Láska, viera, túžba a sny...15

Prešiel jeden celý týždeň odo dňa, kedy som sa konečne prebral. Pustili ma z nemocnice, len čo si boli istý, že výsledky mám dobré. Nik ku mne za ten čas, čo som tam strávil nemal prístup a ja som sa s nikým nechcel rozprávať. Okrem jednej osoby... ku ktorej mi nedovolili. A úprimne... ani som nechcel riskovať, že by som jej len prihoršil. Každý deň mi hovorili, že jej stav sa nezmenil a ja som jej nechcel svojou prítomnosťou nejako prihoršiť.

Sedel som v kancelárii a sledoval všetky papiere, ktoré som mal vypísať. Celú kanceláriu som mal zaplnenú. Už som aj zabudol na svoje povinnosti a teraz som to mal na starosti. Schytil som prvý z papierov a zadíval sa naň. Bol to papier z Konohy, kde sa mi Tsunade ospravedlňovala, že Kankurou a Temari museli odísť pre nášho feudálneho pána, ale ona nemohla poslať žiadneho zo svojich ninjov, lebo väčšina bola na misiách a ostatní boli potrební v Konohe. Odpísal som jej a zložil ho. Temari a Kankurou boli niekde v polke cesty, ešte len. Podľa správy odišli z Konohy len včera, takže som rátal, že ich najneskôr uvidím až o niekoľko viac dní. Museli zostať s feudálnym pánom, čo znamenalo že iba tam sa zdržia minimálne päť dní, lebo ten starec má na všetko čas. A potom cesta do Suny... bude to viac ako desať dní. Za ten čas si ma rada pekne podá.
Ako schválne, práve v tej sekunde dnu vošiel Baki a oznámil mi, že rada starších zvolala nečakanú schôdzu.
Vstal som od stola, vytvoril si dva klony, ktoré som nechal robiť moju prácu a so srdcom bijúcim až niekde v hrdle som šiel do konferenčnej miestnosti. Po celý čas sme spolu neprehovorili. Baki asi aj chcel niečo povedať, no asi si to vždy rozmyslel.

Dvere sa za mojim chrbtom zatvorili a ja som sa zadíval na niekoľko členov, ktorí sa na mňa pozerali s nechuťou, údivom, či nechápavými výrazmi.
Ani som sa neobťažoval sadnúť si. Stál som pri svojom mieste ako skutočný vinník a čakal, kým začnú hovoriť. Nesnažil som sa tváriť na niekoho, kto je vo všetkom nevinne.
,,Takže," začal jeden z nich a zmeral si ma, ,,Máte nejaké vysvetlenie pre to, čo sa udialo v posledných dňoch, či dokonca by som si trúfol povedať mesiacoch?" dlane mi zvlhli, ale opätoval som mu pohľad. Keď teraz skloním hlavu, bude to znamenať, že sa vzdávam.
,,Itami Kaede prišla jedného večera až ku mne domov. Chcela jedinú vec, vrátiť sa do Suny. Za to, som mohol poskytnúť všetkým ostatným Kage informácie ohľadom Akatsuki, ktoré sú potrebné. Keďže Akatsuki vedia, že ona má tie informácie, rozhodol som sa nechať ju u seba a chrániť ju. Je jasné, že by ju tam vonku zabili. Pomedzi to som sa snažil spraviť všetko pre to, aby sa sem mohla vrátiť, len aby som tie informácie získal. Keďže sme to už mali na dosah, obaja sme mohli splniť svoju časť dohody, no pred niekoľkými dňami sa tu ukázali Akatsuki, ktorým sa ju podarilo vypátrať. Nepýtajte sa ma ako, neviem. Vzhľadom k tomu, že som dostal hlásenia, šiel som von zo Suny, aby som sa vyhol tomu, že by na ňu zaútočili. Ona prišla za mnou a čo sa stalo, predpokladám, že ste si už domysleli. Nič viac, nič menej." prehovoril som rýchlo, pretože sa mi to ani nechcelo vysvetľovať.
,,Ako Kazekage si nemôžete robiť úplne čo chcete. Aj napriek všetkému ste mohli ohroziť Sunu a ukrývali ste u seba nukeninku. Shigeo-sama navrhol, aby sme vás odvolali z funkcie. Budeme o tom hlasovať, len si to musíme nechať prejsť hlavou, takže vám neskôr dáme vedieť, kedy sa opäť stretneme." nemalo zmysel obraňovať sa, či niečo namietať. Ortieľ už bol nado mnou vyrieknutý. Shigeo má veľkú moc a väčšine sa nepáčilo, ako som sa zachoval. Ale byť Kazekagem, pre to som bojoval.
,,Chcem len, aby ste vedeli, že som sa snažil pomôcť všetkým v tejto veci ohľadom Akatsuki. Nerobil som to iba kvôli sebe. Myslel som na Sunu viac, ako si myslite a ochraňujem ju vlastným životom. Vybral som si to a nemám pocit, že by som v tomto ohľade niečo pokazil. Itami je síce nukeninka, urobila chyby, ale zamyslite sa. Ak by ju zabili, naše šance poraziť Akatsuki by boli menšie, ako len nulové, pretože o nich stále nič nevieme." pozrel som sa na Shigea, ktorý si odvrkol a naklonil sa k jednému z členov rady, ktorý bol po jeho pravici, aby mu niečo povedal. Ten prikývol a tiež sa na mňa opovrhujúco pozrel.

