Voda, láska a krv 04

Čítať!

Chcela by som veľmi pekne poďakovať Petrovi (https://konoha.cz/?q=user/56910)za jednu tak pekne vystihnutú prácu. Je zaujimavé, ako si on predstavil Yori, pretože jej výzor som nikde nepísala. Podmienkou boli modré oči a biele, dlhé, strapaté vlasy. Zvládol to ešte lepšie, než som očakávala! Určite si prezrite aj ostatné jeho práce, pretože sú všetky až prekvapivo skvelé! ^_~

.K príbehu.
Yorine myšlienky sú naďalej v celej sérii modré. Hidanove som nejak vynechala a asi ich už ani nebudem písať, aby to ostalo akosi tajomné. Naozaj ma veľmi mrzí, že som to tu pridala až po troch týždňoch sľubovania, ale nejak mi to čas nedovolil. Jelikož som sľúbila o mnoho dlhšiu časť, chcem sa znova ospravedlniť, lebo mi to nejak nevychádza, a tak tu pridávam aspoň toto málo. Sľúbila som akcie, ale tie asi presúvam do ďalšieho dielu, pretože posledné dni pomaly vôbec nespávam, a tak som bez energie - snažila som sa pre vás napísať aspoň niečo, pretože cez deň nestíham, som stále niekde mimo domova. Aby ste mali nejaké potuchy, teraz toto píšem o 5:11 ráno len preto, aby som vám, tým čo ste si tie moje výplody fantázie prečítali, poďakovala. ĎAKUJEM!
Prajem všetkým príjemné čítanie! :-)

Nie dlho očakávaný spánok jej priniesol istý kľudný sen. V jej sne bola ona a Hidan pred štrnástimi rokmi, ale ich stretnutie prebiehalo úplne inak.

Sen*
"No ták, Hiďo! Poď sem!" Kričala na Hidana, ktorý stál obďaleč za ňou a snažil sa vytrhnúť bambus zo zeme.
"Daj pokoj, nemám čas!" Odsekol. Obzrela sa práve vo chvíli, keď sa pod ťarchou Hidanovho tela bambus zlomil a spolu s ním sa v momente váľal v jazere, ktoré bolo skryté za bambusmi, ako za živým plotom. Rozosmiala sa, no pod Hidanovým odmeraným pohľadom, ktorým sa na ňu pozrel hneď ako si vyžmýkal šaty, radšej sklopila hlavu, otočila sa späť a v tichosti pozerala na západ slnka. Za jej chrbtom bolo počuť iba ostrie loveckého noža prechádzajúceho po bambusovej tyči. Keď jej to už po pár minútach liezlo hore krkom, znova sa obzrela s chuťou vynadať mu, aby prestal. Keď už naňho chcela vychrliť svoje podráždenie, ostala civieť s otvorenými ústami. V ruke zvieral bambusovú tyč prerobenú v meč.
“Hi-Hiďo..? Čo.. Čo to je?”
“Ty si buď blbá alebo slepá! Je to predsa meč! Týmto mečom zotnem hlavu Yamaruchimu!” Odvetil, a v jej očiach sa objavilo pochybovanie. Bol to sen, ale predsa sa jej doň vmiešavali všetky skutočnosti.
“Prečo by si to robil? Kvôli mne?” Spýtala sa s očakávaním, že povie nie a vymyslí si iný dôvod. Neodpovedal. Mlčal ako bambusy, ktoré sa v jemnom vetre pohojdávali z boka na bok.
“Je to zloduch. Ublížil tebe, ale aj iným ľuďom. Zaslúži si to. Ešte som nikdy nikoho nezabil, ale je to úžasná predstava! Aký by to bol pocit, ak by mi cudzia krv prúdila medzi prsty? Ale možno.. Možno by bolo lepšie, ak by som aj ja cítil tu bolesť a predsa nemohol umrieť! To by som sa nebál ničoho!”
Yori len s mierným prekvapením ďalej počúvala jeho nechutné reči a plány, ktoré si zaumienil. Nechápala to. Tak nakoniec to neboli všetko skutočnosti. Odkedy je on ten dobrý bojujúci proti zlu?
Sedela na zemi s rukami zloženými v lone a prizerala sa, ako sa Hidan oháňal bambusom. Zavrela oči a vnímala len to, ako sa jej vietor derie medzi pramienky vlasov a strapatí ju. V tom znova otvorila oči a uprela zrak na pred sebou šermujúceho Hidana. Práve sa hral, že sú ostatné bambusy jeho nepriatelia. Každému stínal hlavy, no popravde len preťal bambusové tyče v polovici. Na krku sa mu pohojdávalo niečo lesklé, od čoho nevedela odtrhnúť zrak ako straka striehnúca na ligotavé veci. Bola to strieborná retiazka s príveskom.
Čo je to… za symbol? Je mi tak strašne známy.. Áno.. Ja ho poznám.. Ale.. Čo.. Áno! To je…
Skôr než sa jej to stihlo v mysli vybaviť, obklopila ju ničota. Nekonečná tma, ktorá jej otrávila zmysly. Akoby padala do neznámeho prázdna. BUM!

