Tam, kde tancujú listy, horí oheň 3/5

Kamuri, Katema, Haruko a Toshika sa tesne pred bránou Konohy pozreli na Joshininu tvár.
„Haruko.. Leť ponad Konohu. V prípade začatia nám daj všetkým vedieť. Každá sa pustí do práce a zabije každého, kto jej vojde do cesty.“
Všetky prikývli a roztrúsili sa k iným častiam Konohy, kde mali počkať na prvé náznaky vypuknutia Orochimarovho plánu.

~
Joshina práve stála na budove Kage a modrými očami prečesávala krajinu pod sebou. V mysli sa jej vynárali spomienky na veci, ktoré tu zažila a muža, do ktorého sa zamilovala tesne pred tým, než sa dozvedela, že jej práca velvyslanca medzi Konohou a Kiri skončila. Stále si pamätala na bozk, ktorý jej v objatí pred odchodom venoval. Mávajúca ruka miznúca v diaľke sa jej stále mihala pred očami.

„Mai-chan.. Čo tu takto skoro ráno robíš?“ Ozval sa hlas spoza nej.
‘Dopekla… Zabudla som, že tu dohliada aj na túto budovu..’ Pomyslela si a pomalým pohybom sa svojmu strachu otočila tvárou v tvár.
Díval sa na ňu čiernymi, rozospatými očami a očakával odpoveď, ktorá neprichádzala.
„Mai-chan?“ Popohnal sa k nej pomalými krokmi, v ktorých bolo poznať vyčerpanie a únavu.
Joshina sprvu mlčala, no v tom sa ozval krik za ňou.
‘Peklo začalo…’ Rozhostila sa jej myšlienka v hlave. Opantala jej zmysly a vzhľadom k jej škodoradostnej povahe sa jej na tvári zračil úškrn.
„Čo to dopekla?!“ Skríkol Kotetsu a ihneď sa mu do tela vtlačil život a energia. Rozbehol sa s úmyslom následovať krik, keď mu cestu zatarasila červenovlasá, modrooká Joshina s kunaiom priloženým k jeho hrdlu. Šklblo jej rukou, keď si uvedomila, čo práve robí. Uskočila dozadu a čakala na jeho reakciu.
„Kto si dopekla zač?!“ Vytiahol kunai aj on a čupol si v útočnej pozícii.
Končeky vlasov beleli, modrasté oči temneli.

Cink.. Cink..

Zahrkotali rolničky rozkolísané vánkom, ktorý zavial.
‘Znamenie…’ Privrela Joshina oči.
Znova ich otvorila a musela sa silne ovládnuť pred slzami. Zdesene ju prebodávali čierne oči, pri čom mužovi opadla ruka zvierajúca kunai.
„Jo... Joshi....“ Muž sa prudko postavil a rozbehol sa k Joshine, ktorej sa pod jeho pohľadom úľavy zatriasli nohy. Rýchlo pred seba namierila kunaiom.
„Nechoď ku mne...“ Zašepkala, pri čom jej ofina čiastočne zatienila zúfalý výraz.

„Kotetsu! Pri západnej bráne sa objavili tri veľké hady! Rozdrvené kamenné múry pochovávajú milióny ľudí, treba to ihneď zastaviť!“ Priskočil k nemu Izumo, no Kotetsu sa ani nehol. Nemo sa pozeral pred seba, pri čom sa mu v očiach zaleskli nikdy nevidené slzy. Izumo sledoval jeho pohľad. Stáli tam dvaja ako soľné stĺpy bez pochopenia tejto situácie.
„Joshina-chan?!“ Skríkol, keď jeho pohľad zaujal tasený kunai hrotom mieriaci k ním.
„Čo to má znamenať?!“ Vyjachtal zo seba po chvíľke, zatiaľ čo za Joshininým chrbtom prekypovali bolestivé výkriky.
„Ty... Nie... Neverím tomu... Čo ty máš s Orochimarom?!“ Vytasil kunai aj on a dával jej poslednú možnosť to vysvetliť.
Jeho čakanie ustálo a on sa vrhol vpred.
Jej ruka s kunaiom klesla a pred priamym nárazom Izumovho kunaia do jej srdca sa hruďou vytočila bokom. Skrčila sa a rýchlym výpadom vpred zmizla Izumovi z dohľadu.

