Always and forever 15 Boj o kód

Sora sa prudko otočila dozadu a zalapala po dychu. Stáli tam, nezranení. Ten výbuch im vôbec neublížil! A k tomu Karin, ktorá už nemala masku a jej červené vlasy okolo nej viali, bola oslobodená od jej nití...to však môže o chvíľu napraviť. Uškrnula sa. Čokoľvek použili, stálo ich to chakru. Ak to nebola, samozrejme, ďalšia hračka.
„Čo je smiešne? Prečo sa uškŕňaš?!“ vyletela na ňu Karin a Sorine ústa sa ešte viac roztiahli. Pamätala si, keď ju mal Tím Taka, do ktorého títo dvaja patrili spolu so Suigetsuom a Sasukem, strážiť, keď bola ako väzeň v Akatsuki, keď ju chceli prehovoriť a využiť vo vojne. Nerozumela však prečo by Sasuke chcel do tímu práve ju. Neskôr jej došlo, že je to kvôli tomu, že je senzibil a dokáže liečiť. Rovnako ako Sorino je jej liečenie atypické, no menej účinné ako jej.
„Mám hroznú chuť vás zabiť a vy si predo mňa len tak prídete,“ poznamenala a urobila jeden krok dopredu. Tory vedľa nej, ktorá sa už tiež otočila, na ňu iba pozerala ako na blázna. Nech. Títo sú jej. Oni zavinili ich smrť. A zaplatia za to. Nechcela, aby sa do toho Tory plietla, no vedela, že nech jej povie čokoľvek, je natoľko tvrdohlavá, že tam zostane...schválne.
„To je náhoda. My sme tvoj cieľ a ty náš,“ povedal Juugo pokojne a ona sa opäť pohla dopredu, „čo s tým urobíme?“
„Všetci nemôžeme mať to, čo chceme,“ skonštatovala.
„Tak v tom prípade, nech vyhrá ten lepší,“ vyhlásil teatrálne a rozbehla sa proti nim. Oni zaujali bojový postoj.
Bez toho, aby zdvihla ruky sa jej nite aktivovali a vyšli zo zeme. Juugo sa im vyhol a Karin skoro tiež, no zachytili jej členok a nemohla sa pohnúť z miesta. Sora sa zamerala na ňu a chcela jej vraziť do tváre, no objavil sa tam Juugo, a tak sa rýchlo otočila na päte, zohla a tak sa vyhla jeho úderu. Vykopla nohu a pod jej útokom cúvol pár krokov. Zatackal sa a chcel pokračovať v boji, ale niečo ho držalo za ruku. Jej niť. Najskôr zmätene a potom nahnevane sa pozrel na Soru, ktorá vyfukovala, avšak sa pri tom usmievala.
Sústredila chakru do ruky a keď vrazila Juugovi do žalúdka prehol sa vypľul sliny. Počula ako potichu vrčí a kopla ho do ramena, aby sa narovnal. Kľačal na zemi a pozeral sa na ňu zdola, no vzdorovito.
„Nech vyhrá ten lepší,“ predniesla a keď ho kopla do hrude, uvoľnila niť, ktorá ho držala a on letel niekoľko metrov dozadu až pristál v zvyškoch nejakého domu. Sora si odfrkla. Toto bolo príliš ľahké, ale čo už. Bude mať viac času a chakry pre Orochimara. Otočila sa ku Karin, ktorá na ňu pozerala s vypleštenými očami. Vedela, čo ju čaká.
Avšak...jej výraz sa razom zmenil. Na jej tvári sa roztiahol úsmev a pozrela sa smerom, kde odletel Juugo. Aj Sorin zrak tam zaletel. Keď sa dosky začali pohybovať, bolo jasné, že sa snaží dostať spopod nich. Zovrela päste a vypustila vzduch z pľúc.
