Hidanovo znovuzrodenie VIII. - Yuki alias "ryšavec"

Na chodbe bola zima. Svietilo tu len zopár zavesených lámp. Tmavé kúty všade, kam sa človek pozrie. A tu, svetlo? Nie, len ďalšia tma. No táto tma bola rozľahlejšia.
„Kde to som?“ prižmúril oči muž, ktorého zranenia neboli dosť vážne, aby takto boleli. Tak prečo toľko bolia? Uvedomil si, že ho niekto nesie, drží a potom ho posadil na stoličku uprostred tmy. Rozsvietilo sa svetlo, kúsok nad jeho hlavou, ale celú miestnosť neožiarilo. Stále bola tma.
Chlapovi to naháňalo hrôzu. Ešte väčšmi sa vydesil, keď si uvedomil že pred ním niekto stojí. Boli dvaja. Mali na sebe tmavé kabáty s kapucňami a masku. Ale nebola to maska ANBU. Nemala žiaden zvierací vzor. Bola to len biela okrúhla maska s dvoma čiarkami na miestach očí.

„Kto-kto ste?“ spamätával sa muž. Bol unavený a úplne bez energie. Všetko ho bolelo a cítil sa ako práve precitnutý z kómy. Nemohol ani poriadne hovoriť, aj dýchanie ho bolelo. Ani si neuvedomil, že sa pri tých slovách pokúsil vstať.
Jeden z dvoch zamaskovaných doň kopol a nohou ho pritlačil na stoličku necitlivou silou. „Seď!“
Chlap zreval a zasyčal. Nemohol nič urobiť, no neprejavoval nepokoj. „Kto...“ nedopovedal.
„To nemusíš vedieť.“ Odvrkol ten, čo ho pritláčal. Keď uvidel, že ich zajatec je naozaj bezvládny, prestal ho trýzniť a odstúpil od neho. Keď muž zacítil, že tlak ustal, prikrčil sa a chytil sa za brucho. V bolestiach sa snažil udržať si vedomie.
„Kyo Hiromi.“ Prehovoril druhý. Keď zajatec počul svoje meno, zdvihol hlavu a pozrel na druhého zamaskovaného, ktorý v ruke držal dosku s listinou. „Nedávno získal členstvo v ANBU, špeciálnych jednotkách Vsi Skrytej v Horúcich Prameňoch. Vek: dvadsaťdva rokov, výška: stošesťdesiatdva centimetrov, váha: šesťdesiatpäť kilogramov. Narodený štvrtého apríla v onej vsi. Používa techniky ohňa a vyniká v umení taijutsu. Rodina: mladší brat, Tadao Hiromi, rodičia zomreli vo vojne pred desiatimi rokmi.“ Prečítal zopár údajov.
Zajatec sa čudoval, čo od neho chcú a odkiaľ poznajú toľko presných informácii o ňom. Veď mali byť utajené. Tiež si spomenul, na svojho brata. Pomaly sa mu začali vracať posledné spomienky.
„Tadao.“ Zašepkal si pre seba. Bol s ním na rovnakej misii, ktorú si pamätal ako poslednú. To znamená, že musia mať aj jeho.
„Áno, tvoj milovaný brat.“ Prehovoril druhý. „Jeho výpoveď bola dosť nejasná. Tak sa pozrieme, čo nám prezradíš ty.“
Nevedel, o čom to hovoria, preto bol chvíľu ticho. Obom chlapom v tmavých plášťoch došlo, že si toho veľa nepamätá a treba mu trochu pomôcť. Mali pre to pochopenie.
„Tvoja posledná misia bola sprevádzať vojakov rodu Yoshiaki, ktorí boli na ceste za odchytom hľadanej osoby. Ty a tvoj mladší brat ste ale cestou narazili na istého nepriateľa. Povedz nám o ňom niečo.“ Čiastočne objasnili.
„Ja... nepamätám si. Myslím, že to bol nejaký tulák s ryšavými vlasmi, ale nespomínam si, či sme ho nakoniec chytili.“ Chytil sa Kyo za hlavu a masíroval si ju na mieste, kde ho rozbolela.
„Nie toho nepriateľa.“ Pokrútil zahalený s papiermi v rukách. „Myslím ju. Tú ženu, ktorá vás napadla.“
„Ženu?“ zamyslel sa. Vybavila sa mu istá tvár. Ale bola to taká spleť chaosu, že si ju nedokázal uvedomiť. Keď sa sústredil a hľadal v pamäti, začul iba neidentifikovateľné zvuky boja a hlas, ktorému nerozumel. Lenže mu začalo tak hučať v hlave, že sa cítil, akoby mu išla prasknúť. Oboma rukami sa chytil za lebku a krčil sa v bolestiach. Keď sa uvoľnil a prestal myslieť, bolesť ustúpila.
„Hm, vidím, že ti do hlavy vštiepila ďalšie genjutsu. Preto si nemôžeš spomenúť.“ Zamysleli sa.
„Aké... aké genjutsu?“ zaskučal Kyo.
„Je mi ľúto, nemôžeme ti pomôcť. Je to úplne iný druh genjutsu, aký sa pre vymazanie pamäti používa. Miesto toho, aby tvoje spomienky zablokovala, ti ich vyňala z vedomia a úplne odstránila z časti, kam na ne to tvoje vedomie dosiahne.“ Mykol plecami.
„A tam ho ešte aj zablokovala.“ Dodal druhý. „ Inými slovami povedané, tá informácia v tvojom mozgu je, ale tvoja myseľ ju nevie spracovať. Hm, musím uznať, že je šikovná.“
„Tak čo odo mňa potom chcete?“ spýtal sa zajatec.
