Láska z Konohy 20 - Sladké uspávanie

ODKAZ ODO MŇA PRE VÁS :)

Naozaj Vám všetkým veľmi veľmi veľmi veľmi (okej, to by som tu mohla opakovať donekonečna ) ďakujem za Vašu podporu, komentáre, pomoc...
Veľká-preveľká vďaka patrí hlavne Juvianovej. Prepáč, opakujem sa už asi desiaty raz, ale ďakujem Asi by mi šiblo vtedy
Samozrejme aj Sabaku no Tanaris, za jej véééééľkú ochotu pomôcť mi Veľmi si to vážim
Taktiež, už mi fungujú mäkčene! Tak sa mi aj ľahšie písalo
Už mlčím a zvyšok kecov si nechám do poznámok
Dúfam, že sa Vám dielik zapáči Cmuk

Ešte niečo Časť textu označená z oboch koncov hviezdičkami je akoby taký.... flashback? Neviem ako to nazvať Snáď to chápete

„Pohni kostrou, hm.“

Kráčali sme preplnenými ulicami Suny a slnko nemilosrdne rozpaľovalo piesok, ktorý pokrýval ulice. Ľudia okolo nás väčšinou bez záujmu prechádzali, rozprávali sa, prosto sa starali o svoje veci a dvom cudzincom veľa pozornosti nevenovali.
Prehodila som si hladké ohnivočervené vlasy dozadu a bočné pramene som si zopla na temene. Horúčava bola naozaj na nevydržanie.
Ja aj Deidara, obaja sme použili Henge no Jutsu už dávnejšie pred vstupom do skrytej dediny. Deidarovi to očividne nebolo pochuti.
S vecami sa nebabral, radšej by urobil priamy nálet, vyhodil by polovicu dediny do vzduchu a zobral si čo bolo treba. Keď nad tým tak rozmýšľam, jeho spôsob by bol asi jednoduchší a menej namáhavý, a... Zarazila som sa.
Ako takto vôbec môžem premýšľať? Prehrabla som si rukou vlasy, zaplietla si ich pomedzi prsty a poriadne sa za ne vyťahala. Začína sa mi do hlavy dostávať ich spôsob myslenia. A to nemôžem dopustiť.

Na moment som Deidaru stratila z dohľadu. Už som očami vyhľadávala vysoký blonďavý cop, keď som si spomenula, že sme vlastne v prestrojení. V poslednom čase som bola čoraz roztržitejšia, ráno som si dokonca obula topánky naopak.
Na príčine je onen malý kúsok papiera, ktorý som neustále v duchu videla. Ale hlavne jej údajný autor. Na Kibu som od toho momentu nevedela prestať myslieť ani na chvíľočku. V noci sa mi snívalo o ňom, a keď som sa ráno zobudila, nemohla som sa ubrániť trpkým slzám. Ak naozaj príde... Priložila som si ruku na srdce, v ktorom ma mierne zabolelo.

Ako som zamyslene kráčala, vrazil do mňa plecom akýsi muž a to ma prinútilo prebrať sa. Okej, teraz sa musím sústrediť.
Trochu som pobehla, aby som dostihla Deidaru, ktorý kráčal hodný kus predo mnou.
„Nemal s tebou ísť Sasori?“

- - -

„Toto zvládnem aj bez neho, hm.“ povedal som a nemohol som zabrániť trochu urazenému tonu v mojom hlase. Myslí si o mne, že nič nezvládnem sám? Alebo... Ja neviem už.
Celá táto maškaráda mi liezla na nervy, ale koniec-koncov, boli sme tu len aby sme vyzvedali, nie aby sme útočili. To by mohlo spôsobiť riadny problém a pokaziť celý plán.
„Kam vlastne teraz ideme?“ spýtala sa. A je to tu.

*
„Neopováž sa jej povedať pravý dôvod, mohla by to celé pokaziť.“ Včera si ma Pein zavolal do kanclu, aby mi povedal o misii. „Ešte stále nám celkom nedôveruje.“ obviňujúco sa na mňa pozrel. Ovládol som chuť vraziť mu poriadnu ranu do brady (aj tak by sa mi to nepodarilo) a on pokračoval.
„Posledný jinchuuriki, Naruto Uzumaki sa o pár dní má objaviť v Sune. Príde navštíviť Kazekageho, svojho dlhoročného priateľa.“ Ten obradný tón v Peinovom hlase ma iritoval, a už to bolo aj trápne. Nemôže sa vyjadrovať normálne? „Vašou, teda hlavne tvojou úlohou je zistiť o tom čo najviac.“ Asi nie, hm.
„A čo mám povedať Kateme, hm?“ Pozrel na mňa pohľadom, akože: Robíš si zo mňa srandu?
„Niečo si vymysli, si veľký chlapec.“ Jasné, hm. Nechaj to na mňa. Ak sa to pobabre, aspoň budeš mať koho viniť. „Za všetko čo sa stane sa mi zodpovieš. Nezabudni, máš v rukách jej život.“
*

„Musíme ostať v utajení, takže za naším zdrojom pôjdem len ja. Dvaja by sme boli príliš podozriví, hm.“ Aké kecy. „Počkáš na mňa v hoteli.“
„Zase mám trčať niekde zavretá?“ zavrčala. Och Pane.