Zo sna ju prebral výbuch a ona len nechcene otvorila oči. Všade tma, Hidan ležal stále nehybne pod jej nohami, všade ticho, len na strope sa rozozvučali dažďové kvapky ako zvonkohra. Nemohla sa pozrieť von oknom, pretože okná nemala. Milovala depresívne počasie, a tak ju až zraňovalo nemôcť si pobehovať a moknúť v daždi. Dážď ako vodopád, ktorý jej kvapkami stekal po tele, akoby zmýval všetky jej starosti. Keď sa jej chcelo nariekať, nemusela. Nebo plakalo namiesto nej, a krokodílmi slzami rozmáčalo hlinu pod jej nohami.
Pri myšlienke na burácajúce hromy a svietiace blesky na oblohe si predstavila, ako pomocou padajúcich dažďových kvapiek vytvára pohybujúce sa vodné obrazce, ktoré si len tak bezstarostne lietali vzduchom.
Síce sa v tej tme a bez zrkadla nemohla vidieť, vedela však, že na jej tvári sa zračí utrápený a umučený výraz.
Chcela sa znova ponoriť do snov dúfajúc, že sa ocitne v tom istom sne, keď sa tu pod jej nohami pohlo telo. Hidan sa posadil, no Yori nemala poňatia, kam sa díva a akým pohľadom. Bola rada, že v miestnosti panovala úplna tma, a tak nevidel jej tvár. V tme, v ktorej úspešne skryla svoje začervenané, pod nimi namodralé, nevyspaté oči sa cítila bezpečne.
"Čo sa ti to, prejashina, snívalo?" Jeho otázka prehlušila ticho a tóny, ktoré tvoril dážď dopadajúci na provizórnu strechu domčeku. Ten hlas. Ten hlas, ktorý nepočula tak dlhú dobu. Opäť nemohla uveriť, že vedľa nej sedí človek, ktorý sa ju rozhodol hľadať, a nie preto, že by ju chcel zabiť.
"Zabudla som," povedala, hoc si dopodrobna zapamätala každý detail, každé slovo, akoby boli všetky skutočne povedané a každý dotyk, akoby ich všetky skutočne niekedy cítila.
Aj cez tú tmu cítila jeho nehmatateľný neveriacky pohľad, ale bola rada, že mlčal ako vánok, ktorý malými trhlinami v stenách prefukoval dnu. Bola rada obklopená tmou. Nekonečnou samotou, v ktorej mohla premýšľať a snívať, no aj napriek tomu natiahla pravú ruku k stolíku pri posteli a zapálila sviečku.
“Nevadí ti, ak tu máš potom všade mokro, ak ti tu cez tie trhliny aj prší?” Znova narušil ticho, ktoré panovalo v celom dome a prikyl sa perinou zloženou na ľavej polovici postele.
“Nie je tu mokro, len sú namokralé steny. Je tu potom chladno.”
“Chladno? Máš rada, ak je zima? Láka ťa pomyslenie na to, ako ti po tele poskakujú zimomriavky?” Jeho posledná otázka v nej rozvírila čudné pocity. Prišlo jej to tak neskutočne zvádzavé, ale prečo?
“Zima, chlad, dážď, búrka, sneh, lietajúce vločky..” Privrela oči a slastne si predstavila krajinu celú prikrytú bielou perinou.
“Čo by bolo, ak by bola zima? Ľudia sú idi*oti. Vraj milujú dážď, ale roztvárajú dáždniky, ak prší. Mám ti veriť, že ak napadne sneh a svet zachvátia mrazy, nebudeš sa obliekať o nič viac ako teraz?” Pretočil sa na bok tvárou k nej a telo si podoprel zohnutou rukou v lakti. Ležal presne tak, že mala Yori opretý zadok o jeho vypracované brucho a nohy prevesené cez jeho bok. Hidan svoju voľnú ruku bez záujmu položil na jej pravé koleno. Mierne ju striaslo, pretože sa v nej stále prehlboval pocit, akým hltala každé jeho slovo.
Nevyzerá, že by sa ma pokúšal zvádzať, tak prečo ma to tak žerie, dop*dele?! Aký by bol skvostný, keby sa o to pokúšal? Ách. Nakoniec ma on zabije aj bez toho, aby sa ma nejak dotkol. YORI! Spamätaj sa! Nie je čas na také myšlienky! Čo ak sa ťa pokúsi zabiť?!
Zastavila sa presne včas, keď si už päsťou chcela streliť po čele.
Dopekla, dopekla, dopekla… Čo sa pýtal?! .. Aha! Už viem.
“Nie, neobliekla by som sa o nič viac. Kľudne od zimy umriem. Nie je to zlá smrť. Zo začiatku ťa všetko páli, až máš pocit, akoby sa tvoje telo nenachádzalo v snehu, ale objavilo sa v samotnom jadre pekla. No potom.. Si necítiš ruky, ani nohy, ani tvár. Nevieš pohnúť svojimi popraskanými perami a doslova cítiš, ako tvoja duša opúšťa tvoje telo.” Znova privrela oči a predstavovala si vlastnú smrť umrznutím.
