Hidanovo znovuzrodenie XII. – Hlava a Ryšavec, hlúpe rozhovory

„Odjakživa bol svet, v ktorom žijeme, svetom, ktorému niekto vládne. Nemusí to byť osoba, nemusí to byť priamo väčšia skupina ľudí alebo iná bytosť. Najzaujímavejšie na tom je, že aj v tých najvyspelejších kultúrach platí predovšetkým to, čo v obyčajných systémoch jednoduchého života na samote aj v spoločnosti. Je to zákon. Ten, čo bol vytvorený a ten čo už existuje ako výtvor jednoduchej skutočnosti. Nikto ich nikdy nespísal, všetci ich poznajú, nikto sa nad nimi nezamýšľa a neuvedomuje si ich, hoci sa nimi riadi. Všade je zákon iný, všade je rovnaký. Niektoré bytosti však nemajú právo si ho uvedomovať.“
„Pravda. A čo mi tým chceš povedať?“

Ticho striedali slabé kroky, tmu neprerušovalo nič, len temné obrysy vysokého muža a svetlo žiarivých krvavých očí. Zdalo sa, že nič neodpovie. Ale v poslednej chvíli to povedala.

„Bytosti čistého alebo temného pôvodu majú vôľu sa nad tieto prosté zákony spoločnosti povzniesť. Ale v momente, kedy to urobia, padnú do rúk tých, čo by chceli urobiť rovnakú vec ale nemôžu, pretože to nevedia.“
„Znie to zložito. Ale veľmi povrchne. Prečo sa mi tvoja odpoveď nepáči? Skončila si?“
„Preto ich ťahajú nadol. Aby nám vládli. Pretože my nelietame v oblakoch ani neplávame v hĺbkach. Žijeme tu a teraz. A tu nie sme ničím, než tými, ktorých schopnosti boli darované aby fungovali pre niekoho iného.“
Tichý pobavený povzdych úspechu sprevádzal uznanie nad svojim dielom. „Výborne. Máš pravdu. Lebo si iná. A iní ľudia, teda, iné bytosti, si nezaslúžia žiť inak ako my len preto, lebo to vyššia moc chcela. Tento svet je taký prostý a skazený, že by bolo nezmyslom posielať sem zopár výnimočných ľudí, aby to zmenili. Ak by tomu tak malo byť, boli by sme iní všetci. Ale nie sme. Tak prečo ste tu vy? Myslíš, že preto, lebo si výnimočná?“
„Nie.“
„Pretože si iná než zvyšok našej civilizácie?“ krúžil okolo zdroja odpovedí.
„Nie.“
„Pretože si lepšia? Si predurčená dosiahnuť niečo vyššie? Žiť život niečím hodnotnejším, než ten náš?“
„Samozrejme, že nie.“

„Máš pravdu. Nie si výnimočná.“ Priblížil sa k nej. „Si len iná. Taká nevšedná. Taká čudná. Taká nevydarená. Dali ti viac, než by si mala mať. A aby sa to vyriešilo, spoločnosť ťa nepríjma, nenávidí ťa, neznesie pocit tvojej prítomnosti. Myslíš si, že do nej nepatríš? V tom prípade máš zase pravdu, nepatríš do nej. Ale ja som ti prezradil prečo, však?“
Prikývne. „Úloha každého človeka je osobitná aj všeobecná. Očakáva sa, že okrem vlastného osudu musí tvoriť základ spoločnosti. Len prostú zložku.“
„Dobre! Správne! A ty nemáš ani osud, ani netvoríš to, čomu sa hovorí základ spoločnosti, lebo ťa nikto do žiadnej neprijal. A preto, aby si ju získala, musíš robiť presne to, čo som ťa učil. Povieš mi aj, čo je to, milá Akane?“