- - -

Ak si myslí, že poslušne ostanem na mieste, veľmi sa mýli. Neexistuje.
„A ako dlho ti to potrvá?“ vyzvedala som.
„Nemal by som sa zdržať dlhšie ako do polnoci, hm.“ Čokoľvek chce predo mnou utajiť, nepodarí sa mu to.
Chvíľu som naoko váhala a odvetila som:
„Tak fajn. Snáď sa dovtedy neukúšem nudou.“ Pozrel sa na mňa a pery roztiahol v úsmeve.
Ostáva mi len veriť, že mi na to skočí.

- - -

„Tak poďme rezervovať izbu.“ povedal som a vykročili sme.
Jasné, už ju vidím, ako poslušne sedí a čaká, hm.

Došli sme k malému ošarpanému hotelíku a na recepcii som zaplatil za izbu. Absurdné... Platiť za izbu, pch!
Vyšli sme po schodoch a keď sme vošli dovnútra, oči mi padli na manželskú posteľ. Usmial som sa. Tá pani dole na mňa dole akosi divne žmurkala a teraz už aj viem prečo.
„Na to zabudni.“

- - -

„Máš s tým problém, hm? Ved už sme raz takto spali.“ Usmieval sa. Cítila som, ako mi červeň stúpa do líc. Medzitým sme zrušili Henge, nebol naň zatiaľ dôvod.
„To nebolo fér. Dobre vieš v akom rozpoložení som vtedy bola!“ Obranne dvihol ruky pred seba.
„Okej, okej, ukľudni sa, hm.“ Znel pokojne. „Aj tak budem väčšinu noci preč.“
Odvrátila som sa od neho a prešla som k malému okienku. „Ved aj ja...“ pomyslela som si.
Ked som sa ale otočila späť, Deidara stál tesne pri mne.
„Ale keby si chcela, môžem ostať.“ zašepkal. Tentoraz sa neuškŕňal. Smrteľne vážne na mňa hľadel.
Dvihol ruku a jemne mi pohladil tvár.

Nemalo by ma to zaraziť, toto správanie. Lenže akonáhle som zdvihla pohľad k jeho tvári... Polapil ma pevný pohľad belasých jasných očí. Prekvapila ma zúfalosť a nástojčivosť, ktoré som v nich zazrela. Tep sa mi zrýchlil.
Pomaly sa ku mne naklonil. Zrazu nič naokolo neexistovalo, len jeho tvár blízko pri mojej, teplo jeho tela a moje splašené srdce. Čo to robím?!...
Naše pery sa dotkli. Najprv jemne, opatrne akoby sa bál, že mi tým ublíži. Pocítila som šteklenie v hrudi a ako si ma pritiahol za pás, stratila som posledné zvyšky kontroly nad svojimi činmi.
Chytila som mu tvár do dlaní. Jednou rukou som mu zašla do dlhých vlasov a cítila, ako sa ich hodvábny povrch dotýka mojej drsnejšej pokožky na rukách.
Hebkosť jeho pier vôbec nesedela s bozkami, ktorými obsypával tie moje. Drsné, ale zároveň akési... nežné? Pootvorila som ústa a nechala, aby mi do nich pomaly vkĺzol jazykom. Pocity, ktoré mi zaplnili vnútro ani neviem popísať... Boli sme v dokonalom súzvuku.
Pomedzi bozky a vášeň, ktorá ma ovládla som na jazyku pocítila čosi horkasté. Pootvorila som oči, ale obraz zrumeneného Deidaru sa mi začal rozmazávať. Telo mi v jeho rukách ovislo a moja myseľ odletela do zabudnutia...

Posledné slovo som cítila zarezonovať v mojich ušiach a ústa, ktoré ho vyriekli sa dotýkali tých mojich.
„Odpusť...“

- - -

Nevládne telo dievčaťa, ktoré som práve pobozkal som veľmi opatrne uložil na posteľ, akoby som sa bál, že by sa mohla počas toho prebudiť. Lenže ona nemohla.

Stále som cítil jej chuť. Mierne popraskané, dohryzené pery. Jej dotyky.
Potichu som si sadol na posteľ vedľa nej. Stále som zrýchlene dýchal a zalievala ma horúčosť. Hľadel som priamo na ňu.
Zo svetlej pokožky tváre vystupovali tmavé pery, teraz bohato prekrvené a trochu pootvorené. Dlhé mihalnice a klenuté obočie. Štíhly krk ktorého jedinou ozdobou boli tenučké pramienky vlasov splývajúce až na kľúčne kosti...
„Odpusť mi, Katema.“ zašepkal som znova. Pohladil som ju po hebkom líci a končekmi prstov som prešiel na krk. Pokračoval som ďalej, odhŕňajúc vlasy a čím dlhšie som sa jej dotýkal, tým viac som túžil ju opäť zasypať bozkami a už neprestať...

S nevôľou som odtiahol ruku. Naklonil som sa nad ňu a na každé viečko som jemne vložil bozk.
„Vrátim sa, hm.“

Nebolo to odo mňa fér. Lenže ja som napriek tomu neľutoval. Je v bezpečí. Zatiaľ.

- - -

Jej pach stále silnel a silnel, ale potom opäť začal slabnúť, až napokon zmizol. S Akamarom sme sa vrátili na miesto, kde bol najsilnejší. Ale zároveň som veľmi intenzívne cítil aj niečo iné.
„Haf!“
„Sme tu, máš pravdu.“ poobzeral som sa po okolí a znova potiahol nosom. „A nie sme sami.“