Hidanovo znovuzrodenie VII. - "Akane, to už preháňaš! Ďalšia záchrana?"

Ten pocit, keď vám uši brúsia vibrácie vysokého i nízkeho kriku, ten, pri ktorom sa vám pokožka natiahne a celé vaše telo sa chveje tým nepríjemným pocitom, ako keď sa vám pod nohami stráca zem. Keď chápete, že sa deje niečo strašné. Utekala som, pretože som sa bála, že to bola pravda, aj keď to bolo očividné. A z rovnakého dôvodu som brzdila každý svoj krok, aby som čas, keď tam dorazím a vryjem si do pamäti strašnú skutočnosť, posunula čo najďalej.
Srdce mi takmer nebúchalo aj napriek tomu, že som bežala. Zužoval ma strach a emócia, ktorú som nedokázala opísať. V momente, keď som si niečo uvedomila, oná emócia úplne priškrtila všetko, čo vo mne bolo a následne sa stratila strašidelným spôsobom. Uvedomila som si to – krik, ktorý som počula, sa mi odohrával len v hlave ako stopa, strach, stres. V skutočnosti už pred hodnou chvíľou prestal. To ma vystrašilo ešte viac, než samotné jačanie utekajúcich obyvateľov dedinky uprostred prírody.

Zrýchlila som.
Prisahám, že som takmer, a kto vie, či len takmer, letela vzduchom. Chcela som tam byť čo najrýchlejšie. „Možno... možno niekto prežil. Musel... museli prežiť... aspoň jeden... jeden jediný...“ myšlienkami som udržovala pri živote hasnúcu nádej. Do očí sa mi nahrnula tekutina. Pálila a bolo jej toľko, že mi začali stekať jej kvapky po lícach. Bolo ich len zopár, ale aj tak to bol pre mňa nový pocit. Žeby slzy? Soľou koncentrovaná čistá voda, ktorá chráni oko. Jej produkcia sa zvyšuje len keď niečo oko podráždi. Alebo? Vtedy mi nedochádzalo, že plačem. Nikdy som neplakala. Teda aspoň si to nepamätám. V živote som mala stovky dobrých dôvodov na plač, ale nikdy som naň nemala možno chuť, možno príležitosť či energiu. Ja neplačem. Neplakávam!
Prišlo mi bezvýznamných nevinných obetí, ktoré by vo mne nemali vyvolávať žiaden sentiment, ľúto. Na prejavovanie takej ľútosti a sentimenetu som nebola vychovaná. Ale teraz plačem.
Utekala som, až kým som nedorazila tam. Bola hrozná tma a ja som nič nevidela, no keď sa mesiac uráčil ukázať a mraky zašli, nevidela som nič, čo by mi pripomínalo tú veselú dedinu uprostred lesa, kde ma na zopár nocí pohostili za moju láskavosť. Museli rozniesť tú správu, ako som zázrakom vyliečila umierajúceho chlapca, i keď som ich prosila, aby to nerobili. Ale kto by dokázal utajiť fakt, že som takmer vzkriesila malé dieťa? Roznieslo sa to a stalo sa to, čoho som sa obávala - práve keď sa mi podarilo striasť sa ich, našli ma.
Odskákali si to všetci. Všetci v dedine. To strašidelné ticho po búrke mrazilo v kostiach a bolelo v srdci. Ľuda ležali na zemi. Povaľovali sa znetvorení, zranení, skoro veštci mŕtvi. A tí, čo prežili, mrvili sa na zemi a snažili sa načahovať po mojich nohách. Nemými očami ma prosili o pomoc. O tú láskavosť, kvôli ktorej som ich, a hlavne seba dostala do tejto kaše. Každý iný by mal sto chutí ich všetkých vyliečiť alebo doraziť. Ja som nemala na mysli nič. Ako keby som ich nevidela, prechádzala som medzi znetvorenými telami. Ten spôsob, akým boli zohavení nasvedčoval tomu, kto to bol. Moji bývali kolegovia.
