Always and forever 27 Eternal, Neverending, Desired (1/4)

„Ja tomu jednoducho nerozumiem!“ zvolala Tory a hodila pero na stôl vedľa knihy a zošita s rozpracovanou úlohou. Bola naštvaná, takže si ešte kopla do prvej veci, ktorú mala v dosahu. Schytal to odpadkový kôš, ktorý mala pod stolom.
Jednoducho tomu nerozumela. Ako by mohla? Veď niečo také v živote nepotrebovala. Načo v živote bude potrebovať vypočítať (x-1) [3*(x-1) + 5*(x-3)] = 8x2 + 8x – 16 ? Kedy to ako bude potrebovať? V novom svete sa už naučila všeličo. Napríklad, že ľudia v reálnom svete nemajú na dlaniach ústa, ktoré by mohli vyformovať ílové motýle schopné vybuchnúť. Alebo že tu všetko riadi elektrika. Kde sa pozrie samý kábel. Tu kábel, tu kábel, tam kábel. Všade. Chvíľu jej trvalo kým sa naučila všetko používať. Doteraz si spomínala na to, ako ju fascinovalo, že keď otvorí chladničku, tak sa rozsvieti. Asi desať minút ju zatvárala a otvárala, kým jej Riko nepovedala, že takýmto tempom si budú musieť kúpiť novú. Prvý mesiac tvrdila, že v mikrovlnnej rúre sa nachádza zmenšený ninja, ktorý používa ohnivé techniky na to, aby ohrial studené jedlo rýchlo a efektívne. Žasla nad tým, že si na internete nájde všetko, čo potrebuje. Chcela nájsť postup, ako vyrobiť bombu, aby si trochu vykompenzovala fakt, že v reálnom svete nemôže používať svoje vybuchujúce umenie, ale Daisuke jej to zatrhol, lebo vraj to nie je bezpečné.
Vtedy si odfrkla. Ale jazdiť na autách ľuďom dovolia. To hej! Ale keď ju jedno skoro zrazilo, tak to bola jej chyba. Vraj bola červená! Ale aká červená? Potom jej to Daisuke vysvetlil a ona sa rozhorčovala nad tým, že prečo by jej mal nejaký blikajúci panák hovoriť, čo môže a čo nie. Je to len panáčik stojaci v pozore. Keby mohla, nechala by ho vyletieť do vzduchu. Lenže to by si musela vyrobiť bombu. A to zasa nemohla.
Ten reálny svet jej zrazu prišiel nehorázne obmedzený.
Spomenula si, že jej Sora povedala, že sa ju už nepokúsi zabiť. Keď pozerala správy v čarovnej škatuli menom televízor, zistila, že ľudí zatvárajú do väzenia za tie najmenšie priestupky a na rôzne dlhú dobu. Prekvapilo ju to. Za stiahnutie obrázku bude človek sedieť spolu s tým, čo niekoho zabil? No páni!
To a ešte mnohé veci sa naučila a viac- menej pochopila ich miesto vo svete. Ale matematiku a rovnice...to bolo pre ňu nemožné. Bola to hlúposť! Nikto predsa nechodí po ulici a nepočítal si na papieri príklady!
„Stalo sa niečo, Tory?“ spýtala sa jej Riko, ktorá opatrne vošla do izby.
„Matika sa stala! Nebudem chodiť na matiku! A všetko bude fajn!“ vyhlásila.
„Na matiku musíš chodiť. Vieš...budeš z toho maturovať,“ pripomenula jej Riko a Tory si povzdychla.
„Tak mi na jeden deň Daisuke požičia svoj mozog a bude to! Aký problém?“ rozhodila rukami. Keby mala Daisukeho logické uvažovanie, hneď by to bolo lepšie.
„A čo keby som odišla zo školy?“ napadlo ju zrazu, „Mohla by som dvojčatám pomáhať s koncertmi! Je na nich zábava a ešte si aj zarobím!“ jej nadšenie stúpalo, no potom zahliadla ako sa Riko tvári a vedela, že o tom môže len snívať.
