Láska, viera, túžba a sny... 16

:)

Prepáčte, že to tak dlho trvalo ale škola mi opäť začína naplno dávať zabrať. Obe s Tanaris dúfame, že si to riadne užijete, lebo tuto sme sa už pohli ;)
Príjemné prečítanie vám prajem Sabaku no Tanaris a Mešteková :P

„Itami! Itami! Prečo si ma zradila?“
„Gaara, čo to rozprávaš? Ja som ťa nikdy nezradila!“
„Neklam aspoň! Ty všivavá Akatsuki!“
„Gaara! Nie... P-pros-sím-m , ne-nešk- škť ma.“
„Srdce ti vyrvem z hrude... ešte vždy tlčúce.“

...prudko som otvorila oči a chcela sa posadiť, no zachvátila ma bolesť v rebre. Bože... čo to bolo? Ach... Sen. Bol to len sen. Prečo sa mi také hlúposti snívajú?
S tichým stonaním prekonávam bolesť, bandáž okolo môjho hrudného koša na spevnenie ma strašne skľučuje a nedovoľuje mi poriadne sa nadýchnuť. Byoki je na samotke. Aspoň jednu noc je kľud, no tá zajtrajšia bude hrozná, nové lieky, ktoré dali Byokimu majú vraj silnejší sedatívny účinok, no čím silnejší útlm má cez deň, tým horšie je to v noci. Viem to podľa toho, že mu dávky neustále zvyšujú a tým jeho agresivita vyše stúpa... blíži sa zrejme môj koniec.