Kráčala som k starčekovi, vodcovi obce. Ten, čo ma tak pohostil.
Zacítila som niečo. Niekoho. Niekto bol tam. Boli tam! Určite to boli nejakí shinobi, ale ich chakra bola, v porovnaní s normálnymi ľuďmi, dokonca normálnymi ninjami, taká... iná? A mne taká známa. Išli si po mňa!

Prudko som sa otočila a odhodila svoje telo doprava. Ninja za mnou sekol, no netrafil. Zato ja áno. Vykopla som mu zbraň z rúk a druhou nohou vo vzduchu trafila do brady. Samozrejme ich bolo viac. Vrhli sa na mňa zo všetkých strán. Nechcela som im ublížiť, bola som na pokraji zrútenia a nechcela som, aby som spadla do myšlienok pomsty a vraha, a tak som sa im len uhýbala. Ale jednému sa podarilo, aj napriek všetkým mojim snahám potlačiť zúfalé pocity a stres, zraniť ma.
Rezná rana. Neznášam rezné rany. Pripomínajú mi až veľa. Mala som ju pozdĺž hrudnej kosti a prechádzala cez pravú kľúčnu kosť. Tá krv. Ten mesiac. Ten obrovský guľatý mesiac v najobávanejšom období – splne. Tá bolesť na tele aj na duši. Oči sa mi rozsvietili jasnou červenou a medzi kľúčnymi kosťami sa mi objavil zvláštny ornament, ktorý sa rozrastal do kruhovej diery – pečať.
Každý spln je moja sila na spadnutie, znásobuje sa, takže keď ma zranili a ja som bola v takom šoku a pociťovala len vinu a zúfalstvo, padla som na úplné dno strachu. A strach má hlboké dno. Než som sa uvedomila, všetko bolo preč.

Chlapec sa prudko posadil. Vydesene sa zháčil a pokúsil sa upokojiť sa: „Sen, bol to len sen!" Po trasúcej sa pokožke, bledej a zároveň rozpálenej a červenej, mu stekali kvapky potu. Deku, ktorou bol prikrytý, mal ulepenú a zmotanú. Zadýchaný sa chytil za srdce. Bolelo a pálilo ho, ako splašene mu búšilo. Takmer mu vyskočilo z hrude. Bol to nepríjemný pocit.
Ktovie čo sa stalo... A kde to je?
Vonku bolo šero. Začala sa dvíhať hmla a v neďalekých horách ležali kúsok nad ich vrchmi ťažké mračná. Mierili do dolín. Ochladzovali nebo a celú atmosféru pod nimi. Ale putovali pomaly, rovnako, ako dvaja cestovatelia. Vlastne nikto nevie povedať, či by sa dala živá hlava považovať za ďalšiu osobu. Ale aj ak by nie, boli by dvaja. Jeden človek im totiž pribudol. Už len treba zistiť, či dobrovoľne. Práve preto už spomínaná hlava a čarokrásna mladá žena čakali v skrytej chate na jeho zobudenie. Teda aspoň tá žena.

„Si normálna?!“ v jednej z dvoch izieb, ktoré boli zateplené a dalo by sa povedať, že obytné, sa ozýval rozhovor dvoch organizátorov tohto putovania. Viac ale rozprával Hidan, než kráska. Dosť mu vadilo jej správanie, čo k nim priviedlo toho chlapa. „Čo s ním teraz budeme robiť?“
„Ja... neviem.“ Zamyslene hlesla.
„Nevieš? No to je super! A na čo si ho potom zachraňovala? Teda, vážne... myslel som si, že z nás dvoch máš práve ty väčší pud sebazáchovy, ale ako vidím, sme na tom rovnako.“ Na konci vety sa pousmial.