Cink... Cink...
Zahrkali rolničky v doprovode cinknutia kunaia o zem, ktorý bez povšimnutia vypadol Joshine z ruky.
Nechala tam Izuma stáť a sama sa hodila Kotetsuovi okolo krku.
„Ty mäkkota. Nikdy si nebola schopná niekomu ublížiť, preto si práve bola velvyslancom.. Som však rád..“ Zašepkal do zvlnenej bielej kopy vlasov na jej ramene. Rukami si ju vôkol pásu privinul tuhšie k telu, na čo sa na nich Izumo len nechápavo pozrel.

„Takže Joshina-sama, tá, čo bola vrchom päťcípej hviezdy, sklamala ako prvá..“ Obaja s Kotetsuom zazreli po Izumovi, no......
Po brade mu tiekli pramienky krvi, ruky mu opadli pozdĺž tela, pri čom v pravej ruke stále zvieral kunai.
Z posledných síl sa udržiaval na nohách, aby mu na polovicu nepreťal telo nažĺtly kôl, ktorým sa mu niekto zozadu vŕtal pomedzi rebrá.
„Asi to pôjdem oznámiť Orochimarovi-sama..“ Vykukla hlava ponad Izumovo rameno, pri čom sa na všetky strany rozliali bielučké vlasy zviazané v cope.
„Kidoumaru.....“ Zasyčala Josh pomedzi zuby, no v tom už len videla, ako sa Izumo odtiahol od skrvaveného hrotu. Rýchlo sa stočil, ľavou rukou potiahol za hrot a pravou si to kunaiom namieril priamo na Kidoumarovu tvár. Rýchlo uskočil a vycerenými očnými zubiskami sa uškŕňal na na kolená padlého Izuma. Z jeho hrude sa mu do jouninskej vesty vpíjala krv.
„Izumo!“ Pribehla k nemu Joshina a už aj sa jej medzi prstami rozťahovalo zelenkasté svetlo. Spoza jej chrbta sa proti Kidoumarovi rozbehol Kotetsu.
„Ty baka! Poď okamžite späť!“ Skričala za ním, no ten ju nepočúvol. Utekal ďalej vpred proti Kidoumarovi, ako by mal nejakú šancu proti jeho zvráteným technikám.
„Nechoď priamo proti nemu, skáčeš mu do cesty, idi*t!“ Vrieskala po ňom vystrašene, no tentokrát ju akosi počul. Počas behu menil smer, a keď už bol skoro pri ňom, jeho telo obalila hmota, ktorá z ničoho nič vystriekla z Kidoumarových pavúčích úst. Priklincovala Kotetsua k zemi.
Z pavúčich zvieradiel pomalým kĺzavým pohybom vyliezal šíp. Dával si zrejme načas. Škodoradostne žmurkol očkom na zdesenú Joshinu. Zreničky sa jej roztiahli pod nátlakom ťažkého rozhodnutia. Zastaví Kidoumara a zachráni Kotetsua alebo ostane čupieť pri Izumovi a nenechá ho úplne vykrvácať?

Čas zastal.. Zastalo všetko.. Joshina s Kidoumarom sa na seba vzájomne s vytreštenými očami zadívali.
Za jeho chrbtom bez čitateľného výrazu stál muž s bielymi očami, vôkol ktorých sa tiahlo navreté žilstvo. Pravú ruku mal ohnutú za chrbtom a prsty ľavej ruky zabodával do Kidoumarovho chrbta.
„Hýbeš sa pomaly.... Dieťa... Hakke Rokujuyon Shou!“
Pravá, ľavá, pravá, ľavá.. Ruky vodcu Hyuuga klanu sa vzájomne a nepozorovateľne rýchlo preplietali a rozrážali vzduch. Päsťami sa odrážali od Kidoumarovho tela, ktorý sa tam len pod dopadom jeho dlaní kmital sem a tam bez možnosti utiecť. Posledný úder odznel, telo Kidoumara zvalilo sa k zemi.

