Voda, láska a krv 05

:-)

Takže.. Je tu piaty diel! ^^ Pôvodne som plánovala o mnoho, ale naozaj o mnoho dlhšiu časť, keďže sa v reále volám presne tak, ako číslo dielu. Peťka!
Viem, že cez prázdniny som sa na to mierne vykašľala, pretože bol celkový rozruch doma a všade naokolo sa riešila škola, kupovanie vecí, vypisovanie prihlášok a žiadostí na inťák atď. + nedokázala som si premyslieť o čom budem písať v misii Songfic, a taktiež som to musela napísať.
Od prvého septembra som počítala s NTB, ale keďže som bola od nedele do piatku obeda na inťáku bez NTB, PC a podobných väčších vecí ako je môj veľký mobil, tak som nemohla pridať časť skôr.
Nebudem písať dlhé diely, teda budú pravdepodobne desaťstranové, keďže je predomnou horda písomiek, testov a skúšaní, ale budem ich posielať na vydanie každú sobotu. Budem ich písať priebežne ráno ak vstanem do školy, pri raňajkách, obede, večeri, učení, škole a v noci... A počas iných vecí, ktoré človek robí, ale o tých asi vedieť nechcete nič. xD
PS: Pozmenila som to a odteraz to bude len ja-rozprávanie (samozrejme z pohľadu Yori.)
Tak teda, prajem príjemné čítanie! :-)

Mohol to byť jeden z tých najchladnejších jesenných dní, aké som kedy zažila. Pofukoval studený vietor, obloha stále viac a viac bledla a vyzerala smutne, priam akoby mala plakať namiesto mňa. Z okolitých stromov opadalo posledné lístie. Len tak si tam tie stromy stáli bez ohľadu na okolie. Posledné vtáky a ich spev sa stratil za horizontom a celý svet pochmúrnel. Aj napriek belostnému nebu vysoko nad nami všetkými to tu v lese vyzeralo temne.
Už nevedno ako dlho kráčam za tými cudzími mužmi. Na noc sme sa nikde nezastavovali. Sú to vôbec živé bytosti?
V hlave sa mi to vírilo otázkami, no ani na jednu som nehľadala odpoveď. Tak sklamaná a podrazená som kráčala s pohľadom sklopeným k zemi a nevnímala nič okolo.
"Zobuď sa!" Ozvalo sa od mojej pravici a tvárou mi preletela pálčiva bolesť, keď jeden zo strážnikov chrbtom ruky premeral tvrdosť mojej čeľuste. Pod tvrdou ranou, ktorá mi prudko otočila hlavu, som spadla na zem. Bezvládne som sa váľala tvárou v čerstvom blate. Nemôcť sa ani postaviť z dôvodu zviazaných rúk za chrbtom vo mne vyvolávalo hystériu. Hlavou mi stihlo prebehnúť jediné meno, keď som vo svojom pravom boku ucítila topánku. Myslím, že to nakoniec neboli ľudia z Konohy.
Kopanec ma obrátil na chrbát a pomedzi bolesť, ktorá prehlušovala všetky moje zmysly, sa lesom rozľahlo hlasné prasknutie.
'Rozkopal mi pravé rebro. Že by ho smrť naháňala po tomto prekliatom lese!’ Nestihla som si v mysli ani poriadne zanadávať, keď mi telom prebehla ďalšia vlna bolesti. Za ňou ďalšia a ďalšia. Okrem toho, že som mala nepohodlne uložené ruky pod krížami, mi dotyčný rukou schválne tlačil na už poranenú stranu hrudníka a so škodoradostným pohľadom sa mi skláňal nad tvárou.
"Nezmôžeš sa na nič, čo?"

*Pohľad na Hidana od doby, čo Yori zviazaná odchádzala s mužmi.*

"Ak by si toto urobil so mnou, fajn. Nečudoval by som sa, ale to, že si JU nechal odviesť, to je nad moje chápanie, hm." Deidara len s otvorenými ústami sledoval odchádzajúcu Yori.
"Nemôžeme si dovoliť, aby o nás niečo vedeli." Hidan sa len ľahostajne otočil a kráčal ku skrytému batohu. Po ceste si zo zeme zdvihol plášť, rýchlo strčil ruky do rukávov a rozopnutý s batohom na chrbte sa rozbehol tiež do lesa s úmyslom dostať sa do úkrytu Akatsuki na juhozápadnom konci lesa.
