Tam, kde tancujú listy, horí oheň 2/5

^^

Tadááá! Je tu druhá časť!

Snáď sa Vám (Toshi, Katema, Haruko) bude páčiť tak, ako sa Vám páčila aj prvá a dúfam, že sa bude páčiť aj ostatným.
Trošku pohodovejší diel, žiadne akcie, no ku koncu sa to rozbehne.

Príjemné čítanie! ^^ :-)

‘To je zlé..’ Prebehlo Kateme hlavou a už sa aj rozhodla konať. Pristúpila k Joshine, objala ju okolo ramien a surovo sa pozrela na muža pred nimi.
„Ja som Kami, toto je Haruko, Toshika, Kamuri a toto je Mai. Nie je jej dobre, ako ste si stihli všimnúť.. Ešte chvíľu a skolabuje!” Vybehla naňho.
„Počkať, počkať! Odkiaľ ste?” Zvraštil muž obočie, zatiaľ čo spoza neho vyšiel druhý.
„Ja a Kamuri sme zo Skrytej Kamennej, Toshika a Mai sú zo Skrytej Mlžnej a Haruko.. Tá tvrdí, že sa zobudila uprostred púšte s úplne vymiatou pamäťou a vygumovaným mozgom.” Prekrútila očami Katema.
„Hej! Nemám vygumovaný mozog!” Skríkla s rozhodenými rukami Haruko.
Dvaja muži si prezreli ženy a dievčatko pred nimi, súhlasne prikývli, no čakala ich ešte jedna otázka.
„Za akým účelom žiadate vstúpiť?“
Joshina zvesila hlavu, na čo jeho pohľad upútala padajúca postava k zemi.
„Baka! To je všetko vaša vina!“ Skríkla Katema a zo všetkých síl sa pokúšala vytiahnúť na nohy červenovlasé dievča.

Cink cink.. Ozvalo sa sladké zacinkanie rolničiek.

„Pomôžte mi ju dvihnúť! Kamuri!“
Do Kateminej tváre sa hrnula červeň a horúčava. Na jej rameno doľahla jemná ruka, v ktorej spoznala ruku svojej celoživotnej spoločníčky.
„Kami... Kľud.“
Katema prikývla a jej tvár sa opäť vymaňovala spod skoro planúcich plameňov.
Spolu s Kamuri podopreli Joshinu, ktorá okrem pravidelných dvíhaní hrudníka nejavila žiadne známky života.
„Sme potulné. Chodíme po svete a objavujeme nové veci. Aj tak by sme do Konohy prišli, aby sme si obzreli monument hláv.. Lenže tentokrát nás tlačil čas! Mali sme si nájsť poriadne ubytovanie, aby sa Joshina mohla dať dokopy... Namiesto toho ste ju nechali odpadnúť pred bránami!“
Katema svoje emócie prejavovala celkom obdivuhodne a na vysokej hereckej výkonnosti. Hrala to perfektne, aj keď sama nevedela, prečo vlastne stratila vedomie.
„Hai.. Môžete ísť.“ Povedal takmer šepkajúci muž so strapatými vlasmi, ktoré sa mu črtali na všetky strany a obaja im odstúpili z cesty.

„Škoda, že musíme byť nenápadné.. Nemôžeme len tak odskákať, ale priťahujeme pozornosť...“ Šomrala si Katema popod nos.
Zrazu sa zastavila, uložila Joshinu na zem a dlaňou jej začala klepať po líci.
„Joshina-chan! Zobuď sa!“ Šepkala Katema a snažila sa ju prebrať.
„Jo – shi – na-chan!“ Zavolala na ňu aj Toshika, pri čom Joshina pomaly klipkajúc otvárala svetlomodré oči.
„Čo? Kde sme... Ty v**e....“ Prudko si sadla a pravou rukou sa chytila čela, ktoré jej priam horelo bodavou bolesťou.
„Skôr by som ťa zrazila päsťou k zemi, ako sa opovažuješ si tam odpadnúť, ale teraz ti asi všetky poďakujeme.. Vďaka tebe sme sa dostali dnu bez väčších problémov. Práve sa nachádzame pri jednom z tých skromnejších hotelov, kde sa ubytujeme a odtiaľ budeme sledovať dianie.“ Vysvetľovala Katema prezerajúc si tváre okolo seba.
„Čo.. Čože?! To už sme v dedine?!“ Vyskočila na nohy Joshina a prekvapene si premeriavala budovu, pri ktorej stáli.
Budova nebola veľká ale mala príjemnú pastelovú farbu a nad vchodom viala pásikovaná, bieločervená strieška z plachty.

