Láska, viera, túžba a sny...17

Prečítať prosím...

Ospravedlňujem sa, že die pridávam až teraz...fakt...som bola akosi mimo a nespomenula som si. GOME.

Chcela/i by sme poďakovať Kami-chan, za to, že si pridala náš blog do podpisu. Ďakujeme!

Rovnako sme vďačné aj ostatným, ktorí toto spravili tiež... Arigato.

Už som to spomínala v ZK, ale ak by niekto mal záujem: Zakázané ovocie chutí najlepšie . Je to spoluautorská FF s Hikari Animaru. Humor a romantika a miestami bude aj taká štipľavejšia. Je to poviedka na SasuHina.

Ešte jedna vec. Včera som na Facebooku vytvorila skupinu Konožáci na Facebooku a je to malá skupina, ktorá je vytvorená, aby sme si mohli písať cez FB, spoznať sa mimo Konohu a aby sme sa pobavili na obrázkoch a zdielali články alebo iné koninky ohľadom anime a Naruta. Tak ak by niekto z vás mal záujem sa pridať Smiling tak vás radi uvítame. Skupina je uzavretá, takže ju nenájdete, preto ak máte záujem napíšte mi do správy vaše meno na facebooku a ja vás pridám.

Zatiaľ nás tam je pár - Hikari Animaru, KekkeiGenkai, Katema, mestekova, Nanabi Nara ... a možno VY ak sa pridáte

„Už nás nič nesmie rozdeliť," zašepkala a odklonila sa.
„Bála som sa, že si na mňa zabudol," zamrmlala po chvíli a pozrela sa na hviezdy.
„Oklamali ma. Povedali, že si v kritickom stave a preto k tebe nemôžem ísť. Mal som strach, že ti prihorším a tak som nechcel riskovať a... oni ťa zatiaľ..." nevedel som, ako to mám pomenovať. Úplne mnou drásalo zúfalstvo.

Tak, tak to bolo. Klamali mu. Celá Suna ho oklamala, až na jeho súrodencov. Ako to mohli spraviť vlastnému vodcovi? Keď som mala pocit, že ma opustil a povedal si, že to bol len úlet...tak v kútiku duše som dúfala, že to tak nie je a že ma stále má rád.
Pozerala som na hviezdy...drobnučké diamanty na čiernej látke. Sklonila som hlavu a pozrela sa na Gaaru. On sledoval hviezdy tiež. Uprene ich skúmal a nevšimol si môjho pohľadu. Predsa...muži majú menšie periférne videnie ako ženy.

...aké krásne boli tie chvíle, keď som bola zavretá v Gaarom dome celé tie dni. Situácia sa nám obidvom vtedy zdala taká komplikovaná, miestami a pritom, až teraz je. Nemyslela som si, že to môže byť aj horšie. A teraz je to aké? Najhoršie, aké mohlo byť. Gaara sa vzdal postu, bol oklamaný a sklamaný Sunou a ja takmer mesiac zavretá v tme so psychopatom, špinavá, doráňaná a dolámaná. Až som sa musela pousmiať nad tou iróniou...no konečne sme spolu. On sklamaný a ja ubolená, ale spolu. A spolu zvládneme všetko, verím tomu. Bez neho nie som nič iné, ako len tieň bez duše...

„Milujem ťa, Gaara.“

Otočil som na ňu hlavu a celé telo v tej chvíli zalialo teplo a konečne, som sa po tak dlhej dobe cítil uvoľnený.
,,Aj ja teba," zašepkal som potichu a chytil jej ruku do svojich dlaní.
Konečne je pri mne. Po tak dlhej dobe.
,,Určite si unavená. Zajtra dorazíme do Konohy, sľubujem." chcel som, aby si odpočinula.
Musela byť hrozne unavená, lebo oči jej klipkali. Mierne sa pomrvila a prikývla.
Privolal som piesok, ktorý ju podoprel. Nechcel som, aby ležala na tej studenej a tvrdej zemi. Podal som jej červenú šatku.
,,Ráno to bude nepríjemné. Pre istotu si to zaviaž." zašepkal som a nechal ju, nech si ju zoberie z mojej ruky.
Keď sa jej výhľad zakryl, ruky spustila pozdĺž tela a oprela sa. Prešiel som k ohnisku a priložil drevo. Potom som sa vrátil k nej a sklonil sa nad ňu. Zbadal som, ako sa jej pery pohli v úsmeve. Cítila ma.
,,Všetko bude v poriadku. Sľubujem," cítil som jej obavy zo všetkého, čo sa dialo a snažil som sa ju upokojiť.