,,Suna si ma vybrala ako Kazekageho. Vybrali ste si ma aj vy. Myslím, že ste vedeli, prečo to robíte. Nikdy by som nezradil krajinu, ktorú milujem. Robil som len to, čo som považoval za správne." Svoj pohľad som zabodol rovno pred seba na jedného z najnormálnejších členov rady a čakal na jeho reakciu.
Shimo prikývol, keď si vypočul moje slová a vzdychol si.
,,Zasiali ste do nás pochybnosti. Uznávam, že to čo vravíte má zmysel a v mnohom máte pravdu, ale je nás tu viac a budeme sa o tom musieť ešte sami poradiť, než sa rozhodneme k ďalším krokom." Prehovoril mojim smerom a preložil zopár papierov.
,,Hai." prikývol som a otočil sa na odchod.
,,Dáme vám vedieť, aby ste sa zastavili, keď sa rozhodneme." Shimo istým spôsobom držal moju stranu, ale za to Shigeo sa tváril, akoby vyhral lotériu. Cítil som jeho uškŕňajúci sa pohľad na svojom chrbte po celý čas, čo som kráčal k dverám.
Baki vyšiel hneď za mnou a zastavil ma na chodbe.
,,Gaara, veľmi si si priťažil. Neviem vôbec, ako sa rozhodnú, ale nepáči sa mi vývin situácie. Prosím ťa, teraz sa staraj iba o chod dediny. Nič viac nerieš." starostlivo mi položil ruku na plece a pozrel sa na mňa takým zvláštnym výrazom, ktorý som nevedel identifikovať.
,,Baki, príjmem ich rozhodnutie... teraz to už nie je na mne, ale na nich."

Nasledujúce tri dni bol Byoki...ešte ako tak normálny. Áno, striedal osobnosti, no dalo sa to zniesť. Konečne som aj zistila, že s kým to vlastne vykecáva. S Mandov...síce nemám poňatie, či „to“ alebo „ona, on“ skutočne existuje, no každopádne to bolo tenké fialové potrubie vedúce vodu preč. Možno to má niečo spoločné s Orochimarom. Chvalabohu, že na neho som počas deväť rokov nenarazila.
Po tých spomínaných troch dňoch, začal Byoki akosi pridávať na tej svojej agresívnej stránke osobnosti. Vždy bol trocha taký, no ono sa to zo dňa na deň vyše a vyše stupňovalo. Raz sa s Mandov tak pohádal, že ho začal škrtiť. Logicky – nepodarilo sa mu to, lebo Manda je vlastne potrubie, no narobil pri tom také vreskoty, že som mala vždy hrče v krku. A k tomu všetkému: pár krát som zvracala. Musím mať otras mozgu, jednoznačne. A ani mi to h*jzli nepovedali!