„Pozri,“ podišla ku nej a oprela sa hranu stola. Pozerala na ňu a tvárila sa láskavo, „prišla si do tohto sveta a vedela si, že bude iný ako ten tvoj. A do tohto sveta patrí aj matematika. Nemusíš jej rozumieť. Nemusíš ju mať rada. Nemusíš sa ju učiť na jednotky. Len prejdi školu a všetko bude v poriadku.“
„To fakt?“ spýtala sa zarazene Tory. Keď naposledy nadávala na školu, bolo to v prítomnosti Sory a tá jej vyčistila žalúdok. Že vraj by sa mala viac snažiť, lebo momentálne je vzdelanie dôležité a ak nechce skončiť niekde dole, tak by mala na sebe začať pracovať.
„Viem, čo ti Sora povedala. Potom som s ňou mala dlhý rozhovor, lebo si myslí, že som na teba primäkká,“ urobila grimasu a Tory sa zasmiala, „ Sora má však pravdu, no aj ja. Musíš sa snažiť, aby si mala čo najlepší život, lebo ten si si vybrala. Ale mala by si robiť niečo, čo ťa baví.“
„Vybrala som si tento svet kvôli Daisukemu a nie kvôli tomu, čo tu môžem dosiahnuť,“ odvetila vzdorovito Tory.
„Tak to mám pre teba celkom dobrú správu. Spojíme príjemné s užitočným. Ty potrebuješ pomôcť s učením a chceš byť zároveň s Daisukem. Daisuke je chytrý, naučí ťa čo potrebuješ a budete spolu. Čo povieš?“
„To by šlo,“ súhlasila Tory.
„Výborne, lebo dnes som ho k nám zavolala a,“ pozrela sa na hodinky a zamračila sa, „už tu mal byť. Nikdy nemešká. Iba ak by sa niečo stalo. Ale to by zavolal, nie?“
„Zavolám mu,“ navrhla sa Tory a zobrala do ruky mobil. Telefonovanie a posielanie správ boli jedni z prvých vecí, čo sa naučila. Keita povedal, že to je ženský vrodený inštinkt. Vtedy tomu nerozumela, ale potom jej niekto prezradil, že ženy dokážu pretelefonovať celé hodiny. Zvláštne, jej sa to ešte nestalo.
„Daisuke?“ ozvala sa hneď, čo to zdvihol. Počula ako kráča a dychčí, takže sa ponáhľal.
„Tory? Za chvíľu som u teba. Som na ceste.“
„Super. Riko si myslela, že si sa zdržal kvôli niečomu dôležitému, tak som navrhla, že zavolám, ale keď je všetko v pohode tak-“
„Nie je,“ skočil jej do reči a Tory to ohromilo. Čože?
„Čo sa stalo?“ spýtal sa okamžite a Riko sa na ňu spýtavo pozrela. Tory pokrčila ramenami, lebo ešte poriadne nič nevedela.
„Neviem to naisto, ale...Tory, myslím si, že portál je opäť v prevádzke.“

„Poprosím izbu pre dvoch,“ povedal Atsushi, keď sa dostali do najbližšieho mesta, aby si v nejakom nie veľmi drahom hoteli trochu oddýchli. Potom trochu stisol čeľusť a Mire došlo, že Hidanov duch si neodpustil poznámku. Na Atsushim obdivovala, že sa vedel ovládať. Mira si nevedela predstaviť, že by sa takto kontrolovala. Isto by Hidanovi niečo odvrkla a potom by ju zavreli do blázinca, že sa rozpráva sama so sebou.
Recepčná im dala kľúče a oni vyšli po schodoch na druhé poschodie. Vošli do útulnej malej izby s manželskou posteľou a jednou skriňou. Hneď vedľa na nich čakala kúpeľňa s vaňou. Už sa tešila až si dá po náročnom dni kúpeľ.
Hneď ako sa za Atsushim zavreli dvere, Miru nechal prejsť ako gentleman prvú, spustil na Hidana.
„Láskavo do mňa prestaň hučať!“ oboril sa naňho a Mira si pomyslela, že ovládať sa ho stojí dosť námahy. Teraz sa mračil a ruky mal v päste.
„Nie, nebudem objednávať izbu pre troch! Nie je to potrebné, keďže sme dvaja žijúci a jeden mŕtvy, ktorý posteľ nepotrebuje!“
„Je mi jedno, že to bolo odo mňa hnusné. Ty si bol na mňa hnusný celý čas, čo si ma poznal.“
„Tých príjemných momentov bolo teda neúrekom, to ti poviem!“ zvolal ironicky a rozhadzoval rukami. Miru tento jeho rozhovor celkom bavil. Atsushi pri tom vyzeral nesmierne komicky.