Nevedel som, čo bude o minútu, ale mal som pocit, že keď sa budem tváriť, že mám všetko pod kontrolou, tak ju to ukľudní. Prikývla a tak som jej vtisol malý bozk na ústa. Panebože! Tak dlho som ju nebozkával! Tak dlho som necítil jej pery, jej chuť. Takmer sa mi z toho pocitu podlomili kolená. Rýchlo som sa od nej odtiahol a sadol si vedľa nej. Oprel som sa o kmeň a chvíľu mi trvalo, než som to rozdýchal. Nemohol by som bez nej existovať. Konečne som našiel ten zmysel. Zbadal som, ako šmátra rukou po zemi. Niečo hľadala. Natiahol som k nej tú svoju a ona mi okamžite zovrela prsty. Až potom si vkľude vydýchla. Takmer som sa pousmial.

Celú noc som zostal hore a sledoval jej sny. Kňučala od bolesti a pokúšala sa prevrátiť. Musel som ju tíšiť. Začínal som mať strach. Musí do nemocnice. Musí za Tsunade.
Ráno, keď vychádzalo slnko, všimol som si, že jej šatka skĺzla ku krku. Opatrne som jej ju napravil a zaviazal jej oči, aby jej svetlo nepoškodilo sietnicu a uhasil uhlíky. Piesok som opatrne sformoval tak, aby ju to nezobudilo a opäť som sa vydal na cestu s ňou.

V noci sa mi stále snívalo o mojom, už teraz chvalabohu, bývalom spoluväzňovi, Byokim. Stále som v sne videla len temnoty a jeho výkriky. Nepamätám si ten sen celý do podrobna, no koniec snu hej. Videla som, ako Byoki škrtí Mandu, avšak nebolo to potrubie ako vždy. Tento krát bola Manda skutočný fialový had.
Namiesto toho, aby Byoki zabil hada, had zabil jeho. Potom sa obrátil na mňa, zasyčal a v sekunde som videla, ako vystrelil ku mne. V momente, ako sa mi zahryzol do krku som sa posadila s zvresknutím a šatka okolo očí mi skĺzla z tváre.
Nahrnulo sa mi do nich také silné svetlo, že ma úplne oslepilo. Nevidela som nič, len pred sebou bielo. Zakryla som si so oči a ručala od bolesti.

Strhol som sa a zastavil piesok vo vzduchu. Obrátil som sa na Itami, ktorej krik mi zaplnil uši tak, až mi skoro praskli. Bol srdcervúci a plný bolesti. Vrhol som sa nej a snažil sa odviazať šatku, ktorú mala na krku. Keď sa mi to konečne podarilo, trasúcimi sa rukami som jej ju viazal okolo očí, zatiaľ čo vzlykala, pri tom som sa snažil nájsť nejaké chlácholivé slová.
,,Už budeme tam, Itami. vydrž. Už len chvíľku. Sľubujem." v diaľke som videl brány Konohy a držiac ju zozadu som prinútil piesok, aby sa pohol.

Bože, takú neskutočnú bolesť v očiach neprajem nikomu. Nikomu. Oči ma pálili, štípali, boleli a neviem, čo všetko ešte. Gaarove ruky mi zaviazali šatku okolo očí a upokojoval ma. Vraj sme skoro v Konohe.
„Mala by si si pospať,“ zrazu sa ozval a jeho hlas znel mierne unavene, ten vznášajúci piesok ho asi už začína vyčerpávať.
„To sa nedá s tou bolesťou,“ namietla som mu.
„Prosím ťa. Tak ti bude lepšie.“
Snažila som sa nevnímať bolesť a viete čo? Ani som sa nenazdala a už som znova upadla do spánku. Bola som za tie týždne s Byokim tak nevyspatá. Jednoducho pri ňom sa nedalo v noci spať. Keď sa neprevaľoval v posteli, tak kričal ako o život a keď nie to, tak sa pokúšal zabiť Mandu alebo mňa.

„...Tsunade, ďakujem,“ začula som Gaarov hlas, ktorý sa mi priplížil do spánku.
„Už mi toľko neďakuj,“ neznámy, majestátny, prísny a autoritatívny ženský hlas mu odpovedal, „spí už dva dni. Mala by sa už prebrať.“
„Je normálne, že tak dlho spí? “ prerušil Gaara ticho, v ktorom bolo počuť pípanie stroja na snímanie môjho srdca.
„Myslím, že hej. Ako si hovoril, nespala poriadne mesiac, do toho minimum chakry, jedla, vody, mučenie po fyzickej a psychickej stránke, nevyliečené rany, neustály chlad, nedobre fixované zlomeniny, tie svetlom poranené oč-“
„Nehnevaj sa, ale dosť toho vymenovávania. Je mi z toho až zle.“
„Prepáč. Ja len, že ešte som nikdy nevidela takto doriadeného človeka...myslím ako živého, nie mŕtveho. Musela si toho veľa prežiť,“ ucítila som dotyk na ruke, no nebol Gaarov.
„A ja som ju nechal si to prežiť. Nenávidím sa za to.“
„Nemal si to ako vedieť...Gaara, smiem sa spýtať, však ona nie je len bežná žena, kvôli ktorej si všetko obetoval? “

