Tam, kde tancujú listy, horí oheň 1/5

Úvod ^^

Takže.. Musím povedať, že to mala byť najprv len obyčajná jednorázovka o niečom inom, ale ako čas plynul, v hlave sa mi formovala myšlienka na túto FF.

Hlavnými postavami som samozrejme ja, Haruko-chan, Katema a Karimao Toshika. Týmto trom sa chcem poďakovať, že boli ochotné podstúpiť to riziko a vstúpiť do môjho plánu zvrátiť udiaté udalosti. Zároveň sa im chcem ospravedlniť, ak som ich náhodou zle vystihla alebo napísala niečo, čo im bolo proti srsti... Alebo proti chlpom. Je tam ešte jedno dievča, ale to je vymyslené.

Dej sa odohráva dávno na začiatku základnej série Naruta ešte v dobe, keď prebiehali chuuninské skúšky. Otázkou ostáva.. Čo by sa stalo, ak by Hokage aj napriek úpenlivému proseniu Anko a výhražkam Orochimara zrušil chuuninské skúšky?

Tento nápad musel z hlavy von, snáď sa bude páčiť! ^^

Padá hviezda. Jedna z tých mnohých, čo rozsvietili nočnú oblohu, na ktorej sa nejavili kopy stálych hviezd, a na ktorej žiarivý mesiac prekrývali čiernočierné mraky. Nebolo miesta, odkiaľ by presvitol aspoň jediný záblesk strieborného svetla. Tento svet dnes v noci zahaľovala temnota, ktorá pomaly uvádzala spiacu krajinu do nekonečnej ničoty, z ktorej niet návratu.

*
‘Prichádza čas. Prichádza čas, keď nás bude potreba. Postavíme sa na čelo šíku, čeliac tancujúcim listom. Ako to dopadne? Sme dostatočne silné, to zvládnuť?’

---

‘Jeho žiadosť je neprepočuteľná. Sme schopné niečoho takého? Ale čo zato? Čo je v stávke? ...čo s tým vlastne máme my? Po tomto podniknutom kroku už nikde nebude bezpečne.’

---

‘Nech zem vypočuje prosby, ktorých výsledky sú potrebné a správne. Nech nenechá tento svet klesnúť do tmy, v ktorej história tohto sveta padne v zapomenutie.’

---

‘Tento svet sa rúca do záhuby. Osud ohnivej zemi leží na našich bedrách. Zachránime svet pred prichádzajúcou skázou alebo vysoké hradby zmiznú s vánkom, ktorý zavanie?’

Päť tiel, päť duší, jedna myseľ..
Stáli pod holým nebom všetky, obývajúce iný kút sveta. Sledovali temné dianie nočnej oblohy.
Biele vlasy zaviali vo vzduchu, tmavohnedé oči potemneli, vietor ustal, bosé nohy rozbehli sa vpred.
*

“Anko! Čo sa stalo?!” Priskočil ku krčiacej sa žene bieločervený Hokage s klobúkom na hlave. Žena si pravou rukou zvierala ľavé rameno kľačiac na jednom z kolien, oči zatvorené, zuby zaťaté z bolesti, ktoré so sebou niesla prekliatá pečať muža, jehož meno bolo nehodno vysloviť.
“Hokage-sama…” Precedila syčiac pomedzi zuby.
“Chopte sa jej!” Pokynul starší pán mužom v maskách. Tí ju podopreli a spolu s ňou sa pobrali za miznúcou hlavou Konohy.

Pootvorili sa dvere, zavŕzgal pánt, ktorý upozornil konožských jouninov v miestnosti. Otočili sa s očakávaním v očiach, ktoré nahradilo zdesenie.
“Anko-sama!” Pribehol k nej muž so šatkou na hlave, ktorá hrdo niesla symbol Konohy. Podoprel ju, čím sa uvoľnili ruky už za ňou stojacích ANBU. Do miestnosti vošiel taktiež sám Hokage s otázkou na jej zdravotný stav.
Anko si sadla na pohovku, no jej tvár už naberala prirodzenú farbu.
“Pomaly prestáva bolieť..” Pomrvila sa a aj napriek zlepšeniu si zvierala čierne nikdynezmiznúce znaky.
Starec súhlasne prikývol a pýtal sa jej na podrobnosti tušiac najhoršie.
“Bol tam.. Vrátil sa..” Šeptala si pod nos vydesená vlastnými slovami.
Všetci v miestnosti zmĺkli a údy sa im rozklepali, kvapky potu padali z tváre.
“Hokage-sama! Musíme ihneď ukončiť chuuninské skúšky! Bez rátania tých skúsenejších, sú tam nováčikovia!” Vykríkol jeden z dohliadajúcich jouninov, no Anko zaťala päste.
“To nemôžeme! Je tu niečo, čo pritiahlo jeho pozornosť! Vyhrážal sa zničením Konohy!”
Starec sa chytil ustarane za bradu počúvajúc zvadu pred ním, premýšľal.
“Čo také mohlo zaujať pohľad jeho očí?” Vyriekol otázku, hoc tušil odpoveď.
“Ten chlapec….” Nedokončila Anko, no aj napriek tomu sa všetkým vyjavila tvár posledného, ktorý prežil.
“Takže mu spôsobil to, čo tebe… Hmm..” Jednal starec stále s kľudom.
“Hokage-sama… To je nemožné! Nie je možné, aby to prežil! Treba ho nájsť, zatiaľ čo skúšky budú pokračovať!” Zaťala päste ešte viac, aby potvrdila platnosť svojich slov, Anko.
“Ale tímy pracujú v trojiciach!” Opäť sa ozval jeden z okolo stojacich jouninov.
V tom sa Sarutobi Hiruzen otočil k odchodu, zatiaľ čo na tvárach ostatných sa zračilo očakávanie jeho rozhodnutí a nariadení.
“Chuuninské skúšky…” Vyriekol prvé slová, no odmlčal sa a poslednýkrát si snažil premyslieť svoje rozhodnutie.
Anko povolila päste dúfajúc v odpoveď, ktorú čakala. Vedela, že by ju starý Hokage nezrušil. Má dosť rozumu na to, aby vystavil nebezpečenstvu celú Konohagakure no Sato.
Jouninom a ANBU stojacim obďaleč tuhla krv v žilách.
“... sa vynútene zastavujú. Ihneď zvolajte všetkych geninov z lesa!” ANBU sa vyparili hneď po dopovedaní rozkazu, no Anko stuhla.
“Ale Hokage-sama! Nemôžete vystaviť nebezpečenstvu celú dedinu!” Postavila sa prosebne so zdeseným pohľadom, no ten jej stále ukazoval chrbát. Jouninovia si vydýchli, zrejme im odľahlo. Len Anko si pripúšťala strašnú možnosť zničenia Konohy.
“Anko.. Múry brán vždy stáli a stáť budú. Niet človeka, ktorý by uhasil ohnivú vôlu v srdciach obyvateľov. Ak dôjde k najhoršiemu, budú brániť domovinu do posledného dychu. Nemôžem ohroziť študentov v lese.” Vyriekol potichu Hokage. Pomalým krokom sa pobral preč a rukami zloženými za chrbtom si potiahol z fajky, po čom vyfúkol tenký biely pásik.
Anko ostala stuhlá stáť. Zdrvene a bezmocne sa dívala no jeho chrbát. S neprítomným pohľadom sa odrazila od zeme a skokmi zmizla spolu s jouninmi, pričom sa uberali smerom k veži uprostred lesa.