Zadíval som sa na Akiru, ktorá sa na mňa s hrôzou pozerala.
„Kde je?" spýtal som sa chladným hlasom a znechutene zvráštil čelo. Ako som sa mohol nechať takto oblafnúť? Čo s ňou mohli urobiť? Ublížili jej?
„J-ja, ja... prepáčte mi... K-kazekage-sama..." jachtala v hrôze a z tváre jej zmizla všetka krv.
„Kde je?" tento krát som zavrčal a mal som čo robiť, aby som ju na mieste nezabil. Chuť zabíjať ma ovládala, nemal som ani poňatia ako na tom Itami je... s*ine!
Všetci naokolo ticho sledovali, čo sa deje a bolo počuť pípanie prístrojov z miestnosti na druhej strane chodby. Aspoň ten pocit som mal. Srdečný tep sa mi zrýchlil tak, že narážal o moje bubienky a takmer som nepočul, čo odpovedala.
„O-odviedli ju do väz-enia... Shige-eo-sama mi nakázal, aby... aby sme vám to nevraveli." ten bastard! Mal to premyslené. Netušil, že sa sestričky vystriedajú a ja sa budem pýtať niekoho iného. Dokonca si myslel, že za ňou ani nepôjdem, lebo mi nahovoria, že sa jej stav môže zhoršiť. A ja idiot som ju dva týždne nechal len tak, niekde napospas tomu sviniarovi, len pretože som si myslel, že keď za ňou pôjdem, tak jej prihorším. Nasal som vzduch a zhlboka vydýchol, aby som sa ukľudnil.
„Jej stav," Ledva ma bolo počuť, cítil som, ako sa mi končeky prstov trasú túžbou po tak starom opakovanom geste. Mal som chuť jej okamžite usporiadať púštny pohreb.
„Keď ju odvádzali, bola v poriadku... teda, prebrala sa. Zranenia mala stále," odvetila okamžite a trošku cúvla dozadu. Nemám čas sa tu zaoberať týmto. Kto vie v akom stave je vo väzení. Zvrtol som sa na päte a rozrazil dvere, ktoré viedli na poschodie dolu.
„Vyhrážal sa mi!" kričala za mnou na svoju obhajobu, ale ja som ju ignoroval. Rýchlo som spravil niekoľko pečatí a premiestnil sa pred väzenie. Drátené ploty špeciálne upravené a betónové steny na mňa nepríjemne pôsobili. Pane bože... a ona tu bola tak dlho...
V momente, kedy som sa zhmotnil z piesku, už ku mne dobiehal jeden z mužov, ktorý to tu strážili.
„Kazekage-sama, čo tu robíte?" spýtal sa prekvapeným hlasom a okamžite mi otvoril dvere.
„Idem si pre Itami Kaede." odpovedal som odmeraným hlasom a kráčal k budove. Ninja na moment zastal, omráčený mojou odpoveďou a potom sa ku mne rozbehol.
„P-pane, máme svoje rozkazy. Nesmieme ju pustiť, je to nukeninka."
„Som Kazekage a prišiel som pre ňu. Chceš mi odporovať?" spýtal som sa ho a jedným kútikom oka sa na neho pozrel. Videl som, ako mu kropaje potu pokryli čelo. Negatívne emócie ma pohlcovali do seba, mal som chuť vraždiť, ale niekde v kútiku mysle mi tichý hlások pripomínal, že oni nevedeli, že to neviem.
„Nebudete z toho mať problémy. O to sa postarám." sľúbil som mu, aby sa ukľudnil a zabodol do neho svoj pohľad. Chvíľu nerozhodne postával a žmolil kúsok svojej vesty v rukách, než sa pohol a rýchlo pootváral všetky bezpečnostné dvere. Ninjovia, ktorí mali kontrolovať každú návštevu ku mne ani nepribehli, aby ma zbavili zbraní a tykvy. Bol som Kazekage a to bola moja jediná výhoda v tomto momente.
Kráčal som najrýchlejšie ako sa dalo a v hrudi mi narastalo napätie. V akom stave ju nájdem?
Otvorili sa posledné zabezpečené dvere a ocitol som sa v tmavej chodbe bez žiaroviek. Všade bola tma a z okolitých ciel bolo počuť tiché šepkanie, chrápanie, alebo fučanie.
„Itami?" prehovoril som a čakal na odozvu. Nič.
„J-je tam, v poslednej c-cele." ninja, ktorý sa pri mne po celý ten čas držal teraz ukázal roztraseným prstom na koniec chodby. Rýchlim krkom som sa tam vydal. Každým metrom som cítil väčšiu a väčšiu úzkosť. Prečo tu do pekla nie je svetlo?
„Žiarovky?" spýtal som sa rýchlo a on vedel presne na čo mierim.
„Pred dvomi týždňami odišli a ešte stále ich neprišli opraviť."
„To myslíte smrteľne vážne, že ste to neriešili?“ môj hlas zahrmel celou chodbou a ninja až zafňukal.
„K-kazekage-sama, prosím... nehnevajte sa na mňa, ja som len strážnik. Nič viac.“
Zaťal som päsť a obrátil sa mu chrbtom, meral som tie najdlhšie kroky, aby som bol pri nej čo najrýchlejšie. Zadržiaval som v sebe nemý výkrik hrôzy. Dva týždne bez svetla... Bude mať neskutočne citlivé oči. Konečne som sa dostal k cele a kľakol si k nej.
,,Itami?" ozval som sa znovu zúfalo túžiac po jej hlase, ktorý mi odpovie. Stále nič. Pozrel som sa na ceduľku, ktorá sa nachádzala pár centimetrov po ľavej strane na stene. Naklonil som k nej hlavu, snažiac sa prečítať čo je na nej napísané. S hrôzou som zistil, že Itami bývala s Byokim. On bol blázon. Prudko som sa postavil a otočil sa k siluete, ktorá stála pri mne a nervózne sa ošívala.
„Okamžite otvor tie dvere." prikázal som mu a dych sa mi zrýchlil od strachu.
„Aj moje, aj moje!" ozval sa akýsi hlas z nejakej cely.
„Kazekage-sama, ste to vy?"
„To kvôli vám tu kysneme!"
„Ty *****"