„Takže ja ti mám ku*va ďakovať, hej?!“
„Ha! Už mi nemôžeš streliť, keď budem nadávať. Uži si to byť duchom a daj mi pokoj!“
„Nemôžeš? Jasné, že môžeš? Môžeš na chvíľu vypadnúť, nikto ti v tom nebráni. Môžeš prechádzať stenami a ísť pre mňa, za mňa aj na pláž na druhý koniec sveta! Ale ty nie! Ty sa budeš všade trepať za mnou!“
„Ja viem, že si robíš svoju prácu, ktorú zrazu berieš nesmierne vážne, ale môžeš si dať dovolenku, nie?“
„To si vážne myslíš, že...?“ Atsushi sa začervenal a bol v rozpakoch. Miru teraz naozaj zaujímalo, čo mu Hidan povedal, keď ho takto znervóznil, „Ja nie som ako ty...nemyslím hneď na...“ zmĺkol. Asi mu Hidan niečo hovoril, „Nie! To len keď som videl ten tvoj ksicht, tak mi bolo jasné, ako to myslíš!“
„Čo?“
„Aká posteľ?“
Potom sa otočil a zistil, že tam je manželská posteľ a očervenel ešte viac.
„Ja som nevedel, že...“
„Vážne som to nevedel!“ skríkol na Hidana a potom sa obrátil ku Mire celý červený a pozeral sa niekam inam len nie na ňu.
„Dúfam, že ti tá posteľ nevadí,“ zamrmlal. Mira si vedela živo predstaviť ako sa za ním Hidan škerí a tak trochu jej došlo o čom sa rozprávali. Musela sa nesmierne ovládať, aby sa nerozosmiala.
„Nie, to je v pohode.“
„Môžem spať na zemi,“ navrhol.
„Nie, budeme spať spolu,“ povedala mu na to a on očervenel viac ako predtým, „Teda, vedľa seba myslím, vieš...idem si dať radšej kúpeľ, dobre?“ rýchlo zmenila tému, „Za chvíľku som späť,“ prikývol.
Keď za sebou zavrela dvere do kúpeľne a podišla ku zrkadlu, všimla si, že aj ona je mierne červená. Ale len trošku, vôbec nie ako Atsushi. Uškrnula sa nad tým.
„Nie, nepôjdem si s ňou dať spoločný kúpeľ!“ zvreskol Atsushi a Mira si prikryla ústa, aby stlmila smiech. Atsushiho mala nesmierne rada a keď bol takýto...mala ho rada ešte viac. Ale musela uznať, že bol trošku vtipný.
Vo vani sa úplne uvoľnila a užívala si, že si po niekoľkých dňoch poriadne oddýchne. Tušila do čoho ide, keď Atsushimu sľúbila, že sa s ním vydá hľadať jeho Nasledovníka, ale nevedela, že sa aj niekoľko dní nezastavia. Atsushi vraj cítil, že je blízko, ale nakoniec to tak nebolo a on vždy sklamane spustil plecia. Nevedela ako to s tými hľadačskými vecami fungovalo, ale bola si istá, že to je niečo intuitívne, čo majú v sebe.
Už pol roka cestovala s Atsushim a viac-menej aj s Hidanom. A pred rokom odišla Tory. Chýbala jej. S Atsushim to tak nepociťovala, ale tých prvých šesť mesiacov bolo pre ňu niečo hrozné, čo už nechcela zažiť. Pri presúvaní sa z miesta na miesto nepocítila pocit domova, ktorý cítila v Konohe. Ani predtým, keď bola iba s Tory a cestovali všade možne to necítila. V Konohe sa prvýkrát usadila. Mala tam rodinu. Našla tam lásku. Hoci tam stratila najlepšiu priateľku, stále to považovala za najlepšie miesto, aké kedy navštívila a chcela sa tam vrátiť. Atsushi jej to na očiach videl a sľúbil jej, že keď nájdu jeho Nasledovníka, tak ho pôjdu trénovať práve do Konohy.
Miru tá správa potešila, lenže potom sa dozvedela, že je možné, že nový Nasledovník sa možno ani ešte nenarodil. To ju prinútilo premýšľať či ešte niekedy uvidí Konohu. A či vôbec uvidí toho Nasledovníka. Atsushi je nesmrteľný, ale ona nie. Keď ona jedného dňa stará zomrie, on bude ešte ďalej žiť.