Keď sme dorazili ku Konohe, Kotetsu a Izumo už boli upozornení a jeden z nich okamžite išiel pre Tsunade. Kotetsu bol pri mne a čakali sme, kým príde. Bola tu behom pár sekúnd.
,,Gaara," ozvala sa, ale viac nepovedala, lebo zostala civieť na Itami, ktorá ležala na mojom piesku. ,,čo to-"
,,Pomôž jej prosím," zašepkal som v nemej prosbe a pozrel sa na ňu. Nebolo jej treba dvakrát hovoriť. Okamžite sa sklonila a zbežne ju prezrela.
,,Musí do nemocnice. Okamžite." vyhlásila a postavila sa.
,,Podaj mi ruku." vyzval som ju okamžite, načo sa ona na mňa zadívala s otázkou v očiach, ale chytila mi ju. Okamžite som nás premiestnil do Konožskej nemocnice. Keď sme sa objavili na rušnej chodbe, okolo nás nastalo ticho. Tsunade sa chvíľu snažila dať dokopy, pretože ju to vyviedlo z mieri.
,,Musíme ju ošetriť!" zvolala, keď sa nejako pozviechala.
Okolo sa to začalo hmýriť sestričkami, ktoré brali Itami a niekam ju viedli. Tsunade sa na mňa otočila.
,,Počkaj tu." zvolala a rozbehla sa do nejakej chodby.
Zmučene som si sadol na stoličku a prsty si zaboril do vlasov.
Prosím, len nech je v poriadku. Len to si želám. Prosím!

O hodinu som pocítil letmý dotyk na pleci. Zdvihol som hlavu a zbadal Tsunade, ako sa vyčerpane zviezla vedľa mňa na stoličku a oprela sa.
,,Bude v poriadku, Všetko sme jej ošetrili, zlomenú nohu už má v poriadku. Teraz spí." zašepkala a zotrela si kropaje potu. Od úľavy som si vydýchol.
,,Poď so mnou do mojej kancelárie." odrazu sa zdvihla a vydala sa von z Konohy. Mlčky som ju sledoval, ale znovu ma prepadol ten nepríjemný pocit, že ju nechávam v nemocnici samú. Ale tu sa nemusím ničoho báť. Je to Tsunade. Celú cestu sme neprehovorili. Ľudia na nás zízali s otázkou v očiach, ale vôbec ma to netrápilo. Až keď sme sa ocitli v jej kancelárii, tak sme si sadli. Naliala si saké, a mne čistú vodu. Asi by som sa aj uškrnul, keby mám toľko sily.

,,Takže, môžeš mi vysvetliť, čo sa stalo?" spýtala sa a naliala do seba pohárik.
Začal som jej všetko hovoriť. To ako prišla, ako sa chcela vrátiť, že má informácie o Akatsuki, u ktorých chvíľu bola, ako som ju skrýval a ako nás zradili. To, že som sa do nej zaľúbil som nechcel riešiť. Nepatrilo to sem.
,,To znamená, že má o Akatsuki veľmi presné informácie. Veľmi nám to pomôže. Gaara, urobil si správnu vec, v každom ohľade. Čo sa týka Suny, je mi to skutočne ľúto." ozvala sa napokon a rukou zovrela roh stola.
,,Musel som ísť teraz sem aj s ňou. V Sune nie je v bezpečí a mňa považujú za zradcu," zamrmlal som a zadíval sa von oknom.
,,Môžeš tu zostať do kedy budeš chcieť. Kľudne aj na stálo. Ale čo je so Sunou? Kto to tam teraz vedie?" milo ma prekvapila. Opätoval som jej pohľad a vďačne na ňu pozrel.
,,Temari som vymenoval na svoj post. Nemôžu proti tomu nič namietať. Pokiaľ som ešte stále Kazekage, tak toto rozhodnutie sa nesmie spochybniť."
,,Gaara, tvoja inteligencia nemá medze. Aj vzhľadom k tomu všetkému, si si zachoval hlavu a veľmi dobre uvažuješ." jej uznanlivý tón ma prebral z únavy, ktorá na mňa dopadla.
,,V Konohe je voľný dom, kde sa môžeš ubytovať. Keď sa Itami preberie, bude bývať s tebou. Nevadí ti to?" pokrútil som hlavou. Samozrejme, že mi to nevadí.
,,Tak tým si mi uľahčil prácu. Fajn." otvorila šuflík, z ktorého vybrala zväzok kľúčov a vysvetlila mi, kde je dom.
Rozlúčili sme sa a ja som tam šiel, len aby som sa osprchoval. Ani som nevnímal ako vyzerá, tak som bol ponorený do vlastných myšlienok. Len, čo som sa osprchoval, šiel som opäť do nemocnice, ale premiestnil som sa pomocou piesku. Nemal som náladu na pohľady tých ľudí. Sedel som v Itaminej izbe deň a noc a stále ju pozoroval. Mala obviazané oči, ale v tvári mala farbu, vyzerala oveľa lepšie. Držal som ju za ruku a nepúšťal ju. Cez deň sa pri nej prestriedalo množstvo sestričiek a doktorov, taktiež Tsunade tu bola každú chvíľu a liečila, čo sa len dalo.
Začínal som mať strach, že neustále spí a takmer vôbec sa nepohla, ale Tsunade sa ma snažila upokojiť, čo mi veľmi nepomohlo. Skôr som mal pocit, akoby to zhoršovala. Jej posledná otázka ma zaskočila. Zasekol som sa.