"Že si to nemôžeme dovoliť? Sú to obyčajné prasatá, ktoré by si jedným pohybom tých tvojich zas*atých vidlí zabil, hm. Liezla ti na nervy? Bojíš sa jej snáď? Veď sa jej klepali nohy, keď si pri nej stál ani nie pol metra. Už vtedy bolo vidno, že od nich naozaj neutečie len preto, lebo si jej to nakázal ty! V čom je problém, hmm?" Deidara len nechápavo utekal za ním, a hoc vedel, že tak v Hidanovi stúpa agresivita, pokúšal sa z neho dostať odpoveď. Hidan neodpovedal, len sa otočil presne vo chvíli, keď mu Deidara skočil krkom priamo do roztvorenej dlane. Neskutočne vytočený jeho slovami ho celou silou držiac pod krkom vrazil do stromu, až pod nim zapukal konár.
"A nepáči sa náhodou tebe, ty k*k*t? Keď ti na nej tak veľmi záleží, tak vypadni za ňou a hraj sa na hrdinu. Mám v p**i, čo urobíš, ale mňa do svojich sk***ených úvah a plánov neťahaj!" Pustil ho a rozbehol sa znova svojim smerom. Deidara sa len nemotorne a potichu vyštveral von zo zničenej kôry a bežiac za ním si šúchal zmodretý krk.
Utekali mlčky, až niekedy večer stáli pred tmavým, ale veľmi nenápadným vchodom do budovy vtesanej do skaly.
Ani by si ju neboli všimli, keby ich tam nečakal Pein.
“Deidara? Už nikdy sa nebudem spoliehať na tvoje odhady vzdialenosti…” Zašomral si Hidan popod nos tak, aby ho počul len Deidara.
"Dostali sa ku mne informácie. Kde je tá žena, čo s vami bola?" Hidan ohrnul nosom a odišiel dovnútra. Pein aj Deidara sa za ním len potichu pozerali, a keď zmizol, Deidara vyprskol prvé, čo ho napadlo.
"Nechal ju zomrieť zviazanú v lese." Pein naňho šokovane zazrel a Deidara z jeho pohľadu vyčítal, že chce počuť podrobnosti. Vysvetlil mu, ako to naozaj bolo a zopakoval mu aj ich dialóg. Pein sa len rukou tľapol po čele a obaja sa pobrali dnu.
"Kde sú všetci?! Krásavec je doma!" Skričal Deidara do miestnosti, v ktorej bol on, Hidan, Pein, Konan, Kakuzu a Sasori. Žiadna odozva a bolo naďalej ticho.
Miestnosť bola na chlp rovnaká ako obyčajná jaskyňa, až na pár výnimočností. Uprostred miestnosti boli do písmena L dve kožené gauče a v ich uhle bol stôl s mäkkými vankúšikmi z ďalších dvoch strán.
Hidan už ležal rozvalený na jednom z gaučov a driemal. Kakuzu si zašíval čerstvú ranu na ľavom predlaktí posadený na ďalšom a Sasori sedel za jednoduchým stolom na jednom z vankúšikov. Jednou rukou si podopieral hlavu a druhou provokatívne klopkal prstami po stole. Konan stála opretá o jednu zo stien na pravo vedľa schodov, ktoré viedli na poschodie. Tam sa nachádzali normálne izby s provizórnymi oknami a vybavením.
So zloženými rukami v lone sa ustarane dívala do zeme.
"Kedže s tou ženou už počítať nemôžeme, pretože je práve možno mŕtva, nebolo by od veci, ak by ste predložili svoje nápady, pretože ja som sklamaný zo zlyhania tohto plánu." Narušil ticho Pein ktorý si práve sadal na druhý vankúšik.
Konan sa pozrela Peinovi do tváre a ako prvá prehovorila.
"Keď už s ňou nemôžeme počítať a bolo jej naozaj ublížené, mali by sme aspoň zničiť dôkazy o jej existencii a vôbec jej telo. Orochimaru sa ju pokúša už dlho získať. Máme informácie, že ľudia, ktorí ju držia sú muži pracujúci pre istého Yamaruchiho, ktorý je Orochimarovim r*ťolezom. Yamaruchi je posadnutý blázon, zbiera zvláštne bytosti, démonov, silných ninjov, aby si tak uštedril Orochimarovu pozornosť. Ten dotyčný Yamaruchi pochádza zo Skrytej Mlžnej a Kageho dokonale klame. Má pod palcom samotné ANBU. Je pre nás istým nebezpečenstvom. Navrhujem vlámať sa do jeho kancelárie, získať spisy a zničiť každého, kto preňho pracuje. Majú zálusk na chvostnatých a to by predsa zmarilo naše plány."
Pein naradostene dvihol hlavu, a zakašľal. Všetky oči v miestnosti sa pozreli na svojho vodcu a očakávali rozkazy.
