To je ako zlý sen 03

Pesníčka: Ashes Remain - Right Here

Len som na neho vyvaľovala oči, neschopná niečo povedať.
„Ako...čo...sa stalo?“ konečne vypadlo zo mňa.
„Čo myslíš, že sa stalo? Ležíme tu spolu, obaja sme boli opitý, to sa stáva stále.“ hovoril pokojne.
„Ale to, nie je možné.“ hovorila som si potichu.
Rukou som si šúchala čelo a snažila sa spomenúť, čo sa stalo, že som sa zobudila s Kankurom v posteli. Kladom bolo, že som nebola nahá, ale zase ani úplne oblečená.
Kankuro len na mňa pozeral, ako prepadám do zúfalstva.
„Hej...hej, počkaj.“ zastavil ma, kým som stihla čokoľvek urobiť.
Obliekol sa a prisadol si ku mne. Pozrel mi vážne do smutných očí.
„Keďže, nie si s predstavou mňa a môjho sexi tela spokojná, čo ma vážne uráža, len si z teba strieľam.“ povedal s úsmevom.
„Takže...nič sa nestalo?“ opýtala som sa s nádejou.
„Nič sa nestalo.“ potvrdil.
Konečne som mohla pokojne dýchať.
„Takže, čo sa stalo?“ ešte mi vŕtalo hlavou, ako som sa s ním ocitla v jednej posteli.
„Ja si z toho tiež veľa nepamätám, ale viem, že sa nič nestalo. Pravdepodobne sme si obaja mysleli, že sme vo svojej posteli.“ ukľudňoval ma.
„Chvalabohu...počkaj...čo potom tie reči na začiatku?“ zazrela som po ňom.
„Prepáč, ale nedalo mi to.“ začal sa nekontrolovateľne smiať.
„Ty, si taký trubiroh. Vieš, ako som sa cítila, keď som ťa tu videla?“ začala som ho biť vankúšom.
Kankuro sa stále smial a ja som sa pridala k nemu. Však ja mu to niekedy vrátim.
Obliekla som sa a vyšli sme spolu z izby. Zistili sme, že sme zapadli len do nejakej izby, ktorá bola pri sále, kde sme mali party. Pozerali sme sa na spúšť, ktorá tu po nás ostala. Dúfam, že to nebudem musieť upratovať. Zvyšok sa asi dostal už domov, keďže sme videli len Leeho spať na stole. Nechali sme ho tam a vyšli sme von.
„Ja idem domov. Musím si dať sprchu.“ rozlúčila som sa s Kankurom.
Nech to skončilo akokoľvek, bola to zábava. S úsmevom som kráčala domov.

