Always and forever 14 Krv

Atsushi nevedel, čo robiť. Mira alebo Hidan? Ani jedného nechcel opustiť, no jedného si musel vybrať. V tom popred neho niekto prebehol a jeho to tak prekvapilo, že ním myklo. Zovrel pevnejšie kunai, no potom si všimol, že to nie je žiadny mutant či nepriateľ. Bol to Sasuke. Počuteľne si vydýchol a rýchlo k nemu pribehol.
„Atsushi!“ zvolal Sasuke, keď mu skočil do cesty. Určite si ho okamžite všimol. Predsa len, jeho biele vlasy ostro kontrastovali s tmavým zadymeným okolím a s iskričkami ohňa, ktoré voľne poletovali po okolí.
„Musíš pomôcť Mire,“ a rukou ukázal, kde jeho sestra leží. Sasukemu sa rozšírili zreničky a rýchlo sa pozrel tým smerom. Hneď si všimol Miru skrčenú na zemi a zalapal po dychu, „ja idem za Hidanom! Ty daj na ňu pozor,“ hovoril rýchlo Atsushi a už sa pomaly poberal smerom, kde bojoval Hidan, „daj na ňu pozor,“ zopakoval potichu a rozbehol sa. Aj Sasuke sa rozbehol a čupol si k Mire. Atsushi dúfal, že žije. Že ju len omráčili. Že jej tlčie srdce a že ešte stále dýcha.
„Tak tu si,“ povedal Hidan naštvane, keď mu Atsushi kryl chrbát s vytaseným kunaiom. Ale žeby začul v hlase aj starosti? Nie, to je hlúposť. Prečo by sa oňho Hidan strachoval, keď je Atsushi nesmrteľný?
Aj Hidan býval nesmrteľný a vtedy si nemusel pri boji dávať pozor. Pamätal si, že keď ho trénoval, tak si sám musel zvykať kryť si chrbát a dávať lepší pozor na nepriateľove útoky. Trénovali tak spolu. A potom prišiel deň, keď bol Atsushi pripravený prijať svoj osud a tým mu Hidan predal aj svoju nesmrteľnosť. Tak mal nielen tú svoju, ale aj jeho. Neskôr, keď on nájde svojho Nasledovníka, mu odovzdá svoju nesmrteľnosť a tá Hidanova sa premení na smrteľnosť, aby ešte mohol svojho Nasledovníka viesť.
„Niečo ma zdržalo,“ zaklamal. Vlastne, nie tak úplne. Len to nebolo niečo, ale niekto a to teraz nechcel Hidanovi vysvetľovať.
„Si zranený?“ spýtal sa ho hneď Hidan a Atsushi mu tiež dal ihneď odpoveď.
„Pár škrabancov. Nič viac. Čo sú zač títo mutanti?“ skákal pohľadom z jedného na druhého, ktorí sa na nich škerili a pripravovali sa na útok.
„Mutanti? Toto sú pos*até experimenty Orochimara. Prekliata pečať, ktorá ich ovládla. Také nevydarené pokusy,“ uškrnul a venoval úškľabok jednému z tých nepodarkov a ten naňho zavrčal. Druhý chrapľavým hlasom precedil pomedzi zuby: „Bacha na jazyk, Hľadač.“
„Vedia, kto si,“ zašepkal prekvapene Atsushi.
„Jasné,“ povedal akoby to bola samozrejmosť, „hovoril som ti, aký dlhý ma Hadia tvár jazyk. Je jasné, že ho neudržal na uzde.“
„Zabijeme ich?“ spýtal sa stručne.
„Do jedného!“

Tory sa začala pomaly preberať. S ťažkým povzdychom sa chytila za hlavu na mieste, kde ju to najviac bolelo. Zacítila niečo vlhké a keď sa pozrela na ruku, videla, že je na nej krv. Potichu zhíkla a snažila sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Bojovali proti Juugovi, aspoň tak ho Daisuke pomenoval, a v jednom okamihu ju odhodil a stratila pamäť. Takže Daisuke musel proti nemu bojovať sám.