„Nestačí ti to na to, aby si vzal nohy na ramená?“ Prekypoval neprestajným kľudom Hiashi a s pohľadom upretým na vstávajúceho Kidoumara sa len kyslo pousmial.
„Si úbohý.. Hakke Hyaku Nijuuha Shou!“

Jeho telo sa opäť zrútilo k zemi, pri čom pod náporom Hiashiho sily nemalo šancu odolávať. Bez vonkajších zranení duša opustila jeho telo, zatiaľ čo jeho ohníček chakry uprostred jeho hrude prestával pláť.
V tom Joshinu prebodol svojimi vševidiacimi očami, no naďalej si na tvári zachovával svoj neutrálny výraz.
„Vítaj späť, Joshina-sama..“

~

‘Pokiaľ si spomínam, tu niekde by malo stať sídlo Hyuuga a Uchiha klanu… Kde to len…’ Skúmala okolie vôkol seba Katema. Stočila sa o menší uhol vpravo a jej zrak zastreli vymreté ulice klanu Uchiha.
„Je to tu ale desivo... prázdne.“ Poznamenala nahlas a to ticho, ktoré ju neznámo ako vťahovalo do minulosti uchihovského masakru, jej pomaly zastínalo myseľ.
„Tak to aby si sa v tejto bývalej ohnivej štvrti nestratila, Katema-chan..“ Ozval sa spoza jej chrbta známy hlas.
„Tokuma-kun?“ Otočila sa s milým úsmevom, hoc nečakala, že by ju bol niekto spoznal. Zazeral na ňu z istej diaľky. Nemal na tvári úsmev, no netváril sa nepriateľsky.
„Ako to, že si sa objavila v tento nevšedný čas?“
Jeho pohľad sa nemenil, no bolo poznať, že mu to už určite došlo.
„Čo zamýšľaš po boku Orochimara?“
„Po boku Orochimara nič. Priam som sa rozhodla opačne. Nedovolím, aby takto vyzerala každá jedna ulica.“ Povedala a svojim pohľadom opäť zablúdila k vymretým domčekom, kde sa jej ešte teraz pred očami objavovali krvavé fľaky po zemi.
„Takže nedovolíš, hej? Si sprostá, naivná lemra..“
Obaja prudkým otočením tela zazreli na vyššiu budovu, ktorá sa nachádzala hneď vedľa tej, na ktorej stáli.
„Pochopím, ak ma niekto nemá rád, ale nadávať mi nebude nikto.. A vôbec nie niekto, kto nemá viac ako meter.. Zas*ané decko.. Tokuma... Zmizni!“
Skríkla naňho nevrlo, no on pochopil, že je to určite dôležité a pre jeho vlastné dobro.
Katema si čupla kolenami od seba a zavrela oči. Spojila dlane v pečati draka, pri čom sa jej pomaly začali dvíhať vlasy, akoby nespadali pod gravitáciu.
Okolo už v plnom prúde pobehovali zdesení ľudia, krik sa tiahol do údolí ďaleko za Konohou. V tom však všetko zastalo. Ľudia sa zastavili v pohybe a listy bez pádu ostali visieť vysoko nad zemou.
„Čo to, do r*ti....?!“ Zvriesklo ružovovlasé dievča.
„Toto... Je pravé genjutsu.“
„Ako... S tou pečaťou... ?!“
„Nebuď úbohá.. Tá pečať robí iné divy..“
„Čo....“ Zasekla sa dievčaťu reč a flautu držiac v ruke ešte viac zovrela.
Katema otvorila oči. Z kútikov očí jej vytekala oranžová tekutina nasiaknutá čiernou farbou. Koža na líciach sa jej pomaly trhala ako pod ostrím britvy a čerstvá láva obmývajúca hrany jej tváre jej rany vypaľovala. Oči samotné jej svietili démonickou, krvavou žiarou a ebenovým uhlíkom. Bol to pohľad do samotného pekla.
„Mala si ma nejako zneškodniť skôr, než si ma takto nechala. Moje genjutsu pôsobí všade! Ako som povedala, si obyčajná, tupá m*cha!“ Skríkla Tayuya, pri čom sa jej po tele roznášali čierne fľaky pochádzajúce z jej ľavého ramena. Vlasy sa jej ježili a pomedzi ne si hľadali cesty slonovinovobiele rohy. Zlaté dúhovky jej doprevádzalo černejúce beľmo.
„Obyčajná, tupá m*cha si tu ty, pretože si v mojom svete a toto... Ti je h*vno platné..“ Katema od seba oddelila ruky a jemným pohybom stála na nohách. Po oboch bokoch hlavy sa jej zošuverila koža a ako popol sa jej zosypala k nohám. Z holej lebečnej kosti, ktorá belotou svietila zvnútra hlavy sa jej taktiež začali formovať rohy. Pod páliacim ohňom naberali ohorenú, čiernu farbu a pod ťarchou kostnej hmoty sa začali stáčať. Pripomínali rohy samotného Bafometa.
Tayuya ustúpila vzad, no to už jej členok oblizovali jazyky pekelných plameňov.
„Tu ti už nič nepomôže... Toto je peklo..“ Prehodila si popod nos Katema neutrálnym pohľadom a pomalými krokmi sa približovala k zúfalstvom pohlcovanej Tayuyi.
Roztrasené prsty, v ktorých zvierala flautu si priložila k ústam a fúkla. Peklom okolo nej sa rozliala jemná melódia. Objavili sa Doki, ktorí sa v náhlivosti bez počkania vyrútili vpred.
Katema privrela oči tvárou vyvrátenou ku krvavému nebu. Napol rozpažila ruky dlaňami vytočenými hore.
„Katon......“ Šepla do tichého prázdna prerušovaného len praskajúcimi vetvami pod malými plamienkami. Tie sa zaraz rozhoreli ako obrovské vatry, hoc nikde nemali pôvod. Vynorili sa z ničoho a prevrácali imaginárny svet na prach.