“Si čudná. Mnohí myslia na smrť iných, na smrť tých, ktorých by chceli zabiť.. A ty myslíš na tú svoju. Chceš, aby som ťa nejak potešil?” Znova ju jeho otázka zmiatla.
Ako to mám chápať?!
Po celej izbe sa rozozvučalo jeho chichotanie a spolu s jeho telom jej nohy mierne nadskakovali.
“A ja som si myslel, že sme takí len my, muži!” Počas toho čo rozprával sa stále neprestal chichotať.
“Prečo všetko čo poviem, berieš viacvýznamovo alebo dokonca len presne v takom zmysle?”
“Prestaň! Nevieš nič o tom, čo si myslím a ako beriem to, čo hovoríš! Radšej mi povedz, ako by si ma chcel TY potešiť.”
Chvíľku sa na ňu ešte škodoradostne díval, no keď jej prezradil, čím ju chcel potešiť, na jej tvári sa rozžiaril úsmev.
“Ešte pár dní a mal by napadnúť prvý sneh.” Pri jej úsmeve sa musel doširoka usmiať aj on.
V tom sa ozvalo sekanie konárov a pod ťarchou toľkých nôh sa zem až pomaly triasla.
"Hej ty obluda zošedivelá! Videli sme ťa vojsť do tohto prekliatého lesa! Kde si?!" Vykríkol jeden z množstva mužov.
"Drž hubu, lebo ti vyrvem jazyk z huby a strčím ti ho niekam! Prezrádzaš nás! Nikdy nepochopím, prečo retard ako si ty musel ísť s nami!" Ozval sa druhý hlas a zo spôsobu odpovede bolo jasné, že je kapitán skupiny.
Hlasy, šepkanie a dupanie nôh sa ozývalo všade okolo príbytku, ale pod blatom, ktoré dážď vytvoril, bol skoro úplne prehliadnuteľný.
"Hidan! Kto to dop-" Nestihla dopovedať otázku a on jej už ruku tlačil k ústam.
"Pšššt.. Okamžite si zbaľ najpodstatnejšie veci a zmizneme odtiaľto!" Dopovedal a už aj sa obaja postavili z postele, pozapaľovali všetky sviečky.
"Kto to je?!" Spýtala sa šeptom. Pozrel na ňu a z toho pohľadu jej všetko docvaklo.
"Ty.... Ty..! Prečo si ich sem dohnal?! Prečo si nebol nenápadnejší?! Dopekla!"
"Ticho, do r*ti!" Umlčal ju, znova sa otočil a pečatil veci do zvitkov, ktoré našiel na polici v obývačke. Zvitky potom nahádzal do malého batohu, ktorý Yori položila na gauč.
Síce jej vadilo, že je už druhý deň v tom istom, a že sa ani pred spaním neosprchovala, ale už nebol čas to teraz napraviť. Zbalila si teda aj nejaké oblečenie a Hidan ho bez slova taktiež rovnako zapečatil.
Predtým, než sa rozhodli odísť, zakričala Yori na Hidana, ktorý sa ešte rozbehol obliecť do spálne.
“Prosím, sfúkni sviečky!”
Vrátil sa do obývačky, vyhodil si batoh na chrbát a spolu s Yori potichu otvorili vchodové dvere. Nenápadne vykukovali a zisťovali, či sú už naozaj všetci ďaleko od nich. Obaja ešte chvíľu otáľali, keď im do nosa vrazil ukrutný smrad spáleniny. Obaja sa na seba vyhúkane pozreli a pomaly sa obzreli za seba.
"Hidan?.. Sfúkol si sviečky, ako som ťa o to prosila?" Pozrela sa na neho s ironickým úsmevom a on sa len s úškrnom poškriabal rukou na zátylku.
"Hidan?.. A už som ti vravela, ako strašne ťa nenávidím a ako rada by som ti nakopala r*ť?" Všetko sa chytalo a o chvíľu vchod do domčeku vyzeral ako vchod do pekla.
"Raz v niečom takomto skončíš a bude pre mňa poctou ťa zľahka šťuchnúť!" Jej tvár sa zmenila a pozerala na neho tým najstrašidelnejším pohľadom, aký dokázala na svojej tvári vytvoriť. Hidan len celý čas ceril zuby a bavil sa nad jej podráždenosťou. Posledný krát sa pozrela smerom dovnútra, zavrela dvere a čo najrýchlejšie sa predierali pomedzi konáre smerom na východ.
Keď vyšli z lesa, v rovnakej chvíli Yori vyvrátila tvár k uplakanému nebu a zatvorila oči. Práve svitalo a na oblohe sa pomaly rozostupovali búrkové mračná. Cez ne sa pomaly dralo pálivé teplo a lúče slnka.
Zrazu ju ktosi schmatol za ruku a ťahal k brehu. Keď otvorila oči, naskytol sa jej pohľad na dosť vysokú blondínu, ktorá stála na nejakom divnom vtákovi. Mala rozpažené ruky a na rukách mala.....

