Always and forever 13 Nešťastná kapitola

POZOR! Spoiler!

Takže, tento mega čarovný obrázok spáchal PetrCipa a ja mu chcem ešte raz poďakovať, lebo sa mu naozaj podaril Bol vytvorený špeciálne pre túto časť a perfektne to vystihol :3
Ešte raz ďakujem :3

„Volali ste nás, Majster?“ vošla do laboratória, v ktorom sa nachádzal aj spiaci Naruto, žena v oranžovej maske a za ňou vysoký muž, ktorý ju mal tiež. Postavili sa vedľa seba a čakali, čo im povie. Skláňal sa nad Narutom a na tvári mu pohrával blažený úsmev. Pamätala si, že keď ho včera priniesli, nebol nadšený, že mu doniesli Uzumakiho a nie jedného z Pútnikov. Majster si bol istý, že tie skúmavky už nie sú. Že ich zničili. Vraj pozná Sorinu povahu. Údajne si to s nimi bude chcieť vybaviť ručne stručne, aby od nich mala raz a navždy pokoj. Ona so Sorou mala ako také skúsenosti a nikdy ju nemala rada. Vôbec by jej nebolo ľúto, keby pri odoberaní kódu zomrela. A vedela, že bola schopná zničiť skúmavky, aby ku nim prišli osobne.
Majster im neskôr vysvetlil, že neurobili až takú strašnú chybu, ako si spočiatku myslel. Naruta mohli vyžiť. Chlapec za kódy. Tsunade určite nebude chcieť prísť o Naruta a bude súhlasiť. Ak nebude mať na výber a ona vedela, že Majster to vybaví tak, aby nemala. Nemusela sa obávať, že Smrtiaci nástroj neuvidí v akcii.
„Áno, volal,“ vystrel sa jeho čierne vlasy mu padali až na chrbát. Pozrel sa na nich svojimi hadími očami, „zistil som ďalšie využitie mladého Naruta,“ slizko si ho premeral a mierne šialene sa zasmial, „vlastne vás musím pochváliť. Urobili ste úžasnú vec, keď ste ho priviedli sem.“
„Čo také vám môže ten chlapec ponúknuť?“ zaujímal sa muž vedľa nej.
„Svoju krv,“ odpovedal záhadne.
„Môžete ju použiť namiesto krvi Pútnikov?“ nadšene sa spýtala a pocítila vzrušenie. Tak blízko! Sú tak blízko!
„To síce nie,“ povedal sklamane, no za chvíľu sa mu opäť na tvári objavil úsmev, „ale je to perfektný katalyzátor.“
„Čo teda nastane, keď ho pridáte do Smrtiaceho nástroja?“ vyzvedala celá nedočkavá.
„Narutova krv, keďže je Jinchuuriki, urýchli proces nabíjania, vystrelenia strely a zvýši silu výstrelu z kanónu,“ rýchlo zo seba dostal maskovaný muž vedľa nej. Vždy povedal len to, čo musel, nikdy viac. Sem tam prehodil niečo milé, ale väčšinou mlčal. Aj tak bol lepším spoločníkom ako ten predošlý. Z toho mala pocit, že je vybuchujúca sopka a nemohla sa na nič sústrediť.
„Výborne,“ pochválil ho Majster.
„Ale aj tak nám treba zvyšné dva kódy,“ povedala podráždene.
„Presne tak. A preto sa vyberiete do Konohy a prinesiete mi ich. Je mi jedno v akej forme.“
„Nepovedali ste predsa, že nás očakávajú?“ spýtala sa prekvapene.
„Povedal, no teraz sme uniesli jedného z nich. Dvaja ďalší sú zranení. Sora s Daisukem si uvedomujú, že sú na rade a Tsunade vie, že jej dýchame na krk. Hľadačov sa nemusíte obávať. Hidan je rovnaký akého si ho pamätám. Impulzívny a nadávajúci v každej vete. Má síce novú hračku, ale ak sa mu aj dostanete do cesty, jeho nesmrteľnosť už vyprchala a jeho hodiny tikajú. Jeho Nasledovník, podľa toho, čo som videl, je ešte mladý. Neskúsený. Bude síce Hidana brániť, ale ste silnejší ako on. Omráčite ho a Hidana zabijete.“
„A čo tie dve dievčatá?“ spýtal sa.