Celým priestorom sa ozval neskutočný rev, ako sa väzni prekrikovali. Väčšinu som sem dostal ja a teraz besnili. Bol som im tak blízko a oni chceli len jediné. Zabiť ma.
„Mám znovu zopakovať svoju požiadavku?" otočil som sa na ninju a ten len rezignovane potriasol hlavou a vytiahol zväzok kľúčov, ktoré hrkotali a cengali. Roztrasenou rukou nahmatal ten jej a chvíľu mu trvalo, než sa trafil do zámku. Dvakrát sa ozvalo cvaknutie a okamžite som ich otvoril. Prebehol som dnu a počúval... jej dych... plytko dýchala a ležala niekde v kúte. Nahmatal som jej útle telo skrútené v klbku a kľakol si k nej.
„Som tu... som pri tebe." šepkal som a jemne ju stískal.
„Gaa-ra..."zastonala, ale už viac nevládala povedať. Rýchlo som z vrecka vytiahol šatku a previazal jej oči, aby jej to ostré svetlo neublížilo, keď vyjdeme von. Zdvihol som ju na ruky a vyšiel s ňou z tej špinavej cely.
„K-kazekage-sama, ako... chcete ju zobrať preč... ale my sme dostali rozkazy od... Shigea-sama." koktal ninja, keď videl, ako ju nesiem k otvoreným dverám. Hluk a prskanie ostatných väzňov zanikol, len čo sa za nami zabuchli dvere a na moment ma oslepilo svetlo. Pozrel som sa na ňu a zhrozene sledoval jej špinavú tvár, nemocničné oblečenie a všetky obväzy presiaknuté krvou, sadru, ktorá sa jej pomaly rozpraskala. Pri pohľade na ňu som myslel, že ma roztrhne od hnevu a žiaľu.
„Áno," ozval som sa a pozrel sa na tmavovlasého muža stojaceho oproti mne. Než sa nazdal, rýchlo som ho omráčil pieskom a s Itami na rukách som sa premiestnil do môjho domu. Položil som ju na pohovku a strhol z nej všetko špinavé, aj obväzy. Utekal som do kúpeľne a napustil vodu do veľkého lavóra. Zišiel som dolu a pokúsil sa ju nejako umyť, ale ruky sa mi triasli. Stratila vedomie a len bezmocne ležala.
Niekto zaklopal. Strhol som sa a okamžite sa premiestnil k dverám. Keď som tretím okom zistil, že to sú Temari s Kankurom, vydýchol som si a otvoril im.
ôGaara, konečne sme sa dostali do Suny. Musíme ti niečo povedať." vyhŕkla Temari a vrazila do môjho domu. Kankurou ju nasledoval. Rýchlo som zabuchol dvere a premiestnil sa k nim. Srdce mi divoko bilo.
Temari zastala a Kankurou do nej vrazil.
„Č-čo to..." zašepkala, keď zbadala Itami v spodnom prádle na pohovke.
„Oni ju zavreli. Ja som... tak neskoro som to zistil. Bol som pre ňu."
„Máš na to povolenie, aby ju prepustili?" spýtala sa a Kankurou si z hlavy strhol kapucu.
„Gaara, ty si sa zbláznil?!" vyhŕkla, keď som mlčal a vejár oprela o stenu.
„Nemohol som ju tam nechať. Každú chvíľu tu budú ninjovia. Zamaskoval som to na únos. Omráčil som ninju, ktorý ma tam pustil." opäť som okolo nich prešiel a začal ju ošetrovať.
„Prečo to všetko robíš, do čerta!" Temari sa začala rozčuľovať, ale Kankurou ju zahriakol.
„Temari, si slepá alebo čo? Veď Gaara sa do nej zamiloval. A ona očividne miluje neho. Tak už prestaň!" okríkol ju a ja som sa na neho vďačne pozrel. Temari zvesila plecia a chvíľu hľadela do zeme.
„Čo budeme robiť?" spýtal sa Kankurou a nervózne sa prechádzal sem a tam.
„Vy nič robiť nebudete. Som rád, že ste sa vrátili. Ošetrím Itami a zoberiem ju do Konohy." ozval som sa, načo Kankurove kroky ustali.
„Je to všetko moja chyba. To ja som najskôr súhlasila, aby ju zatvorili. Ale potom, čo si sa prebral, tak sme šli za radou a chceli sme, aby ju nechali tak, ale úplne nás odpálkovali a donútili nás ísť za naším feudálnym pánom. Vedeli, ako sa nás zbaviť." šepkala a hľadela na koberec. Na moment som zamrzol. Nie... nie je čas nikoho obviňovať.
„Temari, keďže si z nás najstaršia, napíšem list v ktorom ti prenechám post Kazekageho. Musím ju len rýchlo ošetriť a odídeme." hovoril som horúčkovito, ale vedel som, že nás tlačí čas. Temari sa pohla a kľakla si ku mne. Vytiahla mi hubku z ruky a namočila ju do teplej vody.
„Ja sa o ňu postarám, Ty a Kankurou rýchlo vybavte, čo je potrebné." zašepkala. Od úľavy som si vydýchol a postavil sa. Pokynul som Kankurovi, aby so mnou šiel rýchlo do spálne, kde som spísal svoju žiadosť. Nebudú môcť nič urobiť. Pokiaľ ako Kazekage prenechám post niekomu inému, rada do toho nemôže zasahovať.
„Len tak sa vzdáš Suny?" ozval sa Kankurou, keď si prezeral rozhádzanú izbu, zatiaľ čo som sa skláňal nad stolom a písal prehlásenie.
„Musím, Kankurou. Kvôli nej. V Konohe na ňu nebudú mať dosah. Tsunade ma pochopí, keď sa s ňou porozprávam. Zatiaľ budeme tam a kedykoľvek môžete prísť." pokúšal som sa ho hocijako upokojiť a v hlave som začal plánovať.
„Ale už sa nebudeš môcť vrátiť. Uvedomuješ si to?" zašepkal a zotrel si z tváre farbu. Na moment som sa na neho pozrel a prikývol.
„Si ochotný to všetko urobiť kvôli nej..." žasol a chytil sa za čelo.
„Ja ju milujem, Kankurou. Milujem ju... nemôžem stratiť lásku, keď som ju konečne našiel."

