Čierno-biely obraz IV./V.

„Mhmhmhhm!“ mumlal Naru ešte s plnými ústami.
„Najprv prehltni, potom hovor, ty nevychovanec.“ napomenul ho Takehiko pokojne konzumujúc vlastnoručne pripravenú večeru. Keď konečne prehltol, zrozumiteľne vyjadril svoju predchádzajúcu myšlienku:
„To je výborné-dattebayo! Kde si sa tak skvelo naučil variť?“ hovoril a oči mu priam svietili od gurmánskeho zážitku.
„Majster ma naučil. Ale oproti nemu som vo varení stále začiatočník. Tie jeho polievky, to bolo teda niečo!“ a pomaly ďalej jedli večeru za neustáleho Narutovho pohmkávania.

Keď dojedli, Naru sa spokojne zvalil na pohovku zatiaľ čo jeho spoločník išiel umyť riady.
„Kde by asi mohol môj brat byť? Nájdem ho vôbec?“ behalo mu po rozume, zatiaľ čo ležal. „Samozrejme, že by som chcel, aby tu zostal aj Take, jeho varenie by sa mi zišlo.“ z kuchyne sa prestal ozývať zvuk tečúcej vody kým on sa zmohol len na spokojné odgrgnutie.
„Mal by si sa konečne naučiť spôsobom, inak to ďaleko nedotiahneš.“ vracal sa Takehiko z kuchyne, krútiac hlavou nad majiteľom bytu. „Mali by sme ísť už do postele, zajtra bude veľký deň, cítim to v kostiach.“
„Máš pravdu. Tak sa zlož tu na pohovke. Uvidíme sa zajtra ráno.“ odpovedal mu blonďák a zberal sa do svojej izby. Po zatvorení dvier sa zvalil do postele a o pár minút neskôr už z tadiaľ bolo počuť neznesiteľné chrápanie.

Ranný svit prišiel prirýchlo a preto sa Narutovi po prebratí moc z postele nechcelo. Až keď mu došlo, čo sa stalo včera, vystrelilo ho z pod deky ako natiahnutú gumičku. Pomaly otvoril dvere, no v obývačke nikto nebol. Ani v kuchyni, ani v kúpeľni. Už to chcel vzdať s tým, že asi niekam odišiel, keď ho nakoniec objavil na terase. Sedel v tureckom sede otočený tvárou k vychádzajúcemu slnku.
„Dobré ráno!“ polohlasne sa ozval, lebo ho nechcel vystrašiť.
„Dobré.“ odpoveď sa dostavila bez iného pohybu tela.
„Čo robíš? Tu predsa strašiakov netreba.“ podpichol ho Naru.
„Nie, to netreba. A ohľadom prvej otázky, myslím, že si si to už asi domyslel.“ odpovedal tak pokojne že sa k Narutovi dostavilo podozrenie, že sa rozpráva s robotom, alebo niečo. Plánoval otázku, ktorá ho o tom presvedčí, respektíve nepresvedčí, keď sa znova ozval Take, stále v absolútnom pokoji rovnajúcom sa nenarušenej vodnej hladine:
„Viem, čo si myslíš a nie, som to ja. Táto meditácia absolútne upokojí myseľ a zjednotí telo. Taktiež od majstra.“ nato sa zhlboka nadýchol, vydýchol a pokračoval. „Ale nemal by si tu stáť len tak v pyžame, choď, v kuchyni máš raňajky.“ Naruto vypúlil oči a začal si ovoniavať pyžamo.
„Veď nesmrdí, tak ako to vie?!“ vŕtalo mu to hlavou celý čas, až kým nedojedol raňajky, ktoré boli celkom dobré.

Sprcha mu padla veľmi vhod. S uterákom na hlave na hlave sa vracal do obývačky, keď z pohovky prehovoril Take:
„Asi idem von sa trocha prebehnúť... ideš tiež?“
„Jasné, len počkaj, kým sa oblečiem.“ odpovedal mu, kým hľadal čisté oblečenie, ktoré v tom neporiadku nebolo práve najľahšie nájsť. „Fajn, môžeme ísť-dattebayo!“ zahlásil, keď sa konečne upravil. Nato sa Take zdvihol, zobral si svoje meče, nahodil si ich na chrbát a spolu odišli z bytu.

Vonku bolo pomaly upokojujúce sa rušno, ako to tesne pred obedom býva. Ľahším behom prechádzali pomedzi uličky, keď sa Take zastavil a niekam sa zapozeral:
„Ten tvoj kamoš je asi maniak do cvičenia, že?“ spočiatku ho nechápal, až kým sa na streche nemihol Leeho zelený odev.
„Hej, on tie cvičenia zbožňuje.“ prisvedčil a všimol si, že aj Lee ich už zaregistroval. Následne zoskočil dole a so zdvihnutou rukou sa blížil:
„Dobré ráno, Naruto-kun, eeehmm...“
„Takehiko, teší ma.“ predbehol ho Take a podal mu ruku.
„Mhm, aj mňa teší!“ schmatol mu ruku Lee a začal sa smiať. Keď ho pustil, spýtal sa so zápalom: „Tak čo, prišli ste si poriadne zacvičiť?“ hodil sa na zem a začal robiť kliky.
„Niečo také.“ odpovedal klikujúcej osobe Naru. „Práve sme chceli...“ no nedokončil, lebo z ulice pred nimi sa ozval detský plač. Venovali si jedno rýchle prikývnutie a rozbehli sa tam.