Po týždni to s Byokim bolo naozaj zlé. Katastrofálne. Na zbláznenie. Byoki mal stavy kedy kričal totálne nezmysly, ale také, že som si to nevedela dať dokopy a dokonca mu niekedy nebolo rozumieť. Jediné slová, ktoré som mu rozumela: had, čierna operačná miestnosť, ihly.
Čas od času mi ho bolo ľúto, no tieto veci sa zhoršili, keď sa začal na mne vyvršovať a desiť ma.

„...Itami,“ šepot ma zobudil z krásneho snu o Gaarovi, „Itami...“
„Čo je, Byoki? “ až po mojej otázke som si uvedomila, že jeho dych mi naráža na tvár.
Stŕpla som.
„Itami...vieš čo? “
Bože môj, začínam sa báť...naozaj neviem, čo má v úmysle. Nemôžem sa vôbec brániť!
„Čo? “ snažila som sa zatajiť des, ktorý ma začal úplnú napĺňať.
Všade naokolo bola tma, vôbec nič som nevidela.
„Nebudeš mať len zlomené rebro, ale všetky kosti v tvojom tele rozmeliem na prach! “

Už zase tá veta...druhý krát ju počujem. Prvý bol Gaara a teraz on. Zatajila som dych a znova sa do mňa nahnal pocit, ako keď mi Gaara zvieral hrdlo a tlačil ma k stene. A ani som sa nenazdala a mužská ruka mi zatlačila nechty do šije a škrtila ma. Moje ochabnuté ruky sa snažili brániť sa, ale bolo to úplne marné! Bože, veď ja tu umriem!!! Nezmohla som sa ani na krik o pomoc. Jeho dlaň ešte stále nepovoľovala. To zovretie nebolo také silné ako Gaarove, no ani tak som sa nemohla dobre nadýchnuť.
„Itami,“ znova prehovoril a ja som chcela mu odrezať ruku aj s jeho jazykom, „počula si? Všetky tvoje vnútornosti pôjdu von!!! “ cítila som ako mi štítna žľaza klesá do krku.

S bolesťou akú som ešte nikdy nezažila a vlastným krikom som odstrašila Byokiho a kričala o pomoc. Ninjovia hneď pribehli a Byokiho odviedli na samotku. Ach, ako dobre.

Po ďalších dňoch...som psychicky ako úplná troska - úplná. Nespím. Nejem. Zvraciavam. Každú malú chvíľku, ktorú zaspím, tak hneď preruším strhnutím sa. Bojím sa o holý život. Byoki ma neustále v noci budí fyzickým násilím alebo hrôzostrašnými, nechutnými, zvrátenými, morbidnými rečami o tom ako ma v noci zabije. Pekne pomaly.

Čo myslíte, môže to byť aj horšie?
Odpoveď znie ÁNO.

Piesočný ANBU ma odviedli do vypočúvacej miestnosti a tam sa pokúšali dostať zo mňa informácie, no ja som sa vyjadrila, že ich poviem len Kazekagemu, lebo je to veľmi dôležité a prísne tajné. A oni? Vraj to majú zistiť za každú cenu. Do prd*le, čo sa v tej Sune deje? Gaara im to nepovedal o stretnutí kage v Snežnej? Ale...Gaara by ma nikdy nedal mučiť. Nedokázal by to! Do pekla! Isto má v tom prsty ten podliak Shigeo!
Potom, ako som im nechcela povedať nič...neverila som tomu, že to spravia. Nenapadlo mi to. Asi sú veľmi zahorklí, že som im zabila člena rady.