Dievča malo sklonenú hlavu, mierne otočenú. Tie výčitky na ňu síce doliehali, ale v menšej mierke. Viac ju trápili starosti, pretože šedivá hlava mala pravdu. Čo s ním teraz? Obaja dobre vedeli, že ho budú musieť buď zabiť, alebo vziať so sebou. To boli najvyhovujúcejšie a najpraktickejšie riešenia, aké si teraz mohli dovoliť. Akane toho chlapca zachránila a z toho Hidan súdil, že ho len tak nenechá ani len zomrieť, nieto ešte ho zabiť. Dokazovalo to aj to, ako sa ho pokúšala vyliečiť. Síce ho ošetrila, ale z nejakého dôvodu sa jej nepodarilo ho zregenerovať tým svojím kúzelným jutsu. Nevedel prečo, možno vyčerpala svoj limit, nemá dosť síl, alebo na to potrebuje nejaké špeciálne podmienky. Možno vie liečiť iba hlavy, kto vie? Tak či tak je v poriadku a rýchlo sa uzdraví, ale znovu – čo potom?
Hlava chvíľu Akane sledovala. Pohľad mala na zemi, hlavu natočenú do boku tak, aby sa vyhla očnému kontaktu. Hidan sa chabo, ľútostivo usmial a trochu pokojnejšie pokračoval v dohováraní. „Pozri, chápem, že si mala nejakú slabú chvíľku a mala si potrebu niekomu pomôcť.“ Spravil pauzu. Tú sivovláska využila.
„Vážne?“ pochybovala.
„Vlastne ani nie, nechápem to vôbec,“ žena si vzdychla s malým úsmevom v kútikoch úst, „ale ide o to, že si to robiť nemusela. Nemala si!“
„Myslíš si, že keď to chápe aj taký neznalý, ako si ty, ja o tom neviem?“
„Neznalý? Tak ma pouč! Čakám na to dlho, ale ty mi stále nič nehovoríš.“ Navrhol jej, ale ona len pokrútila hlavou.
„Nie... nie teraz... najprv vyriešime problém „zachránený neznámy“ a potom ti budem odpovedať na otázky, áno?“ vyhla sa nepríjemnej téme.
„Dobre!“ otrávene odvrkol, no niečo mu napadlo. „Viem! Navrhujem, aby sme ho... po ceste popri neďalekej rokline akosi „stratili“ a nastražíme to ako nehodu. Nikto ho nebude hľadať.“
„Hidan!“ odmietavo na neho pozrela s neveriacim tónom v hlase.
„Čo? Nepríde ti milé, že som si spomenul, ako ti vadí krv? Vôbec si nezašpiníš ruky.“
Odmietavý pohľad.
„Ale no!“ znovu sa zamračil. „Vysvetlím! Vráťme sa na začiatok: Viem, že máš nejaký pud zachraňovať a pomáhať, starať sa, ale pozri sa na to takto – na to máš mňa! Poďme ho zamordovať.“ Rozžiaril sa a uzavrel to ako hotovú vec.
Akane hlavu hneď schladila ďalším pohľadom – zamieta sa.
„No čo pozeráš? To je tá najlepšia rada, akú ti môžem dať. Ty si to pohnojila, nie ja, takže si aspoň váž mojej pomoci.“
Žena si vzdychla. Vôbec nič sa nevyriešilo. Chcela pomôcť Hidanovi a zamerať sa len na jeho záchranu a teraz sa musí starať o ďalší krk. Vyčítala si, aká je hlúpa. Hidan má pravdu, mala to nechať tak.