Stálo tam malé dievča, ktoré sa na pohľad nechcelo upokojiť. Už sa jej chceli spýtať, čo sa stalo, keď sama spustila:
„Zvončeeeek, chyťte môjho zvončekaaa!“ plačúcim hlasom takmer kričala a prstom mierila na neďalekú bielu mačku, ktorá si práve čistila kožúšok. Naruto s Leem nepotrebovali veľa, aby pochopili. Je to súťaž, kto skôr chytí mačku. Už sa aj chceli rozbehnúť za ňou, keď ich zastavil Take, ktorý vyzeral neobyčajne nabudený.
„Nechajte to mne, aj tak sa potrebujem rozbehať. Po týchto posledných dňoch som nejaký stŕpnutý.“ prehodil pripravujúc sa na naháňačku. Pri pomyslení na to sa im dvom začalo strašne chcieť smiať. Veď len ľudia z Konohy vedia, že ich mačky sa nedajú len tak chytiť.
„V pohode, len to skús.“ povolil Naru, pričom si zakrýval rukou ústa od potlačovaného smiechu. Na ich prekvapenie však Take vybral meč z pochvy na chrbte a zaujal pozíciu.
„K-ččč!“ snažil sa zaujať mačkinu pozornosť, čo sa mu aj podarilo, keďže ona zdvihla hlavu a po pár sekundách na neho upierala hnedé oči. Na to Take zhlboka vydýchol a ľahko ťukol do čepele meča. Po ulici sa ozvalo ľahké kolísavé cinknutie. A zrazu prach. Všade. Nebolo vidno vlastného nosa. Keď ustal, na mieste, kde predtým sedela mačka, stál teraz Take s už spomenutou mačkou v rukách a spokojným výrazom.
„Nejak mi to dlhšie trvá naskočiť na vlnu.“ mrmlal si, keď sa vracal naspäť k nim. Potom mačku vrátil, čo dievča nesmierne potešilo, pretože so smiechom odtancovalo preč. „Stalo sa vám niečo?“ spýtal sa ich, pretože oni na neho stále pozerali s otvorenými ústami. Ako prvý sa na odpoveď zmohol Lee:
„To... to čo bolo?“
„Jáááj tamto?“ poškrabkal sa za hlavou Take a pozrel sa ešte raz na miesto, kde chytil onú mačku. „To vám hneď vysvetlím. No poďme si sadnúť niekam na lavičku, nebudeme tu predsa stáť ako párik mentálne retardovaných ľudí.

„Tak.“ spokojne sa Take posadil na lavičku, ktorá nebola ťažká na nájdenie. „Chceli ste vedieť, čo bolo tamto, že?“
„Jasné!!“ prikyvovali hlavou obidvaja a bolo na nich vidieť, že každá ďalšia minúta čo to nevedia ich ubíja.
„Takže tak...“ začal nakoniec, „tamto bolo, preložené do zrozumiteľnej reči, zvukový skok. Je to presne to, ako sa to nazýva. Pamätáte, čo som spravil, kým som tú mačku chytil?“ spýtal sa s výzorom lektora.
„Ťukol si do meča, nie?“ odpovedal náhlivo Lee dychtiac po informáciách.
„Presne. To vyvolalo vibrácie po okolí, a vďaka úpravám na mojom meči boli tie vibrácie neuveriteľne presné a stabilné. Následne som použil techniku, ktorú vytvorili členovia temného kruhu. Úplne do podrobností zachádzať nemôžem, to je pravidlo. Ale smiem vám povedať, že vďaka upraveniu vibrácií som na ne, jednoducho povedané, naskočil.“ táto veta jeho poslucháčov úplne poplietla. „Zbytočne pozeráte, je to tak. Naskočil som na ne, ako na bicykel. A keď sa tie vibrácie dostali pri mačku, proste som vystúpil. A odpoveď na otázku ako som sa tam tak rýchlo dostal je tiež jednoduchá. Vibrácie sú zvuk, a zvuk je jednou z najrýchlejšie šíriacich sa jednotiek. Čiže som išiel rýchlosťou zvuku. Už chápete?"
„Myslím, že chápem ako si sa tam dostal...“ prekrížil si ruky Naru, „no stále neviem, ako si k takej technike vôbec prišiel-dattebayo. Chcem tým povedať, je to veľmi ťažká technika ako na vymyslenie, tak na zvládnutie.“
„Ach tak...“ prikývol, „to všetko patrí k tajomstvám temného kruhu. Vymysleli veľa vecí a nielen ninjustsu. Ale aj tých mali celkom dosť.“
„Aké napríklad?“ spýtal sa Lee.
„Tak napríklad, vedeli použiť čiastočky vo vzduchu aby ohli hlas, alebo menšie predmety. Dokázali tým úplne zmeniť dráhu letiaceho shurikenu. Ďalej dokázali využiť odraz svetla napríklad vo vode, aby sa pozerali na jednom mieste, ale odraz, ktorý videli bol kilometer ďaleko. V dnešnej dobe sú ich techniky rozdelené do skupín podľa prostriedkov, ktoré pri nich využívajú. Technika, ktorú som použil ja, patrí do skupiny techník zvukovej manipulácie. Dajú sa využiť v boji, aj v bežnom živote. Záleží na tom, na ktorý účel ju chcete použiť samozrejme.“
„A ty využívaš aké techniky?“ opýtali sa ho súčasne.
„Ja? Ja používam techniky zo všetkých skupín, no najčastejšie techniky, ktoré patria do skupiny čepeľového tanca. Zameriavajú sa na absolútne využitie meča v boji. Nie sú práve najnebezpečnejšie, ani najlepšie, ale mne sa páčia a stačia mi. Samozrejme ale nepoznám všetky techniky v tej skupine, no nájdem a naučím sa ich. Zvitky s technikami sú roztrúsené všade, kde vôbec dajaký nindža bol. Sú tam a čakajú na nájdenie.“ dokončil a zahľadel sa do diaľky.
Nastalo ticho. Nikto z nich sa ho neopovážil narušiť, také bolo to ticho idylické. A deň si bezstarostne išiel svojou cestou smerom k večeru.