..ďalšie ústa! Čo je to za retardovanú ženu?!

"Umenie.. Je.. VÝBUCH!" Jakmile to dopovedala, spoza Yorinho chrbta sa ozval ohlušujúci výbuch. Celý ostrov sa zatriasol, až sa Yori neudržala na nohách a kľakla na jedno koleno. Obzrela sa a videla, ako sa celý les zmenil v dym a oheň. Horúčava z horiacieho lesa sálala až k ním. Yori si na chrbte ucítila kropaje potu, no tak sa radšej postavila a podišla bližšie k Hidanovi a tej bláznivej žene.
"Ale, ale, Hidan! Si na úteku z Mlžnej možno tri dni a už si si zbalil... Hmm.. Ako to povedať slušne.. Slečinku.. Môžem si ju občas požičiať?"

Takže oni sa poznajú, hej? Bože! To je tak nechutná bytosť! Počkať! Požičiať?! Ona je snáď...
"Si lez-"
"Aargh! Pre všetko umenie na svete! Nie som žiadna lezba! Dobre! Stratil som o teba záujem a to všetko je len a len tvoja vina, hm! Som chlap! Aj napriek tým vlasom! Alebo sa ti nepáči moja očná linka?! Najlepšia značka na svete, akú si ani ty nemôžeš dovoliť! Mám ho!.. Toho dole!.. Chceš ho vidieť ako dôkaz, hm?!" Hneď ako to dopovedal rozopol si plášť a potom nohavice.
"Deidara! Síce neviem, ktorého z tvojich vtáčikov jej chceš teraz ukázať, ale fakt sa bojím, že by od tvojej blbosti vybuchol aj ten! Spamätaj sa, k**va! Fakt ma niekedy baví počúvať tvoje sr*čky, ale teraz naozaj nie, takže nás odtiaľ, do r*ti, konečne dostaň!” Vybuchol Hidan, až naňho Yori s Deidarom prekvapene zazreli.

To sú fakt dvaja idi*ti.. Určite sa budem dlho spamätávať z toho, že je ten Deidara v skutočnosti muž.. Bléé.. Možno sa dal preoperovať... Fuuuj!.. Na aké nechutnosti to zas myslím!

Deidara sa nenechal a začal urážať jeho nagélované vlasy, až sa to rozprúdilo do samých nadávok a urážok.. Yori si len priložila ruku na čelo a duchu si nadávala, ako sa k nej mohli dostať takí blbci. Keď už to trvalo dlho, chytila Hidana za ruku a spolu s ním sa rozbehla proti vlnám mora.
'"Zbláznila si sa?!" Skríkol Hidan, no zaraz z neho pochybnosti opadli. Pod nohami sa mu tvoril ľad, ktorý bol ale vytvorený tak, aby sa na ňom nešmýkalo. Ponad hlavy im preletel divne tlustý vták a letel približne desať metrov pred nimi asi vo výške ich hláv.
"Takže to je predsalen ona! Bola mi nejaká povedomá! Slečinka, tvoja tvár visí v Mlžnej skoro na každom druhom stĺpe! Je za teba pekne veľká odmena na to, aká si maličká! Možno ti dám ešte jednu šancu, aby si mohla byť s niekým ako som ja. Prezradil by som ti, v čom spočíva umenie výbuchu."