ANBU ma začali mučiť. Ja...ja, užívateľka genjutsu som sama bola v ňom zajatá a tam mi spôsobovali bolesti, aby som konečne otvorila ústa. No, tie piesočné zvieratá ma tak vyčerpali, že som stratila vedomie a prebudila sa na cele doráňaná, domodrinovaná. Takže...to nebolo len o genjutsu?
Asi som to v posledných štádiách ani nerozoznávala. Do toho všetkého zase Byoki. Ani nepamätám už dňa, kedy by bol normálny. Nemôžu ma nikde inde dať, lebo väznica je plná. Som zúfala a bezmocná, som troska. Nemôžem sa ani hýbať. Nič. Navyše ma prestali prenášať do jedálne, kvôli mojim zraneniam, takže som v neustálej tme. Goro a Hauro, strážny ninjovia, ktorí mi vždy pomáhali chodiť do jedálne a naspäť, rozhodli, že bude jednoduchšie, ak budem na cele. Ani by som nepovedala, že to je ľahšie. Celé dni len ležím na posteli, všetko ma bolí a počúvam objednávku svojej popravy mojim spolubývajúcim. Chcem ísť odtiaľto!!!

Potrebujem Gaaru. Som bez lásky...takže som bez všetkého. Opustil ma snáď? Veď on je vodca dediny, shinobi, ktorý chráni stovky životov obyvateľov na úkor toho svojho. A práve on, ktorý má ísť príkladom pre všetkých ninjov v dedine sa zaplietol s nukeninkou. Bože...celé je to choré.

Kráčal som tichou Sunou uprostred noci a moje kroky smerovali k domovu, v ktorom keď som bol naposledy, tak tam na mňa čakala ona.
Teraz tam bude ticho a samota, dvaja spoločníci, ktorým som dával prednosť každý večer, keď som sa tam vracal a nakoniec som ich vymenil za drzé, arogantné, uplakané, ustráchané a hlučné dievčatko.

Zastal som pred dverami a zadíval sa na ne. Dievčatko? Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Vtedy som ju bral ako slabé dievčatko, ale v skutočnosti bola silnou ženou, na ktorú som si tak zvykol, že bez nej nechcem byť sám. A nakoniec som sa do nej zamiloval.
Strčil som kľúč do zámky a párkrát ním potočil. Otvoril som dvere a díval sa do tmy tej neznámej a zároveň tak známej samoty. Vstúpil som dnu a zabuchol za sebou. Ani som nezapínal svetlo. Vyšiel som rovno do svojej izby a otvoril dvere. Všade na zemi boli pohádzané jej veci. Ako sa ponáhľala, osušku nechala na zemi, posteľ som mal celú rozbombardovanú a na zemi ležali moje veci, ktoré tu nosila.

Stál som vo dverách ako tieň a díval sa na všetko nevedno ako dlho. Keď som sa po niekoľkých minútach spamätal, zhodil som zo seba veci a šiel do sprchy.
Bože, ako mi ju všetko pripomínalo. Celý dom, všetky steny boli presiaknuté jej smiechom a vôňou. Každý krát, keď som zatvoril oči, tak sa mi vybavila jej tvár a dlhé čierne vlasy. Zosunul som sa po stene a sadol si na zem. Slzy sa mi miešali s vodou, ktorá mi stekala po tvári a celé telo sa mi chvelo od potláčanej úzkosti. Ako som sa bál, že sa jej niečo stane, že sa jej prihorší. Musím počkať, kým bude v poriadku a potom... urobím všetko pre to, aby tu mohla zostať. Presvedčím radu, že nie je nebezpečná. Urobím pre to čokoľvek.
Keď som sa asi po hodine spamätal, obliekol som si svoje pyžamové nohavice, prisunul si kreslo k posteli a sadol si doň. Nechcel som si ľahnúť do postele, lebo som vedel, že bude celá raziť jej vôňou a ja som chcel, aby už bola pri mne.

