Čierno-biely obraz II./III.

Celá skupinka stála a podozrievavo hľadela na miesto, kde pravdepodobne bola záhadná postava.
„Kto ste? A čo tu chcete?“ ozvalo sa po chvíli z toho miesta. „Ninjovia z Konohy tu nemajú čo robiť. Ak ste ma prišli z niečo obviniť, som nevinný.“
„Pokoj, prišli sme v mieri.“ povedal Shi a spravil krok k onému stromu. „Hľadáme kamaráta určitého rybára, ktorý žije neďaleko. Nechceme žiadne problémy. Len nám povedzte, kde je a my...“
„Ten tu nie je!“ ozvalo sa náhle z koruny. "Býval v tom dome, no pred týždňom ho zasiahol blesk a on pri požiari zomrel. Teraz, keď to už viete, poberte sa vlastným smerom a neobťažujte ma.“ oznámila osoba s očami stále upierajúcimi sa na skupinku nezvaných návštevníkov.
„Tak moment!“ zastavil ostatných Naru, ktorí sa pomaly zberali na odchod. „Ten starý muž mal učňa, nie? Kde je?“ otočil sa späť ku korune stromu. Na očiach siluety bolo vidieť zjavné zaujatie.
„A čo mu chcete?“ opýtala sa silueta.
„Mohol by mať informácie o mojom stratenom bratovi!“ vyhŕkol Naru bez rozmýšľania. „Tak vieš, kde je, alebo nie?“
„Hmpf,“ ozvalo sa z koruny keď sa silueta zdvihla a začala schádzať dolu. „Takže informácie, čo? A aké?“ spýtal sa, keď zostúpil zo stromu a prichádzal ku skupinke do podvečerného svetla. Ako vystúpil z tieňa, Naruto si ho konečne mohol dobre premerať. Mal tmavé blonďavé vlasy, modré oči, výškou trochu urastenejší než Naruto samotný. Taktiež mal trojitú jazvu na pravej časti tváre siahajúcu od začiatku čela až po čeľusť. Mal čierne tričko s krátkymi rukávmi, tmavo-modré nohavice a topánky bežné pre zálesáka. Okrem toho nemal na sebe nič, teda okrem dvoch mečov, ktoré mu vykúkali spoza chrbta, dýku na pravej nohe a kapsičku na náčinie identickú s tou ich, dokonca ju mal aj na rovnakom mieste.
„Dokedy tu budete na mňa čumieť? Nemám na vás celý deň.“ strácal trpezlivosť príchodzí.

Nasledujúcu hodinu strávila pátracia skupinka vysvetľovaním faktov a potrebou dôležitosti žiadaných informácií „zálesákovi“. Na prekvapenie všetkých po skončení vysvetľovania nevyzeral možný zdroj informácií vôbec prekvapene, ale skôr znudene.
„Takže?“ s nádejou sa spýtali takmer všetci naraz.
„Neviem, o kom hovoríte.“ pokojne odvetil zálesák.
„Čo!?!“ vybuchol Naru. „Ty jeden!“ a aj by vo svojom výbuchu pokračoval, keby sa mu pred tvárou neobjavila zálesákova ruka.
„Chcem tým povedať, že nikto taký okrem mňa v tejto oblasti nie je.“ Na tvárach okolitých sa vidno ľahký smútok.
„Hovoríš, že okrem teba tu nikto taký nie je? Takže je teoreticky možné, že osoba ktorú hľadáme, si práve ty.“ uzavrel Shikamaru.
„Je to možné.“ prisvedčil, „no nepravdepodobné. Mám svojich rodičov, minulosť, všetko a o nejakom ninjovi ako je tento tu som nikdy nepočul, nieto ešte ho pokladať za môjho príbuzného.“ Nato sa Naru urazene otočil chrbtom.
„V tom prípade, nevadilo by ti zájsť s nami do Konohy, aby sme mohli zapísať pár veci?“ ozvala sa Sakura a zavesila sa mu na ruku.
„Eeech, čo už s vami, hlavne nech to mám za sebou.“ otrávene zvesil plecia.
„Súhlas.“ prikývol mu Shi s rovnako otráveným tónom.
„Fajn! Dáme si preteky!“ zvolal Lee so zapálením. Pri polo-spálenom dome sa ozval smiech.

Už bola hlboká noc, keď Neji navrhol: „Naspäť by sme došli až ráno. Utáboríme sa a vyrazíme zase zajtra.“ Nápad bol jednohlasne prijatý. O pár minúť neskôr už miesto, na ktorom zostali, pripomínalo plnohodnotné táborisko. Oheň plápolal, chytené zajace sa opekali, spacáky boli pripravené pre svojich majiteľov. No zálesák s nimi pri ohni nesedel. Miesto toho bol na strome vo svojom ručne vyrobenom visutom lôžku. Prítomnosť iného človeka zapôsobila aj na náladu celej skupiny. Kedykoľvek by bola v takej situácii vrava a zabávanie sa, lenže teraz nie. Každý mal svoje dôvody na ticho, aj keď väčšina z nich uvažovala o tej istej veci. Sedeli tam dlhý čas, kým sa jeden po druhom nepobrali do spacákov a nezaspali sladkým spánkom na čerstvom vzduchu.