Za pol roka Atsushi svojho Nasledovníka nenašli. Nestrácali nádej, to nie. Veď to by bolo príliš ľahké, keby ho našli tak skoro. Hidan našiel Atsushiho po troch rokoch. A Hidanov predchodca ho našiel, aspoň tak hádal Atsushi, aspoň po sto rokoch, keďže Hidan bol naozaj starý. Nájsť Nasledovníka za pol roka bolo nemožné a nereálne.
Povzdychla si a ponorila sa viac do vody. Nechcela na to myslieť. Nebude na to myslieť.
Práve keď sa uvoľnila natoľko, aby prestala na všetko myslieť, počula Atsushiho vykríknuť.
Rýchlo vykĺzla z vane, ani sa neobťažovala obliecť- iba sa omotala do uteráka- a vybehla von s vlhkými vlasmi a celá mokrá. Atsushi kľačal na starom vyblednutom modrom koberci so sklonenou hlavou a ľavou rukou si prikrýval pravé plece, na ktorom mal značku Konohy ako označenie Hľadača, ktoré získal, keď prijal svoj osud Hľadača. Sťažka dýchal a bola si istá, že čokoľvek mu bolo, pekelne to bolelo. Nevedela, čo sa tam stalo, no okamžite sa ku nemu rozbehla.
„Som v pohode,“ dychčal Atsushi stále s hlavou sklonenou.
„Nie, nič to nie je,“ najprv si myslela, že si uvedomil, že je s ním v izbe, ale došlo jej, že sa rozpráva s Hidanom. Zrejme si jej prítomnosť ešte nevšimol. Ak to je tak...je na tom naozaj zle.
„Atsushi,“ vyhŕkla jeho . Čupla si k jeho boku a ruku mu položila na rameno.
Atsushi k nej otočil hlavu a trasľavo sa usmial. „Mira,“ vydýchol jej meno, „Všetko bude v poriadku, sľubujem.“
„Poď, ľahneš si na posteľ,“ navrhla mu a chcela mu pomôcť vstať, no on len pokrútil hlavou. Čo? Nemôže zostať na tom koberci večne.
Poobzerala sa po okolí, aby zistila, čo sa asi tak stalo. Nevidela žiadne stopy po násilnom vniknutí. Ani stopy po napadnutí či boji. Prišlo jej to zvláštne, lebo ani len netušila, prečo je Atsushi v takom stave v akom je.
„Hidan tvrdí, že to o chvíľu prejde,“ povedal slabo, „že to je normálne. Ten znak...“ od bolesti sykol a zmĺkol. Došlo jej, že to má niečo s jeho postavením Hľadača. Zlé na tom bolo, že mu nemohla nijako pomôcť a nechcela sa prizerať ako trpí. Ale keď Hidan tvrdí, že to prejde, bude dúfať, že to bude čoskoro.
Ešte niekoľko minút zostali v takej pozícii a akej boli a postupne sa začal Atsushi uvoľňovať. Aj Miru opustilo napätie, ktoré ju sužovalo a trocha si vydýchla.
„Atsushi,“ jemne ho oslovila akoby sa bála, že ešte trpí nehoráznymi bolesťami.
„Áno?“ už nehovor až tak slabo ako predtým, čo bolo nepochybne dobrým znamením.
„Čo sa tu stalo?“
„Ehm...no...“ zatváril sa zmätene a pozrel sa opačným smerom. Tam zrejme stál Hidan. Chvíľu tam jeho zrak ostal a potom prikývol. Otočil sa späť ku Mire.
„Tsunade má problémy.“

„Ako to myslíš, že portál je zapnutý!“ vyštekla na Daisukeho Sora. Tory sa mykla a hoci Soru nevidela naživo, ale iba na obrazovke počítača, musela uznať, že naháňala strach a dúfala, že je nereálne, aby odtiaľ Sora vyskočila.
„Nepovedal som, že je zapnutý, ale že je v prevádzke,“ opravil sa a Tory to pripadalo ako to isté.
„Nie je to to isté?“ spýtali sa naraz nechápavo dvojčatá a potom sa na seba zamračili ako vždy, keď prehovorili naraz. Stáli za nimi spolu s Riko a Otanym. Sora šla s Keitom niekam na dovolenku a nebola dvakrát nadšená, že ich niekto vyrušil. A teraz priam zúrila, keď zistila, prečo ich vyrušili.