Prišiel večer. Naru s Takem sa pobrali domov a Lee zrejme tiež. Už sa blížili k domu, keď sa v Narutovi znova ozvala myšlienka na možného brata.
„Take, a pomôžeš mi nájsť môjho brata, keby sa ukázalo, že je ešte živý?“
„Samozrejme, keď máš brata a nevieš ani, ako vyzerá, je to zrelé na depresiu. Pomôžem ti, ako budem môcť, na to sa spoľahni. A keď už to nie, môžem u teba prespať, takže je to moja povinnosť.“Naruto sa pousmial, no už neodpovedal.

Po večernej hygiene a samotnej večeri, ktorá bola znova výborná, nevedel zaspať. Stále mu vŕtalo hlavou kedy, kde a či vôbec nájde svojho brata. Predstavoval si najrôznejšie obrazy, od celkom pochopiteľných až po tie úplne nereálne. No nech ho napadla akákoľvek predstava, vždy bol presvedčený o jednej veci.
„Chcem vedieť, kto to je a ako vyzerá.“ opakoval si neustále, až kým od únavy a čiastočne aj od biorytmu, ktorý ho k tomu nútil, nezaspal.

Bolo tesne pred polnocou. Všade ticho, také to nočné. Netrvalo dlho a z jeho izby sa začalo ozývať chrápanie. Len Take nespal, lebo bol spln. Tak isto ako ráno, aj teraz sedel na terase tvárou otočený k mesiacu, posadený vo svojej meditačnej polohe. Zdvihol hlavu a otvoril oči. No neboli to presne jeho oči. Po modrých dúhovkách sa mu rozprestierala čierna sieť podobná pavučine, ktorá sa stále zväčšovala. Zrazu sa ozval, no nebolo možné vidieť, alebo čo i len rozpoznať, na koho hovorí:
„Nie Exus, hovorím ti, že teraz nie je vhodná doba.“ Odmlka. Po chvíli pokračoval. „Je mi jedno, aké máš na to názory. Nie je nie. A už sa nebudem o tom dohadovať.“ Nato sa zdvihol a kráčal smerom k dverám. Jeho oči mali znova sýtomodrý odtieň. Pokojne prešiel obývačkou a ani si nevšímal prenikavé chrápanie z izby jeho hostiteľa. Došiel k dresu v kuchyni, nabral si vodu a chystal sa napiť, keď mu pohár takmer vypadol z ruky. Položil pohár späť na dres a všimol si, že ruky sa mu trasú na dosť vysokej úrovni. „To mi mohlo napadnúť, pri splne je vždy taký impulzívny... ale tie výkyvy sa začínajú stupňovať. Asi prichádza čas, o ktorom hovoril majster. Zrejme sa mu budem musieť postaviť čelom.“ pomyslel si, keď sa mu konečne podarilo napiť sa. Únava mu následne pripomenula, koľká je hodina a že by mal byť v posteli. Preto sa otočil, ľahol si na gauč a zaspal. Znova sa rozhostilo ticho. Len tieň, ktorý vrhal gauč na ktorom spal sa sformoval do neprirodzenej tváre, ktorá sa so svojimi ostrými zubami natešene smeje.