„Nedokázali sme ho uvoľniť, ale jedna z našich, ehm, „kunoichi“, alebo skôr stvorenie jej druhu, dokázala dostať spomienku do pôvodného stavu, takže je len na tebe, či si dosť silný a odhodlaný, aby si to genjutsu prelomil a odblokoval svoje myšlienky.“ Kývli na neho hlavou.
„Ja-ja-ja neviem... vždy keď sa pokúsim vybaviť si to, mám pocit, že mi praskne hlava.“ Začal podliehať panike.
Dvaja neznámi sa na seba pozreli a na súhlas pokrútili hlavou. „Možno ti pomôže spomenúť si svedectvo tvojho brata.“ Poznamenali.
„Tadao? Čo je s ním?“ naliehal, keď počul skrytú hrozbu v ich hlase.
„To záleží na tebe.“ Papiere, čo držal, si zdvihol pred tvár a začal čítať. „V čase dvoch hodín po polnoci člen špeciálnych jednotiek, Tadao Hiromi, ako svedok udalosti, prerušovane vypovedal takto: „Nie som si istý, či to bol ten, koho hľadáte a ani si nie som istý, či to vôbec bola žena. Alebo či to vôbec bol človek. Udialo sa to veľmi rýchlo. Spomínam si, že kameň vletel Kyovi do tváre a rozrezal mu masku. Stratil som pozornosť a zrazu uvidel detail tváre... áno, bola to ľudská tvár. Neviem, prečo som hneď neodskočil, ale spomínam si, že stačil jeden pohľad a bol som mimo. Myslel som si, že to bola očná technika. Pretože... som takmer nerozoznal, že je to genjutsu. Chcem povedať, bolo to také podobné realite, také silné. A... tie oči boli červené. Ale neboli ako sharingan. Nemali ten vzor a boli skôr... bordová? Potom si pamätám, neviem, či je to podstatné, no pamätám si vlasy, či srsť. Nie, určite to boli vlasy! Biele, šedé, neviem. Ale, viem, že brat bol ešte v poriadku, keď som upadol do bezvedomia. Snáď by mohol vidieť jej tvár“. Upozorňujeme, že vypočúvaný bol pod nie príliš vplyvným, respektíve slabším genjutsu, preto bola jeho výpoveď upravená do zrozumiteľnejšej verzie na základe nepresiahnutých právomocí.“
„Vidíš.“ Kývol na neho ten, čo stál vedľa čítajúceho. „Tvoj brat sa zachránil tým, že nám dal nádej v tvojich spomienkach. Ale záleží na tebe, či to bude tak aj naďalej. Je veľmi dôležité, či si spomenieš, v záujme života, keď už nie tvojho, tak tvojho brata. Ninjovia umierajú každý deň, mohli by sme trochu prekrútiť udalosti a povedať, že si proste nátlak uvaleného jutsu nezvládol.“

Zajatca hrozne rozbolela hlava. Začal si ju stískať. Cítil sa, ako by mu ju zvierali kliešťami. Vydával zvuky, ktoré nasvedčovali aj zamaskovaným, že naozaj trpí.
„Musíš to vydržať a bojovať s tým. Nebráň sa tej bolesti, lebo ťa to zabije.“ Upozornil ho jeden.
„Na to, že ho chcela zabiť mu spôsobila komplikovanú smrť, aj keď ho mohla usmrtiť rovno na mieste, hneď, ako ho stretla. Tak prečo tá námaha?“ nahlas premýšľali.
„Tá, čo mu to spôsobila, je úžasnou užívateľkou ilúzii a, pochopiteľne, ako jej ostatné kolegyne Tenshi, taijutsu. Je neuveriteľná, ale ľudia, čo s ňou pracovali tvrdia, že väčšinou neodhadne svoju silu.“ Šepkali si medzi sebou. „Vraj je dosť elegantná a jemná, ale, veď vieš, sila mysle. Myslím si, že ho nechcela zabiť, len neodhadla svoje schopnosti. Predsa len, oni ich nepoužívajú často.“
„A čo s ním teraz spravíme?“ pozreli na zajatca. Jeho bolesť bola pulzujúca a neustále silnela, strácala sa a znovu precitla.
„Budeme ho musieť nechať pretrpieť to a vyťahovať z neho spomienky či už po dobrom, alebo po zlom.“ Odvetil.
„A-ale ako?“ vyrušil ich Kyo kŕčovitým hlasom. „Keď si na niečo snažím spome... –núť, neskutočne to začne bolieť.“
Obaja zahalený sa na neho chvíľu pozerali. „Aj na to máme metódy. Zdĺhavé a náročné, ale nakoniec by sme z teba dokázali dostať niečo z daného incidentu. Ale nemáme čas, takže použijeme najrýchlejší spôsob.“
Ninja sa na nich nechápavo pozrel, očakávajúc vysvetlenie. Majú metódy? Najrýchlejší spôsob? Neznelo to práve najpriaznivejšie. „A-aký?“
„Fyzická bolesť potláča tú psychickú, nech by to bolo akékoľvek genjutsu, už sa nám ho podarilo čiastočne uvoľniť, preto to takto nebude také ťažké. Kráti sa nám čas, dokedy nám povolili držať ťa tu, takže spolupracuj...“
Miestnosť čím ďalej, tým viac pripomínala väznicu. Bola tmavá, studená, uzatvorená a ozýval sa z nej strašný krik.

Voda nad ohňom už zovrela. Akane vzala do rúk kanvicu a opatrne zaliala pripravené čaje v keramických pohároch. Nálada sa za poslednú polhodinu zlepšila, aj keď medzi ženou a mužskou hlavou nepadlo ani slovo. Vonku bola zima a už dlhšie pršalo. Ale oni si spokojne sedeli v teplej, príjemnej izbe s ohňom v krbe, hrejivým svetlom lámp, ktoré až neuveriteľne dobre osvetlili celý priestor a s upokojujúcim bylinkovým čajom.