BUM...!

Tayuyi vybuchla ruka, flauta sa zapichla do spráskanej zeme. Z vysušených tmavých dier bafkala pára vo veľkých oblakoch.
„Presťaň!!!“ Zvrieskla Tayuya na plné hrdlo, na čo Katema otvorila oči. Zatvárila sa nechápavo.
„Netvár sa, akoby si o ničom nevedela, ty zmija! Odtrhlo mi to ruku!“
„Ale to som nebola....-“

Tayuyi sa sprvu nafúkla tvár, pri čom sa Katema skoro zvalila k zemi od smiechu. No keď sa zrazu nafúkla celá, Katema si stihla už len pravou rukou prekryť tvár.

BUM...!

Po Tayuyi ostalo prázdne miesto. Jedinú spoločnosť jej robili plápolajúce ohne.
Opäť si čupla, zovrela dlane, zatvorila oči.

„Jééé, ahoj!“ Drgol do nej ktosi a ona sa od ľaku hodila dozadu na zadok. Strašne ju pálili oči a pár klipnutiami sa naozaj musela zbaviť sĺz, ktoré sa jej do nich drali.
„Takže to si bol ty! Prečo si to spravil?! A ja som sa začala baviť, blbec!“ Postavila sa stroho podráždená. Úsmev na jeho tvári poklesol, no keď zašiel pravou rukou do vrecka s íľom, nad hlavou mu blikla žiarovka.
„Zdálo sa mi, že tam si už veľmi dlho.. Ešte aby si ty sama zhorela...“ Pritisol sa jej k chrbtu, pri čom mu už veľmi nevadilo, že sa mu ním otočila. Ľavou rukou ju objal okolo pása a pravou jej pred tvár strčil čosi maličké.
„Čo to je?!“ Zahundrala otrávene, no keď videla, že to bol maličký kvietok, na jej tvári sa prestrel rozčarovaný úsmev. Vzala ho do ruky a natešená sa otočila k nemu. Milo sa mu podívala do očí, no zarazila sa.
„Počkať... Čo ty tu vlastne robíš?“ Nadvihla jedno obočie.
„Unášam ťa!“ Povedal narýchlo a víťazoslávne sa usmial. Zohol sa, prehodil si ju cez rameno a skočil z budovy. Kateme to úplne rozbilo vlasy a pri jeho dopade na tvrdé telo provizórneho vtáka sa jej jeho rameno trošku viac vrylo do oblastí podbrušia. Zakňučala bolesťou, na čo ju jej vysnívaný radšej zložil.
„Kam že ma unášaš?“ Usmiala sa naňho nezbedne.
„Len neďaleko Konohy. Je tu trošku veľký chaos, hmm.“ Povedal, pravou rukou jej zablúdil medzi vlasy a jemným dotykom svojich pier sa obtrel o tie jej.
Kateme zavybroval žalúdok a spolu s ním nervy. Naštvane otvorila oči, na čo už do nich upierali zraky modrasté oči sťa nezábudky.
‘Nemohol ma naozaj normálne pobozkať…..’