"Kupodivu hneď zaznel celkom dobrý, ale obtiažný plán. O spisy sa postaráme neskôr, treba sa postarať o telo tej ženy. Keď je mŕtva, mohol by ju Orochimaru využiť pre svoje experimenty a to by bolo zlé. Nikto doteraz nevidel jej schopnosti, dokonca ani jej otec o nej vlastne ani nevie. Je potreb-.."
"Mýliš sa, Pein. Jej schopnosti nie sú úplným tajomstvom, hm." Prerušil Peina Deidara a na vysvetlenie pokývol hlavou smerom k Hidanovi, ktorý už sedel a zúfalo si zvieral tvár v rukách.
Pein len prikývol a pokračoval.
"O dotyčnej žene menom Yori vieme, že je dcérou istej konožskej ženy, ktorá kedysi pracovala ako ANBU pre vtedajšieho Sarutobiho. Jej schopnosti, dokonca ani meno, či iné informácie nie sú nikomu známe. Jej otcom je..."
Všetci do jedného sa prestali venovať svojim činnostiam a napäto zírali na Peina. Keď Pein vyslovil to meno, všetkým takmer spadli sánky. Deidarovi z ruky vypadol pohár s vodou a hneď sa vrhol na Peina..
"On mal deti?! Dieťa?! Natož dcéru?! Kto by ho chcel?! Je to starý úchyl! Vraj.."
Pein sa len s otvorenými ústami pozrel na rozprsknutú vodu po zemi a sklenených črepinách.
"To pozbieraš a dosucha pozmývaš!” Pajedil sa Pein.
“A hej, mal. Podľa istého zvitku, ktorý sa našiel v Kirigakure, v Yamaruchiho dome, sa tam píše, že žene došiel list, aby tomu mužovi povedala, že to dieťa nie je jeho, keď chce, aby sa jej a teda ani tomu dieťaťu nič nestalo. Žena tak urobila. Hneď po tom zrejme Yamaruchi konal, pretože v jej dome nenašli nikoho a odvtedy je nezvestná, dokonca ju považujú za nukenina. V ďalšom zvitku sa píše o dievčati so snehovými vlasmi, ktoré sa mení na vlka. Ďalej sa našiel akýsi obrázok z Amegakure. Je na ňom nakreslené malé dotrhané dievčatko, ktoré sprevádza vlk. Takže.. Hidan.. Čo vieš o jej schopnostiach?"
Hidan sa len zadíval do zeme a vyrozprával im celý príbeh, odkedy sa s ňou stretol prvýkrát, až do posledného momentu, keď ju odovzdal mužom ako nejaký svoj majetok. Povedal im aj o zničenej lodi, o ktorej sa dozvedel v Kirigakure, aj o vodných ninkenoch, ktoré videl na vlastné oči.
"Takže náš tvrďas, ktorý ma skoro uškrtil ju predsalen má rád, hmm!" Ozval sa Deidarov hlas spomedzi dverí.
"Zavri hubu, ty pi*us!"
"To stačí!" Snažil sa ho ukľudniť Pein.
"Ty zavri svoje deravé pysky tiež! Viete o tom pi*u!" Vybehol okolo Deidaru von z domu.
"Kakuzu, teba má tu asi najradšej, skús ho zastaviť, nech nikam neodchádza." Pozrel sa naňho prosebne Pein.
"Kľud. Naozaj, som s ním dlho a poznám ho lepšie než seba. Pravdepodobne teraz sedí niekde na streche a premýšľa, do akých sra*iek tú svoju ženskú dostal."
Sedeli a bavili sa tam dlho do rána, až sa na oblohe míňal mesiac so slnkom.
Blížilo sa znova k poludniu, keď sa všetci znova zišli v dolnej miestnosti.
"Nevideli ste náhodou Hidana?" Spýtal sa hneď Pein namiesto popriatia dobrého rána. Všetci sa zarazene pozreli do Peinových planúcich očí.
"Kakuzu!" Skričal naňho Pein, zatiaľ čo sa Kakuzu snažil nenápadne zmiznúť.
"No čo! Nemohol som vedieť, že naozaj niekam zmizne! Ak sa ma chceš spýtať, kde šiel, tak to, dopekla, naozaj neviem! Ale keby som bol on, určite by som sa ju rozbehol zachrániť a vyzabíjať všetkých, ktorých by som tam našiel."
"Tak pekne pôjdeš za ním!" Zvolal Pein a mávol rukou smerom k nemu.
"Nech ide Deidara! Ja neviem, kde to je! A navyše, ak sa ju Hidanovi podarí zachrániť, ako ju donesieme sem, ak bude celá dolámaná?" Zložil si ruky na hrudi na znak protestu.
Pein sa poškriabal na zátylku, pozrel na Deidaru a súcitne pokývol plecami.
