Aj líšky majú srdce

Zachránil ma.
On... je môj jediný priateľ, ktorého som kedy mal. Skutočný priateľ.
Chlapec s rozhádzanými myšlienkami, modrými očami a vždy veselým výrazom v tvári.
Bol tu, aj keď som ho odmietal. Bol tu skutočne vždy. Alebo som skôr ja v ňom?
Presvedčil moju skazenú dušu, aby na okamih našla v tomto svete i to dobré.
Radosť, ktorá plynula z jeho povzbudivých rečí, šťastie, keď som mu prvý raz dožičil mojej sily, odvahu, keď bojoval a zachraňoval dedinu, ktorú som ja mal dávno zničiť. A nezničil som. Chvalabohu.
"Nie si na tomto svete sám, Kurama." počul som jeho hlas, ktorý ku mne privial jemný vetrík, blížiaci sa cez škáry môjho väzenia. "Som tu, som s tebou, vždy budem."
Mlčal som. Ticho som sa prizeral postave, odetej v oranžovej súprave, pomaly sa blížiacej ku mne. Nenaťahoval ruku k mojej čakre tak, ako obvykle. Stál predo mnou, v nebezpečnej blízkosti, i keď dávno vedel, že mu nič nespravím.
"Čo to hovoríš, Naruto?" snažil som sa o to, aby sa môj hlas tak veľmi netriasol. Bol som síce len jeden z démonov, ktorí driemali vo vnútri svojho majiteľa, čakajúc na vhodnú chvíľu, kedy ho pohltiť ale... Už dávno mi nezáležalo len na sebe. Snažil som sa chrániť svoju schránku i za cenu vlastného oslabenia, čo mi mnohokrát práve tvrdohlavý Uzumaki nedovoľoval. Heh, je presne ako jeho ohnivá matka.
"Naučil som ťa milovať."
"Len si ma odohnal od nenávisti."
"To nie je pravda Kurama a ty to vieš!" tón, ktorým toto priam vyštekol ma prekvapil. Pozvoľna som si povzdychol, uvoľniac tú nepríjemne hustú atmosféru, do ktorej sa pomaly blížila moja energia. Napriek všetkému ho časť zo mňa stále chcela dostať? Urobil ďalší krok k môjmu spútanému telu.
"Naruto, nerob to." zrúkol som, zatnúc dlhé pazúry do betónu podo mnou.
"Prečo by som nemal?"
Mlčal som. On odpoveď dávno vedel.
"No tak, povedz mi to!"
Nechcel som...
"Nechcem ti ublížiť."
Zastal. Prekvapene pozeral, zatnúc päste.
"Takže som ťa predsa len niečo naučil."
Opäť sa pomkol vpred, s dlaňou ukazujúcou na mňa.
Chcel sa ma dotknúť?
Chcel ma zapečatiť?
V ľuďoch sa nevyznám, sú nepredvídateľní.
Avšak Naruto Uzumaki, človek, čo zmenil démonie srdce, sa vrúcne, hruďou pritisol ku môjmu nosu, objímajúc to, na čo dosiahol.
"Povedz mi, to čo chcem počuť. Ukáž mi, aké to je byť tým posledným, čo ostal. Nauč ma byť tým zlým, z toho mála dobra, čo som ti dal, -ttebayo!" zaťato som pozeral pred seba, ťažko prehltnúc. Čo odo mňa chce? To si vážne myslí, že pokiaľ sem napochoduje a bude sa tváriť, akoby mu na mne naozaj záležalo... To si vážne myslí, že mu na to skočím?
"Ja ti ukážem, čím všetkým môžem byť, Kurama. Povedz mi to a ja opustím tento život, čo je za mnou. Povedz mi to, ak si myslíš, že má cenu ma zachrániť..."
Neskoro, už som mu uveril.
"Všetko, čo potrebujem, si ty, Naruto."
Nevidel som ho, no ten úsmev som cítil. Počul som, ako sa mu zrýchlil tep, ako ma objal o čosi silnejšie, než pred tým, cítil som jeho horúci dych. Nikdy by som si to nebol priznal, avšak teraz ten čas naozaj nastal.
Pokoril ma chlapec, o ktorom som si myslel, že bude prosiť na kolenách o moju pozornosť.