~

‘Haruko, Haruko, Haruko.. Je fajn, že som neviditeľná.. Pre ľudí podo mnou by lietať bez krídel bolo naozaj komické!’ Poletovala si úplne bez záujmu k Orochimarovým plánom a unášaná vetrom sa knísala z jedného boka na druhý, keď sa zvesela uhýnala stromom.
Na rýchlosti naberala, uberala a stále dokola sa prerývala pomedzi bezbranný vietor.
Natešená si v tej rýchlosti obzerala zazelenané lístie, no pohľad vpred sa jej naskytol príliš neskoro. S rozdrvenou tvárou sa zabárala do stromu chráneného kôrou, z ktorej zrejme už neostalo nič. Ľahkým skĺznutím ako po másle dopadla k zemi, kde obkročmo nohami obopínala kmeň.
‘To sa môže naozaj stať len mne..’ Pomyslela si naštvane.
„Čo to tu robíš?” Ozval sa niekoho hlas spoza nej, a hoc aj keď svoj nos a zraky zabárala do hnedej kôroviny, jasne počula tú nechápavosť v hlase. Haruko sa ako na povel odlepila od stromu a už aj stála na nohách. Ruky zovrela za chrbtom a snažila sa tváriť nezaujato.
„Hrala som sa na ďatľa..” Poznamenala a pravou rukou si zašla na zadnú časť hlavy. Na tvári sa jej rozčaril úsmev od ucha k uchu, keď sa proti nej zračil Kakashi v bojovej pozícii. V ruke držal kunai a páska Skrytej Listovej odhľadovala jeho ľavé oko.
„Naozaj nečakané.. Ale ja som nemyslel, čo si nosom hľadala v tom strome. Prečo si v Konohe?!”
“No… Ja… Vôbec tu nie som, aby som ju zničila.. Vážne nie!” Obraňovala sa prosebne Haruko s rukami pred hruďou a zároveň dlaňami vytočenými k nemu. Maličkými krôčikmi cúvala, a keď už sa aj zvrtla na päte s cieľom utiecť, jej krok sa zastavil vo vzduchu pri zahliadnutí ôsmych psov s ceriacimi zubami. Haruko zložila nohu, ruky spustila pozdĺž tela. Bokom sa otočila ku Kakashimu a z jej očí sršala, zdá sa, nevednokdevzatá zúrivosť.
„Prečo ma proste nenecháš odísť?”
„Pretože si sa práve priznala k spolupráci s Orochimarom.” Povedal akoby ľahostajne, no to už pravú ruku vzťahoval k zemi, pri čom si ľavou pridŕžal predlaktie. V jeho rukách sa náhle zbiehala elektrizujúca chakra, ktorá prebodávala všetko okolo ako búrkové blesky.
„Ale veď on je škaredý! Prečo by som to robila?!” Zaťala ruky v päsť a dávala jasne najavo svoje znechutenstvo voči jej zamestnávateľovi. Telom jej striaslo, keď si predstavila jeho dlhánsky jazyk a prosebne sa zahľadela na Kakashiho psími očami.
„Povedz pravdu… Kto si?!”
„Som Haruko, ale nemysli si, že som veterný živel! Veď sú to len mýty, nie?” Zapotila bez rozmyslu Haruko, no keď si uvedomila, čo povedala, na jej tvári sa rozľahol úškrn. Kakashi prižmúril oči a podozrievavo si ju premeriaval.
„Prídeš mi skôr ako práve vypustená z psychiatrie. Možno sa naozaj nemám čoho obávať,” riekol s kľudom Kakashi, na čo sa guľa v jeho rukách pominula. Haruko si vydýchla a jej telo sa zbavilo doteraz zbierajúceho sa stresu.
„Ale psychopati sú väčšinou vždy nebezpeční a napadnú ťa, ak to nečakáš! … Chidori!” Skríkol a opäť zvieral pravú ruku k zemi. Haruko len pokrčila ramenami, hlavu vystrčila viac dopredu. Ukazovákom pravej ruky si škriabala vlasy neďaleko spánku a nechápavo napol privretými očami sledovala, čo sa práve udialo pred jej očami.
Keď jej konečne došlo, že je zle, to už sa proti nej rútil Kakashi s napriahnutou blýskajúcou sa rukou. Mieril jej na hlavu a na bokoch sánky a šľachách tvoriacich krk bolo ľahké poznať, že do presnosti úderu zabodával aj jeho vševidiace oko.
Haruko len tak tak vsunula hlavu vpravo a vyhla sa tak smrteľnej rane, po ktorej by nemala namiesto hlavy ani palacinku.
„Si sa zbláznil?!” Zagánila naňho. On stiahol ruku a zdrvene sa díval do svojej trasúcej sa dlane.
„Ako to, že som netrafil?”
„No to bude asi tým, že si strašne pomalý!” Pokrčila Haruko plecami, akoby práve na poslednú chvíľu neunikla k deportovaniu častíc jej vlastnej hlavy do okolia najbližších päťdesiatich metrov. Kakashi sa na ňu pozrel, v čom utržil akýsi šok a vyjavene s otvorenými očami na ňu ostal civieť.
„Čo sa deje?” Spýtala sa a zvraštila obočie do striešky. Teda.. Len jednu jeho polovicu.. Ľavú polovicu tváre jej tvoril obyčajný biely zhluk páry a plynov, ktoré sa zbiehali z jej okolia a pomaly jej opäť navrácali stratenú tvár.

