To je ako zlý sen 05

Song: RED - Already Over

Prebudil ma buchot na dvere. Vstala som z postele a dotackala sa po schodoch, až k dverám. Otvorila som ich, ale zo spánku som mala ešte zalepené oči, tak som nevidela kto tam stojí.
„Ahoj!“ zdravili Sakura a Ino, príliš hlasno.
„Ahojte. Prečo ma, preboha, tak skoro budíte?“ nechápala som.
„Skoro? Moja drahá, je 10 hodín.“ povedala kľudne Ino.
„Aha.“ sadla som si unavene na sedačku.
„Takže...ideme plánovať party!“ skríkla Sakura.
„Nemôžete byť trochu tichšie?“ poprosila som ich.
„Ty vyzeráš.“ komentovala Sakura, akoby si ma všimla len teraz.
„Do druhej ráno som bola hore a k tomu som pila, takže potrebujem trochu času.“ vysvetlila som im.
„A prečo piješ deň pred party? Nič sa nedá robiť, venujeme ti dve hodiny nášho drahocenného času a dáme ťa dokopy. Večer musíš byť fit.“ rozkazovala Ino.
Dotiahli ma do kúpeľne a prinútili dať si studenú sprchu. To bol veru budíček.
„Dosť! Už som hore, dobre?“ drkotala som zubami.
Vyhnala som ich z izby a vyzliekla mokré pyžamo. Dala som si ešte raz sprchu, ale teplú. Obliekla som si letné šaty a zišla do obývačky. Tam ma na stole čakali raňajky.
„Vy ste mi nachystali raňajky?“ spýtala som sa neveriaco.
„Najedz sa a ide sa plánovať.“ povedali obe.
Zjedla som raňajky a vyšli sme von. Všetky tri sme mali letné šaty, len iných farieb. Sakura mala rúžové, Ino žlte a ja modré. Sadli sme si do parku a dohadovali sa ako bude party vyzerať. Neoficiálne ma k nim pridali, keďže som mala celkom dobré nápady, hlavne na výber hudby. Sakura spisovala jedlo a pitie, Ino výzdobu a ja pesničky.
Takto sme pohodlne sedeli na lavičke za stolom asi tri hodiny.
„Ahojte kočky.“ pozdravil Kankuro.
Mieril k nám aj s Gaarom, Temari a Shikamarom.
„Ahoj Nikki, my sme sa ešte nevideli, od kedy sme tu.“ usmial sa Gaara.
„Ahoj Gaara.“ úsmev som mu oplatila.
„Čo robíte?“ spýtala sa Temari.
„Pripravujeme party.“ odpovedala Ino.
„Môžeme pomôcť?“ spýtal sa Kankuro.
„Jasne, už nám dochádzajú nápady.“ povedala som.
Kankuro si sadol vedľa mňa. Pozeral na čom pracujem a potom mi pomohol ešte pár pesničiek vymyslieť.
„Hotovo. Máme dostatok pesničiek. Aj tak po pár hodinách, budú všetci opití a potom už nebude vadiť, ak pôjdu znova.“ povedala som a podala im papiere.
„Aj my sme hotoví.“ povedala Sakura, ktorej pomáhal Gaara.
„Ja už zvyšok dokončím priamo v sále.“ povedala Ino a začala baliť všetky papiere. „Máme tri hodiny, takže za hodinu sa stretneme tu v parku aj so zvyškom bandy a rozdelíme úlohy. Ja sa idem konečne najesť.“ pokračovala pri balení.
Všetci sme sa teda rozhodli ísť do reštaurácie. Posadili sme sa okolo stola a objednali si.
„Ešte som vám zabudla povedať, že na party prídu aj starší. Ako Kakashi, Iruka, Tsunade-sama a iní.“ povedala Ino.
„To bude obmedzovanie. Nedovolia nám toľko piť.“ prehovorila som.
„Takže ty si alkoholik? To som nevedel.“ ušknul sa Kankuro, ktorý sedel vedľa mňa.
„Nie som. To je len všeobecné konštatovanie.“ tresla som ho po pleci.
„Au.“ chytil si poranené miesto. „Ešte aj násilník. Dobre vedieť.“ smial sa.
Teraz som na neho len zazrela. Ostatní sa bavili, koho ešte pozvať, tak nám nevenovali pozornosť. Našťastie.
„Počkaj...už to viem.“ prehlásil Kankuro smerom ku mne.
„Čo vieš?“ nechápala som.
„Chceš sa opiť, pretože dúfaš, že sa prebudíš zasa so mnou v posteli.“ smial sa.
„Musíš to rozoberať tu? A tak to nie je!“ durdila som sa.
„Mňa neoklameš.“ trval na svojom.
Radšej som sa pustila do jedla. Dúfam, že tú pusu zo včera nebral príliš vážne. Bola čisto kamarátska. Z mojej strany. Ani neviem prečo som to urobila.
Pridali sme sa k rozhovoru s ostatnými. Keď sme dojedli, vrátili sme sa do parku. Už nás tam všetci čakali. Keďže nás bolo osem, každý dostal len jednu úlohu.
Ja som mala doniesť niečo na jedenie. Okrem mňa mala jedlo na starosti aj Sakura. Dohodli sme sa, ktorá čo donesie.
Party bola pripravená do šiestej večera. O pol siedmej začali všetci chodiť. A do deviatej, už bola v plnom prúde, čo znamenalo, všetci opití. Ako prvý sa opili starší a potom, keď už sme nemali dozor, aj my. A to som piť nechcela. Zase som o sebe nevedela, čo znamenalo, že celú noc budem mať okno.
Ale jeden moment som si predsa len pamätala. Ešte som nebola úplne opitá, ale asi som ani nerozmýšľala úplne jasno. Pamätám si, že som s Kankurom tancovala poriadne zmyselný tanec. Vážne by som nemala piť. Dúfam, že si to nepamätá tak jasne ako ja. Bolo to žhavé. A vlastne, tiež dúfam, že nás nikto nevidel. To by bolo rečí. Och, ako rada by som si pamätala zvyšok noci, či sme predsa len nerobili aj niečo iné.