„Tie dve?“ uškrnul sa Majster, „Itachiho a Deidarova sestra. Pochybujem, že Tory je spokojná s tým, že musí byť v blízkosti Sory bez toho, aby na ňu zaútočila. A ak zatlačíte na Miru a natlačíte jej do hlavy, že jej milovaný brat Itachi by ešte žil, nebyť Pútnikov , samozrejme, tak sa k vám možno aj pridajú. Mám pocit, že si vedia vybrať víťaznú stranu.“
„A ak tak neurobia?“ spytoval sa ďalej.
„Tak ich zabite. Nepotrebujem rebelujúcich poskokov ani zajatcov. Čím viac mŕtvych tiel za sebou zanecháte, tým viac strachu v nich zasejete. Ich nádej padne. A ak by sa aj náhodou stalo, že by ste kódy nezískali, na to sa ale nespoliehajte, Tsunade bude taká vystrašená, čo môžeme urobiť, že nám ich sama ponúkne a bude prosiť, aby sme Konohu ušetrili.“
„Splnili by ste jej žiadosť?“
„Samozrejme, že nie. Kódy by som zobral a Konoha pôjde tak či onak dole prvá. A teraz choďte. Ja budem čakať na dohodnutom mieste.“
„Už?“ nemohla tomu uveriť.
„Nie je dôvod čakať. Odchod!“
A odišli z miestnosti.
Ich Majster zdvihol do výšky očí skúmavku s Narutovou krvou a krivo sa usmial. „Uzumaki Naruto,“ potom, čo ho uspal prvýkrát sa ešte na chvíľku prebral. Kyuubi v jeho tele odolával sedatívam, ktoré mu podával.
„Orochimaru!“ mal málo síl a tak aj jeho zvolanie jeho mena bolo slabé.
„Presne tak,“ povedal mu na to slizkým hlasom, „ale teraz si potrpím na pomenovanie Majster.“
„Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa s ťažkosťami.
„Uvidíme, čo mi môžeš ponúknuť,“ a potom jeho zajatec upadol do bezsenného spánku.
„Mali by sme na chvíľu vypustiť našich väzňov, čo myslíš? Potešia sa tvoji priatelia neohlásenej návšteve? Povedal by som, že to bude prekvapenie. I keď...asi jedno z tých nepríjemných. Ale čo narobím, keď tie mám najradšej?“

„Nemali by ísť Sora s Daisukem,“ povedal vážne Sasuke a pozeral sa pri tom na Tsunade.
„No tak to ani náhodou,“ ozvala sa ihneď Sora, ako každý čakal, „chcem vidieť tých debi*ov, ktorí za to všetko môžu a spôsobiť im zo zvyšku života, ktorý im ostáva, peklo!“
„Súhlasím so Sasukem. Idú hlavne po vás,“ pridala sa Sakura a ešte predtým, ako jej Sora stihla niečo odseknúť, dodala: „A nie preto, lebo so Sasukem chodím.“
„No tak to určite,“ zamrmlala Sora a tvárila sa oduto.
„Ja rozhodne idem!“ vyhlásil Hidan, „Chcem vidieť tých čur*kov, čo sa snažia obnoviť Akatsuki a povedať im, že sú čur*ci. Iste, hneď potom ich zabijem.“
„Nie, ja ich zabijem!“ zvolala Sora.
„Rozdelíme si ich na polovicu,“ navrhol Hidan.
„A čo ak ich bude nepárny počet, čo potom?“ dohadovala sa Sora a ruky mala založené vbok.
„Beriem si väčšiu časť, pochopiteľne,“ odfrkol si.
„Aj ja chcem niektorých zabiť,“ pridala sa Tory, „môžu za to, že musíme odložiť našu pomstu!“
„Brzdi, blondie! Chcela si bojovať so mnou. To máme vybavené. Tak sa sem netrep dobre?“
„Lenže ja chcem!“
„Chcieť je pekná vlastnosť!“ komentoval to hneď Hidan.