Každým dňom, každou hodinou, každou sekundou sa modlím, aby zase prišiel. Ukázať mi, ako to je byť tým posledným, čo ostal. Aby som ho naučil byť tým zlým i z toho mála dobra, čo mi venoval. Aby mi ukázal, čoho všetkého je schopný, aby opustil ten život za ním, aby som ho znovu zachránil, aby ostal so mnou, navždy so mnou...
Pretože tieto železné, čakrou napustené tyče už viac neudržia moju schátralú dušu, pretože jediné, čo potrebujem, je zase počuť jeho hlas, vidieť jeho tvár, cítiť jeho dlaň na mojom uväznenom tele.
A skutočne som ho počul. Vrátil sa ku mne vždy, keď som to tak veľmi potreboval, vracia sa ku mne stále, spolu tvoríme nerozlučný tím. Toto je prvýkrát, čo som sa kedy komu otvoril.
A i keď to znelo zvláštne, skutočne to bol práve Naruto, ktorý si dovolil skrotiť líšku, nepokorenú toľké veky. Nepočítajúc Kushinu, tá si moju moc podmanila už dávno pred tým.
V mladom chlapcovi sa skrývalo toľko tajomstiev a máloktorý človek ich vedel skutočne oceniť. Koľké šťastie, že ja človek nie som. Niekedy som si ním prial byť. Poskytnúť Narutovi tú rodinnú atmosféru, skutočného priateľa, ktorému môže vyliať svoje srdce, zachrániť ho pred ním samým.

Bol som hrdý na to, že ma zapečatili práve do neho. Bol som hrdý na to, že bol Minato ten, ktorý ma prakticky porazil a vsunul do svojho syna. Z časti i do seba. Bol som hrdý, pretože ma mali v moci ľudia, ktorí si získali moju dôveru; i napriek faktu, že som nenávidel každého, kto mal inú čakru ako ja. Teraz som ich zbožňoval, zbožňujem Naruta, zbožňujem jeho nemotornú, no napriek tomu silnú, prírodnú silu.
A ďakujem, z celej duše ďakujem, Minatovi a Kushine, že sa ich syn stal mojim hostiteľom. Že mi ho poskytli v takomto stave, že som nakoniec neukradol jeho zdravý rozum a nepremenil ho v môj.
Ďakujem Narutovi, pretože ma rešpektoval už od začiatku, pretože to so mnou nevzdal a zachránil ma. Pretože je môj jediný priateľ, najlepší priateľ, akého som si kedy mohol priať.
Kedysi dávno, keď si bol malý, som ticho pozoroval to, ako trpíš. Kopce navôkol dediny s tvárami hokage vytesanými v ich povrchu ti nedávali žiadnu lásku, nikto ťa nemal rád.
Volal si do ticha, kričal si stále jedno a to isté slová. Nechápal som, vtedy som ani len netušil, čo všetko pre teba láska znamenala. Ako veľmi si túžil pocítiť ju, pretože ťa ňou nikto nenapĺňal. Keby si len o mne vedel... Keby si ma dokázal zmeniť skôr! Všetko mohlo byť lepšie. Ty si mohol byť lepší, silnejší. Ľudia by ťa mali radi, nemusel by si ako posledný ostávať v Ichiraku Ramen, pretože si nemal kam ísť. Pretože ťa nebavilo sedieť medzi štyrmi stenami, spať, jesť krabicovú polievku a rozprávať sa s vlastnými klonmi. Už od tej chvíle, ako si sa narodil, som ťa nenávidel, pretože som vedel, čo ma čaká. Myslel som si, že ma budeš nenávidieť aj ty, no na miesto toho si mi ukázal, čoho som hoden.
Že som skutočne hodný priateľov i ja, že láska existuje a je tu pre každého. I pre mňa, úbohého démona, ktorý celý svoj nič nekončiaci život nepocítil inú emóciu lež nenávisť. Ukázal si mi tú správnu cestu, Naruto, a teraz... Chcem ukázať tebe niečo ja. Pre zmenu, na oplátku, dovoľ mi ti ukázať ako veľmi mi na tebe záleží.
Že aj keď sme mnohokrát spadli, som tu pre teba, som tu ten posledný, čo ostane.
Že má rozhodne cenu zachrániť ťa, že opustíme to, čo bolo, že budeme spolu.
Sľubujem ti, že už nikdy nebudeš sám, pretože tu budem vždy s tebou.
Lebo všetko čo potrebujem, si skutočne len ty.