„Hidan, dáš si čaj?“ spýtala sa.
„Éééh,“ pozrel sa na seba a svoj stav, „nie, vďaka. Nemám akosi chuť.“
Žena sa jemne zasmiala. V tej chvíli sa otvorili posuvné dvere. Obaja vrhli pohľad na toho, kto v nich stál. Opieral sa o ne a aj keď bol unavený a najradšej by sa hneď posadil, hoci aj odpadol, chvíľu sa sledovali.
„Hm, môžem vojsť?“ ticho zachrčal.
„Čo povedal?“ obrátil sa Hidan na Akane.
„M-môžem sa k vám pridať?“ odkašľal si a jeho hlas už znel normálne, „Prosím.“
Žena a hlava sa na seba znovu pozreli. Akane s úsmevom, Hidan so, skôr, smiechom.
„Ale jasné.“ Kývla sivovláska na zraneného. Ten si vydýchol. Dal si tú námahu a aj za sebou zatvoril dvere. Podišiel k nízkemu stolu a sadol si oproti nim. Pri každom pohybe sa trochu zapotil, pretože nedokázal predvídať, pri akom mu do ramena a boľavých kĺbov vystrelí bolesť. Nakoniec si ale, po krátkom mrvení na mieste, našiel polohu, ktorá mu vyhovovala. Na znak, že už bude pokojný kývol hlavou na ženu, čo ho neustále pozorovala. Nalievala pri tom do ďalšieho pohára vrelú vodu a zarábala čaj. Potom sa načiahla a položila mu nápoj na okraj stola pred ním.
„Ďakujem.“ Pozrel na keramický pohár a keďže sa nechcel stretnúť s pohľadmi jeho „hostiteľov“, zaryl očami do svojich kolien. Ticho, ktoré tu panovalo sa mu zdalo trápne a ťaživé, pretože sa cítil, akoby od neho obaja niečo čakali, ako ho stále sledovali. Žena na neho hľadela s potešením a s dobrotou. Vnímala ho ako nového známeho, ktorého si začala trochu obľubovať. Bol zlatý. Hidan sa na ňom v duchu zrejme dobre bavil, pretože sa ich hosť správal ako na návšteve u svokrovcov. On naozaj ako keby od neho niečo očakával. Niečo ako ďalší trapas.

Žena si do rúk vzala čaj a odpila si. Bola v sede vystretá a diskrétna. Aj obyčajné pitie čaju sa mu u nej zdalo také elegantné a taktné. Ako sa mu videlo, mala dosť vysoké normy správania. Teda, bola taká ladná, graciózna, poslušná. Pripomínala mu pravú dámu. Bola aj v pochmúrnom, obyčajnom odeve krásna a uhladená. Stále skromná a milá. Aj keď to bolo len nepatrné spozorovanie, začal mať podozrenie, že je z nejakej, minimálne lepšej, rodiny. To by aj vysvetľovalo, prečo za ňu ponúkajú toľko peňazí, ale pod podmienkou, že ju privedú živú. No prečo po ňu potom šli vojaci? Nedávalo mu logiku, načo tá klietka, ktorú so sebou niesli, alebo prečo im vôbec takto utekala. Okrem toho, to čo pred ním vyviedla, keď ho zachraňovala, mu ešte viac komplikovalo uvažovanie.
„Takže,“ začala sivovláska, čím ryšavého chlapa tak vyrušila, že s jeho prudkým strhnutím otriasol celým stolom, „ je ti už lepšie, eh, ako sa, prosím ťa, voláš?“
Ryšavec sa poobzeral, či nevylial nejaký čaj, až potom zaznamenal otázku. Pýtala sa ho na meno. „Čo mám robiť? Mám jej ho povedať? A čo ak je naozaj nejaký vrah a len sa ku mne takto správa, aby odo mňa niečo získala?“
Keď dlhšie mlčal, žena trochu znervóznela, či sa ho náhodou nedotkla, nepovedala niečo zlé. „Hm, nemáš meno?“
Nič.
„Ale čo by odo mňa, prosím pekne, chcela? Nič nemám a pravdepodobne ani nič mať v blízkej budúcnosti nebudem, no nechce sa mi veriť, že by mohla byť ku mne len tak taká zdvorilá.“ Skutočnosť, že je to vlastne divná, stratená žena, ktorá chodí po svete so živou hlavou mu tiež naháňala hrôzu.
Akane došlo, že mu asi nedôveruje. Sama verila, že veriť jej a Hidanovi je dosť ťažké, už len pre to, ako ich dvojica vyzerá, berúc do úvahy svoju osobnosť, keď mu ukázala svoju silu.
„Ja som teda hlúpa.“ Celé ticho prerušila. Aj doteraz pozorujúci Hidan na ňu pozrel. Ryšavý chlapec nechápal.
„Pýtam sa na tvoje meno a to sme sa ti ani nepredstavili.“ Vysvetlila a usmiala sa.
Chlapec zažmurkal. Vyzerala veselo a láskavo.
„Toto je Hidan.“ Ukázala na hlavu.
„Aby sme predišli ďalším nedorozumeniam – Jashinov, áno?“ zdôraznil dlho nevyslovené meno svojho boha.
„Je mi, em, cťou.“ Nesvoj znovu kývol „hosť“ hlavou, na znak, že rozumie.
„Ako vidíš, po malej nehode z neho zostala len hlava.“ Pohladkala ho po šedých vlasoch.
Hidan sa striasol jej ruky a dodal: „Je to dlhý a smutný príbeh, tak sa na neho nepýtaj!“
„Ani som to nemal v pláne, ale budem na to brať ohľad.“ Chlapcovi bolo dosť divné rozprávať sa so živou hlavou a brať ho ako normálneho človeka, čo musel, aby neurazil to krásne dievča. Ona si to všimla a tak radšej pokračovala.