„...slúžiť jej.“

Yuki sa prudko strhol ako zo zlého sna. Zadýchal sa, spotil a nezostávalo mu nič iné, než sa zmätene obzrieť. Nič sa nestalo. Zase vidina? Ale prečo bol ten hlas Akanin? Ďalšie halucinácie už nie, liezlo mu to na nervy. Ryšavec si poobzeral tmavý les okolo, skalu, v ktorej sa na noc uchýlili a oheň. Slabé ohnisko sotva syčalo, vzal teda kus dreva a hodil ho do popola. Plamene už o pár minút začali skákať ako šialené. Hidan vedľa neho spal. No, spal... mal zatvorené oči a prvýkrát ho videl ticho, tak bolo zrejmé, že spal. Vzal ho do rúk a poprevracal ho. Nič.
Naozaj spí! Alebo aspoň niečo podobné.
Položil ho na kolená a podoprel si rukou bradu. Stále sa mu niečo sníva. A všetky tie sny sú také... morbídne. Je to normálne? Navyše, doteraz to bol len jeden sen alebo útržky nejakých krvavých scén a myšlienok, pripomínajúcich horor, čistý masaker! Ale tento bol nový a úplne iný. Taký skôr mysteriózny. Hovorila v ňom Akane. Jej hlas bol ako nadpozemský, nevedel, ako to má vyjadriť. No prečo sa zrazu vidiny zmenili? Čo sa stalo? Možno to spôsobila Akane, to, že sa s ňou znovu stretol. To mu pripomenulo, kde je? Ak si dobre spomína, odhadom odišla tak pred desiatimi alebo dvadsiatimi minútami.

„Prestaň! Prestaň!“ zapišťala mu v náručí osoba. „Ryšavec, rozpučíš ma!“
„Oh, prepáč!“ uvoľnil nervózny stisk, ale protesty tým neskončili.
„Okamžite ma pusti! Nepočul si? Ruky odo mňa preč, ty srá*!“
„Dobre, dobre! Môžeš prestať blbnúť?“ položil hlavu vedľa seba. „Veď som ťa dnes zachránil. Teda, zachránil som Akane a potom utiekol, ale pri tom úteku vzal aj teba, čím som ťa zachránil od výbuchu a blížiacich sa nepriateľov.“
„To si strč! Kde sme?“ spýtal sa s jakotom.
Yuki sa začudoval. „Veď v lese, pamätáš?“
Hidanov nemý pohľad nechápavosti mu sám odpovedal.
„Vieš, ten masaker v lese! Utiekli sme preč. Akane to tam vyhodila do vzduchu a my sme celý deň utekali na koniec lesa až sem.“
„Čo? Robíš si prd*l, že? To sa nestalo!“ zamyslel sa. „Alebo žeby hej?“
„Áno, stalo sa to! Rozložili sme si tu oheň na prenocovanie a Akane šla... sa prejsť. Aspoň to povedala.“
„Prečo?“
„Ja neviem.“ Obaja sa pozreli smerom, kde sa žena stratila. Bola tam tma a nikoho ani na sto metrov, nieto ešte Akane za rohom.
„No výborne, Ryšavec, odplašil si ju! Čo si jej povedal? Vyznal jej lásku? Mno, to by som zdrhol aj ja.“ Zajačal a poslednú vetu si zamrmlal pre seba.
„Sklapni!“ chcel ho umlčať, ale on nebol Akane. Isteže sa mu to nepodarilo.
„Ty sklapni!“ zvrieskol naspäť a potom sa zvláštne rozžiaril. „Aha, už si spomínam! Tá ženská ma nechala ležať v prachu a špine, zatiaľ čo ona si užívala s nejakými ninjami. A mňa nenechala ani len sa pozerať! Ohmatával ma nejaký nechutný ch*j a asi trikrát som spadol. Vieš, čo to je, byť hlava a padnúť z takej výšky? Takmer som sa rozpučil!“
„Žiadna škoda.“ Šepol Yuki.
„A keď som si už myslel, že to bude dobré, vôbec to nebolo dobré, keďže ma unieslo ryšavé decko s úchylkami a posadnutosťou Akane.“ Nenechal sa prerušiť.
„Aspoň nie som sadista.“ Poznamenal Yuki.
„Vidíš, ďalší tvoj nedostatok! Aspoň si si ho priznal.“
„Mohol by si konečne prestať urážať ľudí okolo seba?“ chytil sa Yuki za vlastnú hlavu.
„Už si ma videl?“ vyskočil na neho. „Som len hlava! Žiadne ruky, nohy, sebestačnosť. Som odkázaný na to dievča a mojou jedinou radosťou v živote je znepríjemňovať životy ostatných ľudí. A aj to my chceš vziať?“
„Si si istý, že si tak odporný len kvôli tomu hendikepu, ty kripel, lebo sa mi zdá, že ťa ľudia neznášali aj normálneho.“
Hidan sa zarazil a zamyslel: "To je pravda! Ale...“
Yuki sa buchol po čele.