Daisuke!
Čo sa s ním stalo?
Chcela sa rýchlo postaviť, no pocítila niečiu dlaň na svojom ramene. Reflexne otočila rýchlo hlavu tým smerom a zdvihla ruky v obrannom geste. A potom si uľavene vydýchla. Bol to len Daisuke. A vyzeral v poriadku. Takže toho chlapíka porazil, potešila sa. Odhrnul si tyrkysovú bundu a z bieleho trička pod tým odtrhol kus látky a pritisol jej ho ku spánku, z ktorého jej tiekla krv. Nebránila sa. Iba si ho sama pridržala a on odtiahol ruku. Mohla robiť scény, ale nechcela. Jedna časť jej mozgu jej hovorila, že preto, lebo jej to naozaj nevadilo a druhá sa zas vyhovárala na to, že v bojových podmienkach by mala spolupracovať a nie situáciu ešte viac zhoršovať.
„Si ešte niekde zranená?“ pýtal sa jej a obzeral si ju hľadajúc ďalšie zranenia.
„Som v pohode,“ vyhlásila rýchlo, „čo ty? Ako si ho porazil?“
Daisuke uhol pohľadom a otvoril ústa, že jej odpovie. Nato ich opäť zatvoril a pozrel sa jej do očí. Začala mať zlé tušenie a zamračila sa naňho.
„Neporazil,“ odpovedal jej potichu a ona zalapala po dychu.
„Tak ako to, že žiješ?“ vyhŕkla skôr, ako si stihla premyslieť slová, ktoré jej vyleteli z úst.
„No...jeho cieľom bola moja krv a nie môj život. A keďže už má čo chcel...“
„Má kódy?!“ zvolala a nemohla tomu uveriť. Juugo porazil Daisukeho a získal jeho kód. Má prístup k Smrtiacemu nástroju! Moment...ešte nemá Sorinu krv. Zatiaľ. Musia ju nájsť. A nielen preto, lebo s ňou chce bojovať. A možno aj preto! Sľúbila jej boj a sľuby sa držia. A čo jej majú siahať na Daisukeho! On je jej! No...nie jej ako jej, ale...privolala ho ona, takže nikto iný naňho nemá nárok!
Smutne prikývol. Vedela, že mu bolo ľúto, že sa neubránil a vystavil tak ľudí nebezpečenstvu. Teraz má ten ich Majster, nech je to ktokoľvek, väčšiu šancu na spustenie nástroja ako kedykoľvek predtým.
„Tak do toho,“ vyzval ju, „obviňuj ma,“ znel tak sklamane, že jednoducho mu nemohla povedať nič zlé. Sám sa preto dosť trápil.
„To oni sú idio*i!“ začala nahnevane, „Nie ty! Jednoducho sa jedného dňa začali nudiť a tak si povedali: poďme zničiť svet! Však nemôžeme byť zloduchmi, ak sme sa o to ani nepokúsili. Potom sme to dos*ali my, keď sme ťa privolali. Vidíš! Dokonca vás ani samy nevedia privolať! Hlupáci! Keď už vedeli, kde je portál, tak sa aj odvážili! Majú zásluhu na ostatných, ale na tebe nie! Ty si môj a bodka! Koniec príbehu! A teraz si sem naklusajú a zničia polovicu Konohy! Nie je to najkrajšia dedina, v ktorej som bola, ale zabývala som sa tu! Jednoducho BUM a BUM! Ani výbuchy nevedia sami robiť! Hnusáci! Pošuci!“ hrnulo sa to z nej a nevedela prestať. Už dlho nebola takto naštvaná. Dokonca ani vtedy, keď nemohla so Sorou bojovať hneď, „De*ili! Čur*ci! A...!“
Vtedy sa zastavila, lebo ju niečo prekvapilo. Daisuke ju objal a tým jej vyrazil dych. Niežeby sa na ňu hodil tak silno, ju prekvapilo len to, že to urobil. Zalapala po dychu, keď si uvedomila, že si zaboril tvár do jej blonďavých vlasov a potichu zašepkal: „Ďakujem.“
„Z-začo?“ zakoktala sa a začala si za to nadávať. Nemá dôvod koktať! Veď sa len na ňu hodil pekný chalan, ktorý ani nie je z jej sveta a ona sa červená...čože?! Červená sa? Nie, určite to nie je preto, lebo ju Daisuke objíma. Niektoré časti Konohy horia je tam jednoducho teplo. Preto je červená!