Vošli dnu, kde za recepčným stolom sedela mladá hnedovláska so zelenými očami. Nos mala namyslene vystrčený do hora a pohŕdavo sa zadívala na prichádzajúce ženy.
„Dobrý deň. Prajete si izbu?“ Vyštekla na nich s pokrivenými ústami a premeriavala si ich od nôh po hlavu.
„Jasné, že nie! Prišli sme si kúpiť kartičky legendárnych hrdinov, ktoré si následne budeme vymieňať medzi sebou!“ Vyštekla na ňu rovnakým spôsobom Haruko, načo si Toshika musela priložiť ruku k ústam, aby sa nezačala smiať.
Joshina sa na Haruko namosúrene pozrela a milým pohľadom sa opäť vrátila k recepčnej.
„Dve dvojposteľové a jednu jednoposteľovú, prosím!“
Medzi Harukou a recepčnou to zaiskrilo a byť to ozajstné iskry, zrejme by pod ich vraždiacim pohľadom zhorel celý hotel.

Po pár minútach upokojovania Haruky sa nakoniec pobrali hore schodmi, kde na jednej dlhej chodbe objavili tri izby vedľa seba. Jedna bola menšia s jednou posteľou, a tak si ju vzala Haruko. Do ďalšej šli Kamuri s Katemou a do tretej Joshina s Toshikou.

Po chvíľke, v ktorej oproti sebe Joshina s Toshikou sedeli na posteliach pritlačených k stene, sa potichučky pootvorili dvere. Vykukla z nich Haruko, no skôr, než niečo stihla povedať, dvere sa rozrazili. V nich stála Katema s úškrnom a za ňou bola Kamuri s prikrčenou hlavou medzi ramenami.
„A ja som sa snažila tak potichu...“ Zahundrala si Haruko pre seba.
„Ja že tú recepčnú na prvý pohľad nemáš rada, tak som bola v tom, že jej urobíme v hoteli trochu neplechy.“ Uškrnula sa Katema ešte viac.
„Ale určite nechceme, aby nás odtiaľto vyhodila!“ Drgla Katemu Kamuri, a po prekročení prahu za nimi opäť zavrela dvere.
Haruko si sadla na posteľ k Joshine a Katema s Kamuri k Toshike.
„No, a čo teraz...“ Povzdychla si Haruko, čím si zaslúžila všetky pohľady v miestnosti.
„Mali by sme sa rozdeliť a ísť hneď teraz prezrieť Konohu..“ Navrhla Katema a neveriacky sa na Joshinu pozrela, keď prikývla.
„Máš pravdu.. Nie je času nazbyt.. Čím skôr začať, tým lepšie..“

Po nie dlhom dohadovaní sa stretli v tieni skrytom pod dlhými vetvami ovisnutej vŕby, ktorá sa prehýnala v kôre kmeňa nad vyschnutým korýtkom jazierka za hotelom.
„Takže.. Plán je jasný.. Kamuri s Katemou, ja s Toshikou a Haruko sa nepozorovateľne preletí nad Konohou. Chyby sa netolerujú a snažte sa byť nanajvýš nenápadné. Vyhýbajte sa bližším vzťahom s ľuďmi, pretože aj tak túto krajinu zrovnáme so zemou. Neuposlúchnutie rozkazu môže mať naozaj hrozivé následky nie len pre nich, ale aj pre nás. Všímajte si maličkostí a čo najdôležitejšie veci sa snažte zapamätať si.. Ideme!“
„Hai..!“ Skríkli všetky jednohlasne smerom k Joshine, vybehli spod vŕby a odrazom nôh od zeme zmizli v prelietavom vánku, v ktorý sa Haruko zmenila behom sekundy.