Byokiho znova strčili na samotku. Ležala som na zemi lebo mi ostalo strašné teplo. Vždy mi studená zem vadila, ale teraz prišla vhod. Celý deň mi totižto nebolo nejako najlepšie. Stále som mala nevoľnosti, pociťovala som bolesti hlavy, srdce mi rýchlo a silno bilo a nemalo ani prečo. Hľadela som do tmavého stropu, zrazu sa pomerný kľud na chodbe vo väznici zmenil na hlasné až ohlušujúce kričanie nukeninov a zločincov.
Do pekla, čo tak vrieskajú? V tom sa pri mojej cele zastavil ninja a človek, ktorý bol s ním, bol nižšej postavy. Niečo si rozprávali, no ja som nerozumela cez ten hluk nič. Mreže sa odomkli a tá osoba si ku mne kľakla a jemne ma zovrela v náručí.

Ten dotyk. Tá vôňa. Ten pocit. To je...
,,Som tu... som pri tebe," Gaara!
To je Gaara. Prišiel si po mňa. Nevidela som ho vôbec, no cítila. Nezmohla som sa na nič iné ako na vyslovenie jeho mena. Nemala som silu. Niečo mi obviazal okolo očí, aby mi slnko neublížilo. Vzal ma opatrne do náruče a vynášal preč. Konečne idem odtiaľto.
Neviem ako sme sa dostali do jeho domu, či pešo alebo pieskom. Netuším, lebo som začala strácať vedomie. Vlastne som prvý moment ani nevedela, či sme u neho, len som typovala. Kde inde by ma mohol zobrať, však?

...prebúdzal ma pocit tepla na jednom mieste na pokožke. Pomaly som otvorila oči a videla pred sebou tú krvavočervenú šatku. Drobné kropaje svetla, čo presakovali cez ňu, ma oslepovali. Mala som tak precitlivené oči.
„G-Gaara,“ zamrnčala som.
„Pri tebe je Temari. Jeho sestra,“ prehovorila žena.
„Te-Temari? Je Gaara v poriadku? Je zdravý? Čo s ním je?“ musela som vyhrnúť na ňu hŕbu otázok, lebo mi prišlo zvláštne, že pri mne nie je Gaara.
Uvedomila som si, že tým, že je Temari pri mne, súrodenci už vedia, že som u neho bola. Vlastne celá Suna. Istotne sú na neho všetci veľmi nahnevaní. Aj jeho sestra mala trocha zatrpknutý tón.
„T-Temari,“ sakra, to moje chrapčanie mi lezie na nervy, „prosím nehnevaj sa na brata. Celé je to moja vina. Ja som vtrhla do jeho domu, ja som ho tu zžierala celé tie mesiace. Kvôli mne všetko riskoval.“
„Zžierala?“ zmätene zo seba vyhŕkla.
Odkašlala som si, aby som toľko nechrchlala a z toho mierne zastonala od bolesti: „Tri mesiace sme bývali pod jednou strechou a z duše sme sa nenávideli. Bola som voči nemu veľmi arogantná a on to nakoniec nevydržal a skoro ma v záchvate zúrivosti zabil.“
„Č-čo prosím?“ znela ešte viac mimo než predtým.
„No potom... behom jednej noci sa všetko zmenilo.“
„Čo sa stalo?“ prestala ma teplou hubkou umývať a čakala na odpoveď.
„Zamilovala som sa do neho,“ nadvihla som hlavu a otočila smerom odkiaľ išiel jej hlas.
„Ty a Gaara...“
„Úprimne tvojho brata milujem a nikdy sa to nezmení.“
„Mám ti povedať pravdu? Vieš... keď som sa dozvedela, že ťa Gaara u seba skrýval myslela som, že teba zabijem a jeho prizabijem. Potom sa nám Gaara priznal, čo k tebe cíti a začala som trocha meniť názor. Potom ako ťa teraz Gaara vyviedol z väzby ti musím niečo povedať,“ trocha sa odmlčala, potrebovala vziať odvahu na ďalšie svoje slová.
„Môj najmladší brat sa musel zblázniť a zbláznil sa. Do teba. Doteraz som si myslela, že si ho len využila, aby si prilákala k nám Akatsuki, ale... teraz vidím, že aj ty miluješ jeho... a práve preto ťa Gaara berie teraz do Konohy, aby ťa tam ukryl a ja len s veľmi ťažkým srdcom prijímam post Kazekageho.“