Prišlo ráno. Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť a vtáci spievali po okolí. Naru otvoril oči a doširoka zívol.
„Bré ráno!“ pozdravil, lebo všetci už boli hore a pomaly balili svoje veci. Potom sa posadil, pozrel sa po okolí a pustil sa do raňajok, ktoré mu ležali vedľa spacáka. Vôbec neriešil, kto, ani prečo mu ich tam dal, hlavne že má čo do žalúdka. Zhltol ich v sekunde. Dodatočne si spokojne uľavil, čo sa stretlo s pohoršenými pohľadmi ostatných.
„Heh, prepáčte no... nedalo sa to vydržať.“ ponáhľal sa s ospravedlnením. O pól hodiny už bol tábor pripravený odísť. Keď vyrazili, zálesák si doširoka zívol.
„Moc sme toho nenaspali, čooo?“ doberal si ho s úchylným pohľadom Naru.
„Pri tvojom chrápaní by sa nevyspal ani medveď pri jeho zimnom spánku. V horách by si tým dokonca spustil lavínu. A možno aj dve.“ odvetil mu bez toho, aby sa na neho čo i len pozrel. Blonďavec sa s mrmlaním popod nos odul, zatiaľ čo zvyšný členovia party sa išli rozpučiť od smiechu.
„Tak si to tak neber.“ drgol doňho a nahol sa k nemu. „Ale len tak medzi nami, v noci tu bol jeleň. Zrejme samec, musel si ho tým svojím chrápaním privábiť.“ Prišla ďalšia vlna hurónskeho smiechu.
„Asi medzi nás ľahko zapadneš kamarát!“ oblapil ho okolo krku Lee.
„Fyzický kontakt si nechaj pre seba, ďakujem.“ odtisol ho so smiechom. Dobrá nálada ich sprevádzala celú cestu späť.

„Hlásim misiu za čiastočne splnenú!“ zahlásil Shi keď s ostatnými vstúpili do miestnosti.
„Výborne, o pätnásť minút chcem od teba podrobné hlásenie!“ zdvihla oči Hokage, ktorá ešte stále mala na stole kopu papierov. „A toto je kto?“ zaostrila na zálesáka.
„Tohto sme našli v lese. Podľa nás by mohol poskytnúť užitočné informácie.“
„Dobre... Shizune! Choď s ním a zapíš všetko, čo ti povie!“
„Áno, Tsunade-sama. Tadiaľto, prosím.“ otočila sa a spolu so zálesákom odišli.
„A vy? Ako to šlo?“
„Išlo to dobre, na môj vkus...až príliš dobre.“ poznamenal Neji.
„Tiež mám ten pocit.“ jeden za druhým súhlasili prístojací.
„Aha, no nevadí. Nič sa nestalo, a to je teraz to dôležité. Keď získame a spracujeme informácie od toho vášho priateľa, dám vám vedieť. Dovtedy rozchod!“ O chvíľu už bolo v kancelárii Hokageho ticho.

Škŕkanie v bruchu dalo Narutovi jasne najavo, kam z budovy pôjde.
„Yosh! Čas na trochu rámenu-dattebayo!“ Jeho kroky potom viedli, pochopiteľne, do Ichiraku.
„Hoj, starec! Jednu misku zvyčajného rámenu!“ povedal, keď podliezol pod závesmi.
„Vitaj, vitaj Naruto! Jasné, posaď sa, za okamžik to tu bude!“ privítal ho Teuchi. Naru slintal celý čas, až kým mu majiteľ obchodu nepoložil misku na stôl.
„Nech ti chutí!“
„Itadakimasu!“ povedal zákazník a s chuťou sa pustil do jedla.