"Pôjdem s ním." Ozval sa prvýkrát za celých 15 hodín Sasori. Vzali si potrebné veci a upaľovali za Hidanom.
Slnko začalo zapadať, keď konečne zbadali Hidana čupiaceho na jednom z konárov. Vyčkával. Deidara so Sasorim pristáli a potichu vyskočili k nemu na konár. On na nich len vražedne zazrel, ale ďalej sa venoval dianiu pred sebou.

*Späť k Yori.*

"Niečo šuchlo! Niekto tu je, Trogo! Zmiznime!" Radili mu ostatní muži.
"Držte huby. Nepanikárte! Kto by tu čo robil?!"
"Trogo, nechajme ju tu a naozaj zmiznime!" Nedali sa odradiť a nepatrne sa klepali.
Prosila som všetkých bohov, ktorí existujú a aj tých, ktorí nie, aby zmizli a mňa tu naozaj nechali.
"Hneď po tom, čo si užijeme." Škodoradostne sa usmial a jeho tvár so strniskom sa stále väčšmi približovala k mojej. Cítila som, ako mi rukou prechádza po ľavom stehne smerom k pásu.
"No ták, holu-.." Spomedzi pier mu náhle vystrelil hrot meča a mne pred očami preletel celý môj život. Zastavil sa tesne pred mojou tvárou. Jeho teplá krv mu stekala po brade, ale aj po železe meča, odkiaľ kvapkala priamo na moju tvár. Každá jedna kvapka po dopade pomaličky ďalej odkvapkávala z mojej tváre dole na zem.
“Áno.. Budete mlčať ako v hrobe!” Zvolal ktosi nad ním a už som len počula hrôzostrašný a škodoradostný smiech, ktorý sa ozýval na celý les.
Trogo vyvrátil oči stĺpkom a môj záchranca ho celou silou odhodil pomocou meča, ktorý zvieral v ruke. Odrazil sa od stromu, spadol na zem a pomocou diery v jeho hlave sa pod ním tvorila kaluž červenej tekutiny. Pozrela som na svojho hrdinu a od zástavy srdca to nemalo až tak ďaleko.
"Hi-Hid.." Hlas mi zlyhal a mňa zachvátila ďalšia vlna bolesti z boku. Hidan sa usmial najškodoradostnejšie a najnebezpečnejšie, ako som si len vedela predstaviť. V jeho očiach sa zračila zúrivosť, pomstychtivosť, zloba..
"Dúfam, že ti ublížili najviac, ako len mohli, aby si zaslúžili všetci zdochnúť ako pos*até kanálové krysy!" Dopovedal a mávnutím pravej ruky do neznáma odhodil Trogov meč, ktorý náhodne našiel cieľ v hrudníku ďalšieho muža. Hidan stiahol svoju kosu z chrbta a zúrivo sekal všetko živé okolo seba. Nedokážem opísať jeho štýl boja. Čo to on vlastne robí?
‘Fuj, dopekla!’ Pomyslela som si prizerajúc sa na krv olizujúceho Hidana z kosy.
Medzitým ku mne priskočil nejaký červenovlasý muž a rukami mi jemne prehmatával rebrá. Povedala by som, že jeho dotyky aj napriek jemnému prístupu boli drsné ako.. vnútorná strana kôry stromu?
"Som Sasori. Tvoje pochybnosti sú správne." Jakmile to povedal, stiahol si rukavicu z pravej ruky.
"Ako si vedel, že.."
"Tvoje zúžené zreničky prezradili mnoho. Takže o mne vieš, ale naopak neviem nič ja o tebe. Pein by ťa rád videl, takže ak sa tu o to tvoj muž postará, vrátiš sa spolu s nami." Skonštatoval Sasori a s Deidarom pripravovali veci na provizórneho vtáka, na ktorom ma vraj majú bezpečne prepraviť do ich úkrytu. So interesting! Bude to vyzerať nejak ako u Orochimara? Hmm..
"Počkať! Môj muž?! Ten k*k*t, ktorý sa na mňa po tom všetkom vys*al?! Nech tiahne do pr*ele!" Sasori sa nad tým len pousmial, a keď som chcela niekam poslať aj jeho, ozval sa Deidara.
"Sú si celkom podobní, Sasori-senpai!" Ten sa usmial ešte viac a dodal:
"A ten k*k*t ťa práve zachraňuje, aj keď na to nedostal príkaz, dokonca nemal nikam odchádzať."
'Aaaaaargh!' Ozvalo sa smerom od Hidana a všetci traja sme naňho v momente pozreli. Oni dvaja sa postavili na prípadnú pomoc..