Telo sa zavlnilo pod porývami vetra, a tak ako prišiel, tak zmizlo spolu s ním. Striebrobiele nite zaviali, zatiaľ čo cinkanie rolničiek udávalo tempo, ladné pohyby nôh zaklopkali po škridľách budov. Tak ako slnko osviecuje a otepľuje ranné pláne, tak zžieravé telo spaľovalo ubiehajúci prúd vánku, ktorým sa zúrivo dralo vpred.

„Toshika! Tvárime sa nenápadne!“ Okríkla Joshina sestru Toshiku, ktorá sa zvesela medzi drevenými múrmi uličiek naháňala s vodným klbkom chlpov.
„Ale, Onee-san!“ Zatvárila sa Toshika previnilo, spojila rúčky pred sebou v prosebnom geste. Mizumaru si sadol po jej pravici a síce bez rúk, no šteňacím pohľadom ma prebodával modrastými očami.
„Toshika,“ prikľakla si Joshina k nej a snažila sa jej prihovoriť k rozumu.
„Musíme byť čo nanajvýš nenápadní.. Vieš, kvôli čomu sme tu.. Keď dôjde na najhoršie, už teba a Mizumara zastavovať nebudem.“ Pozrela sa na ňu Joshina spýtavým pohľadom, a keď Toshika prikývla, jemne jej pravou rukou postrapatila vlasy. Mizumaru sa vyparil a ďalej kráčali v tichosti vedľa seba.
„Konohamaru! Prestaň, - ttebayo!“ Vykríkol ktosi rýchlo uháňajúc proti Toshike z pravej strany. Presne keď Toshika spomalila a pozrela vpravo, jej telo sa pod tlakom niečoho oranžového sťažka vykrútilo o 90 stupňov a tak ako tvrdo ju to vytočilo, na tak čosi mäkké dopadla.
Keď si uvedomila, že to niečo pod ňou je vlastne chlapec, neprítomne sa mu pozrela do zvraštenej tváre. Zapýrila sa, no keď na ňu uprel svoje jasne modré oči, tie jej potemneli. Vstala ako by čarovným prútikom ktosi mávol a chlapcovi, držiac ho za golier, vrazila z celej sily päsťou. Špirálovito letel vzduchom, až sa na zemi dokotúľal k druhej strane uličky.
Po chvíľke sa chlapec sťažka postavil a ľavou rukou si bolestivým pohľadom mnul navretú hrču na líci.
„Ty mi vojdeš do cesty a ešte mi to napáliš, -ttebayo!... Ty budeš určite Sakura-chan.....-“ Skríkol na Toshiku v zaprášených šatách ukazujúc na ňu prstom, keď v tom stratil hlas a jeho vyjakaný pohľad sa zastavil nie veľmi vysoko nad Toshikou. Za ňou totiž stála Joshina, ktorá s úplne nechápavým pohľadom sledovala túto scénu, ktorú jej mozog nevedel vstrebať.
„Ten blonďák nie je náhodou... Je to čistý....-“ Nedokončila Joshina, keď ju zrazu Toshika rukami začala neoblomne tlačiť ďalej.
„Gomenasai...“ Otočila sa poslednýkrát Toshika k blonďavému chlapcovi, so sklonenou hlavou sa ospravedlnila a už aj Joshinu hnala preč.