„Tory,“ oslovila ju, no ani sa na ňu nepozrela, „choď nájsť ostatných a povedz im, čo sa deje.“
„Ale...“ začala, no prerušila ju. Nemala čas na vysvetľovanie a prehováranie. Tory tam jednoducho neostane a niekto musí vedieť, že Daisukeho kód už majú a ona bojuje o ten svoj. A kto iný by to tak asi mohol byť?
„Dosť! Kto to asi tak za teba urobí? Há?!“ pozerala sa na ňu cez rameno. Tory prikývla, ale netvárila sa dvakrát nadšene. Vedela, že by ju najradšej neposlúchla. Možno ju k súhlasu prinútila situácia v akej sa ocitli. Ešte venovala Sore jeden pohľad a potom odkráčala preč. Neskôr sa rozbehla a jej blond vlasy viali za ňou.
Otočila sa ku Karin, ktorá sa neprestávala usmievať a ku Juugovi, ktorý zo seba zhodil posledný kameň.
„Tak a teraz máme súkromie.“
„Priprav sa, že toto nebude tvoj víťazný boj,“ výsmešne jej povedala Karin, no Sora jej nevenovala svoju pozornosť. Tú upútal Juugo, ktorý už nevyzeral ako Juugo. Bol premenený prostredníctvom pečate a kráčal priamo k nej.
Siahla do vrecka a nasucho preglgla. Nevedela ako sa dostali z toho výbuchu, ktorý nemali prežiť, ale určite im to neubralo na silách. Juugo by bol oriešok sám o sebe, no teraz pre ňou stálo monštrum. A Karin? Tá ho mohla kedykoľvek vyliečiť. Nedala však najavo úzkosť, ktorá ňou preletela. Pevnejšie zovrela kunai a urobila niečo, čo by za iných okolností neurobila.
Zelené nite neobmotávali už len jej členok, ale aj zvyšné končatiny, brucho a hruď. Zdvihli ju ladne do vzduchu a rovnako ju položili pred Soru. Stála pre ňou ako štít neschopný pohybu a Sora jej ešte priložila ku krku kunai.
„Možno nie,“ zašepkala jej rovno do ucha, „no ty to aj tak neuvidíš.“
„Pusť ju, Sora!“ zahrmel naštvane Juugo a namieril na ňu prsom pričom sa neustále pohyboval vpred.
„Prečo? Aby si na mňa mohol zaútočiť a tým ju zabiť sám? Do toho,“ vyzvala ho a tesnejšie priložila kunai ku jej krku.
„Zabijem ťa,“ pokračoval.
„To si pozriem,“ precedila pomedzi zuby.
„Mŕtvi ľudia nepozerajú,“ poučovala ju Karin aj napriek nepohodlnej polohe, v ktorej sa kvôli Sore ocitla.
„Nemudruj,“ povedala otrávene, „to mohol len Daisuke. Správne...mohol. Minulý čas, že? A prečo? Lebo ste ho zabili.“
„Zomrel. Nebol zabitý,“ opravil ju Juugo.
„Zomrel dôsledkom odobratia kódu, teda bol zavraždený,“ oponovala mu.
„Podľa toho, ako sa na to pozrieš.“
„Viem, ako to bolo a môžeš to zabaliť do čohokoľvek chceš.“
„Pomsti Daisukeho smrť. Bojuj so mnou a neskrývaj sa za Karin,“ vyzval ju a ona na chvíľu stŕpla. Ak zostane za Karin, bude vyzerať slabá a on si bude myslieť, že má navrch. Možno pôjde aj cez Karininu mŕtvolu len aby získal, čo Orochimaru chce. No ak vyjde, bude nechránená. Avšak...bola tu ešte jedna možnosť.
Odtiahla kunai od jej krku a trochu odstúpila. Obišla ju a stála rovno pred ňou. Karin bola ešte stále obviazaná niťami a Sora ich nemienila zrušiť. Namierila kunai na Juuga.
