Krátenie si dlhých chvíľok

“Čo si myslíš, že robíš, Hachi? Povedal by som, že stačí,” gestikuloval Bee rukami pred svojou tvárou, zatiaľ čo Hachibi znudene máchal chvostmi všade naokolo a býčiu hlavu nakláňal slnku.
“Bohužiaľ, Bee, ja sa nemôžem máčať v tom vašom jazierku. Dopraj mi teda aspoň chvíľu bez tvojich veršov,” prosil ho jeho niekoľkochvostý priateľ a Bee sa po jeho slovách musel otočiť tvárou vzad. Chvíľu len tak postával a prezeral si vodnú plochu pred sebou, až ho nakoniec oslovil opäť.
“Hachi, to nie je jazierko, nýbrž oceán. Ukáž teda svoje plutvy, nebuď porcelán!” vyzval ho, na čo Hachi čľup do vody.

“Nevideli ste Shukaka?” ozýval sa posmutnelý hlas karmínovovlasého chlapca Sunou a ľudia len do strán kývali hlavou. Už hodnú dobu nadháňal stopy po ňom, no on sa akoby pod zem prepadol. Nikde ho niet už pár dní.
Gaara zdrvený chopil sa svojej tykvy. So sklonenou hlavou vykročil pieskovcovou zemou medzi domcami a jeho kroky uberali sa na miesto jemu veľmi známe.
Urobil krok, urobil ďalší a váha jeho tela sa zvalila na drevenú hojdačku. Podvihol zrak zapadajúcemu slnku a v tom sa jeho telo chytilo smejúceho sa kŕča.
Shukaku si sedel uprostred pieskoviska, kde práve lopatkou utľapkával povrch zlatistej pyramídy.

Na kamenistej cestičke, vedúcej do na mapách nezaznačenej dedinky na samotnom konci sveta, sa rozľahlo klopkanie kopýtok, na čo natešené ženy vybehli zo svojich príbytkov. Nahŕňali sukne, upravovali vlasy, na tvárach črtal sa im žiadostivý úsmev.
Zatiaľ nikde nikto, no ich tváre sa červenali stále viac silnejúcim nedočkavým očakávaním.
Spoza rohu vyklonil sa podivný belasý kopytník, povedľa ktorého kráčal akýsi obrnený chlapík.
“Len prechádzame,” ozvalo sa z jeho úst prekrytých maskou, no ženám sa to nezdalo.
“Objavil sa! Presne ako podľa proroctva našej panej! Obrnený princ na bielom koni!” prekrikovali jedna cez druhú a svojimi vlastnými telami mu zahradili cestu.

Telo Nii zmenilo sa do miniatúry toho Matatabiho a plechom pokryté steny kanála sa obalili žiarivým modrým svetlom. Dvaja spoločníci sa aj tak jej útokom vždy perfektne vyhli.
“Mám nápad!” zvolal Kakuzu a pomocou nejakej jeho vševediacej techniky zmenil Hidana na zdesenú myš. Nii vo forme Jinchuuriki ovládol pud Matatabiho, ktorý pri pohľade na šedivú myšku zapriadol a chvostom rozvíril stuhnutý zápach okolo.
Keď sa rozbehol vpred, v momente ho zabalila obria sieť. Kakuzu víťazoslávne trhol rukou k telu a pokynutím druhej zbavil Hidana myšieho kožuchu.
“Tú túlavú mačku máme z krku,” zvolal.
Takýto je skutočný koniec Nii a Matatabiho.

Išiel Naruto pozdĺž veľkej rieky, z uprostred Konohy začul hlasné prieky.
“Čo sa deje?” spýtal sa sám seba v duchu, ale to už mal po zuby toho vzruchu.
Podišiel tam, k horde ľudí..
“Kto že ma tu teraz budí?!”
Pod hrubým, ráznym hlasom líšky budovy sa zaknísali, ľudia plní zlosti, hnevu petíciu podpísali.
“Vyhnať ho preč, žerie nám sliepky! Zavri ho už, prosím, do tej klietky!” kričali naštvaní ľudia navzájom cez seba, prstami ukazovali na líškinu tvár vysoko do neba.
“Kto ich žerie, komu to ja porátam?” zagestikuloval Hokage rukama.
“Kto by to bol, blondiak hlúpy, bol to predsa Kurama!”