Čierno-biely obraz I.

„Vyzerá to tak,“ pokojne odvetila Tsunade. „No nevieme kde sa nachádza, ako sa volá, alebo či vlastne ešte žije. Poslala som Shizune, nech naďalej hľadá v archíve.“
No Naruto stále bez slova stál s rovnakým kamenným výrazom, aký mal pred chvíľou. Pre neho to bolo niečo zvláštne, niečo... úžasné. Nemal brata, alebo tak si to aspoň myslel. Pravdupovediac, nemal už na svete nikoho z rodiny a už sa s tým zmieril. Ale takáto správa ho rozhodila. A poriadne.
„A čo teraz?“ ozval sa nakoniec.
„Teraz? To záleží na tebe. Môžeme po ňom začať pátrať, alebo sa tento list odloží a na náš rozhovor tu sa zabudne.“ s úplným pokojom povedala.
„Samozrejme, že ho chcem vidieť-dattebayo!“ rozhorčil sa návštevník; „Musím, nech je to ktokoľvek, nech je kdekoľvek, musím ho vidieť!“
No Hokage už neodpovedala. Miesto toho začala šmátrať niečo v zásuvke, keď sa ozvalo zaklopanie.
„Ďalej!“ ozvala sa ešte stále šmátrajúc čosi v zásuvke.
„Tsunade-sama!“ energicky vstúpila Shizune, držiac papier zhruba rovnakej kvality ako ten v Narutových rukách, pričom jeho samotného absolútne ignorovala;
„Našla som tie dokumenty, ktoré ste chcela.“
„Vynikajúco, Shizune, ďakujem.“ ozvalo sa spoza stola. Na to sa Tsunade normálne posadila;
„Tak sa pozrime... áno, je tu niečo... naposledy ho videli pri Kyuubiho útoku, podľa jouninovho hlásenia videl starého pána, ako nesie preč batoľa niekam na východ. Shizune, čo sa v blízkom okolí nachádza na východ?“
„Počkajte prosím...“ odvetila Shizune a začala sa prehrabovať vo svojich vlastných papieroch, ktoré mala v rohu kancelárie; „Na východ ležia dve menšie dediny a chatka starého rybára, viacej nevieme.“
„Fajn! Tak ja idem!“ zvolal Naruto a už sa zberal na odchod keď ho Tsunade rázne zastavila;
„Počkaj, počkaj! Keď sa má po ňom pátrať, určite na to nemôžeš stačiť sám a teraz je na pátranie už tak dosť neskoro.“
„Ale, ale...“ ošíval sa.
„Žiadne ale. Choď domov a priprav sa. Odchod bude zajtra ráno. Zvyšok informácii dám veliteľovi pátracej skupiny. A teraz odchod. Mám veľa práce,“ a nato vyložila na stôl komín papierov.
„Rozkaz.“ zahundral otrávene návštevník a zhrbene odišiel.

Cestou späť rozmýšľal len o jednej veci. „Brat! Ja mám brata! Aký asi bude, hmmm. Asi ako Sasuke! Nie... Ako sensei Kakashi! Nie, to tiež nie...“
Dumanie nad osobnosťou brata mu zabrala nielen cestu domov, ale aj celý zvyšok dňa zároveň s večerou, sprchou a nakoniec s touto myšlienkou trhane zaspal.

Ráno prišlo ako voda. Ale on už bol hore. Akoby aj mohol sústavnejšie spať, keď mu myšlienka na brata stále lietala po rozume. Bol zbalený a pripravený na odchod ešte skôr, než bola väčšina obyvateľov Konohy na nohách. Respektíve, ta príčetná väčšina. Nuž, keď sa niekto niečoho nemôže dočkať, je to na ňom patrične vidno.

Už stál pred východnou bránou tak, ako to bolo v raňajšej správe napísané, ibaže nikto tam zatiaľ nebol.
„Kde sú! Už tu mali byť! A mne vravia, že ja chodím neskoro-dattebayo!“ pomyslel si, i keď sám zabudol, že je na stanovenom mieste pól hodinu pred termínom.

Po nie až tak dlhom čakaní sa začali zbiehať členovia pátracej skupiny. Neprekvapilo ho, že Hokage zostavila pátrací tým z jeho priateľov. Dohromady tu bol nakoniec on, Neji s Leem, Shikamarom a Sakurou.
„Viac vás poslať nemohla?“ sklamane zahlásil.
„Nemusíš sa báť! Všetko už vieme a nájdeme tvojho bráchu skôr, než stihneš povedať papája!“ Zvolal Lee skôr, než sa ktokoľvek stihol vyjadriť na Narutovu výčitku.
„Fajn, fajn, tak už poďme,“ pohol sa urýchlene smerom od Konohy.

Pátranie prebiehalo pomaly a bez výrazných problémov. Lenže tak, ako neboli problémy, tak sa neobjavovali ani užitočné informácie. V dedinách nepochodili a starý rybár tiež o nikom nevedel. Jediné, čo od neho získali bol nejasný tip, že neďaleko od tadiaľ býva rybárov dobrý kamarát, ktorý má mladého učňa. Nikto do toho nevkladal veľké nádeje a dokonca aj sám Naruto už prestával veriť, ale aj tak sa rozhodli ešte spýtať toho rybárovho kamaráta. Lepšie niečo, než vôbec nič.

Na nešťastie keď prišli pri niečo, čo pripomínalo dom, pochopili, že z toho nič nebude, lebo namiesto obytnej chatky tam teraz stály ruiny jeho nedávno zbúranej a spálenej verzie.
„Zrejme blesk,“ konštatoval Neji.
„Asi to tak bude. Nedá sa nič robiť. Poďme späť, tu už nič nenarobíme.“ otáčal sa Shikamaru, že odíde.
„Počkať!“ zastavil ich Lee; „Počujete to?“
A vážne, z blízkeho lesa bolo skutočne počuť kroky. Počúvali ich, keď zrazu zastavili a nastalo ticho. Hneď nato bolo počuť zvuk, ako keď spadne hromada dreva a hneď potom zašuchorenie lístia.
„Neji!“ zvolal Shikamaru.
„Idem na to! Byakugan! Áno, niekto tam bol... tam!“ ukázal prstom na neďalekú korunu stromu.
Všetci do jedného sa zamerali na tú istú korunu stromu a jeden po druhom to uvideli. V húští bola nejasne vidieť silueta človeka, ktorý sa nich pozeral. Nebolo mu možné vidieť do tváre, ani na nič iné, až na oči upierajúce sa na ich skupinu.