„Ale toho si nemusíš všímať. Väčšinou má blbé reči.“ Odbila Hidana.
„Hej!“ chcel jej to sivovlasý vrátiť, ale ona len ďalej pokračovala, preto nemal šancu.
„Ja sa volám Arata Akane.“ Ukázala na seba.
„Arata Akane.“ Zopakoval celý v úžase, čím na seba privolal udivené pohľady spolusediacich. Pri vyslovení toho mena sa zranený aj tak pousmial. „To meno ti pristane.“
„Ďakujem.“ Opätovala mu mimiku a hanblivo sklonila hlavu. Nemala svoje meno práve najradšej, ale potešilo ju, že iným sa na nej páči. „A ty sa teda ako voláš?“
„Ja nemám priezvisko.“ Trochu z cesty povedal. Keď si uvedomil, čo trepol, začervenal sa.
„Nám stačí meno, ryšavec.“ Povedal Hidan.
Ryšavý chlapec mal s Akane niečo spoločné – nemal práve najradšej svoje meno. Tak si ho zamrmlal popod nos.
„Čo povedal?“ znovu sa hlava obrátil na Akane. „Hovor nahlas!“
„Volám sa... Yuki.“ Skromne sa priznal.
Po chvíle ticha sa Hidan začal smiať. Lepšie povedané, rehotať sa. „Áno, to sedí.“
Akane sa na hlavu zlovestne pozrela. „Hidan, prestaň!“ zdôraznila, keď neprestával. Yuki sa začínal cítiť trápne.
„To meno mi dali na ulici, keď som mal päť, pretože ma považovali za slabého. A tak mi to prischlo.“ Skľúčene povedal.
„No tak, Hidan, prestaň.“ Zasyčala znovu na hlavu, ktorá sa pri jeho vysvetlení nedokázala ubrániť tvrdšiemu smiechu.
„Dobre,“ zadýchaný predsa len prestal a zvážnel, „ je to veľmi silné meno.“ Neudržal úsmev.
„Hidan!“
„No čo je? Je to náhodou pekné meno! Má ho sesternica.“
„Ty máš sesternicu?“ prerušila ďalšie upozornenie a začudovala sa jeho prehláseniu.
„Nie, ale keby som mal, dal by som jej toto meno.“ Uškrnul sa.
„Vážne, nevšímaj si ho.“ Obrátila sa na ryšavého chlapca a mávla rukou smerom k Hidanovi. „Ale má pravdu, je to naozaj pekné meno. Páči sa mi.“
V momente, keď sa na neho usmiala ho presvedčila, že to myslí vážne a odhodlal sa zdvihnúť hlavu. Hidan prevrátil oči, keď si všimol, ako sa na krásku Yuki pozerá. Bolo na ňom vidieť, ako sa mu páči.
„Tak, povieš nám ďalej ešte niečo o sebe? Teda ak chceš.“ Pobádala ho.
„Presne, napríklad prečo ťa tí ninjovia chceli zajať?“ pridala sa k spovedi hlava. Pri tej otázke sa Akane mykla, ale tvár nezmenila. Stále udržiavala úsmev, len v očiach jej akosi niečo zhaslo. Niečo ju ťažilo. Ako keď sa začne hovoriť o niečom, čo jej nie je príjemné.
„Vieš, ja...“ pozrel ryšavý na sivovlasú, tá nenápadne odvrátila zrak ako typický človek, ktorý niečo tají. „... hľadal som dievča.“
„Ďalšiu Yuki?“ zdvihol jedno obočie.

„Nie, sledoval som tých vojakov.“ Chvíľu zaváhal, či má všetko povedať, alebo nie, ale odhodlal sa. „Vieš, už pred niekoľkými mesiacmi, takmer pred rokom, sa začali na čiernom trhu a po uliciach vo veľkom množstve objavovať plagáty s veľmi vysokou odmenou za dolapenie a odovzdanie živého dievčaťa. Stratila sa pred rokmi a za ten čas ju nikto nevidel a pretože vyrástla, nemali jej presnú podobizeň. Nepoznal som detaily, ani pred koľkými rokmi sa stratila, lenže na plagáte bola ako malé dievčatko a vraj utiekla z domu. Vravel som si, že je len z nejakej bohatej rodiny a nikto ju nevie nájsť, tak jej rodičia boli zúfalí a skúsili aj čierny trh. Myslel som si, že bude ľahké to malé dievčatko nájsť a získať za to toľko peňazí. Potom som počul, že ju vraj niekto chytil, ale jej identitou si nie je istý, takže pre ňu poslali vojakov. Nevedel som, čo robiť, pretože, ako ti asi došlo, som nechcené dieťa z ulice. Cez vojnu mnohí moji známi na uliciach neprežili a ja som to mal tiež nahnuté, takže som sa vybral za tými vojakmi v nádeji, že... že možno to dievčatko nejako získam!“ Poškriabal sa za hlavou a pokúsil sa vysvetliť svoje počínanie.
„Kamoš, to bolo fakt zúfalé.“ Ak by Hidan mohol, pokrútil by hlavou, lenže nemohol, a tak len čakal na názor Akane. Ona sa len tvárila akosi zvláštne. Bola v nejakom rozpoložení. Akoby ani nemohla byť, keď chlapec pravdepodobne dobre vedel, aspoň to tak vyzeralo, koho to vlastne presne hľadal.
„Ale myslím, že mám šťastie, že som ju nenašiel a nepokúsil sa ju zajať, nie? To dievča bolo také zlaté. Malo šedé až biele vlasy. Tmavočervené oči. Milý úsmev.“ opatrne poznamenal s dlhými pauzami medzi vetami a pozrel na krásku, ktorá si len uchlipla z horúceho čaju. Keď videl, že sa „nič nestalo“, rozhodol sa to trochu rozvinúť. „Nechcem vyzvedať, ale, Akane, ti si to... To dievča náhodou nepoznala?“ neisto naznačoval.