Som vo väznici asi dva týždne a niečo, ale mám pocit, že som tu zavretá celé roky. Dni tu ubiehajú strašne pomaly, bolestivo a v strachu o svoj život. Byokiho bláznenie začali psychiatri tlmiť liekmi. Avšak, lieky mu dávajú iba cez deň, aby nerobil problémy na vychádzkach a v jedálni, kedy aspoň chvíľku som bola sama. Takže za bielych hodín to nebolo také strašné...no v noci, keď je zavretý a nie je „nebezpečný“ ...je to príšerné. Cítiť sa lepšie ani necítim.

Predstavte si to...ako tak spíte a zrazu vás zobudí vreskot ako o život. Váš spolubývajúci zoskočí z postele nad vami a začne sa kadejako zvíjať na podlahe a vrieskať. Po chvíľke sa postaví a začne škriabať nechtami do steny a nakoniec sa snaží Mandu uškrtiť. Potom, ako mu Manda zdrhne, svoju zlosť obráti na mňa. Buď fyzicky alebo slovne. Obidve sú hrozné. Tma. Všade naokolo tma. Vy nič nevidíte a nemáte poňatia, či tento výdych je ten posledný.
Od Haura som sa dozvedela, že Byoki jedného spoluväzňa už mal...no po dvoch mesiacoch ho zabil v spánku. Výborne. Takže mi ostáva asi šesť týždňov života.
Jeho slovné aj fyzické útoky sa z noci na noc zhoršujú a najhoršie je, že ja sa nedokážem ani pohnúť. Keby som dokázala aspoň načerpať chakru, aby som ho dostala do genjutsu a mala s ním pokoj, no som neustále unavená, hladná a nevyspatá, takže ju nemám ako načerpať. ANBU mi zbytky chakry pri vypočúvaní odsali. Žiadny oddych – žiadna chakra.

Na ďalšie ráno prišli ANBU a znova ma vypočúvali a chvíľku aj mučili. Do prd*le!!! Čo si oni myslia? Beztak je človek vyčerpaný a toto mi určite pomôže. Fakt má človek silu sa s nimi rozprávať. Na tretí krát, keď došli po mňa ANBU som sa im pri vypočúvaní zložila a prebudila sa na Byokiho kriky - bola som v temnej cele a nevládala ani klipkať očami.

TMA MA DESÍ. MÁM Z NEJ STRACH, HRÔZU A POSTUPNE MA ÚPLNE ROZOŽIERA...

Sune som sa naplno venoval a prácu som mal vykonanú behom pár hodín. Hoci som bol strašne vyčerpaný, do domu som sa vracal iba najesť sa a osprchovať. Nespával som takmer vôbec, tak ako kedysi. Trávil som všetok čas meditáciou, alebo som len sedel na streche nejakej budovy a sledoval všetko naokolo. keď už som mal stav, že som si nevidel pred oči a potreboval som spánok, vždy som zaspal v kancelárii za stolom. A takto mi to vyhovovalo. Nemohol som v tom dome byť... všetko mi to pripomínalo, že nie som s ňou, že nemôžem, že neviem ako jej je.
O pár dní si ma zavolala rada starších.

Keď som sa postavil do miestnosti nastalo hrobové ticho.
,,Kazekage-sama," oslovil ma Shimo, ako hovorca celej rady a oprel sa do kresla. Zložil som mu poklonu a tak som pokorne sklonil hlavu očakávajúc ďalšie slová.
,,Rada starších sa rozhodla, že zostanete Kazekagem. Vzhľadom k vášmu pôvodu, schopnostiam a zmýšľaniu sme sa rozhodli, že prehliadneme vaše chovanie v poslednej dobe. Dúfame, že si svoju prácu budete plniť tak, ako pred tým a nesklamete našu dôveru." ani som nevedel, či by som sa mal hodiť na kolená a ďakovať alebo sa len otočiť a odísť, no zo srdca mi spadol kameň. Shigeo sa tváril kyslo a znechutene odvracal tvár, no nad tým som sa nepozastavil.
,,Nesmierne si cením šancu, ktorú ste mi dali." prehovoril som, pretože sa čakalo, že niečo poviem.
,,Nepochybujeme o tom," Shigeov uštipačný tón mi zdvíhal adrenalín, ale ignoroval som to.
,,Kazekage-sama, musíme prebrať veci ohľadom zrazu Kage a tak dúfam, že sa dostavíte na ďalšie schôdze." nikdy som na stretnutie s radou nemeškal, ale nevyjadroval som sa k tomu, preto Shigeo si na mňa teraz zasadne viac ako pred tým a bude mi všetko znepríjemňovať. O tom som nepochyboval. Prikývol som, poďakoval a otočil som sa na odchod. Baki sa ku mne pridal v polke cesty a mlčky sme kráčali až ku kancelárii. Len čo sa za nami zatvorili dvere, sadol som si za stôl a nemo civel pred seba.