O mesiac neskôr

Byť kunoichi v Konohe, je to najlepšie, čo ma stretlo. Mať toľko kamarátov na jednom mieste, je úžasne. Dnes ráno odchádzame na misiu. Niečo pri Zemi Blesku. Iba Kakashi vie, o čo ide. Ideme ja, Kakashi, Naruto, Sakura, Sai, Hinata, Kiba a Shino.
Už som čakala pri bráne na ostatných.
„Ahoj Nikki.“ pozdravili Naruto s Hinatou.
Áno. Začali sa zbližovať. Síce s pomocou mňa, Ino a Sakury, ale predsa.
„Ahojte.“ odzdravila som.
Počkali sme na zvyšok a vyrazili. Kakashi, nám cestou vysvetlil misiu.
„Našou úlohou je, vyzdvihnúť veľmi dôležití zvitok, ktorý sa nachádza v chráme, neďaleko Zeme Blesku. Ideme toľkí preto, lebo je pravdepodobné, že tam bude aj Orochimaru. Všetko jasné?“ vysvetlil v skratke Kakashi.
„A Sasuke?“ opýtal sa Naruto.
„Je možné, že tam bude aj on.“
„Konečne mám možnosť, pokúsiť sa ho priviesť domov.“ povedal s nádejou.
’Takže, Sasuke. Znova ho uvidím. Počkať...na čo, to myslím. Už mi preskočilo. Jediné, čo potrebujem je mať o niekoho záujem. Mysli na niečo iné! ’
Cesta trvala tri dni. Konečne sme boli, už len pol dňa cesty od chrámu. Keďže bola tma, utáborili sme sa.
„Idem sa porozhliadnuť po okolí.“ oznámila som im.
„Dávaj si pozor.“ ozval sa Kakashi.
„To je jasné.“ usmiala som sa.
Kráčala som potichu lesom. Zrazu, som zacítila povedomú chakru. Zahalila som tú moju, aby ma neodhalil. Bola som blízko jazera, schovaná za stromom. Sledovala som ho, ako sa, otočený chrbtom ku mne, umýva. Tak toto, sa oplatí vidieť. Hrýzla som si do spodnej pery.
’Vážne už mi preskočilo. Akože naozaj, sledujem Sasukeho Uchihu? A ja? Čo to so mnou je, že mi pripadá, tak neuveriteľne sexi a svalnatý a pekný a...Zasa to robím. Spamätaj sa! ’
Pomaly som sa nadýchla a vydýchla. Konečne, som získala svoju rovnováhu. Nado mnou niečo zašuchotalo. Zazrela som, v poslednej stotine, že sa Sasuke otáča. Rýchlo som sa schovala za strom.
’Prosím, nech ma nezbadal. Nech ma nezbadal. ’ Opakovala som si.
Pozrela som sa hore, čo spôsobilo ten zvuk. Sedela tam len sprostá sova. Zazrela som na ňu pohľadom, ’ako mám teraz pokračovať v sledovaní’. Radšej som sa premiestnila, naspäť do tábora.

Prerušil ma šuchotavý zvuk za mnou. Rýchlo som sa obzrel, ale zbadal som len sovu na konári, jedného zo stromov. Mal som pocit, ako by ma niekto sledoval. Premiestnil som sa, k tomu stromu, ale nič tam nebolo. Potom som to zbadal. Malé pierko. Zdvihol som ho. Niečo mi pripomínal. A potom som si spomenul. Siahol som do vrecka a vybral podobné pierko. Držal som ich pri sebe a porovnával. Nepochybne boli rovnaké, len veľkosťou sa líšili.
’Je možné, že to bola ona? Ale, čo by tu robila?’
Pozeral som sa, teraz, už na dva pierka. Ešte raz, som sa porozhliadol okolo, ale nič nezvyčajné som nenašiel. Vložil som pierka do vrecka a vracal sa k Orochimarovi. Musím byť pripravený. Máme ukradnúť, nejaký zvitok z chrámu. Zase nuda. Dúfam, že dôjde na boj.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa Kakashi.
„Áno, v poriadku.“
Všetci sedeli okolo ohňa, tak som si prisadla k nim.
„Mám nápad!“ zvolal Kiba.
„No zbohom.“ povedal si pre seba Shino.
„Poďme si hovoriť strašidelné príbehy.“ dopovedal Kiba.
„Môžeme to skúsiť.“ súhlasila Sakura.
„Tak vám poviem príbeh ja.“ navrhla som.
Všetci upriamili na mňa pozornosť.
„Bol večer. Žena sa chystala spať. Zhasla na chodbe svetlo, ale na konci sa objavila postava. Zase zasvietila, aby zistila kto to bol, ale nič tam nebolo. Zase zhasla, ale postava sa znova objavila. Nechala preto zasvietené a šla si ľahnúť do postele.
Keď už ležala, na chodbe sa zhaslo. Rýchlo vstala a zasvietila. Keď sa to zopakovalo znova, prelepila vypínač páskou, aby sa nedalo zhasnúť.
Chvíľu sa nič nedialo, a preto zavrela oči. Zrazu, počula zvuk pomaly sa odliepajúcej pásky, zhaslo sa svetlo a následne zvuk, ako niekto beží po chodbe. Už nevedela čo urobiť, tak sa schovala pod perinu. Keď dlhšie nič nepočula, odokryla sa a pri hlave, za nočným stolíkom zbadala tvár, ktorá sa na ňu s krikom vyrútila. Koniec.“ usmiala som sa.
Všetci vypadali poriadne vystrašení, túlili sa k sebe, akoby to bol ten najstrašnejší príbeh, aký kedy počuli.
„Netvárte sa tak, zasa to nebolo také strašidelné.“
Vstala som a zamierila k svojmu stanu. Ležala som a premýšľala. Aj keď som si to nechcela priznať, Sasuke bol veru krásavec. Ale na nejaký vzťah s ním, musím ihneď zabudnúť. Radšej, by som si mala niekoho nájsť, lebo sa zbláznim. Premýšľať o Uchihovi? Nemožné.
’Do frasa! ’ Rýchlo som sa posadila. ’Dúfam, že keď som sa premiestňovala, nezostali tam žiadne pierka. Hlúpe jutsu! Niekedy sa nedá ovládať. Vždy, keď sa nesústredím úplne, tak po premiesťovaní zostanú pierka. Už to ale ovládam lepšie, ako kedysi. Takže myslím, že tam nezostali žiadne. Áno, určite. Nie je si nad čím, lámať hlavu.’ Zasa som si ľahla, teraz už pokojná, že nebudem odhalená.
Ráno sme sa prichystali na cestu. Všetci sme boli plný energie. Keď sme konečne dorazili ku chrámu, čakal nás mních. Pozval nás dnu. Po krátkom zdvorilostnom rozhovore, sme sa vydali na cestu domov. Teraz, už so zvitkom, ktorý mal Kakashi.
Po chvíľke cestovania, som tú chakru zacítila znova. Teraz som ale varovala aj ostatných, keďže bolo jasné, že sa stretu nevyhneme. Nasadila som si masku. Aj keď mi bola, na nič platná, keďže Sasuke ma určite spozná.