Chodil som na misie častejšie ako zvyčajne. Najmä na tie, kde bola šanca stretnúť konožských ninjov. Ale ani na jednej nebola. Už sa správam ako blázon. Mal by som sa sústrediť na môj cieľ, a potom budem môcť ísť domov. Čo znamenalo, že budem s ňou každý deň. Začal som teda plánovať. Dúfam, že to nebude trvať dlho.

O dva roky neskôr

Pred rokom Sasuke ušiel od Orochimara. Pred pár týždňami sme počuli, že zabil Itachiho, ale odvtedy zasa nič.
Často som chodila na misie, ktoré súviseli so Sunou. Vždy som rada videla Kankura, ale aj Temari a Gaaru. S Kankurom sme sa stali najlepší priatelia. Len škoda, že sme každý s inej dediny.
Aj teraz som na ceste do Suny. Je to samostatná misia. Mám Gaarovi priniesť dôležití zvitok od Tsunade-sama. Najprv s tým Tsunade nesúhlasila, ale ako vždy, som ju presvedčila. Aspoň, že sú moje presviedčacie schopnosti také dobré.
Cesta prebehla ľahko, za chvíľu som už videla brány Suny. Toto, mi vždy vedelo vyčariť úsmev na tvári. A ešte viac, keď som videla Kankura stáť pri bráne, ako ma čaká. Hneď som sa rozbehla rýchlejšie a skočila mu do náručia.
„Vážne nechápem, prečo spolu nechodia. Správajú sa ako frajeri, ktorí boli od seba roky.“ povedal jeden zo strážcov brány.
„Možno si nežnôstky nechávajú na neskôr.“ povedal druhý.
„A možno, by som vám mohla dať cez držku.“ odpovedala som im.
Hneď boli ticho. Asi si mysleli, že keď stojím dva metre od nich, že ich nepočujem.
„Nevšímaj si ich. Len žiarlia, že mám pri sebe takú kočku a oni, chúďatka, sú sami.“ bránil ma Kankuro. Usmiali sme sa na seba.
„Ty si zmenila účes.“ prezeral si ma. „Pristane ti to.“ okomentoval.
„Ďakujem.“
Mala som kratšie vlasy a ofinu som mala cez jedno oko.
Vyrazili sme do Gaarovej kancelárie. Kankuro tam hneď vtrhol, tak som šla za ním.
„Prepáč, chcela som zaklopať, ale nejako som to nestihla.“ pozrela som zlostne na Kankura, ktorý sa tváril, akoby sa nič nestalo.
„To je v poriadku.“ pousmial sa Gaara.
Dala som mu zvitok a aj s Kankurom odišla.
„Tak, čo ideme robiť?“ opýtala som sa ho.
„Hmm...čo keby sme si šli zatrénovať?“ navrhol.
„Jasne, to by sme mohli.“ usmiala som sa. „Ak si pripravený na porážku.“
Išli sme na cvičisko a postavili sa oproti sebe.
„Môžeme začať.“
Rozbehla som sa proti nemu. Začali sme s taijutsu. Sily boli vyrovnané. Snažila som sa mu podkopnúť nohy, ale vždy uskočil. A tak to šlo stále. Dobre mierené útoky z mojej aj jeho strany, ale stále sme boli obaja bez zranenia. Prešli sme teda na útok so zbraňami. On s kunaiom a ja s mojou obľúbenou katanou. Bolo to síce trochu nefér, ale to nevadí. S katanou som bola veľmi dobrá a dokonca sa mi ho podarilo pár krát zasiahnúť. Aby sme vyrovnali sily, prešli sme na ninjutsu. Katanu som odvolala a začala skladať pečate. Kankuro privolal bábky.
„Katon: Goukakyuu no jutsu!“ zvolala som.
Na Kankura sa valila ohnivá guľa. Uhol sa jej a zaútočil na mňa bábkou. Teraz som uskakovala ja. Začala som skladať ďalšiu pečať.