,,Vieš Gaara, nedá sa nevšimnúť si, že si stále tu. Za celý ten čas si ani raz nebol doma. Ani si nejedol a preto ma zaujalo... cítiš k nej niečo? " jej skúmavý pohľad ma znervóznil.
Pozrel som sa na ňu a chytil jej ruku. V tej sekunde sa začínalo pípanie zrýchľovať. Vníma ma?
,,Áno," zašepkal som a videl, ako sa jej kútiky úst mierne podvihli. Klesol som na stoličku a hlavu zložil na jej posteľ.
Jej ruky som si zaboril k tvári a pokúšal sa ukľudniť. Konečne sa prebrala. Konečne! Cítil som, ako sa mi do očí hrnú slzy od úľavy.

Tá Tsunade vysnorila, že medzi nami, nie je len profesionálny vzťah. Nevadí, ľuďom v Konohe dôverujem. Keď im dôveruje Gaara, dôverujem im aj ja. Jemne si schytil moje ruky a dal si ich k lícam. Musela som sa usmievať. A mala som na to vyše dôvodov. Všetky bolesti, ktoré som mala boli zrazu preč. Oči, rebro ani noha. Neuveriteľné. Kto je tá žena?

„Môžem otvoriť oči? “ chcela som vidieť Gaaru a bola som zvedavá, čo za ženu to je.
„Moment,“ ozval sa ten ženský hlas a hneď na to, som počula zvuk žalúzií, „skús si dať dole obväz a opatrne otvoriť oči.“
Gaara sa vymanil z mojich rúk a ja som si napol v sede, rozviazala uzol na temene hlavy. Mihotavo som otvorila oči a pred posteľou stála žena.
„Tak ako?“ ruky mala v bok a mojim očiam trochu vadilo svetlo, ale asi len tak, ako keby ste po spánku vyšli von do slnečného rána.
„Je to v poriadku, menší nezvyk, ale to nič,“ poznamenala som a obzerala si ženu.
Nechcem znieť zvláštne, ale mala som celkom problém nedívať sa jej na hrudník. Bol...tak obrovský! Až tak, že ma to desilo.
„Itami! “ Gaara sa na mňa až vrhol a zovrel ma v náručí, „som tak rád, že si sa prebrala.“
Rukami, ešte trocha oslabenými, som ho objala a venovala mu bozk na líce, moc si neuvedomujúc, že tam ona stojí.
„Len ju nerozpuč,“ zasmiala sa.
On sa odtiahol a myslím, že zamrmlal ospravedlnenie. Znova som sa obzrela na Tsunade: „Ďakujem.“
Ona sa usmiala a prikývla. Moje oči si pomaly zvykli a ja som konečne mohla lepšie zaostriť na celú miestnosť aj na osoby v nej.

...blonďavé dva copy, hnedé oči, zelený plášť a znak Byakugō no In na čele.
„Tsunade-sama,“ vydýchla som v úžase, „nevedela som, že ste sa vrátila do Konohy.“
Pokrútila som hlavou: „Vôbec som si neuvedomila podľa mena, kto ste. Je mi veľkou cťou, že vás poznávam.“
Do čerta, ako som ju mohla nespoznať?! Veď je to legendárna sanninka!
„Tým sa netráp, Itami,“ mávla rukou a milo sa usmiala, „nechám vás tu samotných, musím sa vrátiť do budovy kage.“

S týmito slovami zavrela za sebou dvere a my sme ostali sami.
„Kedy sa vrátila do Konohy? “ otočila som hlavu na Gaaru a mala pohľad ako malé zvedavé dieťa.
„Vyše troch rokov.“
„A prečo tak zrazu? “ mierne som sa zamračila.
„Je Hokage,“ pohladil ma po prekvapenej tvári.
„Sandaime? “
„Mŕtvy,“ po tejto odpovedi zostal akýsi zarmútený.
„Čo sa deje? “ nahla som sa k nemu a zistila úžasnú novinku – rebro ma nezabolelo.
To znamená, že mi ho Tsunade musela vyliečiť. Musí byť skvelou Hokage.