V izbe začínalo byť trochu teplo, ale vonku bola priveľká zima, aby mohli otvoriť okná. Potom by trvalo dlho, kým by izbu znovu pekne vykúrili. Na konci izby, neďaleko stola, kde sa usadili, hrial slabý oheň v starom, no takmer neporušenom krbe. Viac plameňov, než malý ohník boli pre nich nemysliteľné. Plamienok bol dosť silný na to, aby zohrial vodu v nájdenej kanvici, visiacu nad ním, aby zaviedol v miestnosti aspoň minimálnu izbovú teplotu, ale nie dosť na to, aby ich prezradil. Dym, ktorý z neho unikal bol slabý a v tme prírody v noci nebol ani vidieť. Lenže aj tak si museli dávať dobrý pozor. Boli neďaleko cesty a mali medzi sebou neplánovaného hosťa. Miestnosť bola taktiež dobre osvetlená, pretože okná boli zatesnené a navyše zatienené hrubými plátnami – roletami. Aj dvere bolo ťažké či i len otvoriť, čo síce znemožňovalo rýchli útek, ale nebol to až taký veľký problém, i tak by nepriateľom asi neušli.
„Ty, ženská!“ všimol si, že sivovláska si niečo uvedomila. Dlho hľadela na zem a tvárila sa neisto. „Deje sa niečo?“
Dievča sa vrátilo do prítomnosti a pozrela na dvere. „Nič zvláštne. Len sa náš hosť zobudil.“ Postavila sa a zamierila na pozorované miesto. Zastala pri posuvných dverách a než ich otvorila, obzrela sa. „Hid, buď ticho, aby si ho nevyplašil a počkaj tu, áno?“
Hidan sa zatváril prekvapene. Nevedel, či sa mu to len zdalo, alebo sa jeho spoločníčka pokúsila o dosť otrepaný vtip, či je naozaj taká hlúpa, ako to vyznelo, alebo je zo všetkého až tak strašne nervózna a zavalená starosťami, že prestáva byť objektívna a jasne zmýšľať. Každopádne urazene zasyčal: „Vyzerám snáď, akože sa chystám niekam odísť?“

Akane sa zatvárila ospravedlňujúco, potom pozornosť natočila ku dverám a dotkla sa krehkých posuvných dverí z plátna a ľahkého dreva, pripravená ich otvoriť. Keď sa stalo, vstúpila do izby plná úľavy a očakávania, avšak aj obáv, a napätia.
Izba bola pokojná. Prekročila prah a ovalila ju masívna vôňa pukajúceho, mierne vlhkého dreva, keďže vonku začínala byť hmla. Aj tu boli okná zatvorené a zatesnené. Teplo prenikalo cez plátno na dverách až sem. Žena otvorila poriadne dvere, aby svetlo lepšie doliehalo až tam. Všimla si, že hlava sa načahuje a pokúša sa sledovať, čo sa deje. Vzduch tu bol celkom svieži, pretože táto časť takmer zrúcaniny mala v stenách a oknách aj pukliny a studený vzduch prenikal dovnútra. Hneď vedľa dverí bol stolík, kde si sivovláska už predtým pripravila lampu a poskladala deku. Vysoký stôl bol spolu s malou skriňou niekde v rohu poslednými kusmi nábytku, ktoré zostali v celku. Akane chytila do ruky lampu na zapaľovanie a lusknutím prstov jej z nich na knôtik sviečky dopadla iskra. Potrebovala svetlo, pretože ten obdĺžnik svetla sa nedoplazil až k posteli na zemi. Chcela si prezrieť jeho rany, či sa mu nezapálili. Do náručia vzala aj poskladanú deku a podišla k ležiacemu chlapcovi. Sadla si na kolená. Lampu položila blízko seba a začala rozkladať naskladanú kopu látky. Oprašovala ju a vytriasala z nej prach a nečistoty.
„Nie je pekné, že predo mnou predstieraš spánok.“ prehovorila. „Hlavne keď ti chcem pomôcť.“
Chlapec mal hlavu otočenú na druhú stranu, preto si myslel, že by nemala vidieť, ako otvára oči. Ani sa nepohol, neprehovoril.