"Nehnite sa, inak je po ňom!" Nevedno ako ten chlap Hidana zparalyzoval a pod krkom mu držal nôž s rozžeravenou čepeľou.
"Dajte mi tú ženskú, nechajte ma odísť a ja ho nezabijem!" Obaja chvíľu premýšľali, čo spraviť, keď Hidan útočníka odpálkoval troma slovami.
"Ja... Nemôžem.. Umrieť.." Povedal syčiac pomedzi zuby. V tom mu muž priložil rozhorúčenú čepeľ k hrdlu a Hidan len zaťal zuby a zasyčal.
"HIDAN!" Vyletelo zo mňa ako na povel a nevnímajúc bolesť som si sadla s vystrašeným pohľadom. V tom rýchlom vzhluku situácii sa zrazu mužove telo nafúklo ako balón a celý jeho obsah pokryl zem naokolo približne piatich metrov. Hidan zo seba usmiatý striasol črevá, a keď zbadal Deidarov nechápavý a znechutený pohľad, povedal:
"Jeho telo obsahovalo vodu.." Deidaru naplo, no Sasori len súhlasne prikývol.
"Ešte že som z dreva. Dievča, mala by si sa začať ovládať. Viem, že ti na tom k*k*tovi proste záleží," provokatívne zvýraznil tú nadávku,"ale ten chlapík nám mohol ponúknuť informácie."
Obchytila som si rukami boľavý hrudník a zdesene som sa pozerala pred seba do zeme.
'Som.. Príšera! Monštrum!' Hlavou mi tieto slová preleteli možno tisíckrát, keď som na svojom tele ucítila dotyky.
'To je..' Nedokázala som si ani v duchu vybaviť jeho meno a v tichosti som len nasávala jeho vôňu, ktorú sa márne snažil prekonať smrad zo žalúdočných štiav toho nebohého muža.
Ten dotyčný si ma jemne pritiahol k sebe, tuho ma objal a pomedzi vlasy ma pri uchu zašteklil ten pre mňa najkrajší hlas zatiaľ.
"Prepáč.." Zašepkal to slovo len tak bez odozvy. Bolo zvláštne to od neho počuť..
"Nechcel som, aby ti takto ublížili." Povedal už hlasnejšie a svojou dlaňou mi začal čistiť tvár od už zaschnutého blata. Vrhla som pohľadom hore k jeho tvári, na ktorej som našla znova ten najdokonalejší úsmev, ktorý pri pohľade naň rozvybroval celé moje vnútro.
Pozrela som sa nad neho, na nekonečnú oblohu, a moje zdesenie z uplynulých udalostí nahradila eufória. Obloha bola posiatá miliónmi padajúcich snehových vločiek. Jemne dopadali na moju tvár a pomaličky sa vpíjali do kože. Nebyť ukrutnej bolesti v mojom tele, pobehovala by som ako zjašená.
Prefúkol lesom studený vietor a moje telo sa bezmocne zatriaslo. Okolo mňa Hidan prevesil jeho teplý plášť a on tam ostal v zime.
"Máš rada zimu, ale tvoje telo aj tak nie je nadprirodzené, aby ten chlad unieslo a ja predsa umrieť nemôžem." Nemo som premýšľala nad jeho slovami, a keď som sa vrátila rozumom k svetu, práve ma držal na rukách odovzdávajúc Deidarovi, ktorý už naťahoval ruky. Jemne ma posadil a sadol za mňa, aby som nespadla.
"Ak sa jej niečo stane, pôjdeš na jatka.." Riekol Hidan s úškrnom a so Sasorim sa rozbehli naprieč lesom.
"To bude let.. To počasie si ale našlo vhodný čas... Mala by si sklopiť tvár, inak ťa ten chlad bude štípať na tvári ešte viac, než obvykle." Zagúľala som si tvár do vysokého goliera na plášti a do nosa mi udrela známa vôňa. Tak veľmi omamná a vábivá robiť zakázané veci.

“Yori… Yori!!!” Mierne do mňa drgol niekto tak blízko pri mne a predsa som ho cez tú, rozum odnášajúcu, vôňu vôbec nedokázala zaregistrovať.
“Ublíž jej ešte viac a najbližšie ti o ten strom obtriem ksicht!” Počula som taký istý vábivý hlas ako vôňa toho plášťa. Počkať.. Ja som zaspala? Kedy?!
Pomaly som rozlepovala oči so strachom zo silného svetla. Nič. Bola tma a krajinu osvetľovali len žiarivé hviezdy, ktoré by som si aj bola všimla skôr, keby som si neuvedomila, že ma Hidan nesie v náručí. Poriadne z blízka som si prezerala jeho retiazku s príveskom a …
“Kľudne spi ďalej.” Pomaly som pohľadom pozrela vyšie s očakávaním, že na mňa pozerá. Nepozeral. Ďalej sa díval na cestu pred ním.