„A mať ešte krajšia,“ dodala Sora, „Zabudni, že to budeme deliť na tretiny! To ani náhodou. Najväčší nárok tu mám ja!“
„Prečo ty?“ dupla nohou Tory.
„To je ku*va dobrá otázka.“
„Pretože kvôli nim sa mi päť ľudí vyparilo pred očami, ak si spomínate.“
„Niečo sa mi marí,“ zahundrala Tory.
Ešte predtým ako Sora alebo Hidan otvorili ústa, stalo sa niečo, čo nimi zatriaslo. Doslova. Podlaha sa triasla a perá na Tsunadinom stole skákali. Museli sa niečoho prichytiť, aby nespadli a hodiť na zem, aby ich nezasiahli črepy okna, čo sa roztrieštilo v dôsledku tlakovej vlny, ktorú spôsobil výbuch niekde na západe Konohy. Po chvíli to trasenie ustalo, no všetci boli v šoku. Sora sa ledva posadila a pohľadom kontrolovala zranenia ľudí v miestnosti. Len škrabance a odreniny, nič vážne. Mali aj črepy vo vlasoch alebo dierky v oblečení, no to ich v tej chvíli nezaujímalo. Prudko sa postavila a zatočila sa jej z toho hlava. Musela nájsť rovnováhu, aby mohla urobiť krok dopredu. A potom ďalší a ďalší. Až kým sa nedostala k oknu. Zalapala po dychu, keď videla, čo spôsobil výbuch. Bol to rovnako veľký kráter ako ten na čistine.
„Sú tu,“ zašepkala.
Prišli si po nich. A použili to, čo predtým. Nejaká technika? Alebo ďalšia hračka? Čo to bolo, že to spôsobilo stratu na desiatkach životoch? Horeli budovy. Ľudia kričali. Všade dym a sadze. Panika vládla v uliciach. Ľudia zháňali svojich najbližších a hneď na to najbližší úkryt. Ale kde budú v bezpečí?
Konoha bola pod útokom.
Prišli si po nich tí maskovaní. Tí čo to všetko začali. A ona to skončí.
Zaťala päste, zamračila sa a vyskočila z okna. Vďaka obratnosti kunoichi a skúsenostiam dopadla na nohy s mierne pokrčenými kolenami a ihneď sa rozbehla na miesto výbuchu no zrazu zastala. Určite neboli v epicentre. Nie, neboli by takí hlúpi. Určite sú ukrytí niekde v bezpečí. Ale kde? Kde?! Vyskočila na strechu najbližšej budovy a vyhľadával vyššie až si všimla vysoký stožiar. Vyšla naň. Stála úplne na vrchu, keď roztiahla ruky najviac ako vedela a zakričala tak hlasno ako jej hlasivky dovolili.
„Tu som! Poďte si po mňa, vy bast*rdi!“

Daisuke bežal hneď za Sorou, no v tom zmätku ju rýchlo stratil. Obzeral sa všetkými smermi, no okolo neho sa hmýrili ľudia snažiaci dostať sa ďaleko od nebezpečnej zóny. No ktorá je bezpečná a ktorá nie? Ktovie kam zaútočia nabudúce. Vedel, že si po nich prišli maskovaní. Použili to isté, čo na čistine. Prišli si po kódy. Jedno bolo jasné. Naruta za nich nevymenia. Chcú ho. A chcú aj Smrtiaci nástroj. Zaťal čeľusť a prudko sa otočil, lebo počul ako niekto beží ku nemu a potom ten dotyčný zastal pri ňom. Myslel si, že je to len nepriateľ, no bola to Tory. Uľavene si vydýchol.
„To si ty.“
„Daisuke,“ zvolala pribehla k nemu ešte bližšie, „bola som s Mirou a Atsushim, no stratila som ich. Ty si šiel sám?“ videl na nej, že je z toho všetkého zmätená. Všetci boli. Tento útok vôbec nečakali. Mysleli si, že nepôjdu po nich takto priamo, no zrejme nemajú čo stratiť. Dúfali, že majú viac času, aby mohli nájsť Naruta, aby nebol použitý na vyjednávanie, a deaktiváciu Smrtiaceho nástroja.