„Priblížiš sa k mojej krvi a ja sa postarám, aby to bolo to posledné, čo uvidí,“ počula, ako Karin za ňou zhíkla a Juugo trochu vytreštil oči. Nite z hrude sa posunuli o niečo vyššie a obkrútili sa okolo jej krku, aby dali jej slovám väčší dôraz.
Juugo si povzdychol a rýchlejšie ako čakala sa na ňu vrhol. Zhodil ju na zem, asi meter alebo dva za Karin, a držal jej ruky nad hlavou priklincované k zemi. Vyrazilo jej to dych, kunai jej vyletel z ruky a mimovoľne potichu vykríkla. Hruď sa jej rýchlo dvíhala a mykala sa, aby zo seba Juuga striasla.
„Máš päť sekúnd, aby si zo mňa zliezol, inak je mŕtva,“ zasyčala.
„Juugo?“ ozvala sa Karin mierne plačlivo a potom sa trhane nadýchla. Sora si bola istá, že bude prosiť o milosť. Povýšenecky nadvihla obočie, „Daj Orochimarovi, čo chce.“
Sora pootvorila ústa v šoku. Toto nečakala. Karin sa obetuje? Aj na Juugovej tvári bolo vidieť, že bol prekvapený.
„Si si istá?“ spýtal sa ticho a Karin vzlykla. No jej hlas znel pevne.
„Aj tak by ma nakoniec zabila.“
Juugova tvár sa nebezpečne priblížila k tej jej, no nemala ako uhnúť. Jednotlivé slová vety vrčal do jej tváre a vysekával slovo za slovom, aby im dal väčší dôraz.
„Nemáš. Proti. Mne. Žiadnu. Páku. Už nie.“
A tak to Sora urobila. Silou vôle sa nite pohli a zlomili Karin väzy. Jej telo žuchlo na zem, ako keď bábkar odstrihne nitky bábke, ktoré ju držali.
Karin by na mojom mieste urobila to isté, odôvodňovala to, zabila by ma bez mihnutia oka. Nie je dôvod mať výčitky. Ona je na vine, že je Daisuke preč. Aj Riko, dvojčatá, Otany. A Keita. Bola za nich zodpovedná.
Nite, ktoré ešte viseli v vzduchu sa pohli smerom k Juugovi a obmotali sa okolo neho a ťahali ho od nej, no bol príliš silný. Bránil sa a zovrel obe Sorine ruky svojou jednou. Druhá sa mu akosi zdeformovala do hrotu a priložil jej ju k hrudi tam, kde mala srdce.
„Potiahneš a ja zabodnem,“ povedal smrteľne vážne.
„Som zvedavá ako vyberieš moju krv, keď máš zaneprázdnené obe ruky.“
„Keď ťa zabijem, krvi tu bude dosť. O to sa neboj. Ale akosi viac ma láka predstava ako sa pomaly utápaš v bolesti a nikto ti nemôže pomôcť. Dokonca ani tvoje legendárne liečiteľské schopnosti, ktoré dokážu priviesť mŕtveho do sveta živých nie. A preto...“
Schválne nedokončil vetu. Nechal Soru v napätí a tá sledovala ako mu z boku vyrastá ďalšia ruka a siaha do kapsy, z ktorej vybral injekciu. Pomaly sa blížila k žile na ruke a Sora nemala na výber. Potiahla niťami, aby tomu zabránila a pár sa odtrhlo od Juugovho tela a schytili jeho ruku. Ten sa na ňu šialene usmial a zabodol jej ruku s hrotom do hrude a prebodol srdce. Ihneď zacítila ako jej tričko mení farbu zo svetlo modrej na červenú a aké je mokré. V ústach pocítila krv a tá je tiekla z kútikov.
„Presne ako som povedal. Dosť krvi,“ z druhého boku mu vyrástla ďalšia ruka a oddelila kapsulu od ihly, ktorú už nepotreboval. Vytiahol prvú ruku z rany a priložil jej kapsulu, do ktorej krásne stekala.