“Prepáč.. Šla by som sama, ak by som sa hneď nezložila, keby som sa postavila na svoje.”
“O to sa nestaraj.” Zatváril sa vážne. Chystá sa na mňa niečo zlé? Po tele mi prešli zimomriavky, a keď som si uvedomila, že sa od zimy tlačím k Hidanovej ešte ľadovejšej hrudi, usúdila som, že ja nie som tá, ktorej by mala byť zima. Smutne som len sklopila zrak a premýšľala, prečo sa ma vlastne rozhodol prísť zachrániť.
“Se*eš ma tým.” Jeho hrudník pod jeho hlasom zavybroval, a mnou od ľaku mierne trhlo.
“Čím?” Moja tvár ešte viac posmutnela a cítila som sa ako riadna záťaž.
“Presne týmto! Prečo sa tak tváriš?!” Došlo mi to. Hneď môj zosmutnelý pohľad nahradil nútený úškrn.
“Si strašná. Asi som ťa tam mal nechať..” Po týchto slovách som nabrala naozaj veľmi pobúrený pohľad a on? Z jeho úst sa vydral jeden z jeho hlasitých, úprimných smiechov a pri tom mnou nadhadzoval ako s nejakým vrecom pierok.
“Hi-Hi-Hi…” Pri tom, ako mnou nadhadzovalo, som od bolesti nevedela ani dokončiť jeho meno.
“Oh, prepáč. Azda ťa to nebolí?” Skryl svoj smiech za poskakujúce kútiky pier.
“Si id*ot! Mal si ma tam naozaj nechať!” Smiať sa prestal, ale ďalej sa bavil na mojom nafučanom ksichte. No.. Neviem, či by som bola radšej pri tom Trogovi, ako tu, v jeho náručí. Ach jaj, ja toho reta*da asi…..
“...milujem? Blbosť!” Zašomrala som si popod nos.
“Čo…?” Až pri tejto jeho otázke som si uvedomila, že som to dokončila nahlas.
‘Ach ja blbá!!! Čo teraz?!’ Blesklo mi hlavou a prešiel mi mráz po chrbte.
“Ále nič! Vôbec!” Snažila som sa to zbytočne ututlať
“Čo miluješ?” Stíchol a s úsmevom sa mi pozrel do očí. Ja som naňho ako blbka ostala zarazene civieť, až som radšej sklopila zrak.
Nepoznám ho.. On je zlý! Vrah! Tak prečo je takýto? Cítim sa teraz naozaj trápne. Čo ak o tom už dávno vie, len sa tvári ako blbec?
“Povieš mi to?” Vytrhol ma z myšlienok. Ja.. Myslela som, že to nechá tak. Čo mám spraviť?! Cítim sa ako obyčajná puberťáčka.
“Som naozaj strašná.” Znova sa rozrehotal na plné kolo, a tak ma zaplavila ďalšia bolesť. Keď s tým prestal, reagoval na to, čo som povedala.
“Na toto som sa nepýtal, ale uvedomujem si to.” Zdržal sa smiechu, no len tak jemne sa zachichotal, čo mu vôbec nebolo podobné.
“Chystá sa na mňa niečo zlé?” Spýtala som sa otraseným hlasom. Hidan sa znova doširoka usmial.
“Určite nie.” Stále nechápem, ako to, že sa vie usmievať.. A ešte tak nádherne!
‘Pomaly ale s istotou z toho upadám do depresie.. Ale veď.. Nechápem sa.. Na tom ostrove mi samej bolo celkom fajn a v momente sa všetko.. Celý môj život sa zmenil príchodom jedného známeho..’ Preletelo mi hlavou, a už som si len uvedomovala, ako ma Hidan skláda na niečo mäkké. Gauč? Tak to tu predsa nebude ako u Orochimara.
V miestnosti stáli.. Podľa mena a výzoru poznám všetkých členov z Akatsuki, ale nečakala som, že na mňa budú zírať v takomto počte. Odvšadiaľ si ma premeriaval pár očí… To fakt nemám rada, a ak by ma všetko nebolelo, vynadala by som im ako otravným psom.
“Ja som Pein, toto je Konan, toto j…-” Prerušil náhle Pein trápne ticho, no ja som to nemohla počúvať. Bolo by to na dlho.
“A ja viem, kto ste. Počula som o vás všetkých.” Povedala som divajúc sa Peinovi do jeho neprirodzene poprepichovanej tváre. On len prikývol a pokynul rukou Konan.