„Nie, bol som hneď za Sorou, no zišla mi z dohľadu. Nechcem aby urobila nejakú hlúposť,“ znova sa začal otáčať okolo svojej osi, no cez ten dym, ktorý sa tak rýchlo nahromadil, ju nevidel.
Už okolo nich nebehali ľudia, čo značilo, že buď zomreli, alebo ušli. Dym zrazu prestal byť sivý, ale začal sa miestami sfarbovať dočervena. Daisuke vycítil, že sa niečo blíži. Jeho pľúca mu začal zaplňovať štipľavý dym a rozoznal pach síry. Rozkašľal sa. Oheň. A je bližšie ako si myslel. Žeby tak rýchlo zašiel k epicentru výbuchu? Nie. Nie, tomu neveril. To oheň si našiel ich. Natiahol si rukáv tak, že mu nebolo vidieť ani končeky prstov a prikryl si ústa, aby sa toho svinstva nenadýchal viac. Otočil sa k Tory a všimol si, že nasledovala jeho príklad.
Niekde napravo od nich sa ozval ďalší výbuch a krik. Zem sa znova zatriasla a oni neudržali rovnováhu a spadli pod ťarchou tlakovej vlny nabok. Daisuke si udrel hlavu a trešťalo mu v nej. Miestami videl dvojmo a preto mu robilo problém vstať. Nohy sa mu plietli a všetko sa krútilo. Niekto mu pomohol vstať a bola to Tory. Poďakoval jej, ona mu len kývla hlavou a obzerala sa po okolí a dávala pozor či sa niekde neobjaví nepriateľ, a pomaly naberal rovnováhu. V hlave mu prestalo trieskať a aj zrak sa mu vyjasnil. Nedali si ruky dole z úst.
Počul šuchot. Niekto bol blízko nich, no cez ten dym nemohol nič vidieť. Začal pomaly cúvať, mali by nájsť ostatných. Nevedeli, kto je ich nepriateľ a bolo celkom možné, že naňho nebudú stačiť.
„Dobre ťa lokalizovala,“ počul hlboký hlas a schytil Tory za ruku a ťahal ju za sebou. Tá sa ani nebránila. Bola zo všetkého v takom šoku, že ani nevládala. Vedel, že výbuchy ju nevystrašili- je predsa Deidarova sestra. Skôr to, čo všetko sa ešte okolo nich dialo. Maskovaní- bol si istý, že sú za tým oni- vo všetkých zasiali paniku a strach jediným výbuchom. A ten hlboký hlas znamenal, že po nich ide ten dvojmetrový maskovaný, „niet pochýb. Vždy vie nájsť správnych ľudí,“ bolo počuť ako sa potichu zasmial, „a ja ich zasa vždy zabijem.“
Daisuke prudko zastal. Šiel iba po ňom. Šiel si po neho. Otočil sa ku Tory a pustil jej ruku: „Musíš odtiaľto vypadnúť! Hneď! Nájdi Soru a uisti sa, že neurobí žiadnu hlúposť. Prosím!“ dodal, lebo vedel, že Tory nie je jedna z tých, čo počúvajú. Vždy si urobí, čo chce, ale teraz tu nesmie zostať. Je to priveľmi nebezpečné. A nedovolí, aby jej ublížil alebo aby nebodaj zabil kvôli nemu.
„Nie, nejdem!“ odvetila mu na to tvrdohlavo a on si podráždene povzdychol. Zrejme dúfal v zázrak.
„Dobre, nemusíš hľadať Soru, len odtiaľto zmizni,“ precedil pomedzi zuby zúfalo.
„Nie,“ trvala na svojom, „dvaja proti nemu máme väčšiu šancu ako jeden!“
„To sa ešte uvidí,“ vložil sa do toho maskovaný muž v čiernom plášti, ktorý vyšiel z dymu a stál pred nimi v celej svojej výške.