Tranzvestit jeden porazený! Dá mi ešte jednu šancu?! Aj keď ho utopím?!

V tom sa proti jeho pravému boku rútilo stádo vodných kreatúr koní. Rozbehli sa priamo cez neho. Nad Deidarom a jeho rozmočeným vtáčikom sa zavrelo more. Po svojej pravici začula Hidanov škodoradostný smiech, a tak sa nad tým pousmiala aj ona. Utekali čo najrýchlejšie. Keď sa ich nohy dotkli brehov Zeme Ohňa a Deidaru nikde nevideli, Hidan si počuteľne vydýchol. Obaja sa teda rozbehli a opreli sa o jeden strom.
Mohlo byť presne poludnie, keď sa Yori s Hidanom ešte vždy váľali v tieni stromov na okraji lesa. S vierou, že sa nakoniec určite Deidara doplaví živý a zdravý, sa pozerali na nepokojnú hladinu.

Hidan sa nečujne a svižne postavil a s úškrnom precedil pomedzi zuby:
"Aha! Blíži sa k nám nejaká blonďavá burina!"
Yori sa z chute zasmiala a spolu vykročili k vode. Tu sa z vody vynoril vyčerpaný Deidara a ďalej kráčal ako práve vytiahnutá mŕtvola z dna jazera.
"Dobre. Tak takto som sa dôkladne už dlho nevykúpal. Morská soľ by mala prospieť mojim vlasom a pleti, takže ti možno aj poďakujem."
Hidanovi sa na tvári zračilo prekvapenie.
"Ty... Čo?! Nezačneš sa rozčuľovať ako ženská?! Teraz si mi pokazil náladu.. Načo som ťa teda čakal, k**va?!"
Popri tom, ako si Deidara žmýkal vlasy sa len pousmial a povedal to, čo zrejme Hidan očakával, pretože len unudene, súhlasne pokývol hlavou.
"Ešte že mám to vrecko s íľom vodotesné..." Dopovedal a celý čas, kým si žmýkal plášť, na Yori škaredo pokukoval. Šibalsky až škodoradostne sa na neho usmievala. Otočila sa a pohľadom hľadala Hidana, no ten sa už vytratil v lese. Keď sa znova pozrela na Deidaru, ležal rozplácnutý s tvárou v piesku.
“Deidara..?” Vyslovila jeho meno a čakala na reakciu, ktorá predsalen neprišla. Chytila ho za cop, ktorý sa mu pomaly kvôli vode rozpadával, a snažila sa mu tvár vyslobodiť z piesku, aby mohol dýchať. Spal. Nechcela ho nechať na pražiacom obedňajšom slnku, aby nedostal úpal, a tak ho pomocou vody preniesla do tieňa stromov. Keďže vodu mohla ovládať hocijako a tiež mohla ovládať jej teplotu, donútila vodu z neho vypariť sa. Sedela vedľa neho, opierala sa o strom a premýšľala nad vecami, ktoré jej zhoreli spolu s celým ostrovom.