„To je jedno!“ zvolal Daisuke, „Hlavné je, že ten portál by mal byť úplne mimo. Lenže dnes za mnou prišiel jeden spolužiak a ten mi povedal, že v miestnosti, kde v škole držíme portál, počul akési hučanie. A keď som tam šiel, sám, videl som ako tlmene žiari a trochu hučí. To je všetko, ale on by nemal robiť ani to.“
„Myslíš, že Tsunade to znova urobila?“ spýtala sa Riko síce pokojne, ale Tory na nej videla, že sa hnevá, čo u Riko nebolo bežné.
Tory si nemyslela, že by Tsunade bola taká hlúpa a urobila znova tú istú chybu. Už sa zrejme poučila z toho, ako zareagovali Pútnici, keď prišli naposledy a nebude riskovať. Dosť by sa čudovala, keby to urobila.
„Nie,“ odpovedal Keita, ktorý asi rozmýšľal rovnako ako ona a mračil sa, „to by neurobila.“
„Tak teda kto by bol taký idiot, že by to urobil?“ spýtala sa Tory.
„Akatsuki skončili, Tobi je mŕtvy, Orochimaru takisto,“ rátal Daisuke, „nikto z už známych zlosynov to nemôže byť. Žeby sme mali dočinenia s niekým úplne novým?“
„Tak nech mám ten nový týpek dá pokoj!“ zvolala Sora a rozhodila rukami tak, že skoro vrazila Keitovi, ktorý sa stihol uhnúť, „Prepáč, prepáč!“ rýchlo sa mu ospravedlnila a potom sa opäť venovala problému. Tory si spomenula, že Keita je asi jediný človek, ktorému sa kedy Sora ospravedlnila. Aspoň pred ňou, „Prečo sa všetci nepriatelia Shinobi sveta zaujímajú o nás? Čo sme komu urobili?“
„Väčšinu z nich sme pozabíjali,“ odpovedal jej ticho Otany a Tory skoro vyprskla do smiechu, lebo jej ten štýl ako to Otany podal pripadal vtipný. Dvojčatá sa dokonca otvorene zasmiali.
„Lenže to sme sa bránili,“ povedala Riko.
„A teraz máme robiť akože čo? Nechať to tak? Dovoliť im, aby prešli?“ pýtala sa Sora, „Lebo ak sa tak stane, čas tu zamrzne a naposledy, čo sa tak stalo, nás Juugo dostal späť do sveta ninjov, o čo momentálne nemám záujem.“
„Ale čo iné môžeme robiť?“ kontrovala jej otázkou Riko, „Nevieme o koho sa jedná a úplne zapnúť portál je nebezpečné.“
„Nemôžeme sa ani len spojiť s Tsunade ani s nikým iným z toho sveta,“ povedala Tory vážne, lebo veľmi dobre vedela, že to nie je možné. Inak by sa už dávno spojila s Mirou. Každý deň myslela na to, čo tam asi tak Mira robí. Či ešte stále býva so Sasukem a Sakurou, alebo po ňu už prišiel Atsushi. Je ešte vôbec zamilovaná do Atsushiho? Neprešlo ju to? Čo má nové? Ako sa má? To sa jej nemohla spýtať. Už sa jej nikdy nebude môcť nič spýtať.
„Ale z iných svetov! Nejaký mimozemšťania!“ zvolal Shinichi úplne k veci.
„Buď ticho, dobre?“ zahriakol ho jeho brat a chcel mu povedať ešte niečo, ale Sora ho zastavila.
„Moment, moment!“ nastalo ticho, počas ktorého Sora premýšľala a ostatní s napätím čakali, čo povie. Tory nechápala, prečo ich tak dlho naťahuje a nemôže to povedať hneď. Ona vždy hovorí hneď, keď ju niečo napadne.
„Čo ak už nie sme spojení so svetom Shinobi?“ dostala zo seba nakoniec a všetci sa na ňu pozreli ako na blázna. Hádam nebrala dvojčatá vážne? Tory sa na ne obzrela a oni tiež neverili, že ich vôbec niekto počúval, nie to ešte bral vážne.
„Čo?“ spýtal sa Daisuke.