Ticho. Hidan vytušil, že začína byť zle a tak si vôbec neposťažoval, že ničomu nerozumie, nechápe súvislosti a je úplne mimo debaty, pretože by bol asi tou iskrou, čo by zapálila oheň. Potom si však spomenul, že on vlastne oheň rád a chcel ho teda zapáliť, aspoň bude sranda, ale než otvoril ústa, sivovláska odpovedala na nevyslovenú otázku.
„Áno, Yuki, ja som to dievčatko, ktoré hľadajú.“ Priznala.
Na chvíľu sa neozval ani len drobný zvuk z vonka, hádam ich úplne utlmila atmosféra okolo nich, no potom sa hlava neubránila prekvapenej námietke. „Čože?!“
„Pozri, ja ti to vysvetlím.“ Obrátila sa na neho s rukami pri tele pred sebou, pripravená upokojovať.
„Čo mi chceš povedať? Ako vážne? Celý ten čas som si myslel, že si nejaký utečenec z basy, že máš na krku aspoň dvadsať vrážd, že si takmer rovnako nebezpečná ako ja a ty si len rozmaznané bohaté posra*é decko, čo z trucu utieklo z domu svojich nechutne bohatých rodičov, pretože chce svetu niečo dokázať? To myslíš vážne? Vážne?! Tak to je teda sklamanie! Ts!“ odfrkol si a na znak odmietania odvrátil zrak.
„Nie, Hidan, prosím ťa neurážaj sa. Tak to nie je.“ Odmlčala sa. „Teda vlastne tak trochu je, keď to takto povieš, ale je tam toho omnoho viac, prisahám! Ja ti to vysvetlím!“ rozpačito sa snažila dohovoriť odutému spolucestovateľovi. Na Hidanovo prehnané reagovanie tiež reagovala až prehnane rozpačito a ľútostivo. Aj Yuki si vravel, že kvôli takej hlúposti predsa nemuseli robiť scény, ako zo seriálu. Došlo mu, že Hidan musí byť veľmi arogantný a Akane musí byť presne“ do jeho miery“ dosť skromná a poslušná, aby nemali veľké konflikty. Nečudoval sa, že spolu tvoria taký znesiteľný cestovateľský pár.
„Okej, tak vysvetľuj!“ súhlasil a počkal si na to jej vysvetlenie. Červeno-oká stratila reč. Nadýchla sa a chcela niečo povedať, čokoľvek o sebe, hoci aj celý príbeh, ale zvláštne, že nevedela ako. Kde začať? Sklonila hlavu a rozmýšľala. Nervózne sa uzavrela a pokúšala sa niečo vymyslieť. Kiežby to šlo tak ľahko. Ťažko sa jej o sebe rozprávalo, takmer nikdy to nerobila.
Yuki v ústraní trochu ľutoval, že Akane spôsobil takéto muky, vyzerala, že ju spomínanie bolelo. Vedel, „Určite nemala taký krásny život, ako sa teraz zdá,“ a rozhodol sa trochu pomôcť. Po krátkom hľadaní slov sa aj on pripojil nevinnou otázkou, jednou z tých, ktorá ho na nej zaujímala.
„Si lekárský ninja?“ prehovoril.
Obaja sa na neho nechápavo zadívali. „Dobre, asi som tu otázku nepoložil práve najlepšie.“ Pokarhal sa a skúsil to znova.
„Mno, vravela si niečo o tom, že si ma chcela vyliečiť, ale nešlo to, pretože už si prekročila svoj limit. Nechápem, aký limit a čo si tým vôbec myslela.“ Opravil sa.
„Úú, dobrá otázka.“ Uznal Hidan. „Akane, odpoveď je na tebe!“ obrátil sa na ňu.
Akane sa očami pozrela najprv na Yukiho, potom zrak sklonila na hlavu a opäť na Yukiho. „Prepáčte, ja nie som zvyknutá o sebe rozprávať.“ Pokrútila hlavou a na moment sa zamyslela, povzdychla si, a teda začala.
„Viete, nie je to také jednoduché, že som len bohaté rozmaznané dieťa. Vyrastala som vo veľkom dome, takmer paláci, môjho starého otca. Bol blízko Vsi Skrytej v Horúcich Prameňoch. Odmalička som nemala rodičov. Otec zomrel keď som bola veľmi maličká, len možno raz ma držal v náručí. Zato matka utiekla a nezaujímala sa o môj život. Môj starý otec, môj otec mu bol synom, ma vychovával. Keď zomrel, opatera o mňa padla jeho druhému, mladšiemu synovi spolu s obrovským majetkom, ktorého bol starký vlastníkom. Lenže on bol chamtivý a arogantný. Príliš na to, aby sa o mňa zaujímal. Lenže ako si si všimol, mám zvláštne schopnosti.“ Pozrela na Hidana. „Už vtedy sa začali prejavovať – liečenie. Bola to silná schopnosť a vzťahovala sa na všetko živé. Ale on to len využil a začal môj dar predávať ako „službu“. Bolo to prosté – liečila som ľudí za peniaze. Za veľké peniaze.“
„A ty si mu preto zdrhla.“ Prerušila ju hlava stále s výčitkou v hlase. „Vieš čo, Akane, páči sa mi rebelovanie, ale na to sa ty nehodíš. Vážne, len sa na seba pozri.“
Akane prekvapene mlčala a naozaj sa ako na rozkaz pozrela na seba. Hidan teda naozaj vedel skákať do reči tak, že ho počúvali bez prejavovania záujmu o jej príbeh.