Čože? My ideme do Konohy?! A on sa vzdáva svojho postu?!
„Gaara poď sem! Itami sa prebrala,“ spoznala som hlas môjho najlepšieho priateľa, Kankura.

„Stratiť," zašepkal a sadol si na posteľ.
„Žasnem, ako sa to tu všetko vyvŕbilo. Stať sa Kazekagem bol tvoj sen a teraz to zahadzuješ. Ale ty si vždy vedel, čo robíš. Nebudem ti to zazlievať." Znovu sa poobzeral.
„Prečo tu máš taký bordel?" spýtal sa odrazu a zadíval sa na oblečenie pohádzané po zemi. Odvrátil som zrak a rýchlo dopisoval záver.
„Hmm... takže ona tu s tebou spávala?" spýtal sa takým zvláštnym hlasom, až som cítil, ako mi v krku vyschlo. Snažil som sa sústrediť na to, čo píšem, ale vedel som, že čaká na odpoveď. Pozrel som sa na neho a videl, ako drží v jednej ruke osušku. Itaminu osušku. Asi som v tej sekunde očervenel, lebo som cítil neskutočnú horúčavu. Stavím sa, že som taký červený ako moje vlasy. Kankurovi z ruky vypadol uterák a chvíľu na mňa hľadel v nemom úžase. Potom sa zvalil na chrbát do postele a dlaňami si pretrel oči.
„Fuu, tak môj mladší brat a moja najlepšia kamarátka spolu-"
„Už to mám," precedil som pomedzi zuby a rýchlo preložil papier na dve polovice. Vložil som ho do obálky, zobral vosk a šťukol zapaľovačom. Počkal som, než sa roztopí a otlačil som tam prsteň, ktorý som mal na prstenníku. Patril otcovi a bol to pečatiaci prsteň Kagov. Kankurou sa postavil a s menším uchechtnutím sa vybral von z izby.
Na moment som sa pozastavil a rukou si prehrabol vlasy, pretože mi ofina padala do očí. Vzdychol som si. Sám som mal strach z toho všetkého, ale snažil som sa nepripúšťať si ho. Otvoril som skriňu, ale potom som to vzdal. Nemôžem zobrať naše veci. Nie je čas a nemám to ako odniesť do Konohy. Zobral som len čisté veci pre Itami. Naposledy som sa poobzeral, než som za sebou zatvoril dvere.

