale...“
„Vidíš ten oblúčik za tým zástupom stromov?“ prerušil ju. „Je to za druhou dedinou po ceste.“
Akane sa ta znovu pozrela. Áno, bol tam skalnatý oblúk, ktorý strážili do radu rozostúpené stromy. Bol ďaleko a schovaný za rôznymi skalnatými útvarmi a dedinami, poľami, ale z časti bol vidieť. „Vidím.“
„Je tam rieka.“ povedal a spustil ruku k telu. Toto bolo už zaujímavé, obaja ho počúvali.
„Tá rieka prechádza cez koryto medzi troma dedinami, potom cez ten les a medzi skalnaté útesy. Voda je tam rýchla a toky sú v niektorých častiach prudké a náročné na splavovanie. Lenže, vyhli by sme sa okľukám a bez veľkej námahy by sme sa priamo dostali až k prvej hore, za ktorou je pár kilometrov hora Taranaki.“ oboznámil ich s touto skutočnosťou. Ruky si vopchal do vreciek a nevnímal, ako udivene na neho hlava aj mladá žena pozerali.
„Čo?“ po pár minútach ticha si ich pohľady všimol. „Je to ťažké prejsť, no ak si nájdeme dobrého prievozníka a zaplatíme mu dosť, mohol by to s nami zvládnuť. Ale budete musieť mať radi adrenalín, pretože na tých vodách sa cvičia nejakí tí, čo prievozníctvo berú stále ako užitočné a plnohodnotné remeslo a treba sa mu plno venovať. Predovšetkým tak môžu prevádzkovať oceňovaný extrémny šport.“ kývol hlavou, akoby nič.

Stále na neho zazerali.
„Čo? Zlý nápad? Chcel som len pomôcť.“ previnilo sa bránil.
„Em... nie, náhodou je to dobrý nápad! Veľmi dobrý nápad!“ zajachtala Akane. „Dostali by sme sa rýchlo na určené miesto a zároveň ušetrili čas aj energiu.“
„Ako to, že ma to nenapadlo?“ zamrmlala, Akane zrakom preletela raz výhľad na krajinu a následne venovala Yukimu vďačný úsmev. „Si dobrý.“
Mladíkovi zriedkavé zalichotenie zdravo zvýšilo sebavedomie ako každému chlapovi, ale navonok len sklonil hlavu a uškrnul sa.
„Koľko bude trvať cesta k rieke?“ spýtal sa Hidan.
„Asi tri dni.“ Tiež si rozložila Akane cestu v hlave. „A to nerátam, keď sa stihneme zastaviť v dedine, kadiaľ prejdeme, po nejaké čistejšie a lepšie oblečenie ako toto.“ zrakom ukázala na svoje otrhané šaty pod tmavým plášťom.
„Kúpime nejaké jedlo, pôjdeme s prestávkami aj v noci. Keď dorazíme k rieke, prejdeme asi za...“ pozrela na Yukiho.
„Deväť hodín.“ Doplnil. Akane sa prekvapene, ale radostne usmiala.
„To bude asi jeden deň k horám Tara a ak sa pri tom splavovaní aspoň polovicu času dobre vyspíme, ďalší deň sme už vo svätyni, kde ťa... vylieči jeden môj známi.“ dokončila celý plán.
„Takže za päť dni sme tam?“ uisťoval sa Hidan, ako keby sa bál, že zle pochopil.
„Áno, Hidan, za päť dní sme tam.“ potvrdil Yuki. „Aj keď si myslím, že by bolo rovnako praktické, ak by sme si našli trochu času a odpočinuli si v normálnom hoteli, normálne celú noc!“
„A ja si naopak myslím, že by sme sa dokonca mohli vyhnúť tým občasným pauzám!“ štipľavo odvrkol. Akane sa bez síl akokoľvek tých dvoch schladzovať len dobre bavila na ich hádkach a priemerným krokom vykročila do najbližšej dediny.

Pritom neustále skrývala všetky svoje prejavy únavy, vyčerpania, bolesti a námahy. Dúfala, že to zvládne, pretože Hidan má bez jej aury alebo priebežného liečenia asi desať dní času a sama si myslí, že ak by musela takto cestovať dlhšie ako tých päť dní, nezvládla by to a zrúti sa. Okrem toho, ju hľadajú nukeninovia z ich organizácie, i keď pochybuje, že by jej teraz chvíľu nedali pokoj a bála sa aj vojakov, ktorí o ňu majú rovnaký záujem. Momentálne je to tu nimi posiate hlavne kvôli nej, ak by sa tu ukázala. Špeciálne sa zamerali na stráženie tohto miesta. Kebyže ju tí nájdu alebo ju zbadajú, nebude mať síl zbaviť sa ani len ich.
Nostalgicky si obzerala krajinu. Nič sa tu nezmenilo a páčila sa jej, napriek tomu, že toto je pre ňu tiež celkom nebezpečná zóna, avšak nie tak ako tá, vedúca cez les. Tam by jej hrozila jasná smrť, tu sa bude musieť len dobre skrývať a dať pozor, aby zostala nepovšimnutá. Keď bola malá, občas sem chodievala na obchodné cesty svojho starého otca spolu s ním. Túto časť polostrova veľmi dobre pozná. Veľa polí, pozemkov, častí riek, hotelov, bánk, kúpeľov a lesov patrí práve jej.