Konečne som po takej dlhej dobe, mohol vidieť tie nádherné oceánové oči. Tak priezračné, tak čisté a plné toľkých emócii, až som sám mal pocit, že vybuchnem od potlačovaných emócii a radosti. Keď sa porozhliadla a oči si privykli na všetko to svetlo, v duchu som žasol nad medickým jutsu Tsunade. Nepochyboval som o nej, ale nemohol som uveriť, že ju dá až tak dokopy. Zlomeninu mala zahojenú, povrchové rany sa jej zaceľovali a celé jej bytie prekypovalo životom a energiou.
Keď nás Tsunade nechala osamote, Itami ma zaskočila otázkami, ktoré mi položila. Na chvíľu som sa zachmúril a zadíval som sa pred seba. Bolo to vtedy, keď sme chceli zničiť Konohu. Prisahal som si, že tú veľkú chybu odčiním.

,,Som tak rád, že si v poriadku. Tak veľmi som sa bál," zamrmlal som potichu a pozrel sa na jej oči. Hovoril som pravdu, ale vedel som, že moja odpoveď mala byť iná. Ale prečo ju zahŕňať mojimi spomienkami na chyby, ktoré som urobil?
,,Som úplne v poriadku, cítim sa... úžasne. Myslím, že mi dokonca vyliečila aj rebro. Takže, kedy odtiaľto môžem vypadnúť?" vyhŕkla a už sa hrabala z postele, no rýchlo som jej ruky premiestnil na ramená a jemne zatlačil. Pod náporom mojej sily si opäť ľahla a zamračila sa.
,,Tsunade vravela, že si tu musíš ešte chvíľočku poležať. O pár dní by ťa už mohli pusť-" niečo takmer vyrazilo dvere z pántov.
Prudko som sa obrátil pripravený brániť Itami, ale zbadal som na zemi len kôpku čiernej, oranžovej a žltej. Až po chvíli mi prišlo, že som paranoidný a hlavne, že to, čo sem tak vtrhol je šomrajúci Naruto, ktorý sa dvíhal zo zeme a oprašoval sa.

,,Gaara, do pekla, čo tu robíš?" vyhŕkol a zostal na mňa civieť.
,,Keď mi povedali, že ťa tu videli, neveril som im, ale Tsunade mi to potvrdila!"
,,Naruto, upokoj sa." oslovil som ho a takmer nadvihol obočie od prekvapenia.
,,No... ale, môžeš mi to vysvetliť? Ako to, že nie si v Sune?" vyzeral byť očividne riadne mimo, no za to na ňom bolo vidieť, že ma vcelku rád vidí.
,,Prišiel som sem s Itami." odpovedal som mu na jeho otázku, ale viac mi nedal možnosť povedať, lebo okamžite vyhŕkol.
,,Hee? S kým?"
Vzdychol som si a odstúpil nabok, aby videl na Itami, ktorá ležala na posteli a dívala sa na Naruta ako na úplného blázna.

Gaara mi na moju otázku neodpovedal. Na otázku ohľadom toho, že prečo tak zosmutnel. Stihla som sa mu pochváliť, že sa cítim naozaj skvelo, keď nám do izby vrazil blonďavý mladík. Hneď, ako som ho ucítila, mala som z neho strašne zvláštny dojem. Jeho chakra...bola taká iná ako ostatných ľudí v Konohe. Čo je sakra zač? Vypytoval sa toľko otázok, bol veľmi roztržitý a bláznivý.
Spýtal sa aj na mňa a Gaara sa dal na bok, aby na mňa videl.

„Eto...kto to je? Nikdy som ju v Sune nevidel, dattebayo.“
Do prčic, čo je to dattebayo?!
„Som Itami Kaede,“ mala som dojem, že chce vedieť celé moje meno.
„A prečo si tu s Gaarom? “ poškriabal sa na hlave a ja som sa pozrela na Gaaru v nádeji, že s ním bude hovoriť on.

,,Naruto, Itami a ja, sme odišli zo Suny." zhrnul som to v rýchlosti, ale to som robiť nemal.
Je to Naruto. Mal som rátať s jeho otázkami.
,,Akože odišli zo Suny? Ha? A čo tvoj post Kazekageho, a nechápem stále, čo s tým má ona?" nechápavo sa díval raz na jedného a raz na druhého.
Unavene som si sadol na stoličku a pokynul mu, nech si sadne na ďalšiu. Pozrel som sa na Itami, ktorá si vzdychla.
,,Vzdal som sa postu Kazekageho. Suna ma podrazila." Bože, ako mu to všetko vysvetliť?
Ja sa zbláznim.