„Tvoje nadávky, ktoré neboli určené na moju adresu, ako som čakal, mi zlepšili náladu. Ďakujem,“ zopakoval a odtiahol sa od nej. Odkašľala si a tvárila sa, že je nad vecou.
„V pohode. Povedala som iba to, čo si myslím, nič viac.“
„Čo si myslela tým, že som tvoj?“ spýtal sa a pozoroval jej tvár. Kútiky úst sa mu nadvihli. Tory sa snažila pozerať všade, len nie na neho. Znovu si odkašľala, aby získala čas na odpoveď.
„No...to...teda...ja som ťa privolala, takže si môj, chápeš...mal by si to chápať...ty si ten chytrý nie?...či?...no...je to proste tak!“
„Chápem,“ prikývol, „a ty chápeš, čo sa o chvíľu stane?“ spýtal sa s vážnou tvárou a Tory ešte bola mimo z objatia, takže mu nevedela rozumne odpovedať. Pokrútila hlavou a nadvihla plecia.
„O chvíľu zomriem, Tory,“ povedal úplne normálnym hlasom. Čakala, že bude aspoň znieť vystrašene, keď vie, čo príde. Alebo bola ona vystrašená za oboch? „Musíš nájsť Soru a povedať jej, že majú môj kód. Musíš jej to povedať, aby vedela, že už zostala iba ona. Bude nas*atá, ale musí vedieť, že ju dostať nemôžu. Urobíš to, Tory?“ spýtal sa jej s prosbou v hlase a ona ako zhypnotizovaná prikývla.
„Nevidím tu nikoho iného, kto by to urobil,“ poznamenala a uškrnula sa. Potom znova zvážnela, „ešte jej to môžeš povedať. Niežeby som sa Sory bála,“ uvádzala veci na pravú mieru, „ja z nej strach nemám. Som predsa Tory, nie? Ale určite nejaký čas potrvá, kým to dajú do nástroja a tým...no...zomrieš. Stihneme to.“
„Máš pravdu,“ postavil sa a Tory tiež, „kebyže ma tak neomráčil, bojoval by som o tú skúmavku.“
„Tak prečo si po ňom nešiel, keď si už bol v poriadku?“ čudovala sa Tory.
Daisuke sa na ňu zamračil, akoby to bola úplne hlúpa a zbytočná otázka. „A nechať ťa tu samú v bezvedomí? Vážne si myslíš, že sú tu len tí dvaja maskovaní?“ prekvapilo ju to. Riskoval...stále riskuje...život pre to, aby ona bola v bezpečí. Prečo? Odpoveď na nevyslovenú otázku sa dostavila takmer okamžite, „Ani ty si nezutekala, keď ma Juugo držal a mlátil. Stála si pri mne. A vtedy v tej chatrči? Ani si ma nepoznala a dokonca si ma nenávidela...možno ešte stále nenávidíš, neviem...a pomohla si mi. Už by som tu ani teraz nestál!“
„Dávaj si pozor na ústa,“ ukázala naňho ukazovákom a on zmĺkol, „v tej chatrči, ako si to nazval, sme s Mirou bývali! Trochu viac citu! Nie je to len hromada dreva! A nenávidela som ťa, to je pravda, ale teraz už nie! Nebuď naivný! Vážne si myslíš, že by som ti zachraňovala zadok, keby som ťa nenávidela? Ako...vážne?“
Na tvári mu videla, že je zmätený. „Teda...kto sa má vo vás dievčatách vyznať?“ pokrčil ramenami a Tory sa nad tým zasmiala. Daisuke, ktorého dokonca aj Hidan považoval za múdreho, sa priznal, že nerozumie dievčatám!