Sora bola mimo z toho zásahu a ani jej nite nereagovali ako chcela. Trvalo im dlho kým odhodili Juuga od jej tela, no to už mal, čo chcel. Mal v ruke posledný kód. Zmenil sa opäť na človeka postavil sa k nej a s predstieranou ľútosťou na ňu pozeral.
„Vlastne...aj toto je príjemný pohľad,“ a poťažkal si v ruke jej krv uzavretú v nádobe. Otočil sa jej chrbtom, zobral Karinine telo do náruče a kráčal preč. Za ten čas sa stihla Sora vyliečiť a vytiahnuť nový kunai. Urobila dva- tri kroky dopredu a on jej zmizol z dohľadu.
Zacítila prudkú bolesť v hrudi- opäť a pozrela sa dole. Kunai jej sám vypadol z ruky a z miesta, kde sa nachádzalo srdce jej trčal hrot jej kunaia, ktorý jej predtým vypadol. Ticho zanadávala a Juugo ho v nej ešte zakrútil a ona sa neubránila výkriku od príchodu toľkej bolesti. Zalapala po dychu.
„To je za Karin,“ zasyčal jej do ucha, odstúpil od nej a ona klesla na kolená. Obišiel ju a čupol si ku nej. Jej hlava bola zdvihnutá, nemienila ju ani napriek tomu skloniť. Aj tak zomrie...tak so cťou! „Mohol by som ťa zabiť aj teraz, no to, čo ti spôsobí zadanie kódu do Smrtiaceho nástroja...to si nemôžeš nechať ujsť. Voči ostatným by to nebolo príliš fér, že? Zbohom, Sora.“
A potom už naozaj odišiel zanechajúc ju tam so zapichnutým kunaiom v hrudi.

Chvíľu jej trvalo kým ho zo seba vytiahla. Každý pohyb je spôsoboval bolesť a tá nemohla pominúť, kým ho zo seba nedostala. Taktiež jej hrozilo vykrvácanie, a preto si musela pohnúť. Keď už bol von, slastne si vydýchla a odhodila ho preč. Pustila sa do liečenia.
Hľadala kohokoľvek. Bolo jej jedno na koho z Konohy natrafí. Musia vedieť, že je koniec. Že majú kódy a o chvíľu budú zrovnaní zo zemou. Že musia okamžite odísť.
A vtom natrafila na Sakuru. Keď ju tá zbadala, na tvári sa jej zračil šok. Možno preto, lebo bola celá od krvi a tvárila sa porazenecky, čo u nej nebolo zvykom. Pribehla k nej a obzerala si ju.
„Si v poriadku?“ spýtala sa rýchlo.
„Hej, hej,“ odbila ju Sora.
„Takže to nie je tvoja krv?“
„Jasné, že je moja. No o zranenia som sa už postarala. Teraz ma počúvaj, Sakura. Počúvaj ma pozorne. Tí maskovaní sú Juugo a Karin, pričom Karin som zabila. Za všetkým je Orochimaru. Majú Daisukeho kód. Daisuke je preč, rozumieš, je preč!“ mimovoľne vzlykla, „Majú všetky kódy. O chvíľu začnem miznúť aj ja a potom bude aktívny. Musíš to rozoslať ďalej a okamžite musíte všetci odísť. A ešte jedna vec...sú niekde blízko. To aspoň povedal Daisuke Tory a tá mne.“
„Čože?!“ Sakura sa tvárila zmätene, „Za tým je Orochimaru a má všetky...všetky kódy?“
„Presne. A ja o chvíľu zmiznem, presne ako...“
A vtedy sa to začalo. Telom jej preletel kŕč a ona klesla na zem znova za tú noc. Chytila sa za brucho a prehla sa. Cítila pri sebe Sakuru. Čo tam robí?! Nemala by ísť za niekým, aby varovala Konohu pred útokom Smrtiacim nástrojom?! Sora nepotrebuje pri tomto jej prítomnosť! Musí zachrániť ostatných, lebo jej už nepomôže!