„Vás doma neučili, že nemáte počúvať cudzie rozhovory?“ vybehla naňho slovne Tory a Daisuke počul, ako sa muž pod maskou uchechtal.
„Uvidíme, čo naučili teba, slečinka.“
„To radšej blondie,“ zamrmlala Tory, no to už mala vybratý kunai. Muž urobil dva kroky dopredu a ona ho doňho hodila. S ľahkosťou ho zachytil a hodil späť na ňu. Letel tak rýchlo, že keby Daisuke nemal svoju schopnosť, ktorá ho zachytila, tak by bola Tory poranená vlastným kunaiom.
Vymrštil rukami rýchlo pred seba a svojom schopnosťou zrazil protivníka dozadu a ten pristál niekde medzi troskami. Schytil Tory za ruku a ťahal ju preč. Vedel si predstaviť, že tento muž v spolupráci s maskovanou poranili Sakuru a odniesli Naruta.
„Ty si práve vytvoril vlastnú tlakovú vlnu!“ žasla nad tým Tory a hoci sa neubránil úškrnu, ťahal ich ďalej...čo najďalej od toho chlapíka. Daisukeho pohyby neboli ešte po tom páde úplne koordinované a preto sa skoro párkrát potkol, no keď Tory nechce ísť preč sama, odtiahne ju.
„Improvizácia,“ povedal jej na to.
„Bolo to super!“ pochválila ho a on jej na to už nič nepovedal. S dychčaním zastal a začal sa obzerať vôkol. Nevedel, kde sú. Všetko mu pripadalo rovnaké. Vedel, že nešiel tou cestou, ktorou prišiel, lebo bola zatarasená všeličím možným pôsobením toho výbuchu. Bol dezorientovaný, a preto dúfal, že sa nedostali ešte hlbšie do trosiek Konohy, kde nikto nebol.
Pred nimi sa čosi pohlo a Daisuke ešte viac spozornel. Keďže chlapa nechali za sebou bude to buď žena, alebo niekto z Konohy. Hádal v druhú možnosť, lebo bolo dosť pravdepodobné, že žena šla po Sore a chlap po ňom. Pohli sa pomaly dopredu- Tory sa ho ešte vždy držala a možno si to ani neuvedomovala.
A potom šokovane cúvli späť. Pred nimi stál ich nepriateľ, ktorého predsa nechali za sebou!
„Si pomalší ako som si myslel,“ poznamenal. Ani nezaregistroval, kedy sa dostal pred neho a obrovskou silou mu vrazil do brucha až odletel niekoľko metrov dozadu. Mužovi stačil jeden švih a rovnako dopadla aj Tory, ktorá zalapala po dychu niekde napravo od Daisukeho.
S ťažkosťami sa postavil na nohy, no on už stál nad ním. Rozšírili sa mu zreničky a mozog pracoval na plné obrázky. Čo by mal teraz urobiť?!
„A si tiež nepozorný, inak by sme ti prvýkrát kód neodobrali tak ľahko,“ dodal muž a chytil Daisukeho za modrú bundu a vyzdvihol ho pred svoju tvár. Daisuke si všimol, že v oranžovej maske, ktorá mala na rozdiel od Tobiho diery pre obe oči, sú dve svetlo oranžové oči. Schytil ho oboma rukami za ruku, ktorou ho držal hore a kopal ho nohami- bezúspešne.
Okolo neho preletel akýsi divný motýľ bezvýraznej farby. Očkom našiel Tory a nemala na rukách obväzy. Ten motýľ bol jej výroby a on vedel, čo bude nasledovať. Rýchlo sa obalil svojou bariérou, aby sa ochránil pred tým, čo malo nasledovať. Letmo jej kývol hlavou ako znamenie.
Tesne predtým, ako motýľ vybuchol mužovi stmavli ruky a potom ho odhodilo preč. Daisuke skončil bez ujmy, no pád na zem nebol bezbolestný. Zastonal, ale bol celý. Tory k nemu pribehla.