A potom jej úsmev zmizol z tváre.
Daisukeho ruka rýchlo zaletela k jeho krku a na tvári sa mu objavila grimasa bolesti. S ťažkými povzdychmi začal pomaly klesať k zemi a snažil sa pravidelne dýchať, aby aspoň trochu necítil bolesť. No podľa kvapiek potu na jeho čele vedela, že to nepomáhalo...a už nič nepomôže. Keď už kľačal na zemi a čelom sa jej skoro dotýkal, Tory si kľakla k nemu a váhavo mu položila ruku na ohnutý chrbát.
„Daisuke?“ spýtala sa ho opatrne.
„Sko....skoro...“ zachrčal.
„Čo je skoro?“ nechápala. Jasné, že je skoro na to, aby zomrel. Môže byť asi taký starý ako ona a nikto by nemal zomierať tak mladý. Ale ten pocit, že hovorí o niečom inom, bol silnejší. Predsa len, vyzeral, že je zmierený so smrťou, i keď sa to v jej momente vždy môže zmeniť, samozrejme.
„Kód...“
„Kód?“ zamračila sa a potom sa zamyslela. Kód...neprešlo veľa času, čo ich Juugo napadol. Ale bol naozaj rýchly.
„Sú...bližšie...ako...ako si myslíme....“ dýchal sťažka.
„Chceš tým povedať, že sú v okolí Konohy?“ zvolala prekvapene nahlas a rýchlo sa obzerala či ju niekto nevidel, alebo nepočul. Naklonila sa bližšie k Daisukemu a šepkala mu do ucha. Nemohla si byť istá či ich niekto z diaľky nepozoruje. Predsa len, to že nechceli zabiť Daisukeho...keď zomrie vlastne teraz...neznamená, že nedávajú pozor, čo bude robiť.
Daisuke s námahou prikývol.
Cítila ako sa jeho telo naplo, keď ním preletel prúd bolesti a dýchal oveľa namáhavejšie ako predtým. Jeho ruka, ktorou si držal pečať, klesla na zem tesne vedľa Torynej a triasla sa. Celý sa triasol. Mimovoľne ho za ňu chytila a on jej ju stisol silnejšie ako možno chcel. Cítila tú triašku a nevedela, čo by mala robiť. Utešovať ho, že to bude v poriadku? Načo? Veď by vedel, že je to len kopa lží.
„Musíš...musíš nájsť...Soru,“ rozprával s námahou.
„Jasné, jasné. Nájdem ju,“ prisľubovala.
„Daisuke?“ spýtala sa potichu a ani neverila, že ju bude počuť. Cítila jeho stisk, tak vedela, že nie je v bezvedomí, ale možno bola bolesť priveľká a tak sa mohlo stať, že ju prepočul.
„Hm?“ ozval sa ticho a tak ako predtým sa mu hovorilo ťažko, no snažil sa komunikovať.
„Bojím sa,“ to doslova zašepkala, pretože sa bála a hanbila povedať svoje pocity nahlas. Dostať sa do Konohy a zapnúť portál? Pohoda. Vyzvať Soru na súboj? Prečo nie? Hľadať v lese ich nepriateľov? Jasné! Ocitnúť sa v krvavom sne vojny s chlapcom, ktorého sem privolala a ktorý pred ňou umiera a ona nevie, čo má robiť, pričom hneď ako skoná má hľadať ďalšiu osobu z iného sveta a povedať jej, že je na rade a nie je vylúčené, že ju niekedy v priebehu toho, ako ju bude hľadať alebo hovoriť jej, čo má, zabijú? Nie, toto si Tory neprosí. Zvládne to, dúfala a verila, že ak vydá zo seba všetko, tak to zvládne. A čo bolo na tom najhoršie? Asi tá smrť, ktorá sa neodvratne blížila.