Netrvalo dlho, dokým dojedol, zaplatil a odišiel do podvečerného ruchu mesta. Práve kráčal popri rieke, keď uvidel sediacu postavu na streche domu. Vedel, že je to on a vyskočil za ním.
„Zdar! Pozeráš sa na západ slnka? V dnešnej dobe je skutočne nádherný.“
„Mhm...“ nevenoval mu pozornosť zálesák zaujatý slnkom v diaľke. Blonďák si sadol k nemu a dlhšiu dobu pozorovali postupne sa strácajúci kotúč svetla, až kým sa neozval.
„Vieš, my sa ešte nepoznáme. Vlastne ani nepoznám tvoje meno. Tak... ja som Naruto.“ podal mu ruku. Spoločník sa na neho bez otočenia hlavy pozrel jedným okom a vzdychol si.
„Ech, ty sa nezmeníš, čo? Tak fajn, teší ma Naruto, ja som Takehiko.“ a neochotne mu tiež podal ruku.
„Aj mňa aj mňa!“ a s úsmevom mu ju stisol. „A Takehiko, môžem otázku?“ opýtal sa nesmelo.
„No? Čo chceš?“ odpovedal mu, kým sa od stŕpnutia naprával.
„Čo si vlastne robil v tom lese, keď tvoj majster už nežil?“ Čakal, že ho otázka zaskočí a že nebude chcieť sa o tom rozprávať, ale očividne mu to na nálade nezmenilo. Alebo aspoň tak vyzeral.
„Symbolicky som tam ešte týždeň zostával. Na jeho pamiatku. Práve som sa chystal postaviť mu pomník z dreva, keď ste ma tak hrubo vyrušili.“ povedal a zazrel na neho.
"Gomeeeeen, fakt som nevedel, že ťa vyrušíme.“ zakrýval si tvár rukami, prichystaný dostať ranu.
„V pohode, aj tak som plánoval potom odísť, takže práve teraz nemám čo robiť. Asi sa vyberiem na cesty.“ zadíval sa do diaľky.
„A čo keby si zostal s nami? Aspoň kým sa uzavrie tá vec, kvôli ktorej si vlastne aj tu.“

Prešla minúta, dve, ale odpoveď sa stále nedostávala.
Nakoniec si vzdychol a prehodil: „Aj tak nemám čo do roboty. Ale budem si musieť nájsť nocľah. Ten strom za bránou vyzeral dosť pohodlne.“ povedal a usmial sa. Narutovi sa okamžite zalesklo v očiach.
„Nie je problém, zostaneš u mňa!“ A nahodil svoj typicky Narutovský úsmev.
Takehiko sa najprv na neho podozrievavo pozrel, no nakoniec pokrčil plecami a dodal: „Keď myslíš. Ale nečakaj, že ti budem robiť pani domácu.“ nato sa zo strechy ozval dvojitý smiech.

„Hh? Ty vieš, čo znamená slovo poriadok?“ opýtal sa s otvorenými ústami Naruta, keď dorazili k nemu domov.
„Hehehe...“ ošíval sa Naru s previnilým úsmevom, „vieš, nečakal som návštevu.“
„Vidím.“ odpovedal mu jeho nový spolubývajúci a začal robiť provizórne upratovanie. Keď skončil, dal si ruky v bok a postavil sa pred Naruta, ktorý ho z pohovky sledoval.
„Vieš variť?“
„Nie, ja sa vždy stravujem v Ichiraku a keď nie je na to čas, dám si instantný rámen-dattebayo.“
„Ako môže človek jesť len rámen?“ mrmlal si Take, kým kráčal späť do kuchyne. „Nevadí, dneska navarím ja!“ povedal, schmatol kuchynský nožík a začal sa s ním oháňať.
Na odpoveď či aspoň povolenie následne ani nečakal, pretože hneď vybral hrniec a začal čistiť zeleninu, ktorú našiel v skrinke. Naruto ho z pohovky aj chvíľu pozoroval, no nebola to činnosť, ktorú by považoval za práve zábavnú. Preto sa obzeral po niečom, čo by ho mohlo aspoň na čas zamestnať. Pohľad mu nakoniec padol na meče v pošve, ktoré si momentálny kuchár odložil v predsieni. Vyzeral byť zaujatý, tak sa ho ani nič nepýtal, a rovno sa šiel pozrieť na objekt jeho vlastného zaujatia. Onedlho už mal vytasený meč v ruke a obzeral si ho. Na pohľad to bol celkom obyčajný kovový meč vo výbornom stave, keby sa po oboch stranách čepele netiahli čudné nákresy a v strede nebolo niečo napísané čiernym lesknúcim sa písmom, čo však nedokázal prečítať. Preto sa aj s mečom pobral do kuchyne, pýtajúc sa skôr, než tam vôbec došiel.
„Hej, Take?! Čo je to napísané na tom tvojom meči?“
„Hm?“ odtrhol svoju pozornosť od sporáka a presunul ho na neho. „Jaj, tamto?“ zagúľal očami a presunul sa naspäť k svojej doterajšej činnosti. „To je jazyk temného kruhu, do ktorého patril aj môj majster.“ prehodil, akoby to nemalo vôbec žiadny význam. „A tamto, to znamená doslovne tieňové ostrie, bola to prezývka môjho majstra... a dnes je to už moja prezývka. Niekedy ti o tom kruhu poviem viac, teraz daj ten meč späť a choď k stolu, za moment bude večera."