„Ale vždy, než si to tí ľudia uvedomili, zväčša skončili mŕtvi, takže mi je to celkom jedno, vieš.“ Priznal. „Ozaj, kde je tá ženská tak dlho? Tá mrch* ma uprostred boja nechala aj hodinu v prachu a teraz s tebou. Jedno horšie ako druhé.“
Hľadal ju pohľadom, či sa náhodou niekde neobjaví. „Cund*a jedna vypatlaná. Aj tento chum*j vedľa mňa...“ mrmlal si.
„Ako môžeš hovoriť takto o niekom, kto ťa zachraňuje?“ nedalo Yukimu povedať, čo si myslí.
„Jednoduché! Nenávisť! Neznášam ťa!“ jednoducho vysvetlil.
„Čože?“ nechápal.
„Hnusíš sa mi do morku kosti.“ Spresnil.
„Ale ja hovorím o Akane, ty hlava. Ako ju môžeš tak nazývať a nie je to prvýkrát, čo som ťa počul na ňu takto nadávať. Pritom som vás stretol len nedávno.“ vyčítal mu.
„Vieš čo, tak ja ti to vysvetlím. Volá sa to nevďačnosť.“ Odporne, až ironicky odpovedal. „Veľa ľudí ňou disponuje, vrátane mňa. Je veľmi užitočná pri vraždení a zhadzuje morálne obmedzenia. Ja tomu ale hovorím skôr... láska k bohovi!“ spustil jednu zo svojich nezmyselných filozofií.
„Čože?“ zopakoval, pričom skrivil tvár.
„Láska k bohovi! Som vďačný Jashinovi-sama, ku ktorému som sa modlil, že som sa dočkal pomoci. Ale zato nemusím byť vďačný tej chudere, pretože to on mi ju poslal. Je jej úlohou, možno osudom, vytiahnuť ma z tohto.“ Sklonil zrak a znovu ho uprel na Ryšavca v zmysle, že na seba ukázal.
„Jemu som dlžný, nie jej. A rozhodne mu dlh oplatím poriadnou obeťou. Nie, obeťami!“ nadchol sa.
„Yuki mlčal s otvorenými ústami. Jeho myšlienky však boli jasné – nech je ten jeho boh čokoľvek, tiež sa k nemu bude modliť, aby Akane tú hlavu radšej nikdy neoživila, lebo by tým prekliala celý tento pokojný, povojnový svet. Navonok nemal slov.
„A... A-Ale... Ale veď...“ spracovával takzvanú zmysluplnosť jeho slov. Nakoniec si len vzdychol.
„Musí to tak byť! Je pekná, milá, šikovná, tolerantná, nápomocná a starostlivá.“ pokračoval.
„Áno, presne!“ pritakal Yuki.
„Odporné, nie?“ súhlasil Hidan, ale po svojom.
Yuki sa vrátil k vyjavenému civeniu.
„Hlavné je, že je ľahko manipulovateľná.“ Poslednou vetou zabil všetko, čo na moment súhlasilo s hovoriacou hlavou.
„Aj tak by si ju nemal tak nazývať. Zachraňuje ťa, vystavuje sa nebezpečenstvu, presiľuje sa a uteká niekam na kraj sveta, aby z teba urobila norm... no, to, čo si bol predtým.“
„Hej!“
„Ber to... mal by si ju brať ako dar!“
Hidan sa zamračil nad Yukiho novým pohľadom na vec. „Hm, v tom s Akane máš pravdu. Boh mi ju poslal ako záchranu, v podstate je to dar, mal by som sa jej nejako odvďačiť.“