“Anko-sama.. Čo urobíme teraz?” Vykríkol Iruka, keď v trhli Anko s ostatnými do sledovacej miestnosti.
“Tak, ako ste boli určení po dokončení skúšky, tak im to oznámte! Choďte!” Skríkla nervózna Anko, chápajúca situáciu.

*
Sakura kľačala pri dvoch ležiacich telách. Žlté a modré vlasy prečesávali steblá trávy, zatiaľ čo ju zmáhala únava. Povedľa od nej ležal zvitok, jehož povrch sa nehybne dotýkal zeme. Znenazdania zavibroval a z jeho bokov vystupovali prúdiky bielej páry. Tie sa pomaly rozširovali a zvitok sa rozvinul. Hromada páry sa roztiahla bokom a obalila Iruku-senseia.
“Iruka-sensei!” Skríkla prekvapene Sakura a kútikom oka hodila pohľad na ležiacich chlapcov.
“Sakura! Chuuninská skúška bola zrušená! Ihneď preber Naruta! Musíme odtiaľto!” Popohnal Iruka Sakuru, ktorá sa unavená k smrti prirútila k Narutovi. Iruka vzal Sasukeho do náručia, zatiaľ čo ho na rukách zžierala horúčava jeho tela. Zatváril sa ľútostivo, v čom ho prerušil zbesilý Naruto.
“Čo je, Sakura-chan, -ttebayo?!” Pošúchal si rastúcu bobuľu na hlave, a keď zbadal Iruku, jeho tvár nabrala nechápavý výraz.
Spolu sa vybrali z Lesa Smrti, zatiaľ čo im Iruka vysvetľoval situáciu. Narutovi blislo v očiach a silou vôle prisahal ochrániť svoj domov a priateľov.
*

Práve prechádzali vchodovými dverami nemocnice, keď sa okolo Iruky s bezvládnym Sasukem utvorila skupina dievčat, ktorým sa v očiach trblietali slzy.
‘Toto je letošná jednička… Muselo sa stať naozaj niečo strašné...’ Premýšľala Tenten stojaca pár metrov od centra diania. Vedľa nej stál predstaviteľ klanu Hyuuga, ktorý sa pohŕdačne prizeral na lamentovanie zdravotných sestier. Neďaleko nich postával Gaii so svojim stúpencom, ktorý zničene sledoval tento výjav.
‘Toto je naozaj zlé.. Čo sa prihodilo, Sakura-chan, Naruto-kun… Sasuke-kun?!’ Nenechal plávať tieto myšlienky a s plameňmi v očiach očakával nastávajúce dianie.

V tom vyrazil dvere nezvyčajne naštvaný Izumo, ktorého ako vždy následoval jeho verný spoločník. Všetci podskočili a zvrátili tvár k prichádzajúcej dvojici.
“Všetci do kvalifikačnej haly. Hneď!” Skríkol a nikomu sa nepozdával jeho podráždený tón. Všetken smiech, ktorý zatiaľ znel stíchol, keď videli Izumu a Kotetsua vážnych, priam naštvaných.
Pomaly v tímoch mizli, až nemocničná recepcia ostala prázdna, nevnímajúc zdravotné sestry, ktoré odvádzali Sasukeho.

Po ceste ku kvalifikačnej hale prekvapil ako stále opozdený Kakashi trápnou výhovorkou.
“Kakashi-sensei.. Vidím, čo sa to tu deje.. Nie je čas na žarty..” Podotkla zničená Sakura a Naruto len úpenlivo, súhlasne prikyvoval.
Kakashi si len prehrábol vlasy a bez ďalších slov sa pobrali na miesto stretnutia.

Otvorili veľkú bránu, spoza ktorej na nich zazreli dva páry hnedých očí.
“Kotetsu… Izumo….” Zazrel na nich Kakashi a tí len s pokývnutím ustúpili, avšak keď prechádzal okolo, zastavil ho Izumo priložením dlane na jeho hruď.
“Vy choďte. Kakashi…” Pozrel naňho a porozumeli si.
“Sakura... Naruto... Choďte ďalej a nájdite niekoho z geninských tímov. Nestraťte sa tu.” Povedal bez pozretia na nich, no oni počúvli a šli.
“Kakashi... Mal by si ísť. My sa o tých dvoch postaráme.” Povedal vážne Izumo, no Kakashi sa zatváril pochybovačne.
“Kakashi! Teraz nie je čas na žarty…” Pridal sa Kotetsu, a tak sa Kakashi zvrtol na päte a behom sa pobral za Sasukem.

*
Sedel Sasuke uprostred chladného kamenného kruhu obklopeným vysokými kamennými stĺpy, spomedzi ktorých na nich číhala tma.
Krvou posiatá zem v tvare písmen tomu všetkému dávala satanistický nádych kdejakých rituálov.
“Ešte chvíľku vydrž.. Sasuke..” Riekol Kakashi a bez počkania mu priložil zakrvavenú dlaň na prekliatú pečeť, ktorej znaky sa začali točiť v zúrivej rotácii.
Sasukeho bolestný krik sa niesol potemnelým miestom a po dokončený opäť zadýchaný padol na obnažené svalstvo hrudníka.

“Hahahahahahaha…” Rozozvučal sa úlisný hadí smiech, po ktorom prebehol Kakashimu mráz po chrbte.
“Dlho som ťa nevidel… Kakashi…” Kakashi sa otočil a o jeden zo stĺpov sa opierala fialovo oblečená osoba s čiernymi dlhými vlasmi. Hadie zrenice sa ešte viac zúžili a posmešne prebodávali Hatakeho.
“Čo tu robíš?!” Spýtal sa Kakashi, pripravený na boj.
“Je to zbytočné… Aj keď si to urobil… On ma vyhľadá…” Zasyčal s úškrnom hadí pán a urobil pár krokov vpred. Kakashi postavil v útočnú pozíciu, v ktorej jednu ruku napnúc vystrel k zemi a druhou pridržiaval lakeť.
“Nepribližuj sa!”
“Lebo čo?” Znova sa rozozvučal jeho strašidelných smiech, ktorý Kakashiho burcoval ešte viac.
“Inak ťa zabijem, aj keby som mal zomrieť!”
“Urob to, ak môžeš!” Syčal úlisne sa škeriac, čím ukazoval rady bielych zubov.
Kakashi zmrzol. Uvedomil si svoje naivné slová, počas toho, čo mu už v rukách bublala chakrová guľa, z ktorej záblesky sa mihali všade okolo neho. Osvietili Orochimarov výsmešný pohľad a ľahostajne sa otočil Kakashimu chrbtom.
“Buďte pripravení.. Jeseň prichádza.. Listy budú padať.” Zasyčal do miestnosti ozvučenej iskrením Kakashiho techniky a zmizol.
*

“Kabuto…” Zasyčal Orochimaru do jednej z miestností v jeho skrýši.
“Hai, Orochimaru-sama?”
“Ako to dopadlo…” Stál medzi dverami a sledoval Kabutove plamienky v očiach.
“Vaše prosby boli vyslyšané..” Pozdvihol si okuliare sivovlasý mladík a spod ruky prekrývajúcou tvár ukázal jeho strašidelný úsmev.
“Živel zeme vás čaká vo vašej kancelárii.”
Orochimarovi sa na tvári rozjaril úsmev a nasledovaný Kabutom sa pobral do svojej kancelárie.