„Viem, že si myslíš, že je to tak - uvidí ťa chlap a odpadne -, čo je aj pravda, ale to nemusí byť výhoda. Veď ja by som ťa už len kvôli tomu, ako vyzeráš, pokojne aj vystopoval a obetoval Jashinovi. Si fakt kočka. Uznávam, bola by si dobrou obeťou, ale na tvoj súhlas by som sa nepýtal.“ Dohodil pohľad. Taký čudný.
„Em, čo?“ Akane zvraštila čelo. Buď povedal vážne nejakú blbosť od veci, alebo je ona taká pribrzdená. Začala mať podozrenie, že mu ten stav odťatosti začína liezť na mozog. Nečudovala by sa tomu, možno mu začínajú pomaly odumierať mozgové bunky a reaguje na to takto. „Ak sa mi dozajtra nevrátia schopnosti, začne sa správať ako pripitý. A to by bol asi stokrát otravnejší než normálne, pretože spánok nepotrebuje... bože, ja sa musím dozajtra vrátiť do formy!“
„Nie!“ zdĺhavo vyslovila a vyjadrila tak hlúposť jeho reakcie. „Hidan, chceš sa dozvedieť to, o čo žobreš posledné dni v kuse? Tak ticho!“
„Pokračuj.“ Ozval sa Yuki, aby na neho nezabudli.

„Áno, vďaka. Takže sa stalo to, že čím viac som rástla, tým viac sa rozvíjali aj moje schopnosti a začali naberať viac a viac podobe slúžiacej na boj a usmrtenie. Strýko sa ma začal báť a uväznil ma. Po dlhých rokoch ma nakoniec poslal do spolku, ktorý mi mal pomôcť, ale mal nado mnou plnú kontrolu. Áno, naučila som sa ovládať svoje schopnosti, ale potom ma zapečatili a začala som pre nich pracovať. Až na to, že oni neboli rodina. Oni boli páni a ja ich bábka. My sme boli ich bábkami. Bolo nás viac.“
„A?“
„No, nakoniec som toho všetkého mala plné zuby a urobila som to, čo som mala už dávno – utiekla. Ako jedinej sa mi to podarilo.“ Zronene sklonila hlavu.
„Aha, takže tak to bolo.“ Popremýšľal o tom aj Yuki. „Takže ťa hľadá tá organizácia?“
„Aj. Je to tak, že asi pred dvoma rokmi som utiekla. Bolo to ťažké, ale podarilo sa mi to. Organizácia, ktorej som bola nedávno členom, sa to snažila utajovať, ale neskôr sa to dozvedel aj strýko. Väčšina ľudí na mňa už zabudla, no on dostával v určitých časových intervaloch o mne správy. O tom ako sa mi darí a aký je môj stav zdravotný, duševný alebo akýkoľvek iný. Nejako sa mu podarilo zistiť, čo sa stalo a začal ma aj on hľadať. Najprv ma hľadali len jeho vojaci a ninjovia, ktorých najímal, ale neúspech trval až pridlho. Došlo mu, že aj keď mám svoje zvláštne schopnosti, zapečatili ma a ja ich veľmi nepoužívam, že sa musím schovávať tam, kde som schopná sa ubrániť okolitým nepriaznivým faktoromaj bez mojich zvláštností a kde nebudím pozornosť. Pretože som ako ostatní, medzi ktorými sa schovávam – zločinec a utečenec. Vyvesil plagáty a začal ma hľadať aj na čiernom trhu.“
Hidana to začalo nudiť. „A pointa?“
„Chcem tým povedať, že ma hľadajú dve strany. Jednou je môj strýko, druhou organizácia.“ Zjednodušila.
„A aký je medzi nimi rozdiel? Koho sa bojíš viac?“ znovu sa opatrne spýtal ryšavec.
„Obaja chcú v podstate len peniaze za tie „služby“, ktoré dokážem poskytovať len ja. Liečiť. Už som povedala, že strýko je rodina. A neviem, prečo ma hľadá, ale nanajvýš ma chce znovu len uväzniť. Na rukách nikdy nechce mať moju krv. Ale...“ zastavila sa a pouvažovala, čo všetko chce povedať o ľuďoch, ktorým reálne uteká.
„Nechcem vám hovoriť veľa o tom spolku. Ale sú tam ľudia ako ja. Veľa z nás nechce ubližovať, no niektorí, čo majú veľké schopnosti a sú zdatní ako najväčší zabijaci, tí sa dostanú aj z pekla. Musia byť takí, aby nás mohli zotročovať. Možno ma nezabijú, ale veď oni sú páni a ja bábka. Som pre nich dôležitá, no pokazené bábky nemajú pekné miesto.“ Ticho a otupene predniesla.
Na moment ju nechali prežiť tú minútu ticha za staré, zlé časy a potom začal aj Hidan trochu uvažovať. „Počkaj, Akane, znamená to, že sa mám báť aj ja? Môžu ohroziť našu cestu?“
Žena sa pousmiala. „Nie, jasné, že nie. Ja ťa pred nimi uchránim. Aj ja som fyzicky zdatná. Nevravela som, že som sa ako jediná dostala z ich organizácie?“ potmehúdsky zdvihla obočie a pohladkala ho po vlasoch, ako malé dieťa. Zase. Hlava sa jej ruky striasla a mrzuto jej naznačila „už nikdy to nerob“.
„Smiem sa spýtať?“ odvážil sa pre ďalšiu sériu otázok aj Yuki.
„Áno, Yuki? Pokojne.“ Zatvárila sa, že im povedala všetko, čo ju ťaží a uľavilo sa jej. Pretvárka či pravda? Kto vie.