Počula ako sa Daisuke potichu zasmial.
„Čo je smiešne?!“
„To...že...že sa...bojíš.“
„To nie je vtipné!“ nesúhlasila.
„Tory...sa predsa...nebojí...nie?“ a potom sa ako vtedy ostatní rozplynul a jeho prach sa vzniesol k oblohe. Pozerala sa hore až kým sa jeho prach nezmiešal s ikrami z neďalekého ohňa a z okolitého prachu, ktorý sa však od toho jeho líšil. Daisukeho nenápadne žiaril na modro, rovnakou modrou ako jeho oči.
Tory si neuvedomila, že jej stiekla slza, až kým nezacítila jej slanú chuť v ústach. Rýchlo si ju zotrela a jediná stopa po nej bol mokrý chodníček na jej špinavom líci a šmuha, ktorú urobila pohybom ruky.
„A Tory takisto neplače,“ dodala. Uvedomila si, že Daisukeho posledné slová jej dodali odvahu. Postavila sa, na začiatku síce trochu roztrasene, a pobrala sa hľadať poslednú žijúcu Pútničku.

Našla ju stojacu na stĺpe s vražedným pohľadom upreným do diaľky. To tu stála celú dobu? Stála tam aj vtedy, keď s Daisukem bojovala proti Juugovi? Prečo nič nerobí? Na čo čaká? Tory mala zrazu chuť nechať vybuchnúť ten stĺpik, aby Sora spadla rovno na zadok.
„Sora!“ vykríkla na ňu a ona k nej sklonila hlavu a prižmúrila oči, akoby nemohla uveriť, že je to naozaj ona. Otvorila ústa, že niečo povie, no v tej chvíli šibla pohľadom niekde inde a už sa Tory nevenovala. Zaujímalo ju, čo tam asi tak videla. Aj z tej diaľky rozoznala, že pevne stíska päste.
Maskovaní! Napadlo hneď Tory. Je tam ten, čo nepriamo zabil Daisukeho? Alebo len tá žena? Či obaja?
Sora zoskočila dolu na najbližšiu strechu a k niekomu, koho Tory kvôli dymu nevidela, kráčala. Tory zanadávala a snažila sa k nej dostať a zároveň ju nestratiť z dohľadu. Skoro sa opäť zranila, keď sa jedna strecha preborila a ona by spadla spolu s ňou, keby sa niečoho nezachytila. Vyšplhala sa nahor, no za ten čas sa jej Sora stratila. Jastrila po okolí a horúčkovito ju hľadala.
„No tak, Sora, ukáž sa!“ zamrmlala si popod nos a hľadala ďalej až našla jej obrys a bežala k nej.
So zvolaním: „Sora!“ sa postavila vedľa nej.
„Teraz nie, blondie,“ odbila ju mávnutím ruky a pozerala na ženu v čiernom plášti a oranžovej maske, „choď si niekoho nájsť, koho môžeš zabiť, ale táto je moja.“
„Pokojne si ju nechaj,“ vzdorovito odvetila Tory, „ale dávaj si pozor, pretože...“
„Neúprimne ti ďakujem za starosť, ale ja sa viem o seba postarať,“ prerušila ju v najdôležitejšej časti vety.
„Ale...“ začala znova.
„Teraz nie!“ zasyčala a aj sa ku nej tvárou otočila. Hnedé vlasy jej okolo nej lietali ako bláznivé a taký mala aj výraz. Tory si bola istá, že tá neznáma žena skrývajúca sa za maskou, je už v podstate mŕtva. No ostal ešte Juugo.