„Gaara, poď sem! Itami sa prebrala!" ozval sa Kankurov hlas z obývačky a tak som sa zvrtol na päte a vybral tým smerom s listom v ruke. Zbehol som rýchlo schody a zbadal, ako Itami leží na pohovke. Hlavou zmätene pohybovala zo strany na stranu a očividne sa snažila zistiť, či som tam. Podal som Temari oblečenie a list pichol do ruky Kankurovi. Kľakol som si k nej a chytil ju za bradu. Na moment zamrzla a potom sa strhla. Sprudka vydýchla, keď som jej upokojujúco prešiel prstom po spodnej pere.
„Gaara," zašepkala zastretým hlasom a jej ruky sa snažili nájsť moju tvár. Chytil som jej ich a premiestnil si ich na svoje ramená. Okamžite ma začala prehmatávať a zbadal som, ako si vydýchla úľavou. Cez popraskané pery sa jej vydral menší úsmev.
„Kankurou, dones prosím ťa vodu," zamrmlal som, keď som si spomenul, že obaja moji súrodenci sú v miestnosti so mnou a sledujú nás. Rýchlo som jej obviazal všetky rany, ktoré mala vydezinfikované od Temari. Chytil som tričko a zdvihol jej ruky. Pretiahol som ho cez ňu a opatrne ju postavil, podopierajúc ju zozadu. Temari medzitým súkala jej nohy do nohavíc. Kankurou sa takmer potkol o koberec, ako sa ponáhľal priniesť pohár.
Vložil ho Itami do rúk a ona sa opatrne napila. Kankurou ju jemne potľapkal po ramene.
„Kankurou," ozvala sa odrazu a teraz už prázdny pohár držala od seba. Jednu ruku som jej ovinul okolo pásu a pritisol si ju tým k sebe, aby mi nespadla a druhou som zobral pohár, ktorý som položil na stolík. Potom som ju oboma rukami zozadu chytil a sledoval, ako sa snaží Temari vymotať z jednej nohavice Itaminu nohu. Čierne vlasy zlepené od špiny jej splývali na chrbát a nevidel som cez ne na Kankura, ktorého očividne zaskočilo, že ho oslovila.
„som taká rada, že si tu." zašepkala a sklonila hlavu.
„Aj ja som rád," v Kankurovom hlase sa ozvala úľava a prešiel bližšie k nej, no len toľko, koľko mu dovoľovala Temari, ktorá sa krčila na zemi.
„Prepáč mi za vtedy, čo som ťa skoro... Nevedel som, že si to práve ty." ospravedlnil sa a tiež sklonil hlavu v pokornom geste.
„To je v poriadku, každý chybuje." opäť som na jej hlase počul úsmev. Bola taká odvážna, taká silná.
„Nikdy som na teba nezabudol. Vždy budeš moja najlepšia kamarátka." ruku, ktorú mal vo vreckách vytiahol a chytil tú jej do svojej. Itami na moment stuhla a cítil som, ako sa jej srdce rozbúchalo.
„To je ten kameň, ktorý som ti dala-"
„Na znak priateľstva. Vždy ho nosím so sebou." dokončil Kankurou a opäť ruku stiahol späť, aby si do vrecka mohol uložiť jeho pamiatku na ňu.
„Ďakujem." zašepkala vďačne, keď sa Temari postavila a zapla jej nohavice. Bože, tak moc schudla za ten čas čo tam bola. Takmer jej spadli, ale Temari okamžite vytiahla opasok, ktorý mala okolo vlastných nohavíc a prestrčila ho cez pútka.
„Čo teraz s nami bude?" spýtala sa, keď som ju opäť pokladal na pohovku a bral topánky, aby som jej ich mohol nazuť. Medzi tým si Itami dala šatku dolu z očí a so zatvorenými očami si zviazala vlasy do dlhého chvosta a pokúsila si navliecť si plášť. Opäť si šatku uviazala okolo hlavy a vydýchla si.
„Ideme do Konohy. Porozprávam sa s Tsunade a neskôr uvidíme čo budeme robiť." prehovoril som tlmeným hlasom a pozrel sa na svojich súrodencov, ktorí sa mierne mračili. Nepáčilo sa im, že nemám nejaký plán.
„Temari vravela, že sa vzdávaš postu Kazekageho." zašepkala Itami a zovrela moje ruky vo svojich.
„Áno," zamrmlal som a oslobodil si svoje ruky od tých jej, aby som mohol spraviť pár pečatí a poslať Tsunade správu, že prichádzame.
„Musíme ísť, zdržali sme sa veľmi dlho. Temari, Kankurou má u seba list. Len čo odídeme, zvolaj radu a predlož im ho. Mám právo vymenovať ťa za svojho nástupcu, keďže som ešte stále Kazekage. Nemôžu ti do toho zasahovať. Za moje správanie nenesie ani jeden z vás následky a to jasne prízvukujte a robte, čo uznáte za vhodné. Len čo odtiaľto odídeme nebudú na nás mať dosah a nebudú vedieť, kde sa nachádzame. Pošlem vám neskôr správu." rýchlo som hovoril a bral si tykvu, ktorú som si prehodil cez plece. Sklonil som sa k Itami a podoprel ju.
„S tou sádrou budeš musieť vydržať do Konohy." povedal som jej, načo prikývla a pozrel som sa na Kankura a Temari.
„Gaara, snáď sa čoskoro uvidíme." zašepkal Kankurou a Temari stisla pery.
„Dávajte na seba pozor." ozvala sa po chvíli, ale to už som robil pečate, pretože som cítil množstvo chakry, ktorá sa hrnula k môjmu domu. Už si pre nás idú. Rozsypal som sa na zrnká piesku a ocitol sa v ničote. Zvieral som mlčanlivú Itami stále tuhšie a keď som usúdil, že sa už nachádzame za hranicami Zeme vetra, zhmotnil som nás do normálnej podoby. Toto už musíme prejsť peši, ale večer tam budeme. Použil som piesok, ktorý sa sformoval pod nami a položil naň Itami. Vyzdvihol som nás do vzduchu a vybral sa na ten smer, kde ležala Konoha.