Keď už boli ďalej, skúmavo sa Joshina zahľadela do Toshikiných fialovkastých očí, ktoré sa snažili nenadviazať očný kontakt.
„Ahaaaaaa! On sa ti páčil!“ Zachichotala sa desivo Joshina a prikládala si ruku k ústam, aby sa nesmiala nahlas.
„A ako si pri tom sčervenela!“ Uchechtávala sa na Toshike, ktorej navierali žily na čele.
„No a čo! Aspoň som sa pred ním nezložila so slzami v očiach a neschopnosťou sa vôbec nejako ozvať!“ Skríkla nahnevane malá bielovláska a zložila si ruky na prsiach. Joshina zastala a so zarazeným pohľadom sa dívala na odchádzajúcu Toshiku. Dotklo sa jej to, no necitlivo sa pobrala za ňou so sklonenou hlavou a bez slova. Mala pravdu...
V tom sa k nej Toshika otočila, objala ju a previnilým psím pohľadom sa jej pozrela do tváre stále zvierajúc ju okolo brucha.
„Gome, gome, gome, Onee-san!“ Zbiehali sa jej v očkách falošné slzičky. Joshina sa len doširoka usmiala, postrapatila svoju mladšiu sestru a opätovne ju objala.

-----

Kamuri po boku Katemy uháňali po nepevných strechách budov, zatiaľ čo za nimi sa Konohou rozlieval krik obyvateľov.
Katema sa uškŕňala a nadšene si odfrkovala. Kamuri súcitným pohľadom hodila za seba, keď uprostred behu vrazila do stojacej Katemy.
„Čo je?“ Spýtala sa jej zvedavo Katema, no skôr, než si stihla všimnúť, kam jej pohľad smeruje, musela za ňou doskákať k pouličnému stĺpu, kde si uvedomila tento zdrvený pohľad. Katema sa uprene dívala na zamračenú tvár muža, ktorého tvár lemovali dlhé, blond vlasy. Katema zvraštila obočie a rozmachnutím ruky hodlala skoliť stĺp v polovici.
„Katema!“ Skríkla na ňu Kamuri a vlastnou rukou zastavila mierenú ranu. Keď si uvedomila, že vyriekla jej skutočné meno, že ľudia zastali a zmätene pozreli na tie dve stvory pri plagátoch -wanted-, zavlnila sa Kamuri od stresu zem pod nohami.
„Kami, viem, že tento muž ti toho vyviedol mnoho, tak isto ako tvojim priateľom a rodine, ale to nie je dôvod, aby si tu kvôli jeho nepríjemnému ksichtu zdemolovala tento úbohý stĺp.“ Ujala sa situácie, a keď si ľudia začali všímať opäť svojho, vrazila Kateme dlaňou po hlave.
„Zbláznila si sa, Katema?!“ Vyštekla na ňu šepkajúc. Tá si len šúchala miesto, kde ju Kamuri udrela a previnilo zazerala do zeme pri jej nohách.
„Toto na mňa nehraj, Katema! Z toho som už vyrástla! Ja viem, kto je pod týmto pohľadom!“
Katema na ňu hodila nepríjemný pohľad, a v tom, keď už si Kamuri myslela, že dôjde k výbuchu Kateminých emócií, tá sa len uškrnula, schmatla spoločníčku za ruku a hnala sa behom zaľudnenou ulicou, kde sa im s nadávkami uhýnali rozhnevaní ľudia.