Sora jej už nedala šancu a rozbehla sa proti nej. Zdvihla ruku v päsť a v tej istej chvíli sa zo zeme vymrštili zelené nite, rovnako zelené ako Sorina chakra pri liečení, a ženu úplne obmotali. Mohla sa kmitať koľko chcela, Sorinej rane nemohla uniknúť. A vtedy sa tam objavil Juugo. Prekvapenú Soru trafil do brucha a tá odletela až k Tory s hlasným žuchnutím.
Juugov pohľad našiel Tory. Tváril sa prekvapene, že ju tam vidí. Hoci Tory pri pohľade na neho vždy pred sebou videla trpiaceho Daisukeho, jej pohľad, ktorý mu opätovala, bol bojovný.
„Juugo?!“ vyhŕkla Sora šokovane, keď sa postavila a odhrnula si vlasy z tváre, „Ty máš byť predsa mŕtvy! Otany ťa zabil, keď ma šli oslobodiť, keď ma väznili Akatsuki!“ ukazovala na neho prstom.
„Majster považoval mňa za užitočnejšieho ako Suigetsua,“ povedal.
„Telo za telo,“ povedala priškrteným hlasom žena, ktorú ešte vždy zvierali nite. Sora najprv nadvihla obočie a potom sa uškrnula. Sora sa postavila.
„Takže to tu máme Karin, čo?“ spýtala sa posmešne, „A ten váš Majster,“ jeho titul povedala ako niečo nechutné, „je určite hadí muž známy aj ako Orochimaru, mám pravdu? Jasné, že mám! Telo za telo! To môže byť len jeho nápad. A dať kódy do nás...že ma to skôr nenapadlo! Veď to sú jeho prekliate pečate,“ a šialene sa zasmiala, „divné, že to nenapadlo ani Daisukeho.“
„Daisukeho už nikdy nič nenapadne,“ povedal Juugo a Sore zmizol z tváre úsmev. Vyzerala akoby ju trepli s lopatou po hlave.
„Čože?“ hlesla.
„Odobral Daisukemu krv. Je mŕtvy,“ ozvala sa Tory a Sora po nej hodila prekvapený pohľad. Tory pokračovala, ale už si zatienila ústa rukou a stíšila hlas, aby tí dvaja nevedeli, čo hovorí, „a predtým než zomrel mi povedal, že ich úkryt musí byť niekde blízko.“
Potom Sora znova preniesla pohľad na Juuga a Karin, ktorú sa snažil oslobodiť od Soriných nití, a neustále sa mračila. Hruď sa jej prudko dvíhala, zrejme sa snažila ovládnuť svoj hnev, no Tory aj tak o krok odstúpila.
„Pozri sa, čo mám v ruke,“ precedila pomedzi zuby Sora nenápadne a stále sa pozerala pred seba. Tory iba očkom našla to, čo jej Sore ukazovala. Stála napravo od nej a v Sorinej pravačke, ktorú mierne skrývala za svoje stehno, videla takú malú guľôčku. Bola podobná tej, čo našli v kapse, ktorú priniesol Naruto a tej, čo našiel Daisuke, ale nebola rovnaká. Mala akýsi červený gombík na povrchu, ktorým sa spúšťala. Tory nebadane prikývla, že si to všimla.
„Máš bomby?“ spýtala sa jej a Tory mala čo robiť, aby urazene neodula pery. Jasné, že má bomby! Svoj výbušný íl použila, keď chránila Daisukeho...Daisuke...prebehlo jej mysľou jej meno. Nie...musí sa sústrediť. Sora má zrejme nejaký plán. Podľa jej výrazu isto šialený. Tory prikývla, aby tak odpovedala na jej otázku.