„Prečo si opustil Sunu, Gaara? A ako kto je teraz Kazekage? A kto je ona? “ izbu zaplavilo toľko otázok až ma išlo urvať, „prečo je s tebou? “
„KEĎ BUDEŠ ČUŠAŤ, MOŽNO TI AJ GAARA ČOSI POVIE! “ vrátila sa tá stará drzá Itami.

Uvedomila som si, že som až príliš naňho vyletela, no Gaara mal na tvári menší úškrn. Pohľadom som sa mu ospravedlnila a potom pozrela na Naruta: „Volám sa Itami a deväť rokov som žila ako nukenin, keď jedného dňa som sa rozhodla, že už mám toho po krk. V skrytej Dažďovej som sa dozvedela, kde Gaara žije a namierila si to po tajme k nemu. Vtrhla som mu do domu stým, že mám informácie o Akatsuk-“
„Ty vieš niečo o Akatsuki?! “ vystrelil zo stoličky a ja som sa strhla až tak, že som skoro spadla na zem.
Gaara inštinktívne reagoval a snažil sa ma zachytiť aj keď to úplne nebolo potrebné. Bože...stále sa strhávam pri prudkých pohyboch...a budem asi ešte dlho.
„Ako to, že vieš niečo o Akatsuki? “ zaťal ruku v päsť a začal sa rozhukovať.
Potiahol ma za nemocničné oblečenie a zlostne si ma pritiahol k sebe.

Keď som zbadal, že Naruto chytil Itami za golier a pritiahol si ju k sebe, inštinktívne som vystrelil a odsotil som ho od nej.
,,Je zranená, Naruto. Preskočilo ti?" zavrčal som pomedzi zuby a stál medzi ňou a ním.
,,Čo to má všetko znamenať?" spýtal sa Naruto, napravujúc si tričko.
Pozrel som sa na Itami, ktorá sa na mňa vykoľajene pozrela.
,,Itami bola chvíľu u Akatsuki, ale keď zistila, o čo im ide, tak odišla a chcela sa vrátiť do Suny. Snažil som sa ju dostať do dediny, ale rada bola proti tomu, tak som ju skrýval. Potom ju našli a zaútočili. Obaja sme skončili v nemocnici a mne nahovorili, že je v kritickom stave. Keď rada zistila, že som ju u seba skrýval, odniesli ju do väzenia, kde ju podrobovali výsluchu. Potrebujeme ju k porazeniu Akatsuki a tak som ju zobral sem." rýchlo som zhrnul všetko podstatné a Naruto zaťal sánku.
Hm... vždy tak ľahko vyprovokovateľný.
,,Nechápem to. Stále." poškriabal sa na hlave a zadíval sa na mňa.
,,Choď k Tsunade do kancelárie. Za chvíľu prídem a vysvetlíme ti všetko. Dobre?" nechcel som to rozoberať pred Itami.
Naruto nakoniec prikývol a zmizol vo dverách s tichým pozdravom.
,,Prepáč mi za Naruta, je trošku temperamentný." pokúšal som sa ho ospravedlniť a obrátil som sa na ňu.

"Prepáč?! Ten človek je totálny id*ot!! Nech sa mi už neukazuje na oči! " nemohla som si odpustiť tú aroganciu.
Jednoducho nemohla. Gaara odišiel preč a ja som mala čo robiť, aby som sa nepostavila a nešla osobne uštedriť Narutovi jednu do tváre.

Vzdychol som si. Nepredstavoval som si, že Itami a Naruto na seba budú takto reagovať a v tomto momente som sám nevedel, čo mám povedať. Chápal som jej rozčúlenie, sám som bol na neho naštvaný, že sa tak k nej zachoval. Keď sa trochu ukľudnila, zvalila sa do postele a pozrela sa do stropu. Asi som aj chcel niečo povedať, ale akosi som nevedel nájsť vhodné slová, tak som sa teda otočil a odišiel som z miestnosti. Behom pár minút som už klopal Tsunade na dvere a počul ako ma pozýva dnu. Otvoril som dvere a zbadal Naruta, ako sa opiera jednou rukou o stôl a Tsunade sedela v kresle a mala prižmúrené oči. Zatvoril som dvere a bez slova prešiel k nim. Obaja sme si sadli do kresla oproti nej a nastalo chvíľu ticho.

,,Tsunade mi to vysvetlila." ozval sa po čase Naruto a ja som sa neubránil pohľadu na Tsunade.
Čo všetko mu povedala? Pozrela sa na mňa a tým mi jasne naznačila, že len tie podstatné veci.
,,Fajn, takže Itami má informácie o Akatsuki, čo teraz?" ozval sa Naruto a poškriabal sa na hlave.
,,Pôvodne som ju chcel so sebou zobrať na zraz Kage, ktorý sa má uskutočniť budúci týždeň, ale keďže už nie som Kazekage, asi tam nepôjdem, ale pôjde tam Temari." zamyslel som sa nahlas.
,,Čo keby ste šli ty a Itami so mnou na zraz? Budeme ju potrebovať a aj teba."
,,Ja už nie som Kazekage, Tsunade-hime." upozornil som ju a prekvapene sa na ňu pozrel.
,,To nevadí, tvoje informácie a jej budeme potrebovať. Temari ako tvoja sestra ťa určite nechá hovoriť a budeme tam len my, Kage, so svojou osobnou strážou. Žiadna rada, takže ani nemusia v Sune vedieť, že si tam bol."