Otvorili sa veľké drevené, železom obkládané dvere, za ktorými svetlo obkresľovalo každý kút.
“Čakám trošku dlho.. Orochimaru-sama..” Zahvízdala nevysoká blondína s vlasmi po lopatky. Otočená mu stála chrbtom so zloženými rukami na prsiach.
“Ospravedlňujem sa, Kamuri-sama.” Mierne sa uklonil hlavou, prešiel k stolu a prezrel si jednu z piatich najkrajších a živelných žien v tomto svete.
Na vrchu mala oblečené obyčajné čierne tričko s rukávmi po lakte a na krku sa jej hompáľal medailón so vzorom Skrytej kamennej. Spodok jej tvorili obyčajné, krátke, džínové kraťasy, odkiaľ do polovičky stehien siahala sieťka. Na jej pravej nohe, ani na ľadvinách sa nejavila žiadna kapsa na zbrane.
‘Takže živel telom aj dušou..’ Pomyslel si škodoradostne Orochimaru sám pre seba a ponúkol jej jednu zo stoličiek pri stole. Ona si sadla a s odfrknutím si preložila pravú nohu cez tú ľavú.
‘Dobré obchody robia dobrých priateľov, čo? Orochimaru-sama..’ Pozdvihol si znova Kabuto okuliare a hodil na svojho pána svoj strašidelný úsmev spoza Kamuri. Tá si hadieho slizáka prezerala s odporom, ktorý na sebe nechávala schválne poznať. Orochimaru si sadol do svojho kresla a s úsmevom si prezeral jej hnedo-zlaté oči, ktoré ho prebodávali snáď tisíc ráz.
“Takže, Kamuri-sama... Aký postoj držíte k môjmu návrhu?”
“Návrhu? Je to zisk pre vás, čo z toho ale dostanem ja a moje spoločníčky, ktoré možno ani nedorazia?” Zachmúrila sa a očakávala očakávanú odmenu.
Orochimaru len rozpažil ruky dlaňami vyvrátenými k stropu.
“Čo je na tomto svete, čo by ste si nemohli vziať? Nie ste veľmi známe, ale tí, čo o vás vedia, by vám zniesli modré z neba k vašim nohám, len aby ste nepoškodenú nechali strechu ich domu a ich životy.”
“Toľko lichôtok a komplimentov, chvály a zdvorilosti.. To nie ste vy.. Neskrývajte sa za falošné slová slizkého hada, Orochimaru-sama...”
S ešte väčším úsmevom sa na ňu zadíval a rukami si podoprel hlavu o stôl.
“Zaujímavé… Veľmi zaujímavé… S vami by ma bavilo pracovať.. Ste taktiež slizká ako celá táto moja skrýš, ak chcete, Kamuri-sama...”
Kamuri si opäť odfrkla a pohľadom prešla na Kabuta sediaceho vedľa nej. Ten sa na ňu milo usmial, no ona to videla... Falošný úsmev.
“Aký pán, taký pes...”

Klop klop klop… Ozvalo sa klopanie na dvere...
Kabuto sa postavil, podišiel k obrovským dverám a stlačil kľúčku. Jakmile sa dvere na milimeter otvorili, Kabuta odsotilo a dvere sa s rachotom odreli o stenu. Orochimarovi sa na stole zdvihli hárky papiera a krútili sa vzduchom po miestnosti, kým uprostred nej nestála žena, za ktorou viali dva copy modrých vlasov. Bola bosá a jednou z nôh sa o zem opierala len špičkami prstov. Ruky si zvierala za chrbtom a na tvári sa jej javil, zdá sa, hanblivý úsmev. Spod modrej ofiny, ktorú od zbytku vlasov oddeľovala čelenka, jej svietili belaso-šedé oči. Mala na sebe obyčajné voľné tričko na ramienka sivej farby lemované čipkou a spodok jej tvorili legíny pod kolená rovnakej farby a rovnakej látky. Vyzeralo to ako pyžamo, no spolu s jej výzorom a bosými nohami to dávalo nevinný nádych.
Orochimaru sa zachichotal a v mysli už kul plány víťazstva a naplnenia jeho priorít.
“Dobrý večer, Haruko-sama..”
“Dobrý…..” Zaskučal vstávajúci Kabuto. Haruko k nemu letmo a ľahučko ako pierko doskákala a jemnými rúčkami mu pomohla vstať.
“Zdá sa, že lesom sa blíži ďalšia, idem ju privítať.” Povedal, zatiaľ čo pomocou Haruky vstával.

*
Kráčal jaskynnou chodbou, od ktorej konca sa k nemu hrnula zžieravá horúčava.
‘Orochimaru-sama.. Môžeme sa staviť, že viem, ktorá z posledných troch žien práve teraz prichádza.’ Pomyslel si pre seba Kabuto, ktorému po tvári stiekla prvá potná kvapka.
“Dobrý večer, Katema-sama. Som úprimne rád, že ste prišla.” Uklonil sa žene, ktorá stála päť metrov od neho.
“Dobrý.. Prečo tak nezdvorilo ďaleko? Čo tak objatie na privítanie?” Prehodila Katema, ktorej telo obaľovala masa ohňa. Śkodoradostne sa usmiala. Ten úsmev v tej ohnivej žiare naberal hrôzostrašný nádych a jej plameň sa ešte zdvojnásobil. Oblizoval strop jaskyne a jeho svetlo sa nieslo až na koniec chodby.
Kabuto ostal stáť, no pravou nohou pomaly cúvol a ľavú ruku si predkladal pred tvár.
“Je obstojné, že to dokážeš vydržať. Iní sa už škvarili.” Jej plameň pomaly slábol, až úplne zmizol. Tak, ako si Kabuto tvár zakrýval, teraz by zabil toho, kto by jeho výhľad zatienil. Katema skutočne predstavovala jednu z najkrajších žien, akú kedy videl. Jej vrch tvorila len lambáda, ktorá zvýrazňovala jej prednosti a odhaľovala ploché brucho. Jej spodok sa skladal z dlhých, čiernych legín a na nohách mala vysoké, čierne ninja topánky. Jej hnedé, postupne zostrihané vlasy zakončené zeleným ombré jej padali na plecia, lopatky a končekmi najdlhších vlasov sa jemne obtierali o kríže.
Katema založila ruky v bok a pobavene sledovala slinu stekajúcu po Kabutovej brade.
“Ideme, ty hadí sopliačik.” Drgla ramenom do toho jeho a sama sa pozvala ďalej, pri čom ešte provokatívne vykrúcala zadkom. Uťahovala si z Kabuta a stále ho za jeho pohľady ešte pokarhala.
*