„Priprav sa. Na tri.“
Tory vložila ruku do kapsy, kde mala íl a jej ústa na ruke si kus odhryzli. Cítila ako to žujú a potom íl premiešaný s jej chakrou tvarovala do malých motýľov.
„Raz,“ povedala Sora, no Tory bola taká nervózna, že reagovala okamžite. Švihla rukou, motýle jej z nej vyleteli a následne na to sa zväčšili. Leteli smerom k tým dvom a Sora bola nútená stlačiť červené tlačidlo, nech to robilo čokoľvek, a hodiť to tiež.
„A kde si nechala dvojku a trojku?!“
„Spanikárila som!“
„Mali by sme sa skryť,“ povedala Sora a zhypnotizovane hľadela na to, čo sa dialo.
„To znie ako plán,“ súhlasila Tory, ktorá na to tiež vytriešťala oči.
Prebrali sa z tranzu, keď guľôčka začala žiariť na červeno a už si vedeli domyslieť, čo bude nasledovať. Zoskočili z domu, na ktorom stáli a bežali ďalej.
„Za päť sekúnd nechaj vybuchnúť tie svoje motýle!“ kričala Sora počas behu, „Za päť, rozumieš, za päť!“ prizvukovala.
Tory prikývla.
Päť.
Prebehli okolo ďalších domov, kde boli akýsi čudný ľudia, ktorý sa hrozne ponášali na Juuga v premenenej podobe, a tak Tory vedela, že sú to tí zlí s prekliatou pečaťou.
Štyri.
Absolútne im nevenovali pozornosť. Iba bežali ďalej a oni sa za nimi zmätene obzerali. Zrejme hľadali obyvateľov Konohy, ktorých by zabili.
Tri.
Tory sa potkla a Sora sa musela nadávajúc vrátiť, aby jej pomohla na nohy.
Dva.
Stratili vzácnu sekundu, čo už mohli byť niekde ďalej, možno na bezpečnom mieste.
Jeden.
Narazili na stenu domu, ktorá jediná z toho domu prežila útoky na Konohu a skryli sa za ňu.
„Katsu!“ vykríkla Tory v momente, keď došli za tú stenu. Ozval sa menší výbuch a za dve sekundy nasledovaný oveľa väčším, ktorý nimi doslova zatriasol. Počuli ako niektorí z tých, čo patrili k nepriateľom, zaskučali od bolesti a padali pod následkom tlakovej vlny.
Kryli si hlavy rukami, sedeli a kolená mali až pri bradách.
„Ty kokos!“ zvýskla Sora nadšene, „To bolo niečo!“
„Chcem sa stretnúť s tým, čo tú bombu vyrobil. A potom ho za to všetko zabiť,“ povedala úprimne Tory a tiež sa usmievala, „ako si vedela, že to je bomba?“ spýtala sa začudovane Sory.
„Nevedela,“ prehodila Sora a šla sa pozrieť na škody. Tory najprv zmätene sedela na mieste a potom šla za ňou. Budova, na ktorej odznel výbuch, bola úplne dole a niektoré v jej okolí poškodené tak, že jediným riešením bolo ich tiež zničiť. Niekoľkí z tých, čo sa predtým potĺkali ulicami, boli mŕtvy. Niektorí iba omráčený vlnou. No nateraz boli odrovnaní.
„Strieľala si naslepo?“
„Hej,“ pokrčila jedným ramenom, „hádala som, že je to, čo som si myslela, že je to a bolo to ono. Ale potrebovala som tvoje bomby, keby to nevyšlo...však vieš...“
„Jasné,“ odpovedala jej Tory ešte zadýchane, „to bolo šialené.“
„Absolútne. A teraz už len nájsť Orochimara,“ povedala Sora a vykročila vpred, keď sa za nimi ozvali.
„Tvoje nite sa zrušili v momente, keď nastal výbuch.“
„Ktorý nás akosi nezabil ako si dúfala,“ dodala Karin.