Tiež ma plášť, takže je tiež z Akatsuki. Je teraz tak bezbranný, čo tak ho zabiť? Možno si udobrím Kirigakure, a tak mi dá Yamaruchi pokoj. Nie, nedal by mi pokoj. Kto vie, na čo ma chce využiť. Ale on.. Čo ak mi ublíži skôr ako Yamaruchi? Dokázal urobiť bombu z celého ostrova.. Nie. Nechcem, aby moje črevá boli porozhadzované všade naokolo. Samozrejme, ak z nich vôbec niečo ostane.
Ešte dlho premýšľala opretá o strom, keď sa jej zrazu vybavili Hidanove slová.
Možno by to bola naozaj zábava vraždiť a utekať. Cítiť nepriateľovu krv prúdiacu po kunai, ktorý by som mu zapichla do brucha. Pomaličky by kvapkala na zem a potom by vsákala spolu s vodou do piesku. Možno by moji ninkeni zmenili farbu z priesvitnej modrej na priesvitnú červenú.
Zatiaľ, čo si privlastňovala Hidanove názory a predstavy, posunula sa bližšie k spiacemu Deidarovi a kľakla si k nemu. Len tak kľačala a premýšľala, ako by sa zachoval Hidan, keby mu zavraždila spoločníka. V tom sa jaksi potemnelo, a keď vyvrátila tvár dohora, aby sa pozrela, či bude znova pršať, úsmev jej z tváre zmizol.
“Prečo sa celý čas len neprítomne usmievaš, zatiaľ čo tu on bezbranne leží?” Nad ňou sa skláňal doširoka usmiatý Hidan a v náručí čosi držal.
"Áno. Láka ťa to, však? Prečo si to neurobila hneď, keď si mohla? Poznám ho. On by si uspokojil svoje potreby a potom by ti bez váhania naplnil ústa výbušným íľom. Nespoliehaj sa, že by ti neublížil len preto, že si so mnou." Popri rozprávaní mu úsmev pobledol a z náručia vysypal na zem pár jabĺk. Na to sa postavil vedľa Yori a kopol Deidarovi do pravého boku. Deidara sa prebral a už sa aj chúlil v kĺbku držiac sa za bok. Yori sa naň len s uboleným pohľadom dívala.
"Hidan? Bolo potrebné, aby si ho takto kopol?"
Hidan si len vyzliekol plášť a sadol si vedľa Yori.
"Je zvyknutý." Deidara sa stále držiac za bok posadil tvárou oproti nim a chrčiacim hlasom vybľakol:
"Zvyknutý?! Pozri sa, čo máš na hlave!"
Na hlave mu poskakoval maličký íľový vtáčik. Skôr, než sa ho Hidan dokázal zbaviť, vybuchol. Deidara si len s chrčiacim chichotom začal upravovať vlasy a dodal:
"Síce nebol tak silný, lebo nebol ani tak veľký, ale predsalen si tak maličký dokázal sám vytvoriť hniezdo!"
Za iných okolností by bola Yori naštvaná za ich blbosť a detinskosť, ale musela sa tentokrát zasmiať, lebo strapatého Hidana už asi nikdy neuvidí.
"Ty ch*maj!" Postavil sa a odišiel k vode upraviť si vlasy. Len tak ho pár minút pozorovala a až tam počula ako nadával, pretože mu stále odstával jeden z vlasov.

"Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?" Pozrela sa na Deidaru, a ten na ňu upieral pohľad modrý ako nebo. V očiach mu poskakovala vyslovená otázka.
"To by som sa mohla opýtať aj ja, ale podľa tých plášťov som si odpovedala sama." Yori len nenápadne skryvila ústa, pretože bola ešte stále znechutená z toho, ako si dokázala pomýliť jeho pohlavie kvôli výzoru.
"Je to dlhý príbeh a neverím ti natoľko, aby som ti prezrádzala svoju minulosť."
Nič nepovedal, len sklopil zrak a čistil si jablko. Yori si ho nenápadne prezerala, až sa nechápavo zastavila pohľadom na jeho ľavom oku pod ofinou. Bola zvedavá, no nespýtala sa radšej nič. Niekedy je možno lepšie vedieť menej.
“Naozaj nie som žena, hmm.” Vyslovil do prázdna a Yori sa div nerozosmiala.
“To je v poriadku. Nebudem sa ti smiať za to, ako vyzeráš alebo nevyzeráš a popravde mi je jedno či si muž alebo žena. Pokiaľ ma nebudeš nas*erať, budeme spolu dobre vychádzať. Samozrejme, na mňa sa to nevzťahuje. Ja môžem s*ať koho chcem a kedy chcem.” Povedala s úškľabkom, ale to už sa znova túlala vo svojich myšlienkach.
Možno nie je tak zlý, ako o ňom hovoril Hidan. Síce o ňom neviem nič, ale nepríde mi zlý. Možno len.. Mierne šľahnutý. Ahahahaha! Pokiaľ je môj predpoklad o jeho šialenej povahe správny, bude sranda!
“Vážne moja tvár visí v Kiri na každom druhom stĺpe?” Zložila si ruky v lone a úplne nevinným pohľadom sa zadívala na Deidaru. Tvár k nej od jablka nezdvihol, len očami sledoval jej žmurkajúci nevinný pohľad.
“Toto na mňa neskúšaj.” Yori vo vnútri ostala ako obarená nad jeho reakciou.
Nepodlamujú sa z toho chlapom nohy? Ak nie je žena, tak je gay!
Napriek tomu, čo povedal, ďalej pokračovala. Aj keď na ňu už nepozeral vedela, že to s ním predsalen niečo robí.
Hahaaa! Vedela som to! Kto by odolal môjmu krásnemu zovňajšku a nádherným modrým očiam? Chichichichichi!
“Tak dobreee! Možno nie na každom druhom! Ale bolo ich tam dosť.”
Medzitým, čo sa oni bavili o plagátoch s nápisom “WANTED” a s jej tvárou, Hidan sa už behom vracal k ním s už upravenými vlasmi.
“Deidara? Choď sa pozrieť nad lesy, rýchlo! Vstávaj! Vypadni!”
“Čo sa deje? Kľud! Si zošalel, hmm?!” Deidara len nechápavo pozeral na Hidana, no rýchlo sa postavil a už aj privolával svoj íľový, lietajúci dopravný prostriedok. Vták roztiahol krídla a spolu s Deidarom sa stratil nad vysokými stromami.
“Hiďo, čo sa deje?!” Ten sa na ňu však len blbo pozrel.
“Mala by si sa hneď pozbierať, Yorča. Mám pocit, že sa sem rozbehlo pár ľudí.”
“Jak si ma to nazval?!” Vstala a vygúľala na neho oči.
“A ako si nazvala ty mňa?” Znova vzal on batoh na chrbát a navzájom sa na seba pozerali ako na ducha.
“To si robíš srandu, však?!”
“Ty si začala!” Yori sa už chcela začať smiať, no v tom vedľa nich pristál Deidara.
“Nachádzame sa presne medzi dvoma menšími dedinami a smerom ďalej na východ, možno tak dva dni cesty, sa pred nami nachádza ďalšia dedina. Neviem či to je dedina, proste tam niečo je. Smerom na severozápad odtiaľ to leží samotná Konoha približne tri dni cesty." Kým rozprával, celý čas sledoval les, akoby odtiaľ mal ihneď niekto vybehnúť.