“Dobrý večer, pán Orochimaru!” Vyvalila Katema dvere ako doma, pričom sa na ňu všetky oči v miestnosti vyjavene pozreli.
“Ó! Zdravím klub hadích poskokov!” Postavila sa Katema víťazoslavne ako superman s rukami v bok a hrdo nadvihla bradu. Spoza nej sa na Orochimara smutne pozeral Kabuto, ktorý mal stiahnutú hlavu medzi ramenami.
“Katema… Prosím ťa... Prestaň.” Zašepkala potichu Kamuri, ktorá si ruku priložila k tvári.
“Jé! K-K-Kamuri! Jak sa má, jak sa má, jak sa má?!” Pribehla Katema ku Kamuri a kľakla si k nej. Ruky si oprela o jej kolená ako psík a vyčkávala odpoveď. Tá neprichádzala, no nakoniec Kamuri zložila ruku, nadýchla sa a vydýchla.
“Katema… Ja neviem. Nevidela som ho tak dlho, ako ty...”
“Pche..” Odfrkla si Katema, otočila hlavou inam a zložila si ruky na prsiach.
“Si bezcitná ako tvoj brat...” Zamrmlala si popod nos, zatiaľ čo si Kamuri všimla zaujaté pohľady okolo seba.
“Ale nič, nič.. Nečumte na mňa tak... Je to moja švagriná.”
“Tak to si vyhrala v lotérii také... No, viete čo.. Naozaj ťa ľutujem.” Všetci otočili svoje pohľady k dverám, kde uprostred nich stálo malé dievčatko, ktorému biele strapaté vlasy lemovali krk.
“Kabuto…. Čo tu tá malá robí….” Zasyčal naštvane Orochimaru. Kabuto vytiahol kunai z kapsy a rozbehol sa k nej.
V tom sa k nemu niekto spoza Toshiky vyrútil. Neznámy ukazovák na pravej ruke vtisol do oka kunaia a vytrhol mu ho z ruky. Svojou ľavou rukou sa s otočkou na nej vyhodil na Kabutov chrbát a kľačiac tam mu pravou rukou priložil kunai pod krk.
Kabuto stuhol a s úmyslom nechcieť robiť problémy sa dotyčný šmýkol po mladíkovom ramene pred neho. Bola to žena, približne taká vysoká ako on. Mala dlhé bielučké vlasy ako to maličké dievčatko. Nie veľmi pod zadkom ich mala spojené mašľou, na ktorej jej nepríjemne cinkali rolničky.
Kunai jej z ruky padol na zem. Otočila sa tvárou k nemu, pravou rukou mu zahla za krk a ľavou sa mu opierala o hruď. Pomaly sa k nemu nakláňala, až jej ústa zastavili pri jeho uchu.
“Dotkni sa jej a spočítam ti vlasy na hlave, poklad.” Zašepkala.
Bielovláska pod rukou cítila, jak sa sivovlasý mladík zachvel, a jej ústa sa jemne dotýkajúc jeho ucha roztiahli v široký úsmev.
„Dobrý chlapček.“ Prešla mu pravou dlaňou jemne po líci a láskyplne sa mu pozrela do očí. Pod rukou, ktorou zvierala jemnú látku na jeho hrudi, cítila, že to nie je strach.
„Hmm.. Toľko pekných žien behom pár minút, čo?“
„Onee-san... Kazíš náš dynamický nástup...“ Poznamenala Toshika stojaca za ňou s rukami zloženými na prsiach a sklamaným pohľadom.
„Hmm...“ Zhmmkla si žena popri tom, čo sa stále usmievala na Kabuta, ktorý tam stál bez výrazu ako mramorová socha.
„Kabuto...“ Zasyčal úlisný had v kresle.
„Hai, Orochimaru-sama...“ Sklopil chlapec hlavu, o ktorú si oprela žena, stojaca pri ňom, tú svoju.
„To bolo nevhod. Ospravedlňujem sa za nás oba, Joshina-sama. Ak sa smiem spýtať, kto je...-“
„Som Toshika.“ Skočilo mu do reči dievčatko, načo sa on pozrel na jej staršiu sestru.
„Živel vody,“ bolo jediné, čo povedala. On odpovedal úsmevom, zatiaľ čo Joshina pohladila Kabuta po vlasoch.
„Nejak ťa neťahá k tomu, aby si sa odomňa vzdialil, čo?“
„Gomennasai...“ Zdvihol Kabuto prudko hlavu a zahanbene odkráčal preč. Priskočila k nej Toshika a šťuchla do nej lakťom. Na tvári sa jej zračil zvrhlý a domýšľavý pohľad. Joshina sa zohla do jej výšky a so zachmúreným pohľadom jej ťukala prstom do čela, zatiaľ čo ona držala ruky v bok a na tvári jej hral uštipačný úsmev.
„Prestaň, Toshikaňa... Prestaaaň!.. Pre-staň! No ták!“
V tom sa Joshina narovnala do jej normálnej výšky a so slovom -dobre- sa pobrala k ostatným. Toshika tam stála so sklamaným pohľadom.
„Keď toto povieš, viem, že skončila sranda! S tebou vôbec nie je zábava, Onee-san!“
Dobehla ju a spolu kráčali pomedzi veľké prázdno medzi vchodovými dverami a skupinkou sediacou pri veľkom stole.
Toshika na sebe mala oblečené roztomilé čiernobiele Lolita šatky, pri čom mala okolo golierika na krku uviazanú roztomilú čiernu mašličku. Pod ebenovo čiernou sukničkou jej žiarivo svietili ako sneh bielučké podkolienky, ktoré jej tesne pod kolenami zvierali biele mašličky. Jej staršia sestra Joshina na sebe mala bielu blúzku, ktorá okolo goliera taktiež zvierala veľká čierna mašľa. Pod blúzkou sa jej ohýbali mini kraťasy, spod ktorých vychádzali stužky spájajúce sa so sieťkovanými podväzkami, ktoré vynikali na jej svetlej koži. Okolo oboch stehien mala obviazané obväzy, na ktorých boli pripevnené kapsy na zbrane. Celý tento odev doplňovali čierne kanady, ktoré mali na nohách obe dievčatá, len Toshika ich mala výrazne menšie, čo dopĺňalo jej roztomilosť. Celkovo táto dvojka vyzerala veľmi goticky.

Podišli k stolu a Toshika si sadla na posledné voľné kreslo vedľa Katemy. Obďaleč stola ležala pohovka, kde bolo jediné voľné miesto na sadnutie... Vedľa Kabuta.
Joshina si prisadla a jeho tvár zaplnila červeň, ktorú sa mu ako tak podarilo skrývať.
Preložila si nohu cez druhú a prstami sa jemne hrala s dierkami v podväzkoch, pri čom cítila Kabutov pohľad.
‘On že je verný poskok? Len kúsok... A vyzradil by mi úplne všetko.’ Pomyslela si sama pre seba.
‘Ale nebudeme ho predsa trápiť…’ Doplnila, no už jej rástli neviditeľné rôžky pomedzi vlasy.