‘Čo sa deje?!” Táto otázka sa mi možno aj naširoko rozprestrela v mojich modrých očiach. Okolo hrudníka sa mi začali dokopy zlepovať lístky papiera, ktoré pomaly tvrdli.
“Konan ti to spevní, aby sa ti to ďalej nezhoršovalo. Hore máš už pripravenú posteľ. Na stolíku pri posteli by si mala mať masť, ktorou si to budeš ráno a večer natierať. Malo by sa to rýchlo vyliečiť. Každé ráno k tebe bude chodievať Konan. Natrieš si to a ona ti to znova spevní. Večer ti to dá znova dole, ty si to natrieš, ale cez noc to necháš dýchať. Dnes to cez noc budeš mať na sebe. Budeš si musieť zvyknúť spávať na chrbte, aby si sa v noci neprehadzovala. Mohlo by ťa to trošku menej zabolieť.” Vysvetlil mi situáciu Pein.
‘Ále, ale! Takto ma ešte nikto nikdy neobskakoval.. Vlastne… No.. Hmm.. Nemal kedy..’ Zamyslenú ma Hidan opäť vzal na ruky, no na moje prekvapenie som bolesť v rebre vôbec necítila. Zaujímavé.
Práve sme smerovali k chodbe so schodmi. Priechod je však pravdepodobne trošku tesnejší než ja, takže sa pravdepodobne…. Au, do uhmmmmmm, aj všetkého!.. Neprepchám!
“Rozbi mi hlavu, ty k*k*t! Aughč!” Zvrieskla som po Hidanovi a ľavou rukou som sa držala za napúchajúcu stranu mojej hlavy.
“Aké -ty, k***t-?! To ty máš veľkú gebuľu! Kebyže ju nemáš, šlo by to v pohode! Nechceš si ju podržať v rukách?!” Vrieskal po mne Hidan späť.
Niekde ďalej za nami som opäť počula Deidaru.
“Ako som vravel. Ona sa k nemu hodí ako uliatá, však Sasori-senpai?” Hneď ako ukončil vetu, som po ňom hodila jeden z mojich vražedných pohľadov. To, čo som videla, ma skoro naozaj rozosmialo. Vážny pohľad na Sasoriho tvári vystriedal široký úsmev a mesiačiky zaujali miesto, kde kedysi boli oči. Súhlasne prikyvoval ako o život.
‘Chcú ma nas*ať?! To sa im nepodarí!!! Vôbec! Nikdy! Som úplný flegmatik! Nikto ma nikdy nenaštve a vždy si zachovám chladnú hlavu!’ Opakovala som si v duchu na ukľudnenie.
“Nebuď nas*atá.” Hodil po mne Hidan pohľadom a povedal niečo, čo vôbec nebola pravda!
“Nie som nas*atá, k***a!” Povedala som to tak, aby som ukázala, že mám posledné slovo a zložila som si ruky na hrudi.
“Nie, nie si.” A škodoradostne sa na mňa usmieval.
“Nie som!”
“Si.”
“Nie som a zavri tú hubu! Meleš p****iny!” Za Hidanovým chrbtom bolo opäť počuť Deidarove a Sasoriho vzájomné mrmlanie a chichot. Bezmocne a zúfalo som si len zakryla tvár rukami a nechala sa ďalej niesť do svojej izby.

Mala som celú cestu ruky na tvári, a tak som sa stratila v priestore. Prišlo mi to ako večnosť. Pod sebou som náhle ucítila mäkkú posteľ a pod hlavou mi zapraskal pierkový vankúš.
‘To...To je tak super..’ V mojom vnútri sa znova rozhostila číra eufória. Toto bol naozaj luxus oproti tomu, čo som zažívala na ostrove. Milujem perie!
“Dobre, a teraz padaj, Hidan.” Počula som jemný, ženský hlas. Hidan sa vytratil bez slova z izby a v miestnosti som ostala len ja a Konan, ktorej na tvári hral celkom milý, zdá sa úprimný úsmev.
“Možno ťa to bude bolieť, ale poď. Musíš si aspoň sadnúť.” Jemne mi pomohla si sadnúť, zatiaľ čo zo mňa opadávali papierové lístky. Pomaly som začala cítiť bodavú bolesť v mojom tele.
“Teraz musíš dať dole vrch, aby som ti pomohla natrieť tú masť.” Vyjakane som sa na ňu pozrela, či si robí srandu. Zrejme nie, pretože na jej tvári nebol ani najmenší náznak vtipu. Hanbila som sa ako malé dieťa pred niekým cudzím. Ale veď… Ja SOM pred niekým cudzím..