Bolo počuť svižné dupotanie dole schodmi. Keď som zaznamenala dotyk na brade zľakla som sa, no upokojil ma šteklivý pocit na spodnej pere. Gaara. Bola som tak šťastná, že je v poriadku a pri mne. Rukami som behala po jeho ramenách. Áno... je to on.

Začali ma obliekať. Bolo zvláštne a dosť stiesňujúce, že ma museli dvaja ľudia obliekať. Taký pocit bezmocnosti a neschopnosti asi už nikdy nezažijem.
Po tom ako som sa osviežila pohárom vody od Kankura som sa neudržala: „Kankurou, som taká rada, že si tu.“
Bála som sa, že so mnou už nikdy neprehovorí. Veď sa zo mňa stal nukenin, odišla som bez toho, aby som sa rozlúčila. Čo chudák musel prežívať, keď zrazu zistil, že Itami už nie je v Sune. Musel sa báť a hnevať zároveň. Nevedela som ako presne bude na to reagovať. Tak veľmi mi celé tie roky chýbal.
Uľavilo sa mi, keď mi moju vetu úprimne opätoval. A jeho ospravedlnenie ma dojalo a veľmi pookrialo. Jeho dlaň vyhľadala moju a ja som v nej nahmatala...deväť rokov starý kamienok priateľstva, do ktorého som vyryla jeho iniciálu.

On celé tie roky na mňa myslieval a nezabudol. On nezabudol. Nezmohla som sa na nič iné ako ďakujem .Tak veľmi by som chcela ostať chvíľku s ním a porozprávať sa o všetkom za ten čas, čo sme spolu neboli, no nebolo času. Čoskoro sme boli už mimo hraníc Krajiny Vetru. A ležiac na piesku sme smerovali do Skrytej Listovej dediny.

Cez šatku som zaznamenala len to, ako slnko stráca svoju moc a preberá to zaň Mesiac. Keď už bola úplná tma začula som Gaarov hlas: „Mali by sme už zastaviť.“
„Kde sme teraz približne?“
„Nie som si úplne istý, lebo idem do Konohy takto prvý krát, ale ideme od poobedia a je hlboká noc... môžeme byť tak v polovici cesty,“ cítila som ako sa piesok podo mnou zastavil a začal pristávať.
Napokon piesok potichučky doľahol na zem a ja som si odviazala šatku na očiach. Trvalo mi hodnú chvíľu než som zvládla zniesť svetlo hviezd. Z očí mi tiekli slzy a pálili ma, ale ja som ich skalopevne držala otvorené. Hviezdy boli nádherné. V tom mi ich zastrela silueta niečej postavy. Okamžite som mykla smerom od nej, no ona na mňa prehovorila: „Itami, kľud. To som ja.“

Kto iný ako Gaara by to mohol byť? Len... ja som tak zdeptaná z tmy a tmavých siluet v nej. Ďakujem veľmi pekne, Byoki. Teraz mám doživotný panický strach z tmy. Mrzuto som sa Gaarovi ospravedlnila a on začal niekde naokolo mňa behať a podľa zvuku som počula, že berie drevo na oheň.