„Sora,“ počula jej hlas, „máš liečiteľské schopnosti a môžeš priviesť späť mŕtveho. Môžeš zachrániť niekoho, kto má smrť na jazyku! Teraz umieraš, tak prečo nepomôžeš samej sebe?!“
Keby mohla, uznala by, že má pravdu. Toto ju ešte nenapadlo, no bude to fungovať? Snažila sa sústrediť, no popri narastajúcej bolesti to bolo ťažké.
„Vau,“ začula Sakuru, „žiariš celá nazeleno.“
Jej to bolo jedno. Mohla žiariť aj na oranžovo, bolo je to fuk, lebo práve prepadala do tmy a bola si celkom istá, že už nikdy nič iné neuvidí.

Miru bolelo celé telo. Jej myseľ už bola prebudená, no nemohla pohnúť s telom. Cítila, ako ňou niekto trasie a počula ako dotyčný volá jej meno. Chcela mu povedať, že je v poriadku, že žije, no nemohla. Viečka mala ťažké a končatiny tiež.
„Mira! No tak!“ rozoznala ten hlas. Sasuke.
Počula kroky. Niekto ku nim pribehol a stále cítila Sasukeho pri sebe, takže to nebol nepriateľ, lebo to by ju Sasuke okamžite bránil.
„Ako je na tom?“ počula Atsushiho zadychčaný hlas. Bojoval. Bránil sa. Všetci bojovali. Prepadli Konohu....Konoha bola prepadnutá...nastal výbuch...sú pod útokom!
V momente, keď to Mirinmu omráčenému mozgu došlo, sa prudko nadýchla, akoby dlhú dobu nedýchala, a otvorila oči. Lapala po dychu až jej museli pomôcť sadnúť. Chceli ju upokojiť, avšak jej pohľad lietal všade po okolí a bola ešte viac bez seba, keď to videla.
Všade horiace budovy, z ktorých sa dymilo, ak z nich niečo ostalo. Po zemi mŕtve telá obyvateľov Konohy, ktorých nestihli zachrániť. Všade krv a popol. Vyzeralo to tam strašne. Po okolí lenivo lietali iskry.
„Bude to v poriadku, Mira, všetko bude v poriadku,“ snažil sa ju upokojiť Sasuke, no akosi sa mu nedarilo. Ešte stále mala pred sebou niečo, čo bývalo Konohou. A kde je Tory?! Vidí tu Sasukeho, Atsushiho, Hidan ich kryl, pričom pozeral takým divným pohľadom striedavo na ňu a potom na Atsushiho, ale nikde nevidela jej kamarátku. Pamätala si, že skákala z okna za ňou a potom ju niekto napadol...niekto, kto nevyzeral ako človek. Keď sa lepšie prizrela telám, zistila, že nie všetci vyzerajú ľudsky. Vydesilo ju to. A vtom ju Atsushi chytil za ramená a donútil ju pozrieť sa mu do tváre. Mal na nej modrinu a pár škrabancov, ale vyzeral v poriadku...a znepokojene.
„Mira, pozeraj sa na mňa. Nepozeraj sa na okolie, dobre?“ prikývla a urobila tak ako jej kázal. Vnímala črty jeho tváre a jeho hnedé oči sa zabodávali do tých jej čiernych. Keď sa sústredila iba na jeho tvár, do ktorej mu padali jeho biele vlasy, nevnímala to, čo bolo okolo. Nakoniec sa jej dych prehĺbil a nebola taká vystrašená.
„Kde je Tory?“ zašepkala, no nespustila z neho zrak. Ešte predtým, ako jej odpovedal, videla na jeho tvári odpoveď.