Na povel Orochimara, sme zastali. Pred nami boli ninjovia z Konohy, a podľa Orochimara, mali ten zvitok oni. Stáli sme proti sebe. Ja, Orochimaru, Kabuto, Suigetsu, Juugo a Karin, proti týmu Kakashi a týmu 8. Všetkých som si prezeral. A potom som ju zbadal. Skoro som na ňu vyvalil oči, ale udržal som sa a nechal si masku nezáujmu. Snažil som sa na ňu nepozerať.
’Čo tu robí? Ako to, že je s nimi? Ale potom, to znamená, že by mohla byť za tým stromom, nie? V podstate, by to sedelo. A nikoho iného, ktorý po sebe zanecháva pierka nepoznám. ’ V duchu som sa uškrnul. Tak ona ma sledovala. Neviem prečo, ale zlepšilo mi to náladu.
Keď som sa na ňu, znova pozrel, so záujmom v očiach sa pozerala na Suigetsua.
’Čo to má, sakra, znamenať?! Prečo by mala pozerať po ňom? ’ Snažil som sa zachovať pokoj.

Pred nami stáli šiesti. To, by nemal byť taký problém, nie? Orochimaru, Sasuke, Suigetsu, Kabuto a tých dvoch nepoznám. Úprimne, trochu ma vyviedlo z miery, že Suigetsua znova vidím. On, si ma určite nepamätá, možno len podľa mena, by si spomenul. Poznáme sa od detstva, asi 6 rokov, kým sa nerozhodol odísť. Krátko na to, som odišla aj ja. Dúfam, že nebudem proti nemu bojovať. Nechcem mu ublížiť.
Všetci sme sa postavili do bojových pozíc. Po chvíli, sme vedeli s kým bojujeme. Proti Orochimarovi stál Kakashi, Kabuto vs. Kiba a Shino, Juugo vs. Naruto a Hinata, Karin vs. Sakura, Suigetsu vs. Sai a ja proti Sasukemu. Super.
Všetci začali útočiť a rozptýlili sa do väčšej vzdialenosti. Len my sme sa k ničomu nemali.
Pozerali sme na seba a ani jeden ešte nevytiahol zbraň.
„Nechcem s tebou bojovať. Veď si mi zachránila život.“
Len som natočila hlavu nabok a sledovala, čo bude robiť. Úprimne, ani ja som s ním nechcela bojovať.
Sasuke sa pohol na pravo odo mňa. Sadol si na spadnutý kmeň stromu a s pohľadom do mojich očí, potľapkal na miesto vedľa seba.