Lakte som si položil na kolená a prsty si spojil pod nosom. Nahrbene som tam sedel a premýšľal. Nie je to zlý nápad. Itami bude do vtedy úplne v poriadku. Ak sa dohodneme, krajiny sa spoja a budeme viesť vojnu proti Madarovi. Po chvíli som prikývol.
,,Výborne."
,,Fajn, idem s vami!" ozvalo sa vedľa nás, načo sme sa obaja strhli. Úplne sme na Naruta zabudli. Pozrel som sa na Tsunade, ktorá pohotovo reagovala.
,,Ja si myslím, že by bolo lepšie, keby si sa spojil s jinchuurikym osemchvostého a podrobil si Kyuubiho." vypálila odpoveď čím neprekvapila iba Naruta, ale aj mňa.
,,Čo? “ vyhŕkol a postavil sa zo stoličky.
,,Naučíš sa ovládnuť Kyuubiho a budeš tým viac užitočný. Na zraze nám vôbec nepomôžeš." objasnila mu trpezlivo a ja som musel uznať, že Tsunade má rýchle a logické myslenie.
,,Kedy mám vyraziť?" bolo na ňom poznať, že už aj by utekal, ale Tsunade ho zadržala.
,,Ráno za úsvitu, dohodneme to s Yamatom."
,,Fajn, tak ja sa idem pripraviť." otočil sa na päte a už bol pri dverách, keď zastal a otočil sa na mňa. Potom sa vrátil a pokynul mi rukou, aby som vstal. Podozrievavo som sa na neho zahľadel. Čo chce? Urobil som ako chcel a videl som, ako mi podáva opálenú ruku. Chvíľu som na neho neveriaco zízal. Naruto sa povzbudivo usmial a natiahol sa po moju ruku, ktorú som mal spustenú pozdĺž tela. Niečo mi to pripomínalo a v duchu som sa na tom pobavil. Stisol mi ju a ja som sa musel mierne pousmiať.
,,Ani som ťa normálne neprivítal. Som rád, že ťa vidím, Gaara." ozval sa úprimným tónom a ja som mu stisk opätoval.
,,Aj ja teba, Naruto." odpovedal som úprimne a trochu hodil hlavou do boku, aby som sa zbavil vlasov padajúcich mi do očí.
,,No, dúfam, že sa čoskoro uvidíme. Mal by som ísť," v tom sa zachmúril, keď sme si pustili ruky, ,,a mal by som sa ísť ospravedlniť ešte tej Itami za svoje správanie." uprel na mňa svoje modré oči a ja som sa v duchu riadne pobavil na tom, ako bude reagovať, keď Naruta uvidí.
,,To by si teda mal," pritakal som a Naruto sa už s uvoľnenou tvárou vrhol ku dverám.

Keď som si sadal opäť na svoje miesto cítil som ostrý pohľad Hokage a opätoval som jej ho.
,,Myslíš, že si urobila dobre, keď ho chceš poslať aby ovládol Kyuubiho?" spýtal som sa jej a oprel sa v kresle.
,,Aspoň ho odpraceme z cesty, keď príde k vojne." zamrmlala a naliala nám obom pohár vody.
,,Stále ťa beriem ako Kazekageho, Gaara, aj keď už nie si. Preto som rada, že s tebou môžem prebrať tieto veci osobne a budeš tam." jej úprimnosť ma na moment zaskočila.
S tichým poďakovaním som sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol.

S Tsunade sme sedeli v kancelárii do neskorých nočných hodín a preberali plány. Zapisovali sme si to do papierov a následne škrtali. Dohadovali sme sa a všetko plánovali do najmenších detailov.
Keď som od nej odchádzal, zamieril som rovno po nočnej ulici do nemocnice. Vedel som, že ma tam už nepustia a tak som spravil zopár pečatí a zhmotnil sa až v Itaminej izbe.
Tiché pípanie sa mi ozvalo v ušiach a videl som ako v kľude spí, zatiaľ čo mesačné lúče jej dopadali na bledú tvár. Sadol som si do kresla a chytil ju za ruku.