„Katon: Housenka no Jutsu!“
Snažila som sa ho trafiť, ale bol moc rýchli. Stále na mňa posielal útoky s bábkami, ale darilo sa mi všetky vykryť. Bol to vyrovnaný súboj. Skúsila som použiť silnejší útok.
„Katon: Benijigumo!“
Teraz bol uväznený v kruhu z ohňa a útočil na neho ohnivý pavúk. Podarilo sa mi ho zasiahnuť a trochu popáliť ruku.
„Tak pritvrdiť, dobre!“ zvolal a zintenzívnil útoky.
Teraz sa jednej z jeho bábok podarilo ma zasiahnuť. Mala som hlboký šrám na predlaktí.
„Konečne som ťa aj ja trafil.“ zvolal víťazoslávne.
Usmiala som sa na neho a fúkla na ranu. Hneď mu zmizol úsmev z tváre, keď videl, že po šráme nie je ani stopa.
„To nie je fér!“ durdil sa.
Ja som len pokrčila plecom a skúsila, tento krát vodné útoky.
„Suiton: Mizu rappa!“ zvolala som.
Teraz, ani neviem ako, som zasiahla Kankura plnou silou. Tváril sa trochu namrzene. Začal útočiť ešte silnejšie. Robilo mi veľké problémy uhýbať sa útokom. Jeden ma zasiahol do nohy. Ďalší som, našťastie vykryla vodnou stenou.
„Suiton: Suiryuudan no Jutsu!“
Skúsila som ho zasiahnuť ďalším jutsu, ale dával si väčší pozor.
Vyrútil sa s dvoma bábkami naraz. Zrazu sa mi pred očami zjavili divné scény, ktoré som nikdy nevidela. Kvôli tomu som zamrzla a nevyhla sa útoku od Kankura. Schytala som nepeknú ranu pozdĺž celej nohy.
„Nikki!“ vykríkol so strachom.
Zrútila som sa na zem. Ranu som ani nevnímala. Stále som rozmýšľala nad tým, čo sa mi zjavilo pred očami. Akoby som videla očami niekoho iného.
„Si v poriadku? Odnesiem ťa do nemocnice.“
Až teraz som začala vnímať, čo rozpráva Kankuro.
„Nie, to je v poriadku. Len sa mi zatmelo na chvíľu pre očami. Prepáč. A do nemocnice ísť netreba, to vieš.“
Ranu som si vyliečila sama.
„Áno, viem, len vždy zabudnem, že sa vieš vyliečiť sama.“ usmial sa na mňa.
„Asi je najvyšší čas skončiť, však?“ navrhla som.
„To áno. Poďme sa niekam najesť.“
Zostala som v Sune ešte dva dni, a potom som sa vrátila domov. Žiadne bloky som už nemala. Dúfam, že sa to už nestane.
Do Konohy som prišla večer. Zastavila som sa za Tsunade-sama, aby vedela, že som sa vrátila a šla domov. Dala som si sprchu a ľahla do postele.
Videla som lúku, na ktorú dopadalo mesačné svetlo. Vietor sa pohrával s mojimi vlasmi. Všimla som si niečo čudné. Moje vlasy nemali hnedú farbu ale modrú. Prešla som k jazeru a pozrela na môj odraz. Vyľakal ma. Z hrôzou som pozerala na diabolsky červené oči, strapaté modré vlasy a čierne krídla. Čo to má znamenať? Zrazu som počula hlasný rev. Keď som sa pozrela pred seba, videla som len kunai, ktorý sa rýchlo blížil. Než som stihla zareagovať, mala som ho zapichnutý v srdci.
S krikom som sa prebrala. Čo to, preboha, znamenalo? Rýchlo som dýchala a bola som spotená. Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali dve ráno. Zaspať sa mi už nedalo.
O siedmej som šla do Ichiraku na rámen.
„Ahoj Nikki.“ počula som za sebou hlas Naruta.
Otočila som sa a uvidela ho stáť po boku Sasukeho.