---

Haruko sa s pripaženými rukami k telu vznášala ponad budovy, pomedzi ktoré sa naháňali rozšantené deti a dospelí si hundrali popod nosy.
Dlhánske modré copy za ňou neviali, len strmo a vodorovne ako priamka sa ťahali za jej telom. Raz šla strmhlav nadol, inokedy špirálovito vzlietala k nebu.
Práve stvárala saltá uprostred vzdušného, ničímvypĺňajúceho priestoru, keď jej oči zaujal pohľad na šedivé vlasy vejúce v neprirodzenom vetre tvoreným Harukou.
‘Takto asi nič podstatné neuvidím..’ Povedala si čertovsky v hlave a už aj sa vzniesla k zemi za neďalekú budovu.
Kráčala kamenistým chodníkom, až zabočila k mostíku, ktorý viedol k jednej z najväčších lúk v okolí Konohy. O zábradlie sa tam opieral istý, neznámy, no veľmi zaujímavý muž, ktorému nebolo veľmi dobre vidieť do tváre. Polovice tváre mu kryla maska siahajúca sa až do polovice nosa. Jeho ľavé oko prekrývala čelenka so štítkom. Odrážal žiarivé lúče slnka, ktoré sa pomaly skláňalo na západ a pre Haruko sa naskytla nádherná scenéria sfarbenej vody pod mužom, jednou rukou držiacim knížku a druhou vo vrecku.
Pomaly kráčala k nemu… Síce nie k nemu, ale cez most… To je jedno… Predsalen je zámer vždy rovnaký.
Vstúpila na drevené prkná mostu a pomalou chôdzou sa vábivo snažila o mužov pohľad. Dívala sa na západ slnka a nastraženými ušami sa snažila zachytiť aj čo najmenší pohyb.
Nedívala sa no vibrácie vzduchu jej prezradili, že jej plán vyšiel. Muž podvihol hlavu a nenápadným -ehm- sa snažil upútať jej pozornosť bez toho, aby vedel, že ona je tá, ktorá má okolo prstu obtočeného jeho.
„Teba som v Konohe ešte nevidel, hádam, že nie si odtiaľto.“ Povedal kľudný hlas spoza jej chrbta a ona na chvíľu zdrevenela. Otočila sa smerom k nemu s úsmevom a povedala, že je dlhý príbeh, odkiaľ pochádza. Sama dobre vedela, že až tak veľmi dlhý nie je, ak je vôbec dlhý.
„A ako sa....-“ Nedopovedal otázku a už aj naňho nadšene kričala nejaká žena. Keď sa otočila, hneď oľutovala svoj čin. Spomedzi budov doteraz za jej chrbtom, naňho rukou vysoko nad hlavou mávala slečna recepčná. Jakmile si aj tá dotyčná všimla Haruko, ruka jej vo vzduchu zastala, stiahla ju dole a rovnako ako Haruko na ňu, tak ona pohŕdačne pozerala na Haruko.
„Ideme, Kakashi-san?“ Riekla pomedzi skrivené ústa. Kakashi schoval knižku, prestal sa opierať.
„Uvidíme sa niekedy inokedy.“ Prehodil jej smerom s úsmevom, pokývol jej ľavou rukou a otočil sa k recepčnej. Spoza nepozerajúceho sa Kakashiho na recepčnú hodila nechutnú grimasu, ktorú nevedno opísať. Prudko sa otočila, vzduchom mávla vlasy, až sa smerom k recepčnej a Kakashimu zahnal silný závan vetra. Naoko ľahostajným, ľahkým krokom sa pobrala ďalej pozdĺž zábradlia.
Keď došla k lesu, ešte raz sa otočila a s posledným pohľadom na odchádzajúcu strigu s Kakashim, ako ho tá čarodejnica nazvala, sa jej telo zavlnilo a opäť ju vhnalo do zúrivých veterných prúdov.