,,Ako to, že sa rozhodli nechať ma tu?" spýtal som sa Bakiho, ktorý si sadol oproti mne do kresla.
,,Prehlasovali sme Shigea, ale iba o jeden hlas. Keby nebol Shimo zdvihol ruku v tvoj prospech, tak... Hlavne, keď Shimo tam má najväčšiu váhu slova."
,,Shimo bol vždy rozvážny človek, ktorý nad všetkým poriadne premýšľal a zaujímal sa aj o iných," ten človek mal môj rešpekt od samého začiatku, kedy sme sa stretli. Bol som mu vďačný... byť Kazekagem bol môj cieľ, môj sen, moja záchrana pred netvorom.
O niekoľko dní som už sedel v konferenčnej miestnosti a dohadoval sa so všetkými ohľadne mojej cesty na zraz. S Itami som pre istotu prestal počítať, pretože som vôbec nevedel, ako na tom dovtedy bude. A nechcel som riskovať, že by som ju mal nejako ohroziť. Jej osobu som s radou vôbec nerozoberal, pretože som nechcel zbytočne vytáčať situáciu do nepríjemných otáčok.

Len čo sme skončili, vybral som sa do nemocnice. Ubehlo kopec dní a ja som musel vedieť, ako sa má. Otvoril som sklené dvere a vyšiel zopár schodov hore. Len čo som sa ocitol v dlhej chodbe, do nosa mi udrel ten známy nemocničný smrad, až sa mi z toho zakrútila hlava. Prešiel som k okienku a od papierov na mňa vzhliadla mladá žena s čiernymi očami a krátkymi strapatými bielymi vlasmi.
,,Kazekage-sama," ozvala sa prekvapene a odložila všetko bokom. Nebola tu tá sestrička, s ktorou som sa vždy rozprával. Každý krát keď som sa bol pýtať na Itamin stav, bola tu tá istá sestrička. Predpokladal som, že má nejakú inú prácu, alebo možno má dovolenku a preto ju zastupuje táto. Kývol som jej hlavou a pozdravil ju.
,,Dobrý deň, nedávno som tu ležal a so mnou sem priviedli mladú ženu vo vážnom stave." okamžite som prešiel k veci a videl, ako do rúk berie spis a listuje v ňom.
,,Ach, áno, tá nukeninka." zaťal som sánku, aby som jej niečo neodsekol a čakal na jej ďalšie slová.
,,Ale neviem prečo ste prišli sem. Ona tu predsa dávno nie je. Podľa spisov vás prepustili neskôr. Ju odviedli ANBU." pozrela sa na mňa nechápavým výrazom a mne asi sekundu trvalo, než som si uvedomil, čo mi vlastne povedala. Každý jeden sval mi stuhol a cítil som, ako som zbledol.
,,Kazekage-sama," ozvalo sa šokované vyjeknutie niekde za mojim chrbtom a niečo hlasno spadlo na zem. Pomaly som sa otočil tým smerom a zbadal Akirou, ktorá ma ošetrovala, ako na mňa hľadí a preskakuje zo mňa na sestričku za okienkom. Keď mi pohliadla do tváre, v očiach sa jej zračil strach a jednu ruku si položila na ústa.