~

„Toto sú moji Kikai.. Prebývajú vo mne za pomoci Kakaichu no Jutsu..”
„Mne je to ale fuk, mladý pán. Tvoji chrobáčikovia nemajú šancu mi ublížiť.”
„Je zlé sa preceňovať. Riadia sa mojimi myšlienkami a urobia všetko za cenu mojej chakry. Nezastavia sa a je ich nekonečné množstvo. Je už len tvoje rozhodnutie, aby si sa včas odhodlala odísť.”
„Že ja sa preceňujem? Ale, ale… No tak sa pozrime, čo dokážeš.” Zachichotala sa smerom k mladíkovi s čiernymi okuliarmi a šedastou kapucňou na hlave.
„Som Shino Aburame. Akože sa volá tá, ktorá chce zomrieť tak nedôstojnou smrťou?” Spýtal sa jej naoplátku, no však bez pozmenenia jeho neutrálnej tváre.
„Kamuri, ty šváb,” precedila smerom k nemu, popri čom jej nadskakovali kútiky pier.
„Rozumiem.. Mushi Yose no Jutsu…” Zašepkal, kľakol a buchnutím roztvorenej päste o zem sa začali pomedzi hlinu ťahať modrasté vlákna Shinovej chakry, ktoré tvorili sieť. V každom v políčku sa zachvela hlina a spod nej sa vynoril hmyz z každého druhu jeden. Pole hmyzových mín sa čertilo rôznorodými farbami a niektoré z malých tvorov nedočkavo cvakali klepietkami.
„To je naozaj roztomilé, ale čo s tým chceš robiť? Mal by si si svojich miláčikov zavrieť do nejakého habitatu, aby si neublížili.”
Shino sa len pousmial popod nos, spojil dlane a pomalými pohybmi pier, akoby mal času nazbyt, sa konečne ukázala jeho zvrátená myseľ.
„Baika Konchuu no Jutsu..”
Hmyz stojaci uprostred rovnomerných čiar tvoriacich pravidelné štvorce sa začali rapídne zväčšovať.. Pavúkom sa začali rozťahovať brušká do väčších rozmerov, pri čom jeho nárast sprevádzalo predĺžovanie šlánkovaných nožísk. Mravce Shinovi siahali približne po kolená a húsenice pripomínali aký si obrovský chlpatý tunel.
Kamuri ustúpila dozadu a musela uznať, že to, čo vidí určite ešte nikdy nevidela.
„Toto jutsu som vytvoril sám. Inšpiráciu k nemu mi dodal jeden chlapec, ktorý nie je zas až tak pekný a obľúbený, no v jeho tele drieme značná sila, ktorú veľa shinobi postráda. Baika no Jutsu je jeho klanová technika, ktorú som si, mrzí ma to, akosi požičal. Stačilo to už len pretvoriť na hmyz a vzniklo čosi úžasné.”
Kamuri sa opäť len zachichotala a prekvapená zavrela oči.
„Možno nie si až tak hlúpe a naivné dieťa..”
Nechcela zničiť Konohu. Vedela, že ostatné to už taktiež určite vzdali, no tento chlapec bol výnimočný. Lákalo ju s ním bojovať, pretože ešte boj nezačal a už je celý prekvapení. Otvorila oči a naradostená zistila, že sa celá armáda obrovského hmyzu pohla k nej. Mierne ju pri tom od znechutenia striaslo a zachvel sa jej žalúdok, no keď spoza oddielu niekoľkonohých tvorov zbadala chlapca len nečinne stáť s rukami vo vreckách, bez akýchkoľvek námietok spojila dlane. Jednou z tej druhej pomalým pohybom vyťahovala veľký kus dreva, na ktorom konci sa pyšnil nebezpečne vyzerajúci hrot. Skúsene ním zatočila v ruke a vložila si ho stále dlaňou držac za prednú časť pod pazuchu.