„Neviem, Mira.“
„Nemôžeme sa starať o všetkých, nie sme škôlka,“ poznamenal naštvane Hidan, „a k tomu, v prvom rade musíme ochrániť Pútnikov. Pretože ak padnú oni, je to všetko v p*či!“
„Vážne? Bez teba by sme to nevedeli,“ prehodil Atsushi a Mira vystrúhala niečo ako úškrn.
„Zvládneš sa postaviť?“ spýtal sa jej Sasuke a ona pomaly prikývla. Postavila sa na nohy sama, ale aj tak ju Atsushi trochu istil, keby sa jej zakrútila hlava.
„Bolí ťa niečo?“ zaujímal sa Atsushi.
„Len ma pobolieva hlava, ale budem v poriadku,“ povedala úprimne. Do bezvedomia zrejme upadla v dôsledku úderu do hlavy, ale nemohla si byť istá, lebo si to nepamätala.
„Musíme nájsť Sakuru,“ povedal vážne Sasuke a už sa začal obzerať, akoby čakal, že ju niekde uvidí.
„Musíme nájsť Soru a mudrlanta,“ protirečil mu Hidan a prebodával jej brata pohľadom.
„Tak sa rozdelíme a pôjdeme ich hľadať,“ navrhla Mira, aby upokojila situáciu.
„Výborne,“ pritakal Atsushi, „kto s kým?“
„Akoby to nebolo jasné,“ zavrčal Hidan, „Hľadači spolu a Uchiha família sa nerozdelí.“
„Prestaň ho vraždiť pohľadom!“ napomenula ho Mira a keď ho preniesol na ňu, mimovoľne cúvla.
„Tvoj milovaný brat, nie tento,“ dodal, keď sa zmätene pozrela na Sasukeho, „mi zničil pri súboji moju kosu. Mal som ju rád!“
„To je jedno,“ odbil ho Sasuke a schytil Miru pod lakeť, „rozdelíme sa presne tak, ako si povedal.“
„Mira?!“ započula niekde vľavo medzi horiacimi budovami a hlas znel veľmi, veľmi povedome. Všetci natočili hlavy tým smerom, vytasili zbrane a čakali, kto príde. Mira sa zamyslela. Odkiaľ by nepriatelia vedeli jej meno? Môže to byť jedine niekto z nich...a bol to dievčenský hlas. Žeby Sora? Nie, tá by ju nazvala mladšia Uchiha. Tak v tom prípade to nie je nik iný ako...
„Tory!“ zakričala späť a blondínku o chvíľu videli vychádzať spomedzi trosiek. Rozbehla sa k nim a vyzerala...hrozne. Bola dobitá a od krvi. Oblečenie potrhané, určite sa nevyhla bitke. Ale na koho narazila? Na tých divných ľudí? Či na tých maskovaných?
Keď bola meter od nich, sklopili zbrane a dovolili jej vydýchať...až na Hidana, samozrejme. Ten hneď vypustil otázku a nevynechal hanlivé slovo.
„Kde sú ku*va Pútnici?! Videla si ich?!“
Tory prikývla a vyzerala...inak. Mira si nepamätala, že by ju niekedy takto videla. Tory vyzerala ako keby videla ducha, alebo niečo strašné. Niečo, čo ju absolútne dostalo. A možno zazrela v jej očiach strach. Nie! Tory vždy hovorievala, že ona sa nebojí! Tak čo sa jej teda prihodilo?!
Mira podišla k nej a položila jej ruky na plecia, ako to urobil aj Atsushi pred chvíľou jej, a pozerala sa do jej modrých očí. Neuniklo jej Toryno líce. Bolo menej špinavé ako to druhé. Akoby bolo mokré. Tory plakala? Tak teraz jej musí povedať, čo sa stalo!
„Tory,“ oslovila ju vážne, „čo sa ti, preboha, stalo?!“
Atsushi za ňou vydal divný pazvuk a Hidan pevnejšie zovrel svoju katanu. Mira nasucho preglgla. Vedela, že urobila prešľap. Povedala slovo na B. Atsushi sa postavil pred ňu.