-----

Spoza okna už všetky narvaté v Toshikinej a Joshininej sledovali vystupovanie žiarivého mesiaca na oblohu a v tichosti obdivovali jas hviezd vôkol neho, keď si Joshina odkašľala a všetky tváre na ňu upreli svoj zrak.
„Zistili ste niečo zaujímavé?“
„Ja! Ja! Ja!“ Vrhla sa hneď k rozprávaniu Haruko.
„Neďaleko budovy Kage v jednom stánku predávajú perfektnú zmrzlinu!“
Katema si len ľavú ruku priložila k tvári a zhrozene zavrela oči.
„Kto to z tej klietky vypustil von?“
Všetci len súcitne pokrčili ramenami, no Haruko sa zvonivo zasmiala, hoc vlastne nič nepochopila. Katema sa chytila za koreň nosa a dýchaním z hlboka sa snažila upokojiť, aby sa Haruko nepreletela von oknom.
„Dobre... A niekto niečo užitočnejšie?“ Spýtala sa posmutnele Joshina a Katema s Kamuri zažiarila.
„Pri všetkých bránach nechali posilniť obranu a pribudli tam podľa našich úsudkov celkom zdatní jouninovia. Mali by sme sa mať na pozore, pretože... Pretože sme dnes mali zvláštny pocit..“
„Čo sa stalo?!“ Vyzvedala Toshika, kľakla si a svoje dlane si smerom k zemi vtisla medzi kolená ako psík.
„Strašnou náhodou sme tak prechádzali okolo Sarutobiho.. Nikdy nepochopím, čo akurát vtedy robil v cukrárskej ulici.... Zvláštne po nás pokukoval... Akoby nám dával najavo, že nás odhalil...“ Katema poslednú vetu priam zašepkala a dlaňami si prešla po ramenách, pretože ju pri pomyslení na tento moment striaslo.
Joshina sa chytila za čelo a chvíľu bez dychu sa snažila udržať pokoj.
„Robili ste niečo nápadné?“
„Nie... Len mám pocit, že si pamätá meno -Katema-.. Zrejme ho nechtiac počul, keď ma Kamuri oslovila..“ Previnilo si zahrýzla do pery.
„Tak to máme problém, pretože on tvoje meno naozaj poz...-“ Nestihla Joshina vyrieknúť a uprostred izby sa rozprestrela pára doprevádzaná tichým buchnutím. Pára sa roztiahla a odhalila Kabuta kľačiacom na jednom kolene a rukami sa podopierajúcim o zem. Toshika vyskočila na nohy a ukazujúc prstom na mladíka so zošedivelými vlastmi naňho ihneď na plné ústa vyhŕkla svoju otázku, ktorá ju ani nestihla zaštípať na jazyku.
„Čo tu robíš, baka?!“
„Gomenasai... Posiela ma za vami Orochimaru-sama! Zajtra za úsvitu to začne, stretneme sa kilometer za hlavnou bránou.. Stihnite to včas.“ Dopovedal, a tak rýchlo ako sa zjavil, tak aj rýchlo zmizol skôr, než sa ho Toshika chystala zmlátiť za to, že ich sledoval k ich bytu.

Opäť sedeli v kruhu a nemo sa dívali do zeme čakajúc, čo príde. Nič sa nedialo a dokonca aj nočná obloha za oknom sa nijak nemenila.
„Táto noc bude dlhá...“ Šepla Kamuri do ticha medzi nimi.
„...a zároveň tak krátka.“ Pridala sa aj Haruko, ktorú už tiež pomaly prechádzali žarty.
Katema sa postavila, krutým pohľadom si prezrela všetky tváre.
„Ide do tuhého. Už niet cesty späť.“
Joshina sklopila k zemi tvár, ktorú objali dlhé rozpustené biele vlasy, zatiaľ čo mašľa s rolničkami nehybne ležala na perine jej postele.
„Ja.... Chcem cúvnuť....“ Zašpkala potichučky Joshina s tvárou stále sklonenou k zemi, bez pohľadu na jej spoločníčky.
Toshika si prisadla bližšie k nej a jemne ju objala rukami. Ona jediná poznala skutočný dôvod a ani jej nebolo veselo z boja.. Hlavou sa jej stále vŕtali zlatisté vlasy modrookého chlapca.
„Pravdupovediac.. Nie si sama..“ Objala sa rukami okolo kolien Haruko a v očiach sa jej zračili imaginárne srdiečka.
‘Kakashi…’ Predstavovala si svoju budúcnosť, no pri ďalšej predstave zajtrajšieho dňa jej tie nadšené oči potemneli.
‘Už sme tri…’ Prešlo hlavou Toshike v rovnakú chvíľu.
V tom sa Katema znova zmordovane prehla v chrbte s ovisnutými rukami pred sebou a privretými očami.
„A čo sa týka mňa, je to predsa môj domov…“
„Áno, uvedomujem si, že ste si za pár hodín utvorili vzťah ku Konohe,“ sklopila zrak chápajúc situáciu Kamuri, „ale mali by sme ísť spať a pripraviť sa ako fyzicky, tak aj psychicky.“
Všetky prikývli, a tak sa Haruko, Kamuri a Katema pobrali do svojich izieb, zatiaľ čo sa Toshika a Joshina zababušili do svojich vlastných perín na posteliach.