„Mal si nepokojnú noc, však?“ stále mala pozornosť úplne upätú na prikrývku. „Zle sny?“
Mladík si vzdychol a pohol sa. S ťažkosťou sa veľmi pomaly posadil. Akane to vzala ako súhlas a znak, že sa žiadnych nečakaných, prudkých reakcii, alebo pokusov o útek nemusí obávať. Akane sa starostlivo starala o látku, poupravovala okraj postele a kútikom oka sa na neho nenápadne pozrela. Snažil sa spomenúť si, čo sa stalo.
Mladý muž mal ryšavé vlasy, ktoré mu momentálne padali do očí, ale nezakrývali celé čelo. Žena si vybavila, ako vyzeral ešte pred chvíľou – špinavý, otrhaný, zanedbaný, príšerne zranený a súdiac podľa jeho chakry nebol nijako nebezpečný aj keby bol v plnej sile. Teraz bol aj napriek tomu, že mu poskytla základné ošetrenie, bezradný, hladný a unavený. Pri pohľade na jeho chudé telo len trochu oblepené akými-takými svalmi, nadobudnutými z neustálych pokusov o prežitie, ju zalial akýsi emotívny súcit. Myslela si, že tak chabo jej pripadal len kvôli aktuálnemu stavu, ale on tak vyzeral naozaj. Ako keby zabudol, ako chutí jedlo. Zistila, že jeho tvár bola decká a trochu dievčenská, ale to len preto, že bol taký pekný, zlatý mladík a kvôli takému štýlu života, ktorý viedol, bol vychudnutý a drobný. Práve preto vyzeral, ako malý chlapec. V skutočnosti bol len o rok-dva mladší, než ona. Bol jej rovesník. Začala pociťovať ľútosť.

Naopak, keď sa ryšavému mladíkovi vybavili posledné myšlienky pred omdletím, spomenul si, ako k sivovláske vzhliadal v prvom rade, ako k neznámemu nebezpečnému shinobimu, ale aj ako ku krásnej žene, ktorá ho zachránila. Keď sa k nemu približovala, cítil sa neisto, avšak v duchu mu pulzovala myšlienka hrozná a zároveň tak smutná, typická pre ľudí ako je on. Že má šťastie, ak zomrie rukou niekoho, kto pripomína anjela výzorom aj prvým dojmom. Lenže sa mu vybavilo aj to, ako zneškodnila dvoch ninjov z ANBU. Žena sa k nemu prihovárala, nestačila k nemu ani prísť, keď strácal vedomie. Vraj sa nemusí báť, postará sa o neho.
„Nemusím sa báť.“ premýšľal. „Nemusím sa báť? Pravda, zachránila ma, ale stále je to vrah. I keď...“
Popri premýšľaní sa na ňu nenápadne pozrel. Bola stále zaujatá svojim paplónom, ktorým čiastočne zachráneného prikryla. Uvedomovala si, že mu neverí, tak nech si ju pritiahne sám, čo aj urobil. Ona pri ňom len skladala druhú, tú upotenú a dokrčenú, deku. „...je na nej niečo, čo ma núti na ňu stále pozerať. Je taká tajomná, zvláštna, nepredvídateľná, celkom pekná.“
Žena odsunula látku ďalej a postarala sa o väčší plameň v lampe. On si to ani nevšimol, ako sledoval jej tvár. No Akane si všimla, že ju chlapec s niečím ako úžasom, alebo skôr zaujatosťou sleduje. Veľkými, tmavočervenými očami sa na neho pozrela pod takým uhlom, ako keby na neho zazerala, skláňala hlavu. Lenže to nebolo zazeranie, skôr skúmavý, milý pohľad. „Taká...“ dopadal na ňu z jednej strany mihot zlatistého svetla plameňa a z druhej strany čierny tieň, oči lesklé a farebné ako krv, matne stekajúce vlasy po pleciach a pery – keby si ich namaľovala sýto červenou, snáď by si myslel, že sa mu zhmotnil ani nepredstaviteľný ideál ženy. „... úžasná.“
Už sa nebál, že mu ublíži, prestal sa od nej odťahovať. Skôr sa usmial.