„Mno, len ma zaujímali aj, keď už si taká úprimná, nejaké informácie o tej vašej ceste. Kam to vlastne idete?“
„Si na hlavu?“ odbil ho Hidan. „Iba idiot by povedal úplne neznámemu a cudziemu človeku, aké majú plány, hlavne keď sa nám na nič nehodí a je to prísne tajné. Preto si daj pohov, ryšavec...“
„Ideme na Horu Taranaki, jednu z hôr Tara. Na sväté územie.“ Vyklopila žena aj napriek protestom a na moment logickému uvažovaniu mužskej hlavy.
„Hej, si normálna?!“ okríkol Akane. Ona nevedela, o čom hovorí, len na neho nechápavo pozerala. „Nemôžeš mu predsa len tak toto povedať! A hlavne nie po tom, čo som to tu obkecával a odmietal ho. Dokonca si ma stopla uprostred vety!“
„Ale veď sa zase nič také nestalo. On nie je žiadny zločinec a nepriateľ. Pozri sa na neho, veď by sme si s ním ľahko poradili, keby niečo. A už som mu povedala dosť o sebe, musí ísť s nami.“ Prehovárala ho. Yuki sa snažil vštiepiť si myšlienku, že to „veď by sme si s ním ľahko poradili“ nemyslela vážne.
„Musí ísť snami, alebo... hm.“ Veľavýznamne sa Hidan zatváril.
„Nie, Hidan, žiadne vraždy. Ja nezabíjam.“ Odmietla.
„Ach, Jashin-sama, čo som komu urobil?“ nespokojne zašomral.
„Byť tebou, túto vetu veľmi nepoužívam. Nie je tak celkom na mieste.“ Zasmiala sa a otočila sa na Yukiho. „Pozri, pred pár dňami som našla tuto Hidana v lese vo veľkej jame. Vlastne to, čo z neho zostalo a bolo toho, ver mi, priveľa, aby som to vyhrabávala a nosila po celej Zemi Ohňa a tak som vzala iba hlavu. Neviem prečo, niečo je mi na ňom sympatické.“
„To teda ani ja netuším.“ Pritakal ryšavec a nenápadne pohliadol na hlavu.
„A, sľúbila mu, že ho vyliečim. Lenže, ako som už povedala, som zapečatená a pečať, ktorou som poznačená sa síce dá otvoriť, ale len málo a neuvoľním pri tom dosť svojich schopností, aby som napravila toto.“ Ukázala na neho. „A aj to málo berie veľa energie.“
„Preto idete na horu Taranaki za svätcami?“ spýtal sa, na prekvapenie čudnej dvojice, ryšavý.
„Á-Áno, počul si o nich?“ čudovala sa sivovláska.
„Že váhaš! Pri hore Taranaki je väčšia dedina, kde som prežíval na uliciach už ako malé dieťa. Tamtie ulice boli mojim prvým domovom. Našli ma tam. A tí tvoji svätci sú tam dosť známi. Našli spôsob, ako nejaký zvláštny druh energie, podobný akým ty liečiš Hidana, v človeku odhaliť, vytlačiť na povrch a vďaka nej a pečatiam zachraňujú životy mnohým ľuďom. Aspoň to sa vraví. Sú to správni týpci, určite ti pomôžu.“ Uviedol na správnu mieru.
„To nie je fér, Akane! Aj on vie o našej misii viac, než ja a to ho poznáme len pár hodín.“ zastonala hlava.
„Máš pravdu, je to nespravodlivé, hneď ti to vysvetlím.“ Priznala. „Už som ti vysvetľovala, čo je to svätá hora Taranaki a o ktorých svätcoch hovorím, však?“
Hidan súhlasne zamrmlal.
„Tak, svätci alebo mnísi, volaj ich ako chceš, ktorí tam žijú, uznávajú duchovné stavy, myšlienkové pochody, a hlavne druh energie, ktorá tvorí základnú zložku energie na využitie našich schopností. Takže je to niečo, akoby poznali náš ojedinelý druh chakry.“
„Máš nejaký ojedinelý druh chakry?“ pýtal sa.
„Vlastne áno. Normálni ľudia jej majú veľmi málo. Je to niečo z ľudskej duše, niečo nad hranice chápania človeka, čo predstavuje silu obnovy a pochádza to z vesmíru. Teda je to sila, ktorá prúdi do našej duše a dáva nám silu obnovy. Akejkoľvek obnovy. My, teda ľudia ako ja, ju vieme vnímať a prúdi do nás viac, ako do iných. Dokážeme s ňou pracovať a premieňať to na schopnosť liečiť a obnovovať. Zato vy ste obmedzení len na chakru...“
„Tieto drísty ma nebavia, pokračuj vo vysvetľovaní.“ Štipľavo si odfrkol.

Akane len prikývla a pokračovala. „My využívame iný zdroj energie. Energia obnovy. Je omnoho čistejšia a efektívnejšia. Dokonca očisťuje a sama o sebe lieči. Aj moje udržiavanie Hidana v tom, aby jeho stav neovplyvňoval jeho fungovanie, aby sa nerozkladal, nepáchol ako mrtvola, normálne myslel, používal mimikové svaly a tak, nefunguje na mojich schopnostiach. Tak dlho udržať svoju pečať otvorenú nedokážem. Ja jednoducho zdieľam s Hidanom moju energiu, tento „môj druh chakry“, ktorá ho takto udržuje a v podstate lieči. Ale aby som vydala aj svoje skutočné schopnosti, musím úplne otvoriť pečať a na to potrebujem svätcov. Práve pečať, ktorá je na mňa uvrhnutá aj na všetkých ostatných ľudí, ako ja, je len modifikovaná verzia pečatiacich techník mníchov zo svätých miest ako sú hory Tara.“ Pozrela na Yukiho. Mal na tvári široký úsmev, zrejme bol rád jej vysvetlenie. Už si prestával myslieť, že je vrahyňa. Skôr nejaký evolúciou upravený človek, čo sa vie o seba postarať.