„Premýšľaj. Ak nikto nepostavil nový portál v Konohe alebo ja neviem kde vo svete ninjov, tak to muselo byť v inom svete, nie?“
„Keď som sa raz ponorila do Tobiho mysle, videla som skutočný plán ohľadom štvrtej veľkej vojny ninjov. Spolupracoval s Temnotou a...“ na chvíľu zmĺkla, „a spolu chceli ovládnuť svety. Nielen náš a ten ich, ale všetky, čo značí jedno. Určite ich je viac.“
„No to hneď neznamená, že jeden z nich sa chce s nami spojiť,“ nesúhlasil Daisuke.
„Takže čo teraz?“ spýtala sa nahlas Tory, lebo sa vôbec nedostali k tomu, čo by mali robiť. Čakať alebo ho zapnúť? Ani jedno predsa nebol dobrý nápad. Tory pochybovala či existuje nejaká stredná cesta. Zrejme si budú musieť vybrať jedno z toho.
„Pôjdeme do školy a pozrieme sa na to,“ navrhla Riko, „tipujem, že si sa na to nejako detailne nepozeral,“ oslovila Daisukeho, ktorý pokrútil hlavou.
„Nie, chcel som vám o tom najprv povedať.“
„Dobre, tak choďte,“ povedala Sora, ktorá za tým počítačom aj tak veľa urobiť nemohla.
„Hej! To ideme do školy večer a dobrovoľne?“ Tory nad tým celým pokrútila hlavou. To ako vážne?! Myslia to naozaj? Do školy sa jej znova ísť nechcelo. A k tomu pred víkendom. Nie, ona už mala piatok.
„Presne tak, blondie,“ uškrnula sa Sora a Tory mala chuť rozbiť počítač.
„No to snáď nie,“ zosunula sa nižšie na stoličke.

„Ja som v poriadku,“ povedala šokovane Tsunade, keď jej Atsushi porozprával prečo sa tam zrazu objavili, keď mali byť na cestách a hľadať jeho Nasledovníka.
„Tak potom prečo...?“
„Neviem,“ pokrútila hlavou a prerušila Atsushiho otázku. Mire to vŕtalo hlavou. Ak má ten znak Atsushiho upozorniť, keď má vodca dediny , v ktorej slúži problémy, tak by Tsunade nemala byť v poriadku ako tvrdí. Tak prečo tu potom sú? Prečo ich sem ten znak zaviedol? Možno to nevedel ani Hidan, a tak ich radšej poslal za ňou mysliac si, že ona im dá odpovede. Ale kto iný im ich môže dať, ak nie Hľadač a k tomu jeho Predchodca?
„Ani Hidan netuší a pritom si bol istý, že to znamenalo toto,“ pretlmočil ho Atsushi a teraz to Mire nedávalo absolútne žiaden zmysel.
„Tsunade- sama!“ vletela dovnútra Shizune úplne preľaknutá. Okamžite zastavila a zmätene preskakovala pohľadom z Miry na Atsushiho a späť, „Prepáčte,“ ospravedlňovala sa rýchlo, „myslela som si, že ste sama, Tsunade- sama.“
„To je v poriadku, Shizune,“ mávla nad tým rukou Tsuande zrejme zvyknutá na Shizunine prepadnutia, „O čo ide? Vyzeráš akoby si videla ducha.“
Shizune zatvorila dvere a podišla ku Tsunadinmu stolu. Ešte vydychovala, čo tak bežala a trochu sa upokojila. „Ide o portál. Vraj je aktívny.“
„Čože?“ vyskočila zo stoličky Tsunade.
Portál je aktívny? Zopakovala v mysli Mira a pripadalo jej to ako dobrá správa. Možno sa Pútnici pokúšajú dostať do tohto sveta a na chvíľu si dovolila dúfať, že ešte raz uvidí Tory. Pre ňu to bola určite dobrá správa. Rozhodne.
„Ale veď my sme ho zničili. Nemal byť ani len schopný zapnutia!“ precedila pomedzi zuby Tsunade, „Je maximálne strážený. Nikto nemal ani len šancu sa k nemu priblížiť, nieto ho ešte objaviť!“
„Ja viem, ja viem,“ prehovorila upokojujúcim hlasom Shizune, no nikto z nich nebol ani zďaleka pokojný.