Nebolo to až také hrozné. Medzi ženami je to asi normálne. Na Konaninej tvári som nezbadala ani jeden znechutený pohľad, priam jej to bolo úplne prirodzené. Pomohla mi natrieť rebrá a hneď na to ma znova začali obaľovať pomaly tvrdnúce lístky. Okolo mojich pŕs obviazala obväzy, keby náhodou z nejakého dôvodu začali lístky opadávať. Znova mi pomohla si ľahnúť a s popriatím dobrej noci sa vytratila z izby.
‘Šla k Peinovi?’ Táto otázka mi vŕtala hlavou, až pokiaľ som nezaspala.

Zobudila som sa uprostred noci..
Lístky boli porozhadzované všade okolo mňa po posteli a rebrá som mala suché. Neboleli ma zatiaľ a bolo fajn, že som kľudne celý čas ležala na chrbte. Žiadne prehadzovanie.
“Prečo nespíš, Yori?” Ozvalo sa z ľava asi pol metra odomňa.
“Aaaaa….-” Ústa mi zakryla niečia teplá ruka.
“Prečo hneď vrieskaš?! To som ja! Kto iný by sa odvážil ľahnúť k tebe do postele?!” Pomaly som v tom hlase spoznávala Hidana.
“Pre všetkých bohov na svete, prečo si v mojej posteli?!” Zhrozená som sa podoprená rukou otočila k nemu.
“Ehm, Yori… V našej posteli..” Vygúľala som oči na napol nahého Hidana so strapatými vlasmi, ktorý si z toho zrejme nič nerobil a pokojne si zívol.
“Aaargh! Čí to bol nápad, dopekla?!” Na čele mi začali od agresie pulzovať žily, no naďalej som sa pokúšala nevrieskať, ale nejako.. Nahlas šepkať..
“Neviem, oznámil mi to Pein. Je to asi prvá vec, na ktorú som mu len poslušne prikývol. Nevadí mi, že si vlastne ty v mojej posteli. Skôr mi vadí, že sa nemôžeš hýbať, pretože ťa všetko bolí.”
‘Nie.. Zas rozpráva dvojzmyselne!’ Prebehlo mi hlavou a v zúfalosti som zaborila tvár do vankúša. Po chrbte mi prešla spolu so zimomriavkami Hidanova ruka.
“Na to si zvykneš. Sľubujem ti, že sa ťa nedotknem.”
“To ti neuverím.” Zamrmlala som do vankúša a pochybujem, že niečo rozumel, pretože neodpovedal. Ruku vzal späť, celý sa odtiahol na koniec postele a otočil sa mi chrbtom.
‘Bohovia ma asi obdarili debilitou..’ Nadávala som si v duchu, keď som si sklamane prezerala Hidanov vypracovaný chrbát.
‘Prečo som ho nechala dať mi pokoj? .. Počkať! Veď som to chcela, nie?’ Musela som sa nad svojou nerozhodnosťou pousmiať. Chcela som sa odreagovať od týchto myšlienok, a tak som radšej začala zbierať lístky okolo seba.

Keď som ich pozbierala, položila som ich na stolík a ľahla si opäť na bok, tvárou k Hidanovmu chrbátu. Bez pomyslenia na začínajúce bolesti v rebre, na ktorom som práve ležala, som odolávala natiahnúť ruku a prejsť Hidanovi ukazovákom pravej ruky pomedzi lopatky. Spal. Tentokrát naozaj. Pod náporom jeho pomalého dychu sa mu ľahučko nadvihoval trup. Bol roztomilý. Zatiaľ, čo spal na jednom veľkom vankúši, v rukách objímal ďalší. V mojej hlave sa opäť rozčertili myšlienky o tom, aké by to bolo, ak by som tam bola namiesto toho strašného vankúša. Hneď, ako som túto myšlienku zvrhla do tmavého a zabudnutého kúta mojej mysle, sa zavrtel a vankúš si k telu privinul ešte tuhšie.
‘Je on vôbec škodný a nebezpečný? Toto tu vedľa mňa?’ Opäť sa moje pery roztiahli v širokom úsmeve.

Ľahla som si na chrbát a svoj zrak som uprela do stropu nado mnou. V šere, ktoré panovalo v miestnosti, som si na sivom strope predstavovala obrazy mňa a Hidana, ako na plátne v kine. Mala som ho plnú hlavu presne tak, ako to bolo doteraz, odkedy sa váľal na tráve medzi kvietkami uprostred lúky. Medzi kvietami... Hhh.. Aká irónia pri pohľade na jeho povahu. Než som zaspala spolu s myšlienkami o Hidanovi, obklopujúcich ma zo všetkých strán, mi hlavou prešla ešte jedna, úplne odveci.

‘Už dlho som sa nesprchovala, asi smrdím.’