Rozmýšľal.
Chlapec sa usmial. „Budeš na ňu milý?“
„Ryšavec, ja hovorím vážne a úprimne. Nesnaž sa byť vtipný.“ Umlčal ho. „Už viem!“
„Tak?“ bol zvedavý na jeho výmysel.
„Urobím z nej jashinistku!“ prehlásil.
„Čo?!“ tak toto bolo už moc. Dávno mu došlo, že je jashinista. Yuki pochádzal z oblasti, v ktorej zásah moci veľkých národov nebol taký veľký a schádzalo sa tam veľa menšín, napríklad národnostných, členovia takmer vyhladených klanov, aj náboženské menšiny. O jashinistoch niečo málo počul, nebolo to nič pekné, a Akane mu už predtým raz vysvetlila, že treba byť opatrný na narážky na boha, lebo tento tu je dosť pobožný.
„Čo môže byť lepšou odmenou, než dať človeku iný, lepší, poprípade prvý životný smer, aký kedy našiel? A čo môže byť lepším životným smerom, než odovzdať sa do rúk viery?“
„No dobre, ale prečo práve do masochistickej, nezmyselnej viery, v ktorej sa len režeš, bodáš, olizuješ krv a robíš úchylné rituály a zohavovanie ľudských obetí! Akane taká nie je.“ Namietal mladík.
„Eh, čo? Ryšavec, na mňa si hovor čo chceš, ale neopovažuj sa do huby vziať moju vieru! Môj boh je všemocný a dal mi všetko! Kur*a, malé je to, slizké je to a myslí si to, že môže urážať niečo, oproti čomu je len nezmyselným omylom. Choď do ri*i aj s tou tvojou Akane. Tá krava by mala byť len rada, že som nad jej zasvätením do toho úžasného spoločenstva čo i len uvažoval.“
„Ale márne! Ona nie je ako ty. Ona je milá, dobrá, pomáha ľuďom a rada. Je starostlivá a štedrá. Také slová ty ani nepoznáš. Na to, aby zabíjala ľudí, si príliš váži ich života a... hodnoty.“ hľadal slová. Hidan prevrátil oči nad jeho sladkými rečami.
„Vážne?“ Hidan sa uškrnul s istotou, že jeho pravda ho uzemní. „Tak preto asi vyvraždila celý oddiel extrémne nebezpečných zabijakov, ktorí, nezabudni, pátrali len po nej... a sama.“
Yuki stíchol. Došlo mu, že má pravdu.
„Ona je možno všetkým tým, čo si tak nadšene opisoval, ale rovnako je aj všetko to, čo si opisoval o mne. Je rovnaký utečenec a vrah ako ja. Len o dosť slabšia.“ so sebavedomím povedal.
Ticho. Yuki rozmýšľal nad tým, čo povedal a snažil sa sám seba presvedčiť o opaku. Hľadal niečo, čo by celý ten fakt vyvrátilo aspoň v dôsledok dobrého úmyslu. Uvedomoval si, že je nebezpečná, ale keď on tak naivne dúfal v to, že je dokonalým človekom, ktorý ho zachránil a ktorého má tak neskutočne rád, že to ostatné ponechal nepovšimnuté.

Po troch minútach – rovnaké ticho.
Štyri minúty.
Päť.
Deväť.
Desať minút – stále rovnaké ticho. Hidan sa pozrel na Yukiho. Stále rovnako zamyslený výraz. Hlava si vzdychla. Bol rád, že je ten idiot ticho a v ústraní a môže ho úplne pokojne odignorovať, ale bolo to divné. Čo keby sa rozplakal? Akane príde, uvidí, že reve a začne ho z toho obviňovať. A ako to tak vidí, začína si to decko obľubovať, a viac, než jeho. Čo keby skončil znovu vo vreci? Alebo niekde v priekope? Či ohni?!