„Choď preč, Tory. Zmizni odtiaľto,“ napodobňovala ho, keď mu pomáhala na nohy, „Nevravela som ti, že dvaja máme väčšiu šancu?“ vybafla naňho, „Jasné, že vravela. Ale ty proste melieš to svoje. Ešteže som tu bola. A nemáš zač, len tak mimochodom.“
„Ďakujem,“ povedal potichu a sledoval ako sa muž zviecha na nohy. To nie je možné! Ako prežil ten výbuch? Však bol tak blízko! Ešte aj Daisuke cítil jeho silu a to bol chránený. Postavil sa a oprášil si opečený zvyšok plášťa akoby to vlastne nič nebolo. Sivé tričko mal obhorené, ale pokožku, ktorú mu bolo vidieť a ktorá mala byť spečená, mal hladkú a úplne v poriadku. Iba sa mu z nej trošku parilo. Ale už mu videl do tváre, lebo maska bola zničená.
„Juugo!“ dostal zo seba jeho meno. Áno, bol to on. Keita mu opisoval, že bojovali aj s ním, keď sa snažili oslobodiť Soru. Ale...niečo mu na tom nesedelo.
Juugo mal prekliatu pečať a teda sa pred výbuchom zmenil a zachránil sa. Jeho telo sa začalo meniť. Začalo naberať tú tmavú farbu ako predtým, ruky sa mu predĺžili a nadobudli deformovaný tvar. Tričko sa mu dotrhalo úplne, keď mu na chrbte narástli akési výrastky.
„To je prekliata pečať?“ spýtala sa Tory s otvorenými ústami a mimovoľne o krok cúvla. Daisuke mlčky prikývol, „Aj ty sa tak zmeníš?“ spýtala sa ho so strachom v hlase.
„Nie, ja mám vylepšenú prekliatu pečať. Ja sa nezmením ani nič podobné.“
„To je škoda,“ poznamenal Juugo, „aspoň by si mal šancu.“
Zaťal päste a viac rozšíril nohy do bojovného postoja. Daisuke bol pripravený na boj. Nedovolí, aby mu Juugo, ktorého sila spočíva v pečati, hovoril, aj keď nepriamo, že je slaboch. Ukáže mu, že sa nemusí meniť na monštrum, aby sa mu ubránil. Aby ochránil Tory a seba.
„Oh, takže to už začínaš brať vážne?“
„Ja to vždy beriem vážne,“ odvetil mu na to Daisuke.
„Hej, on je z tých vážnejších,“ pritakala Tory a pripravila si ruky na pečate. Daisuke až teraz videl, že má na rukách ústa ako jej brat.
Juugo sa nadľudskou rýchlosťou rozbehol proti nim a Tory vyslala niekoľko motýľov a Daisuke vytvoril neviditeľnú stenu, ktorá ich ochránila pred tlakovou vlnou a úlomkami vecí, čo vybuchli. Keď sa dym rozostrel, Juugo tam ešte stále bol. Celý, trochu sa z neho parilo, no nijako mu to neublížilo.
„Čo je to?“ hlesla Tory a vyvaľovala na to oči.
„Chráni ho jeho koža,“ vysvetlil Daisuke. Mali by proti nemu šancu, keby nebol v takomto móde. Keby bol človek. A už bol znova pri ňom. Tentoraz ho zozadu chytil pod krk a Daisuke mykal nohami. Nechal levitovať jeden kameň a trafil ho ním do Juugovej hlavy. Tou trochu myklo, ale inak sa nič nestalo. Daisuke nadvihol sám seba až jeho nohy boli hore a jeho hlava dolu. Vymrštil sa z jeho parodovaného objatia, preletel ponad neho a zozadu sa oňho prikvačil nohami okolo hrude a tentoraz ho on chytil za krk. Juugo sa kmital, ale Daisuke sa ani za svet nepustil. Pribehla k tomu ešte aj Tory a vrazila mi do brucha, ale rýchlo sa z jajknutím odtiahla držiac sa za ruku a prekvapene sa tváriac trochu cúvla. Juugo sa zameral na ňu a s Daisukem na chrbte sa po nej zahnal. Uhla sa a potom znovu. Už by ju aj trafil, lenže niečo neviditeľné mu v tom zabránilo. Skúsil to ešte raz, ale cez Daisukeho stenu nemohol prejsť. Tory sa na neho uškrnula. No vtom Juugo zdvihol ruky, schytil Daisukeho vzadu za bundu a prehodil ho cez seba. Ešte stihol pred seba vytvoriť bariéru a tak padol na niečo mäkké a nie na hromadu kameňov. Z toho šoku nechtiac vypol bariéru chrániacu Tory. Rýchlo sa pozviechal a videl, ako Juugo šmaril Tory preč a naštval sa. Uväznil ho v bariére a nemal sa kam pohnúť. Juugo do nej opakovane narážal a Daisuke ju čoraz ťažšie udržiaval. Pozrel sa na Tory, bola v bezvedomí. A možno horšie. Musí proti nemu bojovať sám. Mala pravdu- dvaja mali väčšiu šancu, ale on ju nechcel vystaviť nebezpečenstvu, keď šiel iba po ňom.