„Ona o B komplexe nevie,“ bránil ju a klamal kvôli nej. Povedal jej o tom. Pred pár hodinami na streche.
„Fajn, fajn,“ zlostil sa Hidan a ukázal na ňu prstom, „pre tento krát!“
Prikývla a otočila sa späť k Tory. „Tak?“ dožadovala sa odpovede.
„Viem, čo je so Sorou a Daisukem,“ jeho meno zašepkala.
„A Sakura?“ dožadoval sa Sasuke.
„Teraz nie je čas na romániky, Uchiha,“ odbil ho Hidan, „Kde sú?!“
„Neviem, kde je Sakura, ale Daisuke je...je mŕtvy. Videla som to. Odobral mu krv a potom sa Daisuke jednoducho vyparil ako ostatní. A Sora teraz bojuje proti maskovaným...teda, už nie sú maskovaní, ale skôr odmaskovaní a nevyzeralo to dobre, keď ma odohnala preč...“
„Spomaľ,“ zastavila ju Mira v bľabotaní. Tory celý čas vyzerala, akoby sa vracala späť k tomu, čo sa stalo a prehrávalo sa jej to pred očami.
„Kto sú tí maskovaní?“ spýtal sa priamo Atsushi a zrazu sa ocitol blízko Miry.
„Juugo a Karin.“
„OROCHIMARU!“ vykríkol Hidan do noci a naštvane kopol do kôpky popola v jeho blízkosti. Stískal svoju katanu tak pevne, až mu beleli hánky, „Ten bastard! Zabijem ho!“
„Daisuke mi povedal, že musia byť niekde blízko Konohy, lebo čas, kým Juugo odobral jeho krv a kým Daisuke začal...zomierať, bol krátky. Musia byť naozaj blízko. A taktiež mi povedal, že máme dať pozor na Soru. Je posledným článkom alebo takým niečím.“
„Dobre, kde v pi*i si nechala Soru?“ náhlivo od nej chcel vedieť Hidan.

„Ale však to nie je Sora, ale Sakura!“ vykríkol Hidan vo chvíli, keď dobehli na miesto. Sakura kľačala na zemi a hľadela na miesto, kde pred chvíľou zmizla Sora. Alebo lepšie povedané, kde sa premenila na prach, ktorý vzlietol k oblohe a ona tomu nemohla nijako zabrániť. Čo je to za medičku, ak ju nemohla zachrániť?
Počula jeho výkrik a prudko k nim zdvihla hlavu. Bežal k nej Sasuke, Hidan, jeho Nasledovník Atsushi, Mira a Tory. A všetci vyzerali príliš vážne a obzerali sa po okolí. Vedela, že hľadajú Soru, no po tej ani stopy. Zmizla, akoby nikdy neexistovala.
„Sakura?“ s otázkou k nej pribehol ako prvý Sasuke a pomohol jej na nohy. Okamžite sa mu hodila do náručia.
„Je preč,“ povedala šeptom, „preč.“
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa jej normálne nahlas, „Kto je preč?“
Zdvihla hlavu a pozrela sa mu do očí. „Sora.“
„Čo to ku*va melie?!“ ozval sa Hidan niekde za Sasukem.
„Keď som prišla sem, našla som tu Soru. Bola celá od krvi a povedala mi, čo všetko zistila. Za všetkým je Orochimaru!“ vyhŕkla.
„To vieme,“ povedal trpezlivo Atsushi, „ale kde je Sora? Šla po ňom alebo čo?“
Sakure stiekla po líci slza. „Zobrali jej kód. Je preč.“
Zavládlo ticho, ktoré narúšalo iba tlenie dreva okolo nich a sem tam spadnutie niečoho. Prerušil ho až Hidanov povzdych.
„Ku*va.“