Ozvalo sa jednoduché klop a do miestnosti vošlo ružovlasé dievča v mojom veku. Mala krásne smaragdové oči a uprene si ma nimi prezerala: „Itami Kaede? “
Prikývla som a ona skontrolovala prístroj na snímanie môjho srdca a popozerala si nejaké papiere, ktoré som mala položené na stolíku pri nohách.
„Hm...takže,“ začala nahlas uvažovať a mierne sa mračila, „všetko je v úplnom poriadku.“
Znova jej smaragdy ma vyhľadali a jej pery mi darovali milý úsmev. Bola pomaly na odchode, kedy som ju zastavila: „Nie si trocha mladá na medičku pracujúcu v nemocnici? “
Zjavne ju otázka zaskočila, lebo zastala: „No...nepracujem tu, ale Tsunade-sama ma poslala, aby som ťa skontrolovala.“
„Si jej učenec? “ žasla som nad tým.
To dievča musí byť naozaj veľmi talentované, keď je žiačkou samotnej legendárnej Tsunade.
„Hai,“ oči zažmúrila v milom úsmeve a vrátila sa ku mne s podaním ruky, „som Sakura. Sakura Haruno. Teší ma.“
Trocha unavenú ruku som jej podala, jemne stisla a potriasla ňou: „Aj mňa teší.“
Predstavovať som sa jej nemusela, lebo moje meno už poznala. Chcela mi položiť otázku, no dvere sa rozrazili a ja som bez toho, aby som sa pozrela, som tak nejako vedela, že je to...
„Itami! Dattebayo! “ ...Naruto, kto iný?

Prevrátila som očami a kútikom oka som postrehla, že aj Sakura. Tá sa obrátila na Naruta: „Naruto, čo tu chceš? “
„Sáákurááá-chán! Prišiel som sa ospravedlniť, Itami. Prepáč, že som tak reagoval, ako som reagoval. Mrzí ma to,“ sklonil hlavu a sršala z neho pokora.
Nečakala som, že Naruto sa uvedomí, no milo ma prekvapilo. Začala som Konohu a ľudí v nej zbožňovať.
„To je v poriadku, Naruto,“ kývla som mu hlavou a on potichu doprevádzaný Sakurou odišli preč a behom pár minút som znova zaspala.

Cítil som, ako mi niekto prehrabol rukou vlasy. S tvárou nalepenou na posteli som otvoril oči a chvíľu mi nedochádzalo, kde som. Pípanie nemocničných strojov mi pripomenulo, že som zaspal pri Itami.
,,Dobré ráno," ozvalo sa niekde nado mnou a ja som sa posadil, pretierajúc si tvár.
,,Itami," zamrmlal som zachrípnutým hlasom a zadíval sa na ňu.
Čierne vlasy mala rozpustené a modré oči sa na mňa usmievali.
,,Prečo si nespal... kde vlastne bývaš?" zasekla sa a rozpačito sa pousmiala.
,,Tsunade nám pridelila jeden dom, ale nechcem tam byť sám a okrem toho, ťa nechcem nechať len tak samotnú." nie po tom všetkom.

Tsunade je skvelá. Konečne budeme spolu bývať bez toho, aby som sa bála, že nám niekto vtrhne do domu a bude ma chcieť zajať. Bola som ešte v nemocničnom oblečení, no Sakura mi v meste kúpila nejaké veci a tak som si aspoň mala čo obliecť. Síce, áno, veci boli ružové a tú farbu moc nemám rada, veci som vďačne prijala a o pár minút som bola v nich.
Biele tričko na ramienkach a k nim legíny tej istej farby, ružový pláštik po zadok a modré topánky s otvorenou špičkou. Sakura je úžasná.

„Pristane ti to,“ Gaara sa pousmial a postavil sa zo stoličky, „poď, ukážem ti náš nový domov.“
Chytil ma za ruku a viedol k recepcii, kde sme oznámili, že už idem domov. Vyšli sme von a mne sa naskytol pohľad na Konohu – dedinu skrytú v Listí.

Prechádzali sme ulicou a mne nemohli uniknúť tie zvedavé pohľady ľudí. Architektúra tu bola iná, úplne iná ako v Sune. Zatiaľ, čo Suna má zaguľatené domy pieskovej farby, v Konohe bol každý dom rozmanitý a farebný. Červené, zelené, žlté. Celá Konoha sa hýrila farbami, navyše slnko úžasne hrialo a vánok jemne osviežoval. Nasala som vzduch a zavrela oči. Taký elán, aký som mala v sebe teraz, som nemala dávno.

„Vidíš ten poschodový zelený dom? “ vyrušil ma môj Gaara.
Zapozerala som sa pred seba: „Uhm.“
„Tak to je náš dom,“ ukazoval naň prstom a popri chôdzi ma pobozkal.

ehm...

Mesteková, hádam sa ti páči, reps. hádam som to neusekla, tak ako by sa ti to nepáčilo. Ale myslím si, že naši čitatelia sú radi, že ich aspoň 1 alebo 2 diely toľko nenapíname

Ďakujeme všetkým, čo to čítajú!

Sabaku no Tanaris & Mestekova