Jeho bariéra padla a Juugo ho odhodil na kopu, ktorá bola predtým niečím domom. Niektoré polená ešte tleli a tak ho zasiahlo pár iskier, ktoré ho na pokožke popálili. Dostal nápad. Schopnosťou zdvihol polená a hádzal ich na neho. On ich odrážal rukami a nič sa nedialo. Až kým ho jedno netrafilo do hlavy a oslepilo ho to. Aspoň na chvíľu. Rozbehol sa ku Tory a skontroloval ako na tom je. Žila. Chcel ju zobrať a odísť, kým je Juugo ako tak mimo. No to ho už chytil za rameno a potiahol ho až ním trhlo. Dopadol na tvrdú zem a vyrazilo mu to dych. Prevrátil sa s kašľaním na brucho a potom sa dal na kolená pokúšajúc vstať. Juugo ho však prevrátil opäť na chrbát a poriadne ho chytil nad lakťom ľavej ruky. Ešte mu vrazil do spánku a jemu v hlave začalo znova trieskať a nevedel poriadne zaostriť, nieto ešte niečo urobiť. Paralyzovalo ho to. Zacítil, že mu ihla prepichla kožu a bolo o všetkom. Videl ako sa Juugo zmenil na človeka a odišiel aj s jeho krvou, ktorú si bezpečne ukryl do kapsy upevnenej na nohaviciach. Mal čo chcel. Odišiel.

Zrazu boli ulice plné niečoho. Atsushi vedel, že to nie sú ľudia. Žeby nejaký mutanti? Mali tmavú pokožku a zdeformované telá. Divne sa škľabili a bolo ťažké ich poraziť. Keď Sora vyskočila von a za ňou Daisuke, do kancelárie vošla Shizune. Tsunade okamžite prikázala evakuáciu, a preto vedel, že v Konohe už nie sú žiadny živí civilisti. Zaháňal sa kunaimi a pár ich už aj pozabíjal.
Hidan bojoval neďaleko neho a užíval si boj. Jeho Hľadačská katana, ktorá bola špeciálna ako všetky katany Hľadačov, sa menila raz na štít, raz na katanu. Mutanti proti nemu nemali šancu. No Hidan bol smrteľný a pred smrťou ho nemôže večne chrániť štít.
Atsushi započul dievčenský výkrik. Pozrel sa napravo a videl ako jeden z nich šmaril Miru a šiel ďalej. Chcel sa k nej rozbehnúť a zistiť či je v poriadku, avšak Hidan začal nadávať viac ako zvyčajne. Pozrel sa jeho smerom. Mutantov okolo neho bolo oveľa viac ako predtým a prestával ich zvládať. Potreboval jeho pomoc a on mu musel pomôcť. Nielen chcel, ale podľa Kódexu musel. Pohol sa smerom k nemu, ale započul, že Miriným smerom sa blížia ďalší. Nebude sa im môcť brániť a čo ak okolo nej len tak neprejdú? Čo ak ju zabijú? No ak nepomôže Hidanovi, zomrie on a aj Atsushi, lebo ho vlastne zradí a to nesmie. Ale čo ak Mirina záchrana za to stojí?
Cítil sa rozpoltený.
Mira alebo Hidan?