Vtedy urobila kráska niečo, čo vôbec nečakal – milo sa tiež usmiala. „Prajem dobré ráno.“ Povedala jemným hláskom. Ryšavý chlapec sa na ňu začudovane pozrel.
„Mmm. Ďakujem? Ale...“ nemohol uveriť, že práve povedala to, čo povedala. „Nemala to byť extrémne silná vrahyňa? Nie je to nejaký trik? Chce odo mňa niečo zistiť?“
„Eh, prepáč. Viem, že je už takmer súmrak a celkovo nebolo vhodné, aby som ťa takto oslovila, ale nevedela som, ako ti popriať, keď si pred chvíľou vstal.“ Vysvetlila úplne normálne a s úsmevom na perách.
„Aha.“
„Ešte ťa to bolí?“ pomaly sa k nemu naklonila, aby videla jeho ranu, dosť blízko, aby sa začal ryšavý červenať. „To zranenie máš od ramena cez celú lopatku.“
„Á-áno.“ Pozrel sa na reznú starostlivo obviazanú ranu. „Ale bolo by to horšie, keby si ma neošetrila.“ Vďačne sa na ňu usmial. Ani nevedel prečo nemohol radostnú mimiku ovládnuť. Ona bola taká milá, nežná, zdvorilá, láskavá, krásna, starostlivá a kto vie, čo všetko ešte, teda aspoň tak mu pripadala. Vedel, že je nebezpečná, ale z nejakého dôvodu jej dôveroval.
„Vieš, rada by som ťa vyliečila, ale, bohužiaľ, som už prekročila svoj limit. Avšak ak budeš mať o nejaký čas ťažkosti, veľmi rada ťa vyliečim.“ Povedala.
„Vďaka.“
„Si hladný?“ zaujímala sa.
„Pravdupovediac, dosť.“ priznal a poškriabal sa za hlavou. Bolo mu trápne „pýtať“ si od nej nepriamo jedlo, aj keď nemal prečo.
„O chvíľu bude hotová večera. Môžeš sa k nám pridať, ak ťa už omrzelo tu ležať. Keď nie, prinesiem ti jedlo sem.“ Navrhla.
„K vám? Je vás tu viac?“ postrehol chlapec zaujímavý poznatok.
„Oh, nie, len mi dvaja.“ Pokrútila hlavou. „Predstavím vás!“

Vstala a odpochodovala do vedľajšej miestnosti. Zranený chlapec si nebol istý, či to bol len hluk vŕzgajúceho dreva, slabý vietor prefukujúci cez štrbiny tak, že znel ako silný víchor, alebo si žena naozaj niečo šomrala popod nos, keď si sadla za stôl vo vedľajšej miestnosti. Nebolo cez ňu vidieť.
„S niekým sa zhovára?“ vysvetlil si.
Nuž o chvíľu zistí s kým, pretože silné a upokojujúce svetlo zatienila postava. Vedel, že je to to dievča, aj keď vyzerala len ako tmavá silueta. Takto k nemu pristúpila, sadla si a naklonila sa. Keď sa naklonil aj on, uvidel, že má niečo v rukách, no než stihol zistiť čo, ona mu tú vec vložila do rúk.
„Eeeem.“ Pokrčil ryšavý čelo. Vzal okrúhlu vec do rúk a skúmal ju. „Čo to... Uáááh!“ pustil objekt a preľakane zreval, keď si uvedomil, čo za čudo to držal. Vec mu spadla do lona. Začal sa naťahovať, ako keby sa chcel odosobniť a uletieť zo svojho tela.
„H-h-hla-h-hl-h...“ zakoktal.
„Ja viem! Hidan! Úžasný, však?“ nadšene spľasla rukami.