Závesy sa letmo pohojdávali v prúdiacom vánku, ktorý šteklil Katemin nos povievajúcimi pramienkami vlasov. Jemne ju hladil po tvári a prinášal ďalší spánok, keď sa strhla a prudko posadila. Rozhliadla sa pohľadom po izbe. Kamuri si práve zaväzovala kožené chrániče okolo zápästí. Tvár mala rozospatú a pod očami sa jej nespavosťou modreli kruhy.
„Vstávaj, Katema.. Musíme ísť.“ Zašpekala skoro nečujne až v tom bolo hlasno počuť tú nechuť ísť.
Katema zvesila nohy z postele, zabodla pohľad do zeme pri nohách a vlasy jej jemnými dotykmi padli pozdĺž tváre. Pretrela si rozospaté oči a stroho sa postavila. Prehrabla si vlasy a upravila za sebou posteľ, hoc vedela, že nakoniec z nej možno ostane čiernočierny popol.

Upravili sa a rozhodnuto všetky vykročili z hotela popod pouličné lampy, ktoré ako jediné osvetľovali stále spiacu krajinu navôkol.
Zasvišťalo tichučko vzduchom päť tiel a jemnými skokmi sa odrážali od tmou čierno nasiaknutých striech.
Viali za nimi dlhé vlasy, len Toshike sa vkrádali do napol zavretých očí, zatiaľ čo od únavy o pár krokov zaostávala za ostatnými.
Práve preskočili dedinskú bránu osvietenú žiarivým splnom. Ako na povel nikto nikde nebol.
Vrhali sa pomedzi stromy ponad cestu, ktorá sa kľukatila v prudkých zákrutách.
Zoskočili k zemi, kde sa práve formovala armáda kdejakých čudných bytostí, ľudí s končatinami naviac, strapatými vlasmi, bosými nohami, pazúrami veľkými ako vlastníctvo mačacích šeliem, zuby zarezávajúce sa do jemnej kože dolných pier. V ich doprovode sa v tieňoch veľkých listatných stromov skrývali ninjovia s čelenkami označenými symbolom Suny. Ostražito sa dívali vôkol seba a čakali na povel svojho Kageho, ktorý tam stál po boku Orochimara.
Všetci sa pri pohľade na päť živlov vystreli, vytasili kunaie a nedočkavo sa opäť skrčili do útočnej pozície.
Orochimaru k ním pristúpil a všetky si ich premeral od nôh po tvár.
„Takže s vami môžem počítať..“ Povedal a slizko sa usmial.
Spolu s vychádzajúcim slnkom armáde za sebou pokynul pravou rukou a v jeden okamih sa všetci stratili, skákajúc na svoje stanovišťa, ktoré im v Konohe boli určené.
„Choďte!“ Skríkol, čím sa zavlnila zem aj pod ich nohami a plné zloby, ktorá zachvácala ich rozumy, sa pustili späť k zobúdzajúcej sa Konohe.

-----

Nechala som sa vtiahnúť do zloby, ktorá nepatrí mne.. Nech mi bohovia odpustia za moje konanie voči ľuďom, ktorí ma napriek môjmu pôvodu prijali dobrotivo medzi seba.

-----

Onee-san... Zvládneš sa mu pozrieť z očí do očí s kunaiom v ruke? Zvládnem to ja? Zvládnem myšlienku, že som zabila niekoho, kto za nič nemôže a vôbec niekoho?

-----

Nevidená.. Nenápadná.. Tichá.. Jediným závanom rozmetiem kamenné budovy všemožných farieb. Kamene monumentu rozdrtia kričiace ženy a deti.. Chcem to ale urobiť? Nie..

-----

Zem, po ktorej chodíme.. Zastav nás skôr, než na dlhé predlhé veky zdevastujeme nie len túto dedinu s ľuďmi, ale aj okolité lesy s rôznorodým živočíšstvom a riekami..

-----

Ohne, ktoré neutíchajúco planú a aj tie najmenšie plamienky.. To všetko uhasne mávnutím ruky.. Bola chyba pristúpiť na tento blbý nápad.. Chyba, ktorú sme nikdy nemali dopustiť...