„Nebuď taký deprimovaný!“ okamžite, keď mu to napadlo, sa na mladíka uškrnul. „V tomto svete sme všetci vrahovia, inak by sme neprežili. Čím viac sily, tým viac obetí. Tak to platilo vždy, nech to prekrúcaš akokoľvek. Ja osobne mám tento fakt najradšej, ale tá ženská za to nemôže. Každopádne, dnes nemá na výber. Stávaš sa tým, čím ťa núti byť spoločnosť.“ Nenávistne zasyčal dodatok. „Tie odporné bezbožné hovadá...“
Ryšavec sa ticho zasmial.
Tá hlava je fakt magor. Toto je vlastne prvýkrát, čo je s tou ukecanou hlavou sám, bez Akane. Nemal čo povedať. A ak by aj mal, bol by ostrieľaný štipľavými, pokryteckými, bezohľadnými a krátkozrakými poznámkami toho sebca. Ale, čert to ber, presnými a pravdivými. Teda najmenej v spôsobe, akým to povedal a v podstate.
„Sklapni!“ Rozhodol sa nakoniec ticho okomentovať.
„Trhni si!“ pravdupovediac, Yuki ešte nezaznamenal rozhovor, v ktorom by hlava nemala posledné slovo. Obaja radšej teda boli ticho a telepaticky sa zhodli, že sa chcú radšej ignorovať, aby sa vyhli nekonečnej hádke.

„Kde je Akane tak dlho?“ začal sa trochu vážnejšie zaujímať. Yuki sa pozrel do strán, no zračila sa mu len tma. Oheň, horiaci potichu a nenápadne, aby ich predsa len niekto nenašiel, osvetľoval len priestor veľký zopár krokov. Zohrieval, ale od chrbta bolo cítiť, že už o niečo ďalej dráždi chlad noci.
Ako dlho je už preč? Už asi hodinu, možno hodinu a pol, poznal to podľa pohybu hviezd. V mladšom veku veľmi rád sledoval nebo. Cez deň i v noci. Bolo upokojujúce vedieť, že niečo dokáže aj po mnohých zlých časoch napokon znovu pokojne a bezstarostne plynúť. Skoro vždy spával na ulici pod holým nebom a ospalé oči zatváral až po dlhom a hlbokom sledovaní hviezd a rozmýšľaní. V jeho rodnej krajine bolo nebo celkom čisté, hoci často zamračené, no časté boli aj noci, kedy boli malé svetielka vidieť perfektne. To, ako sa po určitej chvíli hviezdy pohli z miesta a utekali pred hrozbou nového rána, mu pomohlo naučiť sa rozoznať vďaka nim čas. Aspoň približný.
No a zdá sa, že Akane je preč už viac ako hodinu. Lenže kde? Yuki dúfal, že sa jej nič nestalo. Mohla stretnúť nejakých ďalších nepriateľov, mohla sa zraniť, niekam spadla alebo zrazu omdlela. Mohla ju postihnúť nejaká katastrofa, zajali ju, napadol ju utečený zločinec či rovno celý gang, či nejaká divoká zver. Možno podľahla zraneniam, nevyzerala práve najlepšie. Stať sa mohlo naozaj čokoľvek. Och, bože, prečo ju nechal ísť samú? A tak zranenú!

„Hidan!“ prudko zvolal. Hlava zdvihla zrak. Yuki naňho len chvíľu bez myšlienok hľadel a potom odvrátil zrak. „Ale nič.“ Veď je to iba hlava, čo od neho vlastne chce?
„Ty si fakt mag*r.“ okomentovala hlava divnú reakciu. Potom sa obhliadol a spýtal sa. „Ozaj, kde je tá ženská?“
„Ja neviem. Tiež nad tým rozmýšľam.“ Pokrútil hlavou, už ani nebral do úvahy, že sa ho to opýtal asi tretíkrát, čo sa začali rozprávať.
Obaja sa prestali zaujímať jeden o druhého a prezerali si priestor, čo ich obklopoval. Všade tma a Akane nikde, a kde tma nebola, bol ten, koho by najradšej buď odkopol niekam na koniec sveta a tam ho zahrabal alebo ho zabil. Všade bolo ticho, dokonca aj poskakujúci oheň horel tak placho. To iba zväčšilo ich nepríjemný pocit neprítomnosti dievčaťa so sivými vlasmi. Obidvaja upreli zrak dopredu na miesto, kde zmizla a definitívne sa v duchu rozhodli, že Akane tu naozaj už dlhšie nie je. Ale naďalej len ticho uvažovali nad situáciou.