Znamenalo to, že znovu ich sem niekto zavolal. Tak ako to urobila ona s Tory. Panebože, pripadalo jej to nehorázne dávno. Akoby odvtedy prešlo niekoľko rokov a nie rok aj niečo. To však nebolo dobré. Ak ich tu niekto chce, určite to nebude mierumilovný dôvod. Buď ich chcú zabiť, alebo nejako využiť ich netradičné schopnosti.
„Čo stráže? Videli niečo?“ pýtala sa Tsunade zhurta.
„To je práve to najzvláštnejšie. Nič a nikoho nevideli. Jednoducho večer bol portál absolútne nepoužiteľný a ráno bol v prevádzke,“ vysvetlila Shizune, „Nikto sa k nemu počas tej noci ani len nepriblížil. Nestalo sa ani nič podozrivé, ani nikto nebol omráčený,“ úkosom oka sa pozrela na Miru, ktorá sa zatvárila ako neviniatko a pozrela sa s miernym úškrnom niekde inde.
„Hidan odkazuje- už asi tri minúty vkuse-, že ste mali ten portál rozobrať na šrot a nie ho dať strážiť.“
„Zdá sa, že tak urobíme,“ rozhodla Tsunade, „Hneď teraz. A ja budem pri tom.“
„Ja...“ozvala sa Mira rýchlo kým by stratila odvahu sa to spýtať. Tsunade sa na pol ceste otočila k nej, „chcela som len, že...mohla by som ísť s vami? Keby...keby sa náhodou Tory pokúšala o spojenie,“ dokončila.
Tsunade sa na ňu súcitne pozrela, ale nakoniec prikývla. „No nečakaj, že to bude ona. Pútnici dali jasne najavo, že s týmto svetom nechcú mať už nič spoločné.“
„Ale Tory nie je Pútnička,“ namietla Mira.
„Teraz už je jednou z nich, Mira Uchiha.“
Potom sa pobrali z jej kancelárie. Mira celý čas dúfala, že je za tým Tory. Ona bola schopná niečo narafičiť tak, aby sa s ňou spojila. Áno, ona by to pre ňu urobila, keby bola nejaká šanca.
Keďže prišli v noci, všetko bolo pokryté tmou. Teraz teda kráčali tmavými uličkami. Vpredu šla Tsunade so Shizune, ktorá jej potichu a horlivo niečo hovorila a Tsuande prikyvovala alebo sa mračila. Atsushi, ktorý šiel tiež s nimi, kráčal vedľa Miry a držal ju za ruku. Ten dotyk ju upokojoval, ale aj tak sa cítila napätá.
„Mira,“ oslovil ju ticho a ona tušila, že za tým tónom sa nebude skrývať povzbudenie, ale jeho opak, „vieš...“ začal opatrne, „nemusí za tým byť Tory. Hidan mi hovoril, a ešte stále mi s tým píli uši, že tu bol v minulosti nejaký chlapík, ktorý chcel ovládnuť všetky svety. Teraz môžeme byť spojený s ktorýmkoľvek z nich. Nielen s reálnym svetom.“
„To hej,“ súhlasila Mira i keď o tom počula prvýkrát, „ale...ja len chcem veriť, že ju ešte raz uvidím,“ povedala smutne a pozerala sa na svoje topánky.
„Ja viem,“ palcom ruky, ktorou ju držal, jej prešiel po chrbte ruky, „ale podľa mňa to bude ešte horšie, keď sa s ňou budeš musieť rozlúčiť druhýkrát. Viem o tom svoje...teda...viac- menej. Už raz Hidan zomrel a príde deň, keď odíde znova. Aj tak ho stratím. A ty znova stratíš Tory.“
„Lenže ja na takéto veci momentálne nemyslím, lebo mi chýba a ...“
„A dala by si všetko preto, aby si ju mohla ešte raz vidieť,“ dokončil za ňu a ona sa naňho prekvapene pozrela.
„Ako si to vedel?“ vie jej čítať myšlienky? Nie, takú vec by jej nezatajil.
Usmial sa tým jeho neodolateľným úsmevom. „Poznám ťa, Mira. Viem si domyslieť, čo chceš povedať. Aspoň určite pri veciach týkajúcich sa Tory.“
Prešli bránou Konohy a Tsunade so Shizune bez zaváhania kráčali smerom do lesa. Tí dvaja na chvíľu zaváhali.