Z mladíka sa náhle začala strácať veľká časť sympatie, ktorú si v nedávnom momente voči Akane vytvoril. Pomyslel si, že je blázon. To by vysvetľovalo, ako to, že tak rýchlo mení charakter. Raz zo seba spraví úplného anjela, raz silnú a schopnú ženu, raz zlaté dievčatko a teraz toto! Kto vie, akú svoju stránku mu ukáže nabudúce. Keď vravela „my“, „predstavím vás“, „sme tu len my dvaja“, nemyslel si, že tým myslí toto. Odťatú hlavu!
Blázon.
Ba čo horšie, pomyslel si, že patrí k tým šialeným vrahom, ktorí pokladajú takéto veci za normálne, dokonca úžasné a zábavné a slobodne ich praktikujú! Vôbec by sa tomu nečudoval.
Lenže, stratil len „časť“ sympatie, ktorú voči nej cítil, preto upokojil paniku a snažil sa tváriť menej – zhrozene? Výsledkom bolo len skrútené obočie a snaha o milé grimasy.

„Áno! Je to, eh, pekné.“ Usmial sa kŕčovitou mimikou a chytil hlavu do rúk. Uvedomil si, že jeho prvé reakcie boli možno trochu prehnané a až také strašné to nie je.
Bola ešte teplá.
„Má stále nejakú telesnú teplotu.“ Pretáčal nehybnú hlavu. „To si urobila ty... sama?“ pridal do otázky posledné slovo, aby znela menej ako predsudok.
„Nie, nie! Našla som ho. Zdal sa mi byť milý tým svojim spôsobom, tak som si ho nechala.“ Veselo rozprávala.
„Je z tej hlavy hrozne nadšená.“ dumal. „Mal by som prestať chytať také hysterické záchvaty, lebo si to všimne a urobí aj zo mňa hlavu.“
„Jééé!“ nútene zajasal. „To je úžasné. A kde si ho našla?“
„Hneď vedľa zvyšku jeho tela v lese. Ale boli až príliš poškodené a bolo ich priveľa, aby som vzala aj tie. Tak som si nechala len ten skutočný poklad – hlavu.“ Zaťukala si symbolicky na vrch vlastnej hlavy.
„Pravda, dve hlavy spravia viac, než jedna. Jednu treba mať vždy v zálohe, no nie?“ neprirodzene sa zasmial. Priblížil si hlavu viac k tvári. Nesmrdela ako mŕtvola a to bola ešte čerstvá. Dokonca nesmrdela vôbec. Voňala čisto.
„Ona ju umyla? Uf, musí ju mať fakt v láske.“
Akane začala byť nepokojná – čo je s Hidanom?
„A, akože sa to volá?“ spýtal sa.
„Mmm, Hidan.“ Nesvoja odvetila.
„Aha. To je pekné meno, Hidan.“ Poťukal mu prstom po nose. V tej chvíli sa Akanine starosti stratili a ryšavec skoro vyskočil z kože. Hlava totiž otvorila oči: „Baf!“ vykríkla na neho.

Mladý muž od ľaku vyhodil hlavu do vzduchu a s výkrikom v sede odskočil o kus dozadu. Žena sa zľakla, že hlava spadne na zem, ale našťastie jej dráha letu smerovala k nej, takže skončila v obvyklej náruči.
Akane ho spokojne schmatla, otočila k sebe a oprášila mu vrch hlavy. „Hidan-kun, to myslíš vážne? Ako malé decko! Mohol si skončiť rozpučený na zemi.“ Starostlivo mu vyčítala.
Chlapec s vypleštenými očami, zadýchaný a so srdcom až v hrudi len sledoval scénku. Mal hlavu plnú neusporiadaných myšlienok, preto nevedel, čo si o tom myslí, alebo čo si o tom má vôbec myslieť.