„Vidíš, čo si urobil?“ nakoniec to nevydržal Hidan a rázne sa ozval.
„Ja?“ neveril Yuki.
„A kto iný? Kto ju to otravoval a vyznával tej šte*ke lásku?“
„Ja som nič nevyznával. To si vzal odkiaľ?“
„Na nič sa nehraj, ja dobre viem, ktorá bije. Ja byť ňou, zdrhol by som hneď, ako ťa zbadám. Alebo ťa hodím psom. Ty by si sa nehodil ani na obeť pre Jashina a to je on dosť milosrdný a vďačný, aby prijal všetky dary, čo mu ponúknem.“ Spustil.
„Prosím ťa, prestaň pindať a buď ticho.“ Stisol pery.
Ďalšie ticho.
Stále rovnaká tma, stále sami, stále bez Akane. Toto je na nevydržanie. Trápnejšie ako v čakárni na kontrolu prostaty.
„Možno zdrhla.“ Napadlo hlave.
„Nie, to je blbosť.“ Zamietol. „Alebo žeby... nie, to je fakt blbosť!“
„Ja by som sa jej nečudoval.“
„Ja, pravdupovediac, tiež nie. Na krku tulák, ktorého nikto nechce a odseknutá hlava, ktorú všetci neznášajú.“ Priznal chlapec.
„Ja som hovoril len o tebe.“ Namietal Hidan. „Mňa má rada. Veď sa pre mňa poberá až niekam na kraj Zemi Ohňa.“
„Nemali by sme ju pohľadať?“ navrhol Ryšavec.
„Veď bude v pohode. Nechce sa mi zasa niekam vláčiť.“ Odmietla hlava, hoci by ju to vlastne nestálo žiadnu námahu, pretože sa nemôže pohybovať a musel by ho nosiť. Ale tá predstava bola pre neho strašná!
„Ale je preč už dlho. Kam išla, sakra?“ nakláňal sa, akoby vďaka tomu mohol vidieť ďalej.
„Mno... možno sa šla vyplakať.“ Vynorila sa v hlave nová možnosť.
„Myslíš, že je taký typ?“ Yuki čiastočne pripustil. Bezcitná teda nie je, teda aspoň pokiaľ je s ním.
„Ja neviem! Je to žena. Ženy plačú.“ Jednoducho odvodil svoju logiku.
„Nebuď taký feminista.“
„Prepáč, máš pravdu – ženy a ty.“ Uštipačne dodal.

Chlapec si vzdychol. Postavil sa. „Idem ju pohľadať.“
„A mňa tu necháš? Samého a bez ochrany?“ zvolal za ním Hidan. Yuki zastal, otočil sa a veľmi neochotne si priznal, že ho tu nemôže nechať len tak. Je hlava. A čo by mu na to asi povedala Akane? „Chceš ísť so mnou?“ prizval ho.
„Robíš si prd*l? Odpáľ do ri*i, konečne som na sekundu sám a ty by si mi aj tak žiadnu ochranu neposkytol.“ Odrovnal ho.
Yuki sa odvrátil, z väčšej časti šťastný, že ho nemusí so sebou ťahať a z tej menšej nahnevaný, no už zanedbateľne – zvykol si. Rýchlo, ale pri ňom nemá človek na výber. Ešte skôr, než sa pobral do tmy, priložil do ohňa trochu viac dreva, aby sa sem náhodou neodvážila divoká zver a neuchmatla si Hidana. Bolo by to síce super, ale nemôže to dopustiť, aj keď pochybuje, že by sa nejaké inteligentné divoké zviera na úrovni cicavca odvážilo vziať si niečo tak divné a otravné. Potom sa zhlboka nadýchol a po jednom inštinktívnom obzretí, či to tam naozaj môže všetko nechať na poriadku, sa vybral pohľadať krásku, upokojujúc sa, že ak ju do pol hodiny nenájde, vráti sa skontrolovať ohnisko, hlavu a prípadne či sa nevrátila, a potom to skúsi znova.

Dúfam, že sa jej nič nestalo...