„Hra môže začať, šváb.”

~

‘Nie.. To je hlúposť.. Veď tu žila.. Ani neviem, koľko rokov.. Nie je možné, aby proti niekomu odtiaľ zdvihla ruku.. Ona je strašná mäkkota.. Dúfam, že sa jej nič nesta..-’ Premýšľala Toshika opierajúc sa chrbtom o stenu a tvárou otočenou k zábradliu, cez ktoré bolo vidno na celú ulicu, no v tom sa za ňou pohlo a ona spadla na zadok doprostred otvorených dverí, ktoré si pred tým akosi nevšimla. Zazrela hore, odkiaľ na ňu nechápavo hľadeli modré oči.
„Čo na mňa tak čumíš?!” Zvraštila obočie Toshika a už aj sa šúchajúc po boľavom zadku postavila tvárou ku vtipnému výjavu, z ktorého sa hneď rozosmiala.
„Prejashina, čo to máš oblečené?!” Skríkla a začala sa smiať na plné kolo. Chlapec pred ňou mal na sebe oblečené detské pyžamko, akoby po mladšom súrodencovi.
„Ale ja..-“
„A čo to máš na hlave?!” Nevnímala chlapcovu snahu a smiala sa ďalej, pokiaľ chlapec nezaťal pravú päsť a neudrel ňou do zárubne dverí.
„Nie, nie.. Prepáč! Tá čiapočka so zúbkami je naozaj kawaii!” Vtisla pred seba dlane a potichu si z neho robila srandu ďalej. Na jej vážnom výraze nadskakovali kútiky pier a ona sa zdržiavala ďalšej vlny smiechu.
„Prestaň, -ttebayo! Ty tiež vyzeraš ako pred porážkou!” Nastavil k nej päsť, na čo mu do nej strelila ona svojou a jemu trošku jemne popraskali hánky.
„Čo si to povedal?! Chceš si zbierať zuby po zemi?! A teraz nemyslím tie na tvojej čiapke!” Obom z očí do očí zasršali -blesky-.
„Nepodceňuj ma! Zahrabal by som ťa do zeme určite do piatich minút! Kage Bun..-“
„A čo chceš s týmto dokázať?! Ak tu budeš na viackrát v tomto desnom šatstve, zomriem akurát tak plačom od smiechu!” Povedala, a cez skrývaný smiech sa aj tak snažila vyzerať vážne, čo jej príliš nešlo. Jej tvár sa krivila zvláštnymi grimasami, ktoré ho iritovali ešte viac.
„Nenavážaj sa do môjho pyžama! Ty si chudáčka, pretože určite sama žiadne nemáš! Tvoji rodičia by ti mali nejaké zaobstarať, aby si si neliečila komplexy na niekom inom!“
„A tvoji rodičia by ti mali vysvetliť, že nemáš 5 rokov!“
„Ja nemám rodičov, aby si vedela!“
„Ja viem! Veď práve, že ani ja, baka!“
„Počkať.. Čo?“ Pozastavil túto prazvláštnu výmenu názorov blonďavý chlapec, jelikož ho zaujali jej posledné slová.
„Čo, čo?“ Nechápavo sa ho spýtala, pri čom jej slová, ktoré sama povedala uprchli z hlavy.
„Ako to, že ani ty?“
„Čo ani ja?“ Nechápala stále, kam tým mieri. Blonďák sa chytil za čelo, no potom odstúpil a pozval ju dovnútra.
„Čo to robíš?“ Vrhla naňho vyjakaný pohľad a čakala vysvetlenie.
„A čo robíš teraz ty? Veď poď dnu a nestoj tam tak!“
„No... Neviem, či chcem ísť k tebe dnu.“ Poznamenala, ale to už jej znova nadskakovali kútiky pier.
„Prestaň už, -ttebayo!“