„Hej, Onee-san! Počúvaš?!“ Podišla k nej Toshika a buchla ju päsťou po hlave.
„Čo je?! Prečo ma mlátiš?!“
„Všetci už odišli do svojich izieb a ty tu sedíš ako skysnutá krepľa! Ideme! Teda... Ja idem sama, no... Tak si to uži!“ Skríkla poslednú vetu, potmehúdsky sa na svoju sestru usmiala a utekala za svojim doprovodom. Joshina zistila, prečo sa tak zvláštne usmievala, keď ku nej prikročil Orochimaru a pokynul rukou smerom ku Kabutovi.
„Kabuto-san vás bude sprevádzať po tomto mieste. Keď budete niečo potrebovať, povedzte mu. Neviem, čo by bolo nanajvýš pohostinné pre vás, ale snáď sa vám tu bude páčiť, Joshina-sama.“ S úsmevom som prikývla a pobrala sa za odchádzajúcim Kabutom.
‘Fuj, to slizké hadisko! Snáď sa tu nezdržíme dlho..’ Pomyslela si zírajúc Kabutovi na chrbát. Ten sa otočil, počkal, dokráčala k nemu a bok po boku sa blížili chodbou k jej izbe.

„Gomennasai, Joshina-sama...“ Prehovoril potichu, zatiaľ čo sa díval pod nohy.
„Začo?“ Spýtala sa s úsmevom, hoc vedela, o čom je reč. Bavilo ju nútiť hovoriť chlapcov o veciach, ktoré veľmi rozoberať nechceli.
„Za moje chovanie, nebolo to voči vám úctivé.“ Letmo mávla rukou a potichu sa ďalej poberali chodbou.
Práve sa ho chystala čosi spýtať, keď jej povedal, že sú pred jej izbou. Pozrela naňho a on sa na ňu usmial.
„Zľaknem sa, ak vojdem?“
„Nemali by ste sa, Joshina-sama.“

Otvorila dvere, a zvnútra ju zalialo tlmené striebristé svetlo. Oproti dverám sa na druhej strane izby nachádzalo veľké okno. Uprostred izby bola posteľ s baldachýnom, pri pravej strane bola veľká skriňa a na stene oproti bol obrovský obraz, na ktorom bolo zaznamenané zasnežené a zmrznuté jazero. V jeho okolí postávali nehybné ihličnany.
„Budete ešte niečo potrebovať, Joshina-sama?“ Ozvalo sa spoza nej. Úplne sa vžila do obrazu a pozabudla na za sebou stojaceho Kabuta.
„Nie, Kabuto-san.“
„Oyasuminasai.“ Tá sa naňho doširoka usmiala. On jej to opätoval a stratil sa za zatvorenými dverami jej izby.
‘Kawaaaii!’ Zachichotala sa a hodila do postele, ktorá voňala po ružiach.
‘To som nečakala… Vážne nie.’ Zachichotala sa znova a padla do sladkého spánku.

Ráno sa Joshina zobudila na strašný buchot. Práve, keď sa odhodlala otočiť hlavou k dverám, sa rozrazili a k nej do posteli skočila malá, rozšantená, čiernobiela guľa.
„Onee-san! Som hladná!“
Joshina sa rýchlo posadila a zdesene sa pozrela na svoju sestru, ktorá sa práve s úškrnom zapozerala do raňajok, ktoré jej niekto pripravil na stolík pri posteli.
„Onee-san! Takže tomu divnému háďaťu sa páčiš, keď ti dal priniesť raňajky k posteli... To si ale dopadla...“ Povedala s úškrnom, ktorý hodila jej smerom a zvesela sa pustila do raňajok.
„Čo je tvoje, je aj moje... Čo je moje, toho sa nedotýkaj.“ Doplnila počas jedenia Toshika špúliac na Joshinu pery. Tá sa pousmiala nad Toshikinými slovami a jemne jej zozadu prehrabla snehovobiele vlasy.
„Jedz..“ Povedala malej sestričke a tá jej na to odhodlane prikývla, pri čom si do úst strčila ďalšiu ryžovú guličku.
„Počuj, Josh-chan.. Páči sa ti ten chlapec?“ Spýtala sa a ponad rameno na ňu hodila nevinný pohľad. Joshina sa zprvu zatvárila prekvapene, no jej pohľad sa znova vrátil do normálu.
„Jasné, že nie...“ Posmutnela Joshina a pohľadom zaborila do bieloružovej obliečky periny.
„Stále ti behá hlavou ten... Ten... Ten, čo som zabudla jeho meno?“ Spýtala previnilo Toshika, na čo sa Joshina musela zvesela usmiať.
„Už je to dávno, čo nie.“
„Ale neklam.. Nie som blbá!“ Okríkla ju späť, otočila sa k nej a kľakla si s dlaňami položenými na kolenách.
“Joshi.. Ty nechceš zničiť Konohu, však?”
“Nemám k tomu dôvod. Jedine preto.” Povedala chladne Joshina, postavila sa z postele a ponaťahovala si strnulé údy. Toshika sa postavila tiež a maličkou dlaňou si jemne prešla po vypuklom brušku.
“Jéé.. Ale Kabuto-san vie, čo je dobré!” Joshina sa na ňu naširoko usmiala, pohladila ju po vlasoch. Bola rada, že jej malá sestrička zmenila tému.
V tom jemne zavŕzgali dvere a v nich stál Kabuto. Nadvihol si okuliare a povahovo úplne iný ako včera k ním prehovoril.
“Predvoláva si vás Orochimaru-sama do jeho kancelárie.”
Sestry na seba vážne pozreli a nechali sa ním viesť.

Otvorili sa obrovské dvere a pri stole už s namosúreným pohľadom stáli Katema, Kamuri a Haruko.
“Ohayougozaimasu, Joshina-sama.. Toshika-sama.” Poprial im Orochimaru dobré ráno a sediac za stolom mlčal, kým neprišli úplne k ním.
“Jelikož ste ani jedna včera neprejavila námietky, beriem vašu mlčanlivosť ako súhlas. Prejdime k veci.” Prezrel si každú jednu a pokračoval.
“Mám pre vás úlohu. Ňou bude dostať sa do Konohy, zapadnúť medzi ľudí a sledovať dianie, kým nepríde čas. Ak nastane, podáte hlásenie.” Opäť si všetky pohľadom premeral, a keď všetky prikývli, dodal posledné zo svojich slov.
“Očakávam maximálnu nenápadnosť a poslušnosť.”
V tom Katema zúrivo práskla päsťou po stole a jej pohľad prebodával Orochimarovu prekvapenú tvár.
“Poslušnosť?! Ja nie som váš pes!”
“Katema… Katemaaa, kľud.” Snažila sa upokojiť jej rozhorčenosť Kamuri, ktorá ju jemne chytila za ramená.
“Môžete ísť,” povedal, a bez pozretia na nich im rukou pokynul rukou k dverám.
Katema sa prudko otočila, hnedozelené vlasy jej zaviali vzduchom a šľahli Kamuri po tvári. Tá sa radšej len nadýchla a znovu vydýchla. Toshika sa zachichotala a všetky sa pobrali za Katemou, ktorá sa im svojou rýchlosťou stratila z očí.