Srdce z toho ľaku mi ukrutne bilo a ja som sa pokúšala ukľudniť. Nebolo to ľahké. Aj keď bol Gaara pri mne, veľmi som sa bála. Všetko okolo mňa bolo tak temné. Očami som behala po stromoch naokolo týčiacich sa nado mnou. Zastavila som sa až, keď som znova uzrela hviezdy. Zadívala som sa na ne a znova ich obdivovala. Svetlo z hviezd bolo síce tlmené svetlom z Mesiaca, aj tak žiarili úžasne. Boli tak kľudné až na jednu. Stále šialene blikala na zelenú, červenú, modrú a žltú. Bola rovnako zbrklá ako moje bijúce srdce, ktoré sa nie a nie ukľudniť. Oči som premiestnila na druhú stranu, kde sa zas silno svietil jeden bod. Hm... to bude asi planéta. Na hviezdu moc malé. Zavial vietor a ja som sa započúvala do šumenia lístia a šuchotania trávy. Ako dávno som ten krásny, prírodný zvuk nepočula. Tak krásny a upokojujúci.

„Za chvíľku tu spravím oheň. Aspoň si tvoje oči zvyknú na svetlo,“ prehovoril Gaarov hlas a ja som sa otočila za ním.
S námahou, ale predsa som sa posadila a oprela o strom a sledovala Gaarov obrys, ktorý bol vidieť len vďaka svetlu z hviezd a Mesiaca. Robil ohnisko. Po pár minútach Gaara fúkal do zárodkov ohňa a o pár sekúnd vyliezol spod konárikov a zopár pergamenov malý plamienok, ktorý sa rozrástol do mohutného ohňa. Postupne si moje oči začali zvykať. Dívala som sa na praskajúci element a rýchlo klipkala očami. Gaara sedel vedľa mňa a díval sa na mňa celý čas. Cítila som jeho pohľad.

„Gaara,“ otočila som sa na neho a po niekoľkých týždňoch som uvidela tvár svojho milovaného muža.
Bol tak nádherný. Jeho tvár zalieval zvláštny pohľad. Bola to láska, spojená s ľútosťou a šťastím i starosťami. Jeho bledé líca nadobudli teraz farbu ohňa a ja som sledovala ako sa plamene ohňa mihotajú v jeho oceánových očiach.
Chcela som mu toľko toho povedať. Myšlienky mi v hlave prelietavali a ja som nevedela, ktorú mu mám povedať skorej, no jedna vec predbiehala všetky ostatné... a to tá, že ho nadovšetko milujem.

Myslel som si, že to do večera stihnem, ale nejako som to precenil. Stmievalo sa a ja som sa rozhodol, že večer strávime v lese. Nechcel som riskovať, že po tej tme zablúdim.
Rozrobil som oheň a sadol si vedľa Itami. Videl som, ako sa snaží privyknúť na svetlo z ohňa a bolo jej to nepríjemné, ale po chvíľke obrátila svoju tvár na mňa. Bože, ako strašne som o ňu mal strach. Ako hrozne mi chýbala, ako som mohol dopustiť, aby jej tak ublížili?
„Si tak moc zranená. Mám dojem, akoby ti pribudli ďalšie rany," zašepkal som, keď som si spomenul na svoju poslednú spomienku na ňu. Bola vtedy menej doráňaná ako teraz. Prisunul som sa k nej a dovolil jej, aby si hlavu oprela o moje plece.
„ANBU sa zo mňa snažili vytiahnuť informácie." zaťal som sánku a tvár si zakryl dlaňami. Mal som také nervy... oni ju mučili. Trýznili toto krehké dievča. Čo všetko si ešte musí vytrpieť?!
„Už ta nikdy neopustím. Ani na sekundu." sľúbil som, keď som ucítil, ako mi odkrýva ruky a berie moju tvár do svojich. Pousmiala sa a priložila svoje pery na moje líce.
„Už nás nič nesmie rozdeliť," zašepkala a odklonila sa.
„Bála som sa, že si na mňa zabudol," zamrmlala po chvíli a pozrela sa na hviezdy.
„Oklamali ma. Povedali, že si v kritickom stave a preto k tebe nemôžem ísť. Mal som strach, že ti prihorším a tak som nechcel riskovať a... oni ťa zatiaľ..." nevedel som, ako to mám pomenovať. Úplne mnou drásalo zúfalstvo.