„Naruto už mohol byť dávno mŕtvy, nač to otáľanie?“ Utrúsil ktosi po Toshikinej pravici. Stál tam Kabuto a so škodoradostným úsmevom si podvihol okuliare.
„Teba je h*vno do toho!“ Riekla mu spätne, no opovrhačne. Naruto sa nezmohol ani v jediné slovo a striedavo na nich zazeral.
„Naruto, vlez dnu a prezleč sa.“ Povedala Toshika, no už v tom nebol ten žartovný tón. Narutovi z toho chladivého kľudu preleteli zimomriavky po chrbte.
„Čo sa to tu deje?!“ Vyletelo z neho zrazu.
„Proste sa vypadni prezliecť!“ Okríkla aj ona jeho, no vzápätí sa z jej úst znova stala akoby ľadová sieň.
„Ja ho zdržím.“
Narutovi stále utekala pointa danej situácie, no keď sa Kabutovi v ľavej ruke zaleskol lekársky nôž, trikrát ho presviedčať netrebalo. Vbehol dnu a za sebou zabuchol dvere ranou, ktorá sa určite niesla aj do susedných ulíc.

„Kráčaš v stopách svojej sestry?“ Uškrnul sa.
„Čo ty vieš o stopách mojej sestry.. R*ťolez jeden..“
Snažila sa krotiť aspoň intenzitu hlasu, keď to už so slušným slovníkom vzdala.
„Mala by si utiecť a zachrániť si svoj úbohý zadok, kým môžeš. Ak už sa odmietaš riadiť scenárom, aspoň odíď z pódia..“
„Tvoj taký úbohý nie je čo?“ Zaškerila sa naňho a v hlave sa jej to hmýrilo škaredými predstavami.
„Čo tým myslíš?“
„Že musí byť super.. Aké to bolo, keď ti ho Orochi-niekto vylíz...-“
„Takto o Orochimarovi-sama hovoriť nebudeš!“ Prerušil ju ešte pred tým, než to dopovedala. Zvrieskol a už aj sa rútil oproti nej už s naozaj naštvaným pohľadom. Tá len posmešne nadvihla pravý kútik pier do polovičného úsmevu a sama pre seba si zašeptla popod nos:
„Takže to bolo naopak..“