Vyšli z temných zatuchlých chodieb a vtedy ju zbadali. Katema sedela na jednom na konári na jednom zo stromov, pomedzi ktoré viedla vyšľapaná zelená, trávnatá cestička.
“Naozaj nenápadné..” Poznamenala Haruko a s rukou na čele sa roztočila rozpaženými rukami v pravo. Jej telo pomaly zmizlo medzi tancujúcimi listami a prachom, až sa rotujúci vzduch ukľudnil, prach s vysušenými listami padli k zemi. Po Haruko by nebolo ani stopy, keby sa nebom neprerezávali vzduchové vlny, ktoré obkresľovali jej nevideteľné, lietajúce telo.
“Tá sa má! Aké by to bolo lietať si vzduchom?” Pozrela sa sklamane na žiarivé poludňajšie nebo Kamuri.
“Áno! Ty si dobrý chlapček!” Prerušila ticho úplne niečím iným zamestnaná Toshika a Kamuri s Joshinou k nej hodili nechápavým pohľadom. Toshika kľačala na zemi a pravou rukou čosi škrabkala.
“Toshika-chan, čo to je?” Spýtala sa Kamuri s jedným nadvíhnutým obočím. Malá na ňu pozrela vražedným pohľadom ponad rameno, zvraštila obočie.
“To je Mizumaru! Môj vodný, štvornohý kamarát!”
“Jéé! Ten maličký je kawaaaaaaii!” Zoskočila zo stromu Katema celá natešená. Toshika sa jej postavila čelom, uškrnula sa a za jej chrbtom sa veľkými výšplechmi vody všade dookola čosi formovalo. Naberalo to modrú farbu a bolo to možno dvakrát väčšie ako Toshika sama. Pomaly bola rozoznateľná predĺžená papuľa obdarená ostrými očnými tesákmi, ktoré pripomínali šabľozubého tigra. Uši po bokoch temena hlavy končili odstávajúcimi strapatými štetinkami. Telo tvora bolo posiaté čiernymi, gepardími fľakmi.
“Fíííha! Vyzerá ako Matatabi!” Pozerala Katema do výšky s mierne pootverenými ústami.
Toshika pohladila Mizumara po srsti, ktorá sa mu v bielom fľaku čertila na hrudi.
“Môže byť hocako veľký a je nezraniteľný. Ak ho aj niekto zasiahne smrteľne, len sa vyparí ako voda a ja ho môžem povolať späť. Dokonca sa spolu môžeme rozprávať!” Zajásala Toshika a s úsmevom sa pozrela do Mizumarovej tváre, ktorá jej visela polmetra nad hlavou.
“Toshi.. Mala by si ho buď zmenšiť alebo schovať... Pamätaj... U-ta-je-nosť.” Posledné slovo Katema zašepkala s prstom na perách a Toshika jej ako na súhlas ukázala zovretú päsť s vystrčeným palcom. Mizumaru sa rozletel na pásy vody, ktoré sa rovnako rýchlo vyparili vo vzduchu.
“Jashin vie, kde je Haruko..” Posmutnela Kamuri znova pozerajúc sa na nebo. Katema, Toshika a Joshina sa museli zasmiať nad tým, že stále omieľa svoje.
„Onii-san by ti povedal, kde Haruko-chan je!“ Zahvízdala Toshika s rukami roztomilo zloženými za chrbtom a úsmevom od ucha k uchu. Kamuri sa na ňu len usmiala a spolu sa všetky skokmi pobrali cez zazalenaný les smerom ku Konohe.

Spolu so zapadajúcim slnkom prichádzal večer a ony sa po celodennom behaní cítili unavene.
“Zastavíme.” Riekla Katema prizerajúc sa na úplne vyčerpanú Kamuri, ktorá zaostávala.
“Je zvláštne, že práve živel zeme zaostáva!” Doskočila Toshika na konár a zvrašteným obočím si založila ruky v bok.
“Ja vládzem!” Pozrela sa na ňu zahanbene Kamuri, zatiaľ čo doskočila aj ona a vyčerpane sa v predklone dlaňami zaprela o kolená.
Doskočila aj Joshina a súhlasne prikývla. Spustila sa k zemi, spravila kotrmelec vpred a s rozpažením v stojme popohnala ostatné.
Objavili sa na čistinke uprostred lesa, čo im prišlo práve vhod. Kamuri zaobstarala drevo a Katema sa postarala o zažehnanie ohňa. Joshina s Toshikou udivene prikyvovali hlavami nad ich peknou spoluprácou.
“Som hladná..” Zabručala Joshina do ticha v lese, ktoré prerušovalo len praskanie polien v ohni.
“Idem si asi niečo uloviť. Si aj ty hladná, Toshi-chan?” Spýtala sa svojej sestry vstávajúc z uležanej zeme.
“Všetky tri sme hladné!” Skrkla Katema s úškrnom a pravou rukou si strapatila vlasy.
“Na to zabudnite!” Okríkla ich už napol spiaca Kamuri a z jej posledných síl im pred nosmi stále ďalej rástli malinké, jemné stebielka stoniek, na ktorých sa hojdali lesné jahôdky.
“Toto je čo, Kamuri? Ja som hladná.. Nie, že mám chuť na lesné jahody.” Pozrela na ňu otrávene Katema.
“Vieš čo, Katema?! Si naozaj bezcitná. Cítim sa tu veľmi nedocenená!” Len čo to prehovorila, hlava jej opadla a spala. Naopak od Katemy sa Toshika s úsmevom na tvári hodila na štyri, podoprela sa rukami v lakťoch a hlavou pár centimetrov nad zemou do seba zaradom pchala malé, nevinné jahôdky, ktoré sa v jej ústach strácali ako v mlynčeku na mak.
“Síce to nie je lepšie ako Dango... Ale... Hm...” Ani nedohovorila a do úst si zaradom pchala ďalšie.
“Toshika-chan, bude ťa bolieť brucho.” Pozerala na ňu zdesene Katema. Tá sa na ňu pozrela a dala jej za pravdu. Zdvihla sa a kľačiac s dlaňami položenými na kolenách sa dívala do plápolajúceho ohňa.
“Katema-chan?” Oslovila Toshika Katemu, zatiaľ čo sa prizerala na spiacu Joshinu ležiacu v kĺbku s nohami pritisnutými k bruchu.
“Hai?”
Toshika sklonila zrak k svojim dlaniam.
“Gome..” Šepla.
Katema sa na ňu ponad oheň usmiala. Pochopila, že to bolo myslené na to, čo povedala, keď sa vtedy objavila medzi dverami Orochimarovej kancelárie.
“To je v poriadku.. Mali by sme asi spať aj my… Ja hlavne… Inak umriem od hladu..” Zasmiala sa Katema, ale keď zo stromu na strom skočila veverička, pričom hlasno zašuchotala, smiať sa prestala a skôr, než si ľahla, očami prebehla okolie so zlým pocitom.
Toshika si ľahla tiež. Pri ležaní na boku jej tráva chladila ruku, čo jej nahnalo mierne zimomriavky.
‘Ako to Katema môže vydržať..’ Striaslo ju, no potom si čosi uvedomila..
‘No veď jasné... Ona je ohnivý živel! Ehm.. Len nech nepodpáli do rána les. Prvá by to asi ucítila Kamuri...’
Nad svojimi myšlienkami sa sama pre seba zachichotala, pritisla ruky k hrudi a zatvorila oči. Chvíľku jej ešte myšlienky blúdili tmavými uličkami mysle, preplietali sa, až jej všetko prestalo dávať zmysel. Strácala rýchlosť so svojimi myšlienkami, až sa jej všetko vyparilo z hlavy a ona zaspala.