“A ešte niečo. Mali by ste sa pripraviť. Tomuto by sme sa nevyhli, ani keby si sa odhodlal, Hidan, vzniesť sa do vzduchu.”
Yori len potichu počúvala Deidarove slová, ale tej druhej správe nerozumela. Keď sa už chcela spýtať na vysvetlenie, Hidan zložil batoh, vyhrabal do piesku dieru, hodil tam batoh a dieru zasypal. Z piesku trčala len jediná hnedastá nitka, aby ten batoh neskôr znova našiel.
“Dúfam, že si schopná bojovať. Toto nebude ako váľanie na posteli. Ty b*stardi urobia všetko preto, aby nás dvoch zabili a teba zajali. Snáď ťa znova nenájdem niekde zviazanú.”
Čo.. Čože?! Zas bojovať? Zas ako zas. Je to dlhá doba, ale vážne sa mi nechce. Desí ma to! Hidan.. Čo si to uvalil na moje ramená?
S neprítomným pohľadom sa dívala do šíreho piesku pod jej nohami, keď jej v tom Hidan ukazovákom nadvihol bradu.
“Nie je ich toľko a nie sú ani tak silný, aby sa ti niečo stalo. Nezúfaj. Nikdy by som nepovedal, že nejaké také maličké dievčatko, ktorého sa radšej nedotýkať, aby sa nerozsypalo na prach, dokázalo prelstiť samotné ANBU a utiecť. Neverím, že dievča, ktoré potopilo celú loď aj s posádkou, zatiaľ čo posádku tvorili aj naozaj silní ninjovia, by teraz prehralo s nejakým odpadom, ktorý onedlho vyletí z lesa.” Yori len zúfalo hľadala útechu v jeho úžasných, fialových očiach. Na tvári mu hral ten najkrajší úsmev, aký kedy videla. Z toho dotyku pod jej bradou sa priam rozochvela. Nie, že by bola jeho ruka studená. On.. Jeho náruč pre ňu predstavovala miesto, kde sa práve chcela skryť pred násilím, ktoré by mohlo o chvíľku červenou vsiaknúť do piesku.
Už ho skoro objala, keď sa v tom z lesa na nich vyrútilo možno 50 mužov s vydlami a iným náradím použitým ako zbraň. Zastavili sa neďaleko okraja lesa.
Hidan sa k ním otočil tvárou a zvolal:
“Otočte sa a vypadnite späť do tej r*te, odkiaľ ste vyliezli a ja vám sľubujem, že vám ponechám vaše končatiny spolu s telom a neostanete hniť mŕtvi na tomto pražiacom slnku.” Takého to zlého Hidana mala Yori rada. Nie keď bol zlý k nej, ale k iným. Ten pohľad ju fascinoval, a práve o to viac, pretože tam stál len v nohaviciach a topánkach. Plášť ostal stále nehybne skrčený na zemi. Ak by niečo také naozaj existovalo, určite by sa jej dúhovky so zreničkami zmenili na srdiečka.
“Dobre! Síce ste z Akatsuki, nič ste zatiaľ nespravili. Dajte nám ale tú ženu a Konoha ostane neinformovaná o našom stretnutí!” Oznámil jeden z popredných mužov.
Hidan len letmo pozrel na Yori a ďalej rozprával s mužom.
“Načo vám ju? Áno, je pekná. Preto?”
“Ty úchylák jeden! Nie každý myslí na to, na čo ty! Dôvod vám môže byť ukradnutý, chceme len tú ženu a budeme mlčať ako v hrobe!”
Hidan len s previnilým pohľadom pozrel na Yori, prišiel k nej a objal ju. Vedela, že niečo nie je dobré, ale bola rada. Len vďaka tomuto ho mala pri sebe. Vedela, že s ňou niečo chystajú, ale práve by mu uverila aj to, že ju nikdy neopustí, hoc by ju hneď na to mal vydať nepriateľom. V tom ju pri uchu zašteklil Hidanov šepkajúci hlas.
“Yori.. Pojdeš s nimi. Neprezradím ti, čo by tak oni s tebou chceli urobiť. Myslím, že to sama vieš, ak si prezeráš ich škodoradostné pohľady. Ale ber to ako pre dobro veci. Neutekaj od nich. Ver mi.”