Ešte viac ho vyľakalo, keď oná hlava začala rozprávať: „Ja za to nemôžem! To on ma vyhodil. Ja som ho chcel len trochu vystrašiť.“
„Tak to sa ti teda podarilo, ale žiadna veľká výhra to nie je. Pozri, aký je preľaknutý!“ pokračovala. „Prečo si to urobil?“
„Proste nemám rád sopliakov.“
„Ktorí ti kradnú pozornosť.“ Dokončila vetu vlastnou verziou. „A on nie je sopliak.“
„Ale prosím ťa! Takýchto krpatých ryšavcov ti dorána vyse*iem tristo!“
„Hidan!“ upozornila ho. „Nenadávaj.“
„Okej, nenadávať pred deťmi. Ešte niečo?“
„On nie je... buď už radšej ticho dobre?“ prestala sa pokúšať o obhajobu.
„Prečo kričíš na mňa? To ja som skoro umrel!“
„Si nesmrteľný! Navyše, ja nekričím, ja ťa len...“ Ďalej a ďalej pokračoval „rozhovor“.
„Ona sa s ním normálne rozpráva.“ V pozadí niečoho ako hádka či karhanie ich sledoval chlapec. Vypustil z hlavy, že je žena bláznom, ale začal pochybovať o vlastnom zdravom rozume. „A ako keby sa nič nedialo. Prečo vlastne tá vec hovorí? A o čom – nesmrteľnosť? Vôbec ničomu nerozumiem! Kam som sa to, pre boha, dostal?“
„A ty by si sa mohol tiež upokojiť.“ Pozornosť zrazu zverila zranenému. Ten sa strhol v nepríjemných rozpakoch.
„Mohol skončiť na zemi a kto by ho potom oživoval, keď ja momentálne nemôžem.“ Kritizovala.
„Presne!“ podporil pripomienku Hidan.
„Ty sklapni.“ Umlčala ho trochu surovejšie, ako mala v pláne a vo zvyku. Hidan sa na to trochu urazil, ale než stihol niečo povedať, prerušilo ho zajachtanie ryšavého chlapca. „Ja... prepáč, Hidan.“
Akane sa na neho pozrela bez nejakej výraznej mimiky. Ale aj tak bolo vidieť, že ju prekvapilo, až šokovalo, ako sa zachoval.
„Ten chlapec sa ospravedlnil Hidanovej hlave, pretože si z mojich výčitiek myslel, že mu môže ublížiť, i keď to bolo len zveličené a nepodstatné, a on si to dokonca uvedomuje. Ale ospravedlnil sa odseknutej hlave.“ Jeho chovanie ju prekvapilo, pretože sa nesprával ako typický človek, ktorých doteraz stretávala. Bol iný. Teda, nikdy by nebola povedala, že niekto môže reagovať ako ona a jej druh. „Zaujímavé.“ Usmiala sa.

„No to by som prosil! Ale ja už som sa urazil! Tak ako ma presvedčíš, aby som ti odpustil?“ odfrkol si Hidan a ako mal vo zvyku, začal zveličovať.
„Hidan, nebuď drzý! Tiež by si sa mal ospravedlniť.“
Hlava už úplne zmĺkla. Bol si vedomí toho, že počas tejto cesty by mal viac poslúchať, aby znovu neskončil niekde v lese, čo ho dosť štvalo. Ospravedlňovať sa však nechcel, preto už radšej nehovoril nič. Veď dobre vedel, ako to všetko skončí – masaker, ktorého bude sám autorom.
Žena zdvihla zrak na chlapca a zdvorilo sa pousmiala, tak očarujúco, že na ňu bude ešte chvíľu myslieť. Tak, ako to káže jej vychovanie, naznačila hlavou úklonu na rozlúčku, postavila sa a odkráčala k dverám. Chlapec stále ležal na mieste, sledoval každý jej pohyb.
„Nechám ťa tu chvíľu rozmýšľať o tomto.“ Kývla na hlavu. „Usporiadaj si myšlienky. Em, keby si bol hladný, zavolaj ma.“
Zatvorila za sebou dvere a vydýchla si. Nechala chlapca v tichu. Musela si priznať, že aj ona si musí usporiadať myšlienky. „Čo teraz?“