„Takže my ideme na horu Taranaki nájsť mníchov, aby ma odpečatili a ja ťa potom budem môcť obnoviť.“ Dokončila.
„Super, tak poďme!“ nadšený, že konečne aspoň niečo Hidan pochopil, navrhol.
„Až zajtra, áno? Keď si odpočiniem.“ Povedala sivovláska.
„Samozrejme. Odpočiň si a načerpaj... energiu... vesmíru.“
„Tak to nefunguje, Hidan-kun, ale ďakujem.“ Postavila sa a oprášila si plášť. „Chlapci, ja idem von, pomaly prestáva pršať. Musím pozbierať nejaké bylinky na čaj, ktorých kvety sa otvárajú len počas a po daždi. Potrebujem tie kvety rastlín do čajov a okrem toho sa sušia dlho.“ Prehodila si cez hlavu kapucňu, vzala batoh a dodala. „Večera chladne v hrnci nad ohňom, ak ste už teraz neznesiteľne hladní, naložte si.“
„Ako asi? Ja som bezvládny, on tu pomaly upadáva do kómy... mám sa tu sám vzkriesiť, alebo čo? A ja nejem, zabudla si?“ vyprskol Hidan.
„Bože, máš pravdu. Prepáč.“ Uvedomila si Akane a ospravedlňujúco sa zatvárila, čakajúc na Hidanov klasicky nezaujatý výraz v tvári, ktorý naznačuje, že to nechal tak – jeho spôsob odpúšťania.
On však len zhlboka a významne odfrkol: „Nasr*t!“

„Šéf, tak čo?“ medzi dverami tajného úkrytu stál ninja v tmavom plášti s kapucňou a bielou maskou len s dvoma čiarkami miesto otvorov pre oči. Na otázku položenú jeho podriadenými odpovedal stručne.
„Prehovoril. Predsa len, fyzická bolesť potláča tú psychickú. Tak ako vždy.“ Podišiel ku stolu v jedinej miestnosti s drobným svetlom na strope. Hľadal niečo medzi dokumentmi. „Napíšte do zápisnice, že je to ona.“
„Ako vieme, že nepovedal len to, čo sme chceli počuť, aby sme prestali?“ poznamenal jeden z dvoch podriadených.
„Ver mi, že ak by som mu naozaj chcel spôsobiť bolesť, pri ktorej by mu niečo také napadlo, bol by to väčší krik.“ Uzemnil pripomienku. „A jedna z Tenshi nášho pána jej tvár videla v jeho hlave. Potvrdila, že je to ona. Dokonca ju nakreslila. Veď viete, aké sú tie baby talentované.“ Pohodil dokonalú kresbu dokonalej ženy vedľa na stôl a ďalej sa hrabal.
Obaja podriadení v bielych maskách si kresbu vzali a obzreli. Obaja mysleli rovnako aj na to, že jej krása aj zvláštnosti sa podobajú práve takej neodolateľnosti akou disponujú i jej ostatné kolegyne, ale aj na to, že je to skutočne jedna z najkrajších Tenshi, akú kedy videli. „Jej pán ju musel mať v obľube, tak prečo utiekla? Určite mala na pomery výchovy jej druhu slušné podmienky. A na to, aby bola náročná by mala byť až príliš skromná. Čo jej chýbalo?“ zaujímal sa jeden.
„Veď vieš, že sú divné.“ Mykol jeho spoločník plecami. „A ona vraj obzvlášť. Chladná, dokonalá, nádherná a tvrdá ako diamant. Rozprávali tak o nej všetky. Báli sa jej, pretože nikdy nevedeli, čo si myslí.“
„Nevyzerá silne a zle.“ Povedal prvý zamaskovaný.
„Videl si, čo urobila tomu chlapovi, ktorého sme vypočúvali? Ver mi, je silná. Vraj ovláda genjutsu, akoby vlastnila očnú techniku. Ovláda dokonalé taijutsu a je rýchla. Takmer neviditeľná. A to je na nich najhoršie, že nikdy nevieš, kedy sa pretvarujú. Vždy ťa prekvapia.“ Znechutene povedal poslednú vetu. „Je to monštrum. Ďalšia beštia. Ani len tú prezývku si nezaslúžia.“ Pokrútil hlavou.
„Hej, chlapi!“ zvolal na nich ich šéf, ktorý sa prestal hrabať v dokumentoch. Našiel zložku, čo hľadal a keď k nemu pristúpili zamaskovaní, hodil súbor papierov pred nich na stôl. „Nájdite ho!“
Jeho rozkazu sa začudovali. „Nemal byť mŕtvy?“
„Ja som počul, že zradil pána a zdrhol. A nikto o ňom už nikdy nepočul.“ Pošepkal druhý.
„Hlúposť! On žije a darí sa mu celkom dobre. Máte pri jeho fotke aj súčasnú adresu. Stále ho sledujeme, ale zrejme nám ušlo, že je alebo bola s ním.“ Ukázal prstom na fotku chlapa.
„Tak to asi s ním nie je a ani nebola. A zrejme ani nebude.“ Mávol rukou podriadený v tmavom plášti.
„Ale kdeže. Je prefíkaný, striasol sa našich špehov a skryl ju. Nachvíľu.“ Objasnil. „Takže počúvajte! Choďte za ním a vezmite si posily, ak by ste tam náhodou našli aj ju. Ak nie, priveďte ho. Ja dobre viem, že ním neopovrhla, pretože ho potrebuje.“ Dokončil a obrátil sa do tmy.
Dvaja zahalení sa poklonili a vzali si spis s fotkou a informáciami. Pri odchode si len povzdychli: „Snáď sa Masayuki Michi nezmenil a bude robiť čo mu ide najlepšie – bonzovať.“