Katema, Kamuri, Toshika a Joshina ešte spali, keď sa zrazu okolo nich spustil silný víchor. Nebo sa zaťahovalo búrlivými mračnami a sem tam na zem dopadli prvé kvapky ľadového dažďa.
Katema si sadla, podoprela sa rukami za chrbtom a očami vyhľadala Haruko sediacu na zemi, zatiaľ čo tá sa objímala rukami okolo kolien.
„Haruko-chan! Čo to robíš?! Prestaň, prejashina!“
„Ale to nie je moja vina,“ odvetila posmutnele, „toto ja nemôžem ovplyvniť..“
Katema sa zdvihla, prebudila ostatné a spoločne sa pozerali na prichádzajúci letný monzún. Neostýchali a ponáhľali sa čo najrýchlejšie do Konohy, ktorá už po včerajšom celodennom behaní nebola ďaleko.

„Je to už len pár hodín behu!“ Kričala Haruko počas toho, ako sa pomocou lietania vzduchom vyhýbala do cesty sa jej vkrádajúcim konárom.
„Ako si môžeš byť taká istá, Haruko-chan?!“ Skríkla na plné hrdlo Kamuri, pretože jej tichý nevyspatý hlások by v tom burácaní hromov aj tak nikto nepočul.
„Včera som sa prezrela po okolí! Nebola som síce až tak ďaleko, ale zbadala som obrovský skalný monument!“ Kričala a zároveň si rukami predierala cestu pomedzi chladný vzduch a reťazcami kvapiek za sebou dopadajúcich na ich už dosť zmoklé telá.
„Takto sa nedá bežať! Mám celé premočené šaty!“ Zlostila sa Toshika, pričom ňou otriasla zima.
„Aha, Toshi! Niečo ti ukážem! Keď sa ti to bude páčiť, možno ťa to naučím!“ Riekla Joshina s úsmevom a už aj začala prstom pred sebou vo vzduchu niečo kresliť. Kvapky svišťajúce okolo Toshikinej hlavy sa stočili iným smerom a napájali sa na seba. Spolu utvárali bodkované obrazce, ktoré sa vzduchom vznášali, predierali sa pomedzi ostatné kvapky a postupne ich ťahali so sebou.
„Jé! To je Mizumaru!“ Skríkla nadšene Toshika a zrýchlila snažiac sa dobehnúť vznášajúcu sa kreatúru jej vodného ninkena.

„Joshina-chan?! Neovládaš ty náhodou energiu?! A popravde.. Aký Onii-san?! Poznám len jedného človeka, ktorý je verejne známy ako vyznávač Jashina! Čo máte s Hidanom?!“ Pozreli na ňu šokovane zbylé tri, no ona sa opäť len usmiala.
„Ovládam, ale môj život tvorí jedna dlhá história. Rozpoviem vám teda svoj príbeh... Bývali sme niekde na kraji Yugakure no Sato. Keď som sa narodila, už bol na svete náš starší brat, Hidan. Boli sme kľudná rodinka, v jednej z najkľudnejších a najslabších dedín. Prešlo veľa rokov a nastal čas, keď sme mali mať maličkú sestričku. Hidan sa stále niekde flákal, no mi ostatní sme z toho mali preveľkú radosť. Toshika rástla, začala chodiť, hovoriť.. Keď mala približne tri roky však Hidanovi skutočne preplo. Vyzabíjal istých mužov, ktorí ho nejak naštvali a zmizol, nikdy viac na nevrátil. Hlava dediny to dávala za vinu mojim rodičom, a tak sme sa spolu odsťahovali do Kumogakure no Sato. Ľudia nás tam prijali aj napriek zlým udalostiam. Začala som tam študovať, až som v sebe nevedno ako objavila silu vládnuť energii. Keď sa u Toshiky objavili prvé náznaky, keď iba jedným jediným prstom dokázala nakázať vode smer, vtedy som pochopila. Nie som tá, ktorá má právomoc vládnuť vode. Aj napriek tomu, že dokážem pár techník a kúskov ako tento, Toshika je tá, ktorej plní voda každé želanie. Z počiatku som nemala poňatia, ako by som ja mohla v boji využívať energiu. Dokážem síce vydržať hore niekoľko dní bez únavy, ale nikdy som neprišla na to, ako by som bojovala. Doteraz so sebou nosím zbrane. Pokiaľ nemám Toshiku pri sebe, som bezbranná. Pomocou vody, ktorou ona bojuje, dokážem prevádzať do tiel nepriateľa elektrické výboje, ktorými dokážem poškodiť alebo dokonca zničiť jeho orgány. Avšak... Keď som sa ujala moci nad energiou a Toshika nastúpila na akadémiu, našli nás. Nevedno ako. Objavili nás istí maskovaní ľudia, ktorí kruto zavraždili našich rodičov... Doteraz sa pýtam... Kvôli Hidanovi? Museli sme teda s Toshikou utiecť, a keďže jej živlom bola voda, šli sme do Kirigakure no Sato, kde sme už ostali. Navštívili sme samotnú Mizukage-sama a ona nám láskyplne pomohla. Nikdy sa jej nezavďačím. Plnila som pre ňu úlohy, dokonca som bola velvyslancom medzi Konohou a Kiri, pri čom... To je jedno... Tak to šlo dlho, až pokiaľ ma Mizukage-sama neodvolala kvôli mojej vlastnej bezpečnosti... Bála sa, že po nás idú tí ľudia kvôli našej moci. O nej sme však povedali len jej. Žili sme v skrýšach a jediný, s kým sme mali spojenie bola ona. Až sa raz ku mne prikradol istý muž. Náhodou to bol práve Orochimarov posol, ktorý nevedno ako našiel moju polohu. A teraz som tu.. Koniec.“
S nemým úžasom počúvali tento príbeh a Kamuri sa na zlomok sekundy zaligotali slzy v očiach. V tom sa k ním pridala Toshika s úpenlivým krikom, že karikatúra Mizumara zmizla. Joshina sa na ňu usmiala a Toshikin úsmev prezrádzal, že chce znova, ale nejaké iné zvieratko. Joshina teda rukou pokynula padajúcim kvapkám a pred Toshikou teraz uháňal hopsajúci králik.
„A Toshika-chan o tom všetkom vie?“ Spýtala sa Haruko, ktorá sa práve čelom napred rútila po boku Joshiny.
„Áno vie. Nemám dôvod jej niečo tajiť.“
Katema na ňu hodila trpký pohľad.
„Ako to zvládla?“ Spýtala sa.
„Nie je to žiadna chudinka, je to živel aj bez tej vody!“ Zaškerila sa Joshina pri pohľade na uháňajúcu Toshiku za králikom.
„Ona sa v živote nestratí, nikdy si nenechá ublížiť. Vie sa o seba postarať a určite ju nejak veľmi netrápi minulosť. Odkedy sme boli v Kiri, nebola smutná.“
S miernym zapískaním sa na uháňajúcu Toshiku pozrela aj Katema, pričom až teraz videla v tom malom dievčati ohnivú vôľu, o ktorej jej vždy rozprával starý Sarutobi.
„Viete,“ začala Katema, „ja nemám nejak chuť útočiť na Konohu.. Je to môj domov.“
Všetky páry očí sa na ňu pozreli, dokonca aj Toshika pol kilometra pred nimi s nechápavým pohľadom zastavila a otočila sa.
„Čože?“
„Bolo to dávno. Katema žila v obyčajnej slušnej rodine v Konohe. Jej matka a otec boli silnými jouninmi, ktorí zomreli pred trinástimi rokmi, keď na Konohu zaútočil Kyuubi. Z Katemy sa stala sirôtka. Moja matka a otec sú významní ľudia Skrytej Kamennej. Nie dlho po tom, čo bol Kyuubi zapečatený do syna štvrtého Yondaime Hokageho, bola som s rodičmi v Konohe. Potrebovali sme istý druh zbrane, ktorý sa v Skrytej Kamennej väčšinou nenachádza. Pamätám si to ako keby to bolo včera, ako do mňa Katema nechtiac vrazila a odvtedy sme boli všade spolu. Rodičov sa mi podarilo ako tak ukecať a Katema sa pobrala s nami do Skrytej Kamennej, kde vyrastala. Vtedy s nami ešte býval môj brat, no keď zmizol kvôli istým událostiam.. Prepadla sa zem aj pod Katemou. Síce som vedela o každom jej kroku, sľúbila som jej to pred rodičmi zatajiť. Túlala sa svetom, až doteraz, keď osud opäť spája naše cesty.“ Hovorila tichým hlasom Kamuri. Už nekričala, pretože dážď utíchol a obloha opäť začala žiariť čistou modrou.
V tom sa Haruko rozosmiala a všetci sa na ňu nechápavo pozreli. Všimla si ich pohľady, a tak sa prestala smiať a prstom si utrela slziace oči.
„Ja si nič nepamätám. Viem, že som sa zobudila kdesi uprostred púšte v Zemi Vetra a odvtedy sa flákam.“ Znova sa rozosmiala. Vo vzduchu urobila špirálu a so smiechom sa rútila ďalej.
„Tá je naozaj psychicky labilná!“ Skríkla nahlas Katema, aby ju počula aj Haruko. Kamuri a Joshina sa tomu zasmiali, zatiaľ čo Katema stále krivila ústami nad pošetilou Haruko.
„Ehm.. A ktože je to ten tvoj brat, Kamuri-chan?“ Spýtala sa Toshika náhle. Nikto si nevšimol, kedy sa k ním pridala, a tak všetci od ľaku podskočili.
Kamuri sa na ňu letmo pozrela a potom sa ďalej dívala pred seba.
„No... Vieš... Môj brat je teraz spoločníkom toho tvojho. Určite poznáš toho..-“ Nestihla dohovoriť, lebo už sa jej do reči vtrhla Katema.
„...úžasného modrookého blonďáčika, ktorý má ďalšie úžasne pery na svojich dlaniach, ktorý je umelecky nadaný, a s ktorým raz Katema-chan bude mať milión ďalších maličkých blonďáčikov?! Aaaww, kawaaaaiii!“ Priložila si Katema zaťaté päste k ústam a so zovretými očami čo najsilnejšie sa usmievala od ucha k uchu.
Kamuri si len priložila ruku k tvári a po slovách –A toto som prežívala celé moje detstvo...“ sa všetci vrátane Katemy rozosmiali.

Spolu bežali neúnavne lesom ešte nie dlhú chvíľu, keď sa všetky naraz zarazene zastavili. Neďaleko pred nimi sa do výšky týčila kamenná hradba, ktorej brána bola dokorán otvorená.
„Henge!“ Skríkla Joshina. Jej oči sa zmenili na modro a vlasy na červeno, no zbytok ostal stále rovnaký.
„Čo to robíš, onee-san?“ Spýtala sa jej Toshika.
„Nemôžu ma tu spoznať. Katema, ty by si sa zrejme mala tiež trošku pozmeniť.“
„Nie, to nie je potreba. Kým som žila v Konohe, mala som oranžovočervené vlasy.. Časom som však svoj hairstyle trošku pozmenila. Takto ma tu nikto nespozná.“ Odpovedala jej Katema.
„A čo mená, Katema-chan?“
„No jasné,“ tľapla si Katema rukou po čele, „Hm... Ja som Kami.“
Joshina prikývla. Chvíľu premýšľala, keď víťazoslávne vyhlásila svoje meno.
„Ja som Mai!“
„Nie... Vôbec si si to neodvodila od môjho mena!“ Založila si Katema ruky v bok a spod naoko naštvaného pohľadu jej poskakovali kútiky úst.
„Veď to máš jedno.. Poďme.“ Pokrčila ramenami Joshina. Všetky prikývli a spoločne sa pobrali k obrovskej bráne. Čím bližšie boli, tým viac sa báli odhalenia.

Práve chceli prejsť pomedzi dva hradné múry, keď im ktosi skočil do cesty.
„Ale, ale! Ktože ste?!“
Joshina stála úplne vpredu a spoza nej sa na ňu všetky jej spoločníčky spoliehali.
„Haló! Odpovedzte!“ Povedal mladý muž, ktorého vlasy sa ponad čelenku rozhadzovali na všetky strany a ponad nos sa mu tiahla biela látka.
„Nie ste vtipné! Buď poviete, kto ste alebo sa otočíte a pekne odcúvate tam, odkiaľ ste prišli.“ Mužovu kľudnú tvár vystriedala značná podráždenosť a jeho spoločník za ním rukou zašiel do ľadvinky.
Toshika podišla k Joshine, ktorá tam stála ako obarená a vydeseným pohľadom sa dívala do čiernych očí muža pred sebou.
„Mai-chan... Teraz nie!“ Šepkala Toshika vedľa nej a jemne jej škubala ľavou rukou.
„Mai-chan!“ Volala Joshinine falošné meno, no ona sa premáhala sĺz.
Bol to on... Musela mu klamať, kto je... Nemohla ho objať... Toľkokrát za pár sekúnd ovládla svoje ochablé ruky, aby sa nedotkli jeho tváre...