„Do lesa? Oni ho neskryli v Konohe?“ začudovala sa Mira.
„Vyzerá to tak, že nie,“ mračil sa Atsushi, „poďme za nimi kým ich nestratíme z dohľadu.
„Nechápem to. Keby som mala takú mocnú vec akou je portál, držala by som to blízko pri sebe. I keď skriňa Hokage tiež nebola najlepší nápad,“ pripustila, „no les nie je najbezpečnejší.“
„Tsunade si to asi nemyslí,“ povedal, keď ich takmer dobehli a pozoroval jej chrbát. Sledovali ju ešte takých desať minút, počas ktorých sa les stával čoraz hustejším a museli kráčať za sebou. Tsunade šla prvá a Atsushi posledný. Všetci mlčali.
Nakoniec Tsunade zastavila pred jedným veľkým rozvetveným stromom. Položila na jeho kmeň ruku a zatvorila oči. Mira sa nahla, aby lepšie videla, no nebolo čo vidieť. Aktivovala sharingan a to len pozerala, čo sa to v skutočnosti deje. Z Tsunadinej ruky vchádzala do stromu chakra a rozvetvovala sa po celkom jeho kmeni a zašla trochu aj do jeho konárov. Keď sa dostala skoro všade, Tsunade zložila ruku a čakala. Strom začal slabo svetielkovať a svetlo naberalo na intenzite.
„Vidíš to?“ šeptom sa spýtala Atsushiho a ten pokrútil hlavou. Jedine ona to bola schopná vidieť. A to iba preto, lebo mala sharingan.
Keď bolo svetlo pre jej oči neznesiteľné, vypla sharingan a všetko videla tak ako ostatní. Videla veľký strom, ktorý stál medzi menšími, ale ani zďaleka by nepredpokladala, že sa tam deje niečo s Tsuandinou chakrou.
Zrazu sa kmeň začal otvárať. Atsushi s Mirou na to pozerali ako na zázrak, ale Tsunade normálne vošla dnu nasledovaná Shizune. Určite na to boli zvyknuté, no oni nie. Bežne sa pred nimi neotvárali kmene stromov.
Mira váhala iba chvíľu a potom tie dve nasledovala dnu. Keď vošla dnu, uvedomila si, že celý strom je dutý, pravdepodobne prispôsobený tomu všetkému. Zišla po strmých schodoch dole do fakľami osvetlenej chodby a za sebou počula dvojitú ozvenu Atsushiho krokov. Nemohla odolať. Jednoducho sa musela dotýkať stien. Boli hlinené a boli studené. A zároveň tam nebola zima. Tomu nerozumela, ale povedala si, že to takto Tsuande asi chcela.
Došli pred jednu a jedinú miestnosť, ktorú strážili dvaja ninjovia. Pozdravili Tsunade a jeden z nich vošiel dovnútra a pozapaľoval v miestnosti fakle. Potom vyšiel a pustil všetkých dnu.
A tam sa čnel.
Portál.
Absolútne neporušený, blikajúci a trochu hučiaci.
Akoby ho nikdy nikto nezničil.
„Takto nevyzeral,“ povedala Tsuande bez dychu, „Nedali sme ho sme v takomto stave.“
„Lenže on je zrazu opravený,“ povedal Atsushi a pristúpil k nemu bližšie, „ako je to možné?“
„My sme ho nedali opraviť a ak sem naozaj nikto nevošiel, tak potom...“
„Chcete povedať, že sa opravil sám?“ takmer sa nad tým zasmial Atsushi, „To je nezmysel!“
Mira s ním súhlasila. Ako by sa mohla neživá vec sama opraviť?
No skôr než sa hocikto z nich stihol ozvať, portál začal hučať hlasnejšie. Dokonca aj farby boli sýtejšie a osvetľovali miestnosť viac ako fakle. Portál sa zapínal. A úplne sám. Keby to Mira nevidela na vlastné oči, neverila by tomu.
Atsushi sa k tomu začal približovať. Krok za krokom bol čoraz bližšie pri portáli.
„Atsushi!“ okríkla ho Tsunade, no on akoby ju nebol počul.
„Atsushi! Čo to robíš?“ Mira musela kričať, aby ju cez to hučanie portálu počul.
„Ja neviem,“ priznal, „mám len pocit, že musím ísť bližšie,“ zdôveril sa